–

Teritorialna direkcija „Severna morska“ kam Agencija Mitnici, právna nástupkyňa Mitnica Varna, v zastúpení: S. K. Kirilova, M. F. Bosilkova‑Kolipatkova, G. Kostov a B. Borisov, splnomocnení zástupcovia,

–

„Schenker“ EOOD, v zastúpení: G. Goranov, advokat,

–

bulharská vláda, v zastúpení: L. Zaharieva a E. Petranova, splnomocnené zástupkyne,

–

Európska komisia, v zastúpení: I. Zaloguin, V. Bottka a M. Kocjan, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 952/2013 z 9. októbra 2013, ktorým sa ustanovuje Colný kódex Únie (Ú. v. EÚ L 269, 2013, s. 1).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi Teritorialna direkcija „Severna morska“ kam Agencija Mitnici (územné riaditeľstvo „Sever“ v rámci colného úradu, Bulharsko, ďalej len „colný úrad Varna“) a spoločnosťou „Schenker“ EOOD, ktorý sa týka sankcií uložených danej spoločnosti ako držiteľovi povolenia na colné uskladňovanie v dôsledku krádeže tovaru, ktorý bol v jeho opatere.

3

Odôvodnenie 45 nariadenia č. 952/2013 znie:

„Je vhodné ustanoviť na úrovni Únie pravidlá upravujúce zničenie tovaru alebo iné naloženie s tovarom colnými orgánmi, keďže na tento účel boli predtým potrebné vnútroštátne právne predpisy.“

4

Článok 42 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Každý členský štát ustanoví sankcie za nedodržanie colných predpisov. Takéto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

2.   Ak sa uplatňujú administratívne sankcie, môžu mať okrem iného jednu alebo obe z týchto foriem:

5

Článok 79 uvedeného nariadenia s názvom „Colný dlh, ktorý vzniká nesplnením povinnosti alebo nedodržaním podmienky“ v odsekoch 1 a 3 stanovuje:

„1.   Pri tovare, ktorý podlieha dovoznému clu, vzniká colný dlh pri dovoze v dôsledku nesplnenia niektorej z týchto povinností alebo podmienok:

…

3.   V prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a) a b) je dlžníkom ktorákoľvek z týchto osôb:

…“

6

Článok 198 tohto istého nariadenia znie:

„1.   Colné orgány pri nakladaní s tovarom prijímajú všetky nevyhnutné opatrenia vrátane jeho zhabania a predaja alebo zničenia v týchto prípadoch:

…

3.   Náklady na opatrenia uvedené v odseku 1 znáša:

…“

7

Podľa článku 242 ods. 1 nariadenia č. 952/2013:

„Držiteľ povolenia a držiteľ colného režimu zodpovedá za:

8

Článok 233 ods. 6 Zakon za mitnicite (colný zákon, DV č. 15 zo 6. februára 1998) v znení uplatniteľnom na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „colný zákon“) stanovuje:

„Tovar, ktorý je predmetom colného pašovania, prepadne v prospech štátu a ak ho niet alebo bol scudzený, nariadi sa nahradenie jeho hodnoty, ktorá zodpovedá v prípade dovozu jeho colnej hodnote alebo zodpovedá v prípade vývozu hodnote tovaru.“

9

Podľa článku 234a ods. 1 a 3 colného zákona:

„1.   Kto odníme dočasne uskladnený tovar alebo tovar, ktorý je prepustený do colného režimu alebo určený na opätovný vývoz, bez toho, aby splnil podmienky stanovené v právnych predpisoch alebo určené colnými orgánmi, potresce sa peňažnou pokutou – v prípade fyzických osôb – alebo peňažnou sankciou – v prípade právnických osôb a fyzických osôb podnikateľov – vo výške od 100 do 200 % colnej hodnoty tovaru, alebo v prípade vývozu hodnoty tovaru, ktorý je predmetom porušenia.

…

3.   V prípadoch stanovených v odsekoch 1 a 2 sa ustanovenia článku 233 ods. 6, 7 a 8 použijú primerane.“

10

Dňa 16. marca 2017 spoločnosť Teld Consulting OOD podala colné vyhlásenie, v ktorom navrhla prepustenie 13 kontajnerov obsahujúcich preglejky do colného režimu colné uskladňovanie. Toto vyhlásenie bolo podané v mene a na účet spoločnosti Balkantrade Properties EOOD.

11

Po splnení colných formalít súvisiacich s prepustením do uvedeného režimu mali byť tieto kontajnery prepravené do colného skladu, ktorý prevádzkuje a riadi Schenker, v zmysle povolenia na colné uskladňovanie, ktorého je držiteľom.

12

Schenker poverila spoločnosť Fortis Trade OOD, aby túto prepravu zabezpečila. Jeden z týchto kontajnerov však bol počas cesty ukradnutý, rovnako ako vozidlo spoločnosti Fortis Trade, ktoré daný kontajner prepravovalo. V dôsledku toho tovar, ktorý sa nachádzal v danom kontajneri, nebol dodaný do skladu spoločnosti Schenker.

13

Po vykonaní kontroly v tomto sklade colnou inšpekciou Varna (Bulharsko) sa zistilo, že v uvedenom sklade sa nenachádza všetok tovar prepustený do colného režimu colné uskladňovanie. Na základe toho bolo voči spoločnosti Schenker vydané rozhodnutie o zistení správneho priestupku v podobe porušenia článku 234a ods. 1 colného zákona z dôvodu, že táto spoločnosť odňala spod colného dohľadu časť tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie. Na základe týchto zistení riaditeľ colného úradu Varna vydal rozhodnutie, ktorým podľa článku 233 ods. 6 a článku 234a ods. 1 a 3 colného zákona uložil spoločnosti Schenker peňažnú sankciu vo výške 23826,06 bulharských leva (BGN) (cca 12225 eur) a vyzval túto spoločnosť na zaplatenie rovnakej sumy zodpovedajúcej hodnote chýbajúceho tovaru.

14

Schenker podala proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Varnenski rajonen săd (Okresný súd Varna, Bulharsko), ktorý dané rozhodnutie zrušil. Domnieval sa najmä, že krádež predstavuje prípad vyššej moci a chýba príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo protiprávnym opomenutím zo strany tejto spoločnosti a dôsledkami krádeže, a to zabránenie prístupu colných orgánov k tovaru nachádzajúcemu sa pod colným dohľadom a nemožnosť vykonať kontrolu z ich strany.

15

Colný úrad Varna podal proti tomuto rozhodnutiu kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd, Administrativen săd Varna (Správny súd Varna, Bulharsko). Tvrdí, že uplatnenie režimu colné uskladňovanie je spojené so vznikom povinnosti neodňatia tovaru spod colného dohľadu a že sporná krádež nepredstavuje prípad vyššej moci, ktorý by zbavil subjekt prevádzkujúci colný sklad jeho zodpovednosti.

16

Vnútroštátny súd tvrdí, že spoločnosti Schenker boli uložené dve administratívne sankcie. Podľa neho sankcia spočívajúca v povinnosti zaplatiť hodnotu ukradnutého tovaru nepredstavuje žiadnu zo sankcií stanovených v článku 42 ods. 2 nariadenia č. 952/2013 a nejde ani o zhabanie majetku upravené vo vnútroštátnom práve. Vnútroštátny súd sa teda pýta, či táto povinnosť zaplatiť hodnotu tovaru je v súlade s uvedeným ustanovením, ako aj so zásadami efektivity a proporcionality vzhľadom na skutočnosť, že je kumulovaná s uložením peňažnej sankcie.

17

Za týchto podmienok Administrativen săd Varna (Správny súd Varna, Bulharsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18

Schenker vo svojich písomných pripomienkach uvádza, že prvá otázka je neprípustná, pretože sa týka výlučne uplatnenia ustanovení vnútroštátneho práva a najmä otázky, či určité konanie alebo opomenutie konať predstavuje porušenie definované vo vnútroštátnom práve.

19

V tejto súvislosti treba nepochybne pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v konaní podľa článku 267 ZFEÚ založenom na jasnej deľbe právomocí medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, nemá Súdny dvor právomoc vykladať vnútroštátne právo a jedine vnútroštátnemu súdu prináleží zistiť a posúdiť skutkové okolnosti veci samej, ako aj určiť presný rozsah vnútroštátnych zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení (rozsudok z 3. októbra 2019, Fonds du Logement de la Région de Bruxelles‑Capitale, C‑632/18, EU:C:2019:833, bod 48 a citovaná judikatúra).

20

V prejednávanom prípade však zo samotného znenia prvej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa ňou pýta Súdneho dvora na výklad článku 242 ods. 1 nariadenia č. 952/2013, a konkrétne na výklad pojmu „odňatie spod colného dohľadu“ v súvislosti s týmto ustanovením, a zároveň sa pýta, či právo Únie umožňuje, aby sa za takéto odňatie uložila peňažná sankcia.

21

Schenker takisto tvrdí, že rozhodnutie sporu nezávisí od výkladu ustanovení práva Únie, ale od skutkových otázok, a to od určenia konkrétneho páchateľa dotknutého porušenia predpisov, od jeho postavenia v čase, keď sa dopustil porušenia, ako aj od konaní alebo opomenutí konať, ktoré možno pripísať uvedenému páchateľovi porušenia.

22

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v rámci spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi stanovenej v článku 267 ZFEÚ prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na osobitosti každej veci posúdil tak nevyhnutnosť prejudiciálneho rozhodnutia na to, aby mohol vydať svoj rozsudok, ako aj relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. V dôsledku toho, pokiaľ sa otázky položené vnútroštátnymi súdmi týkajú výkladu ustanovenia práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (rozsudok zo 14. marca 2013, Allianz Hungária Biztosító a i., C‑32/11, EU:C:2013:160, bod 19 a citovaná judikatúra). O takýto prípad očividne ide v prejednávanej veci.

23

Za týchto okolností je prvá otázka prípustná.

24

Na úvod treba uviesť, že článok 242 ods. 1 písm. a) a b) nariadenia č. 952/2013, ktorý je citovaný v prvej otázke, sa týka zodpovednosti držiteľa povolenia a držiteľa colného režimu colné uskladňovanie v prípade odňatia tovaru spod colného dohľadu, zatiaľ čo táto otázka zahŕňa aj problematiku, či osobe zodpovednej za toto odňatie možno uložiť peňažnú sankciu stanovenú vo vnútroštátnom práve, ktorá súvisí s inými ustanoveniami tohto nariadenia.

25

Hoci z formálneho hľadiska vnútroštátny súd svoje otázky obmedzil iba na výklad určitého ustanovenia práva Únie, táto okolnosť nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu všetky prvky výkladu práva Únie, ktoré môžu byť relevantné pre rozsudok v danej veci, či už na ne vnútroštátny súd v znení svojich otázok odkazuje alebo nie. V tejto súvislosti Súdnemu dvoru prináleží zo všetkých skutočností, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahovať prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (rozsudok z 18. septembra 2019, VIPA, C‑222/18, EU:C:2019:751, bod 50 a citovaná judikatúra).

26

V dôsledku toho treba konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou v podstate pýta, či sa má nariadenie č. 952/2013 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej sa pri krádeži tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie uloží držiteľovi povolenia na colné uskladňovanie peňažná sankcia z dôvodu porušenia colnej právnej úpravy.

27

Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pojem „odňatie spod colného dohľadu“, ktorý sa nachádza v nariadení č. 952/2013, treba chápať tak, že zahŕňa akékoľvek konanie alebo opomenutie konať s cieľom zabrániť príslušnému colnému orgánu, aj keď len prechodne, v prístupe k tovaru, ktorý podlieha colnému dohľadu, a zabrániť mu vo vykonaní kontrol upravených v colnej právnej úprave (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. novembra 2017, Aebtri, C‑224/16, EU:C:2017:880, bod 93 a citovanú judikatúru).

28

Ako už Súdny dvor rozhodol, o „odňatie spod colného dohľadu“ v zmysle uvedeného nariadenia ide najmä v prípade, keď – ako v prejednávanej veci – tovar prepustený do režimu s podmienečným oslobodením od cla bol ukradnutý (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 2013, Harry Winston, C‑273/12, EU:C:2013:466, bod 30 a citovaná judikatúra).

29

V súvislosti s osobou zodpovednou za takéto odňatie spod colného dohľadu článok 242 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 952/2013 stanovuje, že držiteľ povolenia zodpovedá za zabezpečenie toho, že tovar nebude počas colného režimu colné uskladňovanie odňatý spod colného dohľadu.

30

Z tohto hľadiska z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že odňatie tovaru spod colného dohľadu predpokladá len splnenie objektívnych podmienok, akými sú napríklad fyzická neprítomnosť tovaru v mieste schváleného uskladnenia v čase, keď colný orgán mieni vykonať kontrolu uvedeného tovaru (rozsudok z 12. júna 2014, SEK Zollagentur, C‑75/13, EU:C:2014:1759, bod 31 a citovaná judikatúra).

31

Z toho vyplýva, že zodpovednosť držiteľa povolenia na colné uskladňovanie v prípade odňatia tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie spod colného dohľadu má objektívny charakter bez ohľadu na konanie tohto držiteľa alebo konanie tretej osoby.

32

Pokiaľ ide o dôsledky takéhoto odňatia spod colného dohľadu pre uvedeného držiteľa, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že nedodržanie niektorej z povinností zakotvených v colných právnych predpisoch uplatňovaných na odňatie tovaru spod colného dohľadu je porušením colných predpisov, pričom nesplnenie povinnosti vedie podľa článku 79 ods. 1 písm. a) nariadenia č. 952/2013 k vzniku colného dlhu pri dovoze. Pri neexistencii zosúladenia právnej úpravy Únie v oblasti takýchto porušení colných predpisov majú členské štáty prijať sankcie, ktoré sú vhodné na zabezpečenie dodržiavania colnej právnej úpravy Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2003, Hannl‑Hofstetter, C‑91/02, EU:C:2003:556, body 18 až 20).

33

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že nariadenie č. 952/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej sa v prípade krádeže tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie uloží držiteľovi povolenia na colné uskladňovanie primeraná peňažná sankcia z dôvodu porušenia colnej právnej úpravy.

34

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 42 ods. 1 nariadenia č. 952/2013 vykladať v tom zmysle, že vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej v prípade odňatia tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie spod colného dohľadu je držiteľ povolenia na colné uskladňovanie povinný zaplatiť popri peňažnej sankcii aj sumu zodpovedajúcu hodnote tohto tovaru.

35

V tejto súvislosti z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že článok 234a ods. 1 colného zákona síce v prípade odňatia spod colného dohľadu stanovuje peňažnú sankciu vo výške od 100 % do 200 % hodnoty odňatého tovaru, ale článok 234a ods. 3 tohto zákona v spojení s jeho článkom 233 ods. 6 stanovuje, že osoba zodpovedná za toto odňatie musí zaplatiť sumu zodpovedajúcu hodnote tohto tovaru.

36

Colný úrad Varna a bulharská vláda vo svojich písomných pripomienkach a na pojednávaní pred Súdnym dvorom uviedli, že posledná uvedená povinnosť nie je sankciou v zmysle článku 42 ods. 1 nariadenia č. 952/2013, ale opatrením patriacim do pôsobnosti článku 198 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia, podľa ktorého colné orgány „pri nakladaní s tovarom“ odňatým spod colného dohľadu prijímajú všetky nevyhnutné opatrenia vrátane jeho zhabania a predaja alebo zničenia. Podľa dotknutých subjektov nie je výpočet opatrení uvedených v tomto ustanovení vyčerpávajúci, takže v prípade, keď príslušné orgány nemôžu konštatovať fyzickú prítomnosť dotknutého tovaru, je zaplatenie jeho hodnoty „spôsobom nakladania s [ním]“ v zmysle uvedeného ustanovenia, ktoré zodpovedá zhabaniu tohto tovaru v prospech štátu.

37

Takýto výklad však nemožno prijať.

38

Článok 198 nariadenia č. 952/2013 sa totiž nachádza v kapitole 4 s názvom „Nakladanie s tovarom“ v hlave V tohto nariadenia. Z toho vyplýva, že ustanovenia nachádzajúce sa v tejto kapitole sa týkajú len opatrení prijímaných na účely „nakladania s“ tovarom, pri ktorom mohli príslušné orgány konštatovať jeho fyzickú prítomnosť. Tento výklad sa opiera aj o odôvodnenie 45 tohto nariadenia, v ktorom sa uvádza, že cieľom tohto nariadenia je najmä ustanoviť na úrovni Únie pravidlá upravujúce zničenie tovaru alebo iné naloženie s tovarom colnými orgánmi.

39

Zaplatenie hodnoty dotknutého tovaru teda nemožno považovať za taký spôsob nakladania s ním, ktorý by slúžil na dosiahnutie tohto cieľa.

40

V dôsledku toho vnútroštátny súd správne považuje povinnosť osoby, ktorá je zodpovedná za porušenie, zaplatiť popri peňažnej sankcii aj sumu zodpovedajúcu hodnote tovaru odňatého spod colného dohľadu za sankciu.

41

Podľa článku 42 ods. 1 nariadenia č. 952/2013 sankcie stanovené členskými štátmi za nedodržanie colných predpisov musia byť účinné, primerané a odrádzajúce.

42

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri neexistencii zosúladenia právnych predpisov Únie v oblasti sankcií použiteľných v prípade nedodržania podmienok stanovených režimom zavedeným týmito právnymi predpismi, majú členské štáty právomoc zvoliť si sankcie, ktoré sú podľa nich vhodné. Pri výkone svojich právomocí sú však povinné dodržiavať právo Únie a jeho všeobecné zásady, a teda aj zásadu proporcionality (rozsudok zo 16. júla 2015, Chmielewski, C‑255/14, EU:C:2015:475, bod 21 a citovaná judikatúra).

43

Predovšetkým administratívne alebo represívne opatrenia, ktoré umožňuje dotknutá vnútroštátna právna, nemôžu ísť nad rámec toho, čo je potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, a okrem toho nemôžu byť neprimerané týmto cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2017, Euro‑Team a Spirál‑Gép, C‑497/15 a C‑498/15, EU:C:2017:229, body 40 a 58, ako aj citovanú judikatúru).

44

V predmetnom prípade sa zdá, že sankcia spočívajúca v povinnosti zaplatiť sumu zodpovedajúcu hodnote tovaru odňatého spod colného dohľadu nie je primeraná a to bez ohľadu na skutočnosť, že táto sankcia sa ukladá popri sankcii upravenej v článku 234a ods. 1 colného zákona. Sankcia v takejto výške totiž ide nad rámec toho, čo je potrebné na zabezpečenie najmä toho, aby tovar prepustený do režimu colné uskladňovanie nebol odňatý spod colného dohľadu.

45

V tomto kontexte treba pripomenúť, že účelom sankcií stanovených v článku 42 nariadenia č. 952/2013 nie je postihovať prípadné podvodnícke alebo nezákonné činnosti, ale iba porušenie colných predpisov (pozri analogicky rozsudok zo 16. júla 2015, Chmielewski, C‑255/14, EU:C:2015:475, bod 31).

46

Navyše, ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, taká sankcia, akú upravuje článok 234a ods. 3 colného zákona v spojení s článkom 233 ods. 6 tohto zákona je zrejme neprimeraná v porovnaní s colným dlhom, ktorý vznikol odňatím tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie spod colného dohľadu.

47

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 42 ods. 1 nariadenia č. 952/2013 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, na základe ktorej v prípade odňatia tovaru prepusteného do režimu colné uskladňovanie spod colného dohľadu držiteľ povolenia na colné uskladňovanie má popri peňažnej sankcii zaplatiť sumu zodpovedajúcu hodnote tohto tovaru.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: