–

E. Glawischnig‑Piesczek, v zastúpení: M. Windhager a W. Niklfeld, Rechtsanwälte,

–

Facebook Ireland Limited, v zastúpení: G. Kresbach, K. Struckmann a A. Tauchen, Rechtsanwälte,

–

rakúska vláda, v zastúpení: G. Hesse, G. Kunnert a A. Jurgutyte‑Ruez, splnomocnení zástupcovia,

–

lotyšská vláda, v zastúpení: I. Kucina, E. Petrocka‑Petrovska a V. Soņeca, splnomocnené zástupkyne,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes a M. Figueiredo, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci T. Rendas, právny poradca,

–

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Braun, F. Wilman, S. L. Kalėda a P. Costa de Oliveira, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 15 ods. 1 smernice 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode) (Ú. v. ES L 178, 2000, s. 1; Mim. vyd. 13/025, s. 399).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Evou Glawischnigovou‑Piesczekovou a spoločnosťou Facebook Ireland Limited, ktorej sídlo sa nachádza v Írsku, vo veci uverejnenia správy obsahujúcej vyhlásenia poškodzujúce česť pani Glawischnigovej‑Piesczekovej na profile jedného používateľa sociálnej siete Facebook.

3

Odôvodnenia 6, 7, 9, 10, 40, 41, 45 à 48, 52, 58 a 60 smernice 2000/31 stanovujú:

…

…

…

…

…

…

4

Článok 14 smernice 2000/31 s názvom „Uloženie informácií na hostiteľskom počítači“ stanovuje:

„1.   Ak sa poskytuje služba informačnej spoločnosti, ktorá pozostáva z uloženia informácií, ktoré sú poskytované príjemcom tejto služby, musia členské štáty zabezpečiť, aby poskytovateľ služby nebol zodpovedný za informácie uložené na žiadosť príjemcu služby, pod podmienkou, že:

…

3.   Tento článok nemá vplyv na možnosť súdu alebo správneho orgánu požiadať poskytovateľa služieb, v súlade s právnymi systémami členských štátov, aby ukončil alebo predchádzal porušovaniu predpisov, a nemá vplyv ani na možnosť členských štátov, aby začali konanie, ktoré by nariadilo odstránenie alebo znemožnenie prístupu k informáciám.“

5

Podľa článku 15 ods. 1 tejto smernice:

„Členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ktoré uložili [ukladajú – neoficiálny preklad], ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.“

6

Článok 18 ods. 1 danej smernice stanovuje:

„Členské štáty musia zabezpečiť, aby súdne konania, ktoré sú k dispozícii podľa vnútroštátneho práva ohľadom činností služieb informačnej spoločnosti, umožňovali rýchle prijímanie opatrení, vrátane dočasných opatrení, určených na ukončenie akéhokoľvek údajného porušovania predpisov a na predchádzanie ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov.“

7

§ 1330 ods. 1 Allgemeines Bürgerliches Gesetzbuch (občiansky zákonník) stanovuje, že ten, komu je spôsobená skutočná škoda alebo ušlý zisk v dôsledku urážky na cti, má právo žiadať o náhradu škody. Podľa odseku 2 tohto ustanovenia to platí aj v prípade, že niekto šíri skutočnosti, ktoré poškodzujú dobré meno, finančnú situáciu alebo budúce perspektívy inej osoby a ktorých nepravdivosti si bol alebo si mal byť vedomý. V takom prípade možno žiadať aj o opravu a jej zverejnenie.

8

§ 78 ods. 1 Urheberrechtsgesetz (zákon o autorskom práve) stanovuje, že podobizne osôb nemožno verejne vystavovať ani šíriť iným spôsobom, ktorým by sa verejne sprístupnili, ak sa tým porušujú legitímne záujmy zobrazenej osoby alebo blízkej osoby v prípade, že dotknutá osoba zomrela a pritom nedala súhlas na zverejnenie ani ho nenariadila.

9

Podľa § 18 ods. 1 E‑Commerce‑Gesetz (zákon o elektronickom obchode) poskytovatelia hostingových služieb nemajú všeobecnú povinnosť monitorovať informácie, ktoré ukladajú, prenášajú alebo sprístupňujú, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.

10

Pani Glawischnigová‑Piesczeková bola poslankyňou Nationalrat (Národná rada, Rakúsko), predsedníčkou poslaneckého klubu „die Grünen“ (Zelení) v parlamente a spolkovou hovorkyňou tejto politickej strany.

11

Facebook Ireland prevádzkuje celosvetovú platformu sociálneho média (ďalej len „Facebook Service“) pre používateľov nachádzajúcich sa mimo Spojených štátov amerických a Kanady.

12

Jeden používateľ platformy Facebook Service uverejnil 3. apríla 2016 na svojom súkromnom profile článok pochádzajúci z rakúskej informačnej stránky online oe24.at, nazvaný „Zelení: životné minimum pre utečencov má zostať“, čo malo za následok zobrazenie na tejto stránke „náhľadu“ pôvodnej stránky s názvom tohto článku, jeho stručným zhrnutím, ako aj fotografiou pani Glawischnigovej‑Piesczekovej. Tento používateľ navyše uverejnil, pokiaľ ide o tento článok, komentár, ktorý mal podľa vnútroštátneho súdu také znenie, že to mohlo poškodzovať česť žalobkyne vo veci samej, urážať ju a hanobiť. Uvedený príspevok si mohol pozrieť každý používateľ platformy Facebook Service.

13

Pani Glawischnigová‑Piesczeková listom zo 7. júla 2016 predovšetkým žiadala, aby spoločnosť Facebook Ireland odstránila tento komentár.

14

Keďže Facebook Ireland sporný komentár nezmazala, pani Glawischnigová‑Piesczeková podala na Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň, Rakúsko) žalobu, pričom tento súd uznesením o nariadení predbežného opatrenia zo 7. decembra 2016 uložil spoločnosti Facebook Ireland, aby okamžite a až do právoplatného rozhodnutia v konaní o žalobe na zdržanie sa konania prestala uverejňovať a/alebo šíriť fotografie žalobkyne vo veci samej, pokiaľ sprievodná správa obsahuje tie isté tvrdenia alebo tvrdenia s porovnateľným obsahom, ako bol uvedený v komentári uvedenom v bode 12 tohto rozsudku.

15

Spoločnosť Facebook Ireland znemožnila prístup k pôvodne zverejnenému obsahu v Rakúsku.

16

Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň, Rakúsko) v odvolacom konaní potvrdil uznesenie vydané prvostupňovým súdom, pokiaľ ide o rovnaké tvrdenia. Tiež však rozhodol, že zdržanie sa šírenia tvrdení s porovnateľným obsahom sa vzťahuje len na tvrdenia, o ktorých sa spoločnosť Facebook Ireland dozvie od žalobkyne vo veci samej, od tretích osôb alebo inak.

17

Handelsgericht Wien (Obchodný súd Viedeň) a Oberlandesgericht Wien (Vyšší krajinský súd Viedeň) založili svoje rozhodnutie na § 78 autorského zákona a § 1330 občianskeho zákonníka, pričom vychádzali najmä z toho, že zverejnený komentár obsahoval vyjadrenia, ktoré predstavovali neprimerané poškodzovanie cti a okrem toho pani Glawischnigovú‑Piesczekovú obviňovali zo spáchania trestného činu bez predloženia akéhokoľvek dôkazu v tejto súvislosti.

18

Každý z účastníkov konania vo veci samej podal opravný prostriedok Revision na Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko).

19

Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd), ktorý má rozhodnúť o tom, či príkaz na zdržanie sa konania vydaný voči poskytovateľovi hostingu prevádzkujúcemu sociálnu sieť s veľkým počtom používateľov možno rozšíriť aj na vyjadrenia s doslovne rovnakým znením a/alebo aj vyjadrenia s porovnateľným obsahom, o ktorých nevie, uvádza, že podľa jeho vlastnej judikatúry sa takáto povinnosť má považovať za primeranú vtedy, keď sa poskytovateľ dozvie prinajmenšom o porušení záujmov dotknutej osoby spôsobenom príspevkom niektorého používateľa, a teda hrozí, že dôjde k ďalším porušeniam.

20

Keďže Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd) dospel k záveru, že spor, ktorý prejednáva, vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu práva Únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21

Svojimi prvými dvoma otázkami, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa smernica 2000/31, najmä jej článok 15 ods. 1, má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby súd členského štátu mohol:

22

Na úvod je nesporné, že Facebook Ireland poskytuje hostingové služby v zmysle článku 14 smernice 2000/31.

23

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že cieľom článku 14 ods. 1 tejto smernice je oslobodiť poskytovateľa hostingu od zodpovednosti, keď spĺňa jednu z dvoch podmienok uvedených v tomto ustanovení, t. j. že nevie o nezákonnej činnosti alebo informáciách alebo promptne koná, aby tieto informácie odstránil alebo znemožnil k nim prístup, len čo sa o nich dozvie.

24

V súlade s článkom 14 ods. 3 smernice 2000/31 v spojení s jej odôvodnením 45 to navyše znamená, že toto oslobodenie nemá vplyv na možnosť vnútroštátnych súdnych alebo správnych orgánov požadovať, aby dotknutý poskytovateľ hostingu porušenie skončil alebo mu predchádzal, vrátane požiadavky odstrániť nezákonné informácie alebo znemožniť k nim prístup.

25

Z toho vyplýva, ako uviedol generálny advokát v bode 32 svojich návrhov, že poskytovateľ hostingu môže byť adresátom príkazov prijatých na základe vnútroštátneho práva členského štátu, a to aj keď spĺňa jednu z alternatívnych podmienok stanovených v článku 14 ods. 1 smernice 2000/31, teda aj v prípade, keď sa nepovažuje za zodpovedného.

26

Okrem toho článok 18 smernice 2000/31, ktorý je súčasťou jej kapitoly III, nazvanej „Vykonanie“, v odseku 1 stanovuje, že členské štáty musia zabezpečiť, aby súdne preskúmania, ktoré sú k dispozícii podľa vnútroštátneho práva s ohľadom na činnosti služieb informačnej spoločnosti, umožňovali rýchle prijímanie opatrení vrátane dočasných opatrení, určených na ukončenie akéhokoľvek údajného porušovania predpisov a na predchádzanie ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov.

27

Ako v prejednávanej veci vyplýva z bodu 13 tohto rozsudku a zo samotného znenia položených prejudiciálnych otázok, Facebook Ireland vedela o predmetnej protizákonnej informácii. Ďalej treba uviesť, že nekonala promptne, aby ju odstránila alebo znemožnila k nej prístup, ako to stanovuje článok 14 ods. 1 smernice 2000/31. Napokon sa žalobkyňa vo veci samej obrátila na vnútroštátny súd, aby vydal príkaz, ako sa stanovuje v súlade s článkom 18 danej smernice.

28

Odôvodnenie 52 tejto smernice spresňuje, že osobitosť vyplývajúca zo skutočnosti, že škoda, ktorá by mohla vzniknúť v súvislosti so službami informačnej spoločnosti, je charakteristická tak svojou rýchlosťou a svojím geografickým rozsahom, ako aj potrebou zabezpečiť, aby vnútroštátne orgány neohrozovali dôveru, ktorú by mali mať navzájom, viedla normotvorcu Európskej únie k výzve smerom k členským štátom, aby zabezpečili, že budú k dispozícii vhodné súdne opravné prostriedky.

29

V rámci uplatnenia článku 18 ods. 1 smernice 2000/31 tak členské štáty disponujú osobitne širokou mierou voľnej úvahy, pokiaľ ide o prostriedky nápravy a konania umožňujúce prijatie potrebných opatrení.

30

Okrem toho, keďže tieto vyššie uvedené opatrenia majú byť podľa viacerých jazykových verzií tohto ustanovenia, medzi ktoré patrí najmä španielska, anglická a francúzska jazyková verzia, výslovne určené na ukončenie „akéhokoľvek“ údajného porušenia a na predchádzanie „akémukoľvek“ ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov, na ich uplatnenie nemožno v zásade vychádzať z predpokladu, že by ich pôsobnosť bola nejako obmedzená. Tento výklad nie je spochybnený skutočnosťou, že iné jazykové verzie uvedeného ustanovenia, najmä nemecká jazyková verzia, stanovujú, že cieľom týchto opatrení je ukončiť „údajn[é] porušovani[e] predpisov“ a predchádzať „ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov“.

31

Článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 spresňuje, že členské štáty neuložia poskytovateľom všeobecnú povinnosť pri poskytovaní služieb, na ktoré sa vzťahujú články 12, 13 a 14, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ukladajú, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.

32

Na otázky položené vnútroštátnym súdom treba odpovedať práve so zreteľom na všetky uvedené ustanovenia.

33

Po prvé, vnútroštátny súd v podstate kladie otázku, či článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 bráni tomu, aby súd členského štátu uložil poskytovateľovi hostingu povinnosť odstrániť informácie alebo blokovať prístup k informáciám, ktoré ukladá a ktorých obsah je totožný s obsahom informácií vyhlásených predtým ako nezákonných.

34

V tejto súvislosti, hoci článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 zakazuje členským štátom uložiť poskytovateľom hostingu všeobecnú povinnosť, aby monitorovali informácie, ktoré prenášajú alebo ukladajú, alebo všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť, ako vyplýva z odôvodnenia 47 uvedenej smernice, daný zákaz sa netýka povinností monitorovať „v špecifických prípadoch“.

35

Takýto špecifický prípad môže najmä spočívať, ako je to vo veci samej, v konkrétnej informácii uloženej dotknutým poskytovateľom hostingu na základe žiadosti určitého používateľa jeho sociálnej siete, ktorej obsah bol preskúmaný a posúdený príslušným súdom členského štátu, ktorý ju po svojom posúdení vyhlásil za nezákonnú.

36

Keďže sociálna sieť uľahčuje rýchly prenos informácií uložených poskytovateľom hostingu medzi jej rôznymi používateľmi, existuje reálne nebezpečenstvo, že informáciu, ktorá bola označená za protizákonnú, neskôr skopíruje a uverejní iný používateľ tejto siete.

37

Za týchto okolností, aby bolo možné dosiahnuť, že dotknutý poskytovateľ hostingu bude predchádzať ďalšiemu poškodzovaniu príslušných záujmov, príslušný súd môže od neho oprávnene požadovať, aby znemožnil prístup k ukladaným informáciám, ktorých obsah je totožný s obsahom informácií vyhlásených predtým ako nezákonných, alebo aby odstránil tieto informácie, a to bez ohľadu na to, kto požiadal o ich ukladanie. Vzhľadom najmä na tento totožný obsah dotknutých informácií nemožno príkaz vydaný na tento účel považovať v zmysle článku 15 ods. 1 smernice 2000/31 za príkaz ukladajúci poskytovateľovi hostingu povinnosť všeobecne monitorovať informácie, ktoré ukladá, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.

38

Po druhé vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 bráni tomu, aby súd členského štátu uložil poskytovateľovi hostingu, aby odstránil informácie alebo znemožnil prístup k informáciám, ktoré ukladá a ktorých obsah je porovnateľný s obsahom informácie vyhlásenej predtým ako nezákonnej.

39

Z informácií obsiahnutých v rozhodnutí vnútroštátneho súdu vyplýva, že slovným spojením „informácie s porovnateľným obsahom“ má vnútroštátny súd na mysli informácie prenášajúce správu, ktorej obsah je v podstate nezmenený, a teda sa v podstate neodlišuje od obsahu, ktorý bol vyhlásený za nezákonný.

40

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že nezákonnosť obsahu informácie nevyplýva sama osebe z použitia určitým spôsobom poskladaných výrazov, ale z toho, že týmto obsahom prenášaná správa bola označená ako nezákonná, ako to bolo v prejednávanej veci s ohľadom na hanlivé vyjadrenia týkajúce sa určitej osoby.

41

Z toho vyplýva, že aby súdny príkaz na skončenie nezákonného konania a predchádzania jeho opakovaniu, ako aj akémukoľvek novému poškodzovaniu príslušných záujmov mohol skutočne dosiahnuť tieto ciele, musí mať možnosť rozšíriť sa na informácie, ktorých obsah, hoci v podstate prenáša rovnakú správu, je z dôvodu použitia iných slov alebo ich kombinácie mierne odlišný v porovnaní s informáciou, ktorej obsah bol vyhlásený za nezákonný. V opačnom prípade by sa totiž, a ako zdôraznil vnútroštátny súd, účinky spojené s takýmto príkazom dali ľahko obísť ukladaním správ, ktoré sa len nepatrne líšia od tých, ktoré boli predtým vyhlásené za nezákonné, v dôsledku čoho by bola dotknutá osoba nútená podávať viaceré návrhy na zdržanie sa konaní, ktoré jej spôsobujú ujmu.

42

Je však potrebné tiež pripomenúť, že ako sa uvádza v článku 15 ods. 1 smernice 2000/31 a ako bolo pripomenuté v bode 34 tohto rozsudku, súd členského štátu jednak nemôže vydať poskytovateľovi hostingu príkaz ukladajúci povinnosť monitorovať vo všeobecnosti informácie, ktoré ukladá, a jednak ani mu nemôže uložiť povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonný obsah.

43

V tejto súvislosti treba najmä uviesť, že ako vyplýva z odôvodnenia 41 smernice 2000/31, normotvorca Únie chcel prijatím tejto smernice zaviesť rovnováhu medzi rôznymi dotknutými záujmami.

44

Z článku 15 ods. 1 smernice 2000/31 tak vyplýva, že cieľ, ktorý sa snaží dosiahnuť príkaz, ako je uvedený v článku 18 ods. 1 tejto smernice v spojení s jej odôvodnením 41, a ktorý spočíva najmä v účinnej ochrane dobrého mena a cti osoby, nemožno sledovať prostredníctvom neprimeranej povinnosti uloženej poskytovateľovi hostingu.

45

Vzhľadom na vyššie uvedené je dôležité, aby porovnateľné informácie, na ktoré sa odvoláva bod 41 tohto rozsudku, obsahovali konkrétne údaje, ktoré boli príkazom riadne identifikované, ako je meno osoby dotknutej skôr konštatovaným porušením, okolnosti, za ktorých sa toto porušenie konštatovalo, ako aj obsah porovnateľný s obsahom, ktorý bol vyhlásený za nezákonný. Rozdiely vo formulácii tohto porovnateľného obsahu v porovnaní s obsahom vyhláseným za nezákonný nesmú v žiadnom prípade byť takej povahy, aby bol dotknutý poskytovateľ nútený uvedený obsah samostatne posudzovať.

46

Za týchto podmienok povinnosť, ako je opísaná v bodoch 41 a 45 tohto rozsudku, sa na jednej strane tým, že sa vzťahuje aj na informácie s porovnateľným obsahom, javí ako dostatočne účinná na zabezpečenie ochrany osoby, ktorej sa hanlivé vyjadrenia týkajú. Na druhej strane táto ochrana nie je zabezpečená neprimeranou povinnosť uloženou poskytovateľovi hostingu, keďže monitorovanie a vyhľadávanie, ktoré požaduje, sa obmedzujú na informácie obsiahnuté v skutočnostiach spresnených v príkaze a keďže hanlivý obsah uvedených informácií porovnateľnej povahy nezaväzuje poskytovateľa hostingu, aby vykonal samostatné posúdenie, takže tento poskytovateľ môže využiť automatizované technické prostriedky a vyhľadávače.

47

Takýto príkaz teda najmä nie je takej povahy, že by v zmysle článku 15 ods. 1 smernice 2000/31 stanovoval poskytovateľovi hostingu povinnosť všeobecne monitorovať informácie, ktoré ukladá, ani všeobecnú povinnosť aktívne zisťovať skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by naznačovali, že ide o nezákonnú činnosť.

48

Po tretie, hoci vnútroštátny súd neposkytol v tejto súvislosti spresnenia v odôvodnení návrhu na začatie prejudiciálneho konania, znenie otázok, ktoré predložil Súdnemu dvoru, naznačuje, že jeho pochybnosti sa týkajú aj toho, či článok 15 ods. 1 smernice 2000/31 môže brániť tomu, aby mohli príkazy, akými sú príkazy uvedené v bodoch 37 a 46 tohto rozsudku, mať účinky na celosvetovej úrovni.

49

S cieľom odpovedať na túto otázku treba pripomenúť, že ako vyplýva najmä z článku 18 ods. 1 smernice 2000/31, daná smernica v tejto súvislosti nestanovuje žiadne obmedzenie, najmä čo sa týka územnej pôsobnosti opatrení, ktoré sú členské štáty v súlade s touto smernicou oprávnené prijať.

50

V dôsledku toho, ako aj so zreteľom na body 29 a 30 tohto rozsudku smernica 2000/31 nebráni tomu, aby uvedené opatrenia o vydaní príkazu mali účinky na celosvetovej úrovni.

51

Z odôvodnení 58 a 60 tejto smernice však vyplýva, že vzhľadom na celosvetový rozmer elektronických služieb normotvorca Únie dospel k rozhodnutiu, že je nevyhnutné zabezpečiť konzistentnosť pravidiel Únie v tejto oblasti s pravidlami, ktoré sa uplatňujú na medzinárodnej úrovni.

52

Povinnosťou členských štátov je zabezpečiť, aby opatrenia, ktoré prijmú a ktoré vyvolávajú účinky na celosvetovej úrovni, náležite zohľadňovali vyššie uvedené pravidlá.

53

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na prvú a druhú otázku odpovedať, že smernica 2000/31, a najmä jej článok 15 ods. 1, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby súd členského štátu mohol:

54

Vzhľadom na odpoveď na prvú a druhú otázku nie je potrebné skúmať tretiu otázku.

55

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Smernica 2000/31/ES Európskeho parlamentu a Rady z 8. júna 2000 o určitých právnych aspektoch služieb informačnej spoločnosti na vnútornom trhu, najmä o elektronickom obchode (smernica o elektronickom obchode), a najmä jej článok 15 ods. 1, sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby súd členského štátu mohol: