1. 

Táto vec sa týka výkladu článku 16 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (Ú. v. EÚ L 133, 2008, s. 66). Ako sa ďalej preukáže, význam tohto legislatívneho ustanovenia – ktoré sa týka nároku spotrebiteľa na zníženie nákladov spojených s úverom v prípade, že spotrebiteľ úplne alebo čiastočne predčasne splatil sumu dlžnú podľa zmluvy o spotrebiteľskom úvere –, je v niektorých ohľadoch prinajmenšom nezrozumiteľný, pričom nie je jednoduché dospieť k takému jeho výkladu, ktorý by bol uspokojivý. Je možné, že – vzhľadom na problémy, ktoré sú nastolené aj v tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania –, zákonodarca Únie by mohol mať záujem v budúcnosti upraviť znenie tohto ustanovenia.

2. 

V každom prípade návrh bol podaný v konaní medzi Lexitor Sp. z o.o na jednej strane a Spółdzielcza Kasa Oszczędnościowo – Kredytowa im. Franciszka Stefczyka z siedzibą w Gdyni, Santander Consumer Bank S.A. z siedzibą we Wrocławiu (ďalej len „Santander Consumer Bank“) a mBank S.A. z siedzibą w Warszawie na druhej strane, týkajúcom sa uplatňovania dodatočných poplatkov a pokút v prípade, že spotrebitelia si zabezpečia predčasné splatenie svojich povinností vyplývajúcich zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

3. 

Skôr než sa budem zaoberať touto otázkou, je najskôr potrebné uviesť príslušné ustanovenia smernice 2008/48, ako aj vnútroštátneho práva.

4.

Článok 8 smernice Rady 87/102/EHS z 22. decembra 1986 o aproximácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú spotrebiteľského úveru (Ú. v. ES L 42, 1987, s. 48; Mim. vyd. 15/001, s. 326), stanovoval:

„Spotrebiteľ má byť oprávnený na zrušenie svojich záväzkov, ktoré vyplývajú z úverovej zmluvy, pred uplynutím doby určenej touto zmluvou. V takom prípade v zhode s pravidlami, ktoré určujú členské štáty, bude mať spotrebiteľ právo na primerané zníženie celkových nákladov na úver.“

5.

Smernica 87/102 bola zrušená a nahradená smernicou 2008/48 s účinnosťou od 11. júna 2010.

6.

V odôvodneniach 7, 9, 10, 39 a 40 smernice 2008/48 sa uvádza:

…

…

…

7.

Článok 1 smernice 2008/48 má názov „Predmet úpravy“. Stanovuje sa v ňom, že:

„Účelom tejto smernice je harmonizovať určité aspekty zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení členských štátov, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere.“

8.

Podľa článku 2 ods. 1 sa smernica 2008/48 vzťahuje na zmluvy o úvere.

9.

Článok 3 smernice 2008/48 má názov „Vymedzenie pojmov“. Znie takto:

„Na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…

…“

10.

Článok 10 smernice 2008/48 má názov „Informácie, ktoré má obsahovať zmluva o úvere“. V jeho odseku 2 sa stanovuje:

„Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza:

…

…“

11.

Článok 16 smernice 2008/48 má názov „Predčasné splatenie úveru“ a znie takto:

„1.   Spotrebiteľ má právo kedykoľvek úplne alebo čiastočne splniť svoje povinnosti podľa zmluvy o úvere. V takých prípadoch má právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy.

2.   V prípade predčasného splatenia úveru má veriteľ právo na spravodlivú a objektívne opodstatnenú kompenzáciu možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, pre ktoré je úroková sadzba úveru fixná.

Takáto kompenzácia nemôže presiahnuť 1 % výšky predčasne splateného úveru, ak obdobie medzi predčasným splatením úveru a dohodnutým ukončením zmluvy o úvere presahuje jeden rok. Ak toto obdobie nepresahuje jeden rok, kompenzácia nemôže presiahnuť 0,5 % výšky predčasne splateného úveru.

3.   Kompenzácia za predčasné splatenie sa nemôže požadovať:

4.   Členské štáty môžu stanoviť, že:

Ak kompenzácia požadovaná veriteľom presiahne skutočne utrpenú škodu, spotrebiteľ môže žiadať primerané zníženie.

V tomto prípade stratu predstavuje rozdiel medzi pôvodne dohodnutou úrokovou sadzbou a úrokovou sadzbou, za ktorú môže veriteľ poskytnúť predčasne splatenú sumu ako úver na trhu v čase predčasného splatenia, a berie sa tiež do úvahy vplyv predčasného splatenia na administratívne náklady.

5.   Akákoľvek kompenzácia nesmie presiahnuť výšku úroku, ktorý by spotrebiteľ zaplatil počas obdobia medzi predčasným splatením úveru a dohodnutým dátumom ukončenia zmluvy o úvere.“

12.

Článok 22 smernice 2008/48 má názov „Harmonizácia a záväzný charakter tejto smernice“. V jeho odseku 1 sa stanovuje:

„Keďže táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice.“

13.

Ustawa z dnia 12 maja 2011 roku o kredycie konsumenckim (zákon z 12. mája 2011 o spotrebiteľskom úvere, Dz.U. 2016, položka 1528, v znení zmien) (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom úvere“) preberá do poľského práva smernicu 2008/48.

14.

Podľa článku 49 ods. 1 tohto zákona sa v prípade splatenia celého úveru pred zmluvne stanoveným dátumom celkové náklady úveru znížia o náklady, ktoré sa týkajú obdobia, o ktoré sa skrátilo trvanie úverovej zmluvy, aj keď ich pred splatením znášal spotrebiteľ.

15.

Predmetom návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú tri právne veci, ktoré vnútroštátny súd spojil na účely ich spoločného prejednania a rozhodnutia. Všetky tieto právne veci v zásade vystihuje rovnaká schéma, ktorá je opísaná nižšie.

16.

Žalovaní, ktorými sú úverové inštitúcie, uzavreli so spotrebiteľmi zmluvy o hotovostnom úvere s určitou dĺžkou trvania, pričom za poskytnutie týchto úverov zakaždým vybrali províziu. Vo všetkých troch prípadoch výška provízie nezávisela od dĺžky trvania zmluvy o úvere. Spotrebitelia poskytnuté úvery úplne splatili pred dátumom uvedeným v zmluvách.

17.

Títo spotrebitelia následne uzavreli so žalobcom zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu predčasného úplného splatenia spotrebiteľských úverov, okrem iného na vrátenie predtým zaplatených provízií. Žalobca zakaždým poslal žalovaným oznámenie o postúpení predmetných pohľadávok a súčasne ich vyzval, aby dobrovoľne zaplatili spornú sumu (pozostávajúcu z časti provízie v pomere k lehote splatnosti) spolu so zákonnými úrokmi z omeškania.

18.

Keďže žalovaní týmto výzvam nevyhoveli, žalobca podal na vnútroštátnom súde žaloby, ktorými žiada, aby boli žalovaní zaviazaní na zaplatenie sporných súm spolu so zákonnými úrokmi z omeškania.

19.

Vnútroštátny súd si nie je istý, či sa má právo spotrebiteľa na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, stanovené vnútroštátnou právnou úpravou preberajúcou článok 16 ods. 1 smernice 2008/48, vykladať tak, že zahŕňa náklady, ktorých výška nezávisí od dĺžky trvania dotknutej zmluvy o úvere. V tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že poľské súdy prijali odlišné výklady. Citoval najmä dva rozsudky dvoch rôznych poľských súdov, v ktorých sa konštatovalo, že zákonom o spotrebiteľskom úvere sa priznáva len právo na vrátenie časti nákladov v závislosti od dĺžky trvania zmluvy. V treťom rozsudku však iný súd rozhodol na základe výkladu vnútroštátnych právnych predpisov v kontexte článku 16 smernice 2008/48, že právo spotrebiteľa na zníženie nákladov zahŕňa náklady, ktoré sú nezávislé od dĺžky trvania zmluvy o úvere.

20.

Za týchto okolností sa Sąd Rejonowy Lublin‑Wschód w Lublinie z siedzibą w Świdniku (Okresný súd Lublin‑Wschód v Lubline so sídlom v Świdniku) rozhodol prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Má sa článok 16 ods. 1 v spojení s článkom 3 písm. g) [smernice 2008/48] vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ má v prípade predčasného splnenia svojich povinností podľa zmluvy o úvere právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom vrátane nákladov, ktorých výška nezávisí od dĺžky trvania dotknutej úverovej zmluvy?“

21.

Jeden zo žalovaných, Santander Consumer Bank, v podstate tvrdí, že predložená otázka je neprípustná. Tvrdí totiž, že článok 16 ods. 1 smernice 2008/48 sa neuplatňuje, keďže spor v konaní vo veci samej je medzi dvoma osobami konajúcimi na účely svojej podnikateľskej činnosti.

22.

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že konanie upravené v článku 267 ZFEÚ je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje vnútroštátnym súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú na rozhodnutie vnútroštátnych sporov. ( 2 ) Je výlučne na vnútroštátnom súde, ktorý vec prejednáva a ktorý musí prevziať zodpovednosť za následné rozhodnutie sporu, aby s prihliadnutím na osobitosti konkrétneho prípadu posúdil potrebu prejudiciálneho rozhodnutia na vydanie svojho rozhodnutia, ako aj relevantnosť otázok položených Súdnemu dvoru. ( 3 )

23.

V dôsledku toho, ak sa predložené otázky týkajú výkladu práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť. Súdny dvor môže odmietnuť rozhodnúť o návrhu vnútroštátneho súdu len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad práva Únie nemá žiadnu súvislosť s realitou alebo predmetom sporu vo veci samej, pokiaľ ide o hypotetický problém alebo ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými a právnymi podkladmi potrebnými na užitočné zodpovedanie predložených otázok. ( 4 ) Napriek tomu skutočnosť, že jeden z účastníkov konania vo veci samej spochybňuje relevantnosť prejudiciálnej otázky na vyriešenie sporu vo veci samej, nemôže sama osebe odôvodniť záver, že tieto otázky treba vyhlásiť za neprípustné.

24.

V prejednávanej veci je potrebné poznamenať, že rozsah pôsobnosti smernice 2008/48 závisí od identity účastníkov, avšak nie účastníkov sporu, ale účastníkov úverového vzťahu. Podľa článku 2 ods. 1 smernice 2008/48 sa táto smernica uplatňuje na „zmluvy o úvere“, čo je pojem, ktorý je vymedzený v článku 3 písm. c) uvedenej smernice ako „zmluva, ktorou veriteľ poskytuje alebo sľubuje poskytnúť spotrebiteľovi úver vo forme odloženej platby, pôžičky alebo inej podobnej finančnej pomoci, okrem zmlúv o sústavnom poskytovaní služieb alebo dodávaní tovaru rovnakého druhu, ak spotrebiteľ platí za takéto služby v priebehu ich poskytovania alebo za tovar v priebehu jeho dodávania formou splátok“. V prejednávanej veci je nesporné, že predmetné úvery boli poskytnuté spotrebiteľom.

25.

Za týchto okolností nie je z veci, ako ju predložil vnútroštátny súd, zrejmé, že článok 16 ods. 1 smernice 2008/48 sa v situácii v konaní vo veci samej neuplatňuje. Preto sa domnievam, že Súdny dvor by nemal rozhodnúť o tom, že predložená otázka je neprípustná.

26.

Pokiaľ ide o predloženú otázku, vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či sa článok 16 ods. 1 smernice 2008/48 má, alebo nemá vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ má v prípade predčasného splatenia úveru právo na zníženie nákladov spojených s úverom, čo môže zahŕňať aj náklady, ktorých výška nezávisí od dĺžky trvania dotknutej úverovej zmluvy.

27.

Podľa článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 má spotrebiteľ právo kedykoľvek úplne alebo čiastočne splniť svoje povinnosti podľa zmluvy o úvere. V takých prípadoch má právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, pričom takéto zníženie tvoria úroky a náklady v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy.

28.

Zo znenia článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 teda vyplýva, že v prípade predčasného splatenia úveru majú členské štáty zabezpečiť, aby spotrebitelia mali právo na zníženie, ktoré sa po prvé týka celkových nákladov spojených s úverom a po druhé pozostáva z úrokov a nákladov v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy.

29.

Pokiaľ ide o prvú časť tohto ustanovenia, špecifikujú sa v nej druhy nákladov, ktoré možno vzhľadom na ich povahu znížiť. Keďže v článku 16 ods. 1 sa stanovuje, že zníženie sa má týkať celkových nákladov spojených s úverom, je možné znížiť len náklady, ktoré sú súčasťou celkových nákladov spojených s úverom.

30.

Celkové náklady spotrebiteľa spojené s úverom sú v článku 3 písm. g) smernice 2008/48 vymedzené ako „všetky náklady…, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; zahrnuté sú aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí služieb, aby získal úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok“. Notárske poplatky sú teda vylúčené z nároku na zníženie v prípade predčasného splatenia úveru podľa článku 16 ods. 1 smernice 2008/48.

31.

Pokiaľ ide o druhú časť článku 16 ods. 1, stanovuje sa v nej, že uplatniteľné zníženie majú tvoriť „úroky a náklady v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“. Vyplýva z toho, že po prvé zníženie sa musí týkať nákladov, ako aj úrokov a po druhé musí byť spojené so „zvyšnou dĺžkou trvania zmluvy“.

32.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že v článku 16 ods. 1 sa stanovujú len určité základné zásady – konkrétne tie, ktoré som práve uviedol, –, ktoré musia členské štáty rešpektovať. Navrhujem teraz posúdiť, do akej miery smernica 2008/48 predstavuje harmonizačné opatrenie.

33.

Je pravda, že v prvej vete odôvodnenia 9 sa uvádza, že „úplná harmonizácia je potrebná“. Miera harmonizácie, akú sa smernica snaží dosiahnuť, by sa však nemala zamieňať s rozsahom tejto harmonizácie. Úplná harmonizácia, na ktorú sa odkazuje v odôvodnení 9, sa preto nevyhnutne netýka všetkých aspektov spotrebiteľských úverov uvedených v smernici 2008/48. Poznamenávam tiež, že okrem toho sa v tretej vete tohto odôvodnenia výslovne uvádza, že zákaz toho, aby členské štáty zachovali alebo zaviedli iné vnútroštátne právne predpisy ako ustanovenia tejto smernice, „by sa však mal uplatňovať len na ustanovenia harmonizované touto smernicou. Ak neexistujú takéto harmonizované ustanovenia, členské štáty by mali mať možnosť zachovať alebo zaviesť vnútroštátne právne predpisy“.

34.

Skutočnosť, že cieľom smernice 2008/48 je dosiahnutie úplnej harmonizácie len vo vzťahu k niektorým aspektom spotrebiteľských úverov, sa potvrdzuje aj v článku 1 uvedenej smernice. Podľa tohto ustanovenia je cieľom smernice 2008/48 „harmonizovať určité aspekty zákonov…, ktoré sa týkajú zmlúv o spotrebiteľskom úvere“. Ďalej v článku 22 smernice 2008/48 sa uvádza, že iba v rozsahu, v akom „táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice“.

35.

Nakoniec je tiež možné poznamenať, že Súdny dvor už v kontexte smernice zameranej na dosiahnutie úplnej harmonizácie akceptoval, že všetky aspekty uvedené v tejto smernici neboli harmonizované. Súdny dvor napríklad rozhodol, pokiaľ ide o šiestu smernicu Rady o DPH ( 5 ), že v prípade, že členské štáty využijú určité možnosti stanovené v článku 17 ods. 5 treťom pododseku šiestej smernice, môžu použiť inú metódu výpočtu ako metódu uvedenú v danej smernici za predpokladu, že zvolenou metódou sa zaručí presnejšie určenie odpočítateľnej pomernej časti DPH než metódou stanovenou v smernici. ( 6 )

36.

Pokiaľ ide o článok 16 ods. 1 smernice 2008/48, je potrebné poznamenať, že keďže v tomto ustanovení sa nestanovuje spôsob výpočtu, ktorý sa má použiť, domnievam sa, že úmyslom zákonodarcu Únie bolo poskytnúť členským štátom v tejto veci určitú voľnosť. Okrem toho odôvodnenie 10 stanovuje, že rozsah harmonizácie zamýšľaný smernicou 2008/48 sa určuje konkrétnym vymedzením pojmov obsiahnutých v článku 3 písm. g) smernice. Je teda potrebné poznamenať, že pojem „zníženie“, ktorý sa používa v článku 16 ods. 1, nie je v tejto smernici vymedzený.

37.

Ako som už uviedol, neznamená to samozrejme, že členské štáty si môžu zvoliť ľubovoľnú metódu. Musia dodržať zásady stanovené v článku 16 ods. 1 týkajúce sa povinnosti zahrnúť náklady aj úroky. Pokiaľ však ide o určenie toho, ktorá časť týchto úrokov a nákladov môže byť znížená, žiadna z týchto zásad nevyžaduje, ako sa na to pýta vnútroštátny súd, aby zníženie výšky dotknutých nákladov záviselo od dĺžky trvania zmluvy o úvere. Hoci sa v článku 16 ods. 1 smernice špecifikuje, že táto časť zodpovedá nákladom a úrokom „[príslušným] v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“, toto ustanovenie je vskutku neurčité, keďže by mohlo znamenať, že dotknuté úroky a náklady sú tie, ktoré sa týkajú nákladov vznikajúcich po dátume splatenia. ( 7 )

38.

Vzhľadom na vyššie uvedené je podľa mňa jasné, že smernica 2008/48 neharmonizuje metódu výpočtu, ktorá sa má použiť na stanovenie uplatniteľného zníženia v prípade predčasného splatenia úveru, ale zakotvuje zásady, ktoré členské štáty musia dodržiavať pri stanovovaní tejto metódy.

39.

V konaní vo veci samej je znenie zákona z 12. mája 2011 o spotrebiteľskom úvere podľa všetkého relatívne otvorené, čo potvrdzuje aj skutočnosť, že poľské súdy ho vykladajú rôznymi spôsobmi, ako to uvádza vnútroštátny súd.

40.

Z tohto dôvodu, keďže vnútroštátny súd musí vykladať svoje vnútroštátne právne predpisy v súlade s právom Únie, navrhujem preskúmať požiadavku, ktorá členským štátom vyplýva z frázy „v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“, uvedenej v článku 16 ods. 1 smernice 2008/48, ktorého sa položená otázka týka. ( 8 )

41.

V tomto kontexte je potrebné uviesť, že vnútroštátny súd navrhuje dva rôzne výklady týchto fráz.

42.

Prvý výklad vychádza z myšlienky, že cieľom frázy „v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“ je obmedziť zníženie len na náklady spojené s dĺžkou trvania úveru. Pojem „náklady“ preto odkazuje na výdavky, ktoré musí úverová inštitúcia vynaložiť v súvislosti s poskytnutým úverom. ( 9 ) V podstate by preto článok 16 ods. 1, pokiaľ ide o „náklady“, oslobodzoval spotrebiteľov od platenia výdavkov súvisiacich so zvyšnou dĺžkou trvania zmluvy. Podstatné pri tom je, že keďže inštitúcia neznáša tieto výdavky, spotrebiteľ by mal mať nárok na ich odpočítanie z celkových nákladov spojených s úverom. ( 10 )

43.

Druhý výklad znamená, že celkové náklady úveru sa musia znížiť v pomere k zvyšnej dĺžke trvania zmluvy. V podstate by fráza „v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“ bola len indikáciou toho, ako sa zníženie počíta, konkrétne v pomere k zvyšnej dĺžke trvania zmluvy.

44.

Okrem toho je potrebné zohľadniť ďalšie dva možné výklady.

45.

Tretí výklad, pri ktorom ide o výklad, ktorý navrhujú žalovaní, zohľadňuje skutočnosť, že náklady, ktoré môžu byť odpočítané z celkových nákladov súvisiacich s úverom, sú len náklady formálne uvedené v úverovej zmluve ako závislé od dĺžky trvania samotnej zmluvy o úvere. Navyše, keďže poskytovaná služba, ktorou je poskytnutie úveru, sa vykonáva v úplnom rozsahu hneď pri sprístupnení peňažných prostriedkov spotrebiteľovi, ziskové rozpätie úverovej inštitúcie by malo zostať zachované.

46.

Podľa štvrtého a posledného výkladu zníženie, na ktoré má spotrebiteľ nárok, zodpovedá jednorazovým alebo opakujúcim sa platbám, ktoré ešte neboli splatné v čase predčasného splatenia.

47.

Na to, aby sa určilo, ktorý z týchto výkladov je zlučiteľný s článkom 16 ods. 1 smernice 2008/48, treba zohľadniť zásady, ktoré toto ustanovenie stanovilo, a to vzhľadom na to, že tieto zásady možno vyvodiť v súlade s výkladovými metódami Súdneho dvora z kontextu, do ktorého toto ustanovenie patrí, jeho cieľov a jeho znenia. ( 11 )

48.

Pokiaľ ide o kontext, je potrebné poznamenať, že viaceré strany navrhli prijať systematický výklad článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 v zmysle článku 16 ods. 2. Keďže preto majú úverové inštitúcie podľa článku 16 ods. 2 právo na „spravodlivú a objektívne opodstatnenú“ kompenzáciu „možných nákladov priamo spojených s predčasným splatením úveru, ak predčasné splatenie úveru spadá do obdobia, pre ktoré je úroková sadzba úveru fixná“, rozsah zníženia stanoveného článkom 16 ods. 1 by sa mal vykladať ako relatívne široký a spôsobom, ktorý uprednostňuje spotrebiteľa.

49.

Pokiaľ však ide o mňa, tento prístup ma nepresvedčil. Na rozdiel od tvrdenia, ktoré predkladá poľská vláda, však nie som zastáva názor, že potrebný plný účinok („effet utile“) článku 16 ods. 2 si vyžaduje výklad článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 nevyhnutne v zmysle zníženia zisku úverovej inštitúcie. V rozpore s výkladom, ktorý je podľa všetkého vskutku pomerne rozšírený, cieľom článku 16 ods. 2 nie je kompenzovať zisk, ktorý by poskytovateľ úveru mohol dosiahnuť, ak by nedošlo k predčasnému splateniu úveru. Je pravda, že aj keď úverová inštitúcia požičia znovu splatené sumy, jej ziskové rozpätie nebude nevyhnutne také isté, aké by bolo v prípade pokračujúcej platnosti pôvodného úveru. ( 12 ) Nemalo by to však zakrývať skutočnosť, že znenie článku 16 ods. 2 odkazuje na „náklady“ a nie na „straty“ znášané inštitúciou, ktoré navyše musia byť „priamo spojené s predčasným splatením úveru“. Z toho preto vyplýva, že cieľom kompenzácie, na ktorú si na základe tohto ustanovenia možno nárokovať, je iba kompenzovať výdavky vzniknuté z dôvodu predčasného splatenia úverov v prípade, že na tento účel musí úverová inštitúcia realizovať špecifické transakcie. ( 13 )

50.

Možnosť nárokovať si na kompenzáciu ušlého zisku z dôvodu predčasného splatenia úverovej zmluvy je naozaj stanovená v smernici 2008/48, stanovuje sa však v článku 16 ods. 4 písm. b), a nie v článku 16 ods. 2. Keďže však článok 16 ods. 4 písm. b) je voliteľný, členské štáty museli stanoviť takúto možnosť vo vnútroštátnej právnej úprave pri preberaní smernice. Článok 16 ods. 4 písm. b) tejto smernice okrem toho uvádza, že takúto kompenzáciu možno požadovať len výnimočne, ak úverová inštitúcia môže preukázať, že strata, ktorú utrpela, presahuje limit určený v druhom pododseku článku 16 ods. 2. V dôsledku toho je preto riziko, že by úverová inštitúcia mohla získať kompenzáciu aj v prípade, že jej zisk nebol značne znížený, relatívne obmedzené.

51.

Pokiaľ ide o ciele, ktoré sa sledujú článkom 16 ods. 1 smernice 2008/48, je pravda, že odôvodnenie 7 stanovuje, že cieľom smernice je uľahčenie „vytvorenia riadne fungujúceho vnútorného trhu so spotrebiteľskými úvermi“. Na rozdiel od tvrdenia uvádzaného žalovanými však nemožno vyvodiť z tohto odôvodnenia, že cieľom sledovaným článkom 16 ods. 1 by mala byť ochrana úverových inštitúcií pred následkami predčasného splatenia. V tomto odôvodnení sa výslovne uvádza, že vznik dobre fungujúceho vnútorného trhu sa má dosiahnuť zabezpečením harmonizovaného rámca Únie v mnohých kľúčových oblastiach a nie chránením úverových inštitúcií pred následkami predčasného splatenia.

52.

Naopak, nie je možné ignorovať skutočnosť, že odôvodnenie 39, ktoré sa konkrétne zaoberá cieľmi sledovanými článkom 16 ods. 1, neodkazuje na toto zníženie, ale uvádza sa v ňom len, že „spotrebiteľ by mal mať právo splniť svoje povinnosti pred dátumom dohodnutým v zmluve o úvere“. Z toho naozaj môže vyplývať, že zákonodarca EÚ sa domnieval, že toto zníženie je chápané jednoducho ako dôsledok predčasného splatenia úveru, a preto je jednoducho vypočítateľné. Okrem toho myšlienka, že dôsledky predčasného splatenia úveru musia byť jednoducho posúditeľné, je takisto vyjadrená v tom istom odôvodnení, ktorého znenie v tomto prípade odkazuje na kompenzáciu, na ktorú má úverová inštitúcia nárok. Podľa odôvodnenia 39 naozaj v takýchto prípadoch: „… spôsob výpočtu by mal byť pre veriteľa jednoducho uplatniteľný…“.

53.

Z tohto pohľadu, zatiaľ čo prvý výklad, podľa ktorého by zníženie malo zodpovedať nákladom, ktoré úverová inštitúcia nebude z dôvodu predčasného splatenia musieť znášať, sa zdá byť na prvý pohľad relatívne jednoduchý – a preto zároveň aj pomerne atraktívny – jeho praktické uplatňovanie pravdepodobne povedie k značným praktickým ťažkostiam. Ako vo svojom návrhu poukázal aj vnútroštátny súd, úverové inštitúcie len zriedkavo uvádzajú, ktoré z výdavkov, ktoré znášajú, sú súčasťou nákladov, ktoré účtujú spotrebiteľom, a aj v prípade, že tak robia, spotrebitelia by stále mali právo spochybniť presnosť týchto údajov.

54.

Nápomocná nie je ani výška účtovaných poplatkov. Aj v prípade, že účtované náklady boli vypočítané na základe dĺžky trvania úveru, je teda potrebné poznamenať, že môžu slúžiť na kompenzáciu čiastočne opakujúcich sa nákladov a čiastočne jednorazových nákladov vrátane nákladov, ktoré vznikli výlučne pred predčasným splatením. To isté platí, aj ak takéto poplatky boli počítané vo vzťahu k výške poskytnutého úveru, keďže nie všetky variabilné náklady sú nevyhnutne opakujúcimi sa nákladmi. A napokon, akékoľvek poplatky, ktorých úhrada sa požaduje od spotrebiteľov, môžu zahŕňať časť zisku, keďže neexistuje predpis, na základe ktorého by úverové inštitúcie boli povinné dosahovať svoje ziskové rozpätie výlučne prostredníctvom úrokov účtovaných spotrebiteľom.

55.

V praxi je preto jediným možným spôsobom, ako získať presnú predstavu o sume, ktorú úverová inštitúcia ušetrí, požiadať túto inštitúciu, aby viedla „nákladové účtovníctvo“, ktorého cieľom je presná identifikácia a ocenenie prvkov, z ktorých pozostáva jej čistý prevádzkový zisk. V prípade úverovej inštitúcie tieto prvky v skutočnosti zahŕňajú náklady vyplývajúce z dĺžky trvania poskytovaných úverov. Nákladové účtovníctvo však nie je pre úverové inštitúcie povinné ani na základe smernice 2008/48 a podľa všetkého ani na základe žiadneho iného právneho aktu Únie. ( 14 ) Ak by preto Súdny dvor prijal prvý prístup, znamenalo by to, že nákladové účtovníctvo by sa v praxi stalo povinným, hoci sa takáto povinnosť nikde inde nestanovuje. Okrem toho v prípade sporu o výške zníženia, na ktoré má spotrebiteľ právo pri predčasnom splatení, budú vnútroštátne súdy musieť prizývať odborníkov na účtovníctvo, a to aj v prípade, že predmetné náklady sú vzhľadom na ich charakter relatívne nízke.

56.

Bez ohľadu na teoretický prínos tohto možného výkladu vzhľadom na skutočnosť, že praktické ťažkosti, ako som práve uviedol, budú pravdepodobne značné, sa domnievam, že tento výklad je nezlučiteľný s myšlienkou implikovanou v odôvodnení 39 smernice 2008/48, že dôsledky predčasného splatenia musia byť jednoducho posúditeľné.

57.

Oveľa rozhodujúcejšie je znenie článku 16 ods. 1. V tejto súvislosti ani prvý, ani tretí výklad nezodpovedajú odkazu na pojem „úrok“ v uvedenom článku. Začnem s tretím výkladom.

58.

Podľa tohto výkladu by mohli byť znížené len náklady, a to za predpokladu, že boli formálne uvedené ako závislé od dĺžky trvania zmluvy. Možno však poznamenať, že keďže zákonodarca Únie považoval za potrebné odkázať na úroky, ako aj náklady, zníženie, ktoré sa spomína v článku 16 ods. 1 smernice 2008/48, sa zodpovedajúcim spôsobom musí vykladať ako zníženie týkajúce sa oboch prvkov, a teda nielen nákladov, ako to tvrdí tretí výklad.

59.

Okrem toho aj v prípade, že by sa tretí výklad mal takisto uplatňovať aj na úroky, v praxi by to nemohlo fungovať bez použitia iného ako fakticky druhého alebo štvrtého výkladu. ( 15 ) Zachovanie tretieho výkladu by preto vychádzalo z predpokladu uplatnenia dvoch samostatných metód výpočtu, jednej pre úroky a jednej pre náklady. To by však nebolo v súlade so samotným znením článku 16 ods. 1.

60.

Pokiaľ ide o prvý výklad, chcel by som poznamenať, že pojem „úroky“ odkazuje na prvok odmeny pre úverovú inštitúciu, ktorý je presne a jednoducho stanoviteľný, keďže sa počíta uplatnením ročnej percentuálnej sadzby. Ako každý iný prvok odmeny úverovej inštitúcie úhrada úrokov samozrejme podporuje jej ziskovosť, zároveň však slúži na prenos výdavkov vznikajúcich banke v súvislosti s úverom na spotrebiteľov. V dôsledku toho by pri výklade „nákladov“ uvedených v článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 ako nákladov vznikajúcich úverovej inštitúcii, tak ako to vyplýva z prvého a tretieho výkladu, mohlo dôjsť k dvojitému zníženiu toho istého prvku, keďže úroky by boli takisto dotknuté. Ja sa však domnievam, že to nie je to, čo zákonodarca Únie zamýšľal.

61.

Keďže pojem „úroky“ je spojený s pojmom „náklady“ spojkou „a“, zdá sa mi logickejšie domnievať sa, že oba sa vzťahujú na platby, ktoré by mal vykonať spotrebiteľ. Pojem „náklady“ v článku 16 ods. 1 teda neodkazuje, ako to predpokladá prvý výklad, na výdavky znášané úverovou inštitúciou, ale naopak, na platby od spotrebiteľov okrem úrokov.

62.

Inými slovami, fráza „[príslušným] v rámci zvyšnej dĺžky trvania zmluvy“ by sa mala chápať tak, že zníženie ustanovené v článku 16 ods. 1 nezávisí od účelu nákladov účtovaných spotrebiteľom, ako to navrhuje prvý alebo tretí výklad, ale skôr od dátumu, ku ktorému sa úhrada nákladov od spotrebiteľov požaduje.

63.

Podľa môjho názoru je len druhý a štvrtý výklad v súlade s takýmto konštatovaním. Pripúšťam, že oba výklady majú nedostatky, avšak, ako som už poznamenal, úprimne povedané, neexistuje výklad článku 16 ods. 1 smernice 2008/48, ktorý by bol úplne uspokojivý.

64.

Predovšetkým uznávam, že oba tieto výklady môžu viesť k nerovnováhe vo vzťahu medzi poskytovateľom a príjemcom úveru. V prípade druhého výkladu, ak k splateniu dôjde veľmi skoro, fixné výdavky, ktoré znáša úverová inštitúcia, naozaj nemusia byť v plnej miere amortizované poplatkami a úrokmi, ktoré spotrebiteľ zaplatil, a v dôsledku toho môže úverovej inštitúcii vzniknúť strata. Pokiaľ ide o štvrtý výklad, necháva otvorenú možnosť pre úverové inštitúcie, aby prenesením všetkých svojich opakujúcich sa nákladov na spotrebiteľov na začiatku zmluvy obišli následky zníženia nákladov v prípade predčasného splatenia. Oba výklady však majú výraznú výhodu v tom, že spotrebiteľ pri predčasnom splatení získa nielen zníženie úrokov, ale aj nákladov v (relatívnom) pomere k rozsahu, v akom bola zmluva o úvere predčasne splatená.

65.

Navyše nie som presvedčený o tom, že zákonodarca Únie sa nevyhnutne usiloval dosiahnuť dokonalú rovnováhu medzi záujmami úverových inštitúcií a spotrebiteľov. Z článku 16 ods. 5 smernice 2008/48 v skutočnosti takisto vyplýva, že do určitej miery zákonodarca nemal v úmysle vylúčiť tú možnosť, že spotrebiteľ by mal zaplatiť tú istú sumu, akú by musel zaplatiť, ak by nedošlo k predčasnému splateniu úveru. ( 16 )

66.

Hoci pri znení článku 16 ods. 1 smernice 2008/48 by bolo prospešné, ak by bolo v tomto konkrétnom bode jeho vyjadrenie jednoznačnejšie, druhý a štvrtý výklad sú nielen zlučiteľné so zásadami stanovenými v smernici 2008/48, ale takisto pravdepodobne odrážajú úmysel zákonodarcu Únie.

67.

Podľa môjho názoru si preto členské štáty môžu okrem iného vybrať, či preberú toto ustanovenie, alebo prípadne aspoň budú vykladať svoje vnútroštátne právne predpisy v súlade s jedným alebo druhým z týchto výkladov.

68.

Na základe dôvodov, ktoré som vysvetlil vyššie, navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázku, ktorú predložil Sąd Rejonowy Lublin‑Wschód w Lublinie z siedzibą w Świdniku (Okresný súd Lublin‑Wschód v Lubline so sídlom v Świdniku, Poľsko) takto:

Článok 16 ods. 1 v spojení s článkom 3 písm. g) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS sa má vykladať v tom zmysle, že spotrebiteľ má v prípade predčasného splatenia úveru právo na zníženie celkových nákladov spojených s úverom, čo môže zahŕňať aj náklady, ktorých výška nezávisí od dĺžky trvania dotknutej úverovej zmluvy. Členský štát však nemôže obmedzovať – a vnútroštátny súd nemôže týmto spôsobom vykladať svoje vnútroštátne právne predpisy – toto zníženie len na sumu výdavkov, ktoré úverová inštitúcia ušetrila v dôsledku predčasného splatenia.