–

slovenská vláda, v zastúpení: B. Ricziová a M. Kianička, splnomocnení zástupcovia,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, J. Pavliš, J. Vláčil a L. Dvořáková, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: D. Martin, A. Tokár a B.‑R. Killmann, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 písm. w) a článkov 4 a 5 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (Ú. v. EÚ L 166, 2004, s. 1; Mim. vyd. 05/005, s. 72), ako aj článku 34 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom UB a generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne Bratislava (Slovenská republika) vo veci zákonnosti rozhodnutia, ktorým sa prvému menovanému zamieta žiadosť o priznanie príspevku vyplácaného niektorým vrcholovým športovcom.

3

Článok 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Definície“, stanovuje:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

4

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Vecná pôsobnosť“, uvádza:

„1.   Toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia:

…

3.   Toto nariadenie sa tiež uplatňuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, na ktoré sa vzťahuje článok 70.

…“

5

Článok 4 uvedeného nariadenia, nazvaný „Rovnosť zaobchádzania“, znie:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak, osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, poberajú tie isté dávky a majú tie isté povinnosti podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu ako štátni príslušníci daného členského štátu.“

6

Článok 5 tohto nariadenia, nazvaný „Rovnocennosť zaobchádzania pri dávkach, príjmoch, faktoch alebo udalostiach“, stanovuje:

„Pokiaľ nie je v tomto nariadení ustanovené inak a vzhľadom na osobitné vykonávacie ustanovenia, platí toto:

7

Hlava III nariadenia č. 883/2004 obsahuje kapitolu 9, nazvanú „Osobitné nepríspevkové peňažné dávky“. Táto kapitola obsahuje jediný článok, a to článok 70 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné ustanovenia“, ktorý vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   Tento článok sa vzťahuje na osobitné nepríspevkové peňažné dávky, ktoré sa poskytujú podľa právnych predpisov, ktorých osobný rozsah, ciele a/alebo podmienky na priznanie nároku majú znaky právnych predpisov v oblasti sociálneho zabezpečenia podľa článku 3 ods. 1[,] ako aj v oblasti sociálnej pomoci.

2.   Na účely tejto kapitoly ‚osobitné nepríspevkové peňažné dávky‘ sú dávky, ktoré:

8

Článok 7 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 492/2011 z 5. apríla 2011 o slobode pohybu pracovníkov v rámci Únie (Ú. v. EÚ L 141, 2011, s. 1) vo svojich odsekoch 1 a 2 stanovuje:

„1.   S pracovníkom, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, sa na území iného členského štátu nesmie z dôvodu jeho štátnej príslušnosti zaobchádzať inak ako s vlastnými pracovníkmi, pokiaľ ide o podmienky zamestnania a pracovné podmienky, najmä odmeňovanie, prepustenie, a ak by sa stal nezamestnaným, opätovné začlenenie do práce alebo zamestnania.

2.   Takýto pracovník požíva rovnaké sociálne a daňové výhody ako vlastní pracovníci.“

9

§ 1 zákona č. 112/2015 Z. z. o príspevku športovému reprezentantovi a o zmene a doplnení zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „zákon č. 112/2015“) uvádza:

„Tento zákon upravuje poskytovanie príspevku športovému reprezentantovi (ďalej len ‚príspevok‘) ako štátnej sociálnej dávky, ktorej účelom je finančne zabezpečiť športovca, ktorý ako športový reprezentant Československej republiky, Československej socialistickej republiky, Česko‑slovenskej federatívnej republiky, Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky alebo Slovenskej republiky získal medailové ocenenie na olympijských hrách, paralympijských hrách, deaflympijských hrách, majstrovstvách sveta alebo na majstrovstvách Európy.“

10

§ 2 ods. 1 tohto zákona stanovuje:

„Nárok na príspevok má fyzická osoba, ktorá

11

§ 3 uvedeného zákona stanovuje:

„Suma príspevku je rozdiel medzi sumou

12

Pán UB, český štátny príslušník, ktorý má už 52 rokov trvalý pobyt na území, ktoré je v súčasnosti územím Slovenskej republiky, získal v roku 1971 ako člen reprezentačného tímu Československej socialistickej republiky zlatú medailu na majstrovstvách Európy v ľadovom hokeji a striebornú medailu na majstrovstvách sveta v rovnakej športovej disciplíne.

13

Pri rozdelení Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ku ktorému došlo 31. decembra 1992 o polnoci, si pán UB zvolil českú štátnu príslušnosť. Napriek tomu naďalej zostal bývať na území Slovenska. Na pojednávaní slovenská vláda okrem iného spresnila, pričom jej v tom ostatné dotknuté subjekty neodporovali, že v deň pristúpenia Slovenskej republiky a Českej republiky k Európskej únii 1. mája 2004 bol pán UB zamestnaný na základnej škole a vo výkone tejto práce pokračoval prinajmenšom do roku 2006.

14

Dňa 17. decembra 2015 pán UB požiadal o priznanie príspevku športovému reprezentantovi podľa zákona č. 112/2015 (ďalej len „príspevok športovému reprezentantovi“). Sociálna poisťovňa Bratislava konštatovala, že dotknutá osoba nespĺňa podmienku týkajúcu sa slovenského občianstva uvedenú v § 2 ods. 1 písm. b) tohto zákona, a následne túto žiadosť zamietla.

15

Pán UB podal proti tomuto rozhodnutiu žalobu na Krajský súd v Košiciach (Slovenská republika), pričom namietal s poukazom na právo Únie diskriminačný účinok slovenského právneho predpisu vzhľadom na jeho občianstvo bez prihliadnutia na to, že žije na území Slovenska už 52 rokov.

16

Keďže táto žaloba bola zamietnutá, pán UB podal kasačnú sťažnosť na vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania.

17

Tento súd zistil z podkladov legislatívneho procesu k zákonu č. 112/2015, že slovenský zákonodarca odôvodnil svoju voľbu podmieniť nárok na priznanie nároku na príspevok, o ktorý ide vo veci samej, slovenskou štátnou príslušnosťou žiadateľa, tým, že ide o štátnu sociálnu dávku, ktorá nie je dôchodkovou dávkou a ktorej účelom je prispieť k finančnému zabezpečeniu vrcholových športovcov, ktorí ako slovenskí štátni občania reprezentovali Slovenskú republiku, resp. jej právnych predchodcov na významných medzinárodných športových súťažiach. Okrem toho tento zákon podľa slovenského zákonodarcu nemá ambíciu zabezpečiť športových reprezentantov, ktorí sú občanmi iných štátov.

18

Podľa vnútroštátneho súdu však príspevok športovému reprezentantovi jednak nemá iba charakter štátnej sociálnej dávky, keďže sa vypláca súbežne a pravidelne s dôchodkovou dávkou na ten účel, aby jej výšku dorovnal na úrovne stanovené v § 3 písm. a) až c) uvedeného zákona. Navyše sa pán UB ako športový reprezentant v kolektívnom športe ocitol v nerovnakom postavení v porovnaní so svojimi spoluhráčmi iba z toho dôvodu, že na rozdiel od nich nie je slovenským štátnym občanom, hoci aj on prispel svojimi schopnosťami a vynaloženým športovým úsilím ku kolektívnemu výsledku štátnej reprezentácie.

19

Za týchto okolností Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je možné článok 1 písm. w) a články 4 a 5 [nariadenia č. 883/2004] v spojení s právom na dávky sociálneho zabezpečenia a sociálne výhody, ktoré je zakotvené v článku 34 ods. 1 a 2 [Charty], za okolností, ktoré sú vo veci samej, vykladať tak, že bránia uplatneniu vnútroštátneho pravidla, podľa ktorého slovenská inštitúcia sociálneho zabezpečenia hodnotí pri nároku na príspevok športovému reprezentantovi k starobnému dôchodku dávku ako základnú podmienku štátnu príslušnosť žiadateľa, aj keď iná zákonná podmienka, t. j. štátna reprezentácia právnych predchodcov vrátane aj Československej socialistickej republiky, je naďalej súčasťou vnútroštátneho predpisu?“

20

Svojou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú článok 1 písm. w) a články 4 a 5 nariadenia č. 883/2004 v spojení s článkom 34 ods. 1 a 2 Charty vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá podmieňuje nárok na príspevok zavedený v prospech niektorých vrcholových športovcov, ktorí reprezentovali tento členský štát alebo jeho právnych predchodcov v rámci medzinárodných športových súťaží, a to osobitne podmienkou, aby bol žiadateľ štátnym príslušníkom uvedeného členského štátu.

21

S cieľom odpovedať na túto otázku je najskôr potrebné overiť, či príspevok, o ktorý ide vo veci samej, patrí do vecnej pôsobnosti nariadenia č. 883/2004.

22

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora rozdiel medzi dávkami, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004, a dávkami vylúčenými z jeho pôsobnosti spočíva v podstate v znakoch, ktoré tvoria každú dávku, najmä v účele takejto dávky a podmienkach jej priznania, a nie v tom, či vnútroštátna právna úprava túto dávku kvalifikuje ako dávku sociálneho zabezpečenia [rozsudok z 25. júla 2018, A (Pomoc pre osobu so zdravotným postihnutím), C‑679/16, EU:C:2018:601, bod 31 a citovaná judikatúra].

23

Dávku teda možno považovať za dávku sociálneho zabezpečenia, pokiaľ je priznávaná príjemcom mimo akéhokoľvek individuálneho a diskrečného posúdenia osobných potrieb na základe zákonom stanovenej situácie a ak sa vzťahuje na jedno z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004 [rozsudok z 25. júla 2018, A (Pomoc pre osobu so zdravotným postihnutím), C‑679/16, EU:C:2018:601, bod 32 a citovaná judikatúra].

24

Vzhľadom na kumulatívny charakter dvoch podmienok uvedených v predchádzajúcom bode nesplnenie jednej z nich znamená, že predmetná dávka nespadá do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004 [rozsudok z 25. júla 2018, A (Pomoc pre zdravotne postihnutú osobu), C‑679/16, EU:C:2018:601, bod 33].

25

Pokiaľ ide konkrétne o druhú podmienku, je potrebné preskúmať, či sa dávka, o akú ide vo veci samej, vzťahuje na niektoré z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

26

Pokiaľ ide úplne konkrétne o kvalifikáciu sociálnej dávky ako dávky v starobe v zmysle článku 3 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, Súdny dvor spresnil, že za takúto dávku možno označiť dávku vyplácanú ako doplnkový príspevok, ktorá je vyplácaná výlučne osobám poberajúcim starobný a/alebo pozostalostný dôchodok, ak sú zdroje jej financovania rovnaké ako zdroje určené na financovanie starobného a pozostalostného dôchodku, a ktorá umožňuje jej príjemcom uspokojiť svoje potreby tým, že im zaisťuje finančný doplnok (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2005, Noteboom, C‑101/04, EU:C:2005:51, body 25 až 29, a zo 16. septembra 2015, Komisia/Slovensko, C‑361/13, EU:C:2015:601, bod 56).

27

V prejednávanej veci je najprv potrebné uviesť, že hoci je jedným z cieľov príspevku športovému reprezentantovi „finančne zabezpečiť športovca“, ako to výslovne uvádza § 1 zákona č. 112/2015, zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že dôvodom existencie tohto príspevku je predovšetkým vyjadriť veľmi úzkemu počtu vrcholových športovcov uznanie za ich výnimočné športové úsilie a mimoriadne výsledky dosiahnuté v rámci určitých medzinárodných športových súťaží. Základným účelom uvedeného príspevku je teda odmeniť jeho príjemcov za výsledky, ktoré dosiahli v športovej oblasti pri reprezentácii svojej krajiny.

28

Tento základný účel tiež vysvetľuje jednak to, že uvedený príspevok je financovaný priamo štátom, mimo zdrojov financovania vnútroštátneho systému sociálneho zabezpečenia a nezávisle na príspevkoch zaplatených jeho príjemcami, a jednak, že sa nevypláca všetkým športovcom, ktorí sa zúčastnili na takýchto súťažiach, ale len veľmi úzkemu počtu z nich, a to tým, ktorí v rámci týchto súťaží získali určité medaily.

29

Napokon, hoci je maximálna výška príspevku, o ktorý ide vo veci samej, ohraničená prostredníctvom odkazu na prípadný starobný dôchodok, ktorý by príjemca tiež mohol poberať, vyplácanie tohto príspevku nezávisí od nároku príjemcu na poberanie takéhoto dôchodku, ale len od podania žiadosti v tomto zmysle zo strany príjemcu.

30

Príspevok, o aký ide vo veci samej, teda nemožno považovať za dávku v starobe, a preto sa nevzťahuje na žiadne z rizík výslovne uvedených v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004.

31

Z toho vyplýva, že druhá podmienka uvedená v bode 23 tohto rozsudku nie je splnená.

32

Okrem toho, keďže tento príspevok nepokrýva žiadne z rizík zodpovedajúcich oblastiam sociálneho zabezpečenia uvedeným v článku 3 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, nie je určený výlučne na zabezpečenie osobitnej ochrany pre osoby so zdravotným postihnutím a v každom prípade nie je uvedený v prílohe X tohto nariadenia, nemožno ho považovať ani za osobitnú nepríspevkovú peňažnú dávku v zmysle článku 70 uvedeného nariadenia.

33

Vzhľadom na vyššie uvedené taký príspevok, o aký ide vo veci samej, nepatrí do pôsobnosti nariadenia č. 883/2004.

34

Za týchto okolností nie je potrebné skúmať položenú otázku z hľadiska článku 34 ods. 1 a 2 Charty.

35

V nadväznosti na uvedené je však potrebné pripomenúť, že v rámci postupu spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zavedeného článkom 267 ZFEÚ prináleží Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu užitočnú odpoveď, ktorá mu umožní rozhodnúť prejednávaný spor. V tomto smere Súdnemu dvoru prípadne prináleží preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Povinnosťou Súdneho dvora je totiž vykladať všetky ustanovenia práva Únie, ktoré vnútroštátne súdy potrebujú na rozhodovanie v sporoch, ktoré im boli predložené, aj keď tieto ustanovenia nie sú výslovne spomenuté v otázkach položených Súdnemu dvoru týmito súdmi. Súdny dvor môže na tieto účely zo všetkých informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a najmä z odôvodnenia návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyvodiť normy a zásady práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad s prihliadnutím na predmet sporu vo veci samej (rozsudok zo 16. júla 2015, Abcur, C‑544/13 a C‑545/13, EU:C:2015:481, body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).

36

Hoci sa vnútroštátny súd v prejednávanej veci formálne opýtal Súdneho dvora len na výklad nariadenia č. 883/2004, v súlade s tým, čo navrhuje Komisia, je potrebné preskúmať, či sa má nariadenie č. 492/2011, a osobitne jeho článok 7 ods. 2, vykladať v tom zmysle, že bráni právnej úprave členského štátu, o akú ide vo veci samej.

37

Ako totiž bolo uvedené v bode 13 tohto rozsudku, v odpovedi na otázku, ktorú položil Súdny dvor na pojednávaní, slovenská vláda spresnila, že v deň pristúpenia Slovenskej republiky a Českej republiky k Európskej únii bol pán UB zamestnaný na základnej škole a vo výkone tejto práce pokračoval prinajmenšom do roku 2006.

38

Podľa článku 45 ods. 2 ZFEÚ pritom voľný pohyb pracovníkov zahŕňa odstránenie akejkoľvek diskriminácie medzi pracovníkmi členských štátov na základe štátnej príslušnosti, pokiaľ ide o zamestnanie, odmenu za prácu a iné pracovné podmienky (rozsudok z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 34, ako aj citovaná judikatúra).

39

Okrem toho je článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 v špecifickej oblasti poskytovania sociálnych výhod osobitným vyjadrením pravidla rovnosti zaobchádzania zakotveného v článku 45 ods. 2 ZFEÚ a musí sa vykladať rovnako ako toto posledné uvedené ustanovenie (rozsudok z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 35, ako aj citovaná judikatúra).

40

Podľa článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 pritom pracovník, ktorý je štátnym príslušníkom členského štátu, požíva na území iných členských štátov rovnaké sociálne a daňové výhody ako pracovníci, ktorí sú ich vlastnými štátnymi príslušníkmi.

41

Súdny dvor dospel k záveru, že toto ustanovenie je na prospech tak migrujúcich pracovníkov bývajúcich v hostiteľskom členskom štáte, ako aj cezhraničných pracovníkov, ktorí vykonávajú pracovnú činnosť v uvedenom členskom štáte, hoci bývajú v inom členskom štáte (rozsudky z 15. decembra 2016, Depesme a i., C‑401/15 až C‑403/15, EU:C:2016:955, bod 37, ako aj z 10. júla 2019, Aubriet, C‑410/18, EU:C:2019:582, bod 24).

42

Súdny dvor už tiež rozhodol, že pracovník, ktorý v čase pristúpenia jeho členského štátu pôvodu k Únii vykonával zárobkovú činnosť v hostiteľskom členskom štáte a ktorý pokračoval vo výkone takejto činnosti po tomto pristúpení, sa môže odo dňa uvedeného pristúpenia odvolávať na článok 7 ods. 2 nariadenia Rady (EHS) č. 1612/68 z 15. októbra 1968 o slobode pohybu pracovníkov v rámci spoločenstva (Ú. v. ES L 257, 1968, s. 2; Mim. vyd. 05/001, s. 15), ktorého znenie bolo prevzaté v článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, pokiaľ prechodný režim upravený v akte o pristúpení nestanovuje inak (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. septembra 1989, Lopes da Veiga, 9/88, EU:C:1989:346, body 9, 10 a 19).

43

V tejto súvislosti platí, že od pristúpenia Slovenskej republiky a Českej republiky k Únii 1. mája 2004 sa voľný pohyb pracovníkov v zásade v plnom rozsahu uplatňuje na českých štátnych príslušníkov pracujúcich na Slovensku v súlade s článkom 24 Aktu o podmienkach pristúpenia Českej republiky, Estónskej republiky, Cyperskej republiky, Lotyšskej republiky, Litovskej republiky, Maďarskej republiky, Maltskej republiky, Poľskej republiky, Slovinskej republiky a Slovenskej republiky a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia (Ú. v. EÚ L 236, 2003, s. 33) a s bodom 1.1 prílohy V tohto aktu, a to iba s výhradou prechodných ustanovení uvedených v bodoch 1.2 až 1.14 uvedenej prílohy. Keďže článok 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68 nie je predmetom takýchto prechodných ustanovení, toto ustanovenie sa vo vzťahu k uvedeným českým štátnym príslušníkom uplatňuje od 1. mája 2004 (pozri analogicky rozsudok z 27. septembra 1989, Lopes da Veiga, 9/88, EU:C:1989:346, bod 9).

44

V dôsledku toho sa článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011 vzťahuje aj na pracovníka, akým je pán UB, ktorý síce nezmenil svoje miesto pobytu, avšak z dôvodu pristúpenia štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, a štátu, na ktorého území má bydlisko, k Únii, sa ocitol v situácii migrujúceho pracovníka.

45

Je teda potrebné overiť, či príspevok športovému reprezentantovi, o aký ide vo veci samej, spadá pod pojem „sociálna výhoda“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011.

46

V tejto súvislosti sa odkaz uvedeného ustanovenia na sociálne výhody nemôže vykladať obmedzujúcim spôsobom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 30. septembra 1975, Cristini, 32/75, EU:C:1975:120, bod 12, a zo 17. apríla 1986, Reed, 59/85, EU:C:1986:157, bod 25).

47

Z cieľa rovnosti zaobchádzania, ktorý sleduje článok 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, totiž vyplýva, že pojem „sociálna výhoda“, akú toto ustanovenie priznáva pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, zahŕňa všetky výhody, ktoré či už sú, alebo nie sú spojené s pracovnou zmluvou, sa vo všeobecnosti priznávajú pracovníkom, ktorí sú vlastnými štátnymi príslušníkmi, a to v zásade z dôvodu ich objektívneho postavenia ako pracovníkov alebo na základe samotnej skutočnosti, že majú pobyt na štátnom území, pričom rozšírenie týchto výhod na pracovníkov, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, sa javí ako spôsobilé uľahčiť ich mobilitu v rámci Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. apríla 1986, Reed, 59/85, EU:C:1986:157, bod 26; z 12. mája 1998, Martínez Sala, C‑85/96, EU:C:1998:217, bod 25, a z 15. septembra 2005, Ioannidis, C‑258/04, EU:C:2005:559, bod 35), a tým ich integráciu v hostiteľskom členskom štáte.

48

Ako už Súdny dvor rozhodol, takú výhodu predstavuje okrem iného podpora v nezamestnanosti určená mladým ľuďom, ktorí práve ukončili štúdium a hľadajú si svoje prvé zamestnanie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2005, Ioannidis, C‑258/04, EU:C:2005:559, bod 34), príspevok na výchovu dieťaťa pracovníka (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. mája 1998, Martínez Sala, C‑85/96, EU:C:1998:217, bod 26), možnosť vdovy a maloletých detí migrujúceho pracovníka využívať zľavy z cestovného v železničnej doprave uplatniteľné na početné rodiny (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 1975, Cristini, 32/75, EU:C:1975:120, bod 13), možnosť obvineného, ktorý má postavenie pracovníka, používať niektorý z jazykov, ktorý môžu používať obyvatelia obce hostiteľského členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. júla 1985, Mutsch, 137/84, EU:C:1985:335, body 16 a 17) alebo aj možnosť dosiahnuť, aby bol partner pracovníka, ktorý nie je manželom a nie je štátnym príslušníkom hostiteľského členského štátu, oprávnený s ním bývať v danom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. apríla 1986, Reed, 59/85, EU:C:1986:157, bod 28), keďže všetky tieto opatrenia môžu prispieť k integrácii migrujúceho pracovníka do prostredia hostiteľskej krajiny, a teda prispieť k dosiahnutiu cieľa voľného pohybu pracovníkov.

49

V rovnakom duchu je potrebné pripustiť, že možnosť migrujúceho pracovníka získať z rovnakého titulu ako pracovníci, ktorí sú štátnymi príslušníkmi hostiteľského členského štátu, odmenu za výnimočné športové výsledky, ktoré dosiahol pri reprezentácii tohto členského štátu alebo jeho právnych predchodcov, môže prispieť k začleneniu tohto pracovníka do prostredia tohto členského štátu, a teda prispieť k dosiahnutiu cieľa voľného pohybu pracovníkov.

50

Tento výklad na rozdiel od toho, čo uviedla slovenská vláda vo svojich pripomienkach počas pojednávania, nemožno spochybniť rozsudkami z 31. mája 1979, Even a ONPTS (207/78, EU:C:1979:144), a zo 16. septembra 2004, Baldinger (C‑386/02, EU:C:2004:535).

51

Je nepochybne pravda, že Súdny dvor v týchto rozsudkoch rozhodol, že príspevky priznané ako dôkaz národnej vďaky za podstúpené ťažkosti bývalým bojovníkom, ktorí sa stali pracovne nespôsobilými v dôsledku vojny, alebo bývalým vojnovým zajatcom, ktorí preukážu dlhodobejšie zajatie, nepatria pod pojem „sociálna výhoda“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 1612/68, keďže sú vyplácané ako kompenzácia za služby preukázané svojej vlasti, a to bez ohľadu na to, že žiadatelia o takéto príspevky sú migrujúcimi pracovníkmi. Tieto príspevky teda neprispievajú k integrácii týchto pracovníkov v hostiteľskom členskom štáte.

52

Na druhej strane účelom príspevku, o ktorý ide vo veci samej, je odmeniť vrcholových športovcov, ktorí reprezentovali hostiteľský členský štát alebo jeho právnych predchodcov na medzinárodných športových podujatiach a dosiahli mimoriadne výsledky. Dôsledkom tohto príspevku je totiž nielen poskytnutie finančného zabezpečenia pre jeho príjemcov, ktoré má osobitne kompenzovať ich výpadok v plnom zapojení na trhu práce počas rokov venovaných vrcholovej športovej činnosti, ale taktiež, a to predovšetkým, priznať im osobitnú spoločenskú prestíž založenú na športových výsledkoch, ktoré dosiahli v rámci takejto reprezentácie. Skutočnosť, že migrujúci pracovník požíva túto prestíž, ktorú majú aj štátni príslušníci hostiteľského členského štátu nachádzajúci sa v rovnakej situácii, pričom prípadne dokonca získal medaily v tom istom tíme ako oni v rámci kolektívnych športov, môže uľahčiť začlenenie takýchto migrujúcich pracovníkov do spoločnosti tohto členského štátu. Súdny dvor už tiež uznal značný sociálny význam športu v Únii, a to najmä amatérskeho športu, vyjadrený v článku 165 ZFEÚ, ako aj úlohu tohto športu ako faktora integrácie do spoločnosti hostiteľského členského štátu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júna 2019, TopFit a Biffi, C‑22/18, EU:C:2019:497, bod 33).

53

Z toho vyplýva, že príspevok, o aký ide vo veci samej, spadá pod pojem „sociálna výhoda“ v zmysle článku 7 ods. 2 nariadenia č. 492/2011, v dôsledku čoho členský štát, ktorý takýto príspevok priznáva pracovníkom, ktorí sú jeho vlastnými štátnymi príslušníkmi, ho nemôže odoprieť pracovníkom, ktorí sú štátnymi príslušníkmi iných členských štátov, bez toho, aby sa dopustil diskriminácie na základe štátnej príslušnosti zakázanej týmto ustanovením.

54

Vzhľadom na uvedené je potrebné na prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že:

55

Vzhľadom na to, že konanie na Súdnom dvore má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní na vnútroštátnom súde, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: