1.

Finanzgericht Düsseldorf (Finančný súd Düsseldorf, Nemecko) prejednávaným návrhom na začatie prejudiciálneho konania žiada o usmernenie, pokiaľ ide o otázku, či sa má vrátenie produkčných odvodov v sektore cukru podľa nariadenia Rady (EÚ) č. 1360/2013 ( 2 ) vykonať v súlade s vnútroštátnym právom (so zreteľom na zásady ekvivalencie a efektivity) a najmä pri uplatnení premlčacej lehoty stanovenej vo vnútroštátnom práve. Táto otázka vzniká v spore medzi spoločnosťou Cargill Deutschland GmbH (ďalej len „Cargill Deutschland“), výrobcom izoglukózy, a príslušnými vnútroštátnymi orgánmi. Cargill Deutschland sa domáha vrátenia odvodov z cukru, ktoré zaplatila na základe právnych predpisov, ktoré Súdny dvor následne vyhlásil za neplatné. Príslušné orgány tvrdia, že tieto nároky sú premlčané v dôsledku vnútroštátnych predpisov, ktoré stanovujú premlčaciu lehotu na podanie takých žalôb.

2.

V rozhodujúcej dobe ( 3 ) patrili k základným znakom spoločnej organizácie trhov s cukrom pravidlá týkajúce sa cien, výrobné kvóty a obchod s tretími krajinami. Išlo o systém samofinancovania. Podporu Spoločenstva pre dotknuté odvetvie v tom čase predstavovala minimálna cena za cukrovú repu, ktorú výrobcovia cukru platili poľnohospodárom Spoločenstva, a intervenčná cena za cukor, za ktorú intervenčné agentúry vykupovali všetok cukor, ktorý im ponúkli výrobcovia Spoločenstva. Produkčné odvody sa vyberali od výrobcov cukru na účely financovania nákladov na finančnú podporu pre výrobu cukru, ktorý bol rozdelený do rôznych kategórií. ( 4 ) Cieľom produkčných odvodov bolo najmä odrážať náklady, ktoré Spoločenstvo vynakladalo na vývozné náhrady – teda platby, ktoré sa vyplácali za istých okolností na účely poskytovania kompenzácie výrobcom cukru za skutočnosť, že svetové ceny boli vo všeobecnosti nižšie ako subvencovaná cena v Spoločenstve. Uplatňovala sa zásada, že priemyselné odvetvie by malo samo financovať straty spôsobené odpredajom nadprodukcie. ( 5 )

3.

Vo veci Jülich I ( 6 ) viacerí výrobcovia cukru napadli zákonnosť určitých aspektov výpočtu odvodov z produkcie cukru. Tvrdili, že v dôsledku metódy výpočtu použitej Komisiou platili viac, než sú náklady na odpredaj nadprodukcie Spoločenstva. Súdny dvor mal rozhodnúť, či je metóda výpočtu použitá Komisiou platná. Súdny dvor rozhodol v prospech výrobcov cukru. Vyhlásil nariadenie Komisie (ES) č. 1762/2003 ( 7 ) a nariadenie Komisie (ES) č. 1775/2004 ( 8 ) za neplatné.

4.

Dňa 29. septembra 2011 Všeobecný súd vyhlásil rozsudok vo veci Poľsko/Komisia ( 9 ), v ktorom uviedol, že neexistuje náležitý právny základ na rozdielny koeficient pre dodatočný odvod v sektore cukru, a zrušil článok 2 nariadenia Komisie (ES) č. 1686/2005 ( 10 ).

5.

Vo veci Jülich II ( 11 ) mal Súdny dvor opäť posúdiť otázky týkajúce sa výpočtu odvodov z produkcie cukru. Hlavná otázka sa tento raz týkala pochybností, pokiaľ ide o „celkovú hodnotu náhrad“, ktoré boli predmetom sporu. Pochybnosti vyplývali zo skutočnosti, že vývozné náhrady za niektoré množstvá cukru obsiahnuté vo vyvezených spracovaných výrobkoch, na ktoré vznikal nárok, neboli nikdy požadované ani zaplatené. V nariadeniach, ktoré upravujú produkčné odvody splatné za hospodárske roky 2003 až 2006, Komisia zahrnula tieto množstvá do „exportovateľného zostatku“, ale nie do „exportných záväzkov, ktoré sa majú splniť“. Súdny dvor, ktorý bol požiadaný rozhodnúť o platnosti tohto výpočtu, v rozsudku Jülich I v roku 2008 rozhodol, že v oboch prípadoch by sa mali brať do úvahy všetky exportné množstvá bez ohľadu na skutočnosť, či za ne boli, alebo neboli skutočne zaplatené náhrady, pričom dotknuté nariadenia boli z tohto dôvodu vyhlásené za neplatné. Súdny dvor však neuviedol, či „celková hodnota náhrad“ mala tiež zahŕňať všetky náhrady, na ktoré vzniká nárok, bez ohľadu na to, či boli, alebo neboli zaplatené, alebo len tie náhrady, ktoré boli skutočne zaplatené. ( 12 )

6.

Na dosiahnutie súladu s rozhodnutiami Súdneho dvora Komisia prijala v roku 2009 nové nariadenie, ktorým opravila tie nariadenia, ktoré boli vyhlásené za neplatné. ( 13 ) Podľa nových výpočtov Komisie uvedených v tomto nariadení sa do „celkovej hodnoty náhrad“ zahŕňajú všetky náhrady, na ktoré vzniká nárok, bez ohľadu na skutočnosť, či boli, alebo neboli zaplatené. Takto prepočítané odvody boli mierne odlišné od tých, ktoré boli určené pôvodne, ale boli vyššie než v prípade, ak by sa do „celkovej hodnoty náhrad“ zahrnuli iba skutočne zaplatené náhrady. Túto skutočnosť napadli viacerí výrobcovia cukru. V rozsudku Jülich II Súdny dvor vyhlásil nariadenie č. 1193/2009 za neplatné, pričom uviedol, že na účely výpočtu odhadovanej priemernej straty za tonu výrobku sa má článok 15 ods. 1 písm. d) nariadenia č. 1260/2001 vykladať v tom zmysle, že celková hodnota náhrad zahŕňa iba celkovú hodnotu skutočne zaplatených vývozných náhrad.

7.

Preto Rada následne prijala nariadenie č. 1360/2013 ( 14 ).

8.

V odôvodneniach 1 až 10 je uvedené, na akom základe boli vypočítané odvody za sporné hospodárske roky, a sú v nich uvedené rozhodnutia Súdneho dvora, ktorými boli príslušné skoršie nariadenia Spoločenstva (ktoré stanovovali tieto odvody) vyhlásené za neplatné. Odôvodnenie 11 stanovuje, že „v dôsledku toho by sa odvody v sektore cukru mali stanoviť na primeranej úrovni. Pre dovozy vymedzené v súlade s článkom 6 ods. 5 nariadenia Komisie (ES) č. 314/2002 ‚priemerná strata‘ v zmysle článku 15 ods. 1 písm. d) [nariadenia č. 1260/2001] by sa mala vypočítať tak, že skutočne zaplatené náhrady sa vydelia vyvezeným množstvom, bez ohľadu na to, či náhrada je alebo nie je zaplatená. …“ Znenie odôvodnení potvrdzuje, že opravené odvody sa mali uplatňovať na sporné hospodárske roky so spätnou účinnosťou, teda odo dňa, keď boli odvody vyhlásené za neplatné. ( 15 ) V odôvodnení 23 je uvedené, že „z dôvodov právnej istoty a v záujme zabezpečenia rovnakého zaobchádzania s príslušnými hospodárskymi subjektmi v jednotlivých členských štátoch je potrebné určiť spoločný termín na stanovenie výšky odvodov opravených podľa tohto nariadenia v zmysle článku 2 ods. 2 druhého pododseku nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1150/2000[ ( 16 )]. Táto lehota by sa však nemala uplatňovať, keď sú členské štáty podľa vnútroštátneho práva povinné uhradiť platbu dotknutým hospodárskym subjektom po tomto termíne.“

9.

Článok 1 stanovuje, že produkčné odvody v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002, 2002/2003, 2003/2004, 2004/2005 a 2005/2006 sú stanovené v bode 1 prílohy. ( 17 ) Koeficienty na výpočet dodatočných odvodov za hospodárske roky 2001/2002 a 2004/2005 sú stanovené v bode 2 prílohy. Napokon výška súm, ktoré sú výrobcovia cukru povinní zaplatiť predajcom cukrovej repy v rámci odvodov A alebo B za sporné hospodárske roky, je stanovená v bode 3 prílohy.

10.

V článku 2 sa uvádza, že „konečným termínom stanovenia výšky odvodov v zmysle článku 2 ods. 2 druhého pododseku [nariadenia č. 1150/2000] stanovených v [uvedenom nariadení] je 30. september 2014 s výnimkou prípadov, keď členské štát[y] túto lehotu nemôžu dodržať z dôvodu uplatnenia vnútroštátneho práva, ktoré sa týka vrátenia neoprávnene vyplatených súm hospodárskym subjektom.“

11.

V článku 3 sú vymenované dátumy, v ktorých nariadenie 1360/2013 nadobúda účinnosť, pokiaľ ide o sporné hospodárske roky. Článok 1 ods. 1 sa uplatňuje:

Článok 1 ods. 2 sa uplatňuje:

12.

Nariadenie (EÚ) 2018/264 ( 18 ) ako také nie je predmetom sporu v prejednávanej veci. Vnútroštátny súd však vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania cituje toto nariadenie. Súdny dvor vo veci Raffinerie Tirlemontoise ( 19 ) vyhlásil nariadenie Komisie (ES) č. 2267/2000 ( 20 ) a nariadenie Komisie (ES) č. 1993/2001 ( 21 ) za neplatné. K cieľom nariadenia 2018/264 patrí dosiahnutie súladu s uvedeným rozsudkom a stanovenie dodatočného odvodu za hospodársky rok 1999/2000 a produkčného odvodu za hospodársky rok 2000/2001 na vhodnej úrovni. ( 22 )

13.

V článku 2 ods. 2 sa uvádza, že „rozdiel medzi odvodmi stanovenými v nariadeniach (ES) č. 2267/2000 a (ES) č. 1993/2001 a odvodmi ustanovenými v článku 1 tohto nariadenia sa uhradí tým hospodárskym subjektom, ktoré odvody uhradili, pokiaľ ide o hospodárske roky 1999/2000 a 2000/2001, a to na základe riadne odôvodnenej žiadosti uvedených subjektov“.

14.

§ 12 ods. 1 Gesetz zur Durchführung der Gemeinsamen Marktorganisationen und der Direktzahlungen (zákon o spoločnej organizácii trhu a priamych platbách, ďalej len „MOG“) stanovuje, že „na odvody sa na účely organizácie trhu primerane použijú predpisy daňového poriadku, pokiaľ týmto zákonom alebo nariadením vydaným na základe tohto zákona nie je prijatá úprava odlišná od týchto predpisov“.

15.

V § 169 ods. 1 a 2 Abgabenordnung (nemecký daňový poriadok, ďalej len „AO“) sa uvádza, že „vyrubenie dane, ako aj jej zrušenie alebo zmena nie sú viac prípustné, ak lehota na jej vyrubenie uplynula. … Lehota na vyrubenie dane je: 1. jeden rok pre spotrebné dane a vrátenie spotrebných daní; 2. štyri roky pre dane a vrátenie dane, ktoré nie sú daňami alebo vrátením dane v zmysle bodu 1. alebo dovozným a vývozným clom podľa článku 5 bodov 20 a 21 colného kódexu Únie. …“

16.

§ 170 ods. 1 AO stanovuje, že lehota na vyrubenie dane začína plynúť uplynutím kalendárneho roka, v ktorom daň vznikla.

17.

Podľa § 172 ods. 1 AO v spojení s § 172 ods. 1 písm. d) AO, pokiaľ nie je platobný výmer vydaný predbežne alebo s výhradou dodatočnej kontroly, smie byť zrušený alebo zmenený len vtedy, ak je to inak podľa zákona prípustné.

18.

V súlade s § 175 ods. 1 AO sa má platobný výmer zrušiť alebo zmeniť, ak nastane okolnosť, ktorá má daňové účinky vo vzťahu k minulým obdobiam.

19.

Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld, Nemecko; ďalej aj ako „príslušné orgány“) vydal v súvislosti s povinnosťou spoločnosti Cargill Deutschland platiť odvody z produkcie izoglukózy nasledujúce platobné výmery: i) platobný výmer z 23. októbra 2002 za hospodársky rok 2001/2002, ktorým bol vyrubený konečný produkčný odvod vo výške 832677,71 eura a dodatočný odvod vo výške 69270,46 eura; ii) platobný výmer z 20. októbra 2003 za hospodársky rok 2002/2003, ktorým bol vyrubený konečný produkčný odvod vo výške 525236,03 eura; iii) platobný výmer z 30. marca 2004 za hospodársky rok 2003/2004, ktorým bola vyrubená zálohová platba na produkčný odvod vo výške 115084,15 eura, a iv) platobný výmer z 18. októbra 2005 za hospodársky rok 2004/2005, ktorým bol vyrubený konečný produkčný odvod vo výške 778800,52 eura a dodatočný odvod vo výške 124101,86 eura. ( 23 ) Cargill Deutschland nenapadla tieto platobné výmery (ďalej len „prvotné platobné výmery“).

20.

Po prijatí nariadenia č. 1360/2013 Cargill Deutschland požiadala Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) o opätovné stanovenie odvodov za sporné hospodárske roky a vrátenie preplatku za tieto hospodárske roky v príslušnej výške. Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) rozhodnutím z 18. apríla 2016 túto žiadosť zamietol. Zastával názor, že zrušenie, zmena alebo oprava právoplatného rozhodnutia je možná len v rámci lehoty na stanovenie výšky odvodov podľa § 169 ods. 2 prvej vety bodu 2 AO. Táto lehota však pre odvody z cukru za sporné hospodárske roky uplynula.

21.

Cargill Deutschland podala žalobu na vnútroštátnom súde, ktorou sa domáhala vrátenia údajného preplatku na odvodoch, ktorý jej vznikol v dôsledku výpočtov založených na právnych predpisoch, ktoré boli následne vyhlásené za neplatné a opravené nariadením č. 1360/2013. Tvrdí, že nárok na vrátenie vyplýva z práva EÚ a vnútroštátneho práva.

22.

Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) navrhuje zamietnuť žalobu spoločnosti Cargill Deutschland. Tvrdí, že vzhľadom na všeobecné zásady ekvivalencie a efektivity platné v práve EÚ sa uplatnia ustanovenia všeobecných daňových predpisov o premlčaní.

23.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že Cargill Deutschland podľa vnútroštátneho práva nemá nárok na vrátenie odvodov zaplatených za sporné hospodárske roky, lebo vzhľadom na dátumy vydania príslušných platobných výmerov sú také nároky v súčasnosti premlčané.

24.

Pokiaľ ide o uplatnenie premlčacej lehoty v súlade s vnútroštátnymi predpismi, vnútroštátny súd uvádza, že podľa § 12 ods. 1 MOG v spojení s § 169 ods. 2 prvou vetou bodom 2 AO platí premlčacia lehota na vyrubenie dane v dĺžke štyroch rokov.

25.

Vnútroštátny súd uvádza, že zmeny výpočtu odvodov zavedené so spätnou účinnosťou nariadením č. 1360/2013 podľa vnútroštátneho práva nemajú za následok uplatnenie § 175 ods. 1 bodu 2 AO.

26.

Vnútroštátny súd sa pýta, či v prípade, ak sú platobné výmery právoplatné podľa vnútroštátneho práva, táto okolnosť bráni vráteniu preplatku na odvodoch, vzhľadom na to, že článok 2 ods. 2 nariadenia 2018/264 umožňuje vrátenie odvodov za hospodárske roky 1999/2000 a 2000/2001 po predložení riadne odôvodnenej žiadosti. Chce vedieť, či má tento výklad článku 2 ods. 2 nariadenia 2018/264 dôsledky pre vrátenie odvodov podľa nariadenia č. 1360/2013.

27.

Vnútroštátny súd preto položil Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Má sa vrátenie produkčných odvodov v sektore cukru, v prípade ktorého sa podľa [nariadenia (EÚ) č. 1360/2013] majú vykonať iné výpočty než predtým, uskutočniť s prihliadnutím na zásady ekvivalencie a efektivity podľa vnútroštátneho práva, a obzvlášť s uplatnením v ňom upraveného premlčania?“

28.

Písomné pripomienky predložili Cargill Deutschland, belgická vláda a Európska komisia. Tí istí účastníci konania predniesli ústne pripomienky na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo 2. mája 2019. Okrem toho Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) (ktorý nepredložil písomné pripomienky) bol tiež zastúpený na pojednávaní a predniesol ústne pripomienky v konaní na Súdnom dvore.

29.

Vnútroštátny súd sa v podstate pýta, či je Cargill Deutschland naďalej povinná platiť odvody z produkcie cukru vypočítané na základe právnych predpisov EÚ, ktoré Súdny dvor následne vyhlásil za neplatné, a či vnútroštátne predpisy upravujúce premlčacie lehoty bránia vykonaniu nových výpočtov podľa nariadenia č. 1360/2013, z ktorých vyplynie právo na vrátenie tej časti zaplatených odvodov, na ktoré neexistoval právny nárok.

30.

Je nesporné, že situácia spoločnosti Cargill Deutschland spadá do pôsobnosti nariadenia č. 1360/2013 a že táto spoločnosť má v zásade nárok na náhradu (s výhradou účinkov vnútroštátnych procesných predpisov, najmä predpisov upravujúcich premlčacie lehoty).

31.

Cargill Deutschland tvrdí, že jej právo na vrátenie preplatku na odvodoch potvrdzuje článok 2 ods. 2 nariadenia 2018/264. Vnútroštátny súd sa preto tiež pýta, či sa má toto ustanovenie vziať do úvahy pri výklade nariadenia č. 1360/2013. Súhlasím s Komisiou, ktorá tvrdí, že znenie nariadenia 2018/264 nie je relevantné. Po prvé hospodárske roky, ktoré sú predmetom prejednávanej veci, nezahŕňajú roky 1999/2000 a 2000/2001, teda dva hospodárske roky, ktoré upravuje nariadenie 2018/264. Po druhé nariadenie č. 1360/2013 treba vykladať na základe jeho znenia, cieľov a kontextu.

32.

Cargill Deutschland tvrdí, že má právo na vrátenie preplatku na odvodoch za sporné hospodárske roky podľa nariadenia č. 1360/2013. Toto právo vyplýva z rozsudkov Súdneho dvora a článkov 264 a 267 ZFEÚ, ktoré treba vykladať z hľadiska článku 4 ods. 3 ZEÚ a článku 291 ZFEÚ.

33.

Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) naopak tvrdí, že nariadenie č. 1360/2013 nepriznáva výrobcom cukru priamy nárok na náhradu. Pri uplatnení nároku podľa tohto nariadenia musia výrobcovia cukru postupovať podľa vnútroštátnych procesných predpisov.

34.

Belgická vláda tvrdí, že na prejudiciálnu otázku treba odpovedať kladne. Premlčacia lehota môže začať plynúť až dňom zrušenia nariadení, ktoré tvoria právny základ preplatku na odvodoch, alebo dňom ich vyhlásenia za neplatné.

35.

Komisia uvádza, že podľa ustálenej judikatúry v prípade, ak neexistujú harmonizované predpisy EÚ, ktoré by sa mali uplatniť, postup vrátenia upravujú vnútroštátne procesné predpisy.

36.

Priznáva samotné nariadenie č. 1360/2013 hospodárskym subjektom právo na vrátenie preplatku na odvodoch za sporné hospodárske roky, alebo vyplývajú také práva z vnútroštátnych procesných predpisov a postupov?

37.

Domnievam sa, že práva na vrátenie preplatkov na odvodoch za sporné hospodárske roky sú nepochybne založené na práve EÚ. Také práva logicky vyplývajú z rozhodnutí Súdneho dvora, ktorými boli právne predpisy, podľa ktorých boli tieto odvody zaplatené, vyhlásené za neplatné. ( 24 ) Samotné nariadenie č. 1360/2013 nepriznáva práva hospodárskym subjektom. Naopak so spätnou účinnosťou napráva chyby, ktoré vznikli pri výpočte produkčných odvodov za sporné hospodárske roky, a stanovuje nové sumy týchto odvodov, čo umožňuje hospodárskym subjektom a príslušným orgánom členských štátov určiť preplatky, ktoré vznikli na základe starého systému. ( 25 )

38.

Článkom 1 nariadenia č. 1360/2013 sa zavádzajú (nové, opravené) produkčné odvody za sporné hospodárske roky, pričom v tomto ustanovení sa nachádza krížový odkaz na bod 1 prílohy uvedeného nariadenia. Tento bod obsahuje tabuľku, v ktorej sú na každý hospodársky rok uvedené produkčné odvody v sektore cukru (vyjadrené ako suma v eurách na tonu príslušného výrobku). ( 26 )

39.

V súlade s článkom 2 je konečným termínom stanovenia ( 27 ) odvodov stanoveným nariadením č. 1360/2013 30. september 2014. Z článku 2 vyplýva, že na odvody z produkcie cukru sa uplatňuje systém spoločnej správy. ( 28 ) Výrobcovia neuplatňujú nároky u Komisie. Nároky sa uplatňujú na príslušných vnútroštátnych orgánoch podľa vnútroštátnych predpisov.

40.

Článok 3 stanovuje pravidlá týkajúce sa spätnej účinnosti nariadenia č. 1360/2013, pričom uvádza dátumy, od ktorých sa v súvislosti so spornými hospodárskymi rokmi uplatňujú produkčné odvody a koeficient na výpočet dodatočných odvodov. ( 29 )

41.

Cieľom nariadenia č. 1360/2013 je opraviť odvody vypočítané a vyrubené nesprávne na základe nariadení Komisie, ktoré boli následne vyhlásené za neplatné. ( 30 ) Nevyhnutným cieľom tohto opatrenia teda je zabezpečiť, aby bol systém odvodov z cukru systémom samofinancovania, a nie aby z neho vyplývali preplatky. ( 31 ) Odôvodnenie 11 nariadenia č. 1360/2013 stanovuje, že odvody z produkcie cukru by sa mali stanoviť na primeranej úrovni. ( 32 )

42.

Nariadenie č. 1360/2013 neupravuje postupy a opatrenia, ktoré majú členské štáty uplatňovať na zabezpečenie účinnosti povinnosti vrátiť hospodárskym subjektom preplatky na odvodoch z produkcie cukru za sporné hospodárske roky. Toto nariadenie je v súlade s článkom 288 ZFEÚ aktom, ktorý má všeobecnú platnosť, je záväzný vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľný vo všetkých členských štátoch. Také medzery by teda boli prekvapujúce, keby tieto otázky v skutočnosti malo upraviť priamo nariadenie č. 1360/2013.

43.

Postupy, ktorými príslušné vnútroštátne orgány preskúmavajú platobné výmery a vracajú vzniknuté preplatky, jednoznačne spadajú do pôsobnosti vnútroštátnych procesných predpisov. Samozrejme, na tieto predpisy sa vzťahujú všeobecné zásady ekvivalencie (procesné predpisy nemôžu byť menej výhodné než procesné podmienky týkajúce sa podobných žalôb na ochranu práv vyplývajúcich z vnútroštátneho právneho poriadku) a efektivity (tieto predpisy nesmú prakticky znemožniť alebo nadmerne sťažiť výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie), ktoré platia v práve EÚ. ( 33 ) Treba mať predovšetkým na zreteli, že hlavným cieľom nariadenia č. 1360/2013 je stanoviť pravidlá, ktoré zabezpečia účinnosť viacerých rozsudkov Súdneho dvora.

44.

Hoci je zrejmé, že hospodárskym subjektom z práva EÚ skutočne vyplýva právo na vrátenie preplatku na odvodoch, nesúhlasím so spoločnosťou Cargill Deutschland, lebo sa domnievam, že nariadenie č. 1360/2013 samo osebe nestanovuje postupy ani procesné pravidlá, ktoré by umožnili výrobcom cukru domáhať sa vrátenia preplatku na odvodoch.

45.

Sú vnútroštátne predpisy týkajúce sa premlčania žalôb, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity?

46.

Cargill Deutschland tvrdí, že ustanovenia upravujúce premlčacie lehoty sú kľúčovým prvkom práva na náhradu podľa nariadenia č. 1360/2013 a majú sa vykladať autonómne. Také ustanovenia vôbec nesúvisia s vnútroštátnymi procesnými predpismi. V prejednávanom prípade premlčacia lehota začala plynúť 20. decembra 2013, keď nariadenie č. 1360/2013 nadobudlo účinnosť. Navrhuje, aby Súdny dvor pri výklade tohto nariadenia v primeranej miere analogicky uplatnil pravidlá týkajúce sa vrátenia uvedené v článku 236 colného kódexu ( 34 ).

47.

Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) tvrdí, že sporné vnútroštátne predpisy sú v súlade so zásadami ekvivalencie a efektivity, a dodáva, že uplatnenie premlčacej lehoty má zásadný význam. Konečné lehoty na uplatnenie nárokov sú nevyhnutné v záujme právnej istoty.

48.

Belgicko tvrdí, že na nároky na náhradu sa vzťahujú vnútroštátne procesné predpisy, pričom musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity. Belgicko na pojednávaní vysvetlilo, že belgické vnútroštátne postupy sú odlišné od nemeckých. V Belgicku vzniká nárok na vrátenie peňažného plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu dňom uskutočnenia platby alebo dňom, keď sa dotknutá osoba dozvedela o tom, že sporná platba bola v skutočnosti platbou „bez právneho dôvodu“. Od tohto dňa plynie desaťročná premlčacia lehota. Odňatie akéhokoľvek práva na náhradu hospodárskym subjektom odporuje zásade efektivity.

49.

Komisia tvrdí, že nariadenie č. 1360/2013 neupravuje postupy vrátenia preplatku na produkčných odvodoch, premlčacie lehoty ani prípadne splatné úroky. Z toho vyplýva, že všetko upravuje vnútroštátne procesné právo.

50.

Najprv by som chcela poznamenať, že nesúhlasím s tvrdením spoločnosti Cargill Deutschland, že v tomto prípade možno analogicky uplatniť článok 236 colného kódexu. Už som uviedla, že podľa môjho názoru nariadenie č. 1360/2013 nestanovuje pravidlá, ktoré by upravovali postupy, prostredníctvom ktorých sa hospodárske subjekty môžu domáhať vrátenia preplatku na odvodoch z cukru. ( 35 ) Naopak znenie colného kódexu, ktoré sa uplatňovalo počas sporných hospodárskych rokov, stanovovalo (v hlave VII) osobitné pravidlá týkajúce sa „colného dlhu“, ktoré zahŕňali ustanovenia týkajúce sa „lehôt a postupov pri platbe sumy cla“, ako aj pravidlá týkajúce sa „vrátenia a odpustenia cla“ (v kapitole 5, ktorej súčasťou bol článok 236). To všetko bolo súčasťou špecifického systému postupov prijatého na úrovni EÚ.

51.

Keďže normotvorca EÚ sa rozhodol nechať podrobné postupy týkajúce sa tak výberu, ako aj vrátenia odvodov z cukru na členské štáty, nemožno analogicky uplatniť harmonizované postupy podľa colného kódexu.

52.

Vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania uvádza, že Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) vypočítal odvody a vydal prvotné platobné výmery za sporné hospodárske roky a že tieto platobné výmery neboli napadnuté. Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) rozhodnutím z 18. apríla 2016 zamietol žiadosť spoločnosti Cargill Deutschland (z 13. februára 2014) o opätovné stanovenie odvodov v súlade s nariadením č. 1360/2013 a vrátenie preplatkov vzniknutých na základe prvotných platobných výmerov. Podľa príslušných vnútroštátnych predpisov Cargill Deutschland nemá nárok na náhradu, lebo jej nárok je podľa pravidiel upravujúcich premlčaciu lehotu týkajúcu sa takých nárokov premlčaný. Na vyrubenie odvodov z produkcie cukru a ich zmenu sa vzťahuje štvorročná premlčacia lehota. Pokiaľ ide o posledný zo sporných hospodárskych rokov (2004/2005), táto lehota začala plynúť najneskôr 31. decembra 2006. Žiadosť spoločnosti Cargill Deutschland o opätovné stanovenie a vrátenie odvodov podaná 13. februára 2014 preto nemohla uspieť. To platí tým skôr pre skoršie sporné hospodárske roky.

53.

Vnútroštátny súd tiež vyjadril názor, že sporné vnútroštátne procesné predpisy sú zlučiteľné so zásadami ekvivalencie a efektivity.

54.

Nie som presvedčená o tom, že názor vnútroštátneho súdu je správny.

55.

Súdny dvor už v roku 1970 uznal, že pravidlá upravujúce premlčacie lehoty v konaní musia byť stanovené vopred a musia spĺňať požiadavky právnej istoty. ( 36 ) Existujú presvedčivé dôvody procesnej logiky, ktoré svedčia o tom, že ustanovenia upravujúce premlčacie lehoty by mali zahŕňať súbor pravidiel stanovujúcich dĺžku premlčacej lehoty, dátum, od ktorého začínajú plynúť, a skutočnosti, ktoré majú za následok prerušenie alebo zastavenie plynutia premlčacej lehoty. V tomto smere treba zohľadniť záujmy príslušných orgánov členských štátov a záujmy hospodárskych subjektov spolu s dozornou úlohou Komisie pri ochrane finančných záujmov EÚ.

56.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že pokiaľ neexistuje právna úprava EÚ, potom je úlohou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu, aby označil príslušné súdne orgány a upravil konania o žalobách, ktorých cieľom je zabezpečiť úplné zachovanie práv, ktorých sa subjekty práva domáhajú na základe práva EÚ. V rámci vnútroštátneho práva o zodpovednosti má teda štát napraviť následky spôsobenej škody, pričom podmienky stanovené vnútroštátnymi právnymi úpravami v oblasti náhrady škody, najmä lehota, nemôžu byť menej výhodné ako podmienky, ktoré sa týkajú obdobných vnútroštátnych nárokov (zásada ekvivalencie), a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). ( 37 )

57.

S cieľom preveriť, či zásada ekvivalencie bola vo veci samej dodržaná, prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý ako jediný priamo pozná vnútroštátne procesné postupy v tejto oblasti, preskúmať tak predmet, ako aj zásadné črty údajne podobných vnútroštátnych opravných prostriedkov. Každý prípad, v ktorom sa vynára otázka, či je vnútroštátne procesné ustanovenie upravujúce nárok podľa práva EÚ menej výhodné ako ustanovenia vzťahujúce sa na obdobné žaloby vnútroštátnej povahy, musí vnútroštátny súd skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. ( 38 )

58.

Zásada ekvivalencie je odvodená od všeobecnej zásady zákazu diskriminácie. V tejto súvislosti nie je jasné, či sa vyskytujú alebo vôbec môžu vyskytnúť obdobné žaloby vnútroštátnej povahy. Okolnosti predchádzajúce konaniu vo veci samej sú zložité a komplikované a vzniknutá situácia je veľmi špecifická. Toto konanie je pevne zakotvené v práve EÚ. Výpočet odvodov z cukru viedol k značnému počtu sporov na úrovni EÚ a rozhodnutí súdov EÚ, ktorými boli príslušné právne predpisy vyhlásené za neplatné. ( 39 ) Počiatočné pokusy normotvorcu napraviť túto situáciu boli neúspešné, ako je pripomenuté v odôvodneniach 1 až 22 nariadenia č. 1360/2013. Vzhľadom na tieto okolnosti by bolo prekvapujúce, ak by sa dali identifikovať skutočne porovnateľné situácie vnútroštátnej povahy. Skutočnosť, že nariadenie č. 1360/2013 má spätnú účinnosť, sama osebe nestačí na to, aby sa žaloby vnútroštátnej povahy týkajúce sa daňových opatrení, ktoré majú tiež spätnú účinnosť, považovali za rovnocenné.

59.

Predpisy stanovujúce primerané premlčacie lehoty na podanie žaloby sú v zásade v súlade s požiadavkou efektivity, keďže predstavujú uplatnenie základnej zásady právnej istoty. Takéto lehoty však nemajú viesť k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Únie. ( 40 )

60.

Z konštatovaní, ktoré vnútroštátny súd uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, pokiaľ ide o uplatňovanie vnútroštátnych predpisov upravujúcich premlčacie lehoty, vyplýva, že Cargill Deutschland vôbec nemohla uplatniť nárok na náhradu v rámci premlčacej lehoty stanovenej na jeho uplatnenie. ( 41 )Táto lehota uplynula pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1360/2013 20. decembra 2013 a pred tým, ako normotvorca EÚ stanovil produkčné odvody, koeficienty potrebné na výpočet dodatočných odvodov a výšku súm, ktoré sú výrobcovia cukru povinní zaplatiť predajcom cukrovej repy, ako sa uvádza v článku 1 a v prílohe tohto nariadenia. Bolo by teda prakticky nemožné, aby hospodárske subjekty ako Cargill Deutschland vyčíslili výšku preplatku na odvodoch a domáhali sa náhrady. Také nároky boli premlčané ešte pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1360/2013.

61.

Hauptzollamt Krefeld (Hlavný colný úrad Krefeld) (na pojednávaní) uviedol, že obozretný hospodársky subjekt mohol napadnúť prvotné platobné výmery, čo by malo za následok zachovanie postavenia spoločnosti Cargill Deutschland, keďže platobné výmery by nenadobudli právoplatnosť.

62.

Túto otázku treba posúdiť podľa vnútroštátneho procesného práva. Je to tiež otázka podnikateľského rozhodovania a uváženia, ktoré môžu byť v prípade rôznych hospodárskych subjektov oprávnene odlišné. To však nie je otázka práva EÚ, ktorá bola položená v tomto konaní, ktorou teda je, či vnútroštátne predpisy v podstate odnímajú hospodárskym subjektom ako Cargill Deutschland ich práva domáhať sa náhrady.

63.

Podľa zásady, ktorá je spoločná právnym systémom členských štátov, poškodená osoba pod hrozbou toho, že sama bude musieť znášať škodu, totiž musí vyvinúť primerané úsilie na to, aby obmedzila výšku škody. ( 42 ) Bolo by však v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky prostriedky nápravy, ktoré majú k dispozícii, aj keď by to spôsobilo nadmerné ťažkosti alebo by to nebolo možné od nich rozumne vyžadovať.

64.

Okrem toho výklad sporných vnútroštátnych predpisov opísaný vnútroštátnym súdom bráni effet utile nariadenia č. 1360/2013. Výslovným účelom tohto nariadenia je umožniť vnútroštátnym orgánom zabezpečiť účinnosť rozsudkov súdov EÚ týkajúcich sa správneho uplatňovania pravidiel upravujúcich odvody z produkcie cukru. Tieto rozsudky majú zaručiť, aby sa systém, na ktorom sú tieto odvody založené, uplatňoval správne. Účelom tohto systému bolo zabezpečiť, aby išlo o systém samofinancovania, takže priemyselné odvetvie by malo samo financovať straty vzniknuté v dôsledku nadmernej produkcie cukru. Ak by sa príslušným orgánom umožnilo ponechať si nesprávne vybratý preplatok na odvodoch, odporovalo by to celej filozofii, z ktorej tejto systém vychádza.

65.

Keďže normotvorca EÚ nestanovil premlčaciu lehotu na vrátenie preplatku na odvodoch, okamih, od ktorého táto lehota plynie, musí upraviť vnútroštátne právo a tento okamih bude nevyhnutne stanovený v rôznych členských štátoch odlišne. ( 43 ) Uplatňovanie vnútroštátnych procesných predpisov je tiež jednoznačne vecou vnútroštátnych súdov.

66.

Pokiaľ však hospodárske subjekty pred nadobudnutím účinnosti nariadenia č. 1360/2013 nemohli vyčísliť výšku prípadného nároku na vrátenie preplatku na odvodoch, vnútroštátne predpisy, ktoré stanovujú, že príslušná premlčacia lehota sa skončí pred nadobudnutím účinnosti tohto nariadenia, prakticky znemožňujú takým hospodárskym subjektom domáhať sa vrátenia odvodov z cukru nesprávne zaplatených na základe právnych predpisov, ktoré Súdny dvor vyhlásil za neplatné.

67.

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú mu položil Finanzgericht Düsseldorf (Finančný súd Düsseldorf, Nemecko), takto:

Ak boli odvody z produkcie cukru zaplatené nesprávne, vnútroštátne predpisy upravujúce premlčacie lehoty, ktoré odnímajú hospodárskym subjektom možnosť domáhať sa vrátenia opätovne vypočítaných odvodov na základe nariadenia Rady (EÚ) č. 1360/2013 z 2. decembra 2013, ktorým sa stanovujú produkčné odvody v sektore cukru za hospodárske roky 2001/2002, 2002/2003, 2003/2004, 2004/2005 a 2005/2006, koeficient potrebný na výpočet dodatočných odvodov za hospodárske roky 2001/2002 a 2004/2005 a výška súm, ktoré zaplatia výrobcovia cukru predajcom cukrovej repy vzhľadom na rozdiel medzi maximálnou výškou odvodov a výškou týchto odvodov, ktoré budú účtované za hospodárske roky 2002/2003, 2003/2004 a 2005/2006, sa nemôžu uplatniť, ak uplatnenie týchto predpisov prakticky znemožňuje uplatnenie takých nárokov.