1.

Článok 16 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 864/2007 z 11. júla 2007 o rozhodnom práve pre mimozmluvné záväzky („Rím II“) sa má vykladať v tom zmysle, že také vnútroštátne ustanovenie, o aké ide v konaní vo veci samej, ktoré stanovuje, že premlčacia lehota na podanie žaloby o náhradu škody spôsobenú poistnou udalosťou je trojročná, sa nemôže považovať za imperatívnu normu v zmysle tohto článku, pokiaľ súd, ktorému bola vec predložená, na základe podrobnej analýzy znenia, všeobecnej systematiky, cieľov, ako aj na základe okolností, za ktorých bolo toto ustanovenie prijaté, nekonštatuje, že je vo vnútroštátnom právnom poriadku natoľko dôležité, že odôvodňuje výnimku z uplatnenia rozhodného práva určeného podľa článku 4 tohto nariadenia.

2.

Článok 27 nariadenia č. 864/2007 sa má vykladať v tom zmysle, že článok 28 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia povinnosti poistenia tejto zodpovednosti, tak ako bol prebratý do vnútroštátneho práva, nie je ustanovením práva Únie, ktoré stanovuje kolízne normy v oblasti mimozmluvných záväzkov v zmysle tohto článku 27.