1. 

Vyžaduje si článok 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/94/ES z 22. októbra 2008 o ochrane zamestnancov pri platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. EÚ L 283, 2008, s. 36), aby inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti zodpovedná za podnikové dôchodky prevzala platby, ktoré bol zamestnávateľ, teraz platobne neschopný, povinný uhradiť bývalému zamestnancovi, aby tak bola splnená jeho zákonná povinnosť? Toto je síce základná otázka vyplývajúca z návrhu, ktorý predložil Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory, Nemecko), Súdny dvor však musí opäť raz rozhodnúť aj o pôsobnosti a výklade tohto ustanovenia.

2. 

Uvedená povinnosť vyplýva z vnútroštátneho práva, podľa ktorého zamestnávatelia musia vyrovnať zníženie dôchodkových dávok vyplácaných dôchodkovou poisťovňou v prípade, že sú tieto dávky založené na príspevkoch poskytovaných zamestnávateľom.

3.

Smernica Rady 80/987/EHS z 20. októbra 1980 o aproximácii právnych predpisov členských štátov, vzťahujúcich sa na ochranu zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa (Ú. v. ES L 283, 1980, s. 23; Mim. vyd. 05/001, s. 217), v článku 8 stanovovala:

„Členské štáty zabezpečia, aby boli prijaté potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.“

4.

Smernica 80/987 bola nahradená smernicou 2008/94, ktorá nadobudla účinnosť 17. novembra 2008.

5.

Odôvodnenia 3, 6, 7 a 9 smernice 2008/94 stanovujú:

…

…

6.

Článok 1 ods. 1 smernice stanovuje:

„Táto smernica sa uplatňuje na nároky zamestnancov vyplývajúce z pracovnoprávnych zmlúv alebo pracovnoprávnych vzťahov voči zamestnávateľom, ktorí sa nachádzajú v platobnej neschopnosti v zmysle článku 2 ods. 1.“

7.

Článok 2 ods. 2 smernice 2008/94 stanovuje:

„Táto smernica sa nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou pojmov ‚zamestnanec‘, ‚zamestnávateľ‘, ‚odmena‘, ‚právo zakladajúce okamžitý nárok‘ a ‚právo zakladajúce budúci nárok.

Členské štáty však nesmú vylúči‘ z pôsobnosti tejto smernice:

8.

Článok 8 smernice 2008/94 znie takto:

„Členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe vrátane pozostalostných dávok v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.“

9.

Článok 11 prvý odsek smernice 2008/94 stanovuje:

„Táto smernica nemá vplyv na možnosť členských štátov uplatňovať alebo prijímať zákony, iné právne predpisy alebo správne opatrenia, ktoré sú pre zamestnancov výhodnejšie.“

10.

§ 1 Gesetz zur Verbesserung der betrieblichen Altersversorgung (Betriebsrentengesetz) (zákon o zlepšení podnikového dôchodkového zabezpečenia, ďalej len „zákon o dôchodkoch“) nazvaný „Prísľub zamestnávateľa poskytovať podnikové dôchodkové zabezpečenie“ (naposledy zmenený a doplnený zákonom zo 17. augusta 2017) stanovuje:

„Ustanovenia tohto zákona sa uplatnia, ak sa zamestnávateľ zaviaže zamestnancovi na poskytovanie dávok starobného… dôchodku na základe pracovnoprávneho vzťahu (podnikové dôchodkové zabezpečenie). Podnikové dôchodkové zabezpečenie môže vykonávať priamo zamestnávateľ alebo sprostredkovane niektorá z poisťovacích inštitúcií uvedených v § 1b ods. 2 až 4. Zamestnávateľ ručí za poskytovanie dávok, na ktoré sa zaviazal, aj keď ich sám priamo neposkytuje.“

11.

§ 1b zákona o dôchodkoch okrem iného vymenúva možnosti, ktoré má zamestnávateľ pri podnikovom dôchodkovom zabezpečení. V zásade určuje, že zamestnávateľ môže pre podnikové dôchodkové zabezpečenie uzavrieť životné poistenie na život zamestnanca (odsek 2) alebo podnikové dôchodkové zabezpečenie môže byť vykonané – ako v tomto prípade – prostredníctvom Pensionskasse (dôchodková poisťovňa) alebo Pensionsfonds (dôchodkový fond) (odsek 3), alebo tzv. Unterstützungskasse (podporná poisťovňa) (odsek 4).

12.

§ 7 ods. 1 zákona o dôchodkoch, nazvaný „Rozsah poisteného krytia“, stanovuje:

„Príjemcovia dávok, ktorých nároky nie sú splnené z bezprostredného prísľubu zamestnávateľa o zabezpečení, pretože o aktívach alebo nehnuteľnostiach zamestnávateľa sa začalo konkurzné konanie… majú voči poisťovacej inštitúcii v prípade platobnej neschopnosti nárok vo výške dávky, ktorú mal na základe prísľubu poskytnúť zamestnávateľ, ak by sa konkurzné konanie nezačalo…“

13.

§ 10 ods. 1 zákona o dôchodkoch, nazvaný „Povinnosť platiť príspevky a určenie ich výšky“, stanovuje:

„Prostriedky na vykonávanie poistenia proti platobnej neschopnosti sú z dôvodu verejnoprávneho záväzku získavané z príspevkov všetkých zamestnávateľov, ktorí dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia priamo prisľúbili alebo podnikové dôchodkové zabezpečenie vykonávajú prostredníctvom podpornej poisťovne, Direktversicherung (životné poistenie uzavreté zamestnávateľom v prospech zamestnanca)… alebo dôchodkového fondu.“

14.

§ 14 zákona o dôchodkoch nazvaný „Inštitúcia pre poistenie proti platobnej neschopnosti“ stanovuje, že inštitúciou pre poistenie proti platobnej neschopnosti je Pensions‑Sicherungs‑Verein Versicherungsverein auf Gegenseitigkeit.

15.

Podľa dohody o spolupráci v oblasti poistenia proti platobnej neschopnosti podnikového dôchodkového zabezpečenia uzavretej 22. septembra 2000 medzi Spolkovou republikou Nemecko a Luxemburským veľkovojvodstvom je táto inštitúcia zároveň inštitúciou pre poistenie proti platobnej neschopnosti v prípade prísľubov dôchodkového zabezpečenia poskytnutých spoločnosťami so sídlom v Luxembursku.

16.

V decembri 2000 žalobcovi vo veci samej pánovi Bauerovi jeho bývalý zamestnávateľ priznal niekoľko dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia, konkrétne:

17.

V polovici roku 2003 sa spoločnosť PKDW dostala do finančných ťažkostí a vnútroštátne orgány jej povolili znížiť výšku vyplácaných dôchodkov. Začalo sa tak uplatňovať postupné každoročné znižovanie o 1,25 % až 1,4 %. Celkovo sa v rokoch 2003 až 2013 suma doplnkového dôchodku poberaného pánom Bauerom znížila o 13,8 %, čo predstavuje mesačnú stratu 82,74 eura. Podľa nemeckej vlády v porovnaní s celkovým podnikovým dôchodkom predstavuje zníženie dávky len 7,4 %. ( 3 )

18.

Keďže nemecké právo stanovuje povinnosť nahradiť prípadnú stratu, bývalý zamestnávateľ pána Bauera bol povinný vyrovnať toto zníženie dôchodkových dávok.

19.

Dňa 30. januára 2012 sa začalo konkurzné konanie na majetok bývalého zamestnávateľa pána Bauera.

20.

Oznámením z 12. septembra 2012 žalovaná (PSV) informovala žalobcu, že preberá zodpovednosť za vyplácanie mesačného príplatku k dôchodku, ako aj každoročného vianočného príspevku. Spoločnosť PSV však odmietla prevziať zodpovednosť za sumy vyplácané bývalým zamestnávateľom pána Bauera na vyrovnanie zníženia dôchodkovej dávky.

21.

Pán Bauer proti tomuto odmietnutiu namietal s odôvodnením, že spoločnosť PSV má povinnosť nahradiť prípadnú stratu vyplývajúcu z platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa. Spoločnosť PSV v odpovedi uviedla, že podľa vnútroštátneho práva nie je povinná zaručiť vyplácanie súm, ktoré poskytuje zamestnávateľ na vyrovnanie predchádzajúceho zníženia dôchodkovej dávky.

22.

Za týchto okolností sa Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23.

Prvou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či sa má článok 8 smernice 2008/94 vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na stratu takej dávky, aká je predmetom sporu vo veci samej, v dôsledku platobnej neschopnosti predchádzajúceho zamestnávateľa. V tomto konkrétnom prípade dávku vyplácal zamestnávateľ, aby podľa požiadaviek vnútroštátneho práva vyrovnal predchádzajúce zníženie dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia poskytovanej prostredníctvom medzipodnikovej dôchodkovej inštitúcie podliehajúcej štátnemu dohľadu, ktorá z finančných dôvodov musela so súhlasom dozorného orgánu znížiť vyplácanú sumu.

24.

Keďže položená otázka sa priamo týka uplatňovania článku 8 smernice 2008/94, je vhodné začať túto analýzu preskúmaním podmienok uplatňovania tohto ustanovenia.

25.

Podľa uvedeného článku „členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe… v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia“. Aby sa teda uplatnil článok 8, musia byť splnené štyri podmienky, a to:

26.

Prvá podmienka je jednoznačne splnená a nie je predmetom sporu.

27.

Druhá podmienka ( 4 ) znamená, že zamestnávateľ je platobne neschopný. Článok 8 sa teda v zásade neuplatní v situácii, keď má finančné ťažkosti len inštitúcia podnikového dôchodkového zabezpečenia. ( 5 ) Je to v súlade s článkom 1 smernice 2008/94, podľa ktorého sa smernica uplatní, keď má zamestnanec určitý nárok voči zamestnávateľovi alebo bývalému zamestnávateľovi. Treba totiž pripomenúť, že smernica 2008/94 nemá za každých okolností zaručovať práva zamestnancov alebo bývalých zamestnancov, ktoré im zakladajú okamžitý alebo budúci nárok na dávky starobného dôchodku, ale ako je uvedené v odôvodnení 3, má im jednoducho poskytovať ochranu v prípade platobnej neschopnosti ich zamestnávateľa. Ako konštatoval Súdny dvor, v prípade ťažkostí inštitúcie podnikového dôchodkového zabezpečenia sa môže článok 8 uplatniť iba vtedy, keď sa zamestnávateľ zaviazal, že zaručí vyplácanie dávok stanovených v dôchodkovom pláne, a sám je platobne neschopný. ( 6 )

28.

Pokiaľ ide o tretiu podmienku, ktorá odkazuje na pojmy „práva zakladajúce okamžitý nárok“ a „práva zakladajúce budúci nárok“, treba poukázať na to, že podľa článku 2 ods. 2 prvej vety smernice 2008/94 sa táto smernica nedotýka vnútroštátnych predpisov v súvislosti s definíciou týchto pojmov. Výraz „nedotýka sa“ však môže vytvárať určitú nejednoznačnosť, lebo sa dá chápať buď tak, že pojmy „práva zakladajúce okamžitý nárok“ a „práva zakladajúce budúci nárok“ je oba potrebné vykladať vzhľadom na vnútroštátne právo, alebo tak, že smernica 2008/94 nemá za cieľ upraviť definíciu týchto pojmov existujúcu v niektorých ďalších oblastiach vnútroštátnych právnych predpisov.

29.

Z druhej vety článku 2 ods. 2 však jasne vyplýva, ako sa má chápať prvá veta. Zatiaľ čo je totiž v prevej vete medzi pojmami, ktorých sa smernica 2008/48 nedotýka, uvedený výraz „zamestnanec“, druhá veta článku 2 ods. 2 stanovuje, že členské štáty nesmú vylúčiť z pôsobnosti smernice určité typy zamestnancov. Keďže cieľom druhej vety je obmedziť autonómiu členských štátov pri vymedzovaní jedného z pojmov uvedeného v prvej vete, prvú vetu treba chápať v tom zmysle, že dáva členským štátom právomoc vymedziť predmetné pojmy. Pojmy „právo zakladajúce okamžitý nárok“ a „právo zakladajúce budúci nárok“, a tým aj uplatnenie tretej podmienky, teda závisia od vnútroštátneho práva.

30.

Čo sa týka štvrtej podmienky, aj v tomto prípade sa domnievam, že vymedzenie pojmu „dávky zaručené v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia“ závisí od vnútroštátneho práva. ( 7 ) Vyplýva to jednoducho z odkazu na „vnútroštátne systémy zákonného sociálneho zabezpečenia“, ktoré nemožno posudzovať inak ako s odvolaním sa na vnútroštátne právne predpisy. ( 8 )

31.

Musia byť teda splnené tieto štyri podmienky nad rámec podmienok stanovených v článku 1, ktoré sa týkajú uplatňovania smernice 2008/94 vo všeobecnosti a ktorých sa prejudiciálne otázky netýkajú. Skutočnosť, že zamestnanec si uplatnil nárok vyplývajúci z pracovnej zmluvy, ako stanovuje článok 1 smernice 2008/94, preto sama osebe nepostačuje na odôvodnenie uplatnenia článku 8.

32.

V prejednávanej veci sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 8 uplatní alebo neuplatní na stratu takej dávky, aká je predmetom sporu vo veci samej, v dôsledku platobnej neschopnosti bývalého zamestnávateľa. Keďže dávku vyplácal bývalý zamestnávateľ, aby podľa požiadaviek vnútroštátneho práva vyrovnal zníženie dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia, ktorú tento zamestnávateľ najprv poskytoval prostredníctvom inštitúcie medzipodnikového dôchodkového zabezpečenia podliehajúcej štátnemu dohľadu nad finančnými službami a ktorej suma bola so súhlasom dozorného orgánu z finančných dôvodov znížená.

33.

Vzhľadom na vyššie uvedenú tretiu a štvrtú podmienku je na určenie, či sa uplatní článok 8, najprv potrebné určiť status práv žalobcu v čase, keď sa jeho bývalý zamestnávateľ dostal do platobnej neschopnosti.

34.

V prejednávanej veci osobitosť situácie spočíva v tom, že dotknuté práva už boli predmetom predchádzajúceho zníženia. Právny status týchto práv v čase, keď sa bývalý zamestnávateľ dostal do platobnej neschopnosti, teda závisí od dôsledkov tejto operácie, ktoré zas závisia od toho, či sa na túto operáciu už vzťahoval alebo nevzťahoval článok 8 smernice 2008/94 (alebo predtým článok 8 smernice 80/987). Ak sa totiž článok 8 v tom čase neuplatňoval, dôsledky tohto zníženia záviseli od vnútroštátnych právnych predpisov, takže sa nedá vylúčiť, že nositeľ o časť týchto práv prišiel alebo že sumy vyplácané na vyrovnanie tohto zníženia nepatrili do „doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov“.

35.

V tomto prípade problém spočíva v tom, že vnútroštátny súd neuviedol dôvod, pre ktorý sa inštitúcia podnikového dôchodkového zabezpečenia dostala v roku 2003 do finančných ťažkostí. Na základe informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, ktoré účastníci konania potvrdili na pojednávaní, sa však zdá, že podľa § 1 zákona o dôchodkoch sú zamestnávatelia zodpovední za vykonávanie dávok podnikového dôchodkového zabezpečenia, ktoré priznali v rámci pracovnoprávneho vzťahu, aj pokiaľ sa vyplácajú prostredníctvom sprostredkovateľskej inštitúcie podnikového dôchodkového zabezpečenia. Zamestnávateľ teda musí zaručiť vyplácanie dávok aj v prípade, že dôchodková poisťovňa priznané dávky neplatí alebo ich platí len čiastočne.

36.

V každom prípade sa všetci účastníci konania na pojednávaní zhodli na tom, že znížením sa nezmenila povaha ani rozsah práv pána Bauera. Vzhľadom na informácie poskytnuté vnútroštátnym súdom sa totiž zdá, že podľa nemeckého práva je zamestnávateľ, ktorý zriadi dôchodkový systém, zodpovedný za následné vyplácanie dávok.

37.

Keďže teda práve platobná neschopnosť bývalého zamestnávateľa žalobcu v roku 2012 vyvolala účinky na práva zakladajúce okamžitý alebo budúci nárok na dávky starobného dôchodku a je nesporné, že tieto práva boli nadobudnuté v rámci podnikového alebo medzipodnikového dôchodkového systému mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia, navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prvú otázku tak, že článok 8 sa má vykladať v tom zmysle, že sa vzťahuje na takú stratu platby, aká je predmetom sporu vo veci samej, ktorú uskutočňoval bývalý zamestnávateľ, aby podľa požiadaviek vnútroštátneho práva vyrovnal zníženie dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia. Aj keď presné skutkové okolnosti prejednávanej veci sú nepochybne neobvyklé, nič to nemení na skutočnosti, že neuskutočňovanie dodatočných platieb bývalým zamestnávateľom v súvislosti so znížením dôchodku, ktoré musel zamestnanec inak strpieť, jednoznačne patrí do pôsobnosti článku 8.

38.

Druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, za akých okolností, uvedených v bode 35 rozsudku z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891), sa dajú straty utrpené zamestnancom v dôsledku platobnej neschopnosti jeho bývalého zamestnávateľa považovať za zjavne neprimerané z hľadiska povinnosti chrániť záujmy zamestnancov uvedenej v článku 8 smernice 2008/94 napriek tomu, že tieto straty nepredstavujú viac ako polovicu dávok starobného dôchodku vyplácaných na základe nadobudnutých dôchodkových nárokov, na ktoré platil príspevky v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému.

39.

Táto otázka si vyžaduje prehodnotenie doterajšej judikatúry Súdneho dvora v plnom rozsahu, pokiaľ ide o článok 8 smernice 2008/94.

40.

Ako Súdny dvor zdôraznil, stupeň ochrany vyžadovaný smernicou 2008/94 musí byť stanovený s ohľadom na výrazy použité v príslušnom ustanovení a v prípade potreby z hľadiska cieľov sledovaných touto smernicou. ( 9 )

41.

Podľa znenia článku 8 smernice 2008/94 členské štáty zabezpečia, aby sa prijali potrebné opatrenia na ochranu záujmov zamestnancov a osôb, ktoré v deň, keď sa začala platobná neschopnosť ich zamestnávateľa, už podnik alebo podnikateľskú činnosť opustili, v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe v rámci doplnkových podnikových alebo medzipodnikových dôchodkových systémov mimo vnútroštátnych systémov zákonného sociálneho zabezpečenia.

42.

V návrhoch prednesených vo veci Robins a i. (C‑278/05, EU:C:2006:476, body 70 a 82) generálna advokátka Kokott konštatovala, že článok 8 požaduje úplnú ochranu záujmov zamestnancov, hoci taká ochrana nevyhnutne neznamená, že dôchodkový systém bude v každom momente plne financovaný. Uviedla však, že článok 8 si vyžaduje, aby členské štáty pre prípad, keď nedostatočné finančné krytia v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa vedú k porušeniu záujmov zamestnancov, prijali vhodné opatrenia, ktoré zabezpečia uspokojenie dôchodkových nárokov zamestnancov.

43.

V bodoch 36 a 45 rozsudku z 25. januára 2007, Robins a i. (C‑278/05, EU:C:2007:56; ďalej len „Robins“), však Súdny dvor konštatoval, že znenie článku 8 ponecháva členským štátom na účely určenia prostriedkov použitých na účely ochrany a stupňa tejto ochrany značnú mieru voľnej úvahy. Súdny dvor dospel k záveru, že táto povinnosť nezahŕňa povinnosť zaručiť dôchodkové nároky v celom rozsahu.

44.

Toto konštatovanie je do určitej miery prekvapujúce. Dá sa síce ľahko pripustiť, že článok 8 ponecháva členským štátom značnú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o prostriedky použité na účely zabezpečenia tejto ochrany, uvedené ustanovenie je však pomerne jednoznačné, čo sa týka stupňa ochrany, ktorá sa má poskytnúť. V každom prípade obvyklým dôsledkom skutočnosti, že určitá smernica ponecháva členskému štátu širokú mieru voľnej úvahy, je to, že sa môže zbaviť zodpovednosti, ak preukáže, že prijal všetky primerané opatrenia, ktoré možno dôvodne očakávať, aby si splnil túto konkrétnu povinnosť. ( 10 ) Musím sa však priznať, že neviem o nijakých ďalších prípadoch, v ktorých existencia voľnej úvahy pri rozhodovaní o prostriedkoch, ktoré sa majú použiť na dosiahnutie určitého cieľa, viedla k uznaniu skutočnosti, že tento cieľ stačí dosiahnuť len čiastočne, alebo v ktorých sa vychádzalo z toho, že členský štát sa zbavil povinnosti dosiahnuť taký cieľ odkazom na pomerne nejasné napoly dokončené dielo len na základe širokej miery voľnej úvahy, ktorú mu priznalo príslušné legislatívne opatrenie.

45.

Aby som sa vrátil k rozsudku Robins, Súdny dvor ďalej uviedol, že „ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v určitých situáciách spôsobilé zabezpečiť uspokojenie nárokov obmedzených na 20 % alebo 49 % z celkových nárokov, ktoré mohli prislúchať zamestnancovi, to znamená menej ako polovicu týchto nárokov, nemožno považovať za ustanovenia zodpovedajúce definícii pojmu ‚ochrana‘ použitého v článku 8 smernice“. Situácia, ktorá bola predmetom uvedenej veci, patrila medzi tieto špecifické prípady, keďže po prvé „približne 65000 poistencov dôchodkových systémov utrpelo straty vyššie ako 20 % vo vzťahu k predpokladaným dávkam“ a po druhé „približne 35000 z nich, čo je takmer 54 % z celkového počtu, utrpelo straty vyššie ako 50 % týchto dávok“.

46.

Mohlo by sa teda zdať, že podľa Súdneho dvora zníženie dávok, na ktoré má určitý zamestnanec nárok, bez ohľadu na percento zníženia samo osebe nepostačuje na vznik zodpovednosti dotknutého členského štátu: dotknutá osoba musí ísť ďalej a preukázať, že členský štát vo všeobecnosti nezabezpečuje zamestnancom dostatočnú ochranu. Tento prístup, ktorý je v súlade s myšlienkou povinnosti vynaložiť prostriedky, sa odrážal aj v úvahách Súdneho dvora v súvislosti s priamym účinkom tohto ustanovenia, keď Súdny dvor konštatoval, že na vznik zodpovednosti členského štátu je potrebné preukázať, že uvedený štát „zjavne a závažne prekročil“ hranice svojej voľnej úvahy.

47.

Treba však uznať, že účinok rozsudku Robins spočíva v tom, že ak si majú zamestnanci úspešne uplatniť nárok podľa článku 8, musia nielen preukázať, že dotknutý štát „zjavne a závažne prekročil“ hranice svojej voľnej úvahy, aby mohli získať finančnú náhradu v prípade takého porušenia povinností zo strany štátu, ale aj že od členských štátov sa v každom prípade neočakáva, že zaručia práva zamestnancov v plnom rozsahu. Z dôvodov, ktoré teraz uvediem, sa nemôžem ubrániť myšlienke, že hranica 50 % do istej miery narušila rozsah ochrany, ktorú zamestnancom priznáva článok 8. Domnievam sa, že vo veci Robins generálna advokátka Kokott vykladala pôsobnosť článku 8 správne.

48.

Tento názor zastávam z nasledujúcich dôvodov. Po prvé jazyk článku 8 („… zabezpečia…“) členským štátom jednoznačne ukladá povinnosť. Po druhé je jasné, že táto povinnosť sa vzťahuje na „ochranu záujmov zamestnancov… v súvislosti s právami zakladajúcimi ich okamžitý alebo budúci nárok na dávky v starobe…“. Po tretie samotný článok 8 neupravuje stropnú hodnotu ani percento, pokiaľ ide o rozsah povinnosti štátu.

49.

Sotva si teda dokážem predstaviť, ako by sa povinnosť upravená v článku 8 mohla v zásade týkať uspokojenia dôchodkových nárokov zamestnanca v nižšej než plnej miere. Ako generálna advokátka Kokott uviedla v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Robins, „v záujme zamestnanca nie je vyplatenie len určitej časti zmluvne dohodnutých dôchodkových nárokov“.

50.

Ak je práve toto v záujme zamestnancov, ktoré musí členský štát ochraňovať podľa článku 8 – a určite to tak je –, nie je nič čarovné na hodnote 50 %, ktorú Súdny dvor určil vo veci Robins ako minimálny podiel, ktorý musí zamestnanec získať z dávok starobného dôchodku v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa. Ak článok 8 ukladá členským štátom povinnosť zabezpečiť ochranu záujmov týchto zamestnancov – a rozhodne ju ukladá –, mal by som si myslieť, že táto povinnosť sa vzťahuje na dotknuté dávky starobného dôchodku v plnom rozsahu, a nielen na ich časť. Treba pripomenúť, že v mnohých prípadoch zníženie dávok starobného dôchodku približne o 50 % pravdepodobne spôsobí poberateľom týchto dávok enormné a skutočné finančné ťažkosti.

51.

Domnievam sa, že keby chcel normotvorca Únie týmto potenciálne ďalekosiahlym spôsobom znížiť rozsah povinnosti členských štátov chrániť dôchodcov pred dôsledkami platobnej neschopnosti zamestnávateľa, pokiaľ ide o ich dôchodkové nároky, použil by na tento účel veľmi jasný jazyk. Osobitne to platí vzhľadom na zjavný sociálny význam tejto konkrétnej povinnosti.

52.

Pokiaľ by sa teda normotvorca Únie domnieval, že rozsah tejto povinnosti dosahuje len mieru stanovenú Súdnym dvorom v štvorici rozsudkov počnúc rozsudkom Robins, článok 8 by pravdepodobne znel inak a bolo by v ňom uvedené, že povinnosťou členských štátov je jednoducho zabezpečiť ochranu 50 % (alebo iného podielu) týchto dávok.

53.

Na tomto mieste môžem poukázať na to, že článok 4 ods. 2 a 3 smernice výslovne stanovuje, že členské štáty môžu obmedziť počet mesiacov, za ktoré si je možné nárokovať nevyplatenú mzdu od záručnej inštitúcie. Článok 4 ods. 3 totiž členským štátom umožňuje stanoviť horné hranice „platieb, ktoré vykoná záručná inštitúcia“, hoci tieto horné hranice nesmú byť nižšie, než je úroveň, „ktorá je sociálne zhodná so sociálnym cieľom tejto smernice“.

54.

Skutočnosť, že v článku 8 nie sú upravenú podobné obmedzenia alebo hranice, pokiaľ ide o rozsah povinností členských štátov v súvislosti s ochranou nárokov zamestnancov na dávky starobného dôchodku pri platobnej neschopnosti zamestnávateľa, má určite výpovednú hodnotu. Ako uviedla generálna advokátka Kokott v návrhoch, ktoré predniesla vo veci Robins, samotná skutočnosť, že výslovné obmedzenia rozsahu povinnosti členských štátov ochraňovať zamestnancov v prípade platobnej neschopnosti sú v smernici stanovené na inom mieste, jednoducho slúži na posilnenie tohto tvrdenia v súvislosti s povahou a rozsahom povinnosti zakotvenej v článku 8.

55.

Zo všetkých týchto dôvodov sa preto domnievam, že článok 8 ukladá členským štátom povinnosť zaručiť všetky dávky starobného dôchodku dotknuté platobnou neschopnosťou zamestnávateľa, a nielen časť alebo určený percentuálny podiel týchto dávok. V tejto súvislosti úplne súhlasím s úvahami, ktoré uviedla generálna advokátka Kokott v návrhoch prednesených vo veci Robins. Z toho zas vyplýva, že podľa môjho názoru úvahy Súdneho dvora v rozsudku Robins v súvislosti s problematikou článku 8 nemožno podporiť a Súdny dvor by ich teraz nemal nasledovať.

56.

Nič z toho však neznamená, že členské štáty nemajú právomoc voľnej úvahy pri určovaní prostriedkov, ktoré treba na účely tejto ochrany vynaložiť. Ako totiž vyplýva zo znenia článku 8, členským štátom nie je uložená povinnosť, aby samy zaručili vyplácanie dôchodkov, ale skôr aby „zabezpeči[li], aby sa prijali potrebné opatrenia“ na tento účel. V tomto smere súhlasím so záverom, ku ktorému dospel Súdny dvor v rozsudku Robins a podľa ktorého jednotlivec nemôže len tvrdiť, že utrpel zníženie dôchodku, a následne od dotknutého členského štátu požadovať vyrovnanie tohto zníženia. Naopak, žalobca musí ísť ďalej a preukázať, že tento členský štát neprijal opatrenia, ktoré mohol dôvodne považovať za dostatočné na ochranu týchto záujmov.

57.

Dúfam, že teraz sa mi podarí preukázať, že jedným z dôsledkov nesprávneho výkladu článku 8, ktorý podľa mňa Súdny dvor pri všetkej úcte poskytol v rozsudku Robins, je to, že Súdny dvor následne s ťažkosťami odôvodňoval toto riešenie z hľadiska skutočného znenia samotného článku 8.

58.

Zrejme to dobre ilustruje rozsudok Hogan a i. ( 11 ) Súdny dvor sa v ňom totiž zriekol podmienky súvisiacej s existenciou osobitných okolností. Namiesto toho uviedol, že správne prebratie článku 8 smernice 2008/94 si vyžaduje, aby zamestnanec v prípade platobnej neschopnosti svojho zamestnávateľa získal aspoň polovicu dávok v starobe vyplývajúcich z nadobudnutých dôchodkových práv, na ktoré platil príspevky v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému. ( 12 )

59.

V následnom rozsudku z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891, bod 35), Súdny dvor ďalej uviedol, že povinnosť členských štátov chrániť zamestnancov pred stratou polovice alebo väčšej časti ich dávok starobného dôchodku nevylučuje, že „za iných okolností utrpené straty, aj keby percentuálne boli iné, by sa mohli považovať za zjavne neprimerané so zreteľom na povinnosť chrániť záujmy zamestnancov stanovenú v článku 8… smernice [2008/94]“.

60.

V najnovšom rozsudku vydanom doposiaľ k tejto problematike, konkrétne v rozsudku zo 6. septembra 2018, Hampshire (C‑17/17, EU:C:2018:674), Súdny dvor zopakoval, že niektoré utrpené straty, hoci predstavujú menej ako polovicu očakávaných dávok, sa dajú tiež považovať za zjavne neprimerané z hľadiska povinnosti chrániť záujmy zamestnancov, ktorá je uvedená v tomto ustanovení. ( 13 )

61.

Rovnako ako v súvislosti s hodnotou 50 % Súdny dvor neuviedol nijaké odôvodnenie ani usmernenie, pokiaľ ide o to, aké zníženie dávok môže inak predstavovať zjavne neprimeraný zásah do práv dotknutých zamestnancov.

62.

Môžem však poukázať na to, že v rozsudkoch Webb‑Sämann ( 14 )a Hampshire ( 15 ) Súdny dvor uviedol, že táto povinnosť členských štátov zaručiť aspoň polovicu dávok starobného dôchodku vyplývajúcich z nadobudnutých dôchodkových nárokov, na ktoré zamestnanec platil príspevky v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému, predstavuje individuálnu minimálnu záruku pre každého jedného zamestnanca. Zdá sa preto, že v týchto dvoch rozsudkoch Súdny dvor usúdil, že uplatnením pravidla 50 % sa úplne nevyčerpávajú účinky tohto ustanovenia. Inými slovami, členské štáty by tak mali povinnosť zabezpečiť, aby každému zamestnancovi bolo v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa zaručených aspoň 50 % dávok, na ktoré má nárok v rámci doplnkového podnikového dôchodkového systému, ( 16 ) táto povinnosť by ich však neoslobodzovala od povinnosti prijať opatrenia (finančné, prudenciálne alebo iné) potrebné na ochranu záujmov zamestnancov v plnej miere. Pokiaľ by teda išlo o zníženie o menej ako 50 %, dotknutí zamestnanci by mohli získať náhradu, len ak preukážu, že štát si nesplnil povinnosť vynaložiť prostriedky tým, že nezabezpečil prijatie potrebných (finančných, prudenciálnych alebo iných) opatrení na ochranu záujmov zamestnancov. Aby som teda zopakoval slová použité v rozsudku Robins a i., ak aj utrpené zníženie nedosahuje takú prahovú hodnotu, zamestnanec môže napriek tomu požiadať o úplnú náhradu zo strany dotknutého členského štátu, pokiaľ tento štát „zjavne a závažne prekročil“ hranice svojej voľnej úvahy pri prijímaní primeraných opatrení.

63.

Tieto nedávne rozhodnutia sa teda dajú chápať ako implicitné úsilie Súdneho dvora odkloniť sa od rozsudku Robins smerom, ktorý považujem za základný cieľ článku 8 smernice 2008/94, a to zabezpečiť všetky nároky z podnikových dôchodkových systémov pred rizikom straty v dôsledku platobnej neschopnosti zamestnávateľa.

64.

V tejto súvislosti sa dá samotná existencia neprimeranej straty považovať za dôkaz podporujúci vyvrátiteľnú domnienku, že členský štát si nesplnil povinnosť vynaložiť prostriedky na zabezpečenie takej ochrany.

65.

V každom prípade som presvedčený, že Súdny dvor by mal viac zohľadňovať primeranosť utrpenej straty.

66.

Pri každom riadnom skúmaní primeranosti má, samozrejme, kľúčový význam kontext. Tu musím pripomenúť, že vytváranie rezerv na dôchodky je súčasťou spoločenskej zmluvy v európskych štátoch od čias Bismarcka. Investovanie do súkromných dôchodkov je pre niektorých zamestnancov kľúčovou časťou tejto spoločenskej zmluvy, lebo práve vďaka tomuto mechanizmu si môžu zamestnanci počas svojho aktívneho pôsobenia sporiť na dôchodok v nádeji, že tak obozretne zabezpečia seba a svoju rodinu v časoch, keď sa ich produktívny vek skončí. Sporenie na súkromný dôchodok je preto pre mnohých zamestnancov pracujúcich v súkromnom sektore rovnako významným finančným rozhodnutím ako napríklad kúpa domu alebo zabezpečenie budúceho vzdelania pre deti.

67.

Z tohto dôvodu predstavuje aj čiastočná strata dôchodkového nároku v dôsledku platobnej neschopnosti zamestnávateľa pre dotknutého zamestnanca taký závažný problém. Dotknutý zamestnanec nielenže musí mať pocit, že tie najlepšie plány v oblasti obozretného sporenia na dôchodok boli zbytočné z dôvodu vonkajších faktorov, ktoré nevie ovplyvniť, ale jeho schopnosť reagovať na túto stratu je často vážne narušená z dôvodu vysokého veku. Jednoducho povedané, schopnosť povedzme v priemere 70‑ročnej osoby kompenzovať takú finančnú stratu bude vážne narušená, keďže perspektíva opätovného začlenenia medzi pracovnú silu skrátka nie je pre väčšinu dôchodcov reálna.

68.

Ochrana záujmov týchto dôchodcov, ktorí investovali do súkromných dôchodkov, pred stratou v dôsledku platobnej neschopnosti bývalého zamestnávateľa musí preto predstavovať kľúčový cieľ politiky členských štátov. Je to svojím spôsobom rovnako dôležité ako zabezpečenie systému vzdelávania a bývania alebo ako ochrana bankových vkladov.

69.

V tejto súvislosti na otázku položenú na ústnom pojednávaní v súvislosti s tým, či by napríklad zníženie dôchodkových nárokov o 25 % z dôvodu platobnej neschopnosti zamestnávateľa predstavovalo pre dotknutého dôchodcu neprimeranú stratu, zástupcovia spoločnosti PSV i nemeckej vlády otvorene priznali, že by to bolo pre dotknutého dôchodcu bolestné. Nemôžem si však pomôcť, ale myslím si, že taká strata je ešte niečo viac: išlo by o neočakávanú stratu príjmu, o ktorom sa dôvodne nazdávali, že ho budú mať k dispozícii po ukončení produktívneho veku. Moderný sociálny štát existuje práve preto, aby chránil svojich občanov pred potenciálne závažnými stratami tohto druhu.

70.

Primeranosť straty treba preto posudzovať v tejto súvislosti. Dôležité sú bezpochyby aj iné faktory, v neposlednom rade otázka, či je výška dôchodku, ktorý má dnes dôchodca a jeho závislé osoby k dispozícii, dostatočná na pokrytie jeho potrieb vzhľadom na životný štandard dôchodcov, ktorý prevláda v dotknutom členskom štáte. ( 17 )

71.

Je pravda, že pomerne malé zníženie nárokov z doplnkového dôchodkového zabezpečenia sa dá vo všeobecnosti považovať buď za de minimis, alebo prinajmenšom za takú mieru zníženia, ktorá nenarúša podstatu dôchodkového nároku a zodpovedajúce očakávanie, ktoré vyvolal u dotknutého dôchodcu.

72.

Ak sa však strata súkromného dôchodku v dôsledku platobnej neschopnosti zamestnávateľa nedá považovať za de minimis, v určitej chvíli sa potom objaví strašiak neprimeranosti, hoci neexistuje čarovné číslo, ktoré by takú stratu automaticky urobilo neprimeranou. Na rozdiel od toho, čo Súdny dvor v minulosti mohol naznačiť, sa domnievam, že v mnohých prípadoch je strata menej ako 50 % dôchodkových nárokov v dôsledku platobnej neschopnosti zamestnávateľa neprimeraná. Dôchodkové nároky väčšiny dôchodcov sú pomerne skromné a aj malé zníženie dôchodku pre nich vo všeobecnosti predstavuje príliš veľkú záťaž.

73.

V konečnom dôsledku to síce musí zistiť vnútroštátny súd, zástupca pána Bauera však na pojednávaní uviedol, že jeho strata na podnikovom dôchodku môže nakoniec dosiahnuť okolo 30 až 33 % (v závislosti od jeho veku). Ak je to naozaj tak, vzhľadom na pomerne nízku úroveň príjmu zodpovedajúceho 100 % jeho úplného nároku z podnikového dôchodkového systému by bolo ťažké konštatovať, že predmetná strata nie je neprimeraná z hľadiska všeobecného kontextu, ktorý som práve opísal.

74.

Zhrniem to tak, že tieto faktory sú podľa môjho názoru dôležité pri skúmaní primeranosti a v doterajšej judikatúre možno neboli dostatočne zdôraznené.

75.

Vzhľadom na to sa teda domnievam, že Súdny dvor by sa mal odkloniť od takých rozsudkov, akým je rozsudok Robins, a odpovedať na druhú otázku v tom zmysle, že Súdny dvor sa v bode 35 rozsudku z 24. novembra 2016, Webb‑Sämann (C‑454/15, EU:C:2016:891), odvoláva na také okolnosti, za ktorých žalobca preukáže, že členský štát si nesplnil povinnosť zabezpečiť prijatie potrebných opatrení na ochranu záujmov zamestnancov alebo osôb, ktoré už opustili podnik zamestnávateľa, pokiaľ dôjde k zníženiu dôchodkových nárokov v miere, ktorú nemožno považovať za de minimis alebo ktorá iným spôsobom narúša podstatu nárokov z podnikového dôchodkového zabezpečenia, v súvislosti s ktorými mohol dôchodca dôvodne očakávať, že ich bude s výnimkou prípadu platobnej neschopnosti zamestnávateľa poberať.

76.

Treťou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či pokiaľ členský štát správne neprebral smernicu 2008/94 do vnútroštátneho práva, môže sa žalobca v konaní proti tomuto členskému štátu na vnútroštátnom súde odvolávať na článok 8.

77.

Ako som už vysvetlil, Súdny dvor bol v tomto smere najprv opatrný, keď konštatoval, že keďže článok 8 ani nijaké iné ustanovenie smernice neobsahuje nič, čo by umožňovalo presne stanoviť minimálnu úroveň požadovanú na ochranu nároku na dávky, zodpovednosť dotknutého členského štátu závisí od preukázania, že uvedený štát zjavne a závažne prekročil hranice svojej voľnej úvahy. ( 18 )

78.

V rozsudku Hampshire ( 19 ) Súdny dvor do istej miery upustil od predchádzajúcej opatrnosti a v súvislosti s povinnosťou členských štátov zaručiť aspoň polovicu dávok v starobe, na ktoré by zamestnanci za normálnych okolností mali nárok, rozhodol, že článok 8 je možné uplatniť na vnútroštátnom súde v konaní proti členskému štátu, pokiaľ zamestnanec utrpí stratu vyššiu ako 50 % jeho dávok.

79.

Pri tomto konštatovaní Súdny dvor pripomenul, že podľa judikatúry sa jednotlivci môžu vo vzťahu k členskému štátu odvolávať na ustanovenie smernice, pokiaľ je toto ustanovenie bezpodmienečné a dostatočne presné, a že toto posúdenie sa musí zamerať na tri aspekty: stanovenie osôb, ktoré majú nárok na ochranu podľa článku 8, obsah tejto ochrany a totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie uvedenej ochrany. ( 20 )

80.

S posúdením Súdneho dvora v tomto smere v plnej miere súhlasím, hoci úvahy Súdneho dvora, pokiaľ ide o totožnosť subjektu zodpovedného za poskytnutie ochrany priznanej článkom 8, si tiež zaslúži byť zasadené do príslušného kontextu.

81.

Pokiaľ ide o stanovenie osôb, ktoré majú nárok na ochranu podľa článku 8 smernice 2008/94, zo znenia tohto ustanovenia jasne vyplýva, že smernica má ochraňovať zamestnancov dotknutých platobnou neschopnosťou ich zamestnávateľa. ( 21 )

82.

Pokiaľ ide o totožnosť subjektu, ktorý má poskytovať ochranu priznanú článkom 8 smernice 2008/94, článok 8 určuje na tento účel jasne a bezpodmienečne členské štáty.

83.

Je pravda, že článok 8 ponecháva členským štátom určitú mieru voľnej úvahy. Táto voľná úvaha sa týka najmä prostriedkov, ktoré sa majú použiť na zabezpečenie vykonávania článku 8. ( 22 ) Netýka sa teda totožnosti subjektov zodpovedných za poskytovanie ochrany priznanej článkom 8, ktorými sú členské štáty.

84.

Nakoniec čo sa týka obsahu ochrany poskytnutej článkom 8 smernice 2008/94, napriek tomu, že členské štáty majú značnú mieru voľnej úvahy pri určovaní formy a metódy, ktorú použijú pri preberaní článku 8, ( 23 ) na tento článok sa možno priamo odvolávať na vnútroštátnych súdoch. Totiž aj vtedy, keď majú členské štáty určitú mieru voľnej úvahy pri vykonávaní ustanovenia práva EÚ, je možné odvolávať sa na toto ustanovenie voči členskému štátu, ktorý prekročil svoju právomoc voľnej úvahy, najmä ak vnútroštátne právne predpisy nezabezpečujú minimálnu ochranu požadovanú týmto ustanovením. ( 24 )

85.

Z toho vyplýva, že čo sa týka minimálnej ochrany požadovanej článkom 8, keďže Súdny dvor konštatoval, že táto minimálna ochrana spočíva v povinnosti chrániť zamestnancov pred znížením nadobudnutých práv o viac ako 50 %, pokiaľ členský štát neposkytuje takú ochranu, nevyhnutne z toho vyplýva, že členský štát prekročil svoju právomoc voľnej úvahy. Na také porušenie sa teda možno priamo odvolávať v konaní proti danému členskému štátu.

86.

Čo sa týka povinnosti uvedenej v bode 35 rozsudku Webb‑Sämann, ( 25 ) aby členské štáty zabezpečili prijatie potrebných opatrení na predchádzanie neprimeraným stratám, je pravda, že Súdny dvor neuviedol, akú situáciu má na mysli. Treba však pripomenúť, že povinnosť sa považuje za jasnú a presnú nielen vtedy, keď je výslovne upravená v nejakom predpise, ale aj keď sa dá z tohto predpisu vyvodiť pomocou všeobecne uznávaných metód výkladu, čo je podľa môjho názoru prípad prejednávanej veci, lebo zo znenia článku 8 sa dá vyvodiť, že zabezpečuje ochranu práv zamestnancov v plnom rozsahu.

87.

Keďže však má dotknutý členský štát len povinnosť vynaložiť prostriedky, žalobcovia musia preukázať, že opatrenia prijaté členským štátom neboli postačujúce na zabezpečenie takej ochrany, pokiaľ sa má existencia neprimeranej straty považovať za dôkaz podporujúci domnienku takej nedostatočnosti.

88.

Okrem toho treba poukázať na to, že ochrana priznaná článkom 8 sa týka práv zakladajúcich okamžitý alebo budúci nárok, pričom vymedzenie tohto pojmu je na vnútroštátnom práve, a netýka sa finančných účinkov týchto práv. Existujú totiž dva druhy doplnkových dôchodkových systémov: „systémy s definovanými dávkami“ a „systémy s definovanými príspevkami“. ( 26 ) Preto ak podľa vnútroštátneho práva určitá osoba nadobudne iba práva na podiel zo zisku, a nie práva na definované dávky, ako sa to javí byť podľa nemeckého práva, členský štát je povinný zabezpečiť, aby zamestnanec skutočne požíval práva na také podiely v plnom rozsahu bez ohľadu na sumu, ktorá mu bude v konečnom dôsledku vyplatená.

89.

V súhrne navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na tretiu otázku kladne, t. j. že článok 8 smernice 2008/94 má priamy účinok, a teda pokiaľ členský štát túto smernicu neprebral do vnútroštátneho práva vôbec alebo ju neprebral správne, toto ustanovenie priznáva jednotlivcovi práva, ktoré si môže uplatniť voči členskému štátu na vnútroštátnom súde.

90.

Štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či v prípade, že vo veciach poskytovania podnikových dôchodkov členský štát – spôsobom záväzným pre zamestnávateľov – určil súkromnoprávnu inštitúciu ako inštitúciu pre poistenie proti platobnej neschopnosti v súvislosti s podnikovými dôchodkami, táto inštitúcia podlieha štátnemu dohľadu nad finančnými službami a navyše v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vyberá od zamestnávateľov príspevky na poistenie proti platobnej neschopnosti, pričom tak ako správny orgán môže správnym aktom vytvárať podmienky na nútený výkon rozhodnutia, možno takú inštitúciu považovať za verejnoprávny orgán tohto členského štátu, voči ktorému je možné priamo si uplatniť ustanovenie smernice.

91.

V tomto smere treba pripomenúť, že Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa môžu dovolávať bezpodmienečných a dostatočne presných ustanovení smernice nielen voči členskému štátu, ale aj voči všetkým jeho správnym orgánom, akými sú decentralizované orgány, ale tiež voči orgánom a subjektom, ktoré podliehajú štátnej moci alebo sú kontrolované štátom, alebo ktoré disponujú na tento účel mimoriadnymi právomocami v porovnaní s tými, ktoré vyplývajú z bežných pravidiel uplatniteľných na vzťahy medzi jednotlivcami. ( 27 )

92.

Takéto orgány a subjekty sa líšia od jednotlivcov a musia byť považované za porovnateľné s členským štátom buď preto, že ide o právnické osoby verejného práva, ktoré sú súčasťou štátu v širokom zmysle slova, alebo preto, že verejnoprávny orgán ich poveril plnením úlohy vo verejnom záujme a na tento účel im boli udelené uvedené mimoriadne právomoci. ( 28 )

93.

Keďže vnútroštátny súd vo svojej otázke odkazuje na situáciu, v ktorej členský štát určil – záväzne pre zamestnávateľov – určitú inštitúciu ako inštitúciu pre poistenie proti platobnej neschopnosti v súvislosti s podnikovými dôchodkami a priznal jej právo vyberať od zamestnávateľov príspevky na poistenie pre prípad platobnej neschopnosti v súlade s verejným právom, takú inštitúciu treba považovať za porovnateľnú s týmto štátom, aj keď je zriadená podľa súkromného práva.

94.

Aby však bolo možné voči tejto inštitúcii priamo vymáhať plnenie povinnosti vyplývajúcej zo smernice, úlohy, ktorých plnením bola poverená vo verejnom záujme, musia explicitne alebo implicitne zahŕňať plnenie tejto povinnosti. Samotná skutočnosť, že určitej inštitúcii členský štát priznal osobitné právomoci, totiž neznamená, že táto inštitúcia je zodpovedná za akúkoľvek povinnosť, ktorú členskému štátu ukladá právo EÚ.

95.

Vnútroštátny súd vo svojej otázke odkazuje na situáciu, v ktorej členský štát poveril určitú inštitúciu zodpovednosťou za zabezpečenie podnikových dôchodkov. Zo spisu v spojení s informáciami poskytnutými na pojednávaní však podľa všetkého vyplýva, že úlohy, ktorými nemecká vláda poverila spoločnosť Pensions‑Sicherungs‑Verein VVaG, sa týkajú len situácií, v ktorých dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia vykonáva zamestnávateľ prostredníctvom priameho prísľubu alebo Direktversicherung (priame poistenie), prípadne prostredníctvom Unterstützungskasse (poistná inštitúcia, ktorá je z právneho hľadiska závislá od zamestnávateľa) alebo Pensionsfonds (dôchodkový fond). ( 29 ) Situácia, v ktorej dávky podnikového dôchodkového zabezpečenia vykonáva zamestnávateľ prostredníctvom Pensionskasse (dôchodková poisťovňa), v tomto prípade PKDW, teda nepatrí do pôsobnosti týchto úloh.

96.

V každom prípade je na vnútroštátnom súde, aby z hľadiska osobitnej povahy dotknutej povinnosti – t. j. porušenia povinnosti zabrániť neprimeranej strate uvedenej v bode 35 rozsudku Webb‑Sämann ( 30 ) – preskúmal, či uvedený členský štát poveril plnením tejto povinnosti dotknutý subjekt. ( 31 )

97.

V dôsledku toho navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na štvrtú otázku v tom zmysle, že v prípade, že členský štát vo veciach poskytovania podnikových dôchodkov – spôsobom záväzným pre zamestnávateľov – určil súkromnoprávnu inštitúciu ako inštitúciu pre poistenie proti platobnej neschopnosti v súvislosti s podnikovými dôchodkami, táto inštitúcia podlieha štátnemu dohľadu nad finančnými službami a navyše v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi vyberá od zamestnávateľov príspevky na poistenie proti platobnej neschopnosti, pričom tak ako správny orgán môže správnym aktom vytvárať podmienky na nútený výkon rozhodnutia, takú inštitúciu možno považovať za verejnoprávny orgán tohto členského štátu. Na nesplnenie povinnosti upravenej v článku 8 smernice 2008/94 sa však možno voči tejto inštitúcii odvolávať len vtedy, keď vykonávanie tejto povinnosti patrí do pôsobnosti úloh, ktorých plnením ju poveril štát, a to musí určiť vnútroštátny súd.

98.

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré položil Bundesarbeitsgericht (Spolkový súd pre pracovnoprávne spory, Nemecko), takto: