1.

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice 2002/20/ES („smernica o povolení“) ( 2 ), ktorej cieľom je podľa článku 1 ods. 1 harmonizovať a zjednodušiť pravidlá a podmienky týkajúce sa povolenia s cieľom uľahčiť poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb v celej Európskej únii. Zameriava sa na výklad článkov 12 a 13 tejto smernice, ktoré umožňujú členským štátom ukladať poplatky pokrývajúce náklady vynaložené pri riadení plánu všeobecného povolenia a poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií a čísel alebo za práva na inštalovanie zariadení na, nad alebo pod verejným majetkom.

2.

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Orange España SAU, poskytovateľom pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, a Ayuntamiento de Pamplona (ďalej len „Mestský úrad v Pamplone“) v súvislosti s poplatkom uloženým za používanie miestneho verejného pozemku na účely inštalácie infraštruktúry umožňujúcej poskytovanie elektronických komunikačných služieb.

3.

Vnútroštátny súd, konkrétne Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), sa pýta, či taký poplatok patrí do pôsobnosti smernice o povolení, a v prípade, že áno, či spôsob výpočtu tohto poplatku výlučne na základe hrubých ročných príjmov, ktoré podnik dosiahol za poskytovanie určitých elektronických komunikačných služieb, je v súlade s článkami 12 a 13 smernice o povolení. Je potrebné konštatovať, že tieto otázky sú položené vzhľadom na rozsudok z 12. júla 2012, Vodafone España a France Telecom España (C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11, EU:C:2012:446; ďalej len „rozsudok vo veci Vodafone España a France Telecom España“), v ktorom Súdny dvor konštatoval, že poplatok vyberaný za podobné užívanie verejného pozemku nepatril do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení, pretože sa vzťahoval na operátorov, ktorí bez toho, aby boli vlastníkmi zariadení inštalovaných na tomto pozemku, ich používali na poskytovanie mobilných telefonických služieb, a v ktorom preto Súdny dvor nerozhodol vo veci samej, a teda o súlade spôsobu výpočtu poplatku s týmto ustanovením.

4.

Podľa článku 12 smernice o povolení, nazvanom „Správne poplatky“:

„1.   Akékoľvek správne poplatky, ukladané podnikom poskytujúcim službu alebo sieťový systém podľa všeobecného povolenia, alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania, budú:

2.   V prípadoch, kde národné regulačné orgány ukladajú správne poplatky, zverejnia ročný prehľad svojich nákladov na správu a celkovej sumy vybraných poplatkov. Pri existencii rozdielu medzi celkovou sumou poplatkov a nákladov na správu sa urobí primeraná úprava.“

5.

Článok 13 smernice o povolení, nazvaný „Poplatky za práva na používanie a práva na inštalovanie zariadení“, stanovuje:

„Členské štáty môžu povoliť príslušnému orgánu, aby uložil poplatky za práva na používanie rádiových frekvencií alebo čísiel alebo práva na inštalovanie zariadení nachádzajúcich sa na, cez [nad – neoficiálny preklad]) alebo pod verejným alebo súkromným majetkom, ktoré odrážajú potrebu zaručiť optimálne použitie týchto zdrojov. Členské štáty zabezpečia, aby takéto poplatky boli objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a berúce do úvahy ciele uvedené v článku 8 smernice 2002/21/ES (Rámcová smernica).“

6.

Článok 2 prvý odsek finančného nariadenia č. 22/2014 ( 3 ) stanovuje:

„Skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaplatiť poplatok uložený v posudzovanom prípade je využívanie priestoru na, nad a pod miestnym verejným majetkom na súkromné alebo osobitné účely pomocou vedení, potrubí a tunelov určených pre káble… pevných telefónnych liniek, mobilných telefónnych liniek a iných elektronických komunikačných služieb, vrátane nosných stĺpov vedení, káblov, podpier, viazacích, distribučných alebo registračných skriniek, transformátorov, koľají, vahadiel, antén, prístrojov na automatický predaj a iných podobných prístrojov súvisiacich s poskytovaním služby.“

7.

Podľa článku 4 ods. 3 finančného nariadenia č. 22/2014:

„Mobilní telefónni operátori, ktorí nie sú vlastníkmi sietí, prostredníctvom ktorých túto službu poskytujú, aj keď sú držiteľmi práv na používanie, prístup alebo pripojenie k týmto sieťam, nemajú povinnosť platiť poplatok.

V ostatných prípadoch poskytovania služieb zásobovania sú platiteľmi poplatku vlastníci využívaných sietí alebo infraštruktúry, ako aj držitelia práva na používanie, prístup alebo pripojenie k týmto sieťam alebo infraštruktúram.“

8.

Článok 5 finančného nariadenia č. 22/2014 stanovuje:

„1.   Základ, na ktorý sa uplatní sadzba na určenie výšky poplatku, sa určí podľa hrubých ročných príjmov z faktúr, ktoré subjekty povinné platiť poplatok získajú v územnom obvode mesta. Kritériá na určenie výšky poplatku sa nevzťahujú na mobilných telefónnych operátorov.

2.   Za hrubý fakturovaný príjem sa považuje príjem pripísateľný každému podniku, ktorý bol týmto podnikom získaný ako protiplnenie za služby poskytované v tejto obci v rámci jeho bežnej činnosti. Vylúčené sú iba príjmy pochádzajúce z mimoriadnych udalostí alebo činností.

3.   Ak platiteľ poplatku používa siete iných osôb na účely osobitného používania, sú základom poplatku hrubé ročné príjmy, ktoré podnik dosiahol v tejto obci, znížené o sumy dlžné vlastníkovi siete za prístup alebo pripojenie k jeho sieti. Tieto sumy zahrnú vlastníci týchto sietí do svojich hrubých ročných príjmov.

…“

9.

Podľa článku 6 finančného nariadenia č. 22/2014 sa výška poplatku vypočíta použitím sadzby 1,5 % na základ poplatku definovaný v článku 5 toho istého nariadenia.

10.

Orange España, ktorá – ako je uvedené v bode 2 vyššie – poskytuje pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu v meste Pamplona (Španielsko), predložila Mestskému úradu v Pamplone daňové priznanie týkajúce sa poplatku za osobitné používanie priestoru na, nad alebo pod verejným obecným pozemkom podľa finančného nariadenia č. 22/2014 (ďalej len „poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014“) za druhý štvrťrok 2014 v súvislosti s poskytovaním vyššie uvedených služieb („daňové priznanie“). V tomto daňovom priznaní sa na hrubé príjmy vo výške 1188269,59 eura uplatnila sadzba 1,5 % stanovená v článku 6 finančného nariadenia č. 22/2014, v dôsledku čoho mala Orange Espaňa zaplatiť Mestskému úradu v Pamplone sumu 7928,71 eura.

11.

Vzhľadom na to, že Orange Espaňa po prvé nevlastní sieť, prostredníctvom ktorej poskytuje služby v meste Pamplona, a nie je teda platiteľom poplatku v zmysle finančného nariadenia č. 22/2014, a po druhé články 12 a 13 smernice o povolení bránia uloženiu poplatku alebo odvodu, ktorého výška je vyjadrená výlučne ako pevná percentuálna časť hrubých príjmov spoločnosti, však táto spoločnosť požiadala Mestský úrad v Pamplone o opravu svojho daňového priznania a následné vrátenie zaplatenej sumy, ktorú označila za neoprávnene zaplatenú („žiadosť o opravu“).

12.

Rozhodnutím z 18. septembra 2014 Directora de Hacienda del Ayuntamiento de Pamplona (finančná riaditeľka Mestského úradu v Pamplone, Španielsko) zamietla žiadosť o opravu z dôvodu, že toto daňové priznanie neobsahuje nijakú skutkovú ani právnu chybu a že je v súlade s finančným nariadením č. 22/2014, pretože toto nariadenie „len stanovuje, že do pôsobnosti poplatku nepatria mobilní telefónni operátori, ktorí síce nie sú vlastníkmi zariadení, ale majú práva na využívanie, prístup alebo pripojenie do cudzích sietí“.

13.

Rozsudkom zo 4. decembra 2015 Juez de lo Contencioso‑Administrativo n.o 1 de Pamplona (Správny súd č. 1 v Pamplone, Španielsko) zamietol žalobu podanú proti rozhodnutiu Directora de Hacienda del Ayuntamiento de Pamplona (finančná riaditeľka Mestského úradu v Pamplone) z dôvodu, že po prvé Orange España vlastnila sieť, prostredníctvom ktorej poskytovala služby, a nemohla byť teda oslobodená od platenia poplatku stanoveného finančným nariadením č. 22/2014, a po druhé spôsob výpočtu tohto poplatku bol v súlade s článkom 105 ods. 1 tretím pododsekom Ley Foral 2/1995, de 10 de marzo, de Haciendas Locales de Navarra (regionálny zákon č. 2/1995 z 10. marca o miestnych rozpočtoch autonómneho spoločenstva Navarra).

14.

Po podaní odvolania proti uvedenému rozsudku Tribunal Superior de Justicia de Navarra (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Navarra, Španielsko) čiastočne vyhovel tomuto odvolaniu rozsudkom z 15. novembra 2016. Vo svojom rozsudku spresnil, že vzhľadom na to, že pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu treba považovať za elektronické komunikačné služby, potom patria do pôsobnosti smernice o povolení. Ďalej konštatoval, že články 12 a 13 tejto smernice síce nebránia uloženiu poplatku vlastníkom sietí používaných na poskytovanie pevných telefonických služieb, mobilných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, avšak bránia tomu, aby výška takého poplatku bola určená na základe hrubých príjmov alebo obratu spoločnosti, pretože tento spôsob výpočtu nie je objektívny, ani primeraný. V dôsledku toho Tribunal Superior de Justicia de Navarra (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Navarra) vyhlásil za nezákonný a zrušil odkaz na pojem „mobilný“, uvedený v článku 5 ods. 1 druhom pododseku druhej vete finančného nariadenia č. 22/2014 (ktorý stanovoval, že „kritériá na určenie výšky poplatku sa nevzťahujú na mobilných telefónnych operátorov“). V dôsledku toho rozhodol, že Orange España má nárok na náhradu sumy uvedenej v jej daňovom priznaní.

15.

Mestský úrad v Pamplone podal proti rozsudku Tribunal Superior de Justicia de Navarra (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Navarra) opravný prostriedok na Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko).

16.

Tribunal Supremo (Najvyšší súd) konštatoval, že hoci sa rozsudok Vodafone España a France Telecom España týkal poplatku za užívanie verejného pozemku na osobitné účely, tak ako v prejednávanej veci, tento poplatok bol v uvedenom rozsudku uložený poskytovateľom mobilných telefonických služieb, zatiaľ čo v prejednávanej veci je uložený spoločnosti Orange España ako poskytovateľovi pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu. Tribunal Supremo (Najvyšší súd) ďalej konštatoval, že Súdny dvor doposiaľ nerozhodol o súlade spôsobu výpočtu poplatku alebo odvodu pozostávajúceho z percentuálnej sadzby uplatnenej na dosiahnuté hrubé ročné príjmy operátora z poskytovania elektronických komunikačných služieb na danom území s článkami 12 a 13 smernice o povolení.

17.

Preto Tribunal Supremo (Najvyšší súd) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

Písomné pripomienky predložili Mestský úrad v Pamplone, Orange España, španielska vláda a Európska komisia. Títo účastníci konania predniesli ústne pripomienky na pojednávaní 18. decembra 2019.

19.

Vnútroštátny súd sa prvou otázkou Súdneho dvora v podstate pýta, či sa pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu majú považovať za služby elektronickej komunikácie v zmysle smernice o povolení, vrátane jej článkov 12 a 13.

20.

Mestský úrad v Pamplone, Orange España a Komisia tvrdia, že smernica o povolení sa vzťahuje na poskytovanie pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu. Španielska vláda podporuje tento názor. ( 4 )

21.

Z dôvodov uvedených nižšie nepochybujem o tom, že pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu majú byť považované za služby elektronickej komunikácie na účely smernice o povolení vrátane jej článkov 12 a 13.

22.

Článok 1 ods. 2 smernice o povolení uvádza, že táto smernica sa vzťahuje na „povolenia na poskytovanie elektronických komunikačných sieťových systémov a služieb“.

23.

Podľa článku 2 ods. 1 smernice o povolení sa uplatňujú definície uvedené v článku 2 smernice 2002/21/ES (ďalej len „rámcová smernica“) ( 5 ).

24.

Podľa článku 2 písm. c) rámcovej smernice „elektronická komunikačná služba“ znamená „službu bežne poskytovanú za úhradu, ktorá pozostáva úplne alebo prevažne z prenosu signálov v elektronických komunikačných sieťach, vrátane telekomunikačných služieb a prenosových služieb v sieťach používaných na vysielanie“.

25.

Podľa článku 2 písm. a) rámcovej smernice „elektronická komunikačná sieť“ znamená prenosové systémy a zariadenie „ktoré umožňujú prenos signálov po drôte, rádiovými, optickými alebo inými elektromagnetickými prostriedkami, vrátane družicových sietí, pevných (s prepínaním okruhov a paketov vrátane internetu) a mobilných pozemských sietí, elektrických káblových systémov“.

26.

Po prvé, pokiaľ ide o pevné telefonické služby, domnievam sa, že spočívajú v prenose signálov prostriedkami uvedenými v článku 2 písm. a) rámcovej smernice. ( 6 ) V tejto súvislosti by som mal zdôrazniť, že odôvodnenie 10 tejto smernice, ktoré spresňuje, že táto smernica sa týka služieb „hlasovej telefónie“, nerozlišuje medzi pevnými a mobilnými telefonickými službami. Chcem tiež poznamenať, že ako je uvedené v odôvodnení 5 rámcovej smernice a odôvodnení 2 smernice o povolení, zbližovanie medzi rôznymi elektronickými komunikačnými sieťovými systémami a službami a ich technológiami vyžaduje, aby sa na nich vzťahovali rovnaké pravidlá. Z toho vyplýva, že pevné a mobilné telefonické služby by sa mali na účely rámcovej smernice, a teda aj smernice o povolení, považovať za služby elektronickej komunikácie.

27.

Po druhé, pokiaľ ide o služby prístupu k internetu, mali by sa tiež považovať za elektronické komunikačné služby v zmysle článku 2 písm. c) rámcovej smernice. Je to tak preto, lebo článok 2 písm. a) tej istej smernice stanovuje, že pevné pozemské siete, ktoré umožňujú prenos signálov „vrátane internetu“, sa majú na účely tejto smernice považovať za elektronické komunikačné siete. Okrem toho podľa poslednej vety odôvodnenia 10 rámcovej smernice je „prístup na [i]nternet“ elektronickou komunikačnou službou. Ďalej v článku 2 druhom odseku bode 2 nariadenia (EÚ) 2015/2120 ( 7 ) je pojem „služba prístupu k internetu“ definovaný ako „verejne dostupná elektronická komunikačná služba, ktorou sa poskytuje prístup k internetu“, ( 8 ) pričom z toho vyplýva, že definícia elektronických komunikačných služieb uvedená v článku 2 písm. c) rámcovej smernice sa uplatňuje na účely nariadenia 2015/2120. ( 9 ) Napokon smernica (EU) 2018/1972 ( 10 ), ktorá zrušila a nahradila okrem iného rámcovú smernicu a smernicu o povolení spresňuje, že elektronické komunikačné služby „zahŕňaj[ú]“ najmä také „‚služb[y] prístupu k internetu‘, aké sú definované v článku 2 druhom odseku bode 2 [nariadenia 2015/2120]“.

28.

V dôsledku toho je potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že pevné telefonické služby a služby prístupu k internetu sa majú považovať za služby elektronickej komunikácie v zmysle článku 2 písm. c) rámcovej smernice a ako také za služby elektronickej komunikácie na účely smernice o povolení vrátane jej článkov 12 a 13.

29.

Druhou otázkou, na ktorú je potrebné odpovedať, iba ak by Súdny dvor dospel k záveru, že smernica o povolení sa uplatňuje na poskytovateľov pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, sa vnútroštátny súd pýta, či články 12 a 13 tejto smernice umožňujú členským štátom uložiť poplatok alebo odvod, ktorého výška sa určí výlučne na základe hrubých príjmov, ktoré podnik dosiahol z poskytovania služieb na danom území.

30.

Nižšie preskúmam najprv to, či taký poplatok alebo odvod, akým je poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014, spadá do pôsobnosti článkov 12 alebo 13 smernice o povolení, a následne, ak sa uplatní niektoré z týchto ustanovení, či bráni tomu, aby tento poplatok alebo odvod bol vypočítaný výlučne na základe hrubých ročných príjmov dosiahnutých podnikom z poskytovania pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu na danom území.

31.

Mestský úrad v Pamplone na pojednávaní tvrdil, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 nespadá do pôsobnosti smernice o povolení, pretože tento poplatok sa ukladá nielen operátorom elektronických komunikácií, ale aj všetkým operátorom sietí, ktorí poskytujú služby všeobecného záujmu. ( 11 )

32.

Španielska vláda súhlasí s názorom Mestského úradu v Pamplone, že smernica o povolení sa nevzťahuje na poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014. Zdôrazňuje, že cieľom tejto smernice nie je dosiahnutie daňovej harmonizácie. V dôsledku toho podľa španielskej vlády nie je potrebné odpovedať na položené otázky.

33.

Orange España a Komisia tvrdia, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 spadá do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

34.

Predtým, ako preskúmam, či taký poplatok, akým je poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014, spadá do pôsobnosti článku 12 alebo článku 13 smernice o povolení, zistím, či táto smernica bráni tomu, aby členské štáty ukladali poplatky alebo odvody za poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb okrem tých, ktoré stanovujú články 12 a 13.

35.

Podľa môjho názoru smernica o povolení nebráni tomu, aby sa za poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb ukladali iné poplatky alebo odvody, ako sú stanovené v jej článkoch 12 a 13, avšak pod podmienkou, že týmito poplatkami alebo odvodmi nie je dotknutá účinnosť tejto smernice.

36.

Je pravda, že v rozsudku z 18. septembra 2003, Albacom a Infostrada (C‑292/01 a C‑293/01, EU:C:2003:480, ďalej len „rozsudok Albacom“), Súdny dvor rozhodol, že členské štáty nemôžu „podnikom, ktoré sú držiteľmi individuálnych licencií v odvetví telekomunikácií, iba z toho dôvodu, že sú držiteľmi takýchto licencií“, ukladať „odlišné a dodatočné“ ( 12 ) poplatky alebo úhrady nad rámec tých, ktoré spadajú pod niektorý z prípadov výslovne uvedených v článkoch 6 a 11 smernice 97/13/ES ( 13 ). Podľa Súdneho dvora to bolo preto, že by bol ohrozený cieľ smernice 97/13, a to liberalizácia telekomunikačného trhu, ak by členské štáty mohli podnikom v tomto sektore slobodne ukladať finančné poplatky, a tým vytvárať prekážky slobode poskytovania telekomunikačných služieb. ( 14 ) Ako uviedol generálny advokát Léger, z rozsudku Albacom vyplýva, že „zoznam finančných zaťažení, ktoré členské štáty môžu uložiť telekomunikačným podnikom v rámci postupu udeľovania oprávnení alebo na základe samotných oprávnení, má taxatívnu povahu: ak teda predmetné zaťaženie nespadá do jednej z kategórií stanovených v smernici 97/13, je zakázané“ ( 15 ).

37.

Súdny dvor zaujal podobný postoj v rozsudku Vodafone España a France Telecom España, pokiaľ ide o poplatok za používanie verejného pozemku uložený podľa španielskeho práva poskytovateľom mobilných telefonických služieb. V tomto rozsudku Súdny dvor po prvé konštatoval, že článok 13 smernice o povolení sa nevzťahuje na tento poplatok, pretože sa vyberá od operátorov, ktorí nevlastnia zariadenia inštalované na obecnom verejnom pozemku, ale ich len používajú na poskytovanie mobilných telefonických služieb, a po druhé, že toto ustanovenie bráni tomu, aby bol tento poplatok uložený rovnakým operátorom. ( 16 ) Odôvodnenie záveru Súdneho dvora, že článok 13 smernice o povolení bráni uvedenému poplatku sa nachádza v bode 28 rozsudku, v ktorom Súdny dvor uviedol, že „v rámci smernice o povolení členské štáty nemôžu vyberať iné poplatky alebo úhrady za poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb než tie, ktoré sú upravené v tejto smernici“.

38.

V rozsudkoch, ktoré nasledovali po rozsudkoch Albacom a Vodafone España a France Telecom España, však Súdny dvor po tom, čo konštatoval, že skúmaný poplatok alebo úhrada nespadajú do pôsobnosti článku 12 alebo 13 smernice o povolení, napriek tomu rozhodol, že tieto ustanovenia nebránia uloženiu takého poplatku alebo úhrady. ( 17 ) V týchto rozsudkoch Súdny dvor nezohľadnil cieľ ani rámec smernice o povolení, z ktorého vychádzal v rozsudkoch Albacom a Vodafone España a France Telecom España, keď konštatoval, že táto smernica bráni tomu, aby členské štáty v súvislosti s poskytovaním sietí a elektronických komunikačných služieb uložili poplatky alebo odvody, ktoré nespadajú do pôsobnosti jej článkov 12 alebo 13. Z týchto rozsudkov vyplýva, ako poznamenal generálny advokát Wahl, že „článok 13 smernice o povolení nestanovuje taxatívny výpočet všetkých poplatkov a úhrad, ktoré môžu byť operátorom elektronických komunikácií uložené“ ( 18 ).

39.

Pripúšťam, že by bolo možné tvrdiť, že rozsudky Albacom a Vodafone España a France Telecom España môžu byť v súlade s rozsudkami uvedenými v poznámke pod čiarou 17 vyššie, ak by sme vychádzali z toho, že len „v rámci smernice o povolení“ ( 19 ) členské štáty nemôžu vyberať poplatky alebo úhrady iné ako tie, ktoré sú stanovené v jej článkoch 12 a 13. Ak by sa mal uplatniť tento prístup, musela by sa smernica o povolení vykladať v tom zmysle, že vylučuje vyberanie iných poplatkov alebo úhrad ako tých, ktoré sú uvedené v jej článkoch 12 a 13, ak sú tieto poplatky spojené s poskytovaním elektronických komunikačných sietí alebo služieb, ( 20 ) a naopak, nebráni tomu, aby sa takéto poplatky vyberali, ak nesúvisia s poskytovaním elektronických komunikačných sietí alebo služieb. ( 21 )

40.

Domnievam sa však, že prístup opísaný v predchádzajúcom bode by nebol v súlade so záverom Súdneho dvora v rozsudkoch zo 6. októbra 2015, Base Company (C‑346/13, EU:C:2015:649, ďalej len „rozsudok Base Company“), a zo 17. decembra 2015, Proximus (C‑517/13, EU:C:2015:820, ďalej len „rozsudok Proximus“), a to že smernica o povolení nebráni tomu, aby bol uložený jednak poplatok vlastníkom vysielacích stožiarov alebo stĺpov ( 22 ) a jednak poplatok každej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá prevádzkuje pylón a/alebo vysielač a prijímač mobilnej telefónnej siete, ( 23 )hoci žiadny z týchto poplatkov nespadal do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení. Podľa môjho názoru vzhľadom na to, že mobilné vysielacie alebo prijímacie stožiare, stĺpy a zariadenia umožňujú poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, poplatky posudzované v týchto dvoch rozsudkoch možno považovať len za spojené s poskytovaním týchto sietí a služieb, a teda za poplatky uložené „v rámci smernice o povolení“. Ak by sa mal teda uplatniť prístup opísaný v predchádzajúcom bode, viedlo by to k záveru, že predmetné poplatky sú touto smernicou vylúčené. Súdny dvor však rozhodol, že nie sú.

41.

Podľa môjho názoru z uvedeného vyplýva, že záver Súdneho dvora v rozsudkoch citovaných v poznámke pod čiarou 17 vyššie, podľa ktorého smernica o povolení nebráni tomu, aby boli uložené iné poplatky alebo úhrady, ako sú tie, ktoré sú stanovené v jej článkoch 12 a 13, by sa mal považovať za obrat oproti predchádzajúcej judikatúre, a najmä rozsudku Vodafone España a France Telecom España. ( 24 ) V tejto súvislosti chcem poznamenať, že v uznesení z 30. januára 2014, France Telecom España (C‑25/13, neuverejnené, EU:C:2014:58, ďalej len „uznesenie France Telecom España“), ktoré sa týkalo poplatku „rovnakej povahy“, akým je poplatok posudzovaný v rozsudku Vodafone España a France Telecom España, ( 25 ) Súdny dvor zaujal trochu odlišný prístup, ako je v tomto rozsudku. V tomto rozsudku aj v uznesení Súdny dvor konštatoval, že článok 13 smernice o povolení bráni uloženiu tohto poplatku. No v tomto rozsudku bol poplatok považovaný za poplatok, ktorý nespadá do pôsobnosti článku 13 tejto smernice, zatiaľ čo v uznesení bol považovaný za poplatok, ktorý spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia. ( 26 ) Ďalej chcem poznamenať, že v rozsudkoch Base Company a Proximus Súdny dvor na základe konštatovania, že „článok 13 smernice o povolení sa netýka všetkých poplatkov, ktorým podlieha infraštruktúra umožňujúca poskytovať elektronické komunikačné siete a služby“ ( 27 ), rozhodol, že členským štátom nebráni, aby vyberali poplatky za infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, aj keď tieto poplatky nepatria do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení. ( 28 )

42.

V dôsledku toho sa domnievam, že smernica o povolení nebráni tomu, aby sa za poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb ukladali iné poplatky alebo úhrady, ako sú tie, ktoré sú stanovené v jej článkoch 12 a 13, avšak za podmienky, že také poplatky alebo úhrady neohrozia účinnosť tejto smernice, to znamená, že nevytvárajú prekážky slobode poskytovania elektronických komunikačných sietí a služieb alebo podpore hospodárskej súťaže v poskytovaní týchto sietí a služieb. ( 29 )

43.

Teraz preskúmam, či taký poplatok, akým je poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014, patrí do pôsobnosti článku 12 alebo článku 13 smernice o povolení.

44.

Po prvé niet pochýb o tom, že takýto poplatok nespadá do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení.

45.

Podľa judikatúry správne poplatky, ktoré členské štáty môžu na základe článku 12 smernice o povolení uložiť podnikom, ktoré poskytujú elektronické komunikačné siete alebo služby na základe všeobecného povolenia alebo ktorým bolo poskytnuté právo používania, s cieľom financovať činnosť národných regulačných orgánov, musia byť určené výlučne na pokrytie celkových administratívnych nákladov na činnosti uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice. ( 30 ) V dokumentácii predloženej Súdnemu dvoru však nič nenaznačuje, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 má slúžiť na pokrytie celkových administratívnych nákladov týkajúcich sa jednej alebo viacerých z týchto činností. Ani sa netvrdí, že to tak je, keďže v odpovedi na otázku Súdneho dvora sa všetci účastníci konania zhodli na tom, že uvedený poplatok nespadá do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení.

46.

Po druhé sa domnievam, že taký poplatok, akým je poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014, nespadá do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

47.

Ako bolo uvedené v bode 41 vyššie, článok 13 smernice o povolení sa netýka všetkých poplatkov, ktorým podlieha infraštruktúra umožňujúca poskytovanie sietí a elektronických komunikačných služieb. Podľa judikatúry Súdneho dvora platí, že poplatok, pri ktorom je vznik poplatkovej povinnosti viazaný na udelenie práv na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom patrí do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení. ( 31 )

48.

Je pravda, že v uznesení France Telecom España bol poplatok, pri ktorom bol vznik poplatkovej povinnosti viazaný nie na udelenie práv na inštalovanie zariadení na verejný majetok, cez alebo pod neho, ale na používanie takých zariadení, považovaný za poplatok spadajúci do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení. Toto kritérium, ktoré Súdny dvor, pokiaľ viem, nepoužil v iných rozsudkoch alebo uzneseniach, však nie je v súlade so znením článku 13 smernice o povolení, ktorý výslovne odkazuje na poplatky uložené za práva na „inštalovanie“ zariadení na verejnom alebo súkromnom majetku, cez alebo pod neho.

49.

Pokiaľ ide o význam pojmov „zariadenia“ a „inštalovanie“, použitých v článku 13 smernice o povolení, tie znamenajú jednak fyzickú infraštruktúru, ktorá umožňuje poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb, a jednak jej inštaláciu na dotknutom verejnom alebo súkromnom majetku. ( 32 )

50.

V prejednávanej veci článok 2 prvý odsek finančného nariadenia č. 22/2014 stanovuje, že „skutočnosťou zakladajúcou povinnosť zaplatiť poplatok je využívanie priestoru na, nad a pod miestnym verejným majetkom na súkromné alebo osobitné účely pomocou vedení, potrubí a tunelov určených pre káble… pevných telefónnych liniek, mobilných telefónnych liniek a iných elektronických komunikačných služieb“ ( 33 ). Okrem toho podľa článku 4 ods. 3 toho istého nariadenia, pokiaľ ide o iné elektronické komunikačné služby ako mobilné telefonické služby, poplatok sú povinní zaplatiť tak vlastníci infraštruktúry, ktorá umožňuje poskytovanie týchto služieb, ako aj držitelia práv na používanie alebo prístup k tejto infraštruktúre.

51.

V dôsledku toho je skutočnosť zakladajúca povinnosť zaplatiť poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 viazaná na udelenie práv na používanie zariadení na, nad alebo pod verejným obecným pozemkom, a teda nie na udelenie práv na inštalovanie týchto zariadení.

52.

Preto sa tento poplatok nepodobá poplatku uvedenému v rozsudku z 30. januára 2018, X a Visser (C‑360/15 a C‑31/16, EU:C:2018:44, body 69 a 70), ktorý bol uložený poskytovateľom elektronických komunikačných sietí výmenou za právo na inštalovanie káblov na týchto verejných pozemkoch na účely verejnej elektronickej komunikačnej siete a bol považovaný za poplatok patriaci do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

53.

Z toho vyplýva, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 nespadá do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení.

54.

Ako bolo uvedené v bode 42 vyššie, smernica o povolení nebráni tomu, aby sa za poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb ukladali iné poplatky alebo úhrady ako tie, ktoré sú stanovené v jej článkoch 12 a 13, avšak za podmienky, že tieto poplatky alebo úhrady neohrozujú účinok tejto smernice. Domnievam sa, že v prejednávanej veci, ako sa uvádza v bodoch 76 až 79 nižšie a s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, nie je dôvod domnievať sa, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 vytvára prekážku poskytovaniu elektronických komunikačných sietí a služieb alebo podpory hospodárskej súťaže pri poskytovaní týchto sietí a služieb.

55.

Z uvedeného vyplýva, že články 12 a 13 smernice o povolení nebránia ukladaniu takých poplatkov, akým je poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014.

56.

Preto podľa môjho názoru nie je potrebné skúmať, či je spôsob výpočtu poplatku výlučne na základe hrubých ročných príjmov, ktoré podnik dosiahol z poskytovania pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu, v súlade s článkom 13 smernice o povolení. Ak by sa však Súdny dvor domnieval, že taký poplatok, akým je poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014, spadá do pôsobnosti tohto ustanovenia, preskúmam túto otázku nižšie.

57.

Poplatok stanovený vo finančnom nariadení č. 22/2014 sa podľa jeho článkov 5 a 6 vypočíta uplatnením sadzby 1,5 % na hrubé ročné príjmy, ktoré podnik dosiahol z poskytovania (v prejednávanej veci) pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu v príslušnom meste. V rozsudku napadnutom vo veci samej Tribunal Superior de Justicia de Navarra (Vyšší súd autonómneho spoločenstva Navarra) rozhodol, že články 12 a 13 smernice o povolení vylučujú takýto spôsob výpočtu poplatku, pretože nie je objektívny (z dôvodu odkazu na hrubé ročné príjmy podniku) ani proporcionálny (z dôvodu použitia takých parametrov výpočtu, ktoré vedú k sume presahujúcej sumu nevyhnutnú na zabezpečenie optimálneho využitia obmedzených zdrojov). ( 34 ) Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je tento výklad článkov 12 a 13 smernice o povolení správny.

58.

Mestský úrad v Pamplone tvrdí, že článok 13 smernice o povolení nebráni spôsobu výpočtu poplatku výlučne na základe hrubých príjmov podniku. Mestský úrad v Pamplone konkrétne tvrdí, že i) v rozsudku Vodafone España a France Telecom España Súdny dvor nerozhodol o súlade spôsobu výpočtu poplatku s článkom 13 smernice o povolení; ii) toto ustanovenie sa nezaoberá spôsobom výpočtu poplatku; iii) výpočet poplatku na základe hrubých príjmov spoločnosti je objektívnou a nediskriminačnou metódou, ktorá sa vyhýba potrebe odhadovať hodnotu využitia verejného majetku, a iv) časť týchto príjmov predstavuje trhovú hodnotu využitia verejného majetku. Španielska vláda podporuje stanovisko Mestského úradu v Pamplone.

59.

Orange España tvrdí, že článok 13 smernice o povolení bráni možnosti výpočtu poplatku výlučne na základe hrubého príjmu spoločnosti. Orange España sa odvoláva najmä na návrhy, ktoré predniesla generálna advokátka Sharpston v spojených veciach Vodafone España (C‑55/11, C‑57/11 a C‑58/11, EU:C:2012:162, bod 77), podľa ktorých musí byť poplatok stanovený na základe faktorov, ktoré súvisia s potrebou zaručiť optimálne využívanie práv vstupu, a akými sú intenzita, dĺžka a hodnota používania predmetného majetku podnikom, a na rozsudky z 10. marca 2011, Telefónica Móviles España (C‑85/10, EU:C:2011:141, bod 28), a z 21. marca 2013, Belgacom a i. (C‑375/11, EU:C:2013:185, bod 51), podľa ktorých musí byť poplatok stanovený na zodpovedajúcu úroveň, ktorá odzrkadľuje najmä hodnotu využívania obmedzených zdrojov, ku ktorým majú operátori prístup. Komisia podporuje stanovisko spoločnosti Orange España.

60.

Z dôvodov uvedených nižšie sa domnievam, že článok 13 smernice o povolení ( 35 ) bráni spôsobu výpočtu poplatku výlučne na základe hrubých príjmov podniku z poskytovania elektronických komunikačných sietí alebo služieb na danom území.

61.

Po prvé je pravda, že článok 13 smernice o povolení nestanovuje osobitnú metódu na stanovenie výšky poplatku za právo inštalovať zariadenia na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom. ( 36 )

62.

Článok 13 smernice o povolení však vyžaduje, aby členské štáty jednak zabezpečili, aby poplatky za práva na inštaláciu zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom slúžili na zabezpečenie optimálneho využitia tohto majetku, a po druhé, aby tieto poplatky boli „objektívne odôvodnené, transparentné, nediskriminačné a primerané vo vzťahu k ich zamýšľanému účelu a [brali] do úvahy ciele uvedené článku 8 [rámcovej smernice]“. Ide o kumulatívne podmienky. ( 37 )

63.

Členské štáty majú teda priestor na voľnú úvahu pri stanovení spôsobu výpočtu poplatku za práva na inštalovanie zariadení na, nad alebo pod verejným alebo súkromným majetkom za podmienok uvedených v predchádzajúcom bode, ktoré posúdim nižšie.

64.

Po druhé, aj keď sa správny poplatok spadajúci do pôsobnosti článku 12 smernice o povolení môže vypočítať na základe obratu alebo hrubých príjmov podniku, nevyplýva z toho, že to isté platí pre poplatok spadajúci do pôsobnosti článku 13 tejto smernice.

65.

Je to tak z dôvodu, že hoci odôvodnenie 31 smernice o povolení výslovne uvádza, že „kľúč rozdelenia vzťahujúci sa na obrat“ je „spravodliv[ým], jednoduch[ým], a transparentn[ým]“ spôsobom výpočtu správneho poplatku, ( 38 ) neexistuje podobné vyjadrenie, pokiaľ ide o poplatky v zmysle článku 13 tejto smernice.

66.

Po tretie podľa môjho názoru možno pochybovať o tom, že by spôsob výpočtu poplatku výlučne na základe hrubých príjmov podniku z poskytovania elektronických komunikačných služieb zabezpečoval optimálne využitie zariadení umožňujúcich poskytovanie týchto služieb, a teda verejného pozemku na ktorom, nad alebo pod ktorým sú postavené.

67.

Podľa judikatúry Súdneho dvora cieľ spočívajúci v zabezpečení toho, aby prevádzkovatelia optimálne využívali obmedzené zdroje, ku ktorým majú prístup, znamená, že „úhrad[a] [musí byť] stanovená na zodpovedajúcu úroveň, ktorá odzrkadľuje najmä hodnotu využívania týchto zdrojov, pričom musí byť zohľadnená hospodárska a technologická situácia na dotknutom trhu. ( 39 ) Ako uvádza generálna advokátka Sharpston, výška poplatku musí „súvis[ieť] s intenzitou používania ‚obmedzeného‘ zdroja a so súčasnou a s budúcou hodnotou tohto používania“ ( 40 ).

68.

Domnievam sa, že poplatok založený na hrubých príjmoch podniku z poskytovania elektronických komunikačných služieb, súvisí iba nepriamo s hodnotou používania verejného majetku na ktorom, nad alebo pod ktorým je vybudovaná infraštruktúra umožňujúca poskytovanie týchto služieb, a je teda možné pochybovať, že by takto vypočítaný poplatok mohol zabezpečiť optimálne využitie tohto verejného majetku. Podľa slov generálnej advokátky Sharpston „[sa] [z]dá… pravdepodobné, že poplatok založený na hrubom príjme podniku sa vyrubuje predovšetkým na vytvorenie príjmu“ ( 41 ), a teda nie je v súlade s článkom 13 smernice o povolení.

69.

V tejto súvislosti španielska vláda tvrdí, že je ťažké určiť hodnotu použitia verejného majetku, pretože už zo svojej podstaty neexistuje trh s takýmto majetkom ani jeho využitím. Podľa španielskej vlády spôsob výpočtu poplatku na základe hrubých príjmov podniku z poskytovania elektronických komunikačných služieb umožňuje odhadnúť hodnotu použitia verejného majetku, pretože tieto príjmy pochádzajú z používania tohto majetku. Mestský úrad v Pamplone tiež tvrdí, že časť hrubých príjmov podniku z poskytovania elektronických komunikačných služieb predstavuje hodnotu používania verejného majetku na ktorom, nad alebo pod ktorým sú zariadenia umožňujúce poskytovanie týchto služieb postavené.

70.

Podľa môjho názoru toto tvrdenie nemôže byť úspešné, pretože súvislosť medzi hrubými príjmami z poskytovania týchto služieb a hodnotou používania verejného majetku je iba nepriama. Výška hrubých príjmov podniku závisí nielen od intenzity používania zariadení inštalovaných na verejnom majetku, ale aj od množstva ďalších prvkov, ako sú napríklad cenové rozhodnutia prijaté podnikom. Okrem toho hrubé príjmy podniku môžu byť iba údajom o hodnote používania verejného majetku týmto podnikom. Ako tvrdí Komisia, nejde o údaj o hodnote efektívneho alebo „optimálneho“ používania tohto verejného majetku, ako vyžaduje článok 13 smernice o povolení.

71.

Po štvrté, ak by sa spôsob výpočtu poplatku za používanie zariadení umiestnených na, nad alebo pod verejným majetkom mal líšiť medzi operátormi pevnej telefónnej siete a mobilnými operátormi alebo medzi vlastníkmi a užívateľmi týchto zariadení bez toho, aby sa tieto podniky nachádzali v odlišnej situácii, predstavovalo by to diskriminačné zaobchádzanie v rozpore s článkom 13 smernice o povolení.

72.

V tejto súvislosti chcem poznamenať, že podľa článku 5 ods. 1 finančného nariadenia č. 22/2014 sa poplatok stanovený týmto nariadením vypočíta na základe hrubých príjmov podniku vo vzťahu k poskytovateľom pevnej telefónnej siete, ale nie vo vzťahu k operátorom mobilnej telefónnej siete. ( 42 )

73.

Podľa názoru Mestského úradu v Pamplone to nepredstavuje diskriminačné zaobchádzanie. Podľa Mestského úradu v Pamplone, zatiaľ čo poskytovanie pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu vyžaduje, aby boli káble inštalované pod verejným majetkom, poskytovanie mobilných telefonických služieb (väčšinou) nevyžaduje podzemné káble, takže s poskytovateľmi prvých uvedených služieb by sa mohlo zaobchádzať odlišne ako s poskytovateľmi posledných uvedených služieb, pokiaľ ide o poplatky vyberané za používanie káblov inštalovaných pod verejným majetkom.

74.

Vnútroštátnemu súdu prináleží overiť, či sa poskytovatelia pevných telefonických služieb a služieb prístupu k internetu z dôvodu skutočnosti, že zariadenia umiestnené pod verejným majetkom využívajú intenzívnejšie ako poskytovatelia mobilných telefonických služieb, nachádzajú v odlišnej situácii. Ak by to tak bolo, mohlo by to odôvodniť také rozdielne zaobchádzanie, akým je rozdielny spôsob výpočtu poplatku za požívanie týchto zariadení. Ak by to tak nebolo, takéto rozdielne zaobchádzanie by nebolo odôvodnené, najmä vzhľadom na povinnosť uvedenú v úvodnej časti 2 smernice o povolení, a to zabrániť diskriminácii vo vzťahu k používaniu určitej technológie. ( 43 )

75.

V každom prípade chcem poznamenať, že ak by vnútroštátny súd konštatoval, že poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014 nie je diskriminačný, podmienky stanovené v článku 13 smernice o povolení sú kumulatívne. ( 44 ) Z toho dôvodu na to, aby tento poplatok nebol v súlade s posledným uvedeným ustanovením, stačí, ako bolo v bodoch 66 až 70 vyššie preukázané, že jeho cieľom nie je zabezpečiť optimálne využívanie zariadení inštalovaných pod verejným majetkom bez toho, aby bolo potrebné preukázať, že tento poplatok je tiež diskriminačný.

76.

Po piate, ak by poplatok za využívanie zariadení umiestnených na, nad alebo pod verejným majetkom nezohľadňoval ciele článku 8 rámcovej smernice, a najmä podporu konkurencie pri zabezpečovaní sietí a poskytovaní elektronických komunikačných služieb a rozvoj vnútorného trhu týchto sietí a služieb, nebol by tento poplatok v súlade s článkom 13 smernice o povolení.

77.

Podľa judikatúry požiadavka zohľadnenia týchto cieľov vyžaduje, aby výška úhrady nebola prekážkou vstupu nových prevádzkovateľov na trh alebo neznižovala inovačnú schopnosť prevádzkovateľov telekomunikačných služieb. Táto požiadavka vyžaduje, aby nedochádzalo k narušeniu hospodárskej súťaže, čo možno zaručiť len vtedy, keď je medzi jednotlivými podnikateľskými subjektmi zabezpečená rovnosť príležitostí. ( 45 )

78.

V prejednávanej veci článok 5 ods. 3 finančného nariadenia č. 22/2014 uvádza, že ak operátor používa sieť vlastnenú iným podnikom, základ pre výpočet poplatku, ktorý má zaplatiť, pozostáva z hrubých príjmov znížených o sumy splatné vlastníkovi siete za používanie tejto siete (tieto posledné uvedené sumy sú zahrnuté v hrubých príjmoch vlastníka tejto siete).

79.

Nie je teda možné tvrdiť, s výhradou overenia vnútroštátnym súdom, že nie je zabezpečená rovnosť príležitostí medzi operátormi, ktorí vlastnia zariadenia používané na poskytovanie elektronických komunikačných služieb, na jednej strane a operátormi, ktorí používajú tieto zariadenia, na druhej strane, pretože títo poslední uvedení operátori môžu zo základu poplatku stanoveného finančným nariadením č. 22/2014 odpočítať sumy zaplatené za používanie zariadení, a teda nemusia znášať dvojité finančné bremeno. ( 46 )

80.

Pokiaľ by vnútroštátny súd konštatoval, že rovnosť príležitostí je skutočne zabezpečená, potom by to nemalo viesť k záveru, že taký poplatok, aký stanovuje finančné nariadenie č. 22/2014, je v súlade s článkom 13 smernice o povolení, keďže, ako bolo uvedené v bode 62 vyššie, podmienky uvedené v tomto ustanovení sú kumulatívne.

81.

Z uvedeného vyplýva záver, že ak by Súdny dvor konštatoval, že taký poplatok, akým je poplatok stanovený finančným nariadením č. 22/2014, v prípade ktorého skutočnosťou vedúcou k vzniku poplatkovej povinnosti nie je inštalácia, ale používanie zariadení umiestnených na, nad alebo pod verejným majetkom, spadá do pôsobnosti článku 13 smernice o povolení, má sa toto ustanovenie vykladať v tom zmysle, že bráni spôsobu výpočtu tohto poplatku výlučne na základe hrubých príjmov podniku za poskytovanie služieb pevnej telefónnej siete a služieb prístupu k internetu v dotknutej obci.

82.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor na otázky, ktoré položil Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), odpovedal takto: