–

C. Correia Moreira, v zastúpení: M. Ramirez Fernandes, advogado,

–

Município de Portimão, v zastúpení: J. Abreu Rodrigues, advogado,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, T. Paixão, A. Pimenta a T. Nunes, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. França a M. Kellerbauer, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 2 ZEÚ a článku 2 ods. 1 písm. d) smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).

2

Tento návrh bol predložený v súvislosti so sporom medzi pani Cátiou Correiaovou Moreiraovou a Município de Portimão (mesto Portimão, Portugalsko) v súvislosti so zákonnosťou ukončenia jej pracovnej zmluvy.

3

Smernica 2001/23 predstavuje kodifikáciu smernice Rady 77/187/ES zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 61, 1977, s. 26), zmenenej smernicou Rady 98/50/ES z 29. júna 1998 [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 201, 1998, s. 88) (ďalej len „smernica 77/187“).

4

Odôvodnenia 3 a 8 smernice 2001/23 uvádzajú:

…

5

Článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 stanovuje:

6

V článku 2 tejto smernice sa uvádza:

„1.   Na účely tejto smernice:

…

2.   Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté vnútroštátne pracovnoprávne predpisy týkajúce sa definície pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu.

…“

7

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek stanovuje:

„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“

8

Podľa článku 4 tej istej smernice:

„1.   Prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.

Členské štáty môžu ustanoviť, že prvý pododsek sa nebude vzťahovať na niektoré špecifické kategórie zamestnancov, ktorých pracovné predpisy alebo prax členských štátov nechránia pred prepustením.

2.   Ak dôjde k zrušeniu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, že prevod má za následok zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca, zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu sa bude pripisovať zamestnávateľovi.“

9

Znenie článku 1 ods. 1 smernice 2001/23 je v zásade totožné so znením článku 1 ods. 1 smernice 77/187.

10

Článok 8 ods. 4 Ústavy stanovuje:

„Zmluvy Európskej únie a ustanovenia prijaté jej inštitúciami v rámci ich pôsobnosti sa vo vnútroštátnom právnom poriadku uplatňujú v súlade s právom Únie a pri dodržaní základných zásad demokratického právneho štátu.“

11

Článok 47 ods. 2 Ústavy stanovuje:

„Všetci občania majú právo na prístup k verejnej funkcii v podmienkach rovnosti a slobody, spravidla prostredníctvom výberového konania.“

12

Podľa článku 53 Ústavy:

„Zamestnancom sa zaručuje istota zamestnania. Prepúšťanie bez legitímnych dôvodov alebo na základe politických či ideologických dôvodov je zakázané.“

13

Článok 11 Código do Trabalho (Zákonník práce) stanovuje:

„Pracovná zmluva je zmluva, ktorou sa fyzická osoba zaväzuje za odmenu vykonávať činnosť pre inú osobu alebo osoby v rámci organizácie, pričom podlieha dohľadu tejto osoby alebo osôb.“

14

Podľa článku 161 Zákonníka práce:

„Riadiaca alebo podobná pozícia, riadiaca alebo vedúca pozícia závisiaca od správnej rady alebo generálneho riaditeľa alebo podobne, funkcia osobného tajomníka osoby na uvedených pozíciách alebo, pokiaľ to predpokladá kolektívna zmluva, funkcia, ktorej povaha predpokladá aj dôverný vzťah s osobou na týchto riadiacich a vedúcich pozíciách, môže byť obsadená na základe zmluvy o plnení úloh.“

15

V článku 162 ods. 1, 2 a 5 Zákonníka práce je stanovené:

„1.   Pozíciu alebo funkciu v režime plnenia úloh môže vykonávať zamestnanec podniku alebo iná osoba prijatá na tento účel.

2.   V prípade, že na výkon funkcie v režime plnenia úloh je prijatý zamestnanec, sa strany po skončení obdobia plnenia úloh môžu dohodnúť na jeho prijatí do trvalého zamestnania.

…

5.   Obdobie, počas ktorého je funkcia vykonávaná v režime plnenia úloh, sa do výpočtu odpracovaných rokov zamestnanca započítava ako vykonávané v stupni, ktorý zamestnancovi prináleží.“

16

V článku 163 ods. 1 a 2 Zákonníka práce sa uvádza:

„1.   Každá strana môže ukončiť plnenie úloh na základe písomnej výpovede s výpovednou dobou aspoň 30 alebo 60 dní v závislosti od doby trvania plnenia úloh, a to podľa toho, či išlo o dobu do dvoch rokov alebo dlhšiu dobu.

2.   Nepodanie písomnej výpovede nebráni ukončeniu plnenia úloh, ale zakladá strane, ktorá túto povinnosť nesplnila, povinnosť nahradiť ujmu protistrane podľa článku 401.“

17

Článok 285 Zákonníka práce stanovuje:

„1.   V prípade, ak sa z akéhokoľvek dôvodu prevedie vlastníctvo podniku alebo závodu, ako aj časti podniku alebo závodu, ktorý tvorí hospodársku jednotku, nadobúdateľ vstúpi do práv a povinností zamestnávateľa vyplývajúcich z pracovných zmlúv dotknutých zamestnancov a prejde na neho zodpovednosť za zaplatenie pokút uložených za porušenie pracovného práva.

2.   Počas roka nasledujúceho po prevode prevodca zodpovedá spoločne a nerozdielne za záväzky, ktoré vznikli do dňa prevodu.

3.   Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa uplatnia aj na prevod, postúpenie alebo prevzatie činnosti podniku, závodu alebo hospodárskej jednotky, pričom v prípade postúpenia alebo prevzatia činnosti spoločne a nerozdielne zodpovedá ten, kto bezprostredne predtým prevádzkoval podnik, závod alebo hospodársku jednotku.

4.   Ustanovenia predchádzajúcich odsekov sa neuplatnia v prípade zamestnanca, ktorý bol pred prevodom preložený prevádzateľom do iného závodu alebo hospodárskej jednotky v zmysle článku 194 a ktorý pri tom zostal v jeho službách, s výnimkou toho, čo sa týka zodpovednosti nadobúdateľa v oblasti zaplatenia pokút uložených v prípade porušenia pracovného práva.

5.   Za hospodársku jednotku sa považuje zoskupenie zdrojov usporiadaných s cieľom vykonávať hlavnú alebo vedľajšiu ekonomickú činnosť.

6.   Nesplnenie predpisov stanovených v odseku 1 a v prvej časti odseku 3 predstavuje veľmi závažné porušenie.“

18

Článok 62 Lei n.° 50/2012 aprova o regime jurídico da actividade empresarial local e das participações locais e revoga as Leis n.os 53‑F/2006, de 29 de dezembro, e 55/2011, de 15 de novembro (zákon č. 50/2012 o schválení právneho režimu podnikateľských činností a verejných spoluúčastí, ktorým sa zrušujú zákony č. 53‑F/2006 z 29. decembra a 55/2001 z 15. novembra) z 31. augusta 2012 (Diário da República, séria 1, č. 169, z 31. augusta 2012) v jeho znení uplatniteľnom na spor vo veci samej týkajúci sa zrušenia obecných podnikov uvádza:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia článku 35 Zákonníka o obchodných spoločnostiach, do šiestich mesiacov sa musí prijať rozhodnutie o zrušení obecných podnikov, pokiaľ nastane jedna z nasledujúcich situácií:

…

5.   Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia nasledujúceho odseku, na osoby, ktoré skutočne pracujú v obecných podnikoch, v ktorých nastane jedna zo situácií uvedených v odseku 1, a na ktoré sa nevzťahujú nástroje mobility uvedené v zákone č. 12‑A/2008 z 27. februára 2008, sa uplatnia pracovnoprávne predpisy.

6.   Obecné podniky v procese likvidácie môžu previesť na verejnoprávne subjekty, ktoré vlastnia obchodný podiel, svojich zamestnancov zamestnaných na základe pracovnej zmluvy v súlade s článkom 58 zákona č. 12‑A/2008 z 27. februára 2008 len v rozsahu, v akom títo zamestnanci vykonávajú činnosti, ktoré sú predmetom integrácie alebo internalizácie, a sú nevyhnutní na ich vykonanie.

…

11.   Ustanovenia odsekov 6 až 10 sa vzťahujú jedine na zamestnancov na dobu neurčitú, ktorí boli zamestnaní aspoň jeden rok pred dňom prijatia rozhodnutia o zrušení obecného podniku, pričom v prípade vzniku stáleho služobného pomeru nemajú nárok na nijakú náhradu za zánik predchádzajúceho pracovného miesta.

…“

19

Dňa 19. apríla 2005 uzavrela pani Correiaová Moreiraová so spoločnosťou Expo Arade, Animmacăo e Gestão do Parque de Feiras e Exposições de Portimão EM zmluvu o odbornej príprave pri výkone povolania.

20

Dňa 2. januára 2006 uzavrela pani Correiaová Moreiraová s uvedeným podnikom zmluvu na dobu určitú s dobou trvania jedného roku na vykonávanie funkcie pracovníčky v oblasti ľudských zdrojov.

21

Dňa 1. novembra 2008 uzavrela pani Correiaová Moreiraová so spoločnosťou Portimão Urbis EM SA (ďalej len „Portimão Urbis“) zmluvu o plnení úloh na výkon funkcie vedúcej oddelenia administratívneho riadenia a ľudských zdrojov. Táto zmluva trvala do 30. júna 2010.

22

Dňa 1. júla 2010 pani Correiaová Moreiraová uzavrela s Portimão Urbis novú zmluvu o plnení úloh na výkon rovnakých úloh. Zmluvné strany zrušili túto zmluvu 1. júla 2013.

23

V ten istý deň pani Correiaová Moreiraová uzavrela s Portimão Urbis novú zmluvu o plnení úloh na výkon funkcie vedúcej oddelenia administratívneho riadenia a ľudských zdrojov, ale so znížením hrubej mzdy.

24

Dňa 15. októbra 2014 schválilo mesto Portimão zrušenie a likvidáciu spoločnosti Portimão Urbis ako súčasť plánu internalizácie časti činností tejto spoločnosti obcou a prevzatia iných činností iným mestským podnikom, konkrétne spoločnosťou Empresa Municipal de Águas e Resíduos de Portimão EM SA (ďalej len „EMARP“).

25

Mesto Portimão a EMARP ponechali v platnosti všetky práva spojené s pracovnými zmluvami, ktoré uzavrela Portimão Urbis.

26

Pani Correiaová Moreiraová bola na zozname „internalizovaných“ zamestnancov mesta Portimão, ktorí s týmto mestom uzavreli dohodu o prevode vo verejnom záujme a bola pridelená na administratívne služby a služby v riadení ľudských zdrojov. V období od 1. januára 2015 do 20. apríla 2017 vykonávala funkciu vedúcej pracovníčky v odbore služby ľudských zdrojov pre mesto Portimão.

27

V júli roku 2015 mesto Portimão informovalo zamestnancov, ktorých sa týkal plán internalizácie vrátane pani Correiaovej Moreiraovej, o tom, že ak sa prihlásia do plánovaného výberového konania, v prípade úspechu vo výberovom konaní budú zaradení do prvého platového stupňa verejnej služby s povinnosťou zostať tam aspoň desať rokov. Pracovníci, ktorí boli prevzatí spoločnosťou EMARP, neboli zaradení do takéhoto výberového konania.

28

Výberové konanie bolo vyhlásené a pani Correiaová Moreiraová sa doň prihlásila. Ku dňu zavŕšenia výberového konania bola pani Correiaová Moreiraová napriek tomu, že bola na zozname uvedená na prvom mieste, informovaná o tom, že jej plat by bol nižší ako plat, ktorý dostávala od spoločnosti Portimão Urbis, čo neprijala.

29

Dňa 26. apríla 2017 Portimão Urbis informovala pani Correiaovú Moreiraovú o ukončení jej pracovnej zmluvy z dôvodu zatvorenia podniku.

30

Dňa 2. januára 2018 bolo ukončenie likvidácie spoločnosti Portimão Urbis zapísané do obchodného registra.

31

Pani Correiaová Moreiraová podala na Tribunal Judicial da Comarca de Faro (Okresný súd Faro, Portugalsko) žalobu na určenie, že jej pracovná zmluva s Portimão Urbis bola od 1. januára 2015 prevedená na mesto Portimão, a to z dôvodu prevodu prevádzky, v ktorej pracovala. Navrhovala, aby vnútroštátny súd po zohľadnení tohto prevodu konštatoval, že následné ukončenie pracovnej zmluvy bolo nezákonné a že musí byť začlenená do personálu mesta Portimão za rovnakých podmienok, akým podliehala v spoločnosti Portimão Urbis, od 1. januára 2015.

32

Takisto navrhovala, aby bola mestu Portimão uložená povinnosť zaplatiť rozdiel medzi odmenou za prácu, ktorú jej mala spoločnosť Portimão Urbis zaplatiť od tohto prevodu, a odmenou za prácu, ktorá jej v skutočnosti bola zaplatená. Napokon navrhovala, aby bola mestu Portimão uložená povinnosť zaplatiť jej náhradu nemajetkovej ujmy.

33

Mesto Portimão namietalo proti návrhom pani Correiaovej Moreiraovej, pričom tvrdilo po prvé, že nedošlo k žiadnemu prevodu prevádzky, pretože mestský podnik bol zrušený zo zákona, pričom mesto len prevzalo právomoci, ktoré mu pôvodne boli zverené, po druhé, že pani Correiaová Moreiraová vykonávala svoje funkcie v rámci plnenia úloh, a preto nemala postavenie zamestnanca v spoločnosti Portimão Urbis, a po tretie, že mesto Portimão postupovalo v súlade s právnym režimom vyplývajúcim z článku 62 zákona č. 50/2012 z 31. augusta 2012, v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej, podľa ktorého sa všetci úradníci obcí prijímajú osobitným spôsobom a na základe zásady rovnosti, pokiaľ ide o prístup k verejnej službe, zakotvenej v článku 47 ods. 2 Ústavy.

34

Za týchto podmienok Tribunal Judicial da Comarca de Faro (Okresný súd Faro) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

35

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2001/23, a najmä jej článok 2 ods. 1 písm. d) má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá s prevádzateľom uzavrela zmluvu o plnení úloh v zmysle vnútroštátnych právnych predpisov uplatniteľných vo veci samej, môže byť považovaná za „zamestnanca“, a teda požívať ochranu poskytovanú touto smernicou.

36

Na úvod treba pripomenúť, že vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania výslovne odkazuje na rozsudok z 20. júla 2017, Pistota Ricardo (C‑416/16, EU:C:2017:574, bod 46), v ktorom Súdny dvor v podstate rozhodol, že článok 1 ods. 1 smernice 2001/23 sa má vykladať v tom zmysle, že situácia, v ktorej sa činnosť obecného podniku prevádza na obec, patrí do pôsobnosti uvedenej smernice pod podmienkou, že identita predmetného podniku je po prevode zachovaná, čo prislúcha určiť vnútroštátnemu súdu.

37

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania podal ten istý súd, ktorý podal Súdnemu dvoru návrh vo veci, na základe ktorej bol vydaný rozsudok citovaný v predchádzajúcom bode, a týka sa činnosti rovnakého typu, o akú išlo v danom rozsudku.

38

Zdá sa, že pokiaľ vo veci samej ide o podmienku zachovania identity prevedeného podniku, nevidí vnútroštátny súd žiadny konkrétny problém, pretože vychádza z predpokladu, že právny úkon, o ktorý ide vo veci samej, môže spadať do pôsobnosti smernice 2001/23.

39

Vnútroštátny súd sa však pýta, či môže byť v prípade prevodu, o aký ide vo veci samej, osoba, akou je žalobkyňa vo veci samej, považovaná za „zamestnanca“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23, a to vzhľadom na špecifickú povahu jej zmluvy s prevádzateľom.

40

V tejto súvislosti je dôležité mať na pamäti, že článok 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23 definuje pojem „zamestnanec“ tak, že sa ním rozumie každá osoba, ktorá je v danom členskom štáte chránená ako zamestnanec podľa vnútroštátnych pracovných predpisov o zamestnanosti.

41

Okrem toho článok 2 ods. 2 prvý pododsek tejto smernice stanovuje, že uvedenou smernicou nie sú dotknuté vnútroštátne pracovnoprávne predpisy týkajúce sa definície pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu.

42

Z týchto dvoch ustanovení vyplýva, že aj keď cieľom smernice 2001/23 je chrániť zamestnancov, je na členských štátoch, aby definovali zamestnanca a jeho zmluvu alebo pracovnoprávny vzťah vo svojich príslušných právnych predpisoch.

43

Hoci Súdny dvor nie je príslušný vykladať vnútroštátne právo (uznesenie z 21. októbra 2015, Kovozber, C‑120/15, neuverejnené, EU:C:2015:730, bod 32 a citovaná judikatúra), keďže táto právomoc prináleží vnútroštátnemu súdu, treba pripomenúť, že v danom prípade vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania konštatuje, že zmluva o plnení úloh uzavretá s osobou, ktorá je už zamestnancom alebo s osobou, ktorá nie je subjektom žiadneho predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, je považovaná za pracovnú zmluvu.

44

Zdá sa teda, že osobu, akou je žalobkyňa vo veci samej, je možné považovať za „zamestnanca“ v zmysle článku 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23 a jej zmluvu o plnení úloh je možné považovať za pracovnú zmluvu v zmysle článku 2 ods. 2 prvého pododseku tejto smernice.

45

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však vyplýva, že ochrana poskytovaná tomuto druhu zamestnancov sa líši od ochrany poskytovanej ostatným zamestnancom v tom zmysle, že príslušné vnútroštátne právne predpisy umožňujú ukončiť zmluvu o plnení úloh jednoduchým písomným oznámením v relatívne krátkom čase a bez toho, aby boli potrebné akékoľvek legitímne dôvody.

46

V tejto súvislosti článok 2 ods. 1 písm. d) smernice 2001/23 iba vyžaduje, aby bola osoba chránená ako zamestnanec podľa príslušných vnútroštátnych právnych predpisov bez toho, aby trval na určitom obsahu alebo na určitej kvalite ochrany.

47

V skutočnosti by uznanie existencie podstatných rozdielov medzi zamestnancami na základe obsahu alebo kvality ich ochrany podľa vnútroštátneho práva zbavilo smernicu 2001/23 časti jej potrebného účinku.

48

Okrem toho treba uviesť, že cieľom smernice 2001/23, ako vyplýva z jej odôvodnenia 3, je zachovanie práv zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa, a nie rozšírenie ich práv v prípade potreby. Táto smernica teda iba zabezpečuje, aby sa ochrana, ktorú osoba požíva podľa príslušných vnútroštátnych právnych predpisov, nezhoršila len v dôsledku prevodu.

49

V skutočnosti je cieľom smernice zaručovať v čo najväčšom rozsahu pokračovanie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu s nadobúdateľom v nezmenenej podobe, aby sa zabránilo zhoršeniu situácie dotknutých zamestnancov len zo samotného dôvodu prevodu (rozsudok zo 6. apríla 2017, Unionen, C‑336/15, EU:C:2017:276, bod 18 a citovaná judikatúra).

50

Z toho vyplýva, že smernica 2001/23 zabezpečuje zachovanie špecifickej ochrany stanovenej vnútroštátnymi právnymi predpismi bez toho, aby to malo vplyv na jej obsah alebo kvalitu.

51

Na základe uvedených úvah je potrebné na prvú otázku odpovedať, že smernica 2001/23, a najmä jej článok 2 ods. 1 písm. d), sa má vykladať v tom zmysle, že osoba, ktorá s prevádzateľom uzavrela zmluvu o plnení úloh v zmysle príslušných vnútroštátnych právnych predpisov, o aké ide vo veci samej, sa môže považovať za „zamestnanca“, a teda môže požívať ochranu poskytovanú touto smernicou za predpokladu, že je chránená ako zamestnanec podľa týchto predpisov a že má ku dňu prevodu uzavretú pracovnú zmluvu, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

52

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2001/23 v spojení s článkom 4 ods. 2 ZEÚ má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, v ktorej sa stanovuje, že v prípade prevodu v zmysle uvedenej smernice sa dotknutí zamestnanci musia, pokiaľ je nadobúdateľom obec, na jednej strane zúčastniť verejného výberového konania a na druhej strane musia mať nový právny vzťah s nadobúdateľom.

53

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry samotná skutočnosť, že nadobúdateľom je verejnoprávna právnická osoba, nemôže vylúčiť existenciu prevodu patriaceho do pôsobnosti smernice 2001/23, a to bez ohľadu na to, či táto právnická osoba je podnikom povereným službami verejnosti alebo obcou. Súd teda uznal, že skutočnosť, že nadobúdateľom je obec, nevylučuje, že uvedená smernica sa uplatňuje na prevod činností podniku na obec (pozri v tomto zmysle rozsudok z 20. júla 2017, Piscarreta Ricardo, C‑416/16, EU:C:2017:574, body 30 až 32 a citovanú judikatúru).

54

Súdny dvor však v tejto súvislosti spresnil, že zo znenia článku 1 ods. 1 písm. c) smernice 2001/23 vyplýva, že na to, aby sa táto smernica mohla uplatňovať, sa prevod musí vzťahovať na subjekt vykonávajúci hospodársku činnosť s cieľom alebo bez cieľa dosiahnuť zisk, a že v tejto súvislosti sú z jej pôsobnosti vylúčené činnosti patriace do výkonu výsadných práv verejnej moci (rozsudok z 20. júla 2017, Piscarreta Ricardo, C‑416/16, EU:C:2017:574, body 33 a 34, ako aj citovaná judikatúra).

55

Z druhej otázky vyplýva, že vnútroštátny súd sa, zdá sa, domnieva, že prevod, o ktorý ide vo veci samej, spadá do pôsobnosti smernice 2001/23, a preto činnosti, ktorých sa prevod týka, nespadajú do výkonu výsadných práv verejnej moci.

56

Súdny dvor odpovedá na druhú otázku len na základe tohto predpokladu, ktorého overenie prináleží vnútroštátnemu súdu.

57

V tomto smere článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2001/23 stanovuje, že práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.

58

Ako je uvedené v bode 49 tohto rozsudku, účelom smernice 2001/23 je zabrániť tomu, aby sa dotknutí zamestnanci dostali do nevýhodnejšieho postavenia len na základe skutočnosti, že došlo k prevodu.

59

V danom prípade z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa platného vnútroštátneho práva je osoba, akou je žalobkyňa vo veci samej, z dôvodu prevodu na jednej strane povinná zúčastniť sa výberového konania a na druhej strane má mať nový právny vzťah s nadobúdateľom. Okrem toho, ak by sa v dôsledku takéhoto verejného výberového konania žalobkyňa vo veci samej začlenila do verejnej služby, podliehala by zníženiu svojej odmeny za prácu minimálne na dobu desiatich rokov.

60

Je potrebné konštatovať, že také požiadavky, ktoré na jednej strane menia pracovné podmienky dohodnuté s prevádzateľom, týkajúce sa osoby, akou je žalobkyňa vo veci samej, a na druhej strane vytvárajú riziko, že uvedú zamestnankyňu do menej výhodného postavenia, než v akom bola pred týmto prevodom, sú v rozpore s článkom 3 ods. 1 prvým pododsekom smernice 2001/23 a s cieľom uvedenej smernice.

61

Pokiaľ ide o odkaz vnútroštátneho súdu na článok 4 ods. 2 ZEÚ, treba pripomenúť, že toto ustanovenie stanovuje, že Únia rešpektuje najmä národnú identitu obsiahnutú v základných politických a ústavných systémoch členských štátov.

62

V tejto súvislosti je dôležité poznamenať, že uvedené ustanovenie nemožno vykladať v tom smere, že v oblasti, v ktorej členské štáty preniesli svoje právomoci na Úniu, ako napríklad oblasť zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, pripúšťa zbavenie zamestnanca ochrany, ktorú mu poskytuje právo Únie účinné v tejto oblasti.

63

S prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že smernica 2001/23 v spojení s článkom 4 ods. 2 ZEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že v prípade prevodu v zmysle uvedenej smernice sa dotknutí zamestnanci musia, pokiaľ je nadobúdateľom obec, na jednej strane zúčastniť verejného výberového konania a na druhej strane musia mať nový právny vzťah s nadobúdateľom.

64

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (ôsma komora) rozhodol takto: