1.

Článok 17 ods. 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že fyzickú osobu, ktorá v zmysle zmluvy, akou je finančná diferenčná zmluva uzavretá s finančnou inštitúciou, vykonáva finančné operácie prostredníctvom tejto inštitúcie, možno považovať za „spotrebiteľa“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ uzavretie tejto zmluvy nepatrí do výkonu podnikania alebo povolania tejto osoby, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu. V súvislosti s touto kvalifikáciou sú na jednej strane okolnosti, ako je to, že uvedená osoba vykonala vysoký počet transakcií v relatívne krátkej dobe, alebo že investovala do týchto transakcií veľké sumy peňazí, ako také v zásade irelevantné a na druhej strane skutočnosť, že táto osoba je „drobným klientom“ v zmysle článku 4 ods. 1 bodu 12 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2004/39/ES z 21. apríla 2004 o trhoch s finančnými nástrojmi, o zmene a doplnení smerníc Rady 85/611/EHS a 93/6/EHS a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2000/12/ES a o zrušení smernice Rady 93/22/EHS, je ako taká v zásade bezvýznamná.

2.

Nariadenie č. 1215/2012 sa má vykladať v tom zmysle, že s cieľom určiť súd, ktorý má právomoc rozhodnúť o žalobe z titulu mimozmluvnej občianskoprávnej zodpovednosti, podanej spotrebiteľom, sa na túto žalobu vzťahuje oddiel 4 kapitoly II tohto nariadenia, ak je neoddeliteľne spojená so zmluvou, ktorá bola skutočne uzavretá medzi týmto spotrebiteľom a predajcom alebo dodávateľom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.