–

„Elektrorazpredelenie Jug“ EAD, v zastúpení: H. Nihrizov, P. Stančev, A. Todorov, B. Petrov, M. Bajkušev a G. Dimitrov, advokati, za právnej pomoci S. Radev, právny poradca,

–

Komisija za energijno i vodno regulirane (KEVR), v zastúpení: I. Ivanov,

–

„BMF Port Burgas“ EAD, v zastúpení: T. Dimitrova, M. Derelieva, M. Peneva a I. Todorov, advokati,

–

francúzska vláda, v zastúpení: C. Mosser, splnomocnená zástupkyňa,

–

Európska komisia, v zastúpení: O. Beynet a Y. G. Marinova, splnomocnené zástupkyne,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 2 bodov 3 a 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES (Ú. v. EÚ L 211, 2009, s. 55).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou „Elektrorazpredelenie Jug“ EAD (ďalej len „ER Jug“), prevádzkovateľom elektrickej distribučnej sústavy na časti územia Bulharska, a Komisija za energijno i vodno regulirane (Regulačný úrad pre energiu a vodu, Bulharsko) (ďalej len „KEVR“) vo veci účtovaní poplatkov spoločnosti „BMF Port Burgas“ EAD (ďalej len „BMF“) za prístup k tejto sústave a za prenos elektriny tejto spoločnosti.

3

Odôvodnenia 1 až 3, 9, 11, 16, 17, 19 a 44 smernice 2009/72 znejú:

…

…

…

…

…

4

Článok 1 smernice 2009/72 s názvom „Predmet úpravy a rozsah pôsobnosti“ stanovuje:

„Táto smernica ustanovuje spoločné pravidlá výroby, prenosu, distribúcie a dodávky elektriny spolu s ustanoveniami týkajúcimi sa ochrany spotrebiteľa s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v [Únii]. Ustanovuje pravidlá týkajúce sa organizácie a fungovania elektroenergetického odvetvia, otvoreného prístupu na trh, kritérií a postupov vzťahujúcich sa na vyhlasovanie výberových konaní, udeľovania povolení a prevádzky sústav. Stanovuje tiež povinnosti univerzálnej služby a práva spotrebiteľov elektriny a objasňuje požiadavky týkajúce sa hospodárskej súťaže.“

5

Podľa článku 2 tejto smernice, nazvaného „Vymedzenie pojmov“:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

3.   ‚prenos‘ je preprava elektriny v prepojenej sústave veľmi vysokého napätia a vysokého napätia s cieľom jej prepravy koncovým odberateľom alebo distribútorom, nezahŕňa však dodávku;

4.   ‚prevádzkovateľ prenosovej sústavy‘ je fyzická alebo právnická osoba zodpovedná za prevádzku, zabezpečovanie údržby, a rozvoj prenosovej sústavy v danej oblasti a prípadne aj rozvoj jej prepojení s inými sústavami a za zabezpečovanie dlhodobej schopnosti sústavy uspokojovať primeraný dopyt po prenose elektriny;

5.   ‚distribúcia‘ je preprava elektriny vo vysokonapäťových, strednonapäťových a nízkonapäťových distribučných sústavách s cieľom jej distribuovania odberateľom, nezahŕňa však dodávku;

6.   ‚prevádzkovateľ distribučnej sústavy‘ je fyzická alebo právnická osoba zodpovedná za prevádzku, zabezpečovanie údržby, a v prípade potreby rozvoj distribučnej sústavy v danej oblasti a prípadne aj rozvoj jej prepojení s inými sústavami a za zabezpečovanie dlhodobej schopnosti sústavy uspokojovať primeraný dopyt po distribúcii elektriny;

7.   ‚odberateľ‘ je veľkoobchodný alebo koncový odberateľ elektriny;

8.   ‚veľkoobchodný odberateľ‘ je fyzická alebo právnická osoba, ktorá nakupuje elektrinu na účely jej ďalšieho predaja v rámci alebo mimo sústavy, v ktorej je usadená;

9.   ‚koncový odberateľ‘ je odberateľ, ktorý nakupuje elektrinu pre svoju vlastnú spotrebu;

…

19.   ‚dodávka‘ je predaj elektriny odberateľom vrátane jej ďalšieho predaja;

…“

6

Kapitoly IV a V smernice 2009/72, ktoré obsahujú články 9 až 23 tejto smernice, obsahujú ustanovenia uplatniteľné na prevádzku prenosových sústav a na nezávislých prevádzkovateľov prenosovej sústavy, kým kapitola VI uvedenej smernice, ktorá obsahuje články 24 až 29 tejto smernice, sa týka prevádzky distribučných sústav.

7

Článok 9 smernice 2009/72, s názvom „Oddelenie prenosových sústav a prevádzkovateľov prenosových sústav“, ktorý sa nachádza v kapitole IV tejto smernice týkajúcej sa prevádzky prenosových sústav, stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby od 3. marca 2012:

…

8.   Ak k 3. septembru 2009 patrí prenosová sústava vertikálne integrovanému podniku, členský štát môže rozhodnúť o neuplatňovaní odseku 1.

Dotknuté členské štáty v takom prípade:

…“

8

Článok 17 smernice 2009/72, s názvom „Aktíva, zariadenie, personál a identita“, nachádzajúci sa v kapitole V tejto smernice týkajúcej sa nezávislých prevádzkovateľov prenosovej sústavy, stanovuje:

„1.   Prevádzkovatelia prenosových sústav musia byť vybavení všetkými ľudskými, technickými, materiálnymi a finančnými zdrojmi potrebnými na plnenie svojich povinností vyplývajúcich z tejto smernice a na prenos elektriny, konkrétne:

…“

9

Článok 24 smernice 2009/72, s názvom „Určenie prevádzkovateľov distribučných sústav“, nachádzajúci sa v kapitole VI tejto smernice týkajúcej sa prevádzky distribučných sústav, stanovuje:

„Členské štáty určia alebo vyžadujú, aby podniky, ktoré vlastnia alebo sú zodpovedné za distribučné sústavy, určili jedného alebo viacerých prevádzkovateľov distribučných sústav na obdobie určené členskými štátmi vzhľadom na zváženie účinnosti a hospodárskej rovnováhy. Členské štáty zabezpečia, aby prevádzkovatelia distribučných sústav konali v súlade s článkami 25, 26 a 27.“

10

Článok 26 uvedenej smernice, s názvom „Oddelenie prevádzkovateľov distribučných sústav“, nachádzajúci sa v tej istej kapitole, stanovuje:

„1.   Keď je prevádzkovateľ distribučnej sústavy súčasťou vertikálne integrovaného podniku, je aspoň z hľadiska svojej právnej formy, organizácie a rozhodovania nezávislý od iných činností, ktoré nesúvisia s distribúciou. Týmito pravidlami nevzniká povinnosť oddeliť vlastníctvo aktív prevádzkovateľa distribučnej sústavy od vertikálne integrovaného podniku.

2.   Ak je prevádzkovateľ distribučnej sústavy súčasťou vertikálne integrovaného podniku, je okrem požiadaviek uvedených v odseku 1 nezávislý i z hľadiska svojej organizácie a rozhodovania od iných činností, ktoré nesúvisia s distribúciou. Aby sa to mohlo dosiahnuť, uplatňujú sa minimálne tieto kritériá:

…

11

Článok 32 smernice 2009/72, s názvom „Prístup tretích strán“, nachádzajúci sa v kapitole VIII tejto smernice s názvom „Organizácia prístupu do sústavy“, stanovuje vo svojom odseku 1:

„Členské štáty zabezpečia zavedenie systému pre prístup tretích strán do prenosových a distribučných sústav na základe uverejnených taríf platných pre všetkých oprávnených odberateľov a uplatňovaných objektívne a bez diskriminácie medzi užívateľmi sústavy. …“

12

§ 86 ods. 1 Zakon za energetikata (zákon o energetike) (DV č. 107, 2003, ďalej len „ZE“), stanovuje:

„Prepravu elektriny vykonáva prevádzkovateľ elektrickej prenosovej sústavy, ktorý získal licenciu na prepravu elektriny…“

13

Podľa § 88 ods. 1 ZE:

„Distribúciu elektriny a prevádzkovanie elektrických distribučných sústav vykonávajú prevádzkovatelia elektrických distribučných sústav, ktorí sú vlastníkmi takých sústav na určitom území a získali licenciu na distribúciu elektriny v príslušnej oblasti. …“

14

§ 1 doplňujúcich ustanovení k ZE (DV č. 54, 2012) obsahuje tieto vymedzenia pojmov:

„20.   ‚elektrická prenosová sústava‘ je sústava elektrických vedení a elektrických zariadení, ktoré slúžia na prepravu, na transformáciu elektriny z vysokého napätia na stredné napätie a na prerozdelenie toku elektriny;

…

22.   ‚elektrická distribučná sústava‘ je sústava elektrických vedení a elektrických zariadení vysokého, stredného a nízkeho napätia, ktoré slúžia na distribúciu elektriny;

…

44.   ‚prenos elektriny…‘ je preprava elektriny… v prenosovej sústave…;

…

49.   ‚distribúcia‘ je preprava elektriny… v distribučných sústavách“.

15

§ 124 a § 125 Naredba no 6 za prisaedynjavane na proizvoditeli i klienti na električeska energyja kam prenosnata ili kam razpredelitelnite električeski mreži (nariadenie č. 6 o pripojení výrobcov elektriny a odberateľov na elektrické prenosové alebo distribučné sústavy) z 24. februára 2014 stanovujú obmedzenie vlastníctva medzi zariadeniami prevádzkovateľa prenosovej sústavy a zariadeniami prevádzkovateľa distribučnej sústavy.

16

ER Jug je držiteľkou výhradnej licencie na distribúciu elektriny vydanej 13. augusta 2014 KEVR, na základe ktorej zabezpečuje prostredníctvom distribučnej sústavy, ktorej je prevádzkovateľom, distribúciu elektriny na území vymedzenom v tejto licencii, konkrétne na juhovýchode Bulharska.

17

Toto územie zahŕňa oblasť, v ktorej sa nachádzajú prístavné terminály „Burgas Západ“ a „Burgas Východ 2“, v ktorých BMF ako koncesionár zabezpečuje prevádzku a poskytuje súvisiace služby.

18

Prevádzkarne spoločnosti BMF patriace k prístavným terminálom „Burgas Východ 2“ sú pripojené k elektrickej sústave prostredníctvom vedenia stredného napätia (20 kV) s názvom „Novo pristanište“ („Nový prístav“), pripojeného k zariadeniu stredného napätia (tiež 20 kV) elektrickej rozvodne na transformáciu „Ribari“ („Rybári“). Elektrické vedenie „Novo pristanište“, ktoré vlastní štát, bolo pridelené spoločnosti BMF ako aktívny prvok potrebný na fungovanie pridelených prístavných terminálov. Elektrickú rozvodňu „Ribari“ vlastní prevádzkovateľ prenosovej sústavy v Bulharsku, spoločnosť „Elektroenergien sistemen operator“ EAD (ďalej len „ESO“).

19

Elektrina prepravovaná na prenosovej sústave s vysokým napätím prevádzkovanej spoločnosťou ESO sa transformuje na úrovni bodov prepojenia medzi prenosovou sústavou a distribučnou sústavou prostredníctvom transformátorov č. 1 a č. 2, aby sa umožnilo prepojenie napätia 110 kV (vysoké napätie) na napätie 20 kV (stredné napätie), aby mohlo byť využité v zariadení so stredným napätím (20 kV) rozvodne „Ribari“. Nástroje na komerčné meranie elektriny dodanej z prenosovej sústavy spoločnosti ESO do distribučnej sústavy spoločnosti ER Jug, ktoré vlastní táto posledná uvedená spoločnosť, sú nainštalované bezprostredne za transformátormi č. 1 a č. 2 na úrovni prípojok súvisiacich s bunkami č. 26 a 39 zariadenia stredného napätia (20 KV) rozvodne „Ribari“. Elektrické vedenie „Novo pristanište“ je pripojené k tomuto zariadeniu na úrovni bunky č. 44. Toto vedenie sa používa na prenos a dodávku elektriny výhradne pre BMF.

20

Dňa 30. septembra 2013 uzatvorili ER Jug a BMF zmluvu o sieťových službách, na základe ktorej ER Jug poskytovala spoločnosti BMF prístup do elektrickej distribučnej sústavy a zabezpečovala prenos elektriny v tejto sústave na účely dodávok elektriny prevádzkarniam spoločnosti BMF nachádzajúcim sa v prístavnej oblasti v Burgase.

21

Keďže sa BMF domnievala, že je priamo pripojená k prenosovej sústave, 6. októbra 2016 jednostranne vypovedala zmluvu so spoločnosťou ER Jug a so spoločnosťou ESO uzatvorila zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy, o poskytovaní sieťových služieb a o prenose energie na účely dodávky elektriny vyššie uvedeným prevádzkarniam spoločnosti BMF. ESO na základe týchto zmlúv namontovala svoje vlastné nástroje na komerčné meranie elektriny transportovanej elektrickým vedením „Novo pristanište“.

22

Keďže však ER Jug zastávala názor, že tieto prevádzkarne boli naďalej pripojené k distribučnej sústave, pokračovala v účtovaní poplatkov spoločnosti BMF za prístup do distribučnej sústavy a za prenos elektriny na túto sústavu.

23

BMF sa obrátila na KEVR, ktorý v rozhodnutí č. Ž‑37 z 28. februára 2017 dospel k záveru, že ER Jug už nemala po uplynutí výpovednej lehoty stanovenej na vypovedanie zmluvy so spoločnosťou BMF právo účtovať tejto spoločnosti poplatky za prístup do elektrickej distribučnej sústavy a za prenos v tejto sústave. KEVR sa domnieval, že predmetné prevádzkarne spoločnosti BMF boli priamo pripojené do elektrickej prenosovej sústavy spoločnosti ESO, s tým dôsledkom, že BMF mala do tejto sústavy priamy prístup. KEVR preto nariadil spoločnosti ER Jug jednak, aby prestala spoločnosti BMF účtovať poplatky za prístup do distribučnej sústavy, ako aj za prenos elektriny v tejto sústave a aby upravila poplatky účtované po uplynutí výpovednej lehoty na vypovedanie zmluvy uzatvorenej so spoločnosťou BMF.

24

ER Jug napadla toto rozhodnutie na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko).

25

ER Jug v rámci konania na tomto súde tvrdí, že pokiaľ je BMF pripojená k elektrickej distribučnej sústave, nemôže vypovedať zmluvu o prístupe a prenose elektriny cez túto sústavu. So zreteľom na systematiku smernice 2009/72 je rozhodujúcim prvkom umožňujúcim odlíšenie elektrickej prenosovej sústavy od elektrickej distribučnej sústavy úroveň elektrického napätia, ktoré táto sústava prepraví, t. j. na jednej strane veľmi vysoké a vysoké napätie pre prenosovú sústavu a na druhej strane vysoké, stredné a nízke napätie pre distribučnú sústavu. Vymedzenie prenosu elektriny stanovené v článku 1 bodoch 20 a 44 doplňujúcich ustanovení k ZE je nezlučiteľné s vymedzením uvedeným v článku 2 bode 3 smernice 2009/72, ktoré sa má uplatňovať priamo v dôsledku priameho účinku smernice a zásady prednosti práva Únie. Z toho vyplýva, že poskytovanie sieťových služieb na úrovni stredného napätia predstavuje činnosť distribúcie elektriny. Prevádzkovateľ prenosovej sústavy, ESO, nemá právo napojiť svojich odberateľov na prenosovú sústavu stredného napätia, ani poskytovať sieťové služby stredného napätia, pretože tieto činnosti patria do služieb distribúcie elektriny, na vykonávanie ktorých má ER Jug výhradnú licenciu, pokiaľ ide o územie, kde sa nachádzajú predmetné prevádzkarne spoločnosti BMF.

26

BMF tvrdí, že tieto prevádzkarne sú priamo napojené na elektrickú prenosovú sústavu rozvodňou „Ribari“, ktorej je ESO vlastníkom. V dôsledku toho, pokiaľ ani táto rozvodňa, ani elektrické vedenie „Novo pristanište“, ktoré je s ňou spojené, nie sú vo vlastníctve spoločnosti ER Jug, nejde o prvky elektrickej distribučnej sústavy. BMF sa teda domnieva, že licencia spoločnosti ER Jug nespĺňa podmienky potrebné na poskytovanie prístupových a prenosových služieb prostredníctvom elektrickej distribučnej sústavy a v dôsledku toho ani na účtovanie predmetných služieb. Navyše ZE neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by zakazovalo odberateľovi priamo sa napojiť na elektrickú prenosovú sústavu.

27

Vnútroštátny súd poznamenáva, že v prejednávanej veci je potrebné určiť, či sú predmetné prevádzkarne spoločnosti BMF napojené na elektrickú distribučnú sústavu alebo elektrickú prenosovú sústavu, čiže ktorému prevádzkovateľovi má uvedená spoločnosť platiť poplatky za sieťové služby. Treba určiť rozlišovacie kritérium medzi činnosťami „prenosu“ a „distribúcie“ elektriny a tiež medzi pojmami „prenosová sústava“ a „distribučná sústava“. Ak by sa mala úroveň napätia považovať za jediné rozlišovacie kritérium, BMF by mala platiť poplatky za sieťové služby spoločnosti ER Jug, keďže elektrické vedenie „Novo pristanište“ je pripojené k zariadeniu stredného napätia rozvodni „Ribari“, a ER Jug by mala výhradné právo poskytovať sieťové služby všetkým odberateľom pripojeným na úrovni stredného napätia na území, na ktoré sa vzťahuje jej licencia, a to bez ohľadu na to, či je alebo nie je vlastníkom príslušných zariadení.

28

Tento súd sa domnieva, rovnako ako väčšina bulharských súdov, že z § 88 ods. 1 ZE, § 124 a § 125 nariadenia č. 6 o pripojení výrobcov elektriny a odberateľov na elektrické prenosové alebo distribučné sústavy, ako aj zo samotnej licencie poskytnutej spoločnosti ER Jug vyplýva, že vnútroštátny zákonodarca ponechal ako rozlišovacie kritérium medzi prenosovou sústavou a distribučnou sústavou kritérium vlastníctva elektrických zariadení pri prevádzke prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy. Pokiaľ ide o úroveň napätia, postoj vnútroštátneho zákonodarcu nie je tak jasný. Z definícií uvedených v článku 2 bodoch 3 a 5 smernice 2009/72 však vyplýva, že pre normotvorcu Únie je jediným relevantným kritériom kritérium úrovne napätia prepravovanej elektriny, čo podľa vnútroštátneho súdu potvrdil Súdny dvor v bode 48 v rozsudku z 22. mája 2008, citiworks (C‑439/06, EU:C:2008:298).

29

Za týchto podmienok Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

30

BMF tvrdí, že položené otázky nie sú relevantné na účely rozhodnutia sporu vo veci samej a v dôsledku toho sú neprípustné. Tento spor sa týka len práva užívateľa rozviazať zmluvu o elektrickom pripojení uzatvorenú bez základu so spoločnosťou ER Jug, ktorá nie je vlastníkom sústavy dodávajúcej elektrinu, ani nie je zodpovedná za prevádzku a fungovanie zariadení tejto spoločnosti. V tejto súvislosti je hlavnou otázkou, či má užívateľ právo byť pripojený k zariadeniu, ktorého vlastníkom je nezávislý prevádzkovateľ prenosovej elektrickej sústavy. Vnútroštátny súd však kladie irelevantné otázky týkajúce sa pojmov „prenos“ a „distribúcia“ elektriny. Výklad ustanovení práva Únie uplatniteľných na túto vec okrem iného nevyvoláva žiadnu pochybnosť a tieto ustanovenia boli navyše prebraté do bulharského práva.

31

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci spolupráce medzi týmto súdom a vnútroštátnymi súdmi zakotvenej v článku 267 ZFEÚ prináleží iba vnútroštátnemu súdu, ktorý prejednáva spor a ktorý musí niesť zodpovednosť za následné súdne rozhodnutie, aby so zreteľom na osobitosti veci posúdil tak potrebu rozhodnutia v prejudiciálnom konaní pre vyhlásenie svojho rozsudku, ako aj dôležitosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto, pokiaľ sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 2017, Balgarska energijna borsa, C‑347/16, EU:C:2017:816, bod 30).

32

Domnienka relevantnosti, ktorá sa spája s prejudiciálnymi otázkami položenými vnútroštátnymi súdmi, môže byť vyvrátená len vo výnimočných prípadoch, keď je zjavné, že požadovaný výklad ustanovení práva Únie uvedených v týchto otázkach nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo tiež, ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené. Návrh na začatie prejudiciálneho konania však nemá za cieľ formulovanie poradných názorov na všeobecné alebo hypotetické otázky, ale je spojený s potrebou efektívneho riešenia sporu týkajúceho sa práva Únie (pozri najmä rozsudok z 26. októbra 2017, Balgarska energijna borsa, C‑347/16, EU:C:2017:816, bod 31).

33

V prejednávanej veci treba uviesť, že otázky položené vnútroštátnym súdom, ktoré boli položené v rámci sporu medzi prevádzkovateľom elektrickej distribučnej sústavy a užívateľom, ktorý tvrdil, že je priamo pripojený k prenosovej sústave pre prístup k elektrine stredného napätia, sa týkajú najmä výkladu pojmov „distribúcia“ a „preprava“ elektriny, ktoré sú uvedené v článku 2 bodoch 3 a 5 smernice 2009/72, s cieľom určiť jednak, či vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá vymedzuje pojmy elektrické prenosové a distribučné sústavy, je v súlade s týmito ustanoveniami, a jednak, na ktorú z týchto sústav sa má tento užívateľ považovať za okolností, o aké ide vo veci samej, za pripojeného, a teda ktorému z týchto prevádzkovateľov má povinnosť platiť poplatky za prístup a prenos dodanej elektriny.

34

Za týchto podmienok sa nezdá, že by boli prejudiciálne otázky, ktoré sa týkajú výkladu ustanovení práva Únie v kontexte sporu na vnútroštátnom súde, zjavne irelevantné.

35

V tejto súvislosti je irelevantné, že výklad týchto ustanovení nevyvoláva žiadnu pochybnosť alebo že tieto ustanovenia boli vykonané v rámci vnútroštátneho práva, keďže tieto úvahy sa v podstate týkajú odpovedí, ktoré sa majú poskytnúť na položené otázky, a nie ich prípustnosti.

36

V dôsledku toho treba tieto otázky považovať za prípustné.

37

Svojou prvou a treťou otázkou, ktoré treba skúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 body 3 a 5 smernice 2009/72 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá na jednej strane vymedzuje pojmy elektrická prenosová sústava a elektrická distribučná sústava tým, že sa zakladá nielen na kritériu úrovne elektrického napätia, ale aj na kritériu vlastníctva aktív používaných na výkon činností prenosu a distribúcie a na druhej strane stanovuje, že transformácia elektriny na to, aby sa umožnil prechod z vysokého napätia na stredné napätie, patrí do činnosti elektrickej prenosovej sústavy.

38

Treba pripomenúť, že cieľom smernice 2009/72, ako vyplýva z jej článku 1, je stanoviť spoločné pravidlá týkajúce sa okrem iného prenosu a distribúcie elektriny s cieľom zlepšiť a integrovať konkurenčné trhy s elektrinou v Únii.

39

Ako vyplýva z odôvodnenia 3 smernice 2009/72, jej cieľom je najmä dosiahnuť úplne otvorený trh, ktorý umožňuje všetkým spotrebiteľom slobodný výber svojich dodávateľov a všetkým dodávateľom slobodu zásobovať svojich odberateľov, aby sa dosiahlo dobudovanie vnútorného trhu s elektrickou energiou (rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17 a C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, body 36 a 55).

40

V tejto súvislosti nediskriminačný, transparentný a za spravodlivú cenu poskytnutý prístup do elektrickej prenosovej a distribučnej sústavy je potrebný na riadne fungovanie hospodárskej súťaže a má prvoradý význam (pozri analogicky rozsudky z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 40, ako aj z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 31).

41

Konkrétne, voľný prístup tretích strán do distribučných a prenosových sústav, ktorý bol zavedený článkom 32 ods. 1 prvou a druhou vetou smernice 2009/72, predstavuje, ako už Súdny dvor opakovane zdôraznil, jedno zo zásadných opatrení, ktoré musia členské štáty realizovať, ak má byť dobudovaný vnútorný trh s elektrickou energiou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 54, ako aj citovanú judikatúru).

42

Smernica 2009/72 na dosiahnutie svojich cieľov stanovuje, ako vyplýva z jej odôvodnenia 9, účinné právne a funkčné oddelenie sústav od výrobných a dodávateľských činností, aby sa zabránilo diskriminácii nielen pri prevádzkovaní sústavy, ale aj v súvislosti so stimulmi pre vertikálne integrované podniky na primerané investovanie do ich sústav.

43

Pojmy distribučná a prenosová sústava nie sú ako také vymedzené v smernici 2009/72. Naopak článok 2 bod 3 tejto smernice vymedzuje pojem „prenos“ ako označujúci prepravu elektriny v prepojenej sústave veľmi vysokého napätia a vysokého napätia s cieľom jej prepravy koncovým odberateľom alebo distribútorom, s výnimkou samotnej „dodávky“. Článok 2 bod 5 uvedenej smernice vymedzuje pojem „distribúcia“ ako označujúci prepravu elektriny vo vysokonapäťových, strednonapäťových a nízkonapäťových distribučných sústavách s cieľom jej distribuovania odberateľom, s výnimkou samotnej „dodávky“. Tento pojem „dodávka“ treba podľa článku 2 bodu 19 uvedenej smernice chápať ako predaj elektriny odberateľom (pozri analogicky rozsudky z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 45, ako aj v tomto zmysle z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 28).

44

Keďže tieto definície neobsahujú nijaký výslovný odkaz na právo členských štátov, z požiadaviek tak jednotného uplatnenia práva Únie, ako aj zásady rovnosti vyplýva, že znenie týchto definícií vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii (pozri najmä rozsudok z 11. apríla 2019, Tarola, C‑483/17, EU:C:2019:309, bod 36).

45

Z uvedených definícií pritom na jednej strane jasne vyplýva, že prenosová sústava je prepojená sústava, ktorá slúži na prepravu elektriny s veľmi vysokým a vysokým napätím a je určená na predaj koncovým odberateľom alebo distribútorom, a na druhej strane, že distribučná sústava je sústava slúžiaca na prepravu elektriny s vysokým, stredným a nízkym napätím, ktorá je určená na predaj veľkoodberateľom alebo koncovým odberateľom (pozri analogicky rozsudky z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 46, ako aj rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 29).

46

Z uvedeného v prvom rade vyplýva, že pokiaľ ide o povahu prenosových a distribučných sústav v zmysle smernice 2009/72 a množstvo elektriny prepravenej na týchto sústavách, len prepravené elektrické napätie predstavuje relevantné rozlišovacie kritérium, ktoré umožňuje určiť, či sústava predstavuje distribučnú sústavu alebo prenosovú sústavu v zmysle tejto smernice (pozri analogicky rozsudky z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 48, a z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 30).

47

Súdny dvor tak už spresnil, že ani dátum, ku ktorému bola takáto sústava zavedená, ani skutočnosť, že je určená pre vlastnú spotrebu a spravovaná súkromným subjektom a že je na ňu napojený obmedzený počet výrobných a spotrebných jednotiek, ani veľkosť alebo ich úroveň spotreby elektriny nepredstavujú relevantné kritériá na tento účel, keďže normotvorca Únie nezamýšľal vylúčiť určité distribučné alebo prenosové sústavy z pôsobnosti tejto smernice z dôvodu takýchto kritérií (pozri analogicky rozsudok z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 49, ako aj v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, body 31 a 35).

48

V druhom rade z definícií uvedených v článku 2 bodoch 3 a 5 smernice 2009/72 vyplýva, že pokiaľ ide o účel elektrických prenosových a distribučných sústav v zmysle tejto smernice, relevantné rozlišovacie kritérium spočíva, ako uviedol generálny advokát v bodoch 51 a 53 svojich návrhov, v kategórii odberateľov, ktorým je prepravovaná elektrina určená, keďže prenosová sústava slúži na predaj elektriny koncovým odberateľom alebo distribútorom, kým distribučná sústava je určená na predaj elektriny veľkoodberateľom alebo koncovým odberateľom.

49

Z uvedeného vyplýva, že sústavy, ktorých úlohou je prepraviť elektrinu jednak veľmi vysokého a vysokého napätia na účely predaja konečným odberateľom alebo distribútorom a jednak vysokého, stredného a nízkeho napätia na účely predaja veľkoodberateľom alebo koncovým odberateľom, treba považovať za prenosové a distribučné sústavy, ktoré patria do pôsobnosti smernice 2009/72 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 37).

50

Je pravda, že smernica 2009/72 vzhľadom na to, že má za cieľ postupne zaviesť plne funkčný vnútorný trh s elektrickou energiou, nevykonáva úplnú harmonizáciu pravidiel týkajúcich sa okrem iného pravidiel súvisiacich najmä s prepravou a distribúciou elektriny (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 2014, Ålands Vindkraft, C‑573/12, EU:C:2014:2037, bod 86, a zo 6. decembra 2018, FENS, C‑305/17, EU:C:2018:986, body 23 až 25).

51

Navyše článok 2 body 3 a 5 smernice 2009/72, aj keď uvádza kritériá, ktoré umožňujú odlíšiť pojmy elektrická prenosová a distribučná sústava, ponecháva členským štátom, ako vyplýva okrem iného z prekrývania definícií, ktoré sú v nich uvedené, týkajúcich sa vysokého napätia a dotknutých odberateľov, určitú mieru voľnej úvahy na uplatnenie týchto kritérií.

52

Pri absencii ustanovenia v súvislosti s touto otázkou v tejto smernici tak členské štáty za predpokladu, že dodržujú odlišovanie vykonané v uvedenom článku 2 bodoch 3 a 5 medzi veľmi vysokým, vysokým, stredným a nízkym napätím, zostávajú príslušné, ako uviedol generálny advokát v bode 64 svojich návrhov na určenie presných limitov umožňujúcich rozlišovať tieto rôzne úrovne napätia.

53

Rovnako v rozsahu, v akom, ako vyplýva z článku 2 bodov 4 a 6 smernice 2009/72, tak prevádzkovateľ prenosovej sústavy, ako aj prevádzkovateľ distribučnej sústavy môžu byť zodpovední za príslušné prepojenia medzi sústavami, členské štáty môžu slobodne rozhodovať pri dodržaní definícií uvedených v bodoch 3 a 5 tohto článku, či body prepojenia patria do prenosovej alebo distribučnej sústavy.

54

Vnútroštátna právna úprava, o akú ide v prejednávanej veci, ktorá stanovuje, že transformácia elektrického napätia v elektrickej rozvodni na umožnenie prechodu z vysokého na stredné napätie patrí do činnosti prenosovej sústavy, však nepresahuje mieru voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty na vykonanie článku 2 bodov 3 a 5 smernice 2009/72, keďže takáto voľba, umožnená normotvorcom Únie, sa vykonáva v závislosti od úrovne napätia.

55

Naopak z dôvodu ohrozenia autonómneho a jednotného výkladu článku 2 bodov 3 a 5 smernice 2009/72 členské štáty nemôžu pridať ďalšie dodatočné rozlišovacie kritériá, ako sú kritériá týkajúce sa úrovne napätia a kategórie odberateľov, ktorým je elektrina prepravená, na vymedzenie pojmov distribučných a prenosových sústav.

56

Ako totiž zdôraznil generálny advokát v bodoch 60 a 61 svojich návrhov, hoci smernica 2009/72 nezavádza vyčerpávajúcu harmonizáciu oblastí, ktoré upravuje, pojmy prenosová a distribučná sústava v zmysle tejto smernice majú zásadnú povahu v štruktúre tejto smernice, keďže s cieľom dobudovať vnútorný trh s elektrinou uvedená smernica, ako vyplýva z ustanovení uvedených v jej kapitolách IV až VI a ako už bolo uvedené v bode 42 tohto rozsudku, jednak ukladá účinné právne a funkčné oddelenie týchto sústav a jednak podriaďuje tieto sústavy, ako aj ich prevádzkovateľov rôznym pravidlám.

57

Za týchto podmienok majú členské štáty na účely zabezpečenia jednotného uplatnenia smernice 2009/72, ktorá umožňuje dosiahnutie vytvorenia trhu s hospodárskou súťažou, ktorého sa týka táto smernica, povinnosť vymedziť pojmy elektrické distribučné a prenosové sústavy v zmysle tejto smernice odkazom len na dve kritériá stanovené v bodoch 3 a 5 článku 2 tejto smernice týkajúcich sa úrovne napätia a kategórie odberateľov, ktorým je elektrina prepravená.

58

Z uvedeného vyplýva, že členské štáty nemôžu odlišovať pojmy elektrické distribučné a prenosové sústavy v zmysle smernice 2009/72, vychádzajúc z dodatočného kritéria vo vzťahu ku kritériám stanoveným v článku 2 bodoch 3 a 5 tejto smernice.

59

V dôsledku toho treba uviesť, že tieto ustanovenia bránia vnútroštátnej právnej úprave, o ktorú ide vo veci samej, ktorá ponecháva ako rozlišovacie kritérium prenosovej sústavy od distribučnej sústavy okrem kritéria úrovne elektrického napätia kritérium vlastníctva dotknutých elektrických zariadení.

60

Navyše pokiaľ ide o hypotézu, uvedenú vnútroštátnym súdom, podľa ktorej takéto rozlišovacie kritérium vyplýva okrem iného z výkladu tejto právnej úpravy poskytnutého väčšinou vnútroštátnych súdov, treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora povinnosť členských štátov vyplývajúca z určitej smernice, a to dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako aj ich povinnosť prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti podľa článku 4 ods. 3 ZEÚ, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 68 a citovaná judikatúra).

61

Z toho vyplýva, že pri uplatňovaní vnútroštátneho práva musia vnútroštátne súdy, ktoré majú podať jeho výklad, zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia, ako aj účelu predmetnej smernice, aby sa dosiahol výsledok stanovený touto smernicou, a tak súlad s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 69 a citovaná judikatúra).

62

Požiadavka konformného výkladu zahŕňa povinnosť vnútroštátnych súdov prípadne zmeniť ustálenú judikatúru, pokiaľ vychádza z výkladu vnútroštátneho práva, ktorý je nezlučiteľný s cieľmi smernice (rozsudok zo 14. mája 2019, CCOO, C‑55/18, EU:C:2019:402, bod 70 a citovaná judikatúra).

63

Treba tiež uviesť, že ak členský štát, rovnako ako Bulharská republika, rozhodol na účely oddelenia prevádzky elektrickej prenosovej sústavy od výroby a dodania elektriny vykonať možnosť stanovenú v článku 9 ods. 8 písm. b) smernice 2009/72, ktorá mu umožňuje neuplatniť ustanovenia uvedené v odseku 1 tohto článku, týkajúce sa oddelenia štruktúr vlastníctva na určenie nezávislého prevádzkovateľa prenosovej sústavy, takáto voľba znamená pre tento členský štát povinnosť dodržať požiadavky stanovené v kapitole V uvedenej smernice, ktorej časťou je článok 17 ods. 1 písm. a) tejto smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Balgarska energijna borsa, C‑347/16, EU:C:2017:816, bod 32, 33 a 41).

64

Toto posledné uvedené ustanovenie pritom výslovne vyžaduje, že nezávislí prevádzkovatelia prenosovej sústavy musia byť vlastníkmi aktív potrebných na prenos elektriny, konkrétne prenosovej sústavy a to najmä na zabezpečenie, ako vyplýva z odôvodnení 16, 17 a 19 smernice 2009/72, úplnej a skutočnej nezávislosti týchto prevádzkovateľov vo vzťahu k dodávateľským a výrobným činnostiam (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. októbra 2017, Balgarska energijna borsa, C‑347/16, EU:C:2017:816, bod 34).

65

Naopak ustanovenia smernice 2009/72 uplatniteľné na prevádzkovateľov distribučnej sústavy, ktoré sú uvedené v kapitole VI tejto smernice obsahujúcej články 24 až 29, neukladajú takúto požiadavku na prevádzkovateľov distribučnej sústavy.

66

Článok 26 smernice 2009/72 týkajúci sa oddelenia prevádzkovateľov distribučnej sústavy sa totiž obmedzuje vo svojom odseku 1 na jednej strane na to, že prevádzkovateľ distribučnej sústavy, pokiaľ je súčasťou vertikálne integrovaného podniku, musí byť nezávislý aspoň z hľadiska svojej právnej formy, organizácie a rozhodovania, od iných činností, ktoré nesúvisia s distribúciou, pričom však nemá povinnosť oddeliť vlastníctvo svojich aktív od tohto podniku.

67

Na druhej strane podľa odseku 2 písm. c) tohto článku prevádzkovateľ distribučnej sústavy musí mať nanajvýš „účinné rozhodovacie práva“ nezávislé od integrovaného elektroenergetického podniku, pokiaľ ide o aktíva, ktoré sú potrebné na prevádzku, údržbu alebo rozvoj sústavy.

68

Ako však uviedol generálny advokát v bode 74 svojich návrhov, podmienka vnútroštátneho práva, podľa ktorej prevádzkovateľ distribučnej sústavy musí byť vlastníkom tejto sústavy, aj keď nie je uložená smernicou 2009/72, môže byť takej povahy, akou je povaha stanovená pre prevádzkovateľov prenosovej sústavy v článku 9 ods. 1 písm. a) a v článku 17 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, na posilnenie účinného oddelenia rôznych činností na trhu s elektrinou.

69

Takáto podmienka tiež môže nabádať prevádzkovateľa distribučnej sústavy, aby investoval do svojej sústavy, a tak prispieť k dosiahnutiu jedného z cieľov sledovaných smernicou 2009/72, ktorým je, ako to vyplýva najmä z odôvodnení 9, 11, 19 a 44 tejto smernice, podporovať investície do infraštruktúry s cieľom zabezpečiť stabilné dodávky elektriny.

70

Táto podmienka však nemôže ohroziť dosiahnutie cieľa sledovaného touto smernicou, ktorý spočíva, ako vyplýva z bodov 38 až 40 tohto rozsudku, zo zavedenia otvoreného vnútorného trhu s elektrinou, na ktorom je zabezpečené riadne fungovanie hospodárskej súťaže.

71

Konkrétne, ako uviedol generálny advokát v bodoch 78 až 81 svojich návrhov, ak z hľadiska jej úrovne napätia a kategórie odberateľov, ktorým sa dodáva elektrina, musí byť sústava kvalifikovaná podľa článku 2 bodov 3 a 5 smernice 2009/72 za distribučnú sústavu, podmienka vlastníctva tejto distribučnej sústavy jej prevádzkovateľom nemôže mať za následok, že sa na túto sústavu nebude vzťahovať povinnosť dodržiavať ustanovenia tejto smernice, ktoré sa na ňu uplatňujú.

72

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už uznal, že členské štáty nemôžu zaradiť sústavy, ktoré patria do pôsobnosti smernice, do samostatnej kategórie sústav líšiacej sa od kategórií výslovne upravených touto smernicou, najmä s cieľom priznať im oslobodenia, ktoré nie sú stanovené v tejto smernici (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 48).

73

V dôsledku toho členský štát nemôže vylúčiť z pojmu distribučná sústava sústavu, ktorá slúži na prepravu elektriny s vysokým, stredným a nízkym napätím, ktorá je určená na predaj veľkoodberateľom alebo koncovým odberateľom len z toho dôvodu, že prevádzkovateľ tejto sústavy nie je vlastníkom tejto sústavy.

74

Okrem toho, ako uviedol generálny advokát v bodoch 82 a 83 svojich návrhov, podmienka vlastníctva distribučnej sústavy jej prevádzkovateľom nemôže viesť k prideleniu monopolu tomuto prevádzkovateľovi na dobu neurčitú na distribúciu elektriny na určitom území z dôvodu prekážky vstupu, ktorú by táto podmienka mohla predstavovať pre tretie osoby. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby posúdil, či môže predmetná podmienka vyvolať takéto dôsledky.

75

Z hľadiska vyššie uvedených úvahy treba na prvú a tretiu otázku odpovedať tak, že článok 2 body 3 a 5 smernice 2009/72 sa má vykladať v tom zmysle:

76

Tento výklad však nemá vplyv jednak na uplatnenie článku 17 ods. 1 písm. a) uvedenej smernice, podľa ktorého musí byť nezávislý prevádzkovateľ prenosovej sústavy vlastníkom tejto sústavy, a jednak na právo členských štátov uložiť prevádzkovateľovi distribučnej sústavy povinnosť, aby bol vlastníkom tejto sústavy, a to za predpokladu, že táto podmienka neohrozuje dosiahnutie cieľov sledovaných touto istou smernicou, najmä tým, že vyníma takúto sústavu z povinnosti dodržiavať pravidlá, ktoré sa na ňu uplatňujú v súlade s touto smernicou, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

77

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má smernica 2009/72 vykladať v tom zmysle, že užívateľa, ktorý je pripojený do elektrickej sústavy na úrovni zariadenia stredného napätia, treba nevyhnutne považovať za odberateľa prevádzkovateľa elektrickej distribučnej sústavy, ktorý je držiteľom výhradnej licencie na distribúciu elektriny na dotknutom území, aj keď prevádzkovateľ nie je vlastníkom tohto zariadenia, a bez ohľadu na zmluvné vzťahy medzi týmto užívateľom a prevádzkovateľom elektrickej prenosovej sústavy.

78

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že voľný prístup tretích strán do elektrických distribučných a prepravných sústav zavedený v článku 32 ods. 1 prvej a druhej vete smernice 2009/72 predstavuje, ako už bolo uvedené v bode 41 tohto rozsudku, jedno z podstatných opatrení, ktoré sú členské štáty povinné vykonať na dobudovanie vnútorného trhu s elektrinou.

79

Toto právo na prístup je úzko späté s právom spotrebiteľov slobodne si vybrať svojich dodávateľov a s právom dodávateľov slobodne dodávať svoje výrobky svojim odberateľom v tom zmysle, že na to, aby si odberatelia mohli slobodne vybrať svojich dodávateľov, musia mať títo dodávatelia možnosť prístupu do rôznych prenosových a distribučných sústav, ktoré prenášajú elektrinu až k odberateľom (pozri analogicky rozsudky z 22. mája 2008, citiworks, C‑439/06, EU:C:2008:298, bod 43, ako aj z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, body 33 a 43).

80

Podľa článku 32 ods. 1 smernice 2009/72 prístup do sústav musí byť založený na objektívnych, nediskriminačných a transparentných kritériách, a súčasne na tarifách uverejnených pred nadobudnutím ich platnosti, a nie na tom, že uvedený prístup spočíva na voľnej úvahe (pozri analogicky rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 46).

81

Z uvedeného vyplýva, že toto ustanovenie ponecháva na členské štáty, aby prijali opatrenia potrebné na tento účel, pričom tieto členské štáty majú v súlade s článkom 288 ZFEÚ právomoc zvoliť si formu a prostriedky na dosiahnutie zavedenia tohto systému prístupu tretích strán do prenosových alebo distribučných sústav pod podmienkou, že dodržia zásadu voľného prístupu do týchto sústav, okrem výnimiek alebo odchýlok stanovených touto smernicou (pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. novembra 2018, Solvay Chimica Italia a i., C‑262/17, C‑263/17 a C‑273/17, EU:C:2018:961, bod 56, ako aj citovanú judikatúru).

82

Navyše treba pripomenúť, že povinnosti členských štátov stanovené v článku 32 ods. 1 smernice 2009/72 sa týkajú len prístupu do sústav a nie k pripojeniu do týchto sústav, ktoré treba chápať ako fyzické spojenie so sústavami (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 42).

83

Právo odberateľov slobodne si zvoliť svojich dodávateľov zakotvené v tomto ustanovení je pritom zaručené tak v prípade, ak dodávateľ pripojí odberateľov do prenosovej sústavy, ako aj v prípade, ak ich toto pripojenie spája s distribučnou sústavou (rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, bod 43).

84

Z toho vyplýva, že členské štáty disponujú voľnou úvahou, aby smerovali užívateľov sústav na jeden alebo druhý druh sústavy a v dôsledku toho na určenie druhu sústavy, na ktorú sa pripojenie uskutoční, pod podmienkou, že dôjde k uvedenému pripojeniu za nediskriminačných a objektívnych podmienok. Užívatelia teda nemajú právo vybrať si podľa vlastnej úvahy druh sústavy, do ktorej chcú byť pripojení (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. októbra 2008, Sabatauskas a i., C‑239/07, EU:C:2008:551, body 46 až 49).

85

V prejednávanej veci z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že užívateľ, o ktorého ide vo veci samej, požaduje pripojenie do elektrickej prenosovej sústavy z dôvodu, že je pripojený na zariadenie stredného napätia integrovaného do zariadenia, ktoré transformuje elektrické napätie, na umožnenie prechodu z vysokého na stredné napätie, keďže podľa vnútroštátneho práva takáto transformácia patrí do činnosti tejto prenosovej sústavy.

86

V tejto súvislosti v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku už bolo konštatované, že z článku 2 bodov 4 a 6 smernice 2009/72 vyplýva, že členské štáty pri uplatnení voľnej úvahy, ktorú im priznáva táto smernica, slobodne určia, či body prepojenia medzi elektrickou prenosovou sústavou a elektrickou distribučnou sústavou tvoria súčasť prvého alebo druhého druhu sústavy, takže členské štáty môžu stanoviť, že transformácia elektrického napätia na účely umožnenia prechodu z vysokého na stredné napätie patrí do činnosti elektrickej prenosovej sústavy.

87

Za týchto podmienok sa zdá, že pripojenie užívateľa, o akého ide vo veci samej, do elektrickej prenosovej sústavy možno považovať za vychádzajúce z objektívnych a nediskriminujúcich dôvodov, pokiaľ je tento užívateľ pripojený k zariadeniu stredného napätia, ktoré patrí v súlade so smernicou 2009/72 a s vnútroštátnym právom do činnosti tejto prenosovej sústavy.

88

Z toho vyplýva, že táto smernica nebráni tomu, aby bol vo veci, akou je vec v spore vo veci samej, takýto užívateľ považovaný za pripojeného do elektrickej prenosovej sústavy.

89

Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby overil, či je predmetné zariadenie skutočne časťou, ako sa zdá, že vyplýva z dôkazov predložených Súdnemu dvoru a diskusií na pojednávaní, elektrickej rozvodne patriacej do elektrickej prenosovej sústavy, a teda nepredstavuje jej vonkajší prvok, ktorý je súčasťou elektrickej distribučnej sústavy.

90

V tejto súvislosti je v každom prípade irelevantné, ako vyplýva z odpovede na prvú a tretiu otázku, najmä z bodu 71 tohto rozsudku, či sú jednotliví prevádzkovatelia distribučnej a prenosovej sústavy vlastníkmi dotknutej sústavy, alebo nie, keďže táto okolnosť nezbavuje uvedenú sústavu svojej povahy distribučnej alebo prenosovej sústavy v zmysle smernice 2009/72.

91

V dôsledku toho treba na druhú otázku odpovedať tak, že smernica 2009/72, najmä jej článok 2 body 3 až 6 a jej článok 32 ods. 1, sa má vykladať v tom zmysle, že užívateľa, ktorý je pripojený do elektrickej sústavy na úrovni zariadenia stredného napätia, netreba nevyhnutne považovať za odberateľa prevádzkovateľa elektrickej distribučnej sústavy, ktorý je držiteľom výhradnej licencie na distribúciu elektriny na dotknutom území, bez ohľadu na zmluvné vzťahy medzi týmto užívateľom a prevádzkovateľom elektrickej prenosovej sústavy, keďže takýto užívateľ môže byť považovaný za odberateľa elektrickej prenosovej sústavy, ak je pripojený k zariadeniu stredného napätia, ktoré je časťou elektrickej rozvodne, ktorej činnosť transformovania elektrického napätia na umožnenie prechodu z vysokého na stredné napätie patrí do činnosti tejto sústavy, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

92

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: