1. 

V predmetnom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podanom podľa článku 267 ZFEÚ, Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko) kladie Súdnemu dvoru tri otázky týkajúce sa výkladu článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia Rady (EHS) č. 1408/71 zo 14. júna 1971 o uplatňovaní systémov sociálneho zabezpečenia na zamestnancov a ich rodiny, ktorí sa pohybujú v rámci spoločenstva, zmeneného nariadením Rady (ES) č. 1606/98 z 29. júna 1998 ( 2 ) (ďalej len „nariadenie č. 1408/71“), a článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia ( 3 ), zmeneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 ( 4 ) (ďalej len „nariadenie č. 883/2004“).

2. 

Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania má pôvod v spore medzi AFMB Ltd (ďalej len „AFMB“), spoločnosťou so sídlom na Cypre, ako aj viacerými vodičmi v medzinárodnej cestnej doprave, a Raad van bestuur van de Sociale verzekeringsbank (správna rada Sociálnej poisťovne, Holandsko; ďalej len „RSVB“) vo veci rozhodnutia tejto RSVB, podľa ktorého sa na uvedených vodičov uplatňovala holandská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia, a nie cyperská právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia. Toto správne rozhodnutie je spochybnené zo strany spoločnosti AFMB, ktorá sa na účely uplatnenia cyperskej právnej úpravy odvoláva na pracovné zmluvy uzatvorené s týmito vodičmi, v ktorých je AFMB výslovne označená ako „zamestnávateľ“, a to napriek skutočnosti, že títo vodiči sú zvyčajne daní k dispozícii holandským dopravcom, s ktorými AFMB uzatvorila zmluvy o správe vozového parku.

3. 

Objasnenie spornej otázky o tom, kto by mal byť považovaný za „zamestnávateľa“ v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004 vo veci samej – AFMB alebo holandské podniky – má podstatný význam v rozsahu, v akom umožňuje určiť vnútroštátnu právnu úpravu uplatniteľnú v oblasti sociálneho zabezpečenia na účely zabezpečenia šoférom medzinárodnej cestnej dopravy ich práva na prístup k vnútroštátnym systémom sociálneho zabezpečenia nezávisle od skutočnosti, že uzatvorili pracovné zmluvy v iných členských štátoch, ako je ich štát pôvodu. V tomto kontexte však treba mať na zreteli dopad na jednotný trh Únie, najmä na zásady voľného pohybu a voľnej hospodárskej súťaže, ktorý môže mať uplatnenie vnútroštátnej právnej úpravy jedného členského štátu stanovujúcej prípadne nižšie náklady na sociálne zabezpečenie, ako sú náklady v členskom štáte, v ktorom má zamestnanec bydlisko, alebo kde obvykle pracuje. Vzhľadom na to, že právo Únie v súčasnom štádiu svojho vývoja iba koordinuje národné systémy sociálneho zabezpečenia namiesto toho, aby ich harmonizovalo ( 5 ), rozdiely medzi týmito systémami môžu byť výrazné. Z tohto dôvodu nemožno v niektorých prípadoch vylúčiť, že to, čo je v jednom členskom štáte považované za legitímnu súťažnú výhodu na trhu viazanú na sídlo podniku, je iným členským štátom vnímané ako konanie zneužívajúce základné slobody uvedené v zmluvách. Tieto prípady sú iba niektorými príkladmi osobitne citlivých aspektov, ktoré treba vziať do úvahy v rámci analýzy súvisiacich právnych otázok.

4.

Nariadenie č. 1408/71 bolo prijaté 14. júna 1971 a nadobudlo účinnosť 1. októbra 1972. Uvedené nariadenie bolo odvtedy predmetom viacerých zmien. Je uplatniteľné aj na štáty Európskeho združenia voľného obchodu (ďalej len „EZVO“) v zmysle Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „dohoda o EHP) ( 6 ) a dvojstranných zmlúv uzatvorených so Švajčiarskou konfederáciou ( 7 ). ( 8 )

5.

Hlava II nariadenia č. 1408/71, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 13 až 17.

6.

Článok 13 ods. 1 nariadenia č. 1408/71, nazvaný „Všeobecné pravidlá“ stanovuje:

„Pokiaľ v článkoch 14c a 14f nie je ustanovené inak, osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s ustanoveniami tejto hlavy.“

7.

Článok 13 ods. 2 tohto nariadenia stanovuje:

„Pokiaľ články 14 až 17 neustanovujú inak:

…“

8.

Článok 14 bod 1 tohto nariadenia, nazvaný „Osobitné pravidlá uplatniteľné na iné osoby ako námorníci vykonávajúce činnosť ako zamestnanec“, stanovuje:

„Článok 13 ods. 2 písm. a) sa použije s nasledujúcimi výnimkami a výhradami:

…“

9.

Článok 14 bod 2 tohto nariadenia stanovuje:

Osoba, ktorá je obvykle zamestnaná na území dvoch alebo viacerých členských štátov, podlieha právnym predpisom, ktoré sú takto určené:

…“

10.

Nariadenie č. 1408/71 bolo zrušené nariadením č. 883/2004, ktoré bolo prijaté 29. apríla 2004, a nadobudlo účinnosť 1. mája 2010. Je uplatniteľné v členských štátoch EZVO v zmysle dohody o EHP ( 9 ) a dvojstranných dohôd uzatvorených so Švajčiarskou konfederáciou ( 10 ).

11.

Hlava II nariadenia č. 883/2004, nazvaná „Určenie príslušnosti právnych predpisov“, obsahuje články 11 až 16.

12.

Článok 11 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Všeobecné pravidlá“, stanovuje:

„Osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.

13.

Článok 12 ods. 1 tohto nariadenia s názvom „Osobitné pravidlá“ stanovuje:

„Osoba, ktorá vykonáva činnosť ako zamestnanec v členskom štáte v mene zamestnávateľa, ktorý zvyčajne tam vykonáva svoju činnosť a ktorá je svojim zamestnávateľom vyslaná do iného členského štátu, aby tam vykonávala prácu v mene zamestnávateľa, naďalej podlieha právnym predpisom prvého členského štátu za predpokladu, že očakávané trvanie takejto práce nepresahuje 24 mesiacov a ak daná osoba tam nie je vyslaná, aby nahradila inú vyslanú osobu.“

…“.

14.

Článok 13 ods. 1 uvedeného nariadenia uvádza:

„Osoba, ktorá ako zamestnanec zvyčajne vykonáva činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha:

15.

Článok 90 ods. 1 nariadenia č. 883/2004, nazvaný „Zrušenie“, stanovuje:

„Nariadenie [č. 1408/71] sa zrušuje od dátumu uplatňovania tohto nariadenia.

Avšak nariadenie [č. 1408/71] zostáva v platnosti a naďalej má právny účinok na účely:

…

16.

Ako bolo vyššie uvedené, návrh na začatie prejudiciálneho konania bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou AFMB, ako aj viacerými vodičmi nákladných vozidiel v medzinárodnej doprave s bydliskom v Holandsku, a RSVB vo veci vydávania „potvrdení A1“ ( 11 ) medzi 2. októbrom 2013 a 9. júlom 2014, v ktorých RSVB potvrdila, že predmetní zamestnanci podliehali holandskej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia. Obdobia uvedené v týchto potvrdeniach sa líšili od prípadu k prípadu, ale žiadne z nich nepredchádzalo 1. októbru 2011, ani nenasledovalo po 26. máji 2015 (ďalej len „sporné obdobia“).

17.

RSVB sa domnievala, že holandskí dopravcovia, ktorí zamestnali vodičov, ktorí im boli k dispozícii bez obmedzenia na neurčitý čas, mali právomoc dávať vodičom príkazy a skutočne znášali mzdové náklady, majú byť považovaní za „zamestnávateľov“ na účely uplatnenia pravidiel Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia.

18.

AFMB spochybňuje toto posúdenie, uvádzajúc predovšetkým, že má byť považovaná za „zamestnávateľa“ z dôvodu pracovných zmlúv uzatvorených s vodičmi, v ktorých bolo výslovne dohodnuté uplatňovanie cyperského práva, a že z tohto dôvodu treba považovať za uplatniteľnú cyperskú právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia.

19.

V zmysle viacerých rozhodnutí vydaných v júli 2014, RSVB považovala výhrady uvedené v mene spoločnosti AFMB proti rozhodnutiam z októbra 2013 za nedôvodné.

20.

Rozsudkom z 25. marca 2016 súd prvého stupňa Amsterdam (Holandsko) zamietol ako nedôvodné žaloby podané v mene spoločnosti AFMB proti vyššie citovaným rozhodnutiam z júla 2014.

21.

Vnútroštátny súd, pred ktorým práve prebieha súdne konanie, sa domnieva, že rozhodnutie v spore vo veci samej závisí okrem iného od výkladu pravidiel Únie o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia. Snaží sa získať objasnenie, pokiaľ ide o to, kto je „zamestnávateľom“ vodičov počas sporných období – dopravcovia so sídlom v Holandsku alebo AFMB – a tým určiť členský štát, ktorého právna úprava v oblasti sociálneho zabezpečenia sa má uplatniť.

22.

V tomto kontexte sa Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

23.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania z 20. septembra 2018 bol do kancelárie Súdneho dvora doručený 25. septembra 2018.

24.

Účastníci konania vo veci samej, holandská, česká, francúzska, cyperská, maďarská a rakúska vláda, vláda Spojeného kráľovstva, ako aj Komisia predložili písomné pripomienky v lehote stanovenej v článku 23 Štatútu Súdneho dvora.

25.

Na pojednávaní zo 17. septembra 2019 predniesli pripomienky splnomocnení zástupcovia účastníkov konania vo veci samej, holandskej, francúzskej, cyperskej a rakúskej vlády, ako aj Komisie.

26.

Na účely lepšieho pochopenia prejudiciálnych otázok položených vnútroštátnym súdom, ako aj výziev, ktorým musí vnútroštátny súd čeliť vo veci samej, treba na úvod pripomenúť ciele a fungovanie pravidiel Únie v oblasti koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia.

27.

Ako vyplýva z odôvodnení 1 a 45 nariadenia č. 883/2004 – ktoré aktualizovalo a zjednodušilo pravidlá obsiahnuté v nariadení č. 1408/71, pričom sa zachoval cieľ uvedeného druhého nariadenia – toto nariadenie má za cieľ zabezpečiť koordináciu vnútroštátnych systémov sociálneho zabezpečenia v členských štátoch, aby sa zaručil účinný výkon práva na voľný pohyb osôb a aby sa tak prispelo k zlepšeniu životnej úrovne a podmienok zamestnávania osôb pohybujúcich sa v rámci Únie. ( 12 )

28.

Ustanovenia hlavy II („Určenie príslušnosti právnych predpisov“) týchto nariadení, do ktorej patria tie, o ktorých výklad je v prejednávanej veci žiadaný Súdny dvor, predstavujú kompletný a jednotný systém kolíznych noriem, ktorého cieľom je, aby pracovníci pohybujúci sa v rámci Únie podliehali systému sociálneho zabezpečenia jediného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť, ale tiež aby sa zabránilo tomu, že osoby patriace do pôsobnosti týchto nariadení budú bez ochrany v oblasti sociálneho zabezpečenia, pokiaľ sa na ne nevzťahuje žiadna právna úprava. ( 13 )

29.

Právna úprava Únie týkajúca sa koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia teda stanovuje objektívne kritériá umožňujúce určiť vnútroštátne právne ustanovenia uplatniteľné na pracovníka v cezhraničnej situácii. Článok 11 ods. 3 písm. a) nariadenia č. 883/2004 stanovuje všeobecnú zásadu lex loci laboris, podľa ktorej pracovník podlieha právnej úprave členského štátu, v ktorom vykonáva svoju činnosť ako zamestnanec. Táto všeobecná zásada sleduje cieľ, aby všetci pracovníci, ktorí vykonávajú činnosť v tom istom štáte, podliehali rovnakej právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia a dostávali rovnaké sociálne príspevky. ( 14 ) Iba tak možno zabrániť neželaným formám hospodárskej súťaže spôsobeným mzdovými nákladmi a následne tlaku na vnútroštátne systémy sociálneho zabezpečenia.

30.

Viaceré výnimky z tejto zásady sa však uplatňujú v osobitných prípadoch stanovených v nasledujúcich ustanoveniach, a najmä v článku 13 ods. 1 písm. a) tohto nariadenia, z ktorého vyplýva, že osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnanec v dvoch alebo viacerých členských štátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu bydliska, ak takáto osoba vykonáva podstatnú časť svojej činnosti v tomto členskom štáte. Naproti tomu, v prípade, že táto osoba nevykonáva podstatnú časť svojej činnosti v členskom štáte bydliska, článok 13 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia stanovuje uplatnenie právnej úpravy členského štátu, v ktorom je registrované sídlo alebo miesto podnikania podniku alebo zamestnávateľa, ak je táto osoba zamestnancom v danom podniku alebo u daného zamestnávateľa.

31.

Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu ( 15 ) vyplýva, že tento súd sa domnieva, že článok 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 sa uplatňuje vo veci samej z dôvodu, že vodiči zvyčajne vykonávali svoju činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch Únie alebo EZVO. Ako uvádza vnútroštátny súd, je potrebné prihliadnuť na vodičov pracujúcich čiastočne, ale nie prevažne v štáte svojho bydliska, teda v Holandsku, a ktorí v ňom nevykonávali podstatnú časť svojich činností. Vyvodzuje z toho, že holandská právna úprava nemôže byť vyhlásená za uplatniteľnú na základe určenia štátu bydliska stanoveného v článku 13 ods. 1 písm. a) daného nariadenia, ale iba na základe určenia štátu, v ktorom sa nachádza sídlo zamestnávateľa podľa článku 13 ods. 1 písm. b). Vnútroštátny súd vysvetľuje, že postavenie zamestnávateľa má rozhodujúci význam na účely rozhodnutia v spore vo veci samej, keďže AFMB má svoje registrované sídlo na Cypre. Podľa môjho názoru toto posúdenie nemôže byť spochybnené, keďže prináleží vnútroštátnemu súdu zistiť skutkové okolnosti veci samej a uplatniť v nej relevantné ustanovenia Únie.

32.

Vzhľadom na to, že prípadné uplatnenie článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 je hlavným predmetom sporu vo veci samej, toto ustanovenie treba preskúmať bližšie. Podľa tohto ustanovenia je faktorom väzby na účely určenia uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy sídlo zamestnávateľa. V tomto kontexte konštatujem, že normotvorca neprebral znenie pôvodného článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71, ktoré obsahovalo osobitné ustanovenie uplatniteľné na osoby patriace k členom posádky vozidla podniku, vykonávajúcej na cudzí účet medzinárodnú cestnú prepravu cestujúcich alebo tovaru a ktoré tiež obhajovalo uplatňovanie vnútroštátnej právnej úpravy členského štátu, v ktorom mal zamestnávateľ svoje sídlo. Uvádzam, že napriek tomuto rozdielu v znení sa obe ustanovenia týkajú presne tej istej veci. ( 16 ) Zdá sa totiž, že normotvorca jednoducho upustil od podrobnejšieho, skôr platného znenia, ktoré sa týkalo osobitného prípadu medzinárodnej cestnej dopravy, v prospech ustanovenia formulovaného všeobecnejším spôsobom. Nové ustanovenie je už formulované dostatočne široko na to, aby zahŕňalo nielen medzinárodnú cestnú dopravu, ale aj iné závislé činnosti vykonávané v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Zdá sa, že vnútroštátny súd si toho bol vedomý, keďže svoju prvú prejudiciálnu otázku formuloval s odkazom na tieto dve ustanovenia. Vyplýva z toho, že skutkové okolnosti veci samej môžu patriť do pôsobnosti týchto dvoch ustanovení. Zdá sa mi preto, že v zásade je možné podať spoločný výklad článku 14 bodu 2 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004.

33.

Napriek ich rovnakému legislatívnemu cieľu je potrebné preskúmať otázku uplatnenia týchto dvoch nariadení ratione loci a ratione temporis, pretože niektoré členské štáty, ktoré predložili pripomienky, vyjadrili pochybnosti o prípustnosti prvej prejudiciálnej otázky písm. a), ktorá sa týka výkladu nariadenia č. 1408/71.

34.

Ako sa uvádza v opise skutkového stavu sporu vo veci samej, treba konštatovať po prvé, že AFMB bola založená 10. mája 2011, a po druhé, že sporné obdobia vzťahujúce sa na výkon činnosti vodičov trvali od 1. októbra 2011 do 26. mája 2015. Inými slovami, všetky tieto skutočnosti sa udiali po 1. máji 2010, teda dátume nadobudnutia účinnosti nariadenia č. 883/2004 v Európskej únii. Z tohto dôvodu sa na prvý pohľad zdá, že v prejednávanej veci sa vyžaduje výlučné uplatnenie tohto nariadenia.

35.

Domnievam sa však, že výklad, ktorý má byť daný k nariadeniu č. 883/2004, by mohol byť tiež užitočný na účely zabezpečenia lepšieho pochopenia nariadenia č. 1408/71, a to o to viac, že toto nariadenie bolo ďalej v platnosti počas určitého obdobia v štátoch EZVO, ( 17 ) v ktorých mali vodiči tiež pracovať počas sporných období. Spoločný výklad ustanovení týchto dvoch nariadení podaný Súdnym dvorom by mohol poskytnúť užitočné usmernenia v iných podobných veciach, ktoré patria do pôsobnosti jedného z týchto dvoch nariadení, čo by umožnilo zabezpečiť ich jednotné uplatňovanie na celom území Únie a štátov EZVO. ( 18 ) V tomto kontexte musí byť prvá otázka písm. a), v ktorej je Súdny dvor žiadaný aj o výklad nariadenia č. 1408/71, považovaná za prípustnú.

36.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy sa moja analýza zameria konkrétnejšie na ustanovenia nariadenia č. 883/2004, pričom budem tiež odkazovať na zodpovedajúce ustanovenia nariadenia č. 1408/71, pokiaľ to bude potrebné. Pripomienky uvedené nižšie sú relevantné pre zodpovedajúce ustanovenia týchto dvoch nariadení. ( 19 )

37.

Vnútroštátny súd sa svojou prvou prejudiciálnou otázkou – na ktorú treba dať z vyššie uvedených dôvodov spoločnú odpoveď o aspektoch dvoch nariadení, ktorých sa týka – snaží v podstate dozvedieť, kto má na účely článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 ( 20 ) postavenie „zamestnávateľa“ vodiča nákladného vozidla zamestnaného v medzinárodnej cestnej doprave, pokiaľ je tento vodič bez obmedzenia k dispozícii dopravcovi, ktorý skutočne znáša mzdové náklady a ktorého skutočnej právomoci dotknutý vodič podlieha, ale ak vodič uzatvoril pracovnú zmluvu s iným podnikom, ktorý platí pracovnú odmenu podľa dohody uzatvorenej s dopravcom.

38.

Pojem „zamestnávateľ“ nie je definovaný právom Únie. Ani nariadenia o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia neobsahujú výslovný odkaz na právo členských štátov na účely určenia zmyslu a dosahu tohto pojmu. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora z požiadavky jednotného uplatňovania práva Únie, ako aj zo zásady rovnosti v tejto situácii vyplýva, že predmetný pojem si vyžaduje autonómny a jednotný výklad v celej Únii, ( 21 ) ktorý treba nájsť pri zohľadnení kontextu ustanovenia, v ktorom je tento pojem použitý, a cieľa sledovaného nariadeniami o koordinácii. ( 22 )

39.

Autonómny výklad sa mi zdá o to podstatnejší, že pojem „zamestnávateľ“ predstavuje faktor väzby na účely uplatnenia kolíznej normy, ktorá určuje za uplatniteľné právo právne predpisy v oblasti sociálnej bezpečnosti jediného štátu. Tento cieľ nie je zjavne dosiahnutý, pokiaľ rozdiely medzi právnymi úpravami členských štátov vedú k rozdielnym právnym systémom.

40.

Vnútroštátny súd si kladie otázku, či je potrebné vychádzať iba z pracovnej zmluvy, z viacerých objektívnych kritérií, alebo či je potrebné skombinovať tieto dve možnosti na účely určenia, kto má postavenie „zamestnávateľa“ za okolností veci samej. Domnievam sa, že vychádzať iba z existencie zmluvného vzťahu by znamenalo obhajovať neprimerane formalistické stanovisko. Legitímne dôvody umožňujú zamietnuť tento prístup, najmä riziko obídenia ochrany ponúknutej nariadeniami o koordinácii prostredníctvom umelých právnych štruktúr. Zdalo by sa teda správnejšie zvoliť si prístup, ktorý náležite zohľadňuje skutočnú situáciu pracovníkov na jednotnom trhu, ako aj komplexnosť súčasných pracovnoprávnych vzťahov. Rozmanitosť právnych štruktúr súkromného práva existujúcich medzi žiadateľom a poskytovateľom služby, ktorý môže túto službu poskytnúť sám, obrátiť sa na subdodávateľa alebo vyslaného zamestnanca, či využiť iné spôsoby na účely splnenia svojich zmluvných povinností, vyžaduje pružnejší prístup pri analýze. Z tohto dôvodu považujem určenie „zamestnávateľa“ na základe preskúmania všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a pri použití objektívnych kritérií za najvhodnejší prístup. Mal by zabrániť tomu, aby základné slobody jednotného trhu neboli zneužité alebo aby neprispeli k obchádzaniu.

41.

Judikatúra Súdneho dvora v oblasti sociálneho zabezpečenia, pracovnoprávnych vzťahov a medzinárodného práva súkromného podľa mňa poskytuje množstvo orientačných bodov podporujúcich diferencovaný prístup. V nasledujúcich úvahách sa pokúsim identifikovať niektoré kritériá užitočné na účely uskutočnenia tohto preskúmania od prípadu k prípadu.

42.

Musím zdôrazniť, že judikatúra, zdá sa, priznáva viac pozornosti postaveniu „pracovníka“ než postaveniu „zamestnávateľa“. Možno totiž nájsť relatívne málo prvkov umožňujúcich vyvodiť, čo charakterizuje postavenie tohto zamestnávateľa. Nie je samozrejme možné analyzovať práva a povinnosti zamestnanca bez prihliadnutia na práva a povinnosti zamestnávateľa vzhľadom na to, že obaja sú napokon viazaní pracovnoprávnym vzťahom.

43.

Z tohto dôvodu sa na účely objasnenia postavenia „zamestnávateľa“ treba najprv odvolať na všeobecnú definíciu pracovnoprávneho vzťahu v judikatúre. Podľa ustálenej judikatúry je charakteristickou črtou pracovnoprávneho vzťahu skutočnosť, že istá osoba uskutočňuje počas určitého času v prospech inej osoby a pod jej vedením plnenia, za ktoré dostáva odmenu. ( 23 ) Na základe toho treba zistiť kritériá, ktoré Súdny dvor rozvinul na účely určenia existencie podriadenosti medzi pracovníkom a zamestnávateľom, ktorá charakterizuje pracovnoprávny vzťah v troch vyššie uvedených oblastiach práva Únie.

44.

Z judikatúry v oblasti sociálneho zabezpečenia vyplýva, že rozhodujúcou je skutočná pracovná situácia pracovníka, a nielen zmluvné vzťahy. Je potrebné zohľadniť všetky objektívne relevantné okolnosti veci na účely určenia podriadenosti, ktorá charakterizuje pracovnoprávny vzťah.

45.

Podľa ustálenej judikatúry uplatnenie systému kolízie zákonov zavedeného nariadeniami o koordinácii závisí len od objektívnej situácie, v ktorej sa nachádza pracovník, tak ako vyplýva zo všetkých relevantných skutočností spisu. ( 24 ) Konkrétnejšie, Súdny dvor vo svojom rozsudku zo 4. októbra 2012 vo veci C‑115/11, Format ( 25 ), uviedol, ako postupovať pri určení vnútroštátnej právnej úpravy uplatniteľnej v oblasti sociálneho zabezpečenia v prípade, keď zamestnanec pracoval v dvoch alebo viacerých členských štátoch. Súdny dvor v tejto veci rozhodol, že „okrem znenia pracovnej zmluvy [možno prípadne zohľadniť] aj faktory, akými sú napríklad spôsob, akým boli predtým v praxi realizované podobné zmluvy tohto druhu uzatvorené medzi zamestnávateľom a predmetným pracovníkom, alebo všeobecnejšie, povaha činností vykonávaných predmetným podnikom, pokiaľ tieto faktory môžu objasniť skutočnú povahu predmetnej pracovnej činnosti“. Súdny dvor dodal, že „je povinnosťou dotknutej inštitúcie bez ohľadu na znenie týchto dokumentov vychádzať pri svojich zisteniach zo skutočnej pracovnej činnosti pracovníka“ ( 26 ).

46.

Rozsudok zo 17. decembra 1970 vo veci Manpower ( 27 ) týkajúcej sa pridelenia pracovníkov agentúrou dočasného zamestnávania sa mi v tomto kontexte zdá osobitne relevantný vzhľadom na to, že Súdny dvor v ňom stanovil užitočné kritériá. Z tohto rozsudku možno vyvodiť, že za „zamestnávateľa“ v zmysle nariadení o koordinácii možno považovať stranu, ktorá je zodpovedná za prijatie pracovníka, za vyplácanie jeho mzdy, ako aj jeho sankcionovanie a prepustenie ( 28 ). To preukazuje, že Súdny dvor prihliada na skutočnú pracovnú situáciu a neopiera sa iba o pracovnú zmluvu.

47.

Analýza judikatúry v oblasti pracovnoprávnych vzťahov umožňuje tiež dospieť k záveru, že určenie zamestnávateľa musí byť uskutočnené za pomoci všetkých relevantných objektívnych okolností veci. Z tohto hľadiska strana, s ktorou pracovník formálne uzatvoril pracovnú zmluvu, nie je nevyhnutne „zamestnávateľom“.

48.

Súdny dvor vo svojom rozsudku Danosa ( 29 ), ktorý sa týkal výkladu smernice 92/85/EHS ( 30 ), najprv pripomenul základné znaky pracovnoprávneho vzťahu, ktoré už boli spomenuté vyššie, ( 31 ) a že pozostáva zo vzťahu podriadenosti, v rámci ktorého je pracovník kontrolovaný, ( 32 ) a potom spresnil, že „právna kvalifikácia vo vnútroštátnom práve a forma tohto vzťahu, ako aj povaha právneho vzťahu medzi týmito dvomi osobami nie sú v tejto súvislosti relevantné“ ( 33 ).

49.

Budem citovať aj rozsudok Albron Catering ( 34 ), ktorý sa týkal výkladu smernice 2001/23/ES ( 35 ) a v ktorom Súdny dvor rozhodol, že zamestnávateľom môže byť aj podnik, ktorému sú zamestnanci v skutočnosti pridelení „aj napriek neexistencii zmluvných vzťahov s uvedenými zamestnancami“ ( 36 ).

50.

Napokon, pokiaľ ide o podriadenosť charakterizujúcu každý pracovnoprávny pomer, treba citovať rozsudok Haralambidis ( 37 ), ktorý sa týkal otázky, či predseda prístavného orgánu mal postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ. Súdny dvor odpovedal kladne, domnievajúc sa, že taliansky minister infraštruktúry a dopravy mal riadiacu a kontrolnú právomoc, ako aj právomoc ukladať v prípade potreby tomuto predsedovi sankcie. ( 38 ) Pokiaľ ide o právnu povahu vzťahu medzi týmito dvomi osobami, Súdny dvor pripomenul svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej „verejnoprávna alebo súkromnoprávna povaha pracovnoprávneho vzťahu nie je rozhodujúca“ ( 39 ).

51.

Aj Súdny dvor sa ukázal byť priaznivo naklonený posúdeniu všetkých okolností prejednávanej veci v rámci výkladu kolíznych noriem v oblasti súkromného práva. Podľa tejto judikatúry prináleží vnútroštátnemu súdu, aby na účely konkrétneho určenia miesta, kde zamestnanec vykonáva svoje povinnosti voči svojmu zamestnávateľovi, použil súbor indícií.

52.

Vo svojom rozsudku Voogsgeerd, ( 40 ) ktorého predmetom bol výklad ustanovení Rímskeho dohovoru ( 41 ), sa Súdny dvor domnieval, že vnútroštátny súd musí na účely posúdenia, či má podnik skutočne postavenie zamestnávateľa, zohľadniť „všetky objektívne okolnosti, ktoré umožňujú preukázať existenciu reálnej situácie, ktorá sa odlišuje od situácie vyplývajúcej z ustanovení zmluvy“ ( 42 ).

53.

Vo svojom rozsudku Koelzsch, ( 43 ) ktorý sa tiež týkal výkladu ustanovení Rímskeho dohovoru a ktorý sa zaoberal, tak ako v prejednávanej veci, pracovnou činnosťou v oblasti dopravy, Súdny dvor rozhodol, že vnútroštátny súd musí zohľadniť všetky okolnosti, ktoré sú príznačné pre činnosť zamestnanca, a najmä „v ktorom členskom štáte sa nachádza miesto, z ktorého zamestnanec vykonáva svoje úlohy spojené s dopravou, získava pokyny o svojich úlohách a organizuje svoju prácu, ako aj miesto, kde sa nachádzajú pracovné prostriedky“ ( 44 ). Rovnako vnútroštátny súd „musí preveriť, do ktorých miest sa v prevažnej miere uskutočňuje doprava, na ktorých miestach sa vykladá tovar, ako aj to, do ktorého miesta sa zamestnanec vracia po splnení úloh“ ( 45 ).

54.

Na účely určenia miesta, v ktorom si zamestnanec plní svoje povinnosti voči zamestnávateľovi, je relevantný aj rozsudok zo 14. septembra 2017, vydaný v spojených veciach C‑168/16 a C‑169/16, Nogueira a i., ( 46 ) ktorý sa týkal výkladu nariadenia Brusel I ( 47 ) v odvetví leteckej prepravy cestujúcich. Súdny dvor v tomto rozsudku potvrdil platnosť vyššie uvedených indícií, ktoré sa uplatňujú na pracovnoprávne vzťahy v odvetví dopravy a ktoré musia byť zohľadnené vnútroštátnymi súdmi. ( 48 ) Podľa Súdneho dvora táto metóda indícií „umožňuje lepšie odraziť skutočnosť právnych vzťahov, keďže musí zohľadňovať všetky prvky, ktoré charakterizujú činnosť pracovníka“ ( 49 ). V tomto kontexte je dôležité zdôrazniť varovanie Súdneho dvora pred rizikom, aby faktor väzby na účely uplatnenia práva Únie nebol „umelo vykonštruované miesto alebo neprispel k realizácii stratégií obchádzania“ ( 50 ).

55.

Súdny dvor nedávno vo svojom rozsudku z 11. apríla 2019 vo veci Bosworth a Hurley ( 51 ) podal výklad Luganského dohovoru II ( 52 ), a najmä pojmu „pracovník“. Po pripomenutí podriadenosti, ktorá je predpokladom každého pracovnoprávneho vzťahu, ako aj potreby preukázať existenciu tejto podriadenosti v každom jednotlivom prípade na základe všetkých okolností, ktoré charakterizujú vzťah medzi stranami, Súdny dvor rozhodol, že „skutočnosť, že neexistuje formálna zmluva, nebráni existencii pracovnoprávneho vzťahu“ v zmysle relevantných ustanovení tohto dohovoru. ( 53 )

56.

Po identifikovaní viacerých užitočných kritérií umožňujúcich určiť postavenie zamestnávateľa v pracovnoprávnom vzťahu treba tieto kritériá následne uplatniť na okolnosti veci samej. Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu vykonať potrebné overenia skutkových okolností a uplatniť v prípade potreby článok 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 ( 54 ) v spore, o ktorom rozhoduje, Súdny dvor je však príslušný podávať výklad práva Únie so zreteľom na skutkové a právne okolnosti, ako ich podal vnútroštátny súd, s cieľom poskytnúť tomuto súdu užitočné prvky potrebné pre rozhodnutie v spore, o ktorom rozhoduje. ( 55 )

57.

Musím predovšetkým uviesť, že zmluvný vzťah, podľa ktorého bola AFMB formálne zamestnávateľom vodičov, má iba indikatívnu hodnotu. Vzhľadom na to sa zdá oprávnené spochybniť postavenie zamestnávateľa, na ktoré sa odvoláva AFMB – prinajmenšom, pokiaľ ide o pravidlá koordinácie v oblasti sociálneho zabezpečenia – v prípade, keď neodráža realitu pracovnoprávneho vzťahu, čo je potrebné preveriť nižšie na základe skutkových okolností spisu.

58.

Ako uvádza vnútroštátny súd ( 56 ), dotknuté osoby pracovali tak pred, ako aj počas predmetných období ako vodiči zamestnaní v medzinárodnej cestnej doprave a boli vodičmi výlučne nákladných vozidiel prevádzkovaných na účet a riziko dopravcov so sídlom v Holandsku. Počas predmetných období boli títo vodiči prakticky na neurčitý čas neobmedzene k dispozícii uvedeným dopravcom, pričom vo väčšine prípadov boli u nich zamestnaní pred predmetnými obdobiami.

59.

Ako uvádza vnútroštátny súd ( 57 ), nič alebo len máločo sa zmenilo vo vzťahu medzi pracovníkmi a ich pôvodnými zamestnávateľmi so sídlom v Holandsku, pokiaľ ide o každodenný priebeh obchodných činností, po formálnom zásahu spoločnosti AFMB v októbri 2011. Títo totiž naďalej rozhodovali o prijímaní, základných pracovných podmienkach, činnostiach a prepúšťaní pracovníkov. Zdalo by sa, že AFMB sama neprijímala vodičov do zamestnania, ale skôr že dopravcovia so sídlom v Holandsku zaradili svojich pracovníkov pod záštitu spoločnosti AFMB. Vnútroštátny súd okrem toho odkazuje, ( 58 ) ako na príklad kontrolnej právomoci, ktorú mali dopravcovia so sídlom v Holandsku, pokiaľ ide o základné pracovné podmienky, na prax spoločnosti AFMB okamžite prepustiť vodičov, ktorých už uvedení dopravcovia nepotrebovali.

60.

Pokiaľ ide o mzdové náklady, treba konštatovať, že hoci AFMB platila mzdu priamo vodičom, táto mzda bola zjavne financovaná dopravcami so sídlom v Holandsku, ktorí boli podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom ( 59 ), povinní platiť určité sumy spoločnosti AFMB na základe dohôd, ktoré uzatvorili so spoločnosťou AFMB. Preto hoci AFMB nemožno považovať iba za „schránkovú spoločnosť“, mohla by však byť považovaná za akéhosi mzdového správcu, ale nie za skutočného zamestnávateľa. Vnútroštátny súd vo svojom opise skutkového stavu ( 60 ) dospel až k názoru, že AFMB bola zamestnávateľom „takmer len na papieri“. Tieto úvahy, ako aj znenie prvej prejudiciálnej otázky naznačujú, že riadiaca a kontrolná právomoc voči vodičom prislúchala dopravcom so sídlom v Holandsku.

61.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy a bez toho, aby bolo dotknuté posúdenie skutkového stavu, ktoré prislúcha urobiť vnútroštátnemu súdu, sa domnievam, že iba dopravcov so sídlom v Holandsku treba považovať za „zamestnávateľov“ vodičov, o ktorých ide vo veci samej, v zmysle článku 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004.

62.

Vyplýva z toho, že právnou úpravou v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatniteľnou na takú situáciu, o akú ide vo veci samej, je právna úprava štátu dopravcu, ktorý zamestnal dotknutú osobu, ktorému je táto osoba v skutočnosti k dispozícii bez obmedzenia na neurčitý čas, ktorého skutočnej právomoci dotknutá osoba podlieha a ktorý skutočne znáša mzdové náklady, teda v predmetnom prípade právo Holandska.

63.

Vzhľadom na tieto úvahy treba odpovedať na prvú prejudiciálnu otázku tak, že článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia č. 883/2004 treba vykladať v tom zmysle, že za takých okolností, o aké ide v spore vo veci samej, sa za zamestnávateľa vodičov nákladných vozidiel v medzinárodnej cestnej doprave považuje dopravný podnik, ktorý zamestnal dotknutú osobu, ktorému je táto osoba skutočne k dispozícii bez obmedzenia na neurčitý čas, ktorého skutočnej právomoci dotknutá osoba podlieha a ktorý skutočne znáša mzdové náklady, s výhradou overenia skutkových okolností, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd.

64.

Svojou druhou prejudiciálnou otázkou podanou subsidiárne sa vnútroštátny súd v podstate pýta, v prípade, že AFMB má byť považovaná za „zamestnávateľa“, či špecifické podmienky v prípade vyslania pracovníkov platia analogicky, celkom alebo čiastočne v konaní vo veci samej na účely uplatnenia článku 14 bodu 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 a článku 12 nariadenia č. 883/2004. Odkaz na možnú analógiu sa vysvetľuje skutočnosťou, že účastníci konania vo veci samej nespochybňujú, že tieto ustanovenia sa neuplatňujú v spore vo veci samej.

65.

Vzhľadom na to, že na prvú otázku navrhujem odpovedať v tom zmysle, že iba podniky so sídlom v Holandsku majú byť považované za „zamestnávateľa“, nie je potrebné odpovedať na druhú otázku. Pokiaľ by Súdny dvor dospel k inému záveru, domnievam sa, že na túto otázku treba odpovedať záporne z dôvodov, ktoré vysvetlím nižšie.

66.

Tak ako v rámci mojej analýzy týkajúcej sa prvej otázky zameriam sa na výklad článku 12 nariadenia č. 883/2004, pretože obsahuje v podstate rovnaké ustanovenie ako článok 14 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71, napriek minimálnym rozdielom v ich znení. ( 61 )

67.

Podľa môjho názoru článok 12 nariadenia č. 883/2004 nemôže byť uplatnený z dôvodu, že vo veci samej sa nejde o otázku „vyslania“ v pravom zmysle slova, ale skôr o „danie k dispozícii“ pracovníkov na neurčitý čas zo strany spoločnosti AFMB podnikom so sídlom v Holandsku.

68.

Potreba tohto jasného rozlíšenia je zrejmá vzhľadom na výklad pojmu „vyslanie“ judikatúrou. Súdny dvor vo svojom rozsudku FTS ( 62 ) rozhodol, že výnimky zo zásady štátu zamestnania stanovené vyššie citovanými ustanoveniami sa môžu uplatniť v prípade zásahu agentúry dočasného zamestnávania len za splnenia dvoch podmienok: prvá podmienka, ktorá sa týka nevyhnutnej spojitosti medzi podnikom, ktorý vysiela pracovníka do iného členského štátu, ako je štát, v ktorom má sídlo, a takto vyslaným pracovníkom, požaduje zachovanie organického vzťahu medzi týmto podnikom a týmto pracovníkom počas trvania jeho vyslania. Druhá podmienka, ktorá sa týka vzťahu existujúceho medzi uvedeným podnikom a členským štátom, v ktorom má sídlo, vyžaduje, aby tento podnik zvyčajne vykonával významné činnosti na území tohto členského štátu. ( 63 )

69.

Na účely preukázania existencie tohto organického vzťahu je podľa judikatúry ( 64 ) potrebné vyvodiť zo všetkých okolností, že pracovník je podriadený tomuto podniku. Táto podmienka nevyhnutne znamená, že agentúra dočasného zamestnávania musí disponovať riadiacou a kontrolnou právomocou, ako aj v prípade potreby sankčnou právomocou voči pracovníkovi. Inými slovami, agentúra dočasného zamestnávania musí vykonávať právomoci, ktoré sú zvyčajne vyhradené „zamestnávateľovi“. V rámci odpovede na prvú prejudiciálnu otázku však už bolo rozhodnuté, že pokiaľ ide o vec samu, táto úloha prislúchala dopravcom so sídlom v Holandsku. ( 65 ) Zo spisu navyše vyplýva, že vzťah medzi vodičmi a spoločnosťou AFMB sa obmedzoval v podstate na platenie mzdy a odvádzanie príspevkov na sociálne zabezpečenie cyperskému orgánu. Okrem toho treba uviesť, že AFMB nevyvrátila túto informáciu vo svojich pripomienkach. Z tohto dôvodu si nemyslím, že prvá podmienka bola v predmetnom prípade splnená.

70.

Pokiaľ ide o druhú podmienku, treba predovšetkým konštatovať – podobne ako viacerí účastníci konania – že táto podmienka nie je stanovená v článku 13 ods. 1 písm. b) bode i) nariadenia č. 883/2004 ( 66 ). Faktorom väzby stanoveným v tomto ustanovení je jednoducho miesto, kde sa nachádza sídlo zamestnávateľa. Na základe toho považujem za problematické zaviesť prostredníctvom výkladu dodatočnú podmienku vyžadujúcu „významné činnosti na území tohto členského štátu, [v ktorom má podnik] sídlo, napriek jednoznačnému zneniu daných ustanovení. Treba mať na mysli, že predmetná podmienka bola pôvodne stanovená judikatúrou v súvislosti s iným ustanovením, a to článkom 14 bodom 1 písm. a) nariadenia č. 1408/71 ( 67 ), ktorý zodpovedá v súčasnosti platnému článku 12 ods. 1 nariadenia č. 883/2004. Jej uplatnenie na iné ustanovenie bez toho, aby sa zohľadnila jej osobitosť, by viedlo k porušeniu hraníc pôsobnosti ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004. K tomu sa pridáva skutočnosť, že návrh legislatívnej zmeny, ktorý ide v tomto zmysle, bol nedávno zamietnutý Radou, ako uviedla Komisia vo svojich pripomienkach. ( 68 ) Nezávisle od pochybností, ktoré spôsobuje uplatnenie tohto prístupu v praxi uvádzam, že samotný vnútroštátny súd mal problém uplatniť podmienku navrhovanej „významnej činnosti“ vzhľadom na nedostatok informácií v tomto smere. Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu totiž vyplýva, že tento súd z dokumentov v spise nedokáže vyvodiť, či AFMB spĺňa alebo nespĺňa túto podmienku. ( 69 ) Z tohto dôvodu nerozumiem, ako by tento prístup mohol byť relevantný na účely rozhodnutia v spore vo veci samej.

71.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujem odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku záporne.

72.

Svojou treťou prejudiciálnou otázkou položenou ešte subsidiárnejšie sa vnútroštátny súd pýta, či okolnosti, o aké ide vo veci samej – v prípade, že AFMB treba považovať za „zamestnávateľa“, a pokiaľ sa neuplatňujú špecifické podmienky vyslania pracovníkov – predstavujú situáciu zneužitia práva Únie. ( 70 )

73.

Vzhľadom na odpovede navrhované na prvú a druhú prejudiciálnu otázku pristúpim k tretej otázke len pre úplnosť v prípade, že by Súdny dvor dospel k odlišným odpovediam na prvé dve otázky.

74.

Podľa ustálenej judikatúry sa osoby podliehajúce súdnej právomoci nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať právnych noriem Únie. ( 71 ) Platí to aj pre ustanovenia právnych aktov Únie, ktoré boli začlenené do Dohody o EHP ( 72 ) a do dvojstranných dohôd uzatvorených so Švajčiarskou konfederáciou. Na konštatovanie zneužívajúceho postupu sa vyžaduje súčasná existencia objektívnej a subjektívnej okolnosti. ( 73 ) Na jednej strane, pokiaľ ide o objektívnu okolnosť, zo všetkých objektívnych skutočností musí vyplývať, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených právnou úpravou Únie nebol dosiahnutý cieľ sledovaný touto právnou úpravou. ( 74 ) Na druhej strane takéto konštatovanie si vyžaduje subjektívnu okolnosť v tom zmysle, že zo všetkých objektívnych skutočností musí vyplývať, že hlavným cieľom predmetných úkonov je získanie neoprávnenej výhody. ( 75 ) Zákaz zneužívajúcich postupov totiž nie je relevantný, pokiaľ by dotknuté plnenia mohli mať iné odôvodnenie než len získanie určitej výhody.

75.

Výklad rozhodnutia vnútroštátneho súdu ( 76 ) vyžaduje zamerať kritický pohľad na právnu štruktúru zavedenú spoločnosťou AFMB a jej zmluvnými partnermi, dopravcami so sídlom mimo Cypru. Konkrétnejšie, vnútroštátny súd má pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť s právom Únie právnej štruktúry, ktorá umožňuje spoločnosti zvoliť si registrované sídlo v podstate s cieľom, aby jej zamestnanci legálne podliehali právnej úprave v oblasti sociálneho zabezpečenia členského štátu Únie alebo EZVO, v ktorom je odvádzanie príspevkov na sociálne zabezpečenie relatívne nízke.

76.

Pred odpovedaním na položenú otázku treba pripomenúť, že Súdny dvor nemôže rozhodnúť, či správanie treba považovať za zneužívajúce. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby podľa vnútroštátnych pravidiel dokazovania overil, či sú v spore vo veci samej naplnené okolnosti, ktoré zakladajú zneužívajúce konanie. ( 77 ) Súdny dvor pri rozhodovaní o prejudiciálnej otázke však môže vydať spresnenia, ktorých cieľom je viesť vnútroštátny súd pri uplatňovaní práva Únie. ( 78 )

77.

Po podrobnom preskúmaní skutkového rámca a v súvislosti s objektívnym prvkom sa mi zdá, že na účely uplatnenia článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004 sú podmienky spájané s postavením spoločnosti AFMB ako „zamestnávateľom“ v prejednávanej veci splnené len z formálneho hľadiska. Ako bolo uvedené vyššie, ( 79 ) AFMB bolo toto postavenie priznané len prostredníctvom sofistikovanej právnej štruktúry súkromného práva, zatiaľ čo jej zmluvní partneri vykonávali skutočnú kontrolu nad zamestnancami, čo zvyčajne patrí do právomoci zamestnávateľa v rámci pracovnoprávneho vzťahu. ( 80 ) K tomu sa pridáva skutočnosť, že AFMB mohla využiť základné slobody vnútorného trhu a usadiť sa na Cypre a odtiaľ poskytovať služby – týkajúce sa správy miezd a príspevkov na sociálne zabezpečenie – podnikom so sídlom v Holandsku. Vďaka všetkým týmto faktorom sa AFMB podarilo oficiálne sa prezentovať ako „zamestnávateľ“ pred príslušnými orgánmi v oblasti sociálneho zabezpečenia a zjavne získať uznanie tohto postavenia v niektorých členských štátoch. ( 81 )

78.

Domnievam sa, že ak by príslušné vnútroštátne orgány v prípade potreby uznali postavenie spoločnosti AFMB ako „zamestnávateľa“ a vydali z tohto dôvodu potvrdenia A1 na základe informácií uvedených v spise veci samej, predstavovalo by to nesprávne uplatnenie článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004 v rozsahu, v akom by viedlo k uplatneniu, na vodičov, cyperskej právnej úpravy v oblasti sociálneho zabezpečenia a nie holandskej právnej úpravy – napriek skutočnosti, že skutoční zamestnávatelia majú sídla v Holandsku. ( 82 ) Takýto výsledok by bol v rozpore s legislatívnym cieľom, ktorý je základom kolíznych noriem a ktorý smeruje k tomu, aby vnútroštátne orgány mohli jednoducho určiť, teda na základe objektívnych, jasných a vopred stanovených kritérií, skutočného zamestnávateľa pracovníka, miesto jeho registrovaného sídla alebo miesto podnikania, a tým v konečnom dôsledku určiť systém sociálneho zabezpečenia uplatniteľný v predmetnom prípade. Uvádzam, že napriek relatívnej jednoduchosti kolíznych noriem odchýlka medzi zjavnou a skutočnou situáciou v prejednávanej veci môže vyvolať zmätok u príslušných vnútroštátnych orgánov a musí byť preto považovaná za spôsobilú narušiť správne fungovanie mechanizmu koordinácie systémov sociálneho zabezpečenia stanoveného normotvorcom Únie.

79.

Pokiaľ ide o subjektívnu okolnosť, uvádzam, že Súdny dvor rozhodol, že na účely preukázania existencie tejto druhej okolnosti, ktorá sa spája s úmyslom hospodárskych subjektov, možno zohľadniť najmä výlučne umelý charakter predmetných úkonov. ( 83 ) Subjektívna okolnosť podľa mňa v prejednávanej veci vyplýva zo zjavného úmyslu spoločnosti AFMB a jej zmluvných partnerov obísť holandskú právnu úpravu v oblasti sociálneho zabezpečenia na účely optimalizácie ich hospodárskych činností. ( 84 ) Ako bolo uvedené vyššie, ( 85 ) väčšina dotknutých vodičov bola zamestnancami s bydliskom v Holandsku predtým, ako boli zamestnaní zo strany spoločnosti AFMB. Formálne najatie zo strany spoločnosti AFMB malo zdá sa za cieľ vyňať ich z pôsobnosti holandskej právnej úpravy, ktorá by bola zvyčajne uplatniteľná na základe článku 13 ods. 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 883/2004.

80.

Ako zdôraznil Súdny dvor vo svojej judikatúre, ( 86 ) kolízne normy stanovené v nariadeniach o koordinácii sú pre členské štáty kogentné a nemožno pripustiť, aby sociálne poistené osoby patriace do pôsobnosti týchto noriem mohli zabrániť ich účinkom tým, že by mali možnosť vyhnúť sa im. Kogentný charakter týchto noriem umožňuje zabezpečiť správne fungovanie zriadeného mechanizmu koordinácie. Na základe toho sa zdá nevyhnutné, aby ostatní aktéri, vrátane zamestnávateľov, ktorí sú zvyčajne povinní odvádzať príspevky na sociálne zabezpečenie, tiež rešpektovali ich uplatňovanie.

81.

S výhradou posúdenia, ktoré musí vykonať vnútroštátny súd, realizácia tejto právnej štruktúry mala, zdá sa, za následok zhoršenie sociálnej ochrany vodičov, zatiaľ čo bývalí zamestnávatelia z nej asi vyvodili prospech z hľadiska mzdových nákladov. Zdá sa, že presne to bolo cieľom spoločnosti AFMB, ak vezmeme do úvahy rôzne svedectvá jej zadávateľov citované vnútroštátnym súdom, ( 87 ) ktoré boli zverejnené na internetovej stránke spoločnosti AFMB a v ktorých sa títo chvália uvedenými výhodami, a to, že ušetrili na mzdových nákladoch so zachovaním si skutočnej kontroly nad vodičmi.

82.

Z tohto dôvodu sa prikláňam k záveru o existencii zneužitia práva na základe disponibilných informácií.

83.

Pokiaľ vnútroštátny súd rozhodne, že dve okolnosti charakterizujúce zneužitie práva sú potvrdené, je povinný vyvodiť z toho dôsledky odmietnutím uplatniť článok 13 ods. 1 písm. b) bod i) nariadenia (ES) č. 883/2004 ( 88 ) v sporoch vo veci samej. AFMB sa teda nemôže odvolávať na svoje údajné postavenie zamestnávateľa na účely domáhania sa od RSVB, aby vyhlásila cyperskú právnu úpravu za uplatniteľnú na dotknutých vodičov. ( 89 )

84.

Vzhľadom na všetky tieto skutočnosti treba na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať v tom zmysle, že skutočnosti a okolnosti opísané v rozhodnutí vnútroštátneho súdu preukazujú existenciu situácie zneužitia práva. Z tohto dôvodu sa AFMB nemôže odvolávať na článok 13 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 883/2004 na účely preukázania väzby s cyperským právom sociálneho zabezpečenia.

85.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Centrale Raad van Beroep (Odvolací súd vo veciach sociálneho zabezpečenia a verejnej služby, Holandsko) takto: