–

nemecká vláda, v zastúpení: M. Hellmann, T. Henze a A. Berg, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: S. Grünheid, R. Troosters a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 142, 2012, s. 1), ako aj článkov 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ.

2

Tento návrh bol podaný v rámci trestného konania vedeného v Nemecku proti UY z dôvodu vedenia motorového vozidla bez vodičského oprávnenia z nedbanlivosti.

3

Odôvodnenia 14, 27 a 41 smernice 2012/13 uvádzajú:

…

…

4

Článok 6 smernice 2012/13 s názvom „Právo na informácie o obvinení“ stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivým alebo obvineným osobám boli poskytnuté informácie o trestnom čine, zo spáchania ktorého sú podozrivé alebo obvinené. Tieto informácie sa poskytnú bezodkladne v takom rozsahu, aký je potrebný na zaručenie spravodlivého konania a účinné uplatnenie práva na obhajobu.

2.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby, ktoré sú zatknuté alebo zadržané, boli informované o dôvodoch zatknutia alebo zadržania vrátane trestného činu, z ktorého spáchania sú podozrivé alebo obvinené.

3.   Členské štáty zabezpečia, aby sa najneskôr pri podaní obžaloby súdu poskytli podrobné informácie o obvinení vrátane povahy a právnej kvalifikácie predmetného trestného činu, ako aj povahy predpokladanej účasti obvinenej osoby na spáchaní tohto činu.

4.   Členské štáty zabezpečia, aby podozrivé alebo obvinené osoby boli bezodkladne informované o akýchkoľvek zmenách, ktoré sa týkajú informácií, ktoré im boli poskytnuté v súlade s týmto článkom, ak je to potrebné na zaručenie spravodlivého konania.“

5

§ 44 Strafgesetzbuch (Trestný zákon) v znení uplatňujúcom sa na skutkové okolnosti vo veci samej (ďalej len „StGB“), nazvaný „Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo“, stanovuje:

„(1)   Ak bola osoba odsúdená na trest odňatia slobody alebo peňažný trest za trestný čin, ktorého sa dopustila v súvislosti s vedením motorového vozidla alebo za porušenie povinností vodiča motorového vozidla, môže jej súd zakázať vedenie motorového vozidla akéhokoľvek typu alebo akéhokoľvek špecifického typu na verejných komunikáciách po dobu jedného až troch mesiacov. Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo sa zvyčajne ukladá v prípade odsúdenia podľa ustanovení § 315c ods. 1 bodu 1 písm. a), ods. 3 alebo § 316, ak nedošlo k odňatiu vodičského oprávnenia podľa § 69.

(2)   Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo je účinný od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku. Počas doby účinnosti sú vnútroštátne a medzinárodné vodičské preukazy v úschove nemeckých orgánov. To isté platí, ak bol vodičský preukaz vydaný orgánom členského štátu Európskej únie alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore, pokiaľ má jeho držiteľ obvyklý pobyt v Nemecku. Zákaz činnosti viesť motorové vozidlo sa poznamená v ostatných zahraničných vodičských preukazoch.

(3)   Ak si musia úrady ponechať vodičský preukaz alebo ak sa má zákaz činnosti viesť motorové vozidlo poznamenať do zahraničného vodičského preukazu, doba zákazu sa počíta až odo dňa, keď sa tak stalo. Doba zákazu nezahŕňa obdobie, počas ktorého bol obvinený vzatý do väzby v súlade s príkazom príslušných orgánov.“

6

§ 44 Strafprozessordnung (Trestný poriadok, ďalej len „StPO“) znie:

„Ak osoba zmeškala lehotu bez svojho vlastného zavinenia, na návrh tejto osoby sa jej lehota navráti. Nedodržanie lehoty na podanie opravného prostriedku sa považuje za nezavinené, ak dotknutá osoba nebola informovaná podľa § 35a prvej a druhej vety, § 319 ods. 2 tretej vety alebo § 346 ods. 2 tretej vety.“

7

§ 45 StPO uvádza:

„(1)   Návrh na navrátenie lehoty sa podáva na súde, kde sa mala táto lehota dodržať, do jedného týždňa po tom, odkedy pominul dôvod nedodržania. Na dodržanie lehoty stačí, aby návrh bol podaný včas na súde, ktorý má o návrhu rozhodnúť.

(2)   Skutočnosti odôvodňujúce návrh musia byť opodstatnené v čase podania návrhu alebo v priebehu konania o tomto návrhu. Opomenutý úkon sa následne uskutoční v rámci lehoty na podanie návrhu. V takom prípade je možné povoliť navrátenie aj bez podania návrhu.“

8

§ 132 StPO stanovuje:

„(1)   Ak obvinený, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu, nemá na území pôsobnosti tohto zákona trvalé bydlisko alebo pobyt, ale nie sú splnené podmienky na vydanie zatykača, možno na zaistenie uskutočnenia trestného konania nariadiť, aby obvinený

1. zložil primeranú zábezpeku za peňažný trest, ktorý možno očakávať, a za trovy konania a

2. splnomocnil osobu, ktorá má bydlisko v obvode príslušného súdu, na doručovanie zásielok.

§ 116a ods. 1 sa použije primerane.

(2)   Takýto príkaz môže vydať len sudca a v prípade bezprostredného nebezpečenstva prokuratúra a jej vyšetrovatelia [(§ 152 Gerichtsverfassungsgesetz (zákon o súdnictve)].

(3)   Ak obvinený nedodrží rozhodnutie, dopravné prostriedky a iné predmety, ktoré má v držbe a vlastní, môžu prepadnúť štátu. Ustanovenia § 94 a § 98 sa použijú primerane.“

9

§ 407 StPO stanovuje:

„(1)   V konaniach pred sudcom trestného súdu a v konaniach pred súdom s laickými sudcami môžu byť právne dôsledky trestného činu v prípade priestupkov uložené na základe písomného návrhu prokuratúry písomným trestným rozkazom bez hlavného pojednávania. Prokuratúra podá taký návrh, ak nepovažuje pojednávanie za potrebné vzhľadom na výsledok vyšetrovaní. V návrhu sa uvedú konkrétne právne dôsledky. Návrh predstavuje podanie obžaloby.

…

(3)   Obvineného súd nemusí vopred vypočuť (§ 33 ods. 3).“

10

Podľa § 410 StPO:

„(1)   Obvinený môže proti trestnému rozkazu na súde, ktorý ho vydal, podať odpor v lehote dvoch týždňov od jeho doručenia, a to písomne alebo podaním do kancelárie súdu. § 297 až § 300 a § 302 ods. 1 prvá veta bod 2 sa použijú primerane.

(2)   Odpor sa môže obmedziť na určité body.

(3)   Pokiaľ sa proti trestnému rozkazu nepodal včas odpor, nadobúda účinky právoplatného rozsudku.“

11

UY je vodičom z povolania nákladných motorových vozidiel, je poľským štátnym príslušníkom a má trvalé bydlisko v Poľsku.

12

Trestným rozkazom z 21. augusta 2017 Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen, Nemecko) uložil UY peňažný trest a zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na tri mesiace za trestný čin, ktorý spáchal 11. júla 2017 a ktorý spočíval v nezákonnom opustení miesta dopravnej nehody.

13

Tento trestný rozkaz bol spolu s prekladom do poľského jazyka doručený splnomocnencovi UY 30. augusta 2017. UY totiž v súlade s § 132 StPO a na základe príkazu prokurátora udelil plnomocenstvo na doručovanie písomností. Polícia určila za tohto splnomocnenca úradníka Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen).

14

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že tlačivo na vydanie plnomocenstva, ktoré bolo vyhotovené v nemeckom jazyku a pre UY ho telefonicky preložila jeho blízka osoba, uvádzalo meno a adresu pracoviska splnomocnenca, ako aj informáciu, že zákonné lehoty začínajú plynúť odo dňa doručenia rozhodnutia v trestnej veci splnomocnencovi. Naproti tomu neobsahovalo žiadnu zmienku o hmotnoprávnych a trestnoprávnych dôsledkoch plnomocenstva, najmä pokiaľ ide o prípadné povinnosti dotknutej osoby informovať sa u svojho splnomocnenca. UY dostal kópiu plnomocenstva v nemeckom jazyku.

15

Splnomocnenec odoslal trestný rozkaz bežnou poštovou zásielkou na známu adresu UY v Poľsku bez toho, aby bolo možné určiť, či mu táto zásielka bola doručená.

16

Keďže proti trestnému rozkazu nebol podaný odpor, 14. septembra 2017 nadobudol právoplatnosť.

17

Dňa 14. decembra 2017 nemecká polícia zadržala UY za volantom nákladného motorového vozidla na území obce Kehl (Nemecko).

18

Po tomto zadržaní podala prokuratúra v Offenburgu (Nemecko) obžalobu na UY na Amtsgericht Kehl (Okresný súd Kehl, Nemecko) za vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia z nedbanlivosti, keďže viedol nákladné motorové vozidlo na území Nemecka, hoci mohol a mal vedieť, že mu bol uložený zákaz činnosti viesť motorové vozidlo na tomto území.

19

Vnútroštátny súd predpokladá, že až do dňa svojho zadržania políciou 14. decembra 2017 UY nevedel o trestnom rozkaze, ktorý vydal Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen), a teda ani o zákaze činnosti viesť motorové vozidlo, ktorý mu bol uložený.

20

Vnútroštátny súd uvádza, že podľa § 44 ods. 2 StGB zákaz činnosti viesť motorové vozidlo nadobúda účinnosť nadobudnutím právoplatnosti rozsudku a v tejto súvislosti spresňuje, že trestný rozkaz je rovnocenný rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci, pokiaľ nebol v lehote dvoch týždňov od doručenia tohto rozkazu podaný odpor, pričom doručenie sa môže uskutočniť splnomocnencovi určenému dotknutou osobou.

21

Ďalej zdôrazňuje, že skutočnosť, že osoba splnomocnenca je rovnako ako v prejednávanej veci určená políciou a že tlačivo na udelenie plnomocenstva neobsahuje ani informáciu o možnosti telefonicky kontaktovať splnomocnenca, ani poučenie, pokiaľ ide o povinnosť tejto osoby informovať sa u svojho splnomocnenca, podľa nemeckého práva vo všeobecnosti nebráni účinnosti plnomocenstva. To isté platí pre okolnosť, že toto tlačivo je vyhotovené výlučne v nemeckom jazyku, za predpokladu, že ak obvinený neovláda tento jazyk, obsah tohto tlačiva mu bude ústne vysvetlený.

22

Okrem toho podľa vnútroštátneho súdu obvinenému, ktorý vedel o začatí trestného stíhania voči svojej osobe, možno vytýkať nedbanlivosť, ak sa nesnaží získať od svojho splnomocnenca konkrétne informácie o výsledku uvedeného trestného stíhania. Za tohto predpokladu nemôže namietať, že mu neboli doručené dokumenty, ktoré mu zaslal uvedený splnomocnenec.

23

Vnútroštátny súd má však pochybnosti o zlučiteľnosti právnej sily rozhodnutej veci, ktorá sa má podľa nemeckého práva priznať trestnému rozkazu Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen), so smernicou 2012/13, ako ju vykladá Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 15. októbra 2015, Covaci (C‑216/14, EU:C:2015:686), a z 22. marca 2017, Tranca a i. (C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228), ako aj s článkami 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ. Podľa vnútroštátneho súdu z týchto rozsudkov vyplýva, že obvinený by vo všeobecnosti nemal z dôvodu svojej povinnosti udeliť plnomocenstvo na doručenie trestného rozkazu voči svojej osobe, znášať ani najmenšiu nevýhodu súvisiacu so skutočnosťou, že jeho bydlisko sa nenachádza v Nemecku, ale v inom členskom štáte. V prejednávanej veci podľa neho UY znáša takéto nevýhody, ktoré nemožno napraviť.

24

Podľa názoru vnútroštátneho súdu totiž vzhľadom na to, že doručenie trestného rozkazu sa vykonáva prostredníctvom splnomocnenca, je pravdepodobné, že osoba, proti ktorej bol vydaný a ktorá má bydlisko v zahraničí, sa s týmto trestným rozkazom neoboznámi alebo sa s ním oboznámi až oveľa neskôr, než by to bolo v prípade, ak by mala bydlisko v Nemecku.

25

V tejto súvislosti vnútroštátny súd uvádza, že je nepochybné, že trestné rozkazy možno v Nemecku doručovať poštovou zásielkou s doručenkou a že v takom prípade nie je nevyhnutné odovzdanie trestného rozkazu priamo adresátovi, keďže doručenie sa môže uskutočniť v jeho bydlisku odovzdaním uvedeného trestného rozkazu plnoletému rodinnému príslušníkovi, zamestnancovi rodiny, plnoletému trvalému spolubývajúcemu, vložením uvedeného trestného rozkazu do poštovej schránky adresáta alebo uložením zásielky, pokiaľ sa vystaví úradné potvrdenie ako dôkaz o doručení. Podľa vnútroštátneho súdu však prísne podmienky upravujúce toto konanie, ktorých splnenie musí súd preskúmať ex offo, ako aj zemepisná a osobná blízkosť miesta doručenia a skutočného adresáta vo vzťahu k dotknutej osobe vo všeobecnosti umožňujú zaručiť, že v prípade najmenších pochybností o riadnom doručení sa doručenie bude považovať za neúčinné.

26

Naopak, ak sa trestný rozkaz doručí splnomocnencovi obvineného, tento obvinený vo všeobecnosti nebude môcť ovplyvniť spôsob, akým mu bude tento trestný rozkaz odoslaný, ani vtedy, ak je splnomocnenec úradníkom súdu. Tento splnomocnenec nie je právne povinný odoslať uvedený trestný rozkaz takým spôsobom, ktorý zaručuje, že bude skutočne odovzdaný obvinenému, napríklad doporučenou zásielkou. Zaslanie trestného rozkazu do zahraničia okrem toho môže trvať oveľa dlhšie a riziko, že sa list stratí, je vyššie.

27

Podľa vnútroštátneho súdu tieto nevýhody nie sú v nemeckom práve vyvážené postupom navrátenia lehoty stanoveným v § 44 StPO, ktorý za určitých podmienok umožňuje odňať trestnému rozkazu právnu silu rozhodnutej veci a opätovne nechať plynúť lehotu na podanie odporu proti tomuto trestnému rozkazu.

28

V tejto súvislosti po prvé uvádza, že na to, aby sa trestnému rozkazu odňala právna sila rozhodnutej veci so spätnou účinnosťou, musí dotknutá osoba, voči ktorej bol vydaný, aj v prípade, že nespochybňuje porušenie a právne dôsledky, ktoré z neho vyplývajú, predložiť odôvodnenú žiadosť o navrátenie lehoty a podať odpor proti trestnému rozkazu a následne vziať späť svoj odpor ihneď, ako jej bola navrátená lehota.

29

Vnútroštátny súd po druhé zdôrazňuje, že žiadosť o navrátenie lehoty musí byť podaná v lehote jedného týždňa po odpadnutí prekážky, pre ktorú dotknutá osoba nedodržala procesnú lehotu, ktorá jej bola uložená.

30

Tento súd po tretie uvádza, že dotknutá osoba musí preukázať, že nie je zodpovedná za nedodržanie lehoty. V tejto súvislosti sa nemôže obmedziť na tvrdenie, že nevedela o doručení trestného rozkazu, ktorý sa jej týka, splnomocnencovi, pretože sa od nej očakáva, že sa bude čo najskôr informovať u svojho splnomocnenca o prípadnej existencii listov, ktoré jej boli zaslané, a to bez toho, aby bolo potrebné zohľadniť jazykové ťažkosti, ktoré môžu nastať v komunikácii so splnomocnencom. Okrem toho navrátenie lehoty možno povoliť ex offo len vtedy, ak zo spisu jasne vyplýva, že nedodržanie lehoty nie je zavinené.

31

Po štvrté uvedený súd ďalej tvrdí, že podanie žiadosti o navrátenie lehoty nemá odkladný účinok.

32

Za týchto podmienok sa vnútroštátny súd domnieva, že bez ohľadu na svoje vnútroštátne právo by mal byť schopný dospieť k záveru, že trestný rozkaz, ktorý vydal Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen) proti UY, nadobudol právnu silu rozhodnutej veci až uplynutím lehoty dvoch týždňov odo dňa, keď sa s ním UY skutočne oboznámil, teda po jeho zadržaní za vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia z nedbanlivosti.

33

Subsidiárne sa vnútroštátny súd domnieva, že na to, aby sa predišlo neodôvodnenému rozdielnemu zaobchádzaniu vyplývajúcemu výlučne z toho, že UY má bydlisko v Poľsku, je nevyhnutné neukladať mu nad rámec povinností, ktoré by mu boli uložené v prípade, že by mu bol trestný rozkaz doručený v Nemecku s bežnou doručenkou, povinnosť náležitej starostlivosti týkajúcu sa oboznámenia sa s relevantnými procesnými dokumentmi, ktoré sú mu určené, a ktorej porušenie je základom trestného stíhania pred vnútroštátnym súdom.

34

Za týchto podmienok Amtsgericht Kehl (Okresný súd Kehl) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

35

Svojimi dvomi otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 21, 45, 49 a 56 ZFEÚ, ako aj článok 6 smernice 2012/13 vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, podľa ktorej sa osobe s bydliskom v inom členskom štáte uloží trestnoprávna sankcia, ak nedodržuje trestný rozkaz, ktorým sa odsudzuje na zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, od okamihu, keď nadobudne právnu silu rozhodnutej veci, hoci na jednej strane dvojtýždňová lehota na podanie odporu proti tomuto trestnému rozkazu nezačína plynúť od doručenia uvedeného trestného rozkazu dotknutej osobe, ale jej zástupcovi, a na druhej strane táto osoba nevedela o existencii takéhoto trestného rozkazu v deň, keď nedodržala zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, ktorý z neho vyplýva.

36

Najskôr treba po prvé uviesť, že Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen) uložil UY dočasný zákaz činnosti viesť motorové vozidlo trestným rozkazom prijatým na základe § 407 StPO.

37

Ako už mal Súdny dvor príležitosť uviesť, konanie stanovené na vydanie takéhoto trestného rozkazu je zjednodušené a nezahŕňa pojednávanie ani kontradiktórnu diskusiu. Tento rozkaz predstavuje predbežné rozhodnutie vydané súdom na návrh prokuratúry za menej závažné trestné činy. V súlade s § 410 StPO trestný rozkaz nadobúda právnu silu rozhodnutej veci uplynutím lehoty dvoch týždňov od jeho doručenia, prípadne doručenia splnomocnencovi dotknutej osoby, pokiaľ táto osoba nepodá odpor proti uvedenému trestnému rozkazu pred uplynutím tejto lehoty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 20).

38

V osobitnom prípade, keď dotknutá osoba nemá bydlisko alebo trvalý pobyt na území Nemecka, jej možno podľa § 132 ods. 1 StPO uložiť, aby si určila splnomocnenca, ktorému sa doručí trestný rozkaz vydaný voči nej, pričom lehota na podanie odporu začne plynúť takýmto doručením.

39

Podľa § 44 ods. 2 StGB zákaz činnosti viesť motorové vozidlo uložený takýmto trestným rozkazom nadobúda účinnosť dňom, keď sa stane právoplatným.

40

Po druhé treba uviesť, že spor vo veci samej sa týka nového trestného stíhania začatého proti UY za vedenie motorového vozidla bez vodičského oprávnenia z nedbanlivosti. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že objektívna stránka tohto trestného činu spočíva v nedodržaní zákazu činnosti viesť motorové vozidlo uloženého trestným rozkazom, ktorý nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, a že jeho subjektívna stránka sa vyznačuje nedbanlivosťou dotknutej osoby.

41

Pokiaľ ide v prejednávanej veci najskôr o objektívnu stránku trestného činu, za ktorý je UY trestne stíhaný pred vnútroštátnym súdom, tento súd uvádza, že UY bol zadržaný za volantom nákladného motorového vozidla na území Nemecka 14. decembra 2017, teda po tom, ako nadobudol právoplatnosť trest uložený zo strany Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen), keďže UY nepodal odpor proti tomuto trestnému rozkazu v lehote dvoch týždňov od doručenia trestného rozkazu jeho splnomocnencovi.

42

Vnútroštátny súd ďalej spresňuje, že pokiaľ ide o subjektívnu stránku trestného činu, za ktorý je UY trestne stíhaný pred vnútroštátnym súdom, splnomocnenec UY, úradník Amtsgericht Garmisch‑Partenkirchen (Okresný súd Garmisch‑Partenkirchen), odoslal trestný rozkaz týkajúci sa dotknutej osoby obyčajnou poštovou zásielkou na jemu známu adresu v Poľsku. Keďže sa vnútroštátny súd domnieva, že nemožno preukázať, že tento list bol skutočne doručený UY, vychádza z predpokladu, že UY sa o uvedenom trestnom rozkaze skutočne dozvedel až vtedy, keď ho 14. decembra 2017 zadržala polícia.

43

Na základe týchto spresnení treba v prvom rade preskúmať, či článok 6 smernice 2012/13 bráni tomu, aby dvojtýždňová lehota na podanie odporu proti trestnému rozkazu, ako je ten vo veci samej, začala plynúť od jeho doručenia splnomocnencovi osoby, proti ktorej bol vydaný.

44

V tejto súvislosti treba po prvé zdôrazniť, že tento článok 6 stanovuje osobitné pravidlá týkajúce sa práva všetkých podozrivých alebo obvinených byť rýchlo a dostatočne podrobne informovaní o trestnom čine, zo spáchania ktorých sú podozriví alebo obvinení, aby sa zabezpečil spravodlivý proces a umožnil sa účinný výkon práva na obhajobu. Odsek 3 uvedeného článku 6 ďalej stanovuje, že členské štáty zabezpečia, aby sa podrobné informácie o obvinení poskytli najneskôr v okamihu podania obžaloby na súd.

45

Je pravda, že z dôvodu krátkosti a jednoduchosti konania, v ktorom bol vydaný trestný rozkaz dotknutý vo veci samej, k doručeniu takéhoto trestného rozkazu dochádza až po tom, ako súd rozhodne o dôvodnosti obvinenia.

46

Súdny dvor však uviedol, že v trestnom rozkaze tohto druhu súd rozhoduje len predbežne a že jeho doručenie predstavuje pre obvineného prvú príležitosť byť informovaný o obvinení, ktoré bolo voči nemu vznesené, čo je potvrdené skutočnosťou, že obvinený nie je oprávnený podať proti tomuto trestnému rozkazu opravný prostriedok na iný súd, ale odpor, na základe ktorého môže využiť pred tým istým súdom riadne kontradiktórne konania, v rámci ktorého môže v plnom rozsahu uplatniť svoje právo na obhajobu, a to predtým, ako tento súd znovu rozhodne o dôvodnosti obvinenia, ktoré bolo voči nemu vznesené (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 60).

47

Preto sa má doručenie takéhoto trestného rozkazu považovať v súlade s článkom 6 smernice 2012/13 za formu oznámenia obvinenia voči dotknutej osobe a musí tak spĺňať požiadavky uvedené v tomto článku (rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 61).

48

Po druhé Súdny dvor tiež konštatoval, že smernica 2012/13 neupravuje spôsoby, akými sa informácia o obvinení uvedená v jej článku 6 musí oznámiť obvinenému, a že tento posledný uvedený článok teda v zásade nebráni tomu, aby v rámci trestného konania obvinený, ktorý nemá bydlisko v dotknutom členskom štáte, bol povinný určiť si splnomocnenca na doručenie trestného rozkazu, ako je ten dotknutý vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, body 62 a 68).

49

Z judikatúry Súdneho dvora však rovnako vyplýva, že spôsoby oznamovania informácií o obvinení, stanovené právom členských štátov, nesmú ohroziť cieľ uvedený najmä v článku 6 smernice 2012/13, ktorý, ako vyplýva aj z odôvodnenia 27 tejto smernice, spočíva v tom, aby sa podozrivým alebo obvineným z trestných činov umožnilo pripraviť si obhajobu a aby sa zaručil spravodlivý proces (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 63, ako aj z 22. marca 2017, Tranca a i., C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 38).

50

Takýto cieľ, rovnako ako nevyhnutnosť zabrániť akejkoľvek diskriminácii medzi obvinenými, ktorí majú bydlisko na území pôsobnosti dotknutého vnútroštátneho práva na jednej strane, a obvinenými, ktorí tam nemajú bydlisko na strane druhej, ktorí sú ako jediní povinní určiť si splnomocnenca na doručovanie súdnych rozhodnutí, si vyžadujú, aby mohol obvinený využiť celú lehotu dvoch týždňov, ktorú vnútroštátne právo priznáva na podanie odporu proti trestnému rozkazu, ako je ten dotknutý vo veci samej (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2015, Covaci, C‑216/14, EU:C:2015:686, bod 65, ako aj z 22. marca 2017, Tranca a i., C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 40).

51

Odo dňa, keď sa obvinený skutočne dozvedel o takom trestnom rozkaze, sa musí v čo najväčšej možnej miere dostať do rovnakej situácie, ako keby mu bol uvedený trestný rozkaz doručený osobne, a musí sa mu najmä umožniť disponovať celou lehotou na podanie odporu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2017, Tranca a i., C‑124/16, C‑188/16 a C‑213/16, EU:C:2017:228, bod 47).

52

Hoci je v tejto súvislosti pravda, že trestný rozkaz, ako je ten vo veci samej, nadobúda právoplatnosť, ak obžalovaný nepodá odpor v lehote dvoch týždňov od doručenia tohto trestného rozkazu jeho splnomocnencovi, a nie od okamihu, keď sa obvinený skutočne oboznámil s uvedeným trestným rozkazom, nič to nemení na tom, že ako uvádza vnútroštátny súd, § 44 a § 45 StPO stanovujú konanie na navrátenie lehoty umožňujúce zrušiť právnu silu rozhodnutej veci tohto trestného rozkazu a podať odpor proti tomuto trestnému rozkazu napriek uplynutiu pôvodnej lehoty na podanie odporu.

53

Po tretie treba za týchto podmienok preskúmať, či konanie na navrátenie lehoty upravené vo vnútroštátnom práve a podmienky, ktorým toto právo podmieňuje uplatnenie tohto konania, sú v súlade s požiadavkami stanovenými v článku 6 smernice 2012/13, a najmä, či umožňujú dotknutej osobe skutočne využiť dvojtýždňovú lehotu na podanie odporu proti trestnému rozkazu, ktorý bol proti nej vydaný, od okamihu, keď sa s ním skutočne oboznámila.

54

V tejto súvislosti treba najprv zdôrazniť, že vzhľadom na údaje uvedené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania a na pojednávaní pred Súdnym dvorom nie je vylúčené, že v situácii, ako je tá dotknutá vo veci samej, príslušné vnútroštátne právo ukladá obvinenému povinnosť podať odpor proti trestnému rozkazu v lehote jedného týždňa od okamihu, keď sa skutočne oboznámil s uvedeným trestným rozkazom. Zdá sa totiž, že článok 45 StPO možno vykladať v tom zmysle, že odpor sa musí podať v lehote jedného týždňa, ktorú toto ustanovenie upravuje na podanie návrhu o navrátenie lehoty.

55

Ak by sa preukázala takáto povinnosť, bola by v rozpore s článkom 6 smernice 2012/13, pretože by viedla k tomu, že lehota na podanie odporu, ktorá sa musí v súlade s tým, čo bolo uvedené v bodoch 50 a 51 tohto rozsudku, priznať obvinenému odo dňa, keď sa skutočne oboznámil s trestným rozkazom, ktorý bol proti nemu vydaný, by sa skrátila o polovicu.

56

Treba ešte uviesť, že podľa vnútroštátneho súdu obvinený môže podať návrh o navrátenie lehoty len vtedy, ak môže preukázať, že sa u svojho splnomocnenca čo najskôr informoval o existencii trestného rozkazu, ktorý sa ho týka.

57

Takáto povinnosť je však rovnako nezlučiteľná s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 6 smernice 2012/13. Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bode 61 svojich návrhov, tak zo znenia tohto ustanovenia, ako aj z jeho všeobecnej štruktúry a cieľa sledovaného uvedenou smernicou vyplýva, že orgánom členských štátov prislúcha informovať obvinených o skutkoch, ktoré sú im vytýkané, a že od obvinených nemožno očakávať, že sa čo najskôr informujú o prípadnom vývoji trestného stíhania proti svojej osobe.

58

Napokon vnútroštátny súd poznamenáva, že návrh o navrátenie lehoty nemá odkladný účinok.

59

Keďže sa však zdá, že z § 44 ods. 2 StGB vyplýva, že pokým neuplynie lehota na podanie odporu, zákaz činnosti viesť motorové vozidlo spojený s trestným rozkazom, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, nevyvoláva účinky, čo však prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, z toho, čo bolo uvedené v bode 51 tohto rozsudku, vyplýva, že článok 6 smernice 2012/13 ukladá, aby bol aj výkon tohto zákazu činnosti viesť motorové vozidlo prerušený počas lehoty dvoch týždňov odo dňa, keď sa dotknutá osoba skutočne oboznámila s týmto trestným rozkazom a počas ktorého táto osoba musí mať možnosť podať odpor proti uvedenému trestnému rozkazu.

60

Z toho vyplýva, že článok 6 smernice 2012/13 nebráni právnej úprave členského štátu, podľa ktorej dvojtýždňová lehota na podanie odporu proti takému trestnému rozkazu, o ktorý ide vo veci samej, začína plynúť od jeho doručenia splnomocnencovi osoby, proti ktorej sa tento trestný rozkaz vydal, pokiaľ má táto osoba skutočne k dispozícii dvojtýždňovú lehotu na podanie odporu proti tomuto trestnému rozkazu odvtedy, ako sa s ním skutočne oboznámila, prípadne v nadväznosti na konanie na navrátenie lehoty v rámci takého konania, bez toho, aby musela preukázať, že uskutočnila potrebné úkony na informovanie sa v čo najkratšom čase u svojho splnomocnenca o existencii uvedeného trestného rozkazu, a pokiaľ je účinnosť tohto trestného rozkazu prerušená počas plynutia tejto lehoty.

61

V druhom rade treba preskúmať, či článok 6 smernice 2012/13 bráni tomu, aby mohol byť niekto trestnoprávne postihnutý za to, že porušil zákaz činnosti viesť motorové vozidlo v čase, keď trestný rozkaz ukladajúci takýto zákaz činnosti nadobudol právnu silu rozhodnutej veci, pokiaľ uvedená osoba v danom čase nevedela o existencii takéhoto trestného rozkazu.

62

V tejto súvislosti treba po prvé pripomenúť, že cieľom práva zakotveného v článku 6 smernice 2012/13 je zaručiť účinný výkon práva obvinených alebo trestne stíhaných osôb na obhajobu. Potrebný účinok tohto práva by bol teda vážne ohrozený, ak by bolo možné vychádzať z trestného rozkazu, ako je ten, o ktorý ide vo veci samej, pri konštatovaní, že tá istá osoba spáchala nový trestný čin v čase, keď vzhľadom na to, že ešte nebola informovaná o prvom trestnom stíhaní vedenom proti nej, táto osoba ešte nemohla napadnúť dôvodnosť tohto obvinenia.

63

Z toho vyplýva, že uvedený článok 6 bráni tomu, aby nedodržanie trestného rozkazu, ako je ten dotknutý vo veci samej, mohlo byť trestnoprávne vytýkané osobe, hoci tento trestný rozkaz danej osobe nebol oznámený v súlade s požiadavkami upravenými v tomto ustanovení a nemohla prípadne právnymi prostriedkami upravenými v práve dotknutého členského štátu a pri dodržaní práva Únie spochybniť skutkové okolnosti, ktoré sa jej v uvedenom trestnom rozkaze vytýkajú.

64

Ako však bolo zdôraznené v bode 57 tohto rozsudku, požadovať od dotknutej osoby, aby dbala na uskutočnenie potrebných úkonov u svojho splnomocnenca s cieľom uistiť sa, že tento splnomocnenec jej správne oznámil trestný rozkaz, ktorý bol voči nej vydaný, by bolo v rozpore s tým istým článkom 6.

65

Článok 6 smernice 2012/13 sa má preto vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby bola osoba odsúdená za to, že porušila taký trestný rozkaz, ako je ten dotknutý vo veci samej, v deň, keď nemožno preukázať, že príslušné vnútroštátne orgány zabezpečili, že sa skutočne oboznámila s obsahom uvedeného trestného rozkazu.

66

Tento výklad článku 6 smernice 2012/13 platí aj vtedy, ak trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť v okamihu, keď sa predpokladá, že osoba, proti ktorej bol vydaný, ho porušila, a to aj vtedy, ak táto osoba od okamihu, keď sa oboznámila s týmto trestným rozkazom, nepodala návrh na začatie konania na navrátenie lehoty s cieľom odňať právnu silu rozhodnutej veci, ktorú nadobudol uvedený trestný rozkaz.

67

Takýto výklad totiž neohrozuje riadne dodržiavanie zásady právnej sily rozhodnutej veci. V tejto súvislosti stačí uviesť, že právna sila rozhodnutej veci, ktorou sa vyznačuje odsúdenie osoby na zákaz činnosti viesť motorové vozidlo, nie je narušená len z toho dôvodu, že nedodržanie tohto zákazu uvedenou osobou nevedie nevyhnutne k uloženiu novej trestnoprávnej sankcie.

68

Po druhé treba zdôrazniť, že zásada prednosti práva Únie, ktorá zakotvuje prednosť tohto práva pred právom členských štátov, ukladá všetkým orgánom členských štátov povinnosť priznať plný účinok jednotlivým normám Únie, pričom právo členských štátov nemôže mať vplyv na účinok priznaný týmto jednotlivým normám na území uvedených štátov [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 53 a 54, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 157 a 158].

69

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva, podľa ktorej je vnútroštátny súd povinný v čo najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo v súlade s požiadavkami práva Únie, je obsiahnutá v systéme Zmlúv, keďže vnútroštátnemu súdu umožňuje v rámci jeho právomocí zaistiť plnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré mu boli predložené. Okrem toho každý vnútroštátny súd, ktorému bolo v rámci jeho právomoci predložené podanie, je ako orgán členského štátu povinný neuplatniť akékoľvek vnútroštátne ustanovenie právneho predpisu, ktoré je v rozpore s ustanovením práva Únie s priamym účinkom v prejednávanom spore [rozsudky z 24. júna 2019, Popławski, C‑573/17, EU:C:2019:530, body 55 a 61, ako aj z 19. novembra 2019, A. K. a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 159 a 161].

70

Po tretie treba zdôrazniť, že ako sa v podstate uvádza v odôvodneniach 14 a 41 smernice 2012/13, táto smernica sa opiera o práva stanovené najmä v článku 47 Charty základných práv (ďalej len „Charta“) a smeruje k podpore týchto práv (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2018, Kolev a i., C‑612/15, EU:C:2018:392, bod 88).

71

Konkrétnejšie, ako bolo zdôraznené v bode 49 tohto rozsudku, cieľom článku 6 uvedenej smernice je zabezpečiť účinný výkon práva na obhajobu, ako aj spravodlivé súdne konanie. Takéto ustanovenie tak výslovne zakotvuje aspekt práva na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty.

72

Z toho vyplýva, že rovnako ako článok 47 Charty, ktorý je sám osebe postačujúci, a na to, aby bolo jednotlivcom priznané samostatne uplatniteľné právo, nemusí byť spresnený ustanoveniami práva Únie alebo vnútroštátnym právom, treba článok 6 smernice 2012/13 považovať za ustanovenie s priamym účinkom [pozri analogicky rozsudok z 19. novembra 2019, A. K a i. (Nezávislosť disciplinárneho senátu Najvyššieho súdu), C‑585/18, C‑624/18 a C‑625/18, EU:C:2019:982, body 162 a 163].

73

Vnútroštátnemu súdu preto prislúcha, aby v rámci svojich právomocí prijal všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie plného účinku tohto článku 6.

74

Ako bolo pritom zdôraznené v bodoch 62 a 63 tohto rozsudku, potrebný účinok článku 6 smernice 2012/13 by bol vážne ohrozený, ak by osoba bola odsúdená z dôvodu, že porušila zákaz uložený trestným rozkazom, ako je ten dotknutý vo veci samej, ktorý jej nebol oznámený v súlade s požiadavkami stanovenými v tomto článku.

75

Za týchto okolností vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby v rámci svojich právomocí podal taký výklad vnútroštátneho práva, ktorý v čo najväčšej možnej miere zachováva potrebný účinok článku 6 smernice 2012/13, a ak to nie je možné, aby ponechal neuplatnené akékoľvek vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s ním.

76

Treba dodať, že nemecká vláda pred Súdnym dvorom uviedla, že možno podať výklad vnútroštátneho práva v súlade s požiadavkami článku 6 smernice 2012/13, pokiaľ ide o povinnosť náležitej starostlivosti obvineného, ktorý nemá bydlisko na štátnom území Nemecka, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

77

Zo všetkého, čo bolo uvedené, vyplýva, že článok 6 smernice 2012/13 sa má vykladať v tom zmysle, že:

78

Vzhľadom na uvedené nie je potrebné skúmať, či ostatné ustanovenia práva Únie, ktoré uviedol vnútroštátny súd, bránia takej vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej.

79

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnom súde, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto:

Článok 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/13/EÚ z 22. mája 2012 o práve na informácie v trestnom konaní sa má vykladať v tom zmysle, že: