1. 

V tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia), tento súd žiada Súdny dvor o usmernenie, ako vykladať viaceré ustanovenia práva Únie týkajúce sa konfiškácie príjmov, prostriedkov, pomocou ktorých sa páchajú trestné činy („nástrojov“) ( 2 ), a majetku z trestnej činnosti. Otázka je kladená v kontexte konania o konfiškácii podľa vnútroštátnych právnych predpisov, ktoré nesúvisí s odsúdením za trestný čin, a v kontexte toho, či takéto konanie je zlučiteľné s právom Únie. Odpoveď pre vnútroštátny súd si bude od Súdneho dvora vyžadovať, aby sa zaoberal otázkou uplatniteľnosti ratione materiae a ratione temporis dvoch právnych nástrojov Únie týkajúcich sa konfiškácie, konkrétne rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV a smernice 2014/42/EÚ, a vzťahom medzi nimi.

2.

V článku 31 ods. 1 písm. c) Zmluvy o Európskej únii, vo verzii platnej v čase prijatia rámcového rozhodnutia, sa stanovuje, že spoločný postup pri súdnej spolupráci v trestných veciach zahŕňa „zabezpečenie zlučiteľnosti predpisov uplatniteľných v členských štátoch, ak je to nutné na zlepšenie takejto spolupráce“. V článku 34 ods. 2 písm. b) Zmluvy o Európskej únii sa Rade, konajúcej jednomyseľne z podnetu členského štáty alebo Komisie, udeľuje právomoc prijímať rozhodnutia „na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov. Rámcové rozhodnutia sú záväzné pre členské štáty, pokiaľ ide o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom voľba foriem a metód sa ponecháva na vnútroštátne orgány. Tieto rámcové rozhodnutia nemajú priamy účinok“.

3.

Protokolom č. 36 sa zabezpečuje prechod medzi inštitucionálnymi ustanoveniami zmlúv, ktoré sú uplatniteľné pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, a inštitucionálnymi ustanoveniami uvedenej Zmluvy. ( 3 ) V článku 9 protokolu sa stanovuje, že „Právne účinky aktov inštitúcií, orgánov, úradov a agentúr Únie prijatých na základe Zmluvy o Európskej únii pred nadobudnutím platnosti Lisabonskej zmluvy, sú zachované tak dlho, pokým sa tieto akty uplatňovaním zmlúv nezrušia, nevyhlásia za neplatné alebo nezmenia…“.

4.

V článku 48 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) ( 4 ) sa stanovuje, že „každý, kto je obvinený, sa považuje za nevinného, kým jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom“.

5.

V súlade s článkom 51 ods. 1 sú ustanovenia Charty „určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo [Únie]“.

6.

V odôvodneniach rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sú uvedené tieto tvrdenia. Hlavným motívom cezhraničnej organizovanej trestnej činnosti je finančný prospech. Na účely efektívnosti sa preto každý pokus o prevenciu a boj proti takejto trestnej činnosti musí zamerať na vypátranie, zmrazenie, zhabanie a konfiškáciu príjmov z trestnej činnosti. Je to však ťažké dosiahnuť okrem iného aj v dôsledku rozdielov medzi právnou úpravou členských štátov v tejto oblasti. ( 5 ) V záveroch Európskej rady vo Viedni v decembri 1998 ( 6 ) Európska rada vyzvala na posilnenie úsilia EÚ v boji proti medzinárodnej organizovanej trestnej činnosti v súlade s akčným plánom o tom, ako čo najlepšie vykonávať ustanovenia Amsterdamskej zmluvy v oblasti slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. ( 7 ) Existujúce nástroje v tejto oblasti nedosiahli v dostatočnej miere účinnú cezhraničnú spoluprácu s ohľadom na zhabanie, keďže je stále niekoľko členských štátov, ktoré nemôžu konfiškovať príjmy zo všetkých trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka. ( 8 ) Cieľom tohto rámcového rozhodnutia je preto zabezpečiť, aby všetky členské štáty mali účinné predpisy upravujúce konfiškáciu príjmov z trestnej činnosti, okrem iného vo vzťahu k dôkaznému bremenu, pokiaľ ide o zdroj majetku osoby odsúdenej za trestný čin spojený s organizovanou trestnou činnosťou. ( 9 )

7.

V článku 1 tretej zarážke „nástroje“ znamenajú „akýkoľvek majetok, ktorý bol použitý alebo určený akýmkoľvek spôsobom, celkom alebo sčasti, na spáchanie trestného činu alebo trestných činov“. V článku 1 štvrtej zarážke „konfiškácia“ znamená „trest alebo opatrenie, ktoré je nariadené súdom v konaní o trestnom čine alebo trestných činoch a ktoré v konečnom dôsledku znamená odňatie vlastníctva“.

8.

V článku 2 ods. 1 sa stanovuje, že „každý členský štát prijíma potrebné opatrenia umožňujúce mu konfiškovať, celkom alebo sčasti, nástroje a príjmy z trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka, alebo majetok, ktorého hodnota zodpovedá týmto príjmom“. V článku 2 ods. 2 sa stanovuje konkrétna výnimka vo vzťahu k „daňovým trestným činom“ (ktoré nie sú vymedzené): v takom prípade členské štáty „môžu použiť iné postupy než trestné konanie, aby odňali páchateľovi príjmy z trestného činu“.

9.

V súlade s článkom 4 „každý členský štát prijme nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie, aby zainteresované strany, ktorých sa dotýkajú opatrenia podľa článkov 2 a 3, mali účinné opravné prostriedky na ochranu svojich práv“.

10.

V článku 5 sa uvádza, že toto rámcové rozhodnutie „neovplyvňuje povinnosť rešpektovať základné práva a základné zásady, najmä vrátane prezumpcie neviny, ustanovené v článku 6 Zmluvy o Európskej únii“.

11.

V článku 7 sa od členských štátov vyžaduje, aby prijali potrebné opatrenia na dosiahnutie súladu s týmto rámcovým rozhodnutím do 15. marca 2007.

12.

V odôvodnení 5 smernice 2014/42 sa uvádza, že „prijatím minimálnych pravidiel sa aproximujú režimy členských štátov v oblasti zaisťovania a konfiškácie, čím sa posilní vzájomná dôvera a účinná cezhraničná spolupráca“. V odôvodnení 9 sa uvádza, že cieľom tejto smernice je „zmeniť a rozšíriť ustanovenia rámcových rozhodnutí 2001/500/SVV a 2005/212/SVV. Uvedené rámcové rozhodnutia by sa mali čiastočne nahradiť pre členské štáty viazané touto smernicou“ ( 10 ).

13.

V súlade s článkom 1 ods. 1 sa touto smernicou „ustanovujú minimálne pravidlá pre zaisťovanie majetku na účely prípadnej následnej konfiškácie a pre konfiškáciu majetku v trestných veciach“.

14.

V článku 2 bode 3 sa „prostriedky“ vymedzujú rovnako ako v článku 1 tretej zarážke rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV. V bode 4 sa „konfiškácia“ vymedzuje ako „konečné odňatie majetku nariadené súdom v súvislosti s trestným činom“.

15.

V článku 3 sa vymedzuje rozsah vecnej pôsobnosti smernice: ( 11 )

„Táto smernica sa vzťahuje na trestné činy, na ktoré sa vzťahujú:

ako aj ďalšie právne nástroje, pokiaľ sa v nich výslovne stanovuje, že táto smernica sa vzťahuje na trestné činy v nich harmonizované.“

16.

V súlade s článkom 4 ods. 1 „členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktoré umožnia úplnú alebo čiastočnú konfiškáciu prostriedkov a príjmov alebo majetku v hodnote zodpovedajúcej takýmto prostriedkom alebo príjmom, a to za predpokladu konečného odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci, ktorý môže by tiež výsledkom konania v neprítomnosti“. V článku 4 ods. 2 sa stanovuje, že „ak konfiškácia na základe odseku 1 nie je možná, a to aspoň v prípadoch, keď je táto nemožnosť spôsobená nevyhovujúcim zdravotným stavom alebo útekom podozrivej alebo obvinenej osoby, členské štáty prijmú potrebné opatrenia, aby umožnili konfiškáciu prostriedkov a príjmov v prípadoch, keď sa začalo trestné konanie vo veci trestného činu, ktorý pravdepodobne priamo alebo nepriamo viedol k hospodárskemu prospechu a takéto konanie mohlo viesť k odsúdeniu v trestnom konaní, ak by sa podozrivá alebo obvinená osoba mohla zúčastniť konania“.

17.

Článok 5 sa týka rozšírenej konfiškácie majetku vo vlastníctve osoby odsúdenej za trestný čin, ktorý môže viesť priamo alebo nepriamo k hospodárskemu prospechu, ak je súd presvedčený, že dotknutý majetok je získaný z trestnej činnosti. Obsahuje aj nevyčerpávajúci zoznam „trestných činov“, „aspoň“ na ktoré by sa mal vzťahovať.

18.

V článku 6 ods. 1 sa stanovuje konfiškácia príjmov alebo iného majetku v hodnote zodpovedajúcej príjmom, ktoré podozrivá alebo obvinená osoba previedla na tretie osoby alebo ktoré tretie osoby získali od podozrivej alebo obvinenej osoby, aspoň v prípadoch, keď táto tretia osoba vedela alebo mala vedieť, že účelom prevodu alebo nadobudnutia bolo predísť konfiškácii.

19.

V článku 8 ods. 1 sa stanovuje, že „členské štáty prijmú potrebné opatrenia, ktorými osobám dotknutým opatreniami stanovenými v tejto smernici na účely ochrany ich práv zaistia právo na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý súdny proces“.

20.

V článku 12 sa vymedzuje lehota na prebratie smernice a dosiahnutie súladu so smernicou do 4. októbra 2016.

21.

V článku 14 ods. 1 sa stanovuje, že „prvé štyri zarážky článku 1 a článok 3 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sa nahrádzajú touto smernicou pre členské štáty viazané [touto smernicou] bez toho, aby boli dotknuté povinnosti týchto členských štátov týkajúce sa lehôt na transpozíciu uvedených rámcových rozhodnutí do vnútroštátneho práva“. V článku 14 ods. 2 sa vysvetľuje, že „pre členské štáty viazané touto smernicou sa odkazy na… ustanovenia rámcových rozhodnutí 2001/500/SVV a 2005/212/SVV uvedené v odseku 1 považujú za odkazy na túto smernicu“.

22.

V článku 15 sa uvádza, že smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v úradnom vestníku (29. apríl 2014) ( 12 ).

23.

V roku 2012 bol v Bulharsku prijatý právny predpis Zakon za otnemane v polza na dăržavata na nezakonno pridobito imuštestvo (zákon o konfiškácii nezákonne nadobudnutého majetku), ktorý nadobudol účinnosť 19. novembra 2012. Tento zákon bol zrušený právnym predpisom Zakon za protivodejstvie na korupcijata i za otnemane na nezakonno pridobitoto imuštestvo (zákon pre boj proti korupcii a pre konfiškáciu nezákonne nadobudnutého majetku), ktorý bol zverejnený 19. januára 2018. Podľa § 5 ods. 1 zákona pre boj proti korupcii a pre konfiškáciu nezákonne nadobudnutého majetku má vyšetrovania a konania začaté podľa zákona z roku 2012 ukončiť podľa ustanovení tohto zákona Komisia pre boj proti korupcii a pre konfiškáciu nezákonne nadobudnutého majetku (ďalej len „komisia pre boj proti korupcii“).

24.

V § 1 ods. 1 sa uvádza, že cieľom zákona je právna úprava podmienok a postupu konfiškácie nezákonne nadobudnutého majetku. Podľa § 1 ods. 2 sa za majetok nadobudnutý z nelegálnych zdrojov považuje majetok, v prípade ktorého nemožno zistiť legálny zdroj nadobudnutia.

25.

V § 5 ods. 1 sa zriaďuje komisia pre boj proti korupcii a pre konfiškáciu nezákonne nadobudnutého majetku ako nezávislý, špecializovaný a trvalý vnútroštátny orgán.

26.

V § 2 sa stanovuje, že „konanie podľa tohto zákona sa vykoná nezávisle od trestného konania vedeného voči prešetrovanej osobe a/alebo osobám, ktoré sú s ňou prepojené“.

27.

Podľa § 21 ods. 1 komisia pre boj proti korupcii začne konanie v prípade, že má dôvodné podozrenie, že určitý majetok bol nadobudnutý nezákonne. V § 21 ods. 2 sa stanovuje, že dôvodné podozrenie existuje, ak z vyšetrovania vyplynie značný rozdiel v majetku vyšetrovaných osôb. V § 22 ods. 1 sa okrem toho uvádza, že „vyšetrovanie podľa § 21 ods. 2 sa začína…, ak je osoba obvinená zo spáchania trestného činu podľa… § 201 až 203 trestného zákona“.

28.

§ 66 ods. 1 a 2 sa zaoberá majetkom prevedeným na právnické osoby alebo kontrolovaným právnickými osobami. Stanovuje sa v ňom, že „konfiškácii podlieha majetok, ktorý prešetrovaná osoba previedla na právnickú osobu alebo vložila do imania právnickej osoby ako peňažný alebo iný vklad, ak osoby, ktoré právnickú osobu riadia alebo kontrolujú, vedeli alebo mohli vedieť, že majetok bol nadobudnutý nezákonne“, a že „konfiškácii podlieha aj nezákonne nadobudnutý majetok právnickej osoby, ktorá je kontrolovaná prešetrovanou osobou alebo osobami, ktoré sú s ňou prepojené, a to samostatne alebo spoločne“.

29.

V § 203 ods. 1 Nakazatelen kodex (trestný zákon) sa sprenevera vo veľkom rozsahu zo strany verejného činiteľa považuje za mimoriadne závažný prípad sprenevery, za ktorý možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie od 10 do 20 rokov.

30.

Prokuratúra mesta Sofia (Bulharsko) 28. júla 2014 zaslala oznámenie Komisii pre boj s korupciou, že pán BP je podozrivým vo vyšetrovacom konaní, pretože od decembra 2011 do 19. júna 2014 vo svoje funkcii verejného činiteľa (predseda dozornej rady Korporativna tărgovska banka AD, ďalej len „banka“) (za spoluúčasti ďalších osôb) naviedol iných na spreneveru finančných prostriedkov, ktoré sú vlastníctvom banky a ktoré im boli odovzdané, resp. zverené do úschovy alebo správy. Išlo o sumy vo výške viac ako 205 miliónov BGN (približne 105 miliónov EUR). Zo skutkových okolností zatiaľ vyplýva, že došlo k spáchaniu sprenevery podľa § 203 ods. 1 trestného zákona.

31.

komisia pre boj proti korupcii 5. augusta 2014 začala vyšetrovanie vzťahujúce sa na obdobie od 4. augusta 2004 do 4. augusta 2010, počas ktorého zistila výrazné majetkové nezrovnalosti v súkromnom majetku pána BP. V priebehu vyšetrovania komisia pre boj proti korupcii vyhotovila analýzu finančnej situácie a transakcií, ktoré vykonali žalované obchodné spoločnosti, o ktorých sa tvrdí, že sú prepojené s pánom BP alebo sú ním kontrolované. V tejto súvislosti bol vyvodený záver, že časť transakcií sa uskutočnila s použitím nezákonne nadobudnutých finančných prostriedkov a časť transakcií sa v skutočnosti nezrealizovala, ale slúžila k zastretiu majetku alebo finančných prostriedkov nezákonného pôvodu, pričom finančné prostriedky pochádzali z nezabezpečených úverov, ktoré poskytla banka, čo viedlo k insolventnosti banky.

32.

Komisia pre boj proti korupcii začala 14. mája 2015 pred vnútroštátnym súdom konanie o uložení opatrení na zaistenie majetku, ktorý pán BP, ako aj fyzické a právnické osoby, o ktorých sa predpokladá, že sú s ním prepojené alebo ním kontrolované, nadobudli nezákonne (žiadosť o zaistenie). Vnútroštátny súd prijal 20. a 28. mája 2015 opatrenia na zaistenie majetku, o ktorého konfiškáciu sa žiada.

33.

Prejednávané konanie pred vnútroštátnym súdom, ktoré sa týka konfiškácie majetku, o ktorom sa tvrdí, že bol nadobudnutý nezákonne, sa začalo 22. marca 2016.

34.

Trestné konanie proti pánovi BP a iným osobám bolo začaté na Specializiran nakazatelen săd (Špecializovaný trestný súd, Bulharsko) v roku 2017 a k dátumu návrhu na začatie prejudiciálneho konania stále prebieha.

35.

Vnútroštátny súd poznamenáva, že podľa vnútroštátnych právnych predpisov platných v čase skutkových okolností sporu sa občianske súdne konanie o konfiškácii majetku, aké pred ním prebieha, vedie nezávisle od toho, či prešetrovaná osoba bola odsúdená právoplatným rozsudkom. Vyjadruje pochybnosti o zlučiteľnosti tohto právneho predpisu s minimálnym normatívnym základom konfiškácie majetku, ktorý bol stanovený smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/42/EÚ, ktorým sa stanovuje, že konfiškácii podlieha majetok z trestnej činnosti, za ktorú bol páchateľ odsúdený právoplatným rozsudkom.

36.

Vnútroštátny súd preto položil Súdnemu dvoru prejudiciálne otázky v tomto znení:

37.

Písomné pripomienky predložili komisia pre boj proti korupcii, BP, AB, PB a Trăst B OOD spoločne, Dunarit AD, AGRO IN 2001 EOOD a banka, bulharská, česká a írska vláda, a Európska komisia. Na pojednávaní uskutočnenom 5. júna 2019 komisia pre boj proti korupcii, BP, AB, PB a Trăst B OOD, Dunarit AD, banka, bulharská a írska vláda, a Európska komisia predniesli ústne pripomienky.

38.

Táto vec sa vyznačuje určitými špecifikami, ktoré si vyžadujú, aby sa Súdny dvor odklonil od otázok, ktoré mu boli skutočne položené, a aby poskytol vnútroštátnemu súdu užitočné usmernenie k nastolenej problematike.

39.

Prejudiciálne otázky vychádzajú z jednoduchého predpokladu, že na prejednávanú vec sa vzťahuje smernica 2014/42. Domnievam sa však, že je potrebná ďalšia analýza na to, aby bolo možné určiť ratione temporis a ratione materiae uplatniteľného práva Únie. Okrem toho je potrebné preskúmať aj vzťah medzi ustanoveniami uvedenej smernice a rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV.

40.

Po preskúmaní týchto otázok sa budem zaoberať podstatou samotných položených otázok a sústredím sa (v súlade s požiadavkou Súdneho dvora) na výklad článkov 2 a 5 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV.

41.

Vnútroštátnemu súdu prináleží, aby určil presnú povahu trestných činov, ktoré oznámila Prokuratúra mesta Sofia Komisii pre boj proti korupcii, ktoré sú základom konania vo veci samej. Domnievam sa však, že sprenevera, ako je opísaná v rozhodnutí vnútroštátneho súdu, nepredstavuje jeden z trestných činov patriacich do pôsobnosti právnych aktov uvedených v článku 3 smernice 2014/42. Z pripomienok, ktoré predložili bulharská a česká vláda, vyplýva, že predmet vnútroštátneho konania patrí mimo vecnej pôsobnosti smernice 2014/42.

42.

Rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV sa naopak vzťahuje na konfiškáciu nástrojov a príjmov z trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka. Z toho vyplýva, že trestné činy, ktoré sú predmetom konania vo veci samej, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie od 10 do 20 rokov, teda patria do pôsobnosti rámcového rozhodnutia. Týmto záverom nie je dotknutá skutočnosť, či konanie v prejednávanej veci zodpovedá „konfiškácii“ v zmysle článku 1 štvrtej zarážky uvedeného rámcového rozhodnutia.

43.

V predmetnej veci prebiehajú paralelne dve vnútroštátne konania. Na jednej strane je to trestné konanie vo veci sprenevery začaté na Špecializovanom trestnom súde v roku 2017 a ktoré k dátumu návrhu na začatie prejudiciálneho konania stále prebieha. Na druhej strane je to konanie považované podľa vnútroštátneho práva za občianske súdne konanie, ktoré sa začalo žiadosťou o zaistenie zo 14. mája 2015 a v rámci ktorého následne vnútroštátny súd 20. a 28. mája 2015 zaistil majetok, o ktorom sa tvrdí, že bol nadobudnutý nezákonne. Toto konanie pokračovalo viacerými žalobami, ktorými sa žiada konfiškácia tohto majetku. Žaloby predložila komisia pre boj proti korupcii 22. marca 2016 a stále prebiehajú.

44.

Overenie relevantných dátumov prináleží vnútroštátnemu súdu, ale podľa všetkého sa domnievam, že obdobie stanovené na prebratie smernice 2014/42 uplynulo 4. októbra 2016. Je táto smernica z hľadiska ratione temporis relevantná v prejednávanej veci? Hoci sa smernica neuplatňuje z hľadiska ratione materiae, táto otázka je dôležitá, pretože smernicou sa nahrádzajú určité ustanovenia rámcového rozhodnutia.

45.

Z ustálenej judikatúry vyplýva, že smernica môže mať priamy účinok až po uplynutí lehoty stanovenej na jej prebratie do právneho poriadku členských štátov. ( 13 ) Z tohto dôvodu nie je možné odvolávať sa pred vnútroštátnymi súdmi na smernicu 2014/42, pokiaľ ide o konania začaté 22. marca 2016, teda pred uplynutím lehoty stanovenej na prebratie tejto smernice. Počas tejto lehoty sa však od členských štátov vyžaduje, aby sa zdržali prijímania ustanovení, ktoré by mohli vážne ohroziť cieľ stanovený smernicou. ( 14 )

46.

Z toho vyplýva, že právnym aktom EÚ vzťahujúcim sa na konfiškáciu majetku z trestnej činnosti a uplatniteľným v čase skutkových okolností sporu je rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV.

47.

Ako sa stanovuje v článku 9 ods. 1 Protokolu č. 36 o prechodných ustanoveniach, smernicou 2014/42 sa zmenilo rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV od dátumu, od ktorého smernica nadobudla účinnosť (20 dní po jej uverejnení v Úradnom vestníku29. apríla 2014).

48.

Pôsobnosť smernice je obmedzená na oblasti trestnej činnosti uvedené v článku 83 ods. 1 ZFEÚ. Z toho vyplýva, že existujúce ustanovenia EÚ o konfiškácii zostávajú platné s cieľom zachovať určitú mieru harmonizácie týkajúcej sa trestnej činnosti mimo pôsobnosti smernice 2014/42. Články 2, 4 a 5 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV preto zostávajú v platnosti. ( 15 )

49.

V článku 14 ods. 1 a 2 smernice 2014/42 sa konkrétne uvádza, že prvé štyri zarážky článku 1 a článok 3 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sa nahrádzajú smernicou 2014/42 pre členské štáty viazané touto smernicou a že odkazy na nahradené články rámcového rozhodnutia „sa považujú za odkazy na túto smernicu“.

50.

Vzniká tu teda otázka: majú sa tieto ustanovenia chápať ako súčasť smernice alebo rámcového rozhodnutia?

51.

Podľa môjho názoru, keďže tieto ustanovenia pochádzajú zo smernice, mal by sa ich výklad riadiť cieľmi a systémom smernice, a nie rámcového rozhodnutia. Zodpovedá to jasnému zneniu článku 14 ods. 2 smernice. Zároveň sa dodržiava potreba jednotného výkladu práva Únie: Tie isté ustanovenia nie je možné vykladať odlišne v závislosti od toho, či sú vykladané v kontexte smernice alebo v kontexte rámcového rozhodnutia.

52.

Pokiaľ rámcové rozhodnutie nebolo „zrušené, vyhlásené za neplatné alebo zmenené“ v súlade s článkom 9 Protokolu č. 36 o prechodných ustanoveniach, zachováva sa jeho právny charakter. V prípade zmeny (alebo v tomto prípade nahradenia) jedného z ustanovení smernicou, mení sa len právny charakter predmetného ustanovenia. Zmena jednotlivého ustanovenia však nemôže predstavovať zmenu právnej povahy celého právneho aktu, ktorého je ustanovenie súčasťou. Dôjde skôr k tomu, že pôvodné rámcové rozhodnutie sa stane zmiešaným právnym aktom, obsahujúcim prvky rámcového rozhodnutia aj smernice. ( 16 )

53.

Prejednávaná vec sa vyznačuje tým, že vnútroštátne konanie o konfiškácii začalo po nadobudnutí účinnosti smernice (a preto po tom, ako došlo k zmene znenia rámcového rozhodnutia), ale pred uplynutím lehoty stanovenej na prevzatie tejto smernice do vnútroštátneho práva.

54.

Preto nie je možné odvolávať sa pred vnútroštátnymi súdmi na ustanovenia smernice, ktoré nahradili prvé štyri zarážky článku 1 a článok 3 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV pred 4. októbrom 2016. Na účely prejednávanej veci preto rámcové rozhodnutie zostáva uplatniteľné v nezmenenej forme. Počas lehoty stanovenej na prevzatie do vnútroštátneho práva sa však od členských štátov vyžaduje, aby sa zdržali prijímania akýchkoľvek opatrení, ktoré by mohli vážne ohroziť dosiahnutie cieľa stanoveného ustanoveniami smernice, ktorou sa mení rámcové rozhodnutie. ( 17 ) Pripomínam tu, že judikatúra vo veci Pupino, v ktorej sa uvádza, že vnútroštátny súd má vnútroštátne právo vykladať v rámci možností vo svetle znenia a účelu rámcového rozhodnutia tak, aby sa dosiahol cieľ, ktorý toto rozhodnutie sleduje, má naďalej rozhodujúci význam. ( 18 )

55.

V prvej až štvrtej otázke sa vnútroštátny súd pýta, či vnútroštátne konanie o konfiškácii, ako je konanie v prejednávanej veci (ktoré bolo začaté po začatí trestného stíhania, ale v rámci ktorého dochádza ku konfiškácii bez odsudzujúceho rozsudku), je zlučiteľné s rôznymi ustanoveniami smernice 2014/42.

56.

V šiestej otázke vnútroštátny súd vyjadruje obavy, pokiaľ ide o uplatňovanie prezumpcie neviny, pokiaľ článok 8 ods. 1 smernice 2014/42 bráni konfiškácii, ktorá sa nezakladá na odsudzujúcom rozsudku.

57.

Otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, preskúmam z hľadiska ratione materiae a ratione temporis uplatniteľného práva Únie, t. j. rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV, konkrétnejšie jeho článkov 2 a 5 (v súlade s požiadavkou Súdneho dvora). Nebudem sa zaoberať piatou otázkou, ktorú položil vnútroštátny súd, keďže je relevantná len v kontexte článku 6 ods. 1 smernice 2014/42, ktorá sa na prejednávanú vec neuplatňuje.

58.

V článku 2 ods. 1 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sa stanovuje povinnosť členských štátov prijať potrebné opatrenia, ktoré im umožňujú konfiškovať, celkom alebo sčasti, nástroje a príjmy z trestných činov, za ktoré možno uložiť trest odňatia slobody na obdobie viac ako jedného roka. Konfiškácia je vymedzená v článku 1 štvrtej zarážke rámcového rozhodnutia ako „trest alebo opatrenie, ktoré je nariadené súdom v konaní o trestnom čine alebo trestných činoch a ktoré v konečnom dôsledku znamená odňatie vlastníctva“ ( 19 ).

59.

Je možné vykladať tieto ustanovenia rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV pred nadobudnutím plného účinku jeho zmeny smernicou 2014/42, ako brániace tomu, aby členské štáty vykonávali konfiškáciu v režime, v akom sa vykonáva v prejednávanej veci, v ktorej konfiškácia nezávisí od konečného odsudzujúceho rozsudku?

60.

Podľa môjho názoru odpoveď znie „nie“.

61.

Právnym základom rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV je hlava VI Zmluvy o Európskej únii o policajnej a justičnej spolupráci v trestných veciach a konkrétnejšie článok 29, článok 31 ods. 1 písm. c) a článok 34 ods. 2 písm. b) tejto Zmluvy. Cieľom rámcového rozhodnutia je preto zabezpečiť zlučiteľnosť predpisov uplatniteľných v členských štátoch, pokiaľ je potrebné zlepšiť justičnú spoluprácu v trestných veciach, a to aproximáciou ich zákonov a iných právnych predpisov a zabezpečiť, aby všetky členské štáty mali účinné predpisy upravujúce konfiškáciu príjmov z trestnej činnosti. ( 20 ) Rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV súvisí s prijatím rámcového rozhodnutia 2006/783/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu, ktorého cieľom je stanoviť pravidlá, podľa ktorých členský štát uzná a na svojom území vykoná príkaz na konfiškáciu vydaný súdom príslušným v trestných veciach v inom členskom štáte. ( 21 )

62.

Vo vysvetlivke k iniciatíve Dánskeho kráľovstva týkajúcej sa návrhu rámcového rozhodnutia o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti sa navrhované rámcové rozhodnutie opisuje ako „horizontálny nástroj“ na jednoznačné určenie povinností členských štátov, pokiaľ ide o konfiškáciu. ( 22 )

63.

Z právneho základu, cieľa rámcového rozhodnutia a kontextu, v ktorom bolo prijaté, vyplýva, že ide o nástroj, ktorý i) sa týka len trestných vecí; ii) sa zameriava na zabezpečenie zlučiteľnosti právnych predpisov členských štátov v rozsahu potrebnom na ich spoluprácu; iii) pre členské štáty zavádza povinnosť prijať potrebné opatrenia na konfiškáciu nástrojov a ziskov z trestnej činnosti, a iv) aproximuje právne predpisy členských štátov v zahrnutých oblastiach s cieľom uľahčiť vzájomné uznávanie príkazov na konfiškáciu. Pri tomto koncepte ide o minimálnu aproximáciu právnych predpisov („v rozsahu potrebnom na spoluprácu“).

64.

Podľa rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV nástroje a príjmy z trestných činov podliehajú konfiškácii (článok 2 ods. 1) „nariadenej súdom v konaní o trestnom čine alebo trestných činoch“ (článok 1 štvrtá zarážka). Toto vymedzenie pojmu zodpovedá definícii v článku 1 písm. d) Dohody Rady Európy z 8. novembra 1990 o praní špinavých peňazí, vyhľadávaní, zhabaní a konfiškácii ziskov z trestnej činnosti. ( 23 ) Tu je vhodné pripomenúť, že rozsah pôsobnosti uvedeného dohovoru sa obmedzuje na trestnú činnosť alebo činy súvisiace s trestnou činnosťou. ( 24 ) Z právneho základu, kontextu a znenia rámcového rozhodnutia vyplýva, že by sa k nemu malo pristupovať podobným spôsobom.

65.

Trestné konanie je konanie začaté od chvíle, keď sa dotknutá osoba dozvie, že je podozrivá alebo obvinená zo spáchania trestného činu, až do ukončenia konania, čo znamená konečné rozhodnutie o otázke, či táto osoba spáchala trestný čin, pričom sa v prípade potreby vzťahuje aj na odsúdenie a rozhodnutie o každom opravnom prostriedku. ( 25 )

66.

Je zjavné, že predmetné konanie vedené pred vnútroštátnym súdom nie je „trestným konaním“. Na základe informácií, ktoré mal Súdny dvor k dispozícii, som dospela k záveru, že nejde ani o konanie „o trestnom čine alebo trestných činoch“ v zmysle článku 1 štvrtej zarážky rámcového rozhodnutia.

67.

Hoci prináleží vnútroštátnemu súdu, aby tieto informácie overil, toto konanie bolo pred Súdnym dvorom opísané ako občianskoprávne konanie (koexistujúce so systémom trestnoprávnej konfiškácie). S trestným konaním prichádza do styku len v jednom bode: začína ho vnútroštátny nezávislý orgán po tom, ako je mu oznámené, že osoba bola obvinená z určitého trestného činu. Po začatí sa občianskoprávne konanie vedie bez ohľadu na trestné konanie začaté voči prešetrovanej osobe (pozri § 2 zákona z roku 2012). Občianskoprávne konanie sa sústreďuje na majetok (a nie na prešetrovanú osobu). Pôvod a spôsob nadobudnutia majetku sa prešetrujú s cieľom určiť, či tento majetok má byť zaistený a/alebo riadne skonfiškovaný. Konfiškácia aj naďalej nesúvisí s výsledkom trestného konania. Nemá súvislosť s tým, či prešetrovanej osobe bude dokázané spáchanie trestného činu.

68.

Súhlasím preto s tvrdením Komisie na pojednávaní, že takýto systém konfiškácie je mimo pôsobnosti rámcového rozhodnutia. K rovnakému záveru by som dospela aj na základe znenia článku 1 štvrtej zarážky rámcového rozhodnutia zmeneného smernicou 2014/42. Hoci vymedzenie pojmu „konfiškácia“ bolo upravené, ( 26 ) podstatná formulácia „v súvislosti s trestným činom“ zostala nezmenená.

69.

Domnievam sa, že tento záver nie je ovplyvnený skutočnosťou, že v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia sa stanovuje, že členské štáty môžu použiť iné postupy než trestné konanie, aby odňali páchateľovi príjmy z trestného činu. ( 27 ) Znenie tohto ustanovenia si zachováva jasnú súvislosť s trestným konaním („páchateľ“ a „príjmy z trestného činu“). Nie je možné ho vykladať, ako ustanovenie rozširujúce pôsobnosť rámcového rozhodnutia na konfiškáciu, ktorá sa netýka trestného konania.

70.

Pre úplnosť by som chcela dodať, že v prípade, že sa konanie vo veci samej považuje za súvisiace s trestným konaním, a preto za konanie patriace do pôsobnosti rámcového rozhodnutia, dané rámcové rozhodnutie (na rozdiel od smernice 2014/42) neobsahuje nič, na základe čoho by konfiškácia závisela od konečného odsudzujúceho rozsudku. V článku 1 štvrtej zarážke tohto rozhodnutia je „konfiškácia“ vymedzená ako „trest alebo opatrenie, ktoré je nariadené súdom v konaní o trestnom čine alebo trestných činoch a ktoré v konečnom dôsledku znamená odňatie vlastníctva“. V rámcovom rozhodnutí sa nerieši výsledok trestného konania. Je pravda, že pri konfiškácii v kontexte smernice ide o konfiškáciu „za predpokladu konečného odsudzujúceho rozsudku v trestnej veci“ (článok 4 ods. 1). ( 28 ) Tento článok však nie je jedným z článkov, ktoré nahradili články rámcového rozhodnutia.

71.

Z toho teda vyvodzujem, že rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV nebráni konaniam o konfiškácii, ako je konanie vedené na vnútroštátnom súde, v prípade, že tieto konania nie sú „v súvislosti s trestným činom“ a ich predmet nezávisí od odsúdenia za trestný čin.

72.

V článku 5 rámcového rozhodnutia 2005/212/SVV sa opätovne uvádza povinnosť rešpektovať prezumpciu neviny. Prezumpcia neviny sa stanovuje v článku 48 ods. 1 Charty.

73.

Z ustálenej judikatúry totiž vyplýva, že základné práva zaručené v právnom poriadku Únie sa uplatňujú vo všetkých situáciách, ktoré upravuje právo Únie, ale nie mimo týchto situácií. ( 29 )

74.

Na základe vyššie uvedených dôvodov preto dané konanie o konfiškácii vedené pred vnútroštátnym súdom nemôže byť považované za „v súvislosti s trestným činom“ a patriace do pôsobnosti rámcového rozhodnutia. Článok 5 rámcového rozhodnutia a článok 48 ods. 1 Charty sa preto v prejednávanej veci neuplatňuje.

75.

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky, ktoré položil Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko), takto:

Rámcové rozhodnutie 2005/212/SVV z 24. februára 2005 o konfiškácii príjmov, nástrojov a majetku z trestnej činnosti nebráni konaniam o konfiškácii, ako je konanie vedené na vnútroštátnom súde, v prípade, že tieto konania nie sú „v súvislosti s trestným činom“ a ich predmet nezávisí od odsúdenia za trestný čin.