1.

Poste Tutela SpA (ďalej len „Poste Tutela“) uverejnila v roku 2017 oznámenie o vyhlásení obstarávania, pričom v tom čase bola 100 % dcérskou spoločnosťou spoločnosti Poste Italiane SpA (ďalej len „Poste Italiane“). Cieľom tohto oznámenia o vyhlásení obstarávania bolo uzatvorenie rámcových zmlúv na vrátnickú, recepčnú službu a službu monitorovania vstupov v priestoroch spoločnosti Poste Italiane a ďalších spoločností skupiny.

2.

Spoločnosti Pegaso Srl Servizi Fiduciari, Sistemi di Sicurezza Srl a YW podali na vnútroštátny súd návrh na zrušenie tohto oznámenia o vyhlásení obstarávania. V rámci tohto konania sa vnútroštátny súd pýta, či činnosti, na ktoré sa vzťahuje toto oznámenie o vyhlásení obstarávania, patria do pôsobnosti smernice 2014/25/EÚ ( 2 ) (ďalej len „smernica o verejnoprospešných službách“) alebo smernice 2014/24/EÚ ( 3 ) (ďalej len „smernica o verejnom sektore“).

3.

Po podaní návrhu na začatie prejudiciálneho konania však bolo sporné oznámenie o vyhlásení obstarávania vzaté späť. V dôsledku toho je potrebné odpovedať na predbežnú otázku, či Súdny dvor môže túto vec ešte stále právoplatne prejednávať. Predovšetkým je potrebné zistiť, či skutočnosť, že vnútroštátny súd ešte nerozhodol o trovách, postačuje na konštatovanie, že na otázky položené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania treba odpovedať.

4.

Odôvodnenie 10 smernice o verejnom sektore stanovuje:

„Pojem ‚verejní obstarávatelia‘, a najmä pojem ‚verejnoprávne inštitúcie‘ bol opakovane preskúmaný v rámci judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. … by sa malo spresniť, že inštitúcia, ktorá pracuje v bežných trhových podmienkach, zameriava sa na vytváranie zisku a znáša straty spojené s vykonávaním svojej činnosti, by sa nemala považovať za ‚verejnoprávnu inštitúciu‘, keďže potreby všeobecného záujmu, na ktorých plnenie bola zriadená alebo ktorých plnením bola poverená, sa môžu považovať za potreby priemyselnej alebo komerčnej povahy. Podobne boli v judikatúre preskúmané aj podmienky súvisiace s pôvodom financovania takéhoto orgánu, pričom okrem iného spresnila, že financovanie ‚z väčšej časti‘ znamená viac ako polovicu a že takéto financovanie môže zahŕňať platby od používateľov, ktoré sa stanovia, vypočítajú a inkasujú v súlade s verejnoprávnymi pravidlami.“

5.

Článok 1 ods. 1 smernice o verejnom sektore stanovuje:

„Touto smernicou sa ustanovujú pravidlá postupov obstarávania vykonávaných verejnými obstarávateľmi, pokiaľ ide o verejné zákazky, ako aj súťaže návrhov, ktorých predpokladaná hodnota nie je nižšia ako finančný limit stanovený v článku 4.“

6.

Článok 2 ods. 1 smernice stanovuje:

…

…“

7.

Článok 7 smernice o verejnom sektore stanovuje:

„Táto smernica sa neuplatňuje na verejné zákazky a súťaže návrhov, ktoré podľa smernice 2014/25/EÚ zadávajú alebo organizujú verejní obstarávatelia vykonávajúci jednu alebo viac činností uvedených v článkoch 8 až 14 uvedenej smernice a ktoré sú zadávané na účely vykonávania týchto činností…“

8.

Odôvodnenie 16 smernice o verejnoprospešných službách znie takto:

„Zákazky by sa… mali môcť zadávať na účely splnenia požiadaviek vyplývajúcich z niekoľkých činností, ktoré by mohli podliehať rozličným právnym režimom. Malo by sa spresniť, že právny režim uplatniteľný na jednu zákazku, ktorá má zahŕňať niekoľko činností, by mal podliehať pravidlám uplatniteľným na činnosť, na ktorú je zákazka primárne určená. Určenie činnosti, na akú je zákazka primárne určená, môže vychádzať z analýzy požiadaviek, ktoré musí konkrétna zákazka spĺňať, vykonanej obstarávateľom na účely stanovenia predpokladanej hodnoty zákazky a vypracovania súťažných podkladov…“

9.

Odôvodnenie 19 znie takto:

„V záujme zabezpečenia skutočného otvorenia trhu a spravodlivej rovnováhy pri uplatňovaní pravidiel obstarávania v odvetviach vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb je potrebné, aby sa subjekty, na ktoré sa smernica vzťahuje, vymedzili na inom základe ako na základe svojho právneho štatútu. Malo by sa preto zabezpečiť, aby nebolo dotknuté rovnaké zaobchádzanie s obstarávateľmi, ktorí pôsobia vo verejnom sektore, a obstarávateľmi, ktorí pôsobia v súkromnom sektore. Takisto je potrebné zabezpečiť, aby v súlade s článkom 345 ZFEÚ nebola dotknutá úprava vlastníckych vzťahov uplatňovaná v členských štátoch.“

10.

Článok 1 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách stanovuje:

„Touto smernicou sa stanovujú pravidlá postupov obstarávania vykonávaných obstarávateľmi, pokiaľ ide o zákazky, ako aj súťaže návrhov, ktorých predpokladaná hodnota nie je nižšia ako finančné limity stanovené v článku 15.“

11.

Článok 4 ods. 1 vymedzuje „obstarávateľov“ ako subjekty, ktoré:

12.

Článok 4 ods. 2 smernice o verejnoprospešných službách stanovuje:

„‚Verejný podnik‘ je akýkoľvek podnik, v ktorom môžu verejní obstarávatelia priamo alebo nepriamo uplatňovať dominantný vplyv na základe svojho vlastníctva tohto podniku, na základe svojej finančnej účasti v ňom alebo na základe pravidiel, ktorými sa riadi.

Dominantný vplyv verejných obstarávateľov sa predpokladá v ktoromkoľvek z týchto prípadov, v ktorých títo obstarávatelia priamo alebo nepriamo:

13.

Článok 5 ods. 4 stanovuje:

„V prípade zákaziek, ktorých predmetom je obstarávanie, na ktoré sa vzťahuje táto smernica, ako aj obstarávanie, na ktoré sa táto smernica nevzťahuje, obstarávatelia si môžu zvoliť možnosť zadania samostatných zákaziek na jednotlivé časti alebo zadania jedinej zákazky. Ak sa obstarávatelia rozhodnú zadať samostatné zákazky na jednotlivé časti, rozhodnutie o tom, ktorý právny režim sa vzťahuje na akúkoľvek z takýchto samostatných zákaziek, sa prijme na základe charakteristických znakov príslušnej samostatnej časti.

Ak sa obstarávatelia rozhodnú zadať jedinú zákazku, táto smernica sa uplatňuje, ak sa v článku 25 neustanovuje inak, na vzniknutú zmiešanú zákazku, a to bez ohľadu na hodnotu častí, na ktoré by sa inak vzťahoval iný právny režim, a bez ohľadu na to, ktorý právny režim by sa na tieto časti inak vzťahoval.

…“

14.

Článok 13 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na činnosti týkajúce sa poskytovania:

15.

Článok 13 ods. 2 vymedzuje v písm. b) „poštové služby“ ako „služby pozostávajúce z výberu, triedenia, prepravy a doručovania poštových zásielok. Zahŕňajú aj služby, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti univerzálnej služby zriadenej v súlade so smernicou 97/67/ES, ako aj služby mimo jej rozsahu“. Podľa písm. c) sú „iné ako poštové služby“ vymedzené ako služby riadenia zásielkových služieb (služby, ktoré predchádzajú odoslaniu alebo nasledujú po ňom, vrátane služieb riadenia podateľní, tzv. mailroom management services), a určité služby týkajúce sa poštových zásielok, akou je priama zásielka bez adresy.

16.

Článok 19 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách stanovuje:

„Táto smernica sa neuplatňuje na zákazky, ktoré obstarávatelia zadávajú na iné účely, ako je vykonávanie ich činností v zmysle článkov 8 až 14…“

17.

Poste Italiane je akciová spoločnosť. V návrhu na začatie prejudiciálneho konania je uvedené, že 29,26 % jej akciového kapitálu vlastní Ministero dell’Economia e delle Finanze (ministerstvo hospodárstva a financií, Taliansko), 35 % spoločnosť Cassa Depositi e Prestiti a zvyšok súkromní investori. Poste Italiane je držiteľom koncesie na univerzálnu poštovú službu. Pôsobí aj v oblasti financií, poisťovníctva a mobilnej telefónie.

18.

V čase vydania sporného oznámenia o vyhlásení obstarávania bola Poste Tutela 100 % dcérskou spoločnosťou Poste Italiane. So spoločnosťou Poste Italiane sa zlúčila s účinnosťou od 1. marca 2018.

19.

V júli 2017 Poste Tutela vydala oznámenie o vyhlásení obstarávania na uzatvorenie rámcových zmlúv na vrátnickú, recepčnú službu a službu monitorovania vstupov spoločnosti Poste Italiane a ďalších spoločností skupiny na obdobie 24 mesiacov (s možným predĺžením zmluvy o ďalších 12 mesiacov) s odhadovanou celkovou cenou 25253242 eur.

20.

V tomto oznámení o vyhlásení obstarávania bola ako právny základ uvedená smernica o verejnoprospešných službách. Bolo uverejnené v Gazzetta Ufficiale della Repubblica Italiana (Úradný vestník Talianskej republiky, ďalej len „GURI“) ( 4 ) a v Úradnom vestníku Európskej únie ( 5 ).

21.

Dňa 28. septembra 2017 spoločnosti Pegaso Srl Servizi Fiduciari, Sistemi di Sicurezza Srl a YW (ďalej len „žalobkyne“) napadli dotknuté oznámenie o vyhlásení obstarávania na vnútroštátnom súde. Namietali niekoľko porušení talianskeho zákonníka verejného obstarávania.

22.

Dňa 20. októbra 2017 sa vnútroštátny súd rozhodol pozastaviť dotknutý postup obstarávania vydaním predbežného opatrenia na základe toho, že tvrdenia žalobkýň sú prima facie dôvodné.

23.

Spoločnosti Poste Tutela a Poste Italiane (ďalej len „žalované“) vzniesli predbežnú námietku nepríslušnosti vnútroštátneho súdu. Tvrdili, že správne súdy nemajú právomoc v prípadoch, keď verejný podnik vyhlási postup obstarávania na poskytovanie služieb, ktoré nesúvisia so službami v osobitných odvetviach, akým je poštový sektor.

24.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že problematika právomoci si vyžaduje, aby určil, či bola Poste Tutela (a teraz Poste Italiane) povinná vyhlásiť postup obstarávania, na základe ktorého by zadala zákazku na poskytovanie dotknutých služieb. Podľa názoru vnútroštátneho súdu Poste Tutela/Poste Italiane spĺňa podmienky „verejnoprávnej inštitúcie“ v zmysle smernice 2014/23/EÚ ( 6 ) (ďalej len „smernica o koncesiách“), smernice o verejnom sektore a smernice o verejnoprospešných službách.

25.

Za týchto okolností Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko) prerušil konanie a položil Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

26.

Poste Italiane 11. októbra 2018 listom informovala vnútroštátny súd aj Súdny dvor, že vzala späť napadnuté oznámenie o vyhlásení obstarávania. Poste Italiane výslovne požiadala vnútroštátny súd, aby z tohto dôvodu vyhlásil žalobu podanú žalobkyňami za neprípustnú. Vnútroštátny súd 20. októbra 2018 túto žiadosť zamietol.

27.

Súdny dvor 16. októbra 2018 v nadväznosti na to, že žalovaná ho informovala o zrušení oznámenia o vyhlásení obstarávania, položil vnútroštátnemu súdu otázku, či chce vziať späť svoj návrh na začatie prejudiciálneho konania. Vnútroštátny súd 26. októbra 2018 vyjadril svoje želanie zachovať návrh na začatie prejudiciálneho konania.

28.

Dňa 9. januára 2019 v odpovedi na požiadavku Súdneho dvora, aby vnútroštátny súd podložil dôvody, pre ktoré sa domnieva, že ešte stále prejednáva príslušný spor, vnútroštátny súd poskytol Súdnemu dvoru dodatočné objasnenie. Uviedol, prečo podľa jeho názoru spor stále prebieha a prečo by Súdny dvor mal odpovedať na položené otázky.

29.

Dňa 3. apríla 2019 vnútroštátny súd ďalej informoval Súdny dvor o podaní žaloby pre neplatnosť ďalšieho oznámenia o vyhlásení obstarávania, ktoré uverejnila Poste Italiane v súvislosti s tými istými službami. Podľa vnútroštátneho súdu je toto oznámenie o vyhlásení obstarávania rovnaké ako oznámenie, ktoré je predmetom prejednávanej veci. Vnútroštátny súd prerušil konanie v novej veci, kým Súdny dvor nerozhodne v prejednávanej veci.

30.

Písomné pripomienky predložili spoločnosti Pegaso Srl Servizi Fiduciari a Sistemi di Sicurezza Srl, Poste Italiane SpA, talianska vláda a Európska komisia. Všetky tieto subjekty sa zúčastnili na pojednávaní, ktoré sa konalo 22. januára 2020.

31.

Tieto návrhy majú nasledujúcu štruktúru. Najprv vysvetlím, prečo vzhľadom na vývoj, ktorý nastal po podaní tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, nie je potrebné odpovedať na otázky vnútroštátneho súdu (A). Pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím stanoviskom, stručne načrtnem, aká by mala byť odpoveď na kľúčové otázky z vecného hľadiska. Konštatujem, že na také činnosti, aké sú predmetom sporu vo veci samej (vrátnická, recepčná služba a služba monitorovania vstupov v priestoroch spoločnosti Poste Italiane), sa vzťahujú pravidlá EÚ v oblasti verejného obstarávania, konkrétne ustanovenia smernice o verejnoprospešných službách, ktoré sa týkajú osobitných odvetví (B).

32.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že otázky týkajúce sa výkladu práva EÚ kladie vnútroštátny súd vzhľadom na skutkový a legislatívny kontext, za vymedzenie ktorého je zodpovedný on sám a Súdnemu dvoru neprináleží určovať jeho presnosť. Pri takých otázkach platí domnienka relevantnosti. ( 7 )

33.

Z ustálenej judikatúry však vyplýva aj to, že zo znenia i zo štruktúry článku 267 ZFEÚ je jasné, že na prejudiciálne konanie je potrebná skutočná existencia sporu na vnútroštátnom súde, v ktorom má vydať rozhodnutie spôsobilé zohľadniť rozsudok v prejudiciálnom konaní. Súdny dvor preto môže z vlastnej iniciatívy preskúmať, či spor vo veci samej stále prebieha. ( 8 ) Ak predmet sporu prestane existovať, kým prebieha konanie na Súdnom dvore, v dôsledku čoho sa položené otázky stanú hypotetickými alebo nebudú súvisieť so skutočným sporom, Súdny dvor rozhodne, že nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na začatie prejudiciálneho konania. ( 9 )

34.

V prejednávanej veci nepanuje jednotný názor na to, či na vnútroštátnom súde stále prebieha spor. Nejednotnosť má dvojakú povahu. Po prvé vzala Poste Italiane späť sporné oznámenie o vyhlásení obstarávania? Po druhé existuje napriek späťvzatiu nejaký iný dôvod, pre ktorý by žalobkyne mali stále záujem na konaní pred vnútroštátnym súdom?

35.

V odpovedi na otázku Súdneho dvora, či ešte stále prejednáva spor, vnútroštátny súd poukázal na to, že Poste Italiane v tomto smere uverejnila oznámenie v GURI a kratšie oznámenia v dennej tlači. V oznámení uverejnenom v GURI bolo uvedené, že Poste Italiane sa rozhodla zrušiť/vziať späť oznámenie o vyhlásení obstarávania vzhľadom na komplexnú reštrukturalizáciu spoločnosti Poste Italiane po zlúčení so spoločnosťou Poste Tutela. Vnútroštátny súd však ďalej konštatuje, že v kratších oznámeniach uverejnených v dennej tlači Poste Italiane uviedla len to, že postup obstarávania bol prerušený. Vnútroštátny súd si preto kladie otázku, či tým Poste Italiane chcela napraviť porušenia, ktoré jej vytýkajú žalobkyne, alebo postupovať iným spôsobom (priamo zadať zákazku) s cieľom uspokojiť potreby, ktoré boli predmetom oznámenia o vyhlásení obstarávania.

36.

Poste Italiane a talianska vláda tvrdia, že oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo formálne vzaté späť. Poste Italiane predovšetkým tvrdí, že zrušenie bolo riadne zverejnené vo všetkých požadovaných médiách (GURI, dva celoštátne a dva miestne denníky a Úradný vestník). Po zrušení bol spustený nový postup obstarávania, ktorý mal účinnejšie naplniť nové potreby spoločnosti Poste Italiane po reštrukturalizácii skupiny, najmä zmenu nastavenia potrieb v oblasti bezpečnosti a monitorovania.

37.

Žalobkyne nepopierajú skutočnosť, že oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo vzaté späť. Tvrdia však, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je naďalej prípustný, ale z iných dôvodov, ktorými sa budem zaoberať v nasledujúcej časti. ( 10 )

38.

Musím pripustiť, že v tomto štádiu som trochu zmätený. Zdá sa, že s výnimkou vnútroštátneho súdu každý súhlasí s tým, že dotknuté oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo vzaté späť. Samotný vnútroštátny súd potvrdzuje, že v úplnom znení oznámenia uverejnenom v GURI bol použitý výraz „zrušiť/vziať späť“. Vnútroštátny súd ďalej poukazuje na to, že v kratších verziách oznámenia uverejnených v dennej tlači bolo uvedené, že postup „bol prerušený“, to však bol dôsledok predbežného opatrenia, ktoré vydal vnútroštátny súd už 20. októbra 2017. ( 11 )

39.

Na základe všetkých skutočností predložených Súdnemu dvoru sa totiž zdá, že oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo vzaté späť. Vnútroštátny súd podľa všetkého rozhodne neskôr, či došlo alebo nedošlo k späťvzatiu. V odpovedi zaslanej Súdnemu dvoru poukázal na to, že bez ohľadu na túto otázku ešte zostáva problematika právomoci: či majú správne súdy právomoc vo vzťahu k takým oznámeniam o vyhlásení obstarávania.

40.

Som si vedomý štandardného rozdelenia úloh v rámci prejudiciálneho konania. Je totiž len na vnútroštátnom súde, aby určil, či bolo dotknuté oznámenie o vyhlásení obstarávania vzaté späť, a to na základe skutkových okolností, ako aj ich posúdenia z hľadiska vnútroštátneho práva. Vyhlásenie nového postupu obstarávania tým istým obstarávateľom môže byť ďalším náznakom takého späťvzatia.

41.

V tejto veci však tradičné rozdelenie úloh dosahuje svoje limity. Napriek tomu, že Súdny dvor preukazuje partnerom, ktorí podávajú návrhy na začatie prejudiciálneho konania na základe článku 267 ZFEÚ, zvyčajne veľký rešpekt, v konečnom dôsledku je zodpovednosťou Súdneho dvora, aby posúdil, či vec ešte stále právoplatne prejednáva. ( 12 )

42.

Z dostupných podkladov vyplýva, že oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo vzaté späť. Bolo totiž vydané nové oznámenie o vyhlásení obstarávania na tie isté služby. Vnútroštátny súd má napriek tomu stále pochybnosti o tom, či bolo oznámenie o vyhlásení obstarávania „formálne“ vzaté späť.

43.

Toto tvrdenie síce veľmi nechápem, ale skôr by som pochopil, že vnútroštátny súd chce stále získať odpoveď na svoje otázky vo veci, v ktorej by sa tvrdilo, že žalovaný používa späťvzatie oznámení o vyhlásení obstarávania ako určitú stratégiu. Viem si predstaviť situáciu, v ktorej by subjekt, ktorý nechce, aby súd právoplatne rozhodol o určitých otázkach, vzal späť každé napadnuté oznámenie o vyhlásení obstarávania, čím by sa systematicky usiloval zbaviť vnútroštátne súdy ich právomoci.

44.

To by bolo niečo celkom iné. V takom prípade by dokonca už vo fáze posudzovania prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania ( 13 ) bola zrejme možná väčšia flexibilita, pokiaľ ide o pojem prebiehajúci spor. Zákaz zneužívania je napokon horizontálnou zásadou práva EÚ. ( 14 )

45.

Ani jeden z účastníkov konania a rovnako ani vnútroštátny súd však netvrdí, že Poste Italiane opakovane vzala späť oznámenia o vyhlásení obstarávania s úmyslom vyhnúť sa súdnemu preskúmaniu alebo s cieľom odradiť určitých uchádzačov od účasti na postupe obstarávania. ( 15 ) Je to totiž skôr naopak: Poste Italiane poskytla prijateľné vysvetlenie späťvzatia pôvodného oznámenia o vyhlásení obstarávania a zdá sa, že postupovala v súlade s týmto vysvetlením. ( 16 )

46.

Za týchto okolností sa skutočne zdá, že spor vo veci samej je už bezpredmetný.

47.

Subsidiárne sa vnútroštátny súd, žalobkyne a čiastočne aj Európska komisia podľa všetkého domnievajú, že tento záujem pretrváva bez ohľadu na späťvzatie oznámenia o vyhlásení obstarávania.

48.

Podľa názoru vnútroštátneho súdu nemožno vychádzať z toho, že žalobkyne už nemajú záujem na konaní, ktorého predmetom je oznámenie o vyhlásení obstarávania, hoci oznámenie bolo vzaté späť. Súdny dvor sa preto musí zaoberať jeho návrhom na začatie prejudiciálneho konania najmä vzhľadom na zásadu účinného súdneho preskúmania.

49.

Žalobkyne tvrdia, že podľa talianskeho práva musí príslušný súd napriek späťvzatiu rozhodnúť o zákonnosti napadnutých aktov na účely priznania náhrady škody a rozhodnutia o trovách. Talianske právo predovšetkým stanovuje, že žalobu o náhradu škody je možné podať v lehote 120 dní od nadobudnutia právoplatnosti zrušujúceho rozsudku. Aby bolo možné rozhodnúť o takej žalobe, najprv musí byť preukázaná právomoc vnútroštátneho súdu. Na to je potrebné určiť, či sa na Poste Italiane vzťahujú pravidlá v oblasti verejného obstarávania.

50.

Podľa Európskej komisie treba vychádzať z toho, že oznámenie o vyhlásení obstarávania bolo formálne vzaté späť, pričom vôbec nejde o rozhodujúci prvok. Šiesta otázka vnútroštátneho súdu si vyžaduje odpoveď, keďže sa týka následkov možného porušenia legitímnej dôvery, čiže ide o problematiku, ktorá je nezávislá od toho, či je sporné oznámenie o vyhlásení obstarávania naďalej účinné. Navyše určenie, či sa sporné oznámenie o vyhlásení obstarávania týka postupu obstarávania, ktorý patrí do pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách, je rozhodujúce pri hľadaní odpovede na otázku, na ktorý príslušný súd môžu žalobkyne podať žalobu o náhradu škody.

51.

Naopak, Poste Italiane a talianska vláda sa domnievajú, že žalobkyne už nemajú záujem na konaní. Zatiaľ čo Poste Italiane sa domnieva, že rozsudok vnútroštátneho súdu by vo vzťahu k žalobkyniam nemal priaznivé účinky, talianska vláda tvrdí, že žalobkyne nepodali žalobu o náhradu škody. Vyhliadky takej žaloby sú teda čisto hypotetické.

52.

Napriek späťvzatiu oznámenia o vyhlásení obstarávania teda účastníci konania uvádzajú, že a) žalobkyne by mohli podať žalobu o náhradu škody v súvislosti so sporným oznámením o vyhlásení obstarávania a že b) vnútroštátny súd ešte musí rozhodnúť o trovách.

53.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania nesmie smerovať k formulácii poradných stanovísk o všeobecných alebo hypotetických otázkach, ale musí byť odôvodnený potrebou spojenou s účinným vyriešením sporu. ( 17 ) Za podobných okolností ako v spore vo veci samej už Súdny dvor rozhodol, že úmysel podať žalobu o náhradu škody, ktorý je čisto možný a hypotetický, nemôže byť dôvodom na zachovanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania v situácii, keď je už konanie vo veci samej bezpredmetné. ( 18 )

54.

Žalobkyne na pojednávaní potvrdili, že zatiaľ nepodali žalobu o náhradu škody na súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, ani na nijaký iný vnútroštátny súd. Je určite pravda, že keby bola žaloba o náhradu škody podaná, otázka, či bolo oznámenie o vyhlásení obstarávania záväzné, a teda ktorý vnútroštátny súd je príslušný na rozhodnutie v tejto veci, by mala svoj význam. Mala by však význam práve pre túto potenciálnu žalobu, ktorá ešte nebola podaná. V rámci aktuálneho konania, ktoré prebieha na vnútroštátnom súde, sú teda otázky týkajúce sa potenciálnej budúcej žaloby o náhradu škody úplne hypotetické.

55.

Skutočnosť, na ktorú poukazuje Európska komisia, že žalobkyne mali legitímnu dôveru v pokračovanie postupu obstarávania a že je v každom prípade potrebné odpovedať na šiestu otázku, nič nemení na predchádzajúcom závere.

56.

Po prvé ja osobne by som bol prima facie pomerne prekvapený zistením, že zásada legitímnej dôvery zakotvená v práve EÚ účinne bráni dokonca aj tomu, aby verejný obstarávateľ vzal späť oznámenie o vyhlásení obstarávania. Znamenalo by to, že verejné obstarávanie musí byť po uverejnení dotiahnuté až do konca bez ohľadu na všetky (zmenené) okolnosti?

57.

Po druhé ak to nie je tak, šiesta otázka sa tiež skutočne stáva problematikou, ktorá by sa posudzovala v rámci konania o potenciálnej budúcej žalobe o náhradu škody rovnako ako porušenie iných práv uchádzačov v postupe obstarávania. ( 19 ) Znova však uvediem, že tieto otázky nie sú predmetom konania, ktoré momentálne prebieha na vnútroštátnom súde.

58.

Nakoniec zostáva otázka trov vnútroštátneho konania. Aj keď bolo oznámenie o vyhlásení obstarávania vzaté späť, vnútroštátny súd musí rozhodnúť o trovách konania. Dalo by sa teda tvrdiť, že vnútroštátny súd stále prejednáva spor, ktorý sa týka prinajmenšom otázky trov.

59.

Nemyslím si, že túto logiku je možné prijať.

60.

Po prvé všeobecné tvrdenia o tom, čo je prebiehajúci spor, ( 20 ) som vždy chápal tak, že je potrebný primeraný vzájomný vzťah (hoci možno nie dokonalá zhoda) medzi pôsobnosťou otázok položených vnútroštátnym súdom a právnym sporom, ktorý prejednáva. Predmet položených otázok teda musí mať nejaký vplyv na riešenie sporu, ktorý prejednáva vnútroštátny súd. Mimo tejto pôsobnosti (a teda hypotetické) sú otázky, ktoré bez ohľadu na to, ako na ne Súdny dvor odpovie, nebudú mať vplyv na riešenie sporu prejednávaného vnútroštátnym súdom.

61.

Z tohto pohľadu si nemyslím, že zodpovedanie šiestich pomerne podrobných otázok, ktoré boli všetky položené s cieľom preskúmať prebiehajúci postup obstarávania a oznámenie o vyhlásení obstarávania, by mohlo mať akýkoľvek vplyv na vyriešenie otázky trov konania na vnútroštátnom súde po späťvzatí oznámenia. To je výlučne otázka vnútroštátneho práva a odpovede požadované od Súdneho dvora nemajú nijaký vplyv na problematiku trov konania, ktorú ešte treba vyriešiť.

62.

Po druhé vo všeobecnosti platí, že ak trovy v konkrétnej veci nie sú špecificky spojené s otázkou výkladu práva EÚ, čo by ale muselo byť riadne vysvetlené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, skutočnosť, že keď už predmet sporu prestal existovať, je ešte potrebné rozhodnúť o trovách, nepostačuje na zachovanie právomoci Súdneho dvora. ( 21 )

63.

Súdny dvor v zásade prestáva mať právomoc, keď už vnútroštátny súd neprejednáva spor, napríklad keď žalobca v priebehu konania získa, čo chcel, alebo keď autor vezme späť sporné opatrenie, alebo keď sa zmení platná vnútroštátna právna úprava. ( 22 ) Za týchto okolností sa spor považuje za vyriešený. Skutočnosť, že vnútroštátny súd ešte musí rozhodnúť o trovách, nie je podstatná. ( 23 ) Pokiaľ Súdnemu dvoru neprináleží vyriešiť spor uplatnením ustanovení práva EÚ na príslušné skutkové okolnosti, ešte menej mu prináleží rozhodovať o trovách sporu, ktorý už neexistuje. O trovách teda rozhoduje výlučne vnútroštátny súd na základe vnútroštátneho práva. ( 24 )

64.

Samozrejme, je tu jedna výhrada: pokiaľ samotná otázka trov na vnútroštátnom súde súvisí s výkladom práva EÚ, ktorý je požadovaný od Súdneho dvora. Bude to tak najmä v dvoch prípadoch.

65.

Po prvé Súdny dvor má určite právomoc v prípadoch, keď sú predmetom sporu vo veci samej práve trovy. Za takých okolností je úlohou Súdneho dvora v zmysle článku 267 ZFEÚ poskytnúť výklad ustanovenia práva EÚ, ktoré osobitne upravuje trovy súdneho konania alebo všeobecnejšie právo na účinný prístup k spravodlivosti. ( 25 ) V takých prípadoch však má Súdny dvor poskytnúť výklad konkrétnych, harmonizovaných ustanovení práva EÚ, ktoré upravujú rozdelenie trov konania alebo ich stropnú hodnotu v určitých veciach. Dobrým príkladom poslednej uvedenej kategórie je ustanovenie, podľa ktorého trovy vo veciach v oblasti životného prostredia „nesmú byť nedostupne drahé“. ( 26 )

66.

Po druhé existujú aj hraničné prípady, v ktorých neexistujú harmonizované ustanovenia EÚ týkajúce sa trov, otázka výkladu alebo platnosti položená Súdnemu dvoru však má jasný vplyv na rozhodnutie o trovách. Práve z tohto dôvodu sa podľa môjho názoru Súdny dvor rozhodol poskytnúť odpoveď vo veci samej v rozsudku Amt a i. ( 27 ).

67.

Vec Amt a i. sa týkala rozhodnutia verejného obstarávateľa vyhlásiť postup obstarávania na služby verejnej dopravy v jednom z talianskych regiónov. Vnútroštátna právna úprava neumožňovala hospodárskym subjektom podať žalobu proti rozhodnutiam verejného obstarávateľa v súvislosti so zadávacím konaním, na ktorom sa rozhodli nezúčastniť. Vnútroštátny súd sa v podstate pýtal, či majú také hospodárske subjekty aktívnu legitimáciu podľa práva EÚ.

68.

V priebehu konania sa verejný obstarávateľ rozhodol, že po prijatí nového zákona nebude pokračovať vo výzve na predkladanie ponúk. Predmet sporu tak formálne prestal existovať. Súdny dvor však dospel k záveru, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je naďalej prípustný, a odpovedal na otázku vo veci samej. Bolo to pochopiteľné vzhľadom na štruktúru veci a na to, že vnútroštátny súd položil jedinú otázku: bráni právo EÚ vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neumožňuje subjektom, ktoré sa nezúčastnili na zadávacom konaní, napadnúť dokumenty týkajúce sa zadávacieho konania?

69.

Kladná (alebo záporná) odpoveď na túto otázku bola rozhodujúca na určenie, či žalobcovia v spore vo veci samej, ktorý napadol súťažné podklady napriek tomu, že sa na zadávacom konaní nezúčastnil, môže alebo nemôže znášať trovy konania.

70.

Táto situácia, v ktorej je jediná cielená otázka vnútroštátneho súdu rozhodujúca na riešenie problematiky trov, o ktorých sa ešte nerozhodlo, je však jednoznačným protikladom prejednávanej veci. Šesť pomerne podrobných otázok vnútroštátneho súdu sa týka uplatniteľnosti mnohých pravidiel v oblasti verejného obstarávania na vrátnickú, recepčnú službu a službu monitorovania vstupov spoločnosti Poste Italiane. Netýkajú sa výkladu ustanovení EÚ v oblasti trov ani všeobecnejšie celkových nákladov na postup preskúmania, ktorý žalobkyne iniciovali. Rovnako ani jedna z otázok vnútroštátneho súdu sa netýka problematiky, ktorá by mohla mať priamy vplyv na rozhodnutie o trovách. Predovšetkým je nesporná aktívna legitimácia žalobkýň vo vzťahu k predmetnému oznámeniu o vyhlásení obstarávania. Preto nechápem, ako by mohla odpoveď Súdneho dvora na šesť podrobných prejudiciálnych otázok, nech už by bola akákoľvek, ovplyvniť problematiku trov tohto konania v rámci parametrov dvoch vyššie načrtnutých situácií.

71.

V dôsledku toho vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci, keďže predmet sporu (oznámenie o vyhlásení obstarávania) už neexistuje a nebola podaná žaloba o náhradu škody, rozhodnutie o trovách, ktoré ešte nebolo prijaté, nemôže byť jediným dôvodom na zachovanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

72.

V rámci záverečnej poznámky ochotne uznávam, že otázka relevantnosti odpovede Súdneho dvora na vyriešenie skutočného sporu, ktorý prejednáva vnútroštátny súd, je otázkou, na ktorú sa dá sotva jednoznačne odpovedať kladne alebo záporne. Je pravda, že v niektorých prípadoch Súdny dvor preukázal väčšiu zhovievavosť (alebo skôr väčšiu predstavivosť), pokiaľ ide o to, ako presne by mohla byť jeho odpoveď relevantná pre konkrétny spor prejednávaný vnútroštátnym súdom. ( 28 )

73.

V každom prípade aj za predpokladu, že na otázku relevantnosti sa nedá odpovedať buď kladne, alebo záporne, ale že existuje súvislá stupnica relevantnosti, šesť otázok položených v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa nachádza na vonkajšej hranici tejto stupnice. Opäť zostáva nevyriešené len to, akým spôsobom sú tieto otázky relevantné v rámci rozsahu sporu, ktorý aktuálne prejednáva vnútroštátny súd. Nepríjemná odpoveď spočíva v tom, že nie sú relevantné.

74.

Z toho vyplýva, že nie je potrebné odpovedať na otázky položené vnútroštátnym súdom.

75.

Vzhľadom na úlohu generálnych advokátov, ktorou je (plne) pomáhať Súdnemu dvoru (článok 252 ZFEÚ), sa budem stručne zaoberať podstatou otázok vnútroštátneho súdu pre prípad, že by Súdny dvor nesúhlasil s mojím názorom na potrebu (neexistenciu potreby) rozhodnúť za okolností prejednávanej veci. Urobím to však len v krátkosti a v rozsahu, ktorý by bol nevyhnutný, keby predmet sporu stále existoval. Aj keby Súdny dvor rozhodol vo veci samej, nebolo by potrebné zaoberať sa všetkými otázkami položenými vnútroštátnym súdom.

76.

Vnútroštátny súd položil šesť otázok. Všetkými týmito otázkami sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či dotknuté služby, na ktoré vyhlásila Poste Tutela obstarávanie pred svojím zlúčením so spoločnosťou Poste Italiane, patria do pôsobnosti pravidiel EÚ v oblasti verejného obstarávania, najmä smernice o verejnoprospešných službách a smernice o verejnom sektore. ( 29 )

77.

Otázky 1, 2 a 4 (a čiastočne otázka 3) sa týkajú právnej kvalifikácie spoločnosti Poste Italiane (a Poste Tutela) ako verejnoprávnych inštitúcií v zmysle smernice o verejnom sektore a smernice o verejnoprospešných službách. Otázky 3 a 5 sa týkajú uplatniteľnosti smernice o verejnoprospešných službách na také činnosti, aké sú predmetom sporu vo veci samej. Pokiaľ ide o otázku 6, jej pôsobnosť je trochu nejasná. Dala by sa chápať ako všeobecná otázka o tom, akú legitímnu dôveru vyvoláva u uchádzačov vyhlásenie postupu obstarávania a či táto dôvera bráni späťvzatiu už uverejneného oznámenia. ( 30 ) Dala by sa chápať aj tak, že vnútroštátny súd sa ňou pýta, či u uchádzačov vzniká legitímna dôvera v prípade, že orgán, ktorý by za normálnych okolností nemal povinnosť vyhlásiť zadávacie konanie, to urobí z vlastnej iniciatívy.

78.

Na účely prejednávanej veci, v ktorej sa vnútroštátny súd pýta, či sa na dotknuté činnosti vzťahujú pravidlá EÚ v oblasti verejného obstarávania, a ak áno, ktoré, je úplne postačujúce odpovedať na otázky 3 a 5 v súvislosti s uplatniteľnosťou smernice o verejnoprospešných službách. Podľa môjho názoru by sa vo vzťahu k oznámeniu o vyhlásení obstarávania, ktoré bolo predmetom veci prejednávanej vnútroštátnym súdom, uplatnila na dotknuté činnosti smernica o verejnoprospešných službách.

79.

Pôsobnosť smernice o verejnom sektore a smernice o verejnoprospešných službách je vymedzená odlišným spôsobom. Pokiaľ ide o ich uplatniteľnosť v konkrétnej veci, tieto dva právne nástroje sa vzájomne vylučujú. ( 31 )

80.

Pôsobnosť smernice o verejnom sektore je vymedzená predovšetkým ako osobná pôsobnosť. Vo všeobecnosti sa uplatní na verejných obstarávateľov, najmä štátne, regionálne alebo miestne orgány a verejnoprávne inštitúcie, ( 32 ) z dôvodu ich formálneho postavenia a toho, že sú právnickými osobami určitého druhu.

81.

Naopak, pôsobnosť smernice o verejnoprospešných službách je vymedzená predovšetkým ako vecná pôsobnosť s poukázaním na povahu činností. ( 33 ) Tieto činnosti sú uvedené v článkoch 8 až 14 tejto smernice. Ide najmä o služby v oblasti vykurovania, elektrickej energie, vodného hospodárstva, dopravy, prístavné, letiskové a poštové služby.

82.

Smernica o verejnoprospešných službách je zároveň menej prísna, pokiaľ ide o postavenie osôb, na ktoré sa vzťahuje. Uplatňuje sa na širokú škálu „obstarávateľov“. Do tejto kategórie patria verejní obstarávatelia, verejné podniky a podniky požívajúce výlučné alebo osobitné práva. ( 34 ) Tento široký rozsah je logickým dôsledkom vecnej pôsobnosti smernice. Cieľom je totiž regulácia odvetví vodného hospodárstva, energetiky, dopravy a poštových služieb. V týchto odvetviach, v ktorých existovali štátne monopoly, však majú aktuálne pôsobiace subjekty rozličné právne formy, takže „je potrebné, aby sa subjekty, na ktoré sa smernica vzťahuje, vymedzili na inom základe ako na základe svojho právneho štatútu“. ( 35 )

83.

Z týchto ustanovení vyplýva, že vecná pôsobnosť smernice o verejnoprospešných službách je vymedzená pomerne prísne. Jedným z dôležitých dôsledkov tohto koncepčného rozdielu je to, že z tohto dôvodu v súvislosti so smernicou o verejnoprospešných službách nie je priestor na uplatnenie prístupu známeho ako „infekčná teória“.

84.

Súdny dvor pôvodne vymedzil tento prístup v roku 1998 v rozsudku Mannesmann Anlagenbau Austria a i. ( 36 ). Táto vec sa týkala právnej kvalifikácie rakúskych štátnych tlačiarní (Österreichische Staatsdruckerei, ďalej len „ÖS“). Podľa rakúskeho práva bola ÖS štátnym podnikom, ktorý sa neskôr stal podnikateľom na účely obchodného zákonníka. ÖS bola poverená predovšetkým výrobou oficiálnych administratívnych dokumentov, ktoré si vyžadovali utajenie alebo bezpečnostné opatrenia. Vykonávala však aj iné činnosti, akou je vydávanie kníh alebo novín. Súdny dvor rozhodol, že ÖS je verejnoprávnou inštitúciou v zmysle v tom čase platnej smernice o verejnom sektore. V dôsledku toho všetky jej činnosti patrili do pôsobnosti smernice. Dokonca aj jej komerčné činnosti sa teda považovali za činnosti podliehajúce smernici o verejnom sektore z dôvodu jej právneho postavenia verejnoprávnej inštitúcie.

85.

Z metaforického hľadiska teda podobne ako u kráľa Midasa dotyk verejnoprávnej inštitúcie „poškvrní“ všetky jej činnosti a spôsobí, že na všetky sa vzťahuje smernica o verejnom sektore (hoci ich možno nevyhnutne nepremení na zlato).

86.

Naopak, Súdny dvor v rozsudku Ing. Aigner ( 37 ) odmietol rozšíriť túto logiku na smernicu o verejnoprospešných službách. Táto vec sa týkala podniku Fernwärme Wien, ktorý bol založený na účely dodávok vykurovacieho tepla pre mesto Viedeň. Podnik sa zároveň zaoberal všeobecným plánovaním chladiarenských systémov pre väčšie projekty nehnuteľností. Túto činnosť vykonával za podmienok voľnej hospodárskej súťaže. Súdny dvor v rozsudku znova konštatoval, že na všetky zákazky zadané verejným obstarávateľom sa vzťahujú pravidlá EÚ v oblasti verejného obstarávania, keďže podnik Fernawärme Wien bol aj „verejnoprávnou inštitúciou“. Súdny dvor však rozlišoval medzi príslušnými činnosťami: zatiaľ čo zákazky súvisiace s činnosťami vymenovanými v smernici o verejnoprospešných službách podliehali pravidlám stanoveným v uvedenej smernici, na ostatné zákazky sa vzťahovala smernica o verejnom sektore.

87.

Z toho vyplýva, že právne postavenie verejnoprávnej inštitúcie má za následok rozšírenie uplatňovania pravidiel EÚ v oblasti verejného obstarávania na všetky činnosti subjektu v zmysle smernice o verejnom sektore. Neznamená to však rozšírenie potenciálnej uplatniteľnosti smernice o verejnom sektore na činnosti, na ktoré sa výslovne vzťahuje smernica o verejnoprospešných službách. Vecná pôsobnosť poslednej uvedenej smernice preto nie je dotknutá bez ohľadu na právne postavenie predmetného podniku. Rovnako sa infekčná teória neuplatní v rámci činností, na ktoré sa vzťahuje smernica o verejnoprospešných službách.

88.

Smernica o verejnoprospešných službách teda predstavuje lex specialis, zatiaľ čo smernica o verejnom sektore je lex generalis. Ako lex specialis je smernicu o verejnoprospešných službách potrebné uplatňovať reštriktívnejšie.

89.

Aká je teda pôsobnosť pojmu poštové služby v zmysle smernice o verejnoprospešných službách? Podľa svojho článku 13 ods. 1 sa táto smernica uplatní na činnosti, ktoré súvisia s poskytovaním poštových služieb a iných ako poštových služieb najmä za predpokladu, že takéto služby poskytuje subjekt, ktorý poskytuje aj poštové služby.

90.

Na základe znenia tohto ustanovenia sa zdá, že stanovuje dve kategórie: i) poštové služby (v úzkom zmysle) a ii) iné služby vymenované v článku 13 ods. 2 písm. c) smernice o verejnoprospešných službách, pokiaľ sú splnené podmienky upravené v článku 13 ods. 1 písm. b). Úvod článku 13 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách však zároveň jasne stanovuje, že nejde len o tieto služby v úzkom zmysle, ale o iii) činnosti týkajúce sa poskytovania poštových služieb alebo iných služieb uvedených v článku 13 ods. 2 písm. c).

91.

Po prvé presný význam pojmu poštové služby je legislatívne vymedzený v článku 13 ods. 2 písm. b) ako služby pozostávajúce z výberu, triedenia, prepravy a doručovania poštových zásielok, pričom pojem „poštová zásielka“ je vymedzený v článku 13 ods. 2 písm. a). Definícia zahŕňa služby, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti univerzálnej služby, ako aj služby mimo jej rozsahu.

92.

Po druhé podľa článku 13 ods. 2 písm. c) sú „iné ako poštové služby“ vymedzené ako „služby riadenia zásielkových služieb (služby, ktoré predchádzajú odoslaniu alebo nasledujú po ňom, vrátane služieb riadenia podateľní, tzv. mailroom management services)“, a „služby týkajúce sa poštových zásielok neuvedených v [článku 13 ods. 2 písm. a)], ako je priama zásielka bez adresy“.

93.

Po tretie ako je to so zostatkovou alebo dodatočnou kategóriou „činností týkajúcich sa poskytovania“ poštových služieb a iných než poštových služieb?

94.

Poste Italiane a talianska vláda sa domnievajú, že vzhľadom na to, že v súvislosti so smernicou o verejnoprospešných službách sa neuplatní „infekčná teória“, pôsobnosť článku 13 smernice o verejnoprospešných službách treba vykladať reštriktívne. Zahrnuté sú len dva druhy činností, ktoré sú výslovne uvedené v článku 13 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách.

95.

S prvým tvrdením súhlasím. S druhým nesúhlasím.

96.

Rozhodnutie Súdneho dvora v tomto smere v rozsudku Ing. Aigner je totiž právoplatné. Správny výklad článku 13 smernice o verejnoprospešných službách však spočíva v tom, že pôsobnosť uvedeného ustanovenia nie je taká úzka, ako tvrdí Poste Italiane a talianska vláda.

97.

Podľa môjho názoru jednoznačne existuje tretia kategória opísaná v článku 13 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách: činnosti týkajúce sa poskytovania poštových služieb.

98.

Po prvé treba brať do úvahy nielen znenie článku 13 ods. 1, ale aj znenie článku 1 ods. 2 smernice o verejnoprospešných službách: „obstarávanie v zmysle tejto smernice je nadobúdanie tovaru, stavebných prác alebo služieb, a to na základe zákazky na tovar, stavebné práce alebo služby, jedným alebo viacerými obstarávateľmi od hospodárskych subjektov, ktoré si títo obstarávatelia vybrali, za predpokladu, že daný tovar, stavebné práce alebo služby sú určené na vykonávanie jednej z činností uvedených v článkoch 8 až 14“. ( 38 ) Obe tieto formulácie naznačujú, že do pôsobnosti sú zahrnuté nielen tieto poštové služby v úzkom zmysle, ale aj ďalšie nevyhnutné dodávky alebo služby, vďaka ktorým sa poskytovanie hlavnej služby môže uskutočniť.

99.

Po druhé to isté potvrdzuje aj logika odvetvia. Je primerané predpokladať, že poskytovanie poštových služieb v úzkom zmysle (výber, triedenie, preprava a doručovanie poštových zásielok) by za normálnych okolností vykonávali samotní obstarávatelia. Bolo by pomerne prekvapivé zistiť, že pošta, predovšetkým poskytovateľ univerzálnej poštovej služby, v skutočnosti sama nedoručuje nijaké poštové zásielky. Ak by však v takom prípade platilo, ako v podstate tvrdí Poste Italiane, že povinnosť uplatniť verejné postupy obstarávania sa týka iba poštových služieb v úzkom zmysle, článok 13 ods. 1 písm. a), ako aj článok 13 ods. 1 písm. b) by v praxi stratili akýkoľvek obsah. Na čo by sa potom tieto ustanovenia uplatňovali?

100.

Podľa môjho názoru je teda pomerne jasné, že článok 13 smernice o verejnoprospešných službách sa vzťahuje najmä na práce, dodávky alebo služby, ktoré majú umožniť poskytovanie poštových služieb. Ako uviedol Súdny dvor, „ak obstarávateľ, ktorý vykonáva niektorú z činností špecificky uvedených v [smernici o verejnoprospešných službách], zamýšľa v rámci výkonu tejto činnosti obstarať služby, práce alebo tovary, alebo zorganizovať súťaž návrhov, vzťahujú sa na toto obstarávanie alebo súťaž návrhov ustanovenia tejto smernice“. ( 39 )

101.

Smernica o verejnoprospešných službách sa teda vo všeobecnosti neuplatní len na zákazky zadané v oblasti jednej z činností, ktoré sú v nej výslovne uvedené, ale aj na zákazky, ktoré sú zadané pri výkone činností vymedzených v smernici o verejnoprospešných službách. Ak teda zákazka zadaná verejným obstarávateľom súvisí s činnosťou, ktorú tento obstarávateľ vykonáva v odvetviach uvedených v smernici o verejnoprospešných službách, na zákazku sa vzťahujú postupy upravené v smernici. ( 40 )

102.

Kľúčová otázka však potom spočíva v tom, aký je dosah tejto logiky činností, ktoré „sa týkajú“ alebo „umožňujú“. Na jednej strane určite nie je taký úzky, ako tvrdí Poste Italiane. Na druhej strane nie je taký široký, aby de facto znamenal uplatnenie infekčnej teórie aj v rámci smernice o verejnoprospešných službách.

103.

Podľa môjho názoru je „činnosti týkajúce sa poskytovania“ v zmysle článku 13 ods. 1 smernice o verejnoprospešných službách najlepšie chápať tak, že zahŕňajú všetky činnosti, ktoré sú nevyhnutné na alebo obvykle spojené s výkonom poštových služieb. Nevyhnutné v tom zmysle, že bez nich by nebolo možné riadne poskytovanie poštových služieb. Výraz „týkajúce sa“ by však v tomto zmysle zahŕňal aj činnosti, ktoré nie sú nevyhnutné v úzkom slova zmysle, ale za bežných okolností a obvykle sú spojené s poskytovaním takýchto služieb.

104.

Podľa môjho názoru by mali byť zahrnuté obe kategórie, lebo hranica, ktorá ich oddeľuje, môže byť niekedy dosť nejasná. Samozrejme, v súčasnosti je možné elektrickú energiu na prevádzkovanie poštových úradov, autá alebo motocykle na doručovanie pošty, prípadne špecifický odev, vďaka ktorému verejnosť rozoznáva poštárov, považovať za príklady nevyhnutných dodávok. Už posledný príklad je však možné spochybniť: je osobitná uniforma poštárov skutočne nevyhnutná na účinné doručovanie poštových zásielok? Dalo by sa totiž tvrdiť, že módna uniforma nie je v úzkom slova zmysle nevyhnutná na účinné doručovanie poštových zásielok. Poštár v tričku a džínsoch môže určite odviesť rovnako dobrú prácu.

105.

Práve preto by výraz „týkajúce sa“ nemal zahŕňať iba prísne technicky nevyhnutné, ale aj obvykle spojené. Nie je pravdepodobné, že činnosti, ktoré obvykle nie sú spojené s poskytovaním poštových služieb, akou je uzatváranie poistných zmlúv na motorové vozidlá, predaj novín alebo časopisov, prípadne otvorenie masážneho kútiku vo vestibule poštového úradu, by sa dali označiť za činnosti týkajúce sa bežného poskytovania poštových služieb. ( 41 )

106.

Okrem toho vnútroštátnym súdom určite prináleží vzhľadom na okolnosti konkrétnej veci rozhodovať o tom, či dotknutá dodávka alebo činnosť obvykle súvisí s poskytovaním poštových služieb alebo iných než poštových služieb. Logicky je potrebné vymedziť balík, ktorý sa v súčasnosti chápe ako riadne poskytovanie poštových služieb.

107.

Prejednávaná vec sa týka vrátnickej, recepčnej služby a služby monitorovania vstupov v priestoroch spoločnosti Poste Italiane a ďalších spoločností skupiny. Patria také činnosti do pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách?

108.

Žalobkyne sa domnievajú, že hoci ony samy priamo neposkytujú poštové služby, dotknuté služby sú nevyhnutné a/alebo súvisia s výkonom činností uvedených v článku 13 smernice o verejnoprospešných službách, keďže umožňujú výkon činností týkajúcich sa univerzálnej služby. Účinnú prevádzku priestorov, v ktorých sa poskytuje univerzálna služba, zabezpečuje aj vrátnik a strážna služba.

109.

Poste Italiane sa domnieva, že dotknuté činnosti nepatria medzi činnosti vymenované v smernici o verejnoprospešných službách. Dotknuté činnosti nepatria medzi služby, ktoré odôvodňujú uplatnenie ustanovení verejného práva, lebo nejde o službu, ktorá by zahŕňala zber a doručovanie pošty. Predmetné činnosti nie sú pomocnými činnosťami vo vzťahu k poštovým službám, lebo nie sú nevyhnutné na poskytovanie týchto služieb. Vrátnická, recepčná služba a služba monitorovania vstupov sú doplnkovými a horizontálnymi činnosťami vo vzťahu k službám všetkého druhu, ktoré poskytuje Poste Italiane. Priestory, ktorých sa dotknuté činnosti týkajú, sa súčasne používajú ako administratívne kancelárie a ústredie pre finančné služby. Predmetné služby sú zároveň poskytované spoločnostiam celej skupiny, teda aj tým, ktoré neposkytujú poštové služby (napríklad PostePay SpA, ktorá sa zameriava na platobné služby, digitálne služby a mobilnú telefóniu, alebo Poste Vita, ktorá poskytuje poisťovacie služby).

110.

Podľa Európskej komisie sa smernica o verejnoprospešných službách uplatní na služby funkčne súvisiace so službami, ktoré sú v nej výslovne uvedené. V prejednávanej veci sú základom pre dotknuté služby tie isté priestory, v ktorých sa poskytujú aj poštové služby. Nielenže je nepodstatné, že tieto priestory sa využívajú aj na finančné operácie, ale nie je ani nevyhnutné preukázať mieru intenzity funkčného prepojenia medzi dotknutými službami a poštovými službami na účely určenia, či sa uplatní smernica o verejnoprospešných službách.

111.

V podstate súhlasím so žalobkyňami a Európskou komisiou. Je nepochybné, že predmetné činnosti patria do pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách v rozsahu, v akom sú nevyhnutné na riadny výkon poštových služieb, a teda sa týkajú poskytovania poštových služieb v zmysle článku 13 smernice o verejnoprospešných službách.

112.

Po prvé Poste Italiane (a Poste Tutela v čase vydania oznámenia o vyhlásení obstarávania) patrí do osobnej pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách. Hoci účastníci konania vo svojich písomných a ústnych pripomienkach rozsiahlo analyzovali právnu povahu spoločnosti Poste Italiane, na účely uplatniteľnosti smernice o verejnoprospešných službách nie je potrebné preukázať, či je Poste Italiane „verejnoprávnou inštitúciou“.

113.

Stačí poukázať na to, že Poste Italiane spĺňa kritériá článku 4 ods. 2 smernice o verejnoprospešných službách a dá sa považovať za „verejný podnik“. Keďže väčšinu akcií spoločnosti Poste Italiane vlastní štát alebo na štát napojené orgány, ( 42 ) treba vychádzať z toho, že štát má v spoločnosti Poste Italiane dominantný vplyv. Z toho vyplýva, že Poste Italiane je verejným podnikom v zmysle článku 4 ods. 2 smernice o verejnoprospešných službách.

114.

Po druhé dotknuté služby patria do vecnej pôsobnosti smernice o verejnoprospešných službách. Podľa môjho názoru vrátnická, recepčná služba a služba monitorovania vstupov v priestoroch spoločnosti Poste Italiane je nevyhnutná na adekvátne poskytovanie poštových služieb. Je pravda, že podobne ako vo vyššie uvedených všeobecných bodoch ( 43 ) by sa dalo diskutovať o tom, či sú tieto osobitné služby v úzkom slova zmysle nevyhnutné na poskytovanie poštových služieb. ( 44 ) Určite však obvykle súvisia s poskytovaním takých služieb a v tomto zmysle sa ich týkajú.

115.

V tomto smere skutočnosť, že dotknuté služby nie sú určené len pre poštové úrady, ale aj pre administratívne kancelárie, ktoré neprijímajú verejnosť, a pre priestory, v ktorých sa poskytujú finančné alebo poisťovacie služby, nie je podstatná.

116.

Po prvé aj keď sa v administratívnych kanceláriách obvykle neprijíma verejnosť – používatelia poštových služieb, skutočnosť, že o politike v oblasti poštových služieb sa rozhoduje a vykonáva sa v týchto kanceláriách, znamená, že jednoducho sú súčasťou poštových služieb. Istým spôsobom ide o pokračovanie tvrdenia spoločnosti Poste Italiane, podľa ktorej poštové služby v skutočnosti tvorí iba fyzická manipulácia s poštovými zásielkami. Poštové služby však musia nevyhnutne zahŕňať aj riadenie a plánovanie týchto služieb: poštové služby sa nevykonávajú spontánne.

117.

Po druhé, pokiaľ ide o ďalšie typy služieb, ktoré poskytuje Poste Italiane, tie zas budú pravdepodobne poskytované v rovnakých priestoroch ako poštové služby. Na účely preukázania neexistencie funkčného prepojenia medzi dotknutými činnosťami a poštovými službami by v každom prípade bolo potrebné preukázať, že tieto činnosti boli zazmluvnené výlučne pre priestory, ktoré sa priamo ani nepriamo netýkajú poštových služieb.

118.

Po tretie článok 5 ods. 4 smernice o verejnoprospešných službách v skutočnosti predvída, že by mohlo dôjsť k určitým presahom v prípadoch, v ktorých sa obstarávatelia rozhodnú zadať jedinú zákazku (zahŕňajúcu poštové i nepoštové služby). Aj v takých prípadoch sa však smernica uplatní na vzniknutú jedinú zmiešanú zákazku.

119.

Taký presah však nie je nevyhnutný. Je to dôsledok rozhodnutia obstarávateľa postupovať takýmto spôsobom a spojiť všetky služby do jednej zákazky. Článok 6 ods. 1 totiž obstarávateľom umožňuje zadať samostatné zákazky, aby sa vyhli tomu, že smernica o verejnoprospešných službách sa bez rozdielu uplatní na všetky – nesporne rôznorodé – činnosti Poste Italiane bez ohľadu na to, ako sú rôznorodé.

120.

Zhrniem to tak, že logika uplatňovania smernice o verejnoprospešných službách je istým spôsobom v rozpore s tým, čo podľa všetkého tvrdí Poste Italiane. Verejný obstarávateľ sa totiž môže vyhnúť uplatneniu smernice o verejnoprospešných službách, ak sa namiesto vyhlásenia súťaže na jednu zmiešanú zákazku, ktorá sa horizontálne uplatní na všetky činnosti vrátane poštových služieb, rozhodne zadať samostatné zákazky pre každú jednu činnosť. Nie je však možné vyhnúť sa uplatneniu smernice o verejnoprospešných službách vyhlásením súťaže na zmiešanú zákazku a následne tvrdiť, že keďže na niektoré časti zákazky sa smernica neuplatňuje, neuplatňuje sa na celú zákazku. Tak to nie je.

121.

Navrhujem, že nie je potrebné, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Tribunale Amministrativo Regionale per il Lazio (Regionálny správny súd pre Lazio, Taliansko).