1.

Návrhom na začatie prejudiciálneho konania, ktorý je predmetom týchto návrhov, Eparchiako Dikastirio Larnakas (Okresný súd Larnaka, Cyprus) kladie Súdnemu dvoru päť otázok týkajúcich sa výkladu rozhodnutia č. 565/2014 ( 2 ) a nariadenia č. 261/2004 ( 3 ). Uvedené otázky vyplynuli zo sporu medzi D. Z. a spoločnosťou BlueAir – Airline Management Solutions S.R.L. (ďalej len „Blue Air“), ktorého predmetom je skutočnosť, že Blue Air odmietla D. Z. nástup do lietadla odlietajúceho z Larnaky (Cyprus) a smerujúceho do Bukurešti (Rumunsko).

2.

V súlade s článkom 4 ods. 1 Aktu o podmienkach pristúpenia Bulharskej republiky a Rumunska a o úpravách zmlúv, na ktorých je založená Európska únia ( 4 ), je Rumunsko od 1. januára 2007, teda dátumu svojho pristúpenia k Únii, povinné uložiť štátnym príslušníkom tretích krajín, uvedených v zozname obsiahnutom v prílohe I nariadenia č. 539/2001 ( 5 ), povinnosť mať víza. Podľa odseku 2 uvedeného článku sú ustanovenia schengenského acquis, ktoré sa týkajú podmienok a kritérií udeľovania jednotných víz, ako aj ustanovenia vzťahujúce sa na vzájomné uznávanie víz a rovnocennosti dokladov o pobyte a víz pre Rumunsko od dátumu pristúpenia záväzné, hoci sa až do prijatia príslušného rozhodnutia Rady neuplatňujú. Rumunsko je teda povinné vydávať národné vstupné alebo tranzitné víza štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí sú držiteľmi jednotného víza alebo víza na dlhodobý pobyt alebo dokladu o pobyte vydaného členským štátom, ktorý v plnom rozsahu vykonáva schengenské acquis, alebo držiteľmi podobného dokladu vydaného Cyprom, Bulharskom alebo Chorvátskom, ktoré rovnako ako Rumunsko ešte nepatria do schengenského priestoru. S cieľom zabrániť tomu, aby bola Rumunsku a členským štátom, ktoré pristúpili k Únii od 1. mája 2004, uložená neodôvodnená administratívna záťaž v štádiu predchádzajúcom ich vstupu do schengenského priestoru, boli prijaté rozhodnutia č. 895/2006 ( 6 ), č. 582/2008 ( 7 ) a napokon rozhodnutie č. 565/2014, ktoré zrušilo prvé dve uvedené rozhodnutia a týka sa len Rumunska, Bulharska, Cypru a Chorvátska.

3.

Rozhodnutie č. 565/2014, ktoré v čase skutkových okolností veci samej uplatňoval tak Cyprus, ako aj Rumunsko, podľa svojho článku 1 „zavádza zjednodušený režim kontroly osôb na vonkajších hraniciach, na základe ktorého môže Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus a Rumunsko jednostranne uznávať doklady uvedené v článku 2 ods. 1 a článku 3 [uvedeného] rozhodnutia vydávané štátnym príslušníkom tretích krajín, ktorí podliehajú vízovej povinnosti podľa nariadenia… č. 539/2001, za rovnocenné s ich národnými vízami na účel tranzitu cez ich územie alebo plánovaných pobytov na ich území, ktoré neprekračujú počas akéhokoľvek 180‑dňového obdobia 90 dní“.

4.

V zmysle článku 2 ods. 1 rozhodnutia č. 565/2014 môžu Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus a Rumunsko považovať za rovnocenné so svojimi národnými vízami doklady bez ohľadu na štátnu príslušnosť ich držiteľov, vymenované v uvedenom odseku pod písmenami a) až c) a vydané členskými štátmi, ktoré uplatňujú schengenské acquis v plnom rozsahu. V súlade s odsekom 3 tohto článku „ak sa Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus alebo Rumunsko rozhodnú uplatňovať [rozhodnutie č. 565/2014], uznajú všetky doklady uvedené v odsekoch 1 a 2 bez ohľadu na členský štát, ktorý doklad vydal, pokiaľ nie sú pripojené k cestovným dokladom, ktoré neuznávajú, alebo k cestovným dokladom, ktoré vydala tretia krajina, s ktorou nemajú diplomatické styky“.

5.

Podľa článku 3 ods. 1 rozhodnutia č. 565/2014 „ak sa Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus alebo Rumunsko rozhodnú uplatňovať článok 2, môžu… uznávať za rovnocenné so svojimi národnými vízami“ víza a doklady vymenované pod písmenami a) a b) uvedeného odseku, vydávané tými istými členskými štátmi, pokiaľ nie sú pripojené k cestovným dokladom, ktoré uvedené členské štáty neuznávajú, alebo k cestovným dokladom, ktoré vydala tretia krajina, s ktorou nemajú diplomatické styky. Odsek 2 uvedeného článku spresňuje, že doklady vydávané Cyprom, ktoré sa môžu uznávať, sú uvedené v prílohe III rozhodnutia č. 565/2014.

6.

V súlade s článkom 5 prvým odsekom rozhodnutia č. 565/2014 „ak sa Bulharsko, Chorvátsko, Cyprus a Rumunsko rozhodnú [uvedené] rozhodnutie uplatňovať, oznámia to Komisii do 20 pracovných dní od nadobudnutia jeho účinnosti. Komisia uverejní informácie, ktoré oznámili uvedené členské štáty, v Úradnom vestníku Európskej únie“. Dňa 6. septembra 2014 Komisia v súlade s článkom 5 prvým odsekom rozhodnutia č. 565/2014 uverejnila v úradnom vestníku tieto informácie, pokiaľ ide o Rumunsko: „Rumunsko vykonáva rozhodnutie č. 565/2014/EÚ, a v súlade s článkom 3 rozhodnutia uznáva za rovnocenné svojím vnútroštátnym vízam a povoleniam na pobyt víza a povolenia na pobyt vydané Bulharskom, Cyprom a Chorvátskom, uvedené v prílohe I, II a III k rozhodnutiu“ ( 8 ).

7.

V zmysle článku 1 ods. 1 nariadenia č. 539/2001 sa od štátnych príslušníkov tretích krajín uvedených na zozname v prílohe I uvedeného nariadenia vyžaduje, aby mali víza pri prechode vonkajších hraníc členských štátov. Kazachstan je v tomto zozname zahrnutý.

8.

Článok 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004 spresňuje, že na účely uvedeného nariadenia „odmietnutie nástupu do lietadla znamená odmietnutie prepravy cestujúcich, hoci sa prezentovali na nástup podľa podmienok stanovených v článku 3 ods. 2, okrem prípadov, keď existujú oprávnené dôvody na odmietnutie nástupu do lietadla [najmä] v súvislosti so zdravím, bezpečnosťou alebo ochranou, alebo nedostatočnými cestovnými dokumentmi“.

9.

Podľa článku 4 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 „ak je cestujúcim proti ich vôli odmietnutý nástup do lietadla, prevádzkujúci letecký dopravca im ihneď poskytne náhradu v súlade s článkom 7 a poskytne im pomoc v súlade s článkom 8 a 9“.

10.

Článok 15 nariadenia č. 261/2004, nazvaný „Vylúčenie obmedzenia práva“, v odseku 1 stanovuje, že „povinnosti voči cestujúcim podľa [uvedeného] nariadenia nesmú byť obmedzené alebo obídené, najmä výnimkami alebo obmedzujúcimi ustanoveniami v prepravnej zmluve“.

11.

D. Z., žalobca v konaní vo veci samej, je štátnym príslušníkom Kazachstanu. Blue Air, žalovaná v konaní vo veci samej, je rumunskou spoločnosťou, registrovanou na Cypre v roku 2015, ktorá si v tomto členskom štátu vytvorila svoje miesto podnikateľskej činnosti.

12.

Dňa 6. septembra 2015 sa D. Z. dostavil na letisko v Larnake, aby nastúpil do lietadla žalovanej na let do Bukurešti, na ktorý mal potvrdenú rezerváciu. Pobyt D. Z. v Bukurešti mal trvať od 6. do 12. septembra 2015, kedy sa mal vrátiť spiatočným letom z Bukurešti do Larnaky s iným leteckým dopravcom. Účelom cesty bola účasť D. Z. na dvoch skúškach ACCA (Association of Chartered Certified Accountants), ktoré sa mali konať 7. septembra v Bukurešti.

13.

V čase skutkových okolností veci samej bol D. Z. držiteľom platného pasu vydaného Kazachstanom, ako aj povolenia na prechodný pobyt na území Cyperskej republiky vydaného v Nikózii 15. júna 2015 s platnosťou do 6. apríla 2016. Hoci uznesenie vnútroštátneho súdu to výslovne neuvádza, zdá sa nesporné, že takéto povolenie na pobyt patrí medzi doklady uvedené v prílohe III rozhodnutia č. 565/2014 ( 9 ), uznávané Rumunskom v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. b) rozhodnutia č. 565/2014.

14.

Pred plánovaným dátumom svojho odchodu do Rumunska podal D. Z. prostredníctvom internetovej stránky Ministerstva zahraničných vecí Rumunska elektronickú žiadosť o vydanie vstupného víza do tohto členského štátu. Pri vypĺňaní príslušného dotazníka D. Z uviedol, že patrí do tejto kategórie: „I hold a short‑stay issued by Bulgaria, Cyprus or Croatia.“ Prijatá odpoveď od ministerstva zahraničných vecí Rumunska znela, že nemá žiadnu povinnosť zadovážiť si vstupné vízum, pokiaľ dĺžka jeho pobytu v tomto členskom štáte nepresiahne 90 dní v rámci 180‑dňového obdobia.

15.

D. Z. sa v primeranom čase dostavil na letisko v Larnake a podrobil sa kontrole cestovných dokladov zamestnancami súkromnej spoločnosti zastupujúcej spoločnosť Blue‑Air na Cypre. Okrem cestovného pasu a cyperského povolenia na pobyt mal D. Z. pri sebe a ukázal žiadosť o vízum podanú prostredníctvom internetovej stránky rumunského ministerstva zahraničných vecí a odpoveď doručenú elektronicky, podľa ktorej sa od neho nevyžadovalo zadováženie víza na účely vstupu do Rumunska.

16.

Zamestnanci, ktorí vykonali kontrolu cestovných dokladov D. Z., telefonicky skontaktovali pozemný kontrolný personál spoločnosti Blue Air na letisku v Bukurešti a zaslali im všetky doklady, ktoré predložil D. Z. Odpoveď zamestnankyne spoločnosti Blue Air, ktorá mala službu na letisku v Bukurešti, zaslaná e‑mailom, znela takto: „I am sorry but they said that without a visa or a family member residence card, he can’t enter Romania (Je mi to ľúto, ale povedali nám, že bez víza alebo povolenia na pobyt ako člena rodiny nemôžete vstúpiť do Rumunska)“.

17.

Vzhľadom na takúto odpoveď a na skutočnosť, že preprava D. Z. do Rumunska by pre spoločnosť Blue Air zahŕňala povinnosť okamžite ho navrátiť na Cyprus, čím by sa vystavila správnym a trestným sankciám, bolo prijaté rozhodnutie, že pánovi D. Z. sa nepovolí nástup do lietadla na let, ktorý si rezervoval. D. Z. požiadal o to, aby mu bolo písomne odovzdané odôvodnenie odmietnutia jeho nástupu do lietadla, k čomu však nikdy nedošlo. Okrem toho je nesporné, že D. Z. nedostal oznámenie o nijakom písomnom rozhodnutí rumunských orgánov, v ktorom by boli uvedené dôvody odopretia povolenia jeho vstupu na rumunské územie.

18.

D. Z. na vnútroštátnom súde žiada o náhradu škody vo výške ceny svojej spiatočnej letenky, výdavkov na zrušenie rezervácie hotela v Bukurešti, poplatkov za skúšky, ktorých sa nezúčastnil pre svoj neuskutočnený odchod do Bukurešti, sumy zodpovedajúcej ušlému platu, ktorý mu zamestnávateľ nevyplatil z dôvodu študijného voľna na účely jeho prípravy na skúšky, ktoré mal absolvovať v Bukurešti, ako aj náhradu morálnej ujmy, ktorú utrpel z dôvodu márnej prípravy na skúšky a z dôvodu, že bol neskôr nútený pripravovať sa na rovnaké skúšky, na ktoré šiel znova v inom termíne. D. Z. tvrdí, že k odmietnutiu nástupu do lietadla žalovanej napriek tomu, že mal všetky cestovné doklady vyžadované v súlade s rozhodnutím č. 565/2014 a že dostal odpoveď ministerstva zahraničných vecí Rumunska, podľa ktorej sa naňho nevzťahovala žiadna vízová povinnosť, došlo v rozpore s ustanoveniami uvedeného rozhodnutia a zmluvy uzatvorenej so žalovanou.

19.

Blue Air namieta, že D. Z. prináležalo zaobstarať si akékoľvek potrebné vstupné vízum vyžadované zákonom alebo príslušnými nariadeniami, že vedel alebo mal vedieť, že v Rumunsku je vízová povinnosť, že rumunské orgány mali diskrečnú právomoc nepovoliť jeho vstup do krajiny bez víza a že žalovaná nemôže znášať zodpovednosť za rozhodnutie rumunských orgánov odoprieť mu vstup na rumunské územie. Blue Air okrem toho odkazuje na všeobecné prepravné podmienky uverejnené na svojej internetovej stránke, ktoré taxatívne stanovujú, že spoločnosť nie je zodpovedná za odopretie vstupu cestujúceho zo strany orgánov cieľového členského štátu alebo za doklady, ktoré je klient povinný mať, alebo za uplatňovanie zákonov, nariadení alebo smerníc cieľového štátu.

20.

Za týchto okolností Eparchiako Dikastirio Larnakas (Okresný súd Larnaka) položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

21.

V súlade s článkom 23 Štatútu Súdneho dvora predložili D. Z., Blue Air, nemecká, cyperská a holandská vláda, ako aj Komisia písomné pripomienky. Tieto subjekty s výnimkou spoločnosti Blue Air predložili ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa konalo 12. septembra 2019 na Súdnom dvore.

22.

Blue Air popiera prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania v dôvodu, po prvé, že v rozpore s cyperskými procesnými ustanoveniami neboli účastníci konania vypočutí v súvislosti s druhou a treťou prejudiciálnou otázkou, po druhé, že vnútroštátny súd neuviedol uplatniteľné ustanovenia vnútroštátneho práva, a po tretie, že tento súd neuviedol všetky skutkové a právne okolnosti potrebné na správne uplatnenie práva Únie. Nemecká vláda zas vyjadruje pochybnosti v súvislosti s prípustnosťou štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky, keďže z uznesenia vnútroštátneho súdu nevyplýva, že žalobca vo veci samej sa odvolával na nariadenie č. 261/2004.

23.

V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry pri otázkach týkajúcich sa výkladu práva Únie položených vnútroštátnym súdom v rámci právnej úpravy a skutkových okolností, ktoré tento súd vymedzí na svoju vlastnú zodpovednosť a ktorých správnosť Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, platí prezumpcia relevantnosti ( 11 ) a že Súdny dvor môže odmietnuť rozhodovať o prejudiciálnej otázke položenej vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém, alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené ( 12 ). V tejto veci nejde o žiaden z týchto predpokladov. Pokiaľ ide o relevantnosť štvrtej a piatej prejudiciálnej otázky, uvádzam, že je síce pravda, že ako je výslovne uvedené v uznesení vnútroštátneho súdu, žalobca vo veci samej sa neodvolával na nariadenie č. 261/2004, vnútroštátny súd však v tom istom uznesení spresnil, že cyperské právo mu umožňuje priznať účastníkovi konania náhradu škody, aj ak o to výslovne nežiadal.

24.

Okrem toho pripomínam, že rovnako na základe ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru neprislúcha preverovať, či bolo rozhodnutie vnútroštátneho súdu prijaté v súlade s vnútroštátnymi pravidlami o organizácii súdov a o súdnych konaniach. ( 13 )

25.

Preto navrhujem, aby Súdny dvor vyhlásil všetky prejudiciálne otázky položené vnútroštátnym súdom za prípustné.

26.

Prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate Súdneho dvora pýta, či rozhodnutie č. 565/2014 vyvoláva priame účinky v tom zmysle, že jednak štátnemu príslušníkovi tretieho štátu zahrnutého do zoznamu v prílohe I nariadenia č. 539/2001 priznáva právo nezadovážiť si národné vízum na účely vstupu na územie jedného z členských štátov, ktorým je uvedené rozhodnutie určené, pokiaľ je držiteľom povolenia na pobyt uznaného takýmto členským štátom za rovnocenné s jeho vlastným vízom v súlade s článkom 3 ods. 1 písm. b) uvedeného rozhodnutia, a jednak zavádza povinnosť uvedeného členského štátu povoliť za uvedených okolností vstup bez ohľadu na absenciu takéhoto víza.

27.

Blue Air, nemecká, cyperská a holandská vláda na základe v podstate zhodných tvrdení navrhujú na túto otázku odpovedať záporne. Komisia naopak tvrdí, že treba odpovedať kladne. ( 14 )

28.

Ako uvádza Súdny dvor už od známeho rozsudku Grad, bolo by v rozpore so záväznou povahou, ktorú článok 288 ZFEÚ priznáva rozhodnutiu, „vo všeobecnosti vylúčiť možnosť, aby sa povinnosti uloženej týmto rozhodnutím dovolávali prípadné dotknuté osoby“. V prípadoch, keď je jednému alebo viacerým členským štátom prostredníctvom rozhodnutia uložená povinnosť určitého konania, „by bol dosah takéhoto aktu obmedzený, ak by sa jednotlivci nemohli dovolávať na súde jeho účinku a ak by ho vnútroštátne súdy nemohli zohľadniť ako právnu normu [Únie]“ ( 15 ).

29.

Aby však povinnosť, ktorú rozhodnutie ukladá členským štátom, ktorým je toto rozhodnutie určené, mohla mať priamy účinok na vzťahy medzi nimi a jednotlivcami, takáto povinnosť musí byť nepodmienená a dostatočne presná. ( 16 ) Skúmanie s cieľom určiť, či sú tieto kritériá splnené, sa má vykonať jednotlivo v každej veci s prihliadnutím na povahu, účel a znenie ustanovenia, na ktoré sa na súde dotknutá osoba odvoláva. ( 17 )

30.

Pred takýmto skúmaním vo vzťahu k rozhodnutiu č. 565/2014 sa treba pristaviť pri tvrdení nemeckej vlády, že možnosť priznať priamy účinok ustanoveniam takéhoto rozhodnutia je od základu vylúčená, pretože toto rozhodnutie sa obmedzuje na uľahčenie zjednodušenia administratívy a jeho účelom nie je priznanie práv jednotlivcom.

31.

Takéto tvrdenie treba podľa môjho názoru zamietnuť.

32.

Na jednej strane priznanie práv alebo iných subjektívnych právnych postavení v prospech jednotlivcov ako protipólu povinnosti uloženej členským štátom na základe ustanovení rozhodnutia predstavuje účinok vyplývajúci z takýchto ustanovení, ktorý sa nemusí týkať účelu konkrétne sledovaného rozhodnutím ako celkom. ( 18 ) Na druhej strane predpoklad, z ktorého vychádza tvrdenie nemeckej vlády, že priamy účinok normy práva Únie je nutne spojený s tým, že táto norma priznáva práva ( 19 ) v prospech jednotlivca, ktorý sa ich dovoláva na súde, je podľa môjho názoru v judikatúre Súdneho dvora popretý.

33.

Keďže nechcem zachádzať do doktrinálnej diskusie o rôznych podobách priameho účinku a jeho styčných bodoch s inými pojmami práva Únie, len uvediem, že Súdny dvor už dávno uznal, že možnosť jednotlivcov dovolávať sa normy práva Únie ukladajúcej povinnosti členským štátom nezávisí od toho, či je účelom tejto normy priznať práva jednotlivcom, a to prinajmenšom v prípade, že sa tejto normy dovolávajú nie ako náhrady vnútroštátnej normy, ktorá je s ňou v rozpore, ale ako ukazovateľa legitimity ustanovení vnútroštátneho práva, opatrení alebo konaní zo strany vnútroštátneho orgánu. ( 20 ) Okolnosť, že ani ustanovenie rozhodnutia určeného členským štátom, v súvislosti s ktorým sa subjekt dovoláva priameho účinku s cieľom namietať proti vnútroštátnemu správnemu opatreniu, ktoré je s ním v rozpore, ani akt, ktorý ho obsahuje, nemajú za cieľ priznať práva jednotlivcom, sa preto sama osebe nemôže považovať za rozhodujúcu na účely vylúčenia takéhoto účinku. ( 21 )

34.

Preto je potrebné skúmať, či rozhodnutie č. 565/2014 zahŕňa vo vzťahu k členským štátom, ktorým je určené, dostatočne presnú a nepodmienenú povinnosť uznávať povolenia na pobyt uvedené v článku 3 ods. 1 písm. b) tohto rozhodnutia ako rovnocenné s národnými vízami na účely vstupu na svoje územie a prechodného pobytu na ňom.

35.

V tejto veci pochybnosti vyjadrené vládami, ktoré predložili pripomienky na Súdnom dvore, vyplývajú v podstate z požiadavky nepodmienenosti, keďže článok 3 ods. 1 rozhodnutia č. 565/2014 oprávňuje členské štáty, ktorým je uvedené rozhodnutie určené, jednostranne uznávať rovnocennosť povolení na pobyt spomenutých pod písmenom b) uvedeného ustanovenia so svojimi národnými vízami, no neukladá to ako povinnosť, a keďže takéto oprávnenie sa realizuje len v prípade, že sa uvedené štáty rozhodnú uplatňovať predmetné rozhodnutie.

36.

Účasť v režime jednostranného uznávania, ktorý malo rozhodnutie č. 565/2014 v úmysle zaviesť, ( 22 ) je teda, ako je to napokon výslovne uvedené v jeho odôvodnení 7, dobrovoľná. Okrem toho hoci článok 2 ods. 3 uvedeného rozhodnutia spresňuje, že pokiaľ sa členské štáty, ktorým je určené, rozhodnú uplatňovať ho, uznajú všetky doklady uvedené v odsekoch 1 a 2 toho istého článku bez ohľadu na členský štát, ktorý doklad vydal, článok 3 ods. 1 uvedeného rozhodnutia necháva členským štátom, ktoré sa rozhodnú uplatňovať článok 2, ďalšiu možnosť uznávať ako rovnocenné s národnými vízami aj doklady, ktoré sú vymenované pod písmenami a) a b) uvedeného článku 3 ods. 1.

37.

Podľa ustálenej judikatúry je ustanovenie práva Únie nepodmienené, ak vyjadruje povinnosť, ktorá nie je viazaná na žiadnu podmienku, a jej uplatnenie alebo účinky si nevyžadujú prijatie nijakého právneho aktu či už inštitúciami Únie alebo členskými štátmi ( 23 ).

38.

Striktné uplatnenie tohto kritéria by nevyhnutne viedlo k záveru, že ustanovenia rozhodnutia č. 565/2014 a najmä jeho článku 3 nespĺňajú požiadavku nepodmienenosti vyžadovanú judikatúrou.

39.

Na jednej strane sa totiž zjednodušený režim kontroly osôb na vonkajších hraniciach zavedený týmto rozhodnutím vzťahuje na členské štáty, ktorým je toto rozhodnutie určené, len v prípade, že s tým vyjadria súhlas výslovným vyhlásením v tomto zmysle. ( 24 ) Na druhej strane v prípade takéhoto súhlasu rovnocennosť dokladov vymenovaných pod písmenami a) a b) článku 3 ods. 1 uvedeného rozhodnutia s národnými vízami nenastáva automaticky, ale si vyžaduje neskoršie výslovné uznanie dotknutým členským štátom. Okrem toho tento štát má v súlade s tým istým odsekom 1 článku 3 možnosť vylúčiť takéto uznanie v prípade, že víza alebo povolenia na pobyt sú pripojené k určeným cestovným dokladom. Treba teda konštatovať, že rozhodnutie č. 565/2014 neukladá členským štátom, ktorým je určené, nepodmienenú povinnosť uznávať takúto rovnocennosť, ani povinnosť zúčastňovať sa na zjednodušenom režime upravenom týmto rozhodnutím.

40.

Nepovažujem však za správne ukončiť analýzu len na základe tohto konštatovania.

41.

Z judikatúry Súdneho dvora totiž vplýva, že samotná skutočnosť, že ustanovenie práva Únie si na nadobudnutie účinkov vyžaduje doplnenie iným aktom, nevylučuje to, aby úprava, ktorú toto ustanovenie obsahuje a ktorá stanovuje sama osebe jasnú a presnú povinnosť, bola po tom, čo sa stane záväznou pre predmetný členský štát, ( 25 ) tiež považovaná za nepodmienenú na účely možnosti dovolávať sa jej na súde ako kritéria zákonnosti vnútroštátneho ustanovenia alebo opatrenia vnútroštátneho orgánu, ktoré je s ňou v rozpore. ( 26 ) To isté platí pre predpoklad, že uplatnenie takéhoto ustanovenia podlieha lehotám ( 27 ) alebo podmienkam. ( 28 )

42.

V prípade rozhodnutia č. 565/2014 pristúpenie členského štátu k režimu, ktorý toto rozhodnutie upravuje – pričom toto pristúpenie musí byť v súlade s článkom 5 uvedeného rozhodnutia oznámené Komisii a musí byť uverejnené v úradnom vestníku – zahŕňa v zmysle článku 2 ods. 3 povinnosť uznávať – okrem výnimiek definovaných predmetným členským štátom v akte o pristúpení – všetky doklady uvedené v odsekoch 1 a 2 tohto článku bez rozlišovania medzi vydávajúcimi členskými štátmi. ( 29 ) Zdá sa mi, že nepovažovanie takejto povinnosti popri jej jasnosti a presnosti aj za nepodmienenú, ak si už dotknutý členský štát zvolil uplatňovanie rozhodnutia, pričom uviedol prípadné výnimky z uznávania rovnocennosti v medziach stanovených článkom 2 ods. 3 rozhodnutia, je príliš formalistické uplatňovanie judikatúry pripomenutej v bode 37 vyššie.

43.

Analýza sa však komplikuje, pokiaľ sa prejde od článku 2 rozhodnutia č. 565/2014 k jeho článku 3. Ako už totiž bolo uvedené, tento článok neukladá členským štátom, ktorým je rozhodnutie určené, takú povinnosť uznávať rovnocennosť všetkých tam spomenutých dokladov s národnými vízami, aká je upravená v odseku 3 vyššie uvedeného článku 2, ale im necháva možnosť pristúpiť k takémuto uznávaniu.

44.

Vzhľadom na rozhodnutie Rumunska jednostranne uznávať povolenia na pobyt spomenuté v článku 3 ods. 1 písm. b) rozhodnutia č. 565/2014, ktoré uvedený členský štát oznámil Komisii a ktoré Komisia dala uverejniť v úradnom vestníku, je možné usúdiť, že štátny príslušník tretej krajiny uvedenej v zozname v prílohe I nariadenia č. 539/2001, ktorý je držiteľom povolenia na pobyt spadajúceho medzi tie, ktoré sú predmetom uznávania, je oprávnený dovolávať sa uvedeného článku 3 na účely popretia legitimity odopretia vstupu do Rumunska, ktoré voči nemu vykonali orgány tohto členského štátu z dôvodu, že nemal národné vízum?

45.

Podľa môjho názoru kladnej odpovedi na túto otázku nebráni ani judikatúra pripomenutá v bode 37 vyššie, ani široká miera voľnej úvahy, ktorú článok 3 ods. 1 rozhodnutia č. 565/2014 necháva členským štátom, ktorým je toto rozhodnutie určené, pokiaľ ide o uznávanie rovnocennosti dokladov, ktoré sú v ňom spomenuté.

46.

Z podrobnejšieho skúmania totiž vyplýva, že hoci požiadavka nepodmienenosti normy práva Únie na účely možnosti dovolávať sa tejto normy na súde je nepriamo úmerná miere voľnej úvahy, ktorou disponujú členské štáty, ( 30 ) Súdny dvor sa často viac sústredil na spôsob, akým sa takáto miera voľnej úvahy používa, ako na jej rozsah, ( 31 ) najmä ak sa mal subjekt dovolávať „priameho dovolávateľného účinku“ takéhoto ustanovenia. ( 32 ) Nezdá sa teda, že by existencia viac či menej širokej miery voľnej úvahy, ktorú predmetné ustanovenie ponecháva členským štátom, nutne viedla k vylúčeniu možnosti, že sa ho bude možné dovolávať na súde v závislosti od ukazovateľa legitimity ustanovení vnútroštátneho práva alebo aktov alebo konaní vnútroštátnych správnych orgánov. ( 33 ) Z tohto hľadiska, skôr substanciálneho ako formalistického, Súdny dvor okrem toho v súvislosti s ustanoveniami smernice spresnil, že by nebolo dôvodné vylúčiť právo jednotlivcov uplatňovať si takéto ustanovenia na vnútroštátnych súdoch po tom, čo dotknutý členský štát využil diskrečnú právomoc (aj širokú), ktorú má pri vykonávaní takejto smernice. ( 34 )

47.

Odpoveď na otázku uvedenú v bode 44 vyššie teda v podstate závisí od toho, či ak sa už dotknutý členský štát rozhodol uplatňovať článok 3 rozhodnutia č. 565/2014 bez uvedenia výnimiek, ako to urobilo Rumunsko, je uvedený štát povinný uznávať rovnocennosť dokladov spomenutých v odseku 1 uvedeného článku s národnými vízami bez možnosti v jednotlivých prípadoch rozhodnúť, či k takémuto uznaniu pristúpi.

48.

Nemecká a cyperská vláda na otázku, ktorú im Súdny dvor v tejto súvislosti položil počas pojednávania, odpovedali záporne. Nie som však o takejto odpovedi presvedčený.

49.

V súvislosti s okolnosťou, že režim zavedený rozhodnutím č. 565/2014 sa zakladá na jednostrannom uznávaní členskými štátmi, ktorým je takéto rozhodnutie určené, nemožno strácať zo zreteľa skutočnosť, že toto rozhodnutie zavádza spoločné normy v oblasti kontrol na vonkajších hraniciach a že účelom takýchto noriem je zjednodušenie kontrol. Bolo by však v rozpore s takýmto účelom a napokon aj s potrebným účinkom uvedeného rozhodnutia usúdiť, že členské štáty, ktoré sa rozhodli pristúpiť k režimu zavedenému týmto rozhodnutím a ktoré oznámili takéto rozhodnutie Komisii, sa potom od neho môžu v jednotlivých prípadoch odchyľovať, ponechávajúc si možnosť odoprieť štátnemu príslušníkovi tretej krajiny zahrnutej v zozname prílohy I nariadenia č. 539/2001, ktorý je držiteľom niektorého z dokladov podľa článku 3 rozhodnutia č. 565/2014, riadne vydaného a platného, na hraniciach vstup pod zámienkou, že nemá národné vstupné alebo tranzitné vízum. Takýto výklad rozhodnutia č. 565/2014 by bol tiež v rozpore so zásadou právnej istoty, ktorej zabezpečenie sa sleduje uverejnením oznámenia členského štátu Komisii uskutočneného v zmysle článku 5 tohto rozhodnutia.

50.

Z toho vyplýva, že pokiaľ predmetný členský štát oznámil Komisii svoj úmysel uplatňovať rozhodnutie č. 565/2014 a uznávať doklady vymenované v jeho článku 3 ods. 1 ako rovnocenné so svojimi národnými vízami, tento štát má povinnosť dodržiavať prijaté rozhodnutie.

51.

Odôvodnenie 7 rozhodnutia č. 565/2014, podľa ktorého by účasť v režime zavedenom týmto rozhodnutím nemala ukladať „členským štátom… dodatočné povinnosti k tým, ktoré ustanovuje [príslušný] akt o pristúpení…, tomuto záveru nebráni. Účelom takéhoto rozhodnutia a zjednodušeného režimu, ktorý toto rozhodnutie zavádza a ku ktorému členské štáty, ktorým je rozhodnutie určené, pristupujú na dobrovoľnom základe, je totiž zmierniť povinnosť systematicky vyžadovať od štátnych príslušníkov tretích štátov spomenutých v prílohe I nariadenia č. 539/2001 národné vstupné alebo tranzitné vízum, čím sa uľahčuje administratívna záťaž, ktorú takáto povinnosť zahŕňa vo vzťahu k osobám, ktoré už podliehajú prísnym kontrolám v členskom štáte odchodu.

52.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor na prvú prejudiciálnu otázku odpovedal, že rozhodnutie č. 565/2014 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorému je toto rozhodnutie určené a ktorý sa rozhodol uznávať rovnocennosť dokladov vymenovaných v článku 3 ods. 1 uvedeného rozhodnutia so svojimi národnými vízami bez zavedenia výnimiek a ktorý to oznámil Komisii v súlade článkom 5 toho istého rozhodnutia, nemôže od dátumu uverejnenia takéhoto oznámenia v úradnom vestníku odoprieť vstup štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uvedenej na zozname prílohy I nariadenia č. 539/2001, ktorý je držiteľom niektorého z dokladov spomenutých v uvedenom článku 3 ods. 1, riadne vydaného a platného, len z dôvodu, že nemá národné vízum. Štátny príslušník tretieho štátu, ktorému bol odopretý vstup na územie uvedeného členského štátu alebo tranzit cezeň za uvedených okolností, sa môže na súde dovolávať rozhodnutia č. 565/2014 s cieľom napadnúť zákonnosť rozhodnutia o odopretí vstupu.

53.

Druhou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či sa letecký dopravca, ktorý priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov na letisku odchodu odmietne cestujúcemu nástup do lietadla, pričom sa odvolá na odopretie povolenia jeho vstupu orgánmi cieľového členského štátu z dôvodu chýbajúceho národného víza, musí považovať za subjekt pôsobiaci v mene takéhoto členského štátu, voči ktorému sa predmetný cestujúci môže dovolávať ustanovení rozhodnutia č. 565/2014 na účely dosiahnutia náhrady škody za porušenie prepravnej zmluvy. Inak povedané, od Súdneho dvora sa žiada vyslovenie sa k možnosti jednotlivca uplatniť na súde voči spoločnosti, s ktorou uzatvoril zmluvu o leteckej preprave, povinnosti prináležiace cieľovému členskému štátu na základe aktu sekundárneho práva v oblasti kontrol na hraniciach, v tomto prípade rozhodnutia č. 565/2014.

54.

Hneď poviem, že tak ako holandská vláda mám určité ťažkosti s úplným pochopením významu tejto otázky vzhľadom na v podstate zmluvnú povahu sporu vo veci samej. Blue air totiž tým, že D. Z. odmietla nástup do lietadla, neposkytla plnenie, ku ktorému sa zaviazala na základe zmluvy o preprave, ktorú uzatvorila s týmto cestujúcim. Pritom otázka, či takéto konanie môže zakladať zodpovednosť za nesplnenie povinnosti a či z tohto a iného titulu zakladá právo D. Z. na náhradu škody za spôsobenú ujmu, nezávisí od jeho možnosti dovolávať sa na súde voči spoločnosti Blue Air povinností, ktoré sa vzťahujú na Rumunsko na základe režimu zavedeného rozhodnutím č. 565/2014, ku ktorému sa tento členský štát rozhodol pristúpiť.

55.

Vzhľadom na to rovnako ako všetky oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky v tejto veci, s výnimkou D. Z, usudzujem, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať záporne.

56.

Záväzná povaha rozhodnutia, na ktorej je založená možnosť uplatňovať ho na vnútroštátnom súde, ( 35 ) totiž existuje len vo vzťahu k členským štátom, ktorým je toto rozhodnutie určené. Rozhodnutie určené členským štátom teda nemôže samo osebe zakladať povinnosti vo vzťahu k jednotlivcovi a nemožno ho ako také voči nemu uplatňovať. ( 36 )

57.

Súdny dvor síce v bode 27 rozsudku Farrell ( 37 ) spresnil, že jednotlivec sa môže dovolávať ustanovení sekundárneho práva Únie spôsobilých vyvolávať priame účinky „voči orgánu alebo subjektu, ktoré podliehajú štátnej moci alebo sú kontrolované štátom, alebo disponujú na tento účel mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami“ ( 38 ), táto judikatúra sa však na okolnosti veci samej nevzťahuje.

58.

Ako správne uviedla Komisia, ani letecké spoločnosti, ani ich zamestnanci, zástupcovia alebo poverené osoby, ktorí preverujú primeranosť cestovných dokladov na letisku členského štátu odchodu, nemôžu byť považovaní za subjekty poverené výkonom funkcie kontrol na hranici. Takéto subjekty teda nemajú žiadnu právomoc odoprieť alebo povoliť vstup štátneho príslušníka tretej krajiny na územie cieľového členského štátu.

59.

Je pravda, že na základe článku 26 ods. 1 písm. b) Dohovoru podpísaného v Schengene 19. júna 1990, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda zo 14. júna 1985 ( 39 ) a smernice 2001/51 ( 40 ), ktorou sa dopĺňajú a spresňujú podmienky uplatňovania uvedeného článku, dopravcovia, ktorí prepravujú zahraničných štátnych príslušníkov na územie členských štátov, podliehajú špecifickým kontrolným povinnostiam ( 41 ) a najmä sú povinní „urobiť všetky potrebné opatrenia, aby sa presvedčil[i], že cudzinec prepravovaný vzdušnou alebo vodnou cestou disponuje cestovnými dokladmi potrebnými pre vstup na územie“ členských štátov. Okrem toho na základe odseku 2 uvedeného článku sú členské štáty patriace do schengenského priestoru povinné zaviesť sankcie proti dopravcom, ktorí prepravia cudzincov nedisponujúcich potrebnými cestovnými dokladmi vzdušnou alebo vodnou cestou z tretieho štátu na svoje územie. ( 42 )

60.

Úprava takýchto povinností a sankcií právom Únie a/alebo vnútroštátnym právom však neznamená, že leteckí prepravcovia, ktorí vykonávajú kontroly cestovných dokladov cestujúcich pred ich nástupom do lietadla na letisku členského štátu odchodu, aby sa ubezpečili, že títo cestujúci sú držiteľmi dokladov požadovaných na vstup do cieľového členského štátu, by sa mali považovať za subjekty pôsobiace v mene takéhoto členského štátu, alebo že takéto kontroly by bolo možné posúdiť ako „hraničné kontroly“ v zmysle Kódexu schengenských hraníc ( 43 ), ani že by bolo možné subjekty závislé od týchto prepravcov či zástupcov alebo poverené osoby týchto prepravcov klásť na roveň „príslušníkom pohraničnej stráže“ v zmysle toho istého kódexu. ( 44 )

61.

Ako správne uviedla nemecká vláda, rozsudok Touring Tours und Travel a Sociedad de Transportes ( 45 ) neumožňuje dospieť k odlišnému záveru. Je pravda, že Súdny dvor v tomto rozsudku usúdil, že kontroly cestovných dokladov, ktoré je povinná zabezpečovať spoločnosť prevádzkujúca autobusovú dopravu cestujúcich a poskytujúca služby cezhraničnej dopravy v rámci schengenského priestoru, a to pod hrozbou pokuty a na základe všeobecnej zákonnej povinnosti stanovenej zákonom členského štátu a individuálnymi rozhodnutiami prijatými policajným orgánom tohto štátu, sa musia považovať za kontroly „na príkaz a pod dohľadom“ tohto orgánu bez ohľadu na to, že takáto spoločnosť nedisponuje právomocami orgánu verejnej moci. Takéto tvrdenie však zostáva vymedzené kontextom veci vedúcej k uvedenému rozsudku, v ktorom mal Súdny dvor objasniť, či sa na uvedené kontroly vzťahuje pôsobnosť článku 21 písm. a) nariadenia č. 562/2006, ktoré predchádzalo súčasnému Kódexu schengenských hraníc, a či predstavujú „výkon policajných právomocí“ s rovnocenným účinkom ako hraničné kontroly. Nemožno z toho teda vyvodzovať závery vo vzťahu k možnosti považovať leteckých prepravcov, ktorí vykonávajú kontroly cestovných dokladov pred nástupom do lietadla, za orgány alebo subjekty v zmysle bodu 27 rozsudku Farrell. ( 46 )

62.

Z vyššie uvedených dôvodov usudzujem, že na druhú prejudiciálnu otázku treba odpovedať v tom zmysle, že letecký dopravca, ktorý priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov na letisku členského štátu odchodu odmietne cestujúcemu nástup do lietadla, pričom sa odvolá na odopretie povolenia jeho vstupu orgánmi cieľového členského štátu z dôvodu chýbajúceho národného víza, sa nemôže považovať za subjekt pôsobiaci v mene takéhoto členského štátu, voči ktorému sa predmetný cestujúci môže domáhať plnenia povinností prináležiacich členským štátom, ktoré uplatňujú rozhodnutie č. 565/2014.

63.

Treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd Súdneho dvora v podstate pýta, či môže letecká spoločnosť priamo alebo/a prostredníctvom svojich splnomocnených zástupcov alebo delegátov na letisku odchodu odmietnuť nástup cestujúceho do lietadla, pričom sa odvolá na odopretie vstupu orgánmi cieľového členského štátu, a to bez predchádzajúceho prijatia písomného a odôvodneného rozhodnutia uvedenými orgánmi a jeho odovzdania dotknutej osobe v súlade s článkom 13 nariadenia č. 562/2006.

64.

Zdá sa mi, že aj táto prejudiciálna otázka presahuje zmluvný kontext, do ktorého sa zaraďuje spor vo veci samej.

65.

Odmietnutie nástupu do lietadla zo strany leteckej spoločnosti voči cestujúcemu, ktorý uzatvoril s touto spoločnosťou prepravnú zmluvu, hoci je aj založené na rozhodnutí orgánu cieľového členského štátu, podľa ktorého tento cestujúci nemôže vstúpiť na územie uvedeného členského štátu, jednoducho a akokoľvek predstavuje zmluvné konanie. Ako bolo uvedené v odpovedi na druhú prejudiciálnu otázku, kontroly cestovných dokladov, ktoré sú letecké spoločnosti povinné vykonávať na základe práva Únie alebo vnútroštátneho práva, nie sú hraničnými kontrolami a odmietnutie nástupu do lietadla nemožno klásť na roveň odopretiu vstupu na územie cieľového členského štátu, hoci môže mať rovnaké účinky, keďže bráni cestujúcemu vstúpiť na uvedené územie.

66.

Okolnosť, že odmietnutie nástupu do lietadla je odôvodnené vôľou leteckej spoločnosti neporušiť vnútroštátnu právnu úpravu členského štátu cieľa letu v oblasti prisťahovalectva, aby sa nevystavila sankciám, prípadne aj trestnoprávnym, ktorým by podliehala v prípade prepravy cestujúcich bez dokladov vyžadovaných na prekročenie hranice takéhoto štátu, nemení zmluvnú povahu takéhoto odmietnutia.

67.

Z toho vyplýva, že letecká spoločnosť sa odmietnutím nástupu cestujúceho do lietadla vystavuje voči nemu dôsledkom vyplývajúcim z porušenia prepravnej zmluvy, ktorú s ním uzatvorila, pričom tieto dôsledky sa majú uplatniť na základe zmluvných ustanovení a zákona vzťahujúceho sa na túto zmluvu, ako aj, ako vyplynie ďalej, dôsledkom upraveným v nariadení č. 261/2004, pokiaľ sú splnené podmienky jeho uplatnenia.

68.

V tejto súvislosti sú informácie získané od orgánov cieľového členského štátu a odporúčania a postoje uvedených orgánov týkajúce sa nesúladu cestovných dokladov cestujúceho s dokladmi požadovanými na vstup do uvedeného členského štátu len podkladmi, na základe ktorých letecká spoločnosť orientuje svoje zmluvné konanie určitým smerom, a to isté platí aj o informáciách, ktoré možno získať priamym preverením uplatniteľnej právnej úpravy a nahliadnutím do prípadných databáz.

69.

V každom prípade je vhodné poukázať na to, že na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Blue Air v jej písomných pripomienkach nemožno usúdiť, že voči D. Z. bolo prijaté rozhodnutie o odopretí vstupu na rumunské územie z dôvodu chýbajúcich dokladov vyžadovaných na účely prekročenia hranice tohto členského štátu. Takéto rozhodnutie mohlo byť prijaté len príslušnými rumunskými orgánmi v rámci hraničnej kontroly vykonávanej v zmysle hlavy II nariadenia č. 562/2006, ktorá predpokladala prítomnosť D. Z. na hranici pri dodržaní podstatných formálnych náležitostí upravených článkom 13 uvedeného nariadenia. Ešte menej možno usúdiť, ako tvrdila Blue Air, že voči D. Z. bolo prijaté „konečné“ rozhodnutie o odopretí vstupu na rumunské územie z dôvodu nedostatočnosti dokladov vyžadovaných na tento účel, keďže D. Z. nedostal zo strany príslušných rumunských orgánov oznámenie o žiadnom rozhodnutí v tomto zmysle a keďže mu teda neboli poskytnuté podmienky na to, aby si uplatnil právo na odvolanie upravené článkom 13 ods. 3 nariadenia č. 562/2006.

70.

Na základe predchádzajúcich úvah navrhujem, aby Súdny dvor na tretiu prejudiciálnu otázku odpovedal, že okolnosť, že odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla zo strany leteckej spoločnosti na let medzi dvoma členskými štátmi nepatriacimi do schengenského priestoru sa zakladá na informáciách, odporúčaniach alebo určeniach príslušných orgánov členského štátu, do ktorého smeruje let, v súvislosti so súladom dokladov cestujúceho s dokladmi vyžadovanými na účely prekročenia hranice tohto členského štátu, sama osebe neumožňuje zbaviť leteckú spoločnosť dôsledkov, ktoré sa na základe zmluvy a zákona, ktoré sa na ňu vzťahujú, spájajú s neposkytnutím prepravného plnenia.

71.

Štvrtá prejudiciálna otázka sa týka výkladu článku 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004. Vnútroštátny súd sa Súdneho dvora v podstate pýta, či sú na základe tohto článku vylúčené z pôsobnosti uvedeného nariadenia všetky prípady „odmietnutia nástupu do lietadla“, ktoré letecká spoločnosť odôvodňuje údajnou nedostatočnosťou cestovných dokladov, ktorých je cestujúci držiteľom, a to aj vtedy, ak súdne rozhodnutie potvrdilo, že tieto doklady boli dostatočné a že odmietnutie nástupu do lietadla bolo z tohto dôvodu nedôvodné.

72.

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že článok 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004 vylučuje posúdenie skutku ako „odmietnutie nástupu do lietadla“, a teda uplatnenie uvedeného nariadenia z dvoch skupín dôvodov. Prvá sa vzťahuje na situáciu, keď cestujúci nedodrží podmienky stanovené v článku 3 ods. 2 uvedeného nariadenia. Druhá sa vzťahuje na prípady, keď k predmetnému odmietnutiu dôjde z „oprávnených dôvodov“ najmä „v súvislosti so zdravím, bezpečnosťou alebo ochranou alebo nedostatočnými cestovnými dokumentmi“ ( 47 ). Odôvodnenia spoločnosti Blue Air v súvislosti s nenastúpením D. Z. do lietadla, týkajúce sa stanoviska rumunských orgánov o potrebe národného víza na účely vstupu do Rumunska, patria do druhej uvedenej skupiny dôvodov.

73.

Súdny dvor už mal príležitosť pri výklade článku 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004 vzhľadom na jeho kontext a na ciele právnej úpravy, do ktorej patrí, ako sú vyjadrené v odôvodneniach 3, 4, 9 a 10 uvedeného nariadenia a ako vyplývajú z prípravných prác, ( 48 ) vyhlásiť, že pojem „odmietnutie nástupu do lietadla“ obsiahnutý v tomto ustanovení má „širší význam vzťahujúci sa na všetky prípady, v ktorých letecký dopravca odmietne prepraviť cestujúceho“ ( 49 ). Podľa Súdneho dvora by bol reštriktívny výklad tohto pojmu v rozpore s cieľom nariadenia č. 261/2004, ktorým je, ako je uvedené v jeho odôvodnení 1, zabezpečenie vysokej úrovne ochrany cestujúcich. ( 50 )

74.

Bolo by teda v rozpore so širokou pôsobnosťou, ktorú Súdny dvor priznal tomuto pojmu, ako aj s cieľmi sledovanými nariadením č. 261/2004, vykladať výnimku obsiahnutú v článku 2 písm. j) uvedeného nariadenia týkajúcu sa „oprávnených dôvodov na odmietnutie nástupu do lietadla“ v tom zmysle, že leteckej spoločnosti stačí odvolať sa na takéto dôvody, napríklad nedostatočné cestovné doklady, aby tak zabránila uplatňovaniu uvedeného nariadenia a zbavila cestujúceho, ktorému bol odmietnutý nástup do lietadla, práva na peňažnú náhradu škody upravenú v jeho článku 7.

75.

Inak povedané, otázka, či sa odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla leteckou spoločnosťou posudzuje ako „odmietnutie nástupu do lietadla“ v zmysle článku 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004, nezáleží od typu dôvodov uvedených na odôvodnenie takéhoto odmietnutia, ale od opodstatnenosti týchto dôvodov. Z toho vyplýva, že môže existovať „odmietnutie nástupu do lietadla“ aj v prípade, že takéto odmietnutie je odôvodnené dôvodmi spojenými s dostatočnosťou cestovných dokladov cestujúceho alebo, ako tvrdí Blue Air, so stanoviskom orgánov cieľového členského štátu v súvislosti s takouto dostatočnosťou, ak vysvitne, že tieto odôvodnenia boli neopodstatnené. ( 51 )

76.

Pritom neusudzujem, že posúdenie neopodstatnenosti dôvodov, ktoré viedli leteckú spoločnosť k odmietnutiu nástupu cestujúceho do lietadla, samo osebe postačuje na rozhodnutie o uplatnení nariadenia č. 261/2004. Odkaz na „oprávnenosť“ dôvodov, ktoré odôvodnili nenastúpenie do lietadla, v texte článku 2 písm. j) uvedeného nariadenia, ma totiž vedie k úvahe, že normotvorca Únie mal v úmysle uložiť leteckým spoločnostiam hlavne povinnosť obozretnosti pri posudzovaní opodstatnenosti takýchto dôvodov, čím teda nevylúčil možnosť, že omyl pri takomto posudzovaní sa môže vzhľadom na všetky relevantné okolnosti považovať za ospravedlniteľný.

77.

V tomto zmysle sa zdajú relevantné aj prípravné práce k nariadeniu č. 261/2004. Pôvodný návrh Komisie neobsahoval definíciu pojmu „odmietnutie nástupu do lietadla“. Požiadavka zaviesť takúto definíciu však vzišla pri prvom čítaní v Parlamente spolu so zmenou návrhu, ktorý bez ďalšieho spresnenia vylučoval z tohto pojmu „prípady, keď bol nástup do lietadla odmietnutý v súvislosti s nevhodným správaním, zdravím, bezpečnosťou alebo nedostatočnými cestovnými dokumentmi“ ( 52 ). Odkaz na „oprávnené dôvody“ na odmietnutie nástupu do lietadla bol vsunutý neskôr v procese prijímania nariadenia, pravdepodobne na návrh Rady, ( 53 ) pričom bol zároveň rozšírený rozsah možných prípadov neuplatnenia nariadenia a ich naviazania na kritérium oprávnenosti.

78.

Je síce pravda, že sa zdá, že Súdny dvor do pojmu „odmietnutie nástupu do lietadla“ v zmysle článku 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004 zahrnul – a v dôsledku toho zaradil do pôsobnosti tohto nariadenia – vo všeobecnosti každé konanie, ktoré nemožno pripísať cestujúcemu. ( 54 ) Usudzujem však, že spresnenia, ktoré v tejto súvislosti poskytol Súdny dvor, treba v zásade chápať tak, že pod tento pojem patrí odmietnutie nástupu do lietadla, ktoré nenáleží do sféry cestujúceho, ale do sféry dopravcu, pričom ani také odmietnutie, ktoré nie je pripísateľné cestujúcemu, sa má napriek tomu považovať za primerane odôvodnené v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia.

79.

Podľa môjho názoru však naďalej platí, že odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla z dôvodov týkajúcich sa dostatočnosti cestovných dokladov možno len výnimočne považovať za oprávnene odôvodnené bez ohľadu na to, že je založené na omyle, ktorého sa dopustil personál leteckej spoločnosti. Ako uviedla Komisia vo svojich písomných pripomienkach, tieto spoločnosti majú v skutočnosti rôzne nástroje na preverenie právnych predpisov týkajúcich sa cestovných dokladov a vstupných víz do cieľových krajín a na zabránenie tomu, aby sa cestujúcim omylom odmietol z takýchto dôvodov nástup do lietadla, vrátane konzultácie s orgánmi verejnej moci dotknutých krajín a databázy IATA Timatic.

80.

Domnievam sa, že takéto výnimočné okolnosti sa nevyskytujú vo veci samej, v ktorej sa na jednej strane D. Z. dostavil na odlet s dokladmi požadovanými na účely vstupu do Rumunska v súlade s rozhodnutím č. 565/2014 a so žiadosťou o vízum zaslanou rumunskému ministerstvu zahraničných vecí prostredníctvom jeho internetovej stránky a jeho odpoveďou, v ktorej je uvedené, že v jeho prípade vízum nie je potrebné, a na druhej strane sa odmietnutie nástupu do lietadla zo strany spoločnosti Blue Air zakladá na údajnom rozhodnutí o odopretí vstupu prijatom rumunskými orgánmi. V tejto súvislosti uvádzam, že sa zdá, že vnútroštátny súd skutočne vychádza z predpokladu, že voči D. Z. bolo takéto rozhodnutie vydané, no z textu uznesenia vnútroštátneho súdu, ako aj z písomných pripomienok spoločnosti Blue Air vyplýva, že jedinou okolnosťou, na ktorej sa zakladá tento predpoklad, je e‑mail zamestnankyne spoločnosti Blu Air na letisku v Bukurešti, ktorého obsah je uvedený v bode 16 vyššie. Blue Air vo svojich pripomienkach uviedla svedectvo osoby, ktorá vykonala kontrolu cestovných dokladov D. Z, pričom toto svedectvo bolo predložené už vnútroštátnemu súdu a vyplýva z neho len to, že tieto dokumenty boli doručené pozemnému kontrolnému personálu spoločnosti Blue Air na letisku v Bukurešti a že zamestnankyňa v službe odpovedala delegátom spoločnosti Blue Air na letisku v Larnake, že bez víza sa vstup D. Z do Rumunska odopiera. Žiadna časť tohto svedectva neuvádza, aké rumunské orgány poskytli takúto informáciu, ani s akými orgánmi predmetná zamestnankyňa konzultovala, alebo či boli cestovné doklady D. Z. odovzdané týmto orgánom.

81.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na štvrtú prejudiciálnu otázku odpovedal, že článok 2 písm. j) nariadenia č. 261/2004 sa má vykladať v tom zmysle, že prípady, keď cestujúci nenastúpi do lietadla z dôvodu omylu, ktorého sa dopustil pozemný personál leteckej spoločnosti na letisku odchodu alebo jej zástupca či delegát pri preverovaní dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho, patria pod pojem „odmietnutie nástupu do lietadla“ v zmysle tohto ustanovenia, okrem prípadu, keď z okolností daného prípadu ako celku vyplýva, že napriek použitej obozretnosti nebolo možné vyhnúť sa omylu.

82.

Piatou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či je zmluvné ustanovenie o obmedzení alebo vylúčení zodpovednosti leteckého prepravcu v prípade odmietnutia nástupu do lietadla z dôvodov týkajúcich sa dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho, ktoré je obsiahnuté vo všeobecných prepravných podmienkach uplatňovaných takýmto prepravcom a zverejnené prostredníctvom jeho internetovej stránky, zlučiteľné s článkom 15 nariadenia č. 261/2004.

83.

Článok 15 nariadenia č. 261/2004 jasne stanovuje nemožnosť vzdania sa minimálnych práv cestujúcich upravených týmto nariadením, ako aj nemožnosť odchýliť sa od povinností uložených leteckým prepravcom, a to najmä prostredníctvom účinku obmedzujúcich ustanovení alebo ustanovení o zbavení sa zodpovednosti začlenených do prepravnej zmluvy.

84.

Také ustanovenia, aké sú obsiahnuté vo všeobecných prepravných podmienkach uplatňovaných spoločnosťou Blue Air, sú teda vzhľadom na to, že vedú k zbaveniu cestujúcich práva na peňažnú náhradu upraveného v článku 4 ods. 3 nariadenia č. 261/2004 v prípadoch odmietnutia nástupu do lietadla patriacich do pôsobnosti tohto nariadenia v zmysle jeho článku 2 písm. j), nezlučiteľné s uvedeným nariadením.

85.

Ako som už uviedol v odpovedi na štvrtú prejudiciálnu otázku, do pôsobnosti nariadenia č. 261/2004 v zmysle jeho článku 2 písm. j) patrí tak prípad, keď k odmietnutiu nástupu cestujúceho do lietadla došlo v dôsledku omylu, ktorého sa dopustil personál leteckej spoločnosti pri posudzovaní dostatočnosti cestovných dokladov, ktoré predložil, ako aj prípad, keď sa o odmietnutí nástupu do lietadla rozhodlo na základe odporúčaní alebo určení zo strany orgánov členského štátu cieľa letu, založených na nesprávnom posúdení spôsobilosti uvedených dokladov umožniť vstup cestujúceho na územie uvedeného členského štátu.

86.

Z uvedených dôvodov usudzujem, že na piatu prejudiciálnu otázku treba odpovedať v tom zmysle, že článok 15 nariadenia č. 261/2004 bráni ustanoveniu o obmedzení alebo vylúčení zodpovednosti leteckého prepravcu v prípade odmietnutia nástupu do lietadla z dôvodov týkajúcich sa dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho, začlenenému do všeobecných prepravných podmienok uplatňovaných takýmto prepravcom a zverejnených prostredníctvom jeho internetovej stránky, pokiaľ uplatňovanie takéhoto ustanovenia vedie k zbaveniu cestujúcich práva na peňažnú náhradu upraveného v článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia v prípadoch odmietnutia nástupu do lietadla patriacich do pôsobnosti tohto nariadenia v zmysle jeho článku 2 písm. j), medzi ktoré patrí odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla v dôsledku omylu, ktorého sa dopustil personál leteckej spoločnosti pri posudzovaní dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho.

87.

Na základe všetkých predchádzajúcich úvah navrhujem Súdnemu dvoru, aby na prejudiciálne otázky, ktoré položil Eparchiako Dikastirio Larnakas (Okresný súd Larnaka, Cyprus), odpovedal takto:

Rozhodnutie Európskeho parlamentu a Rady č. 565/2014 z 15. mája 2014 sa má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorému je toto rozhodnutie určené a ktorý sa rozhodol uznávať rovnocennosť dokladov vymenovaných v článku 3 ods. 1 uvedeného rozhodnutia so svojimi národnými vízami bez zavedenia výnimiek a ktorý to oznámil Komisii v súlade článkom 5 toho istého rozhodnutia, nemôže od dátumu uverejnenia takéhoto oznámenia v Úradnom vestníku Európskej únie odoprieť vstup štátnemu príslušníkovi tretej krajiny uvedenej na zozname prílohy I nariadenia č. 539/2001, ktorý je držiteľom niektorého z dokladov spomenutých v uvedenom článku 3 ods. 1, riadne vydaného a platného, len z dôvodu, že nemá národné vízum. Štátny príslušník tretieho štátu, ktorému bol odopretý vstup na územie uvedeného členského štátu alebo tranzit cezeň za uvedených okolností, sa môže na súde dovolávať rozhodnutia č. 565/2014 s cieľom napadnúť zákonnosť rozhodnutia o odopretí vstupu.

Letecký dopravca, ktorý priamo alebo prostredníctvom svojich zástupcov na letisku členského štátu odchodu odmietne cestujúcemu nástup do lietadla, pričom sa odvolá na odopretie povolenia jeho vstupu orgánmi cieľového členského štátu z dôvodu chýbajúceho národného víza, sa nemôže považovať za subjekt pôsobiaci v mene takéhoto členského štátu, voči ktorému sa predmetný cestujúci môže domáhať plnenia povinností prináležiacich členským štátom, ktoré uplatňujú rozhodnutie č. 565/2014.

Okolnosť, že odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla zo strany leteckej spoločnosti na let medzi dvoma členskými štátmi nepatriacimi do schengenského priestoru sa zakladá na informáciách, odporúčaniach alebo určeniach príslušných orgánov členského štátu, do ktorého smeruje let, v súvislosti so súladom dokladov cestujúceho s dokladmi vyžadovanými na účely prekročenia hranice tohto členského štátu, sama osebe neumožňuje zbaviť leteckú spoločnosť dôsledkov, ktoré sa na základe zmluvy a zákona, ktoré sa na ňu vzťahujú, spájajú s neposkytnutím prepravného plnenia.

Článok 2 písm. j) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 261/2004 z 11. februára 2004, ktorým sa ustanovujú spoločné pravidlá systému náhrad a pomoci cestujúcim pri odmietnutí nástupu do lietadla, v prípade zrušenia alebo veľkého meškania letov, sa má vykladať v tom zmysle, že prípady, keď cestujúci nenastúpi do lietadla z dôvodu omylu, ktorého sa dopustil pozemný personál leteckej spoločnosti na letisku odchodu alebo jej zástupca či delegát pri preverovaní dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho, patria pod pojem „odmietnutie nástupu do lietadla“ v zmysle tohto ustanovenia, okrem prípadu, keď z okolností daného prípadu ako celku vyplýva, že napriek použitej obozretnosti nebolo možné vyhnúť sa omylu.

Článok 15 nariadenia č. 261/2004 bráni ustanoveniu o obmedzení alebo vylúčení zodpovednosti leteckého prepravcu v prípade odmietnutia nástupu do lietadla z dôvodov týkajúcich sa dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho, začlenenému do všeobecných prepravných podmienok uplatňovaných takýmto prepravcom a zverejnených prostredníctvom jeho internetovej stránky, pokiaľ uplatňovanie takéhoto ustanovenia vedie k zbaveniu cestujúcich práva na peňažnú náhradu upraveného v článku 4 ods. 3 uvedeného nariadenia v prípadoch odmietnutia nástupu do lietadla patriacich do pôsobnosti tohto nariadenia v zmysle jeho článku 2 písm. j), medzi ktoré patrí odmietnutie nástupu cestujúceho do lietadla v dôsledku omylu, ktorého sa dopustil personál leteckej spoločnosti pri posudzovaní dostatočnosti cestovných dokladov cestujúceho.