1.

Vyžiadaná osoba, na ktorú bol v prejednávanej veci vydaný európsky zatykač (ďalej len „EZ“), je raperom a skladateľom. V Španielsku bol odsúdený za niekoľko trestných činov spáchaných v rokoch 2012 a 2013. Jedným z týchto trestných činov bolo „schvaľovanie terorizmu a ponižovanie obetí terorizmu“. Podľa zákona, ktorý sa na tento trestný čin vzťahoval v čase jeho spáchania, zaň mohol byť uložený trest odňatia slobody s hornou hranicou dva roky.

2.

Vyžiadaná osoba odišla zo Španielska do Belgicka. Príslušný španielsky súdny orgán vydal EZ na účely výkonu trestu odňatia slobody. V EZ je uvedené, že trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu patrí do kategórie „terorizmus“. Zároveň je v ňom uvedené, že horná hranica trestu odňatia slobody za trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu je v dôsledku novely španielskeho trestného zákonníka z roku 2015 tri roky.

3.

Článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/SVV z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi ( 2 ) stanovuje, že pri trestných činoch uvedených v tomto ustanovení vrátane „terorizmu“ sa neoveruje dvojitá trestnosť, pokiaľ sa za ne ukladá trest odňatia slobody s hornou hranicou najmenej tri roky. Na základe akej vhodnej referencie sa však má posúdiť splnenie tejto požiadavky? Je ňou horná hranica trestu odňatia slobody, ktorý sa uplatní v prejednávanej veci a ktorý zvyčajne upravuje zákon platný v čase spáchania trestného činu? Alebo je ňou maximálna trestná sadzba stanovená vnútroštátnym predpisom, ktorý bol platný v čase vydania EZ?

4.

Článok 2 rámcového rozhodnutia stanovuje:

„1.   Európsky zatykač sa môže vydať za činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu vydávajúceho členského štátu [členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad] výkonom trestu alebo ochranným opatrením, ktorých horná hranica je najmenej 12 mesiacov, alebo ak bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie, pre tresty s minimálnou dĺžkou štyri mesiace.

2.   Nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste [potrestané v členskom štáte vydávajúcom zatykač trestom neoficiálny preklad] odňatia slobody alebo… ochrann[ý]m opatrení[m], ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu [členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad], sú dôvodom podľa podmienok tohto rámcového rozhodnutia a bez overenia dvojitej trestnosti činu, na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom:

…

…

3.   Rada môže kedykoľvek jednomyseľne rozhodnúť, po konzultácii s Európskym parlamentom a za podmienok určených v článku 39 ods. 1 Zmluvy o Európskej únii, o pridaní ďalších kategórií trestných činov na zoznam obsiahnutý v odseku 2. Rada preskúma, na základe správy predloženej Komisiou podľa článku 34 ods. 3, či zoznam treba rozšíriť alebo doplniť.

4.   Vydanie pre trestné činy okrem tých, ktoré sú uvedené v odseku 2, môže podliehať podmienke, aby činy, pre ktoré bol vydaný európsky zatykač, boli trestným činom podľa právnych predpisov vykonávajúceho členského štátu, bez ohľadu na prvky, ktoré ho tvoria, alebo spôsob jeho opísania.“

5.

V rokoch 2012 a 2013 vyžiadaná osoba zložila, interpretovala a uverejnila na internete niekoľko rapových piesní.

6.

Audiencia Nacional (Národný vyšší súd, Španielsko) rozsudkom z 21. februára 2017 odsúdil vyžiadanú osobu v súvislosti s týmito činnosťami na: (A) trest odňatia slobody na dva roky za trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu v zmysle článkov 578 a 579 španielskeho trestného zákonníka (ďalej len „trest A“), (B) trest odňatia slobody na jeden rok za trestný čin ohovárania a ťažkú urážku koruny v zmysle článku 490.3 španielskeho trestného zákonníka a (C) trest odňatia slobody na šesť mesiacov za trestný čin hrubého vyhrážania v zmysle článku 169.2 španielskeho trestného zákonníka.

7.

Vyžiadaná osoba bola odsúdená a tresty jej boli uložené na základe ustanovení trestného zákonníka platných v čase skutkových okolností, t. j. pred jeho novelou z roku 2015.

8.

Španielsky Najvyšší súd rozsudkom z 15. februára 2018 zamietol odvolanie voči rozsudku z 21. februára 2017.

9.

Vyžiadaná osoba odišla zo Španielska do Belgicka. Dňa 25. mája 2018 vydal Audiencia Nacional (Národný vyšší súd) na vyžiadanú osobu EZ na účely výkonu trestu odňatia slobody za vyššie uvedené tri trestné činy (ďalej len „prvý EZ“).

10.

Podľa informácií uvedených v spise, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, si Rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen, afdeling Gent (Prvostupňový súd Oost‑Vlaanderen, pobočka Gent, Belgicko), vyžiadal od Audiencia Nacional (Národný vyšší súd) doplňujúce informácie na účely vydania rozhodnutia o výkone prvého EZ. Ten istý španielsky súd v nadväznosti na túto žiadosť vydal 27. júna 2018 ďalší EZ (ďalej len „druhý EZ“). Druhý EZ sa týka toho istého súboru skutkov ako prvý EZ.

11.

Oba zatykače obsahujú tie isté informácie v kolónke c) bode 2 (informácie o trestoch uložených za tri trestné činy) a v kolónke e) bode I, v ktorej bolo začiarknuté okienko „terorizmus“ v súvislosti s trestnými činmi, za ktoré bol uložený trest A.

12.

Druhý EZ však obsahuje doplňujúce informácie v kolónkach e) a f). Pokiaľ ide o kolónku e) (trestné činy), zatiaľ čo prvý EZ obsahuje stručný prehľad trestných činov, v druhom EZ je doplnený podrobný opis týchto trestných činov vrátane slov rapových piesní, ktorými boli trestné činy spáchané. Pokiaľ ide o kolónku f) (nepovinné informácie o iných okolnostiach týkajúcich sa prípadu), zatiaľ čo v prvom EZ nie je vyplnená, druhý EZ obsahuje podrobné odkazy na príslušné ustanovenia španielskeho trestného zákonníka týkajúce sa spáchaných trestných činov v znení zákona platného v čase vydania EZ, konkrétne znenia novely z roku 2015.

13.

Rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen, afdeling Gent (Prvostupňový súd Oost‑Vlaanderen, pobočka Gent), si od Audiencia Nacional (Národný vyšší súd) vyžiadal ďalšie doplňujúce informácie. Uvedený španielsky súd mu odpovedal listom, v ktorom uviedol ďalšie informácie týkajúce sa systému trestov. V liste bolo tiež uvedené, že odkaz v druhom EZ na ustanovenia novely španielskeho trestného zákonníka z roku 2015 je chybný.

14.

Uznesením zo 17. septembra 2018 Rechtbank van eerste aanleg Oost‑Vlaanderen, afdeling Gent (Prvostupňový súd Oost‑Vlaanderen, pobočka Gent), odmietol vykonať druhý EZ. Podľa informácií uvedených v spise, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, sa tento súd domnieval, že trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu nemožno považovať za trestný čin „terorizmu“ v zmysle zoznamu uvedeného v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia. Navyše nebola splnená požiadavka dvojitej trestnosti v súvislosti so všetkými trestnými činmi, za ktoré bol vydaný EZ.

15.

Úrad prokurátora podal 17. septembra 2018 odvolanie voči vyššie uvedenému uzneseniu. Dňa 26. septembra 2018 podal Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) námietku, podľa ktorej konanie vymedzené v EZ, za ktoré bol uložený trest A, zodpovedá trestnému činu „terorizmu“ uvedenému na zozname v súlade s § 5 ods. 2 druhým pododsekom Wet van 19 december 2003 betreffende het Europees aanhoudingsbevel (zákon z 19. decembra 2003 o európskom zatykači) (ďalej len „Wet EAB“), ktorým bol článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia prebratý do belgického práva.

16.

Hof van Beroep te Gent, kamer van inbeschuldigingstelling (Senát pre obžaloby Odvolacieho súdu Gent, Belgicko), vnútroštátny súd, sa domnieva, že podmienka týkajúca sa výšky uloženého trestu stanovená v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia, podľa ktorej musí byť uložený trest odňatia slobody na najmenej štyri mesiace, je v tomto prípade splnená vzhľadom na tresty uvedené v bode 6 týchto návrhov. Uvedený súd však má pochybnosti, pokiaľ ide o to, ktoré znenie právnej úpravy členského štátu vydávajúceho zatykač je relevantné na určenie, či je splnená požiadavka hornej hranice trestu v trvaní najmenej troch rokov, ktorá je stanovená v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia. Dôvodom je to, že trestné činy, za ktoré bol uložený trest A, boli spáchané v rokoch 2012 a 2013, keď sa podľa článku 578 španielskeho trestného zákonníka trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu trestal trestnou sadzbou v trvaní jeden až dva roky. Až 30. marca 2015 bol článok 578 španielskeho trestného zákonníka novelizovaný v tom zmysle, že za tento trestný čin sa ukladá trest odňatia slobody od jedného do troch rokov.

17.

Za týchto okolností Hof van Beroep te Gent, kamer van inbeschuldigingstelling (Senát pre obžaloby Odvolacieho súdu Gent), prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

18.

Vyžiadaná osoba, belgická a španielska vláda a Európska komisia predložili písomné pripomienky. Tieto zúčastnené strany, ako aj Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) boli vypočutí na pojednávaní, ktoré sa konalo 16. septembra 2019.

19.

Článok 2 ods. 2 je kľúčovým ustanovením rámcového rozhodnutia. Odstraňuje požiadavku dvojitej trestnosti. Toto odstránenie však podlieha dvom podmienkam. Po prvé osoba musí byť vydaná na základe EZ bez overovania dvojitej trestnosti, len ak spáchala jeden z 32 trestných činov uvedených v tomto ustanovení. Po druhé trestný čin, na základe ktorého bol EZ vydaný, sa musí v členskom štáte vydávajúcom zatykač trestať odňatím slobody alebo ochranným opatrením s hornou hranicou najmenej tri roky.

20.

Obe prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom, ktoré je podľa môjho názoru najlepšie skúmať spoločne, sa týkajú druhej požiadavky. Ide v nich o určenie okamihu (a príslušnej vnútroštátnej právnej úpravy), na ktoré odkazuje článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia: zákon platný v čase vydania EZ alebo zákon, ktorý sa skutočne uplatní na konkrétny prípad vyžiadanej osoby?

21.

Ak mám odpovedať na túto otázku, musím sa najprv zaoberať výkladom článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia. Po preskúmaní jeho znenia, ktoré naozaj nie je jednoznačné, je podľa môjho názoru jasné, že jeho kontext, účel a celková logika systému podporujú záver, podľa ktorého článok 2 ods. 2 odkazuje na právny predpis členského štátu vydávajúceho zatykač, ktorý sa skutočne uplatní na prípad vyžiadanej osoby (A). Okrem toho pre úplnosť a vzhľadom na to, že strany zúčastnené na tomto konaní sa touto problematikou podrobne zaoberali, v krátkosti preskúmam možný vplyv zásady zákonnosti na prejednávanú vec (B). Na záver uvediem zopár záverečných poznámok k tomu, o čom táto vec nie je (C).

22.

Článok 2 upravuje pôsobnosť rámcového rozhodnutia. Jeho prvý odsek stanovuje základnú predbežnú podmienku na vydanie EZ. Táto podmienka má dve alternatívy. V prípadoch, v ktorých je EZ vydaný na účely stíhania, musí za dotknuté činy podľa právneho poriadku členského štátu vydávajúceho zatykač hroziť trest odňatia slobody alebo ochranné opatrenie s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov. Alternatívou je situácia, v ktorej už bol uložený trest alebo ochranné opatrenie, a teda EZ je vydaný na účely výkonu, v takom prípade musí mať trest minimálnu dĺžku štyri mesiace.

23.

V prejednávanej veci vnútroštátny súd konštatoval, že je splnená posledná uvedená alternatívna podmienka. Už uložený trest má dĺžku viac ako štyri mesiace.

24.

Ak je splnená podmienka stanovená v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia, odseky 2 a 4 článku 2 upravujú dva „režimy“. Na jednej strane článok 2 ods. 2 obsahuje zoznam trestných činov, v prípade ktorých musí byť osoba vydaná na základe EZ bez overovania dvojitej trestnosti. Na druhej strane článok 2 ods. 4 stanovuje, že v prípade iných trestných činov, než sú uvedené v článku 2 ods. 2, môže byť potrebné overenie dvojitej trestnosti. Článok 2 ods. 3 predstavuje doložku, ktorá je „bránou“ medzi vyššie uvedenými dvoma režimami. Umožňuje rozšírenie zoznamu trestných činov v článku 2 ods. 2 na základe jednomyseľného rozhodnutia Rady, čím sa v skutočnosti trestné činy podliehajúce režimu podľa článku 2 ods. 4 môžu presunúť pod režim stanovený článkom 2 ods. 2.

25.

Článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia stanovuje dve kumulatívne podmienky. ( 3 )Po prvé dotknutý trestný čin musí patriť do jednej z 32 kategórií trestných činov uvedených v tomto ustanovení. Článok 2 ods. 2 jasne stanovuje, že na uplatnenie týchto kategórií je podstatné vymedzenie trestného činu podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač. Po druhé sa dotknutý trestný čin musí v členskom štáte vydávajúcom zatykač trestať odňatím slobody alebo ochranným opatrením s hornou hranicou najmenej tri roky.

26.

Zúčastnené strany, ktoré v tejto veci predložili pripomienky, presadzujú protichodné výklady tejto druhej podmienky, ktorú budem nazývať „podmienkou týkajúcou sa dĺžky trestu“.

27.

Vyžiadaná osoba a Komisia tvrdia, že pri posudzovaní druhej podmienky článku 2 ods. 2 treba vziať do úvahy právnu úpravu, ktorá sa uplatní na vyžiadanú osobu v trestnej veci. V prejednávanej veci je to znenie španielskeho trestného zákonníka spred roku 2015, ktoré sa uplatní na skutkové okolnosti veci a ktoré vnútroštátne súdy v členskom štáte vydávajúcom zatykač skutočne uplatnili na to, aby vyžiadanej osobe uložili trest, ktorého výkon sa teraz požaduje.

28.

Naopak, španielska a belgická vláda, ako aj Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) tvrdia, že podstatným okamihom na účely tohto posúdenia je moment vydania EZ. V prejednávanej veci by išlo o právnu úpravu, ktorá bola v platnosti po novelizácii španielskeho trestného zákonníka v roku 2015, ktorou sa zvýšila horná hranica trestnej sadzby za trestný čin schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu z dvoch na tri roky.

29.

Aby som mohol odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom, musím analyzovať znenie, kontext a účel článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

30.

Znenie článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia neponúka rozhodnú odpoveď na otázky položené vnútroštátnym súdom. Toto ustanovenie sa totiž len pomerne všeobecne odvoláva na „nasledujúce trestné činy, ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení, ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom [členského štátu vydávajúceho zatykač]…“ ( 4 ). Presný okamih, v ktorom musia byť tieto trestné činy trestné za uvedených podmienok, teda nie je výslovne stanovený.

31.

Španielska a belgická vláda, ako aj Procureur‑Generaal napriek tejto nejednoznačnosti pomocou argumentov vychádzajúcich zo znenia podporujú svoje tvrdenie, že referenčným právnym rámcom na posúdenie druhej podmienky stanovenej v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia je právna úprava členského štátu vydávajúceho zatykač, ktorá je platná v čase vydania EZ.

32.

Tieto zúčastnené strany tvrdia, že použitie prítomného času vo výraze „sú trestné“ v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia znamená, že relevantným časom je okamih vydania EZ.

33.

Toto tvrdenie nie je presvedčivé. Použitie prítomného času ako také a navyše v pomerne všeobecnej a neutrálnej podobe sotva možno považovať za určujúce pre výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia. V právnickom jazyku sa prítomný čas zvyčajne používa na stanovenie všeobecných práv alebo povinností, pričom nijako neurčuje ani neobmedzuje časovú uplatniteľnosť takých ustanovení.

34.

Navyše toto tvrdenie je okamžite vyvrátené, ak sa zohľadnia ostatné ustanovenia rámcového rozhodnutia. Ako španielska vláda pripustila na pojednávaní, článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia, ktorý podobne odkazuje na „činy, ktoré môžu byť potrestané podľa právneho predpisu [členského štátu vydávajúceho zatykač]“, sa má chápať v tom zmysle, že sa odvoláva na právnu úpravu, ktorá sa skutočne uplatní na trestnú vec, v rámci ktorej je EZ vydaný, a nie na právnu úpravu, ktorá je platná v neskoršom čase vydania zatykača.

35.

Belgická vláda v tejto súvislosti na pojednávaní uviedla, že napriek tomu, že v článku 2 ods. 1 i v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia je použitý rovnaký výraz „trestné“ [v angličtine „punishable“, v slovenčine „trestné/potrestané“ – pozn. prekl.], tieto ustanovenia treba vykladať odlišne, lebo článok 2 ods. 1 odkazuje na činy a článok 2 ods. 2 na trestné činy.

36.

Z tohto tvrdenia podľa všetkého vyplýva, že odkaz na činy, ktoré môžu byť potrestané, v článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia prepája výklad tohto ustanovenia s konkrétnymi činmi, ktoré môžu byť potrestané v danej veci, čo znamená, že príslušnou právnou úpravou je tá, ktorá sa vzťahuje na tieto činy. Naopak, skutočnosť, že článok 2 ods. 2 odkazuje teoreticky na trestné činy, ktoré sú trestné, znamená, že okamihom, ktorý treba vziať do úvahy, je čas vydania EZ. Inými slovami, ustanovenia by sa mali vykladať v tom zmysle, že odkazujú na odlišné body v čase, lebo článok 2 ods. 1 sa odvoláva na „činy“, a nie na „trestné činy“ ako článok 2 ods. 2.

37.

Toto tvrdenie podľa môjho názoru nemožno prijať. Použitie rovnakého výrazu „trestné/potrestané“ v odseku 1 i 2 článku 2 rámcového rozhodnutia za normálnych okolností naznačuje, že tieto odseky sa majú vykladať rovnako. Tvrdenie proti tomuto výkladu, ktoré som práve uviedol, je založené na pomerne zvláštnom protichodnom uvažovaní, ktoré vychádza z toho, že prídavné meno „trestné/potrestané“ je použité na bližšie určenie dvoch odlišných výrazov („činy“ a „trestné činy“). Z logiky uplatňovania rámcového rozhodnutia, ( 5 ) ktorá je vysvetlená v nasledujúcej časti týchto návrhov, ( 6 ) však vyplýva, že použitie rozličných podstatných mien vyplýva, naopak, zo systémového vzájomného pôsobenia medzi článkom 2 ods. 1 a článkom 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

38.

Čisto textový výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia teda neprináša jednoznačný výsledok. Z tohto dôvodu je potrebné zaoberať sa tvrdeniami, ktoré sa týkajú systematiky a účelu.

39.

Tri druhy úvah podporujú výklad, podľa ktorého je relevantnou právnou úpravou na posúdenie podmienok uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia právna úprava, ktorá sa uplatní v konkrétnej veci: vnútorný systém samotného článku 2 i), širší systém rámcového rozhodnutia, keď sa článok 2 posudzuje v spojení s článkom 8 ods. 1 a s formulárom, ktorý sa nachádza v prílohe rámcového rozhodnutia ii), a všeobecná logika a fungovanie systému EZ ako celku iii).

40.

Článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia stanovuje základnú podmienku, podľa ktorej EZ môže byť vydaný iba a) v súvislosti s činmi, ktoré sa podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač trestajú odňatím slobody alebo ochranným opatrením s hornou hranicou najmenej 12 mesiacov, alebo b) pokiaľ bol vynesený rozsudok alebo uložené ochranné opatrenie pre tresty s dĺžkou najmenej 4 mesiace. Ako pripustila belgická a španielska vláda, je ťažké predstaviť si, ako by bolo možné posudzovať dĺžku trestov uvedených v tomto ustanovení bez prihliadnutia na zákon, ktorý sa skutočne uplatní v danej veci. Ešte zjavnejšie je to v súvislosti s prípadmi podľa písmena b), v ktorých už bol vynesený rozsudok ako v prejednávanej veci.

41.

Keď sa určí, že referenčným bodom na posúdenie podmienok článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia v prejednávanej veci je právny predpis členského štátu vydávajúceho zatykač uplatnený v rozsudku, ktorým bol uložený trest, je jasné, že uplatnenie odlišného prístupu na účely posúdenia článku 2 ods. 2 by viedlo k prekvapivo rozdielnym prístupom k relevantnej právnej úprave členského štátu vydávajúceho zatykač v rámci toho istého ustanovenia práva EÚ a možno aj v rámci toho istého konania na vnútroštátnej úrovni.

42.

Tvrdenie založené na znení, ktoré vychádza z toho, že článok 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia sa odvoláva na „činy“, zatiaľ čo článok 2 ods. 2 sa odvoláva na „trestné činy“, nepostačuje na podporu stanoviska, podľa ktorého tieto ustanovenia odkazujú na odlišné body v čase na účely posúdenia relevantného právneho rámca členského štátu vydávajúceho zatykač. ( 7 ) Systémový výklad článku 2 ukazuje, že použitie odlišných výrazov „činy“ a „trestné činy“ v odsekoch 1 a 2 tohto ustanovenia má iné dôvody. Odkaz na „činy“ v článku 2 ods. 1 je jednoznačne v súlade s celkovou štruktúrou článku 2, ktorý sa týka EZ vydaných na dva účely: stíhanie a výkon rozsudkov. V súvislosti so stíhaním článok 2 ods. 1 logicky odkazuje na „čin, ktorý môže byť potrestaný“, zatiaľ čo v súvislosti s výkonom odkazuje na „rozsudok“. V článku 2 ods. 2 je použitá odlišná a neutrálnejšia terminológia „trestné činy, ktoré sú trestné“, lebo sa vzťahuje na oba typy situácií, v ktorých môže byť vydaný EZ (na účely stíhania a na účely výkonu).

43.

Dôvody, pre ktoré sú v článku 2 ods. 2 uvedené „trestné činy“, a nie „činy“, teda nemajú nič spoločné so želaním normotvorcu stanoviť odlišné časové rámce na posudzovanie podmienok uvedených v jednotlivých odsekoch toho istého ustanovenia. Skutočnosť, že článok 2 ods. 2 sa zameriava na „trestné činy“, sa dá lepšie vysvetliť tým, že cieľom tohto ustanovenia je zostaviť zoznam trestných činov, pri ktorých neplatí požiadavka dvojitej trestnosti, bez ohľadu na to, či ide o stíhanie, alebo o výkon. Vzhľadom na to je úplne logické, že jeho znenie odkazuje na „trestné činy, ktoré sú trestné“.

44.

Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) uviedol na pojednávaní ďalšie systémové tvrdenie, konkrétne, že článok 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia vedie vykonávajúci členský štát k preskúmaniu požiadavky dvojitej trestnosti podľa toho, čo stanovuje jeho právny poriadok v čase výkonu EZ.

45.

Toto tvrdenie určite platí v rámci posúdenia, ktoré si vyžaduje článok 2 ods. 4 v súvislosti s vykonávajúcim členským štátom. Nevidím však možnú analógiu s požiadavkami stanovenými v článku 2 ods. 2 v súvislosti s členským štátom vydávajúcim zatykač.

46.

Článok 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia stanovuje možnosť odmietnuť vykonať EZ týkajúci sa konania, ktoré vykonávajúci členský štát z morálneho hľadiska nepovažuje za nesprávne, a preto v jeho právnom poriadku nepredstavuje trestný čin. ( 8 ) Otázka príslušného právneho predpisu vykonávajúceho členského štátu teda súvisí s logikou posudzovania kritérií na uznanie z hľadiska vykonávajúceho členského štátu. Nijakým spôsobom sa nedotýka požiadaviek na referenčný právny rámec v členskom štáte vydávajúcom zatykač. Inými slovami, posúdenie právneho rámca relevantného na účely článku 2 ods. 4 súvisí s ustanoveniami vykonávajúceho členského štátu, ktoré sa zo svojej podstaty neuplatnia vo veci, slúžia však ako meradlo dvojitej trestnosti a podmienka uznania. Naopak, článok 2 ods. 2, rovnako ako článok 2 ods. 1 vychádza z právneho rámca členského štátu vydávajúceho zatykač, ktorý je základom súdneho rozhodnutia, ktoré má byť uznané prostredníctvom výkonu EZ.

47.

Jedna vec je, ak vykonávajúci členský štát overuje dvojitú trestnosť na základe posúdenia morálnych noriem stanovených vo svojich trestnoprávnych predpisoch v čase výkonu EZ. Niečo úplne iné je, ak členský štát vydávajúci zatykač vydá EZ v rámci osobitného zjednodušeného režimu s odkazom na právnu úpravu, ktorá sa neuplatní na dotknuté trestné činy a ktorá odlišne posudzuje závažnosť trestného činu, pre ktorý stanovuje vyšší trest, než bol uložený rozsudkom, na základe ktorého bol EZ vydaný.

48.

Španielska vláda nakoniec uvádza ďalšie tvrdenie. Tvrdí, že každý výklad, ktorý by bol v rozpore s ňou presadzovaným výkladom, by znamenal, že keby európsky normotvorca pridal podľa článku 2 ods. 3 do zoznamu v článku 2 ods. 2 ďalšie trestné činy, nebolo by možné vykonať EZ týkajúci sa skutkov a rozsudkov, ktoré predchádzali novej právnej úprave.

49.

Nechápem, aký význam má také vysoko špekulatívne tvrdenie. Pridanie nových trestných činov do zoznamu uvedeného v článku 2 ods. 2 v budúcnosti by skutočne mohlo vyvolať problémy týkajúce sa časovej uplatniteľnosti. Tieto otázky by sa však v uvedenej fáze museli riešiť komplexne a prierezovo, lebo v hre by bolo množstvo všeobecných ustanovení a podmienok rámcového rozhodnutia. ( 9 ) Takéto problémy sa nedajú riešiť vopred iba v súvislosti s jednou kategóriou potenciálne dotknutých otázok. Zároveň takéto možné problémy nesmú deformovať výklad všeobecnej podmienky rámcového rozhodnutia vo veci, ktorá s touto problematikou vôbec nesúvisí, akou je prejednávaná vec.

50.

Komisia v podstate tvrdí, že formulár nachádzajúci sa v prílohe rámcového rozhodnutia v spojení s článkom 8 ods. 1 tohto právneho nástroja podporuje názor, podľa ktorého je relevantnou právnou úpravou na posúdenie podmienky týkajúcej sa dĺžky trestu v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia právny predpis, ktorý sa skutočne uplatní vo veci, v rámci ktorej sa požaduje vydanie osoby.

51.

Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia špecifikuje obsah EZ, pričom stanovuje hlavné požiadavky, ktoré musia byť splnené, ak má byť EZ platný. ( 10 ) Stanovuje, že EZ musí v súlade s formulárom uvedeným v prílohe obsahovať informácie rozličného typu, akými sú a) totožnosť a štátna príslušnosť vyžiadanej osoby, b) kontaktné údaje súdneho orgánu vydávajúceho zatykač, c) dôkaz o vykonateľnom rozsudku, zatykači alebo inom vykonateľnom súdnom rozhodnutí s rovnakým účinkom, ktoré patrí do pôsobnosti článkov 1 a 2, d) charakter a skutkovú podstatu trestného činu, najmä vo vzťahu k článku 2, e) opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, f) uložený trest, ak existuje konečný rozsudok, alebo určený rozsah trestov za trestný čin podľa práva členského štátu vydávajúceho zatykač a g) prípadne iné následky trestného činu.

52.

Formulár priložený k rámcovému rozhodnutiu obsahuje rozličné kolónky na vyplnenie. Kolónky presne nezodpovedajú jednotlivým pododsekom článku 8 ods. 1, vzťahujú sa však na tie isté informácie.

53.

Kolónky b), c) a e) priloženého formulára preukazujú, že požadované informácie sa týkajú konkrétnej veci. Podľa kolónky b) musí súdny orgán vydávajúci zatykač poskytnúť konkrétne informácie o rozhodnutí, na ktorom je zatykač založený. V kolónke c) má tento orgán uviesť dĺžku trestu vrátane (1) „hornej hranice trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktoré sa môže uložiť za trestný(‑é) činy)“, a (2) dĺžky uloženého trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ako aj zostávajúcej časti trestu určenej na výkon.

54.

Skutočnosť, že splnenie podmienok článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia je nevyhnutne spojené s právnou úpravou, ktorá sa uplatní vo veci, je ešte zjavnejšia v kolónke e). V tejto kolónke súdny orgán vydávajúci zatykač poskytuje informácie o trestných činoch vrátane „opisu okolností, za ktorých bol(‑i) trestný(‑é) čin(‑y) spáchaný(‑é), vrátane času, miesta a miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom(‑ých) čine(‑och)“, ako aj „povahy a skutkovej podstaty trestného(‑ých) činu(‑ov) a uplatneného zákonného ustanovenia/kódexu“. Hneď potom v kolónke e) formulára nasleduje zoznam 32 trestných činov z článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia, pred ktorým je uvedené: „Ak sa uplatní, vyznačte jeden alebo viac nasledujúcich trestných činov, sankcionovaných vo vydávajúcom členskom štáte [v členskom štáte vydávajúcom zatykač – neoficiálny preklad] trestom alebo ochranným opatrením s hornou hranicou najmenej 3 rokov, ako stanovuje právo vydávajúceho členského štátu [členského štátu vydávajúceho zatykač – neoficiálny preklad]“.

55.

Odmietam logiku, podľa ktorej súdny orgán vydávajúci zatykač musí v kolónke e) vyplniť ustanovenie zákona, ktoré sa uplatní vo veci, a hneď potom vyplniť kolónku e) bod I s použitím iného legislatívneho ustanovenia, ktoré sa neuplatní vo veci.

56.

Z týchto úvah Komisia vyvodzuje záver, že súdny orgán vydávajúci zatykač pri poskytovaní informácií nemôže odkázať na prísnejšie tresty, než sa uplatnia v dotknutej trestnej veci.

57.

Súhlasím s Komisiou.

58.

Článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia i informácie, ktoré treba konkrétne uviesť vo formulári nachádzajúcom sa v jeho prílohe, aby boli splnené požiadavky tohto článku, naznačujú rovnaký záver: všetky informácie, ktoré treba poskytnúť v EZ, sa osobitne týkajú konkrétnych skutkov, trestných činov, súdnych rozhodnutí a trestov uložených v skutočnej trestnej veci.

59.

Platí to zvlášť pre kolónku e) formulára v prílohe. V súlade s článkom 8 ods. 1 písm. d) rámcového rozhodnutia je potrebné vyplniť kolónku e) a uviesť v nej podrobné informácie o trestnom čine na účely uplatnenia článku 2. V kolónke e) je výslovne uvedené, že je potrebné poskytnúť informácie o trestných činoch, na ktoré sa zatykač „vzťahuje“, a opis okolností, za ktorých bol(‑i) trestný(‑é) čin(‑y) spáchaný(‑é), ako aj informácie týkajúce sa „povahy a skutkovej podstaty trestného(‑ých) činu(‑ov) a uplatneného zákonného ustanovenia/kódexu“ ( 11 ).

60.

Je nepochybné, že tieto požiadavky sa týkajú konkrétneho zákonného ustanovenia uplatneného na trestné činy, na ktoré sa zatykač vzťahuje a ktoré zodpovedajú skutočným okolnostiam, ktoré musia byť tiež opísané v kolónke e). Bolo by opäť prinajmenšom v rozpore s intuíciou, keby nastal radikálny odklon od tejto logiky, pokiaľ ide konkrétne o bod I kolónky e), a odkaz na „trestn[é] čin[y], sankcionovan[é]… trestom alebo ochranným opatrením s hornou hranicou najmenej 3 rokov, ako stanovuje právo [členského štátu vydávajúceho zatykač]“, by sa chápal v tom zmysle, že v skutočnosti odkazuje na neskorší právny predpis, ktorý sa neuplatní na trestné činy, na ktoré sa vzťahuje EZ.

61.

Na pojednávaní sa diskutovalo o výkladovej hodnote priloženého formulára. Podľa môjho názoru je priestor na tvrdenia v tomto smere obmedzený. Keď sú prílohy neoddeliteľnou súčasťou právneho aktu, ku ktorému sú pripojené, sú relevantné pri výklade ustanovení, ktorým zodpovedajú. ( 12 ) Judikatúra Súdneho dvora jasne potvrdzuje túto výkladovú hodnotu práve v súvislosti s formulárom pripojeným k rámcovému rozhodnutiu. ( 13 ) V prílohe sa nachádza osobitný formulár, ktorý musia súdne orgány vydávajúce zatykač vyplniť uvedením konkrétnych požadovaných informácií. ( 14 )

62.

Okrem toho v tomto smere neexistuje rozpor medzi znením prílohy obsahujúcej formulár EZ a zákonnými ustanoveniami rámcového rozhodnutia. Naopak, špecifická povaha informácií požadovaných vo formulári, ktorý sa nachádza v prílohe, a najmä v kolónke e), ďalej podporuje (podľa môjho názoru pomerne jednoznačný) záver, ktorý sa dá vyvodiť z článku 8 ods. 1 a článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia a ktorý som už načrtol.

63.

Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) a belgická vláda na pojednávaní tvrdili, že kolónku c) bod 1 formulára, ktorý sa odvoláva na „hornú hranicu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, ktoré sa môže uložiť za trestný(‑é) činy)“, nie je potrebné vyplniť, pokiaľ je EZ vydaný na účely výkonu, ale vyplní sa len vtedy, ak je vydaný na účely stíhania.

64.

Je pravda, že ak bol vydaný konečný rozsudok, v tejto kolónke prílohy vykladanej v spojení s článkom 8 ods. 1 písm. f) musí súdny orgán vydávajúci zatykač uviesť len informácie o uloženom treste. ( 15 ) Zdá sa teda, že informácie o trestnej sadzbe, na ktoré odkazuje kolónka c) bod 1 formulára, sú nevyhnutné, len ak taký rozsudok nebol vydaný a EZ je vydaný na účely stíhania. ( 16 )

65.

Na určitý čas sa nebudem zaoberať kolónkou e), ( 17 ) ktorá opäť pri výklade v spojení s kolónkou c) rozptyľuje pochybnosti vyjadrené zo strany Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) a belgickej vlády. Ak sa však aj zameriam iba na kolónku c) bod 1, zo skutočnosti, že informácie o trestnej sadzbe nemusia byť v tejto kolónke uvedené, ak bol vydaný rozsudok, nie je možné vyvodiť záver, že relevantná právna úprava na posúdenie požiadaviek článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa líši od právnej úpravy, ktorá sa skutočne uplatní vo veci.

66.

Je pravda, že Súdny dvor v rozsudku Piotrowski ( 18 ) vyvodil dôsledky pre výklad zo skutočnosti, že článok 8 ods. 1 rámcového rozhodnutia alebo formulár v prílohe nepožaduje určité informácie. Dôvody, pre ktoré mala táto skutočnosť takéto dôsledky pre výklad v uvedenej veci, však v prejednávanej veci nie sú splnené.

67.

Vo veci Piotrowski išlo o posúdenie jedného z povinných dôvodov na odmietnutie vykonania EZ. ( 19 ) V tejto súvislosti je úplne logické, že odmietnutie sa môže zakladať iba na informáciách, ktoré boli vykonávajúcemu súdnemu orgánu skutočne poskytnuté prostredníctvom formulára. Naopak, prejednávaná vec sa netýka dôvodu odmietnutia. Týka sa jednej z požiadaviek na uplatnenie režimu neoverovania dvojitej trestnosti podľa článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia. Pokiaľ táto požiadavka nie je splnená, EZ môže byť vykonaný, ale len v rámci režimu stanoveného v článku 2 ods. 4.

68.

Okrem toho skutočnosť, že formulár priložený k rámcovému rozhodnutiu v tejto veci výslovne nepožaduje informáciu o hornej hranici trestnej sadzby za trestný čin, lebo trest už bol uložený, nevedie k záveru, že referenčným bodom na účely článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia musí byť preto právna úprava platná v čase vydania EZ. Logickým záverom výkladu, ktorý pripisuje tejto skutočnosti takú váhu, je skôr to, že keďže formulár v tomto prípade nepožaduje tieto informácie, podmienky stanovené v samotnom článku 2 ods. 2 sa neuplatnia. Taký výklad by však spôsobil, že podmienka týkajúca sa dĺžky trestu uvedená v článku 2 ods. 2 by bola zbytočná.

69.

V tom spočíva všeobecný štrukturálny problém spôsobený týmto tvrdením. Vykladá obsah kritéria, ktoré má uplatniť súdny orgán vydávajúci zatykač v súvislosti s článkom 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia, ako závislý od skutočnosti, že vykonávajúci súdny orgán toto kritérium nemusí overovať. Vzájomná dôvera je však založená na opačnom predpoklade: modus operandi rámcového rozhodnutia sa usiluje o rovnováhu medzi vzájomnou dôverou na jednej strane a minimálnou zostatkovou kontrolou na druhej strane. Do orgánov vydávajúcich zatykač sa vkladá dôvera na základe predpokladu, že prísne spĺňajú hmotnoprávne požiadavky, na ktorých je založený systém EZ. Ešte viac to platí v súvislosti s článkom 2 ods. 2, kde vzájomná dôvera dosahuje najvyššiu úroveň, lebo ustanovenie bráni overovaniu dvojitej trestnosti vo vzťahu k zvlášť závažným trestným činom. Navyše dôveru nemožno posunúť tak ďaleko, že by bránila vykonávajúcemu súdnemu orgánu v overovaní splnenia podmienok článku 2 ods. 2, pokiaľ informácie, ktoré má k dispozícii, vyvolávajú u súdneho orgánu pochybnosti.

70.

Inými slovami, skutočnosť, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia je založený na systéme vlastného vyhlásenia, v ktorom je upravené len minimálne preskúmanie prima facie zo strany vykonávajúceho súdneho orgánu, ( 20 ) neznamená, že príslušné kritériá, ktoré má súdny orgán vydávajúci zatykač uplatniť, nepodliehajú nijakým pravidlám. Opak je pravdou: existujú iba dve podmienky, no tieto dve podmienky musí členský štát vydávajúci zatykač prísne dodržiavať. ( 21 )

71.

Predchádzajúce úvahy ukazujú, že z rámcového rozhodnutia vyplývajú pádne dôvody logickej i systémovej povahy na odmietnutie výkladu, ktorý by oddeľoval právnu úpravu, ktorá sa skutočne uplatní vo veci, v ktorej sa žiada o vydanie osoby, od referenčnej právnej úpravy na účely článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

72.

Za spomenutie stoja prinajmenšom ďalšie dve tvrdenia týkajúce sa širšieho fungovania a prevádzkyschopnosti systému EZ.

73.

Po prvé nepopierateľná sila výkladu článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia v tom zmysle, že odkazuje na právny predpis, ktorý sa skutočne uplatní vo veci, spočíva v tom, že poskytuje predvídateľný a stabilný referenčný rámec.

74.

Naopak, s konkurenčným výkladom presadzovaným španielskou a belgickou vládou, ako aj Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) je spojené nebezpečenstvo, že z právneho rámca EZ na účely uplatnenia článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa stane pohyblivý terč. Znamenalo by to, že právny rámec zohľadňovaný podľa článku 2 ods. 2 by mohol podliehať opakovaným zmenám. Mohlo by to viesť k situácii, v ktorej by sa vydávali po sebe idúce EZ s odkazom na odlišné ustanovenia vnútroštátneho práva alebo na odlišné znenia toho istého ustanovenia v závislosti od meniaceho sa právneho rámca členského štátu vydávajúceho zatykač, ktorý by sa postupne mohol líšiť od skutočného právneho rámca uplatniteľného v trestnoprávnej veci. S výhradou (vnútroštátnych) pravidiel v oblasti premlčacích lehôt by sa mohli bez obmedzenia opätovne vydávať EZ týkajúce sa tých istých trestných činov v rámci odlišných právnych kontextov. Ľahko si teda možno predstaviť, že by sa niekoľko rokov vydávali po sebe idúce EZ v súvislosti s tými istými skutkami, ktoré by boli stále trestné podľa tých istých ustanovení, no odkazovali by na odlišný právny režim v rámcovom rozhodnutí pri každej zmene vnútroštátneho práva.

75.

Vnútornú nestabilitu takého referenčného rámca by ešte posilnila skutočnosť, že okamih vydania EZ môže závisieť od rozličných okolností, pričom v praxi jednotlivých členských štátov nie je jednotný. ( 22 )

76.

V dôsledku kombinácie týchto dvoch časových premenných by sa z fungovania systému stala nepredvídateľná partia biliardu, v ktorej by bolo ťažké, ak nie nemožné, určiť, či sú (alebo budú) splnené podmienky článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

77.

Neexistencia pevného a objektívneho bodu určujúceho právnu úpravu, ktorou sa riadi splnenie podmienok článku 2 ods. 2 v členskom štáte vydávajúcom zatykač, by mohla mať dokonca za následok taktické rozhodnutia vrátane oneskoreného vydávania EZ s cieľom zabrániť zmenám a doplneniam zákonov, v dôsledku ktorých by sa mohol uplatniť článok 2 ods. 2 namiesto článku 2 ods. 4 Rozumne navrhnuté ustanovenie by však malo vnútroštátne súdne orgány motivovať skôr k opačnému správaniu, konkrétne k tomu, aby žiadali o vydanie osoby rýchlo a včas. Navyše v čisto hypotetickej situácii by sa nedal úplne vylúčiť potenciál na zneužitie takto vymedzených časových pravidiel, lebo by bolo možné ex post meniť dolné hranice trestov vo vnútroštátnom práve s cieľom dosiahnuť alebo uľahčiť vydanie konkrétnych vyžiadaných osôb.

78.

Vzhľadom na všetky tieto úvahy iba výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia v tom zmysle, že odkazuje na právnu úpravu, ktorá sa uplatní na skutkové okolnosti veci, poskytuje jednoduchý, jasný a predvídateľný právny rámec stanovený zákonom, ktorý sa skutočne uplatní vo veci, v ktorej bol vydaný EZ. S výhradou (jedinej) výnimky, pokiaľ ide o následné zmeny a doplnenia vnútroštátneho trestného práva, ktoré by boli pre obžalovaného priaznivejšie, v dôsledku čoho by sa uplatnila zásada lex mitior, by tento referenčný rámec zostal nemenný a stabilný.

79.

Po druhé výklad presadzovaný zo strany španielskej a belgickej vlády, ako aj Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) by viedol k situácii, ktorá by bola v rozpore s intuíciou a narušila by hladké fungovanie systému EZ z ďalšieho hľadiska.

80.

Článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa uplatní na EZ vydané na účely výkonu i stíhania. Vykonávajúce súdne orgány sa tak stretávajú so situáciami, v ktorých ustanovenia zákona, na ktoré odkazuje súdny orgán vydávajúci zatykač v kolónke e), môžu byť v rozpore s informáciami poskytnutými v kolónke c) bode 1 alebo s doplňujúcimi informáciami v kolónke f). ( 23 ) Dokonca sa môže stať, že v jednotlivých okienkach samotnej kolónky e) budú uvedené odlišné ustanovenia. V takej situácii môžu mať vykonávajúce súdne orgány vzhľadom na to, že v jednom a tom istom EZ sa stretnú s odlišnými právnymi rámcami, dôvodné pochybnosti o splnení podmienok článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia a pravdepodobne budú považovať za potrebné vyžiadať si od súdneho orgánu vydávajúceho zatykač doplňujúce informácie. ( 24 ) Ohrozilo by to hladké fungovanie systému EZ, v ktorom by dodatočné žiadosti o informácie podľa článku 15 ods. 2 rámcového rozhodnutia mali byť, ako správne uvádza španielska vláda, výnimkou, a nie pravidlom. ( 25 )

81.

Predchádzajúcu analýzu možno zhrnúť touto úprimnou otázkou: prečo sa usilovať o výklad článku 2 ods. 2, ktorý je v rozpore s intuíciou a vytvára systémové problémy, keď použitie hornej hranice trestu, ktorý sa skutočne uplatní vo veci, ako referenčného bodu predstavuje omnoho logickejšie, rozumnejšie, predvídateľnejšie a praktickejšie riešenie? V tomto smere už zostáva len tvrdenie, ktorým španielska a belgická vláda volajú po efektívnosti a ktorým sa budem teraz zaoberať.

82.

Rámcové rozhodnutie je vlajkovou loďou vzájomnej dôvery v súdnej spolupráci v trestných veciach v EÚ. Je určené na to, aby nahradilo viacstranný systém postupov vydávania osôb a uľahčilo odovzdávanie vyžiadaných osôb medzi členskými štátmi tým, že stanovuje nový, jednoduchší a účinnejší systém súdnej spolupráce založenej na vzájomnej dôvere. Jeho jednoznačným cieľom je uľahčiť a urýchliť súdnu spoluprácu. Keďže zásada vzájomného uznávania je nosným kameňom tohto právneho nástroja, vykonávajúce súdne orgány by vo všeobecnosti mali EZ vykonávať a odmietnuť vykonanie by mali len na základe dôvodov nevykonania uvedených v rámcovom rozhodnutí, ktorých zoznam je taxatívny a musí sa vykladať reštriktívne. ( 26 )

83.

Belgická a španielska vláda vychádzajú pri svojom teleologickom tvrdení z tejto ustálenej judikatúry, ktorou chcú podporiť svoj výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia, podľa ktorého by odkaz na právnu úpravu platnú v členskom štáte vydávajúcom zatykač v čase vydania EZ najlepšie slúžil na dosiahnutie cieľov rámcového rozhodnutia.

84.

Domnievam sa, že v tejto súvislosti je potrebné objasniť tri dôležité veci.

85.

Po prvé efektívnosť rámcového rozhodnutia chápaná v zmysle uľahčovania vydávania osôb v čo najvyššej miere nie je jedinou hodnotou, ktorú tento právny nástroj sleduje. Jasne to vyplýva nielen z odôvodnenia 12 a článku 1 ods. 3, ktoré zdôrazňujú povinnosť dodržiavať základné práva v oblasti EZ, ale aj zo skutočnosti, že rámcové rozhodnutie upravuje odlišné procesné pravidlá a záruky, ktoré treba pri realizácii a uplatňovaní systému EZ dodržať. Keby bola efektívnosť jedinou nadradenou hodnotou, ktorá by prevyšovala všetky ostatné hodnoty a úvahy, načo by potom boli odlišné režimy vydávania osôb podliehajúce odlišných pravidlám, pri ktorých by existovali rôzne dôvody na nevykonanie?

86.

Po druhé a čo je možno ešte dôležitejšie v kontexte prejednávanej veci, efektívnosť konkrétneho EZ v individuálnej veci (individuálna efektívnosť) si netreba zamieňať s efektívnosťou rámcového rozhodnutia (štrukturálna efektívnosť). Podľa môjho názoru sa judikatúra Súdneho dvora citovaná oboma vládami týka štrukturálnej efektívnosti, konkrétne hladkého fungovania a prevádzkyschopnosti systému EZ ako takého. Z vyššie uvedených dôvodov ( 27 ) by výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia v tom zmysle, že odkazuje na právnu úpravu platnú v čase vydania EZ, možno síce uľahčil vydanie osoby konkrétne v prejednávanej veci, určite by však nepodporil hladké fungovanie a štrukturálnu efektívnosť systému EZ ako celku. ( 28 )

87.

Po tretie a nakoniec výklad, ktorý presadzuje belgická a španielska vláda, ako aj Procureur‑General (generálny prokurátor), rovnako svedčí o tom, prečo je ťažké efektívnosť ad hoc v konkrétnej veci pretaviť do všeobecne efektívnych a fungujúcich pravidiel. Okrem právnej úpravy uplatniteľnej v trestnoprávnej veci a právnej úpravy platnej v čase vydania EZ, na ktoré sa zameriavajú tvrdenia v tejto veci, sa totiž dajú považovať za relevantné aj iné možnosti, napríklad právna úprava platná v čase skutkových okolností (ktorá sa v dôsledku zásady lex mitior nemusí zhodovať s právnou úpravou uplatniteľnou v trestnoprávnej veci), právna úprava platná v čase doručenia EZ vykonávajúcemu členskému štátu alebo právna úprava platná v čase prijatia rozhodnutia o EZ.

88.

Ktorýkoľvek z týchto rozličných právnych rámcov by sa mohol v danej veci považovať za najúčinnejší na úspešné zabezpečenie vydania vyžiadanej osoby v závislosti od klasifikácie a rozsahu stanovených trestov, ako aj okolností konkrétnej veci. Pokiaľ sa teda predvídateľnosť neobmedzuje na vedomie, že súdny orgán vydávajúci zatykač je oprávnený jednoducho si vybrať podľa vlastného uváženia akýkoľvek referenčný právny rámec na účely článku 2 ods. 2, tvrdenie založené na efektívnosti v jednotlivom prípade skrátka nemá za následok predvídateľný referenčný rámec.

89.

Vyššie analyzované tvrdenia týkajúce sa znenia, kontextu a účelu rámcového rozhodnutia ma privádzajú k záveru, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia odkazuje na právnu úpravu, ktorá sa skutočne uplatní v prejednávanej veci.

90.

Môžem tiež uviesť, že tento záver je zároveň v súlade so základnými inštinktmi každého (trestného) právnika. Pomerne technické tvrdenia uvedené v tejto veci sa nesmú stať stromami z príslovia, pre ktoré nevidno les. Obrysy lesa sú stále pozoruhodne jednoduché: keď sa žiada o vydanie konkrétnej osoby za konkrétny trestný čin, hornou hranicou trestnej sadzby je logicky tá, ktorá sa uplatní v danej veci, a nie sadzba, ktorá by sa potenciálne mohla uplatniť podľa vnútroštátneho práva o niekoľko alebo mnoho rokov neskôr.

91.

Na otázky, ktoré položil Hof van Beroep te Gent (Odvolací súd Gent), preto treba odpovedať tak, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa má vykladať v tom zmysle, že na účely posúdenia trestnej sadzby s hornou hranicou najmenej tri roky uvedenej v tomto ustanovení odkazuje na trestnoprávny predpis, ktorý sa v členskom štáte vydávajúcom zatykač uplatní na konkrétne trestné činy, ktorých sa EZ týka.

92.

Podľa môjho názoru analýza logiky, pôsobenia a štruktúry článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia, ktorú som uskutočnil v prvej časti týchto návrhov, poskytuje samostatnú, dostatočnú a jednoznačnú odpoveď na otázku položenú vnútroštátnym súdom. Nemyslím si, že zásada zákonnosti má na tento záver nejaký vplyv. Keďže však účastníci konania na túto zásadu poukázali a viedli o nej rozsiahle diskusie, pre presnosť a úplnosť uvediem niekoľko záverečných poznámok, ktoré sa týkajú vplyvu zásady zákonnosti na prejednávanú vec.

93.

Vyžiadaná osoba uvádza tvrdenia založené na zásade zákonnosti vo svojich písomných pripomienkach. Domnieva sa, že zásada zákonnosti sa vzťahuje na výkon EZ. Belgická a španielska vláda, ako aj Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) s týmto názorom nesúhlasia. Podľa definície zásady zákonnosti v judikatúre Súdneho dvora pri súčasnom zohľadnení judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) sa zásada zákonnosti v tejto veci neuplatní. Písomné pripomienky Komisie síce vychádzajú z úvah súvisiacich so zásadou zákonnosti, na pojednávaní však svoj postoj zmenila a uviedla, že zásada zákonnosti nie je relevantná na účely výkladu článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia.

94.

Podľa judikatúry Súdneho dvora „zásada zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poena sine lege), ako je zakotvená v článku 49 ods. 1 prvej vete Charty [základných práv Európskej únie], ktorý je osobitným vyjadrením všeobecnej zásady právnej istoty, stanovuje, že nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom“ ( 29 ). Zásada zákonnosti preto predpokladá, že predpisy EÚ jasne definujú trestné činy a tresty za ne. Táto požiadavka je splnená, „pokiaľ osoba podliehajúca súdnej právomoci môže zo znenia relevantného ustanovenia a za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jej trestnú zodpovednosť“ ( 30 ). Zásada zákazu retroaktivity trestného práva „bráni predovšetkým tomu, aby mohol súd počas trestného konania buď trestnoprávne postihovať konanie, ktoré nebolo zakázané vnútroštátnym pravidlom, ktoré bolo prijaté pred spáchaním vytýkaného trestného činu, alebo zhoršiť režim trestnej zodpovednosti tých, ktorí sú predmetom takéhoto konania“ ( 31 ).

95.

Španielska a belgická vláda a Procureur‑Generaal (generálny prokurátor) tvrdia, že v prejednávanej veci by výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia, ktorý presadzujú, neznamenal, že zásada zákonnosti je porušená. Dôvodom je to, že nijakým spôsobom nie je dotknuté určenie správania, ktoré predstavuje trestný čin, ani uplatniteľný trest. Odkaz na právo platné v čase vydania EZ by nezmenil právo uplatniteľné v trestnej veci. Bol by iba použitý na účely uplatnenia nástroja súdnej spolupráce. Tieto vlády tvrdia, že podľa judikatúry ESĽP sa zásada zákonnosti neuplatní v prípadoch medzinárodnej spolupráce v oblasti vynucovania trestnoprávnych sankcií.

96.

Súhlasím. Podľa judikatúry ESĽP sa na okolnosti prejednávanej veci nevzťahuje ochrana článku 7 Európskeho dohovoru o ľudských právach (ďalej len „EDĽP“). Je pravda, že táto judikatúra uznáva, že rozdiel medzi „trestom“ („hmotnoprávny aspekt“, na ktorý by sa mal vzťahovať článok 7 ods. 1 EDĽP) a opatrením, ktoré sa týka výkonu alebo vynútenia trestu (smerujúcim skôr k prvkom „procesného hľadiska“), nie je jednoznačný. ( 32 ) Z ustálenej judikatúry ESĽP však vyplýva, že uplatňovanie jednotlivých nástrojov medzinárodnej spolupráce v oblasti vynucovania trestnoprávnych sankcií sa netýka samotného trestu, ale jeho výkonu, a teda je mimo pôsobnosti článku 7 EDĽP.

97.

Napríklad v rozsudku Szabó v. Švédsko ESĽP konštatoval, že nevznikol problém v súvislosti s článkom 7 EDĽP napriek tomu, že v čase, keď sťažovateľ spáchal trestný čin, Švédsko ešte neratifikovalo dodatkový protokol k Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb ( 33 ) a odovzdanie malo negatívny vplyv na jeho podmienečné prepustenie. ESĽP rozhodol, že odovzdanie sťažovateľa alebo presnejšie ustanovenia týkajúce sa podmienečného prepustenia – ktoré boli v Maďarsku prísnejšie ako v Švédsku – nemožno považovať za „trest“ v zmysle článku 7 EDĽP, lebo otázky podmienečného prepustenia sa týkajú výkonu rozsudku. ( 34 ) ESĽP potvrdil rovnaký prístup v súvislosti s rámcovým rozhodnutím, keď konštatoval, že „vydanie osoby… nie [je] trestom uloženým… za spáchanie trestného činu, ale postupom určeným na umožnenie výkonu rozsudku vydaného v [inom členskom štáte]“ ( 35 ).

98.

V súlade s týmto prístupom ESĽP nepovažuje za problematické to, že sa jednotlivé nástroje medzinárodnej spolupráce uplatnia na trestné činy spáchané alebo na rozsudky vydané pred ich nadobudnutím účinnosti v danom štáte. ( 36 ) Tento postoj ESĽP potvrdil aj v súvislosti s EZ. ( 37 )

99.

Týmto ponímaním zásady zákonnosti sa inšpirovala aj judikatúra Súdneho dvora v oblasti EZ. V rozsudku Advocaten voor de Wereld Súdny dvor konštatoval, že skutočnosť, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia odstraňuje overovanie dvojitej trestnosti, neznamená porušenie zásady zákonnosti, lebo vymedzenie trestných činov a uplatniteľných trestov je naďalej oblasťou, ktorú určuje právo členského štátu vydávajúceho zatykač. ( 38 ) V tomto rozsudku bola zdôraznená vzájomná dôvera a skutočnosť, že dodržanie zásady zákonnosti má zabezpečiť členský štát vydávajúci zatykač.

100.

Zdá sa teda, že podľa judikatúry Súdneho dvora i ESĽP by zohľadnenie právnej úpravy členského štátu vydávajúceho zatykač v čase vydania EZ na účely posúdenia podmienky týkajúcej sa dĺžky trestu v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia nebolo v rozpore so zásadou zákonnosti zakotvenou v článku 49 Charty základných práv Európskej únie a vykladanou v súlade s pôsobnosťou článku 7 EDĽP. Dôvodom je to, že taký výklad by neviedol k tomu, že v trestnej veci by mohol byť uložený trest, ktorý v čase spáchania trestných činov nebol stanovený v členskom štáte vydávajúcom zatykač.

101.

Treba však zohľadniť aj ďalšie tri úvahy.

102.

Po prvé aj pri prekročení rámca prísneho chápania pôsobnosti zásady zákonnosti zohľadnenie zásady právnej istoty ďalej podporuje výklad článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia navrhnutý v bode 91 týchto návrhov. Táto zásada totiž znamená, že aj mimo vymedzenia trestných činov a trestov v trestnom práve v úzkom zmysle slova musí byť právo EÚ a vnútroštátne vykonávacie predpisy jasné a ich uplatnenie musí byť predvídateľné pre osoby podliehajúce súdnej právomoci najmä v oblasti trestného práva. Táto norma musí byť dodržaná ešte prísnejšie v prípade ustanovení, ktoré môžu mať pre jednotlivcov určité dôsledky. ( 39 ) Neplatí to len pre hmotnoprávne ustanovenia trestného práva, ale aj pre procesné ustanovenia trestného práva, akým je rámcové rozhodnutie, ktoré môžu viesť k odňatiu slobody vyžiadanej osobe. ( 40 )

103.

Práve v tomto širšom kontexte judikatúra týkajúca sa právnej istoty požaduje, aby bolo znenie vnútroštátnych legislatívnych ustanovení jednoznačné nielen preto, aby mohli dotknuté osoby jasne a presne pochopiť svoje práva a povinnosti, ale aj preto, aby vnútroštátne súdy mohli zabezpečiť ich uplatňovanie. Nepredvídateľnú situáciu, ktorá by vznikla výkladom nejednoznačného znenia článku 2 ods. 2 v tom zmysle, že príslušná právna úprava na posúdenie podmienky týkajúcej sa dĺžky trestu sa môže následne kedykoľvek zmeniť, by bolo ťažké zosúladiť s požiadavkami jednoznačnosti a predvídateľnosti, ktoré vyplývajú zo zásady právnej istoty.

104.

Po druhé je síce pravda, že Súdny dvor v rozsudku Advocaten voor de Wereld rozhodol, že článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia nie je v rozpore so zásadou zákonnosti, urobil to však na základe toho, že vymedzenie trestných činov a uplatniteľných trestov „naďalej patrí do vecnej pôsobnosti práva členského štátu, ktorý vydal rozhodnutie, ktorý, ako je ďalej uvedené v článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, musí dodržiavať základné práva a základné právne zásady zakotvené v článku 6 EÚ a v dôsledku toho zásadu zákonnosti trestných činov a trestov“ ( 41 ). Požiadavky upravené v tomto ustanovení, pokiaľ ide o kvalifikáciu trestných činov a ich závažnosť, sa z hľadiska rozsahu trestnej sadzby v členskom štáte vydávajúcom zatykač musia uplatniť v súlade s najvyšším štandardom právnej istoty. Sú základom dôvery, ktorú musí mať vykonávajúci členský štát a od ktorej v plnom rozsahu závisí úspešnosť rámcového rozhodnutia ako systému.

105.

Nakoniec z nedávnej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že členské štáty majú rozdielny prístup k pôsobnosti zásady zákonnosti. ( 42 ) Tieto rozdielne prístupy sa môžu prejaviť aj v tom, ako chápu jednotlivé podmienky uplatňovania nástrojov súdnej spolupráce v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti, najmä rámcové rozhodnutie. Taký výklad dotknutého ustanovenia, aký presadzuje španielska a belgická vláda a Procureur‑Generaal (generálny prokurátor), by mohol byť v rozpore s niektorými vnútroštátnymi koncepciami zásady zákonnosti v oblasti, v ktorej samotné rámcové rozhodnutie neposkytuje jednoznačnú odpoveď. ( 43 )

106.

Keď som už navrhol odpoveď na konkrétnu otázku položenú vnútroštátnym súdom, domnievam sa, že by mohlo byť užitočné na záver pripomenúť, o čom táto vec v podobe, v akej je predložená Súdnemu dvoru, nie je.

107.

Po prvé pri určitom výklade by sa mohlo zdať, že skutkové okolnosti a právny rámec trestnej veci v členskom štáte vydávajúcom zatykač sú v rozpore so základným právom na slobodu prejavu. Vec predložená Súdnemu dvoru však s touto problematikou nesúvisí a nijako sa netýka ani rozhodnutí vo veci samej, o ktorých vykonanie žiada dotknutý EZ.

108.

Po druhé sa táto vec netýka ani posúdenia prvej podmienky na určenie uplatniteľnosti článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia: dá sa trestný čin „schvaľovania terorizmu a ponižovania obetí terorizmu“ vymedzený v španielskom trestnom zákonníku zahrnúť pod „terorizmus“, ktorý figuruje ako jeden z 32 trestných činov v zozname uvedenom v článku 2 ods. 2?

109.

Po tretie odpoveď na otázky v prejednávanej veci nemá vplyv ani na ďalšie aspekty týkajúce sa možnej úspešnosti dotknutého EZ, akým je zohľadnenie vydania za ďalšie dva trestné činy, v súvislosti s ktorými sa žiada o vydanie, alebo posúdenie kritéria dvojitej trestnosti stanoveného v článku 2 ods. 4 rámcového rozhodnutia vykonávajúcim súdnym orgánom z hľadiska dotknutých troch trestných činov.

110.

Po štvrté môžem pripomenúť aj to, že z hľadiska možných praktických a systémových následkov sa analýza príslušného (časového znenia) uplatniteľného právneho predpisu z pohľadu členského štátu vydávajúceho zatykač v zmysle článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia nedá automaticky použiť pri výklade článku 2 ods. 4 ( 44 )

111.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú položil Hof van Beroep te Gent (Odvolací súd Gent, Belgicko), takto: