1. 

Ak niektoré dôchodkové dávky nie sú splatné podľa práva členského štátu inštitúciou poverenou ochranou dôchodkových práv zamestnancov platobne neschopných podnikov podľa článku 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa ( 2 ), za akých prípadných okolností môže byť nadobúdateľ platobne neschopného podniku zodpovedný za tieto dávky na základe článkov 3 a/alebo 5 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov ( 3 )?

2. 

Ide v podstate o otázku, ktorá vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Bundesarbeitsgericht (Spolkový pracovný súd, Nemecko) (ďalej len „vnútroštátny súd“). Vnútroštátny súd žiada o usmernenie, pokiaľ ide o zlučiteľnosť určitých praktík vedúcich k zníženiu zamestnaneckých a bývalých zamestnaneckých doplnkových dôchodkových dávok, ktoré vyplývajú z nemeckého práva a majú vplyv na podnik v prípade platobnej neschopnosti, so smernicou 2001/23 a aký to má dopad na zodpovednosť nadobúdateľov.

3. 

Dospel som k záveru, že táto otázka sa v prvom rade riadi lex specialis vyjadreným v článku 5 smernice 2001/23. Okrem toho, za okolností sporov vo veciach samých judikatúra členského štátu, podľa ktorej sú nadobúdatelia zbavení povinnosti uspokojiť určité práva na dôchodkové dávky zamestnancov platobne neschopného prevádzateľa, pokiaľ ide o dobu zamestnania pred prevodom, rozširuje diskrečnú právomoc priznanú členským štátom podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 obmedziť práva a povinnosti uložené nadobúdateľom podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/23, ak sporné práva nie sú voči prevádzateľovi právne účinné. ( 4 ) Ak dotknutí zamestnanci nemajú podľa právnych predpisov členského štátu právo podniknúť kroky na uplatnenie týchto práv pred súdmi členských štátov na zabezpečenie vyplatenia príslušných dôchodkových dávok od prevádzateľa, ( 5 ) takéto dávky nie sú „splatné“ pred začatím konkurzného konania podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. Preto ich nemožno vylúčiť z povinností nadobúdateľa podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/23.

4. 

Napriek tomu, že obmedzenie stanovené v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 je uplatniteľné, podlieha dvom výhradám.

5. 

Po prvé obmedzenie, ktoré stanovuje článok 5 ods. 2 písm. a), by musel členský štát uplatniť s takou mierou presnosti a jasnosti, aby sa zaručila právna istota požadovaná judikatúrou Súdneho dvora. ( 6 ) Toto je záležitosť, ktorú musí overiť vnútroštátny súd.

6. 

Po druhé, ako sa vyžaduje v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23, právo členského štátu musí poskytovať ochranu „najmenej rovnocennú“ ochrane poskytnutej smernicou 2008/94. Toto je potrebné určiť podľa zásad, ktoré Súdny dvor ozrejmil vo svojom rozhodnutí z 19. decembra 2019 vo veci Pensions‑Sicherungs‑Verein ( 7 ), a rovnako ho musí preskúmať vnútroštátny súd.

7.

Článok 3 ods. 1 a 4 a článok 5 ods. 1, článok 5 ods. 2 písm. a) a článok 5 ods. 4 smernice 2001/23 stanovujú:

„Článok 3

1.   Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.

…

4.   

…

Článok 5

1.   Pokiaľ členské štáty nezabezpečia inak, články 3 a 4 neplatia pre prevody podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa a ktoré je pod dozorom príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti, splnomocnený príslušným verejným orgánom).

2.   Keď sa články 3 a 4 vzťahujú na prevod počas konkurzného konania, ktoré sa začalo vo vzťahu k prevádzateľovi (bez ohľadu na to, či bolo toto konanie ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa, alebo nie) a za predpokladu, že takéto konania sú pod dozorom príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti, ustanovený podľa vnútroštátnych právnych predpisov), môže členský štát zabezpečiť, že:

…

4.   Členské štáty prijmú potrebné opatrenia na zabránenie zneužívania postupov pre prípad platobnej neschopnosti, ktoré by viedli k odňatiu práv zamestnancov stanovených touto smernicou.“

8.

Článok 8 smernice 2008/94 znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.“

9.

§ 613a Bürgerliches Gesetzbuch (Občiansky zákonník, ďalej len „BGB“) má názov „Práva a povinnosti v prípade prevodu podniku“. Odsek 1 uvádza toto.

„1.   Ak podnik alebo jeho časť prechádza na iného vlastníka právnym úkonom, potom nadobúdateľ vstupuje do práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov existujúcich v čase prevodu. Ak sa tieto práva a povinnosti riadia právnymi ustanoveniami kolektívnej zmluvy alebo zmluvy o dielo, stávajú sa súčasťou pracovného pomeru medzi novým vlastníkom a zamestnancom a nemôžu byť zmenené v neprospech zamestnanca pred uplynutím roka odo dňa prevodu…“

10.

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že podľa § 613a ods. 1 BGB nemecké právo v zásade stanovuje, že práva zamestnanca prevedeného na nadobúdateľa v prípade prevodu podniku na zamestnanecké dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia sa zachovajú. Podľa judikatúry vnútroštátneho súdu, začínajúcej rozsudkom zo 17. januára 1980, a nadradených ustanovení konkurzného poriadku sa však § 613a ods. 1 neuplatňuje, pokiaľ nadobúdateľ podniku nie je zodpovedný za časť budúcich dávok podnikového dôchodkového poistenia, ktorá je založená na trvaní zamestnania v podniku zamestnanca pred začatím konkurzného konania. To vychádza zo zásady rovnakého uspokojenia veriteľov. Pri začatí konkurzného konania musia byť dlhy uspokojené výlučne podľa príslušných ustanovení Insolvenzordnung (Konkurzný poriadok).

11.

§ 7 ods. 1 Gesetz zur Verbesserung der betrieblichen Altersversorgung (Betriebsrentengesetz – BetrAVG) (zákon o podnikovom dôchodkovom zabezpečení) stanovuje, že práva nadobudnuté s konečnou platnosťou musia byť uznané právnym orgánom záruky platobnej neschopnosti, zatiaľ čo § 7 ods. 2 šiesta veta stanovuje, že právny orgán záruky platobnej neschopnosti nie je povinný zohľadniť úpravy základu pre výpočet dávok podnikového dôchodkového poistenia, ku ktorým došlo po vyhlásení konkurzu.

12.

§ 14 zákona o podnikovom dôchodkovom zabezpečení s názvom „Inštitúcia pre poistenie pre prípad platobnej neschopnosti“ uvádza, že inštitúciou pre poistenie pre prípad platobnej neschopnosti je Sicherungs‑Verein Versicherungsverein auf Gegenseitigkeit (ďalej len „PSV“). Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania ten istý zákon stanovuje, že práva, ktoré boli nadobudnuté z dôvodu dosiahnutia určitých míľnikov súvisiacich najmä so zamestnaním v podniku, sú zaručené PSV (pozri najmä § 1b a § 30f zákona o podnikovom dôchodkovom zabezpečení).

13.

Vo veci C‑674/18 žalobca EM, ktorý sa narodil v roku 1980, bol zamestnancom spoločnosti Textar GmbH od roku 1996. Zamestnancom spoločnosti Textar GmbH bol okrem iného prisľúbený podnikový starobný dôchodok podľa celopodnikovej zmluvy. Podľa poriadku dôchodkového zabezpečenia predstavovala výška starobného dôchodku za každý odpracovaný rok 0,2 až 0,55 % z hrubej mesačnej mzdy dosiahnutej zamestnancom k určitému dátumu pred ukončením jeho pracovnoprávneho vzťahu.

14.

Pracovnoprávny vzťah žalobcu neskôr prešiel na TMD Friction GmbH. Na jej majetok bolo 1. marca 2009 vyhlásené konkurzné konanie. V apríli 2009 prešiel – aj po začatí konkurzného konania ďalej prevádzkovaný – podnik TMD Friction GmbH z dôvodu prevodu súdom ustanoveným správcom na žalovanú. ( 8 )

15.

PSV – zákonom určená inštitúcia pre poistenie pre prípad platobnej neschopnosti pre podnikové dôchodkové zabezpečenie – oznámila EM, že v čase začatia konkurzného konania z dôvodu jeho veku (29 rokov) ešte nezískal zaručené práva zakladajúce budúci nárok na dôchodok, a preto keď nastane udalosť potenciálne zakladajúca nárok na dávky (napríklad dosiahnutie dôchodkového veku), nedostane podľa nemeckého práva od PSV žiadne dávky.

16.

Pred vnútroštátnym súdom EM tvrdil, že žalovaná mu v budúcnosti pri vzniku udalosti zakladajúcej nárok na dávky (napríklad dosiahnutie dôchodkového veku) musí poskytnúť podnikový starobný dôchodok na základe poriadku dôchodkového zabezpečenia, ktorého výška zahŕňa aj dobu zamestnania existujúcu pred začatím konkurzného konania.

17.

Pred vnútroštátnym súdom žalovaná tvrdila, že pri prevode podniku po začatí konkurzného konania na majetok prevádzateľa podniku nadobúdateľ zodpovedá len za časť podnikového starobného dôchodku, ktorý sa zakladá na dobe zamestnania po začatí konkurzného konania.

18.

Za týchto okolností vnútroštátny súd položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky.

19.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa prípad FL líši od prípadu EM iba v tom, že jeho nárok na dôchodok bol ku začatiu konkurzného konania priznaný.

20.

FL sa narodil v roku 1950 a začal pracovať v spoločnosti Textar GmbH v roku 1968. Podniková dohoda zaručovala zamestnancom okrem iného zamestnanecký starobný dôchodok. Podľa poriadku dôchodkového zabezpečenia výška starobného dôchodku za každý odpracovaný rok predstavovala 0,5 % z hrubej mesačnej mzdy dosiahnutej zamestnancom k určitému dátumu pred ukončením jeho pracovnoprávneho vzťahu.

21.

Pracovnoprávny vzťah žalobcu neskôr prešiel na TMD Friction GmbH. Na jej majetok bolo 1. marca 2009 vyhlásené konkurzné konanie. Dňa 22. apríla 2009 prešiel – aj po začatí konkurzného konania ďalej prevádzkovaný – podnik TMD Friction EsCo GmbH z dôvodu prevodu súdom ustanoveným správcom na žalovanú.

22.

Od 1. augusta 2015 dostáva FL od spoločnosti TMD Friction EsCo GmbH na základe poriadku dôchodkového zabezpečenia zamestnanecký starobný dôchodok vo výške 145,03 eura mesačne.

23.

Od 1. augusta 2015 dostáva FL od PSV aj starobný dôchodok vo výške 816,99 eura mesačne. Podľa nemeckého práva to PSV vypočítala z hrubej mesačnej mzdy žiadateľa ku dňu začatia konkurzného konania (1. marca 2009).

24.

Pred vnútroštátnym súdom FL tvrdil, že TMD Friction EsCo GmbH by mu mala vyplatiť vyšší zamestnanecký dôchodok, ktorý sa zakladá skôr na poriadku dôchodkového zabezpečenia, ktorý sa na neho vzťahuje – zamestnanecký starobný dôchodok vo výške 1115,50 eura mesačne, ktorý vznikol na základe 45 rokov v pracovnoprávnom vzťahu so spoločnosťou TMD Friction EsCo GmbH alebo jej právnych predchodcoch a hrubej mesačnej odmeny vo výške 4940,00 eura v čase ukončenia jeho pracovnoprávneho vzťahu. TMD Friction EsCo GmbH by z toho mala iba odpočítať dávku vo výške 816,99 eura poskytnutú PSV, čím mu dlhuje mesačný dôchodok o 149,48 eura vyšší. ( 9 )

25.

TMD Friction EsCo GmbH tvrdila, že pri prevode podniku po začatí konkurzného konania na majetok prevádzateľa podniku nadobúdateľ zodpovedá len za časť podnikového starobného dôchodku, ktorý sa zakladá na dobe zamestnania po tomto začatí.

26.

Vnútroštátny súd preto navrhuje, aby v rámci prejudiciálneho konania boli položené tie isté otázky, ktoré sú uvedené v bode 18 vyššie, s výnimkou toho, že tretia, piata a šiesta otázka v bode 18 vyššie sa nahrádzajú nasledujúcimi.

27.

Písomné pripomienky predložili Súdnemu dvoru EM, FL, Spolková republika Nemecko a Európska komisia. Všetci sa zúčastnili na pojednávaní 12. decembra 2019 spolu so spoločnosťami TMD Friction GmbH a TMD Friction EsCo GmbH (ďalej spoločne len „žalovaní“).

28.

V tejto časti sa budem zaoberať tromi otázkami, pričom vysvetlím svoj prístup k riešeniu právnej otázky, ktorá nastala vo veciach samých.

29.

Po prvé, ôsma a deviata otázka sú neprípustné. Spory vo veciach samých sa týkajú výkladu vyššie uvedených smerníc EÚ v konaní medzi súkromnými osobami, takže priamy účinok týchto smerníc nemôže mať rozhodujúci význam. ( 10 ) Bez ohľadu na to sa ôsma a deviata otázka týkajú priamych záväzkov vyplývajúcich zo smernice 2008/94, pričom deviata otázka sa v zásade týka PSV. ( 11 )

30.

PSV však nie je účastníkom konania a ôsma a deviata otázka, ktorých odpovede by sa obe týkali jej záujmov, presahujú negatívne dôsledky na práva tretích osôb, ( 12 ) ako to umožňuje judikatúra Súdneho dvora. ( 13 ) Ak by teda Súdny dvor mal odpovedať na ôsmu a deviatu otázku o priamom účinku, na otázky, ktoré boli položené vo veciach samých a boli zodpovedané 19. decembra 2019 vo vyššie uvedenom rozsudku vo veci Pensions‑Sicherungs‑Verein ( 14 ), javí sa, že by to malo nevyhnutne za následok porušenie rovnosti zbraní a práva obhajoby podľa článku 47 Charty základných práv Európskej únie. ( 15 ) Keďže PSV nie je žalovaným, otázky sú tiež hypotetické.

31.

Preto minimálna záruka poskytnutá v článku 8 smernice 2008/94 ( 16 ) môže byť relevantná pre spory vo veciach samých, pokiaľ je toto ustanovenie spojené s právnymi dôsledkami vyplývajúcimi pre žalovaných napríklad z hľadiska výkladu článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. ( 17 )

32.

Vzhľadom na to, že spory vo veciach samých sa týkajú horizontálnej žaloby medzi dvoma súkromnoprávnymi účastníkmi konania, vnútroštátny súd musí zohľadniť všetky predpisy vnútroštátneho práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu predmetnej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou, a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ. ( 18 )

33.

Po druhé, keďže je potrebné uviesť, že informácie predložené Súdnemu dvoru sa týkali ustanovení nemeckých predpisov o platobnej neschopnosti a dôchodkoch, pripomínam, že podľa ustálenej judikatúry Súdny dvor nemá právomoc vykladať vnútroštátne ustanovenia alebo rozhodnúť, či interpretácia týchto ustanovení orgánmi členského štátu je správna. ( 19 ) Tieto návrhy sa teda obmedzujú na výklad príslušných ustanovení smerníc 2001/23 a 2008/94 a nebudú sa zaoberať významom pojmov nemeckého práva.

34.

Po tretie v záujme poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu uvediem, čo považujem za hlavné ciele, o ktoré sa opierajú položené otázky, a preformulujem ich.

35.

Zdá sa, že sú trojaké: 1. určiť, či sa na vec samu vzťahuje článok 3 alebo 5 smernice 2001/23 alebo obidva; 2. či za daných okolností príslušné ustanovenie, správne interpretované, prevádza zodpovednosť za nároky, o ktoré požiadali EM a FL, na žalovaných, a 3. úloha článku 8 smernice 2008/94 pri tomto úkone.

36.

Podľa ustálenej judikatúry môže Súdny dvor v rámci návrhu na začatie prejudiciálneho konania poskytnúť vnútroštátnym súdom všetky usmernenia, ktoré považuje za potrebné na vyriešenie sporu vo veci samej, ale iba tieto vnútroštátne súdy sú oprávnené určiť, či sú skutkové podmienky vedúce k uplatneniu pravidla práva Únie vo veci prejednávanej pred vnútroštátnymi súdmi splnené, a zistiť, aké dôsledky majú pre rozsudok, ktorý tieto súdy majú vydať. ( 20 )

37.

Súdny dvor okrem toho v rámci výkladu článkov 3 až 5 smernice 2001/23 zdôraznil, že na účely poskytnutia užitočnej odpovede vnútroštátnemu súdu môže Súdny dvor preformulovať položené otázky. ( 21 )

38.

Navrhujem teda vylúčiť prvé štyri otázky, keďže sa týkajú prednosti článku 3 smernice 2001/23 pred jej článkom 5, čo nie je podporené v judikatúre Súdneho dvora, ani smernici 2001/23. Vzhľadom na prvý z troch vyššie uvedených cieľov (bod 35) by prvá otázka mohla byť formulovaná v nasledujúcom zmysle.

39.

Identifikácia príslušných ustanovení a akákoľvek hierarchia medzi nimi je kvalitatívne odlišným postupom od určenia, či problém, ktorý sa vyskytuje v jednotlivom prípade, patrí do ich vecnej pôsobnosti.

40.

Ako je podrobne vysvetlené nižšie (body 44 až 59), dospel som k záveru, že ak konkurzné konanie nespadá do vecnej pôsobnosti článku 5 smernice 2001/23, ďalšie ustanovenia obsiahnuté v tejto smernici, ako napríklad článok 3 ods. 4, nemožno vykladať tak, že zahŕňajú konkurzné konanie, keďže článok 5 smernice 2001/23 je lex specialis.

41.

Navrhujem preto, aby Súdny dvor odpovedal na nasledujúcu otázku.

42.

Ako je vysvetlené nižšie (pozri body 61 až 79), dospel som k záveru, že spory vo veciach samých patria do vecnej pôsobnosti článku 5 ods. 2 smernice 2001/23. Na splnenie druhého z cieľov uvedených v bode 35 je však potrebná tretia otázka. Je pre skutkové okolnosti sporov vo veciach samých záväzný niektorý z pododsekov článku 5 ods. 2 smernice 2001/23, aby žalovaní zaručili dôchodkové dávky požadované EM a FL? Na tento účel by mohla byť položená tretia otázka:

43.

Nakoniec, ako to vyplýva z piatej, šiestej a siedmej otázky, vnútroštátny súd sa chce dozvedieť viac o vplyve článku 8 smernice 2008/94 na výklad smernice 2001/23. Navrhujem teda túto poslednú otázku:

44.

Na preformulovanú prvú otázku by sa malo odpovedať v tom zmysle, že ak právne predpisy členského štátu obmedzujú doplnkové podnikové dôchodkové zabezpečenie zamestnancov, za ktoré je podľa právnych predpisov Únie zodpovedný nadobúdateľ podniku z dôvodu platobnej neschopnosti prevádzateľa, práva týchto zamestnancov, pokiaľ ide o nadobúdateľa, sa riadia predovšetkým článkom 5 smernice 2001/23.

45.

Zo spisu vyplýva, že platobná neschopnosť je predpokladom zmiernenia práv na dôchodok prevedených zamestnancov na základe judikatúry vnútroštátneho súdu zo 17. januára 1980, ktorá je jadrom ich obáv. Ako je uvedené v písomných pripomienkach Komisie, začatie konkurzného konania spôsobilo stratu práva žalobcov.

46.

Je potrebné zdôrazniť, že ochrana poskytovaná smernicou 2001/23 zahŕňa všetky práva zamestnancov za predpokladu, že sa na nich nevzťahuje výnimka výslovne stanovená samotnou smernicou. ( 22 ) Článok 3 ods. 1 smernice 2001/23 v zásade zaväzuje nadobúdateľa, aby pri výpočte práv finančnej povahy bral do úvahy celé obdobie zamestnania. ( 23 ) Prípustné sú iba výnimky, ktoré patria do rámca stanoveného v smernici 2001/23, a výnimky je potrebné vykladať reštriktívne, keďže vylučujú hlavný cieľ smernice 2001/23: ochranu zamestnancov v súvislosti s určitými prevodmi podnikov. ( 24 )

47.

Prvé štyri otázky sa zdajú byť založené na nesprávnom pochopení štruktúry smernice 2001/23 v tom, že sú založené na predpoklade, že judikatúra vnútroštátneho súdu zo 17. januára 1980 vylučujúca obdobie zamestnania pred platobnou neschopnosťou, pokiaľ ide o podnikové dôchodkové povinnosti prevádzateľov voči prevedeným zamestnancom, spadá do rozsahu diskrečnej právomoci členských štátov v zmysle spojenia „pokiaľ členské štáty neupravia inak“ v článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2001/23, alebo že by mohli podliehať súladu s článkom 3 ods. 4 písm. b) tejto smernice.

48.

Ako sa uvádza v písomných pripomienkach Nemecka a tiež EM a FL, článok 5 smernice 2001/23 je lex specialis, ( 25 ) ktorý upravuje výlučne rozsah, v akom môžu členské štáty vylúčiť zamestnancov prevedených od platobne neschopných prevádzateľov z ochrany článkov 3 a 4.

49.

Po prvé, nevyhnutne to vyplýva zo znenia článku 5. Jeho vzťah k článkom 3 a 4 je obmedzený na poskytnutie diskrečnej právomoci členským štátom rozšíriť ochranu poskytovanú v článkoch 3 a 4 „pre akékoľvek prevody podnikov…, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa a ktoré je pod dozorom príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti, splnomocnený príslušným verejným orgánom)“ (článok 5 ods. 1). Zovšeobecnený odkaz na články 3 a 4 smernice 2001/23 sa nachádza aj v článku 5 ods. 2, ako aj ďalší priestor na obmedzenie ochrany poskytovanej v článkoch 3 a 4, pokiaľ ide o „prevod počas konkurzného konania, ktoré sa začalo vo vzťahu k prevádzateľovi (bez ohľadu na to, či bolo toto konanie ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa, alebo nie) a za predpokladu, že takéto konania sú pod dozorom príslušného verejného orgánu“. [Článok 5 ods. 2 písm. a)].

50.

Okrem toho, ako uviedol zástupca EM na pojednávaní, článok 5 sa má vykladať tak, aby odrádzal od zneužívania v prípade platobnej neschopnosti, keďže členské štáty sú povinné prijať opatrenia na zabránenie takého zneužitia podľa článku 5 ods. 4 smernice 2001/23. Interpretácia smernice spôsobom, ktorý poskytuje členským štátom voľnú úvahu na zmiernenie práv zamestnancov v súvislosti s (formami) konkurzného konania, na ktoré sa nevzťahuje článok 5 smernice, odkazom na iné ustanovenie smernice 2001/23, ako je článok 3 alebo 4, by bola v rozpore s týmto cieľom. ( 26 ) Taktiež by to nebolo v súlade so štruktúrou smernice 2001/23.

51.

V dôsledku toho ani štruktúra, ani vnútorný kontext, ( 27 ) ani znenie smernice 2001/23 neumožňujú dospieť k záveru, že jej článok 5 je všeobecne podriadený článku 3 alebo pravidlám obsiahnutým v článku 3 ods. 4 o starobných dôchodkoch v rámci podnikových alebo medzipodnikových doplnkových dôchodkových systémov. Iba článok 5 ods. 2 písm. a) je podmienený iným ustanovením práva EÚ, konkrétne smernicou 80/987, ktorá predchádzala smernici 2008/94. ( 28 ) Ako sa uvádza v písomných pripomienkach EM, odkaz na smernicu 2008/94 (vo forme jej predchodcu smernice 80/987) v článku 5 smernice 2001/23 ďalej posilňuje jej postavenie lex specialis.

52.

Odôvodnenie 7 smernice 2001/23 odzrkadľuje účel vytvorenia výslovného nástroja, ktorý by umožnil členským štátom rozhodovať v konkrétnej oblasti. Okrem iného sa v ňom uvádza, že smernica Rady 77/187/EHS zo 14. februára 1977 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov [neoficiálny preklad] ( 29 ) bola zmenená a doplnená „z hľadiska… legislatívnych tendencií členských štátov vo vzťahu k záchrane podnikov, ktoré sa ocitli v hospodárskych ťažkostiach“.

53.

Prístup, ktorý obhajujem, je ďalej podporený legislatívnou históriou smernice 2001/23.

54.

Článok 5 smernice 2001/23 sa stal súčasťou tejto smernice v dôsledku zmeny smernice 77/187 článkom 4a smernice Rady 98/50/ES z 29. júna 1998, ktorou sa mení a dopĺňa smernica 77/187 ( 30 ).

55.

Zavedenie osobitných pravidiel týkajúcich sa platobnej neschopnosti sa odráža v odôvodnení 7 smernice 98/50. ( 31 ) Uvádza sa v ňom, že „s cieľom zabezpečiť prežitie platobne neschopných podnikov by sa členským štátom malo výslovne povoliť neuplatňovať články 3 a 4 smernice 77/187/EHS na prevody uskutočnené v rámci likvidácie a určité odchýlky od všeobecných ustanovení tejto smernice by sa mali povoliť v prípade prevodov uskutočnených v rámci konkurzného konania“ [neoficiálny preklad] (kurzívou zvýraznil generálny advokát).

56.

Ďalej odôvodnenie 3 smernice 98/50 uvádza, že jej cieľom bolo zmeniť a doplniť smernicu 77/187 „vzhľadom na“ [neoficiálny preklad], najmä „judikatúru Súdneho dvora“ [neoficiálny preklad]. ( 32 ) Ako nedávno podrobne vysvetlil generálny advokát Szpunar, ( 33 ) táto judikatúra stanovila výnimku zo záruk stanovených v smernici 77/187, ktorá bola pôvodne odôvodnená osobitnou povahou konkurzného práva. ( 34 )

57.

Návrh Komisie, na ktorom bola založená smernica 98/50 ( 35 ), rovnako ustanovil, že „s cieľom zabezpečiť prežitie platobne neschopných podnikov by sa členským štátom malo výslovne povoliť neuplatňovať články 3 a 4 smernice na prevody uskutočnené v rámci likvidácie a určité odchýlky od všeobecných ustanovení tejto smernice by sa mali povoliť v prípade prevodov uskutočnených pred likvidáciou v rámci konkurzného konania“, zatiaľ čo v stanovisku Hospodárskeho a sociálneho výboru sa uvádza, že nové ustanovenia „návrhu týkajúce sa platobnej neschopnosti sú vítaným pokusom o zavedenie prvku flexibility“ ( 36 ).

58.

Stručne povedané, v legislatívnej histórii smernice 2001/23 nič nenaznačuje, že flexibilita, ktorá sa má členským štátom poskytnúť v súvislosti s prevodom platobne neschopných podnikov, sa mala podriadiť už existujúcim všeobecným pravidlám o výhodách vymenovaných v článku 3 ods. 4 smernice 2001/23. Patria sem dávky v starobe podľa doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov, kategória objavujúca sa vo veciach samých. Dodávam, že je jednoducho v rozpore s právnou logikou, že jedna a tá istá situácia sa môže riadiť dvoma rôznymi ustanoveniami, ako sú články 3 a 5 smernice 2001/23.

59.

Z týchto dôvodov navrhujem odpovedať na prvú otázku, tak ako bola preformulovaná, v zmysle bodu 44 vyššie.

60.

Na druhú otázku je potrebné odpovedať v tom zmysle, že konkurzné konanie opísané v návrhu na začatie prejudiciálneho konania nepatrí do vecnej pôsobnosti článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, ale do vecnej pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. a) tejto smernice.

61.

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva záporná odpoveď na túto otázku, pokiaľ ide o článok 5 ods. 1, najmä vzhľadom na skutočnosť, že na výklad článku 5 ods. 1 je rozhodujúca judikatúra predchádzajúca článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. ( 37 ) Podľa tejto judikatúry sú rozhodujúcimi kritériami na určenie, či konkurzné konanie predstavuje „konkurzné konanie alebo iné podobné insolvenčné konanie začaté s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa a prebiehajúceho pod dohľadom orgánu verejnej moci“, „podmienky“ tohto konania a jeho „cieľ“ ( 38 ).

62.

Súdny dvor rozhodol, že na to, aby sa na prevod podniku vzťahovala výnimka uvedená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, musia byť splnené tri kumulatívne podmienky, a to, že prevádzateľ je subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, že toto konanie bolo zahájené na účely likvidácie aktív prevádzateľa a že na toto konanie dohliada príslušný verejný orgán. ( 39 ) Na základe spisu nie je vo veciach samých splnená iba druhá z týchto podmienok. Týka sa cieľa likvidácie.

63.

Zástupca žalovaných na pojednávaní zdôraznil, že prevod, ktorý je predmetom sporov vo veciach samých, zachránil pracovné miesta a podnik mohol pokračovať a prekvitať. V písomných pripomienkach Nemecko uvádzalo, že cieľom súčasného nemeckého práva je udržať zamestnancov v zamestnaní, a na pojednávaní ďalej tvrdilo, že obmedzenie zodpovednosti prevádzateľov v prípade platobne neschopných podnikov v súvislosti s dôchodkami vedie k získaniu atraktívnejšieho podniku po prevode. V opačnom prípade by bola cena podniku vyššia. Tieto faktory sa objavujú aj v návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

64.

Ako sa však uvádza v písomných pripomienkach EM, práve tento typ cieľa bol vylúčený z judikatúry týkajúcej sa článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. Požiadavku, aby sa začalo konanie na účely likvidácie, nespĺňa konanie, ktorého cieľom je pokračovanie v činnosti dotknutého podniku. ( 40 ) To platí bez ohľadu na názov, ktorý sa pripisuje predmetnému konaniu podľa práva členského štátu. V už citovanom rozsudku Komisia/Taliansko ( 41 ) argumenty talianskej vlády odôvodňujúce jej vlastné neuplatňovanie smernice 2001/23 vo vzťahu k podnikom v „kríze“ na základe toho, že inak „prípadný nadobúdateľ by mohol byť odradený od nadobudnutia podniku, ak by musel zachovať nadbytočný personál prevedeného podniku“ ( 42 ), Súdny dvor neakceptoval.

65.

Nerozumiem tomu, ako sa na sporné konanie vo veciach samých dá pozerať inak, ako na konanie smerujúce k zachovaniu prevádzkyschopnosti podniku alebo jeho životaschopných jednotiek, ( 43 ) ako na konanie smerujúce k likvidácii majetku, ktoré vedie k maximalizácii kolektívneho uspokojenia veriteľov. ( 44 ) To sa podľa judikatúry Súdneho dvora vyžaduje na to, aby sa na konkurzné konanie mohla vzťahovať výnimka uvedená v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23.

66.

Najpozoruhodnejšie je, že proces trval iba štyri mesiace. Podnik bol v tomto časovom rámci prevedený z jednej dcérskej spoločnosti skupiny TMD na inú, čím sa podnik zachoval ako pokračujúci podnik. Je nesporné, že podnik pokračoval v obchodovaní na tej istej adrese a prevádzateľ aj nadobúdateľ boli viazaní rovnakou kolektívnou zmluvou. Zdá sa, že žiadny orgán nevydal príkaz na likvidáciu majetku.

67.

V každom prípade, aj keď sa konkurzné konanie často používa na účely reštrukturalizácie, jeho cieľom nie je likvidácia podniku. ( 45 ) V judikatúre sa už dávno stanovilo, že postupy určené na podporu pokračovania podnikania s cieľom jeho následného zotavenia nespadajú do vecnej pôsobnosti článku 5 ods. 1 smernice 2001/23. ( 46 ) Je to tak aj vo veciach samých.

68.

Keby to bol koniec analýzy, neváhal by som odporučiť Súdnemu dvoru, aby rozhodol, že žalovaní musia zaručiť dôchodkové dávky EM aj FL, tak ako keby ku konkurznému konaniu nikdy nedošlo. Diskrečná právomoc, ktorú členským štátom priznáva článok 5 ods. 2 písm. a), by však tiež mala byť zohľadnená, ako aj otázka, do akej miery je to v súlade s judikatúrou vnútroštátneho súdu zo 17. januára 1980.

69.

Po prvé poznamenávam, že článok 5 ods. 2 písm. b) nie je pre túto vec relevantný, pretože sa zdá, že vo veciach samých neexistuje dohoda o zmene „zamestnaneckých podmienok zamestnancov určených na zachovanie pracovných príležitostí tým, že sa zabezpečí prežitie podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu“.

70.

Článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 bol tiež doteraz predmetom oveľa menšej analýzy Súdneho dvora ako článok 5 ods. 1 ( 47 ) Preto mojím sprievodcom pri určovaní jeho významu bude doteraz (obmedzená) judikatúra a znenie, kontext a ciele tohto ustanovenia. ( 48 )

71.

Súdny dvor rozhodol, že „základným predpokladom“ pre článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 „je uplatnenie článkov 3 a 4“ ( 49 ). Je to v súlade s ustáleným pravidlom, podľa ktorého sa ustanovenia smernice 2001/23, ktoré stanovujú výnimky z práv a povinností, ktoré zaväzujú nadobúdateľa, majú vykladať striktne. ( 50 )

72.

Znenie, ako aj prípravné práce k článku 5 ods. 2 písm. a) ukazujú, že bol vložený s cieľom zveriť členským štátom diskrečnú právomoc obmedziť práva a povinnosti prevedené prevádzateľom, najmä ak sa konanie nezačalo na účel likvidácie aktív prevádzateľa.

73.

Pokiaľ ide o prípravné práce, odkazujem na materiál v bodoch 55 a 57 vyššie. Členským štátom sa mali udeliť „určité výnimky“ iba na zabezpečenie prežitia platobne neschopných podnikov.

74.

V úvodnom znení článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 sa uvádza „keď sa články 3 a 4 vzťahujú na prevod počas konkurzného konania, ktoré sa začalo vo vzťahu k prevádzateľovi (bez ohľadu na to, či bolo toto konanie ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa, alebo nie)…“.

75.

Toto znenie môže znamenať iba to, že na účely tohto konania sa práva a povinnosti prevedené na nadobúdateľov podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/23 vzťahujú na všetky konkurzné konania, ktoré sa nezačali s cieľom likvidácie aktív prevádzateľa, ako je to vo veciach samých, vzhľadom na to, že členský štát nemôže výslovne rozhodnúť inak, na rozdiel od znenia článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, ktorý začína „pokiaľ členské štáty nezabezpečia inak“. Úvodné slová článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23, „keď sa články 3 a 4 vzťahujú na prevod počas konkurzného konania“, sa netýkajú diskrečnej právomoci v rukách členských štátov, ale skutkových a právnych predpokladov na uplatnenie článkov 3 a 4 smernice 2001/23, ako napríklad existencia „prevodu“. Členský štát rozhoduje podľa článku 5 ods. 2 písm. a) a písm. b).

76.

Tento výklad je tiež v súlade s judikatúrou Súdneho dvora. ( 51 ) Odchýlky od toho, čo môžu členské štáty uplatniť v súvislosti s konkurzným konaním, ktoré nebolo začaté s cieľom likvidácie prevádzateľa, sú stanovené v písmene a).

77.

Ďalej sa v písomných pripomienkach Nemecka uvádza, že podľa nemeckého práva existuje obmedzená výnimka, pokiaľ ide o práva nadobudnuté pred vyhlásením platobnej neschopnosti s cieľom zabezpečiť obnovenie podniku, ako to umožňuje článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. Sú to presne obmedzené výnimky, ktoré sú obsiahnuté v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23.

78.

Na rozhodnutie vnútroštátneho súdu z 18. januára 1980 a jeho následnú judikatúru sa teda môže nazerať ako na výnimku, ktorá sa uplatňuje na konkurzné konania patriace do vecnej pôsobnosti článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. Skutočnosť, že pred zaradením článku 5 do smernice 2001/23 nebola zavedená žiadna výnimka, nie je relevantná. Členské štáty nie sú povinné prijať osobitné opatrenia na vykonávanie smerníc za predpokladu, že tieto opatrenia sú právne záväzné. ( 52 ) Nie je dôležité, že judikatúra vnútroštátneho súdu je datovaná na 18. januára 1980, t. j. pred nadobudnutím účinnosti smernice 2001/23, keďže pravidlá, ktoré už existujú v právnych predpisoch členských štátov, umožňujú smernicu prebrať. ( 53 ) Ako však vysvetlím vo svojej odpovedi na tretiu otázku nižšie, implementácia judikatúrou môže spôsobiť ťažkosti, pokiaľ ide o požiadavky právnej istoty práva EÚ.

79.

V každom prípade práve z týchto dôvodov navrhujem odpovedať na druhú otázku tak, ako bola preformulovaná, v zmysle bodu 60 vyššie.

80.

Tretia otázka, tak ako je preformulovaná vyššie, by sa mala zodpovedať v tom zmysle, že článok 5 ods. 2 písm. a) umožňuje podľa právnych predpisov členského štátu obmedzenie v tom zmysle, že nadobúdateľ nie je zodpovedný za doplnkové dôchodkové dávky na základe odpracovanej doby pred začatím konkurzného konania, ak sú tieto dávky právne vymožiteľné, ( 54 ) takže dotknutí zamestnanci majú podľa právnych predpisov členského štátu právo podniknúť kroky na uplatnenie týchto práv pred súdmi členských štátov s cieľom zabezpečiť vyplatenie príslušných dôchodkových dávok od prevádzateľa. ( 55 ) V každom prípade je na vnútroštátnom súde, aby overil, či akýkoľvek výkon diskrečnej právomoci členského štátu podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 prostredníctvom judikatúry nastal s presnosťou a jasnosťou potrebnou na zaručenie právnej istoty.

81.

Prípad spoločnosti TMD Friction GmbH je jednoznačný, pokiaľ ide o EM, pretože, ako sa uvádza v písomných pripomienkach EM, podľa znenia článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 dôchodkové dávky neboli „splatné“ („dues“ vo francúzštine) v čase prevodu, ako to vyžaduje toto ustanovenie, pretože nenastala okolnosť, ktorá by viedla k vzniku nároku na penzijné dávky; menovite v prípade EM dosiahnutie dôchodkového veku.

82.

Na rozdiel od toho je postavenie FL zložitejšie, keďže je bývalým zamestnancom. Hoci FL dosiahol dôchodkový vek po vyhlásení platobnej neschopnosti (odchod do dôchodku 31. júla 2015), v spise sa ďalej uvádza, že dôchodkové dávky boli FL v čase začatia konkurzného konania „priznané“. Vnútroštátnemu súdu teda prináleží overiť, či bol FL oprávnený ku dňu začatia konkurzného konania žiadať od prevádzateľa sporné doplnkové dôchodkové dávky v zmysle bodu 80 vyššie. Ak bol, oslobodenie nadobúdateľa od zodpovednosti za ich platbu je v súlade so smernicou 2001/23.

83.

Slovo „splatný“ je možné vykladať iba v tom zmysle, že znamená okamih, v ktorom je zamestnanec oprávnený poberať starobný dôchodok, napríklad z titulu udalosti, ktorá zakladá jeho nárok. Prijatím argumentácie uvedenej v písomných pripomienkach Nemecka v tom zmysle, že povinnosť sa stáva „splatnou“ z dôvodu práva, ktoré je predmetom nadobudnutia, keď vzniká ekonomická záťaž pre prevádzateľa (t. j. pred platobnou neschopnosťou), by viedlo k vzniku neprijateľnej situácie, pokiaľ ide o rozdelenie majetku pri platobnej neschopnosti.

84.

Okrem toho, že to je v rozpore so znením článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23, je to tiež nezlučiteľné s právnou istotou a hladkým fungovaním pravidla o rovnakom uspokojení pohľadávok veriteľov. Ako sa uvádza v písomných pripomienkach EM, keďže EM ešte nie je v dôchodkovom veku, jeho strata sa dá iba odhadnúť na nie zanedbateľnú sumu 430 eur mesačne z odhadovaného zamestnaneckého dôchodku 1300 eur mesačne. To je v rozpore s veľmi presnou kalkuláciou, ktorá je základom strát FL, vypočítaných na 149,98 eura.

85.

Ďalej sa pojem „splatné“ podľa článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23, keďže obmedzuje práva zamestnancov podľa smernice 2001/23, má vykladať striktne. ( 56 ) Má sa tiež vykladať s náležitým zreteľom na smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2019/1023 z 20. júna 2019 o rámcoch preventívnej reštrukturalizácie, o oddlžení a diskvalifikácii a o opatreniach na zvýšenie účinnosti reštrukturalizačných, konkurzných a oddlžovacích konaní a o zmene smernice (EÚ) 2017/1132 (Smernica o reštrukturalizácii a insolvencii) ( 57 ), ktorú musia členské štáty implementovať do 17. júla 2021. ( 58 ) Ustanovuje sa v nej, že „rámec preventívnej reštrukturalizácie ustanovený v tejto smernici by nemal ovplyvniť pohľadávky a nároky voči dlžníkovi, ktoré vyplývajú zo systémov dôchodkového poistenia zamestnancov, ak tieto pohľadávky a nároky vznikli v období pred reštrukturalizáciou“ ( 59 ). To naznačuje výklad smernice 2001/23, ktorý maximalizuje povinnosti týkajúce sa dôchodkov prevedených zamestnancov podnikov v reštrukturalizácii, a nie taký, ktorý ich minimalizuje.

86.

Právna istota zaväzuje súd členského štátu, aby v každom prípade overil, či judikatúra vnútroštátneho súdu, ktorá sa datuje k 18. januáru 1980, môže predstavovať platný výkon obmedzenia stanoveného v článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. ( 60 )

87.

Súdny dvor nedávno v súvislosti s výpočtom dôchodkových dávok opätovne potvrdil, že právna istota sa uplatňuje osobitne prísne v prípade existencie právnej úpravy, ktorá môže mať finančné dôsledky, aby práva, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie, boli vykonané dostatočne presne, jasne a predvídateľne s cieľom umožniť dotknutým osobám presne poznať ich práva a povinnosti a podľa toho konať, ako aj prípadne sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi. ( 61 )

88.

Súdny dvor rovnako rozhodol, že v rámci výnimiek zo smerníc týkajúcich sa práv pracovníkov v pracovnom pomere, „pokiaľ právo Únie ponecháva členským štátom možnosť odchýliť sa od niektorých ustanovení smernice, členské štáty sú povinné vykonávať diskrečnú právomoc v súlade so všeobecnými zásadami práva Únie, medzi ktoré patrí aj zásada právnej istoty. Preto sa musia ustanovenia umožňujúce fakultatívne odchýlky zo zásad zakotvených smernicou vykonať s požadovanou presnosťou a jasnosťou, aby sa vyhovelo požiadavkám vyplývajúcim z uvedenej zásady“ ( 62 ).

89.

Zo spisu vyplýva, a na pojednávaní to potvrdil zástupca Komisie, že aktívne opatrenia prijaté Nemeckom na vykonanie smernice 2001/23 sa sústreďujú okolo § 613a nemeckého Občianskeho zákonníka. Dojem vyvolaný na pojednávaní bol prejavom rozporu medzi článkom 5 smernice 2001/23 a legislatívnymi opatreniami v Nemecku v oblasti platobnej neschopnosti. Ide o dôvod navyše, aby vnútroštátny súd overil súlad so zásadami uvedenými v bodoch 87 a 88 vyššie.

90.

Práve z týchto dôvodov treba na otázku 3 odpovedať v zmysle uvedenom v bode 80 týchto návrhov.

91.

Štvrtá otázka, tak ako je preformulovaná, by sa mala zodpovedať v tom zmysle, že splnenie požiadaviek článku 8 smernice 2008/94 podľa právnych predpisov členského štátu je predpokladom uplatnenia článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23. Zníženie sumy podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, ak bývalý zamestnanec dostane menej ako polovicu sumy dávky vyplývajúcej z jeho alebo jej nadobudnutých práv, alebo ak v dôsledku zníženia bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť pod hranicou rizika chudoby stanovenou Eurostatom pre príslušný členský štát, čo je však úloha vnútroštátneho súdu, aby o tom rozhodol.

92.

Postavenie článku 8 smernice 2008/94 ako predpokladu na zmiernenie povinností uložených nadobúdateľom podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/23 je nevyvrátiteľné zo znenia článku 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 a slov „za predpokladu, že“.

93.

Ako je vysvetlené vyššie, potenciálny význam článku 8 smernice 2008/94 sa obmedzuje na FL, keďže článok 5 ods. 2 písm. a) smernice 2001/23 umožňuje vylúčenie dlhov „splatných“ iba pred prevodom alebo začatím konkurzného konania pod podmienkou, že právne predpisy členského štátu poskytujú „najmenej takú rovnocennú ochranu“ akou je ochrana poskytnutá smernicou 2008/94. Judikatúra od rozsudku Robins a i. ( 63 ) zaviedla test proporcionality, ktorý obsahuje minimálnu povinnosť zaručiť 50 % starobných dávok vyplývajúcich z akumulovaných práv na dôchodok v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému. ( 64 ) Súdny dvor tiež rozhodol, že „článok 8 má zabezpečiť ochranu dlhodobých záujmov zamestnancov, keďže tieto záujmy týkajúce sa nadobudnutých alebo nadobúdaných práv sa v zásade vzťahujú na celé obdobie dôchodku“ ( 65 ).

94.

Je potrebné poznamenať, že vyššie opísaná zásada vo veci Robins sa ďalej vyvíjala vo svetle rozsudku Súdneho dvora v rozsudku z 19. decembra 2019, Pensions‑Sicherungs‑Verein. Súdny dvor rozhodol:

„Článok 8 smernice 2008/94 sa má vykladať v tom zmysle, že zníženie výšky podnikových dôchodkových dávok vyplácaných bývalému zamestnancovi z dôvodu platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa sa považuje za zjavne neprimerané, aj keď dotknutá osoba dostáva aspoň polovicu sumy dávok vyplývajúcich z jej nadobudnutých práv, ak tento bývalý zamestnanec už žije alebo by musel žiť z dôvodu tohto zníženia pod hranicou rizika chudoby určenou pre dotknutý členský štát Eurostatom.“ ( 66 )

95.

Aj keby to bola úloha súdu členského štátu, aby to overil, keďže FL žiada od žalovaného iba doplnkový dôchodok, ktorý je o 149,48 eura vyšší, ako je to v súčasnosti, zdá sa, že táto hranica je dosiahnutá, najmä ak je v písomných pripomienkach FL uvedené, že ide o stratu iba 12,8 %. Okrem toho tvrdenie uvedené v písomných pripomienkach FL v tom zmysle, že ústupky zamestnancov ako FL pri zabezpečovaní pokračovania podniku sú relevantné pre uplatnenie proporcionality, nie sú judikatúrou uznané.

96.

Zdôrazňujem však, že povinnosť uvedená v článku 8 smernice 2008/94 je nevyhnutnou minimálnou zárukou ochrany zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľov (odôvodnenie 3). Článok 8 zaväzuje členské štáty bez ohľadu na opatrenia, ktoré členské štáty zaviedli, pokiaľ ide o prevedených pracovníkov, k všeobecnému prevodu starobných, invalidných a pozostalostných dávok podľa článku 3 ods. 4 písm. a) smernice 2001/23 a minimálne povinnosti uložené členským štátom v článku 3 ods. 4 písm. b) vo vzťahu k takýmto dávkam všeobecne.

97.

Stručne povedané, článok 8 smernice 2008/94 je konečnou zárukou, ktorá členským štátom ukladá povinnosť „zabezpečiť pracovníkom… minimálny stupeň ochrany vyžadovaný týmto ustanovením“ ( 67 ). Charakteristickým znakom tejto povinnosti je vytvorenie ochrany, ktorá je úplne ekonomicky nezávislá od platobne neschopného prevádzateľa. ( 68 ) Stojí za zamestnancom bez ohľadu na opatrenia zavedené členskými štátmi podľa smernice 2001/23 v súlade s článkom 3 ods. 4, pokiaľ ide o dôchodky. Je to v súlade s jedným z hlavných cieľov tzv. „reštrukturalizačných smerníc“ zo 70. rokov 20. storočia – zmiernenia negatívnych sociálnych dôsledkov reštrukturalizačných operácií. ( 69 )

98.

Na štvrtú otázku, tak ako bola preformulovaná, by sa malo odpovedať tak, ako bolo uvedené v bode 91 vyššie.

99.

Navrhujem preto odpovedať na prejudiciálne otázky v preformulovanom znení takto: