1

Európska komisia rozhodnutím C(2014) 9295 final z 10. decembra 2014 týkajúcim sa konania o uplatnení článku 101 [ZFEÚ] a článku 53 Dohody o EHP (AT.39780 – Obálky) (ďalej len „rozhodnutie z roku 2014“) dospela k záveru, že predovšetkým žalobkyňa, spoločnosť Printeos, SA, porušila článok 101 ZFEÚ a článok 53 Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP) tým, že v období od 8. októbra 2003 do 22. apríla 2008 bola účastníčkou kartelu uzavretého a uplatňovaného na európskom trhu so štandardnými katalógovými obálkami a špeciálnymi obálkami s potlačou, a to vrátane Dánska, Nemecka, Francúzska, Švédska, Spojeného kráľovstva a Nórska. Toto rozhodnutie bolo prijaté v rámci konania o urovnaní na základe článku 10a nariadenia Komisie (ES) č. 773/2004 zo 7. apríla 2004, ktoré sa týka vedenia konania Komisiou podľa článkov [101 a 102 ZFEÚ] (Ú. v. EÚ L 123, 2004, s. 18; Mim. vyd. 08/003, s. 81), a oznámenia Komisie o vedení konania o urovnaní s cieľom prijať rozhodnutia podľa článku 7 a článku 23 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 v prípadoch kartelov (Ú. v. EÚ C 167, 2008, s. 1).

2

Vzhľadom na zistené porušenie v článku 1 ods. 5 rozhodnutia z roku 2014 Komisia uložila žalobkyni spoločne a nerozdielne s niektorými jej pobočkami pokutu vo výške 4729000 eur [článok 2 ods. 1 písm. e) uvedeného rozhodnutia].

3

Podľa článku 2 ods. 2 tohto rozhodnutia mala byť pokuta zaplatená v lehote do troch mesiacov odo dňa jej oznámenia.

4

Článok 2 ods. 3 rozhodnutia z roku 2014 stanovuje:

„Po uplynutí tejto lehoty sa automaticky stávajú splatnými úroky vypočítané na základe úrokovej sadzby uplatňovanej [Európskou centrálnou bankou (ECB)] na jej hlavné refinančné operácie k prvému dňu mesiaca, v ktorom bolo toto rozhodnutie prijaté, zvýšenej o 3,5 percentuálneho bodu.

Ak podnik uvedený v článku 1 podá žalobu, tento podnik zabezpečí úhradu pokuty ku dňu splatnosti buď tým, že v súlade s článkom 90 delegovaného nariadenia Komisie (EÚ) č. 1268/2012 [z 29. októbra 2012 o pravidlách uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie (Ú. v. EÚ L 362, 2012, s. 1)] zloží prijateľnú finančnú zábezpeku, alebo tým, že predbežne uhradí príslušnú sumu pokuty.“

5

Článok 2 ods. 3 prvý pododsek rozhodnutia z roku 2014 sa zakladá na článku 83 delegovaného nariadenia č. 1268/2012, ktorý pod názvom „Úroky z omeškania“, predovšetkým stanovuje:

„1.   … každá pohľadávka, ktorá nebola uhradená v lehote uvedenej v článku 80 ods. 3 [písm.] b) je úročená v súlade s odsekmi 2 a 3 tohto článku.

2.   Úrokovou sadzbou v prípade pohľadávok, ktoré neboli uhradené v lehote uvedenej v článku 80 ods. 3 [písm.] b), je sadzba, ktorú Európska centrálna banka uplatňuje na svoje hlavné refinančné operácie, uverejnená v sérii C Úradného vestníka Európskej únie a platná v prvý kalendárny deň mesiaca splatnosti pohľadávky, zvýšená o:

…

…

4.   Ak v prípade pokút zloží dlžník finančnú zábezpeku, ktorú účtovník prijme namiesto platby, po uplynutí lehoty uvedenej v článku 80 ods. 3 [písm.] b) sa uplatňuje úroková sadzba uvedená v odseku 2 tohto článku platná prvý deň v mesiaci, v ktorom bolo prijaté rozhodnutie o uložení pokuty, zvýšená iba o jeden a pol percentuálneho bodu.“

6

Článok 83 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 sa zakladá na článku 78 ods. 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ, Euratom) č. 966/2012 z 25. októbra 2012, o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Únie, a zrušení nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 (Ú. v. EÚ L 298, 2012, s. 1, ďalej len „rozpočtové nariadenie“), ktorý Komisii priznáva právomoc prijať delegované akty v súlade s článkom 210 toho istého nariadenia, pokiaľ ide o stanovenie podrobných pravidiel najmä v oblasti úrokov z omeškania.

7

Článok 90 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 uvedený v článku 2 ods. 3 druhom pododseku rozhodnutia z roku 2014 (pozri bod 4 vyššie) predovšetkým stanovuje:

„1.   Ak bola na Súdnom dvore Európskej únie podaná žaloba proti rozhodnutiu Komisie o uložení pokuty alebo iných penále podľa [Zmluvy o] FEÚ alebo Zmluvy o Euratome, dlžník až do vyčerpania všetkých opravných prostriedkov príslušnú sumu buď predbežne uhradí na bankový účet určený účtovníkom alebo zloží finančnú zábezpeku, ktorá je podľa účtovníka prijateľná. Zložením zábezpeky nie je dotknutá povinnosť uhradiť pokutu, sankciu alebo iné penále, pričom zábezpeka prepadá po prvej výzve. Táto zábezpeka pokrýva istinu nároku a splatný úrok podľa článku 83 ods. 4 [rozpočtového nariadenia].

2.   V záujme zaistenia bezpečnosti a likvidity finančných prostriedkov a ich finančného zhodnotenia investuje Komisia predbežne uhradené sumy do finančných aktív.

…

4.   Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov a zrušení alebo znížení pokuty alebo penále sa prijme niektoré z týchto opatrení:

8

Článok 90 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 sa zakladá na článku 83 ods. 4 rozpočtového nariadenia, ktorý Komisii priznáva právomoc prijať delegované akty v súlade s článkom 210 toho istého nariadenia, pokiaľ ide o podrobné pravidlá vzťahujúce sa na sumy pochádzajúce z pokút, penále a vzniknutých úrokov.

9

Rozhodnutie z roku 2014 bolo žalobkyni oznámené 11. decembra 2014.

10

Komisia emailom zo 16. februára 2015 pripomenula žalobkyni, že uložená pokuta musí byť uhradená v lehote troch mesiacov odo dňa oznámenia uvedeného rozhodnutia a že v prípade, že sa rozhodne podať na Všeobecný súd žalobu o neplatnosť, musí zložiť dostatočnú finančnú zábezpeku, alebo predbežne uhradiť pokutu.

11

K tomuto emailu bola priložená informačná poznámka „Information Note on Provisionally Paid or Guaranteed Fines“ (Informačná poznámka o pokutách, ktoré sú predmetom predbežnej úhrady alebo zábezpeky) z 20. júla 2002. V tejto poznámke sa predovšetkým uvádza:

„Podľa článku 85a nariadenia [Komisie] (ES, Euratom) č. 2342/2002 [z 23. decembra 2002, ktorým sa ustanovujú podrobné pravidlá na vykonávanie nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 357, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s. 145)] účtovník predbežne inkasuje od dotknutého podniku príslušné sumy pokút, ktoré sú predmetom žaloby podanej na Súdnom dvore Európskej únie, alebo tento podnik požiada o zloženie finančnej zábezpeky. Po vyčerpaní všetkých opravných prostriedkov sa predbežne inkasované sumy a nimi vytvorené úroky zahrnú do rozpočtu alebo sa v plnej výške alebo čiastočne vyplatia späť dotknutému podniku.

…

V prípade pokút uložených Komisiou od roku 2010 Komisia investuje predbežne uhradené sumy do fondu, ktorý predstavuje portfólio aktív, ktorého využitie sa bude obmedzovať na riziká spojené so štátnymi dlhopismi vysokej kvality v zostatkovej dobe splatnosti [dvoch] rokov maximálne a ktorý budú spravovať služby Komisie.

V prípade, že Súdny dvor v plnej výške alebo sčasti zruší pokutu, Komisia vráti sumu, ktorá bola v plnej výške alebo sčasti zrušená spolu so zaručeným výnosom.

Tento výnos sa zakladá na vývoji osobitného referenčného ukazovateľa meraného podľa doby investície. …“

12

Predovšetkým podľa článku 85a nariadenia č. 2342/2002:

„1.   Ak bola na súde Spoločenstva podaná žaloba proti rozhodnutiu Komisie o uložení pokuty, periodickej sankčnej platby alebo iného penále podľa Zmluvy o ES alebo Zmluvy o Euratome a až do momentu vyčerpania všetkých právnych prostriedkov, inkasuje účtovník od dlžníka príslušné sumy predbežne alebo ho požiada o poskytnutie finančnej zábezpeky. Požadovaná zábezpeka je nezávislá od povinnosti zaplatiť pokutu, periodickú sankčnú platbu alebo iné penále a je vykonateľná po prvej výzve. Táto zábezpeka pokrýva istinu nároku a splatný úrok podľa článku 86 ods. 5 [toho istého nariadenia].

2.   Po vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov sa predbežne inkasované sumy a nimi vytvorené úroky zahrnú do rozpočtu alebo vyplatia späť dlžníkovi. V prípade finančnej zábezpeky dôjde k jej uvoľneniu alebo vykonaniu.“

13

V súlade s článkom 290 prvým odsekom delegovaného nariadenia č. 1268/2012 bol článok 85a nariadenia č. 2342/2002 počnúc 1. januárom 2013 zrušený a nahradený článkom 90 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 (pozri bod 7 vyššie).

14

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 20. februára 2015 podala žalobkyňa žalobu na základe článku 263 ZFEÚ v prvom rade o čiastočnú neplatnosť rozhodnutia z roku 2014.

15

Dňa 9. marca 2015 žalobkyňa predbežne uhradila pokutu, ktorá jej bola uložená uvedeným rozhodnutím.

16

Dňa 10. marca 2015 zástupcovia žalobkyne informovali Komisiu o podaní uvedenej žaloby, ako aj o predbežnom uhradení pokuty.

17

V súlade s článkom 90 ods. 2 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 bola pokuta, ktorú žalobkyňa predbežne uhradila, investovaná do fondu finančných aktív vytvoreného na základe rozhodnutia Komisie K(2009) 4264 v konečnom znení z 15. júna 2009 týkajúceho sa zníženia rizík v oblasti správy predbežne uhradených pokút a spravovaného Generálnym riaditeľstvom (GR) pre hospodárske a finančné záležitosti (ďalej len „fond BUFI“). Toto rozhodnutie sa zakladalo na článku 74 nariadenia Rady (ES, Euratom) č. 1605/2002 z 25. júna 2002 o rozpočtových pravidlách, ktoré sa vzťahujú na všeobecný rozpočet Európskych spoločenstiev (Ú. v. ES L 248, 2002, s. 1; Mim. vyd. 01/004, s 74), ktorý bol nahradený článkom 83 rozpočtového nariadenia.

18

Rozsudkom z 13. decembra 2016, Printeos a i./Komisia (T‑95/15, EU:T:2016:722, ďalej len „rozsudok Printeos“), Všeobecný súd konštatoval, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 296 druhého odseku ZFEÚ a v dôsledku toho zrušil článok 2 ods. 1 písm. e) rozhodnutia z roku 2014. Tento rozsudok sa stal právoplatným.

19

Komisia emailom zo 14. decembra 2016 informovala žalobkyňu o svojom úmysle vrátiť jej predbežne zaplatenú sumu pokuty a na tieto účely jej zaslala potrebné formuláre.

20

Zástupcovia žalobkyne emailom z 15. decembra 2016 zaslali Komisii vyplnené formuláre.

21

Komisia emailom z 26. januára 2017 informovala zástupcov žalobkyne, že k vráteniu pokuty pristúpi v priebehu nasledujúceho týždňa.

22

Ešte v ten deň zástupcovia žalobkyne odpovedali Komisii, že očakávajú a žiadajú, aby vrátenie pokuty zahŕňalo príslušné úroky odo dňa zaplatenia pokuty žalobkyňou, a to od 9. marca 2015, s úrokovou sadzbou uplatňovanou ECB na jej hlavné refinančné operácie (ďalej len „refinančná sadzba ECB“) zvýšenou o 3,5 percentuálneho bodu, t. j. s úrokovou sadzbou stanovenou v článku 2 ods. 3 rozhodnutia z roku 2014 v prípade oneskoreného vyplatenia (teda po uplynutí lehoty stanovenej v článku 2 ods. 2 uvedeného rozhodnutia).

23

Komisia dvoma emailami z toho istého dňa (ďalej spoločne len „sporný e-mail:“) odpovedala zástupcom žalobkyne:

„Ako je vysvetlené v [informačnej] poznámke, ktorá Vám bola zaslaná 16. februára 2015, pokuty, ktoré boli predbežne uhradené, sa investujú do fondu. V prípade zrušenia pokuty ju Komisia vráti spolu s výnosom zaručeným na základe vývoja referenčného ukazovateľa. Keďže tento vývoj bol záporný, bude Vám vrátená len istina.

Pre Vašu informáciu prikladáme výpočet výšky výstupnej sumy, overený [spoločnosťou] D.“

24

Podľa tvrdení Komisie, ktoré neboli spochybnené, bol celkový výnos fondu BUFI záporný v roku 2015 (–0,09 %) a v roku 2016 (–0,265 %). Takisto úroková sadzba pre jednodňové vklady ECB (ECB deposit facility rate) bola záporná od 5. júna 2014, teda –0,10 od júna 2014, –0,20 od septembra 2014, –0,30 od decembra 2015 a –0,40 od marca 2016. Napokon refinančná úroková sadzba ECB bola 0,05 percentuálneho bodu od 9. marca 2015 a 0 % od 16. marca 2016.

25

Zástupcovia žalobkyne emailom z 27. januára 2017 odpovedali, že podľa článku 266 ZFEÚ má Komisia povinnosť prijať všetky opatrenia, ktoré zahŕňa vykonanie rozsudku Printeos. Na podporu tvrdenia, že táto povinnosť môže zahŕňať v prípade aktu, ktorý už bol vykonaný, uvedenie žalobcu do situácie, v ktorej sa nachádzal pred prijatím tohto aktu (zásada restitutio in integrum), v podstate pripomenuli rozsudok z 10. októbra 2001, Corus UK/Komisia (T‑171/99, EU:T:2001:249, body 50 až 53, ďalej len „rozsudok Corus“). V prípade rozsudku o neplatnosť alebo o zníženie pokuty uloženej podniku za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže má tak Komisia povinnosť vrátiť pokutu, ktorú tento podnik bez právneho dôvodu zaplatil, ktorá zahŕňa nielen istinu uvedenej pokuty, ale aj úroky vzniknuté z tejto sumy.

26

Dňa 1. februára 2017 žalobkyni prišla na jej bankový účet platba Komisie vo výške 4729000 eur, čo sa rovnalo výške pokuty, ktorú predbežne uhradila 9. marca 2015.

27

Komisia emailom z 3. februára 2017 zamietla tvrdenia žalobkyne, pričom sa opierala najmä o článok 90 ods. 4 delegovaného nariadenia č. 1268/2012. Okrem toho spresnila, že:

„V prvom rade voľba spočívajúca v uskutočnení predbežnej platby namiesto zloženia finančnej zábezpeky je rozhodnutím Vášho klienta. Navyše Váš klient si bol plne vedomý, že suma predbežnej platby sa investuje do fondu. Fungovanie tohto fondu a pojem zaručený výnos boli podrobne vysvetlené v ‚informačnej poznámke‘, ktorá Vám bola zaslaná 16. februára 2015.

Keďže celkový vzniknutý výnos za uplynuté obdobie od 10. marca 2015 do 25. januára 2017 bol záporný, zaručený výnos dosiahol 0 euro a Vášmu klientovi bola vrátená len istina.“

28

Žalobkyňa návrhom doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. marca 2017 podala túto žalobu.

29

Všeobecný súd (tretia komora) na návrh sudcu spravodajcu rozhodol začať ústnu časť konania a v rámci opatrení na zabezpečenie konania stanovených v článku 89 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu položil účastníkom konania písomné otázky týkajúce sa dopadu sporu, najmä rozsudku z 12. februára 2015, Komisia/IPK International (C‑336/13 P, EU:C:2015:83, ďalej len „rozsudok IPK“), na vyriešenie a vyzval ich, aby sčasti na ne odpovedali písomne a sčasti na pojednávaní. Účastníci konania predložili svoje odpovede na písomné otázky Všeobecného súdu v stanovených lehotách.

30

Všeobecný súd podľa článku 28 rokovacieho poriadku na návrh tretej komory rozhodol o postúpení veci rozšírenému rozhodovaciemu zloženiu.

31

Prednesy účastníkov konania a ich odpovede na písomné a ústne otázky, ktoré im Všeobecný súd (tretia rozšírená komora) položil, boli vypočuté na pojednávaní 3. júla 2018.

32

V odpovedi na ústne otázky Všeobecného súdu žalobkyňa jednak uviedla, že si neželá ponechať článok 266 prvý odsek ZFEÚ ako hlavný právny základ v zmysle samostatného opravného prostriedku prvého žalobného návrhu, a jednak potvrdila, že výraz „kompenzačné úroky“, ktorý je tam uvedený, sa musí chápať tak, že ide o „úroky z omeškania“ v zmysle bodu 30 rozsudku IPK, čo bolo zaznamenané v zápisnici z pojednávania.

33

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

34

Žalobkyňa na pojednávaní navrhla navýšiť zvýšenie úrokovej refinančnej sadzby ECB, ako je uvedené v bode 33 prvej zarážke vyššie, na 3,5 percentuálneho bodu.

35

Komisia navrhuje, aby Všeobecný súd:

36

V prvom rade po tom, čo žalobkyňa stiahla svoj prvý žalobný návrh týkajúci sa článku 266 prvého odseku ZFEÚ ako základu pre samostatný opravný prostriedok (pozri bod 32 vyššie) späť, navrhuje na základe článku 266 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 340 druhý odsek ZFEÚ a článkom 41 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), aby jej bola priznaná náhrada škody vo výške úrokov z omeškania, ktoré jej mala Komisia vyplatiť vykonaním rozsudku Printeos pri vrátení istiny pokuty, ktorú bez právneho dôvodu zaplatila v súlade s článkom 2 ods. 1 písm. e) rozhodnutia z roku 2014 a ktorá bola uvedeným rozsudkom zrušená.

37

Žalobkyňa predovšetkým spresňuje, že sporné ustanovenie sa neuplatňuje na náhradu škody na základe článku 266 druhého odseku ZFEÚ a článku 340 druhého odseku ZFEÚ. Aj za predpokladu, že ide o taký prípad, Komisia porušila články 266 a 340 ZFEÚ, ako aj článok 41 ods. 3 a článok 47 Charty, pričom toto porušenie žalobkyňa napáda na základe námietky nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ.

38

Žalobkyňa na základe článku 263 ZFEÚ subsidiárne navrhuje zrušenie sporného emailu, pretože sa zakladal na zrušenom a neuplatniteľnom právnom základe a v každom prípade ide o porušenie článkov 266 a 340 ZFEÚ, ako aj článku 41 ods. 3 a článku 47 Charty.

39

Žalobkyňa tvrdí, že Komisia jej protiprávne nevyplatila úroky z omeškania z istiny predbežne zaplatenej pokuty. Vyplatenie uvedených úrokov je nevyhnutným prvkom na to, aby sa vrátila do situácie, v ktorej by sa nachádzala, ak by nebolo rozhodnutie z roku 2014 prijaté (rozsudok Corus, bod 54). Nepožívanie istiny pokuty, ktorá bola bez právneho dôvodu zaplatená, predstavuje škodu spôsobenú žalobkyni, pretože musela využiť ďalšie zdroje financovania a znášať náklady súvisiace s tromi bankovými pôžičkami uzavretými počas referenčného obdobia, a spočíva na dostatočne závažnom porušení právnych noriem, ktoré jednotlivcom priznávajú práva, ktoré možno pripísať najmä odôvodneniu 92 rozhodnutia z roku 2014. Nedostatok odôvodnenia, ktoré robí toto odôvodnenie vadným, či dokonca nepravdivým, konštatovaný v bode 54 rozsudku Printeos, preukazuje úmyselné, zjavné, závažné a neospravedlniteľné porušenie práva Európskej únie Komisiou, ktoré predstavuje zneužitie právomoci. Potvrdzuje to najmä odôvodnenie 16 rozhodnutia Komisie C(2017) 4112 final zo 16. júna 2017, ktorým sa mení rozhodnutie z roku 2014, ktoré pripúšťa, že „všetky podniky, s výnimkou spoločnosti Hamelin, majú veľmi vysoké individuálne pomery výrobok/obrat“. Povinnosť odôvodnenia v zmysle článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty je totiž základným právom, ktoré zaručuje účinný výkon iného základného práva, a to práva na účinný prostriedok nápravy v zmysle článku 47 Charty. Takisto nevyplatenie úrokov z istiny pokuty, ktorá bola bez právneho dôvodu zaplatená, je dostatočne závažným porušením článku 266 prvého odseku ZFEÚ [uznesenie z 21. marca 2006, Holcim (France)/Komisia, T‑86/03, neuverejnené, EU:T:2006:90, bod 32, ďalej len „uznesenie Holcim“], ktorý priznáva subjektívne právo v tom zmysle, že rozsudky Všeobecného súdu musia byť riadne vykonané a v plnom rozsahu bez toho, aby Komisia v tejto súvislosti disponovala voľnou úvahou. Túto protiprávnosť nemožno napadnúť právnymi predpismi uvádzanými v spornom emaile.

40

V tejto súvislosti žalobkyňa na jednej strane spresňuje, že článok 85a nariadenia č. 2342/2002 je od 1. januára 2013 zrušený, teda odo dňa nadobudnutia účinnosti delegovaného nariadenia č. 1268/2012. Nariadenie č. 2342/2002 nebolo teda v účinnosti ani 16. februára 2015, keď Komisia zaslala informácie týkajúce sa predbežnej platby pokuty, ani 1. februára 2017, keď vrátila istinu pokuty, ani 26. januára 2017, keď zaslala sporný e-mail:. Komisia pritom nemôže a posteriori napraviť neexistenciu právneho základu, ani svoje opomenutie zaplatiť splatné úroky tým, že prvýkrát vo svojom emaile z 3. februára 2017 odkáže na článok 90 delegovaného nariadenia č. 1268/2012. Na druhej strane v prípade, že by bolo nutné konštatovať, že tento článok je relevantným právnym základom, žalobkyňa na základe článku 277 ZFEÚ namieta nezákonnosť sporného ustanovenia, s prihliadnutím na články 266 a 340 ZFEÚ, ako aj na článok 41 ods. 3 a článok 47 Charty v rozsahu, v akom toto ustanovenie stanovuje možnosť nevyplatiť úroky.

41

Žalobkyňa po prvé v podstate uvádza, že sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 266 prvým odsekom ZFEÚ a konkrétne so zásadou restitutio in integrum, ako bola uznaná v rozsudkoch IPK a Corus (body 54 a 57), podľa ktorej je Komisia povinná vrátiť nielen istinu pokuty, ktorá bola bez právneho dôvodu zaplatená, ale aj príslušné úroky za obdobie, v ktorom bola žalobkyňa zbavená požívania uvedenej sumy. Táto požiadavka primárneho práva má prednosť pred akýmkoľvek právnym predpisom sekundárneho práva, prípadne pred odporujúcim právnym predpisom. Po druhé sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 47 Charty, pretože súdna ochrana na základe článku 263 ZFEÚ nie je účinná, ak dotknutý podnik po tom, čo súd Únie zruší rozhodnutie, ktorým sa ukladá pokuta za porušenie pravidiel hospodárskej súťaže Únie, nemohol získať úroky súvisiace s pokutou, ktorá bola bez právneho dôvodu zaplatená. Odrádza to od podania žaloby proti rozhodnutiam ukladajúcim sankcie. Po tretie sporné ustanovenie je tiež v rozpore s článkom 41 ods. 3 Charty a článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ, pretože Súdny dvor vo svojom rozsudku z 13. júla 2006, Manfredi (C‑295/04 až C‑298/04, EU:C:2006:461, bod 95), rozhodol, že na základe práva každého jednotlivca domáhať sa náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená, osoby, ktorým bola spôsobená škoda, musia mať možnosť domáhať sa nielen náhrady skutočnej škody (damnum emergens) a ušlého zisku (lucrum cessans), ale aj zaplatenia úrokov. Uvedené ustanovenie sa preto v prejednávanej veci ani nemá uplatniť, ani nemá možnosť napraviť neexistenciu právneho základu, ktorý by Komisii povoľoval odmietnuť vyplatiť úroky.

42

Komisia odpovedá, že Všeobecný súd v rozsudku Printeos len dospel k záveru o existencii nedostatočného odôvodnenia týkajúceho sa odôvodnenia 92 rozhodnutia z roku 2014 bez toho, aby rozhodol o vecnej stránke, t. j. o účasti žalobkyne na porušení článku 101 ZFEÚ. Tvrdenie, podľa ktorého dotknuté dôvody sú nepravdivé, je teda irelevantné a Komisia bola oprávnená prijať rozhodnutie C(2017) 4112 final, ktorým žalobkyni uložila rovnakú pokutu, ako bola pokuta uložená v rozhodnutí z roku 2014. V každom prípade takýto nedostatok odôvodnenia nie je dostatočne závažným porušením právnej normy Únie. Okrem toho spôsoby vrátenia pokuty boli stanovené v rozhodnutí z roku 2014 odkazom na sporné ustanovenie, čo žalobkyňa nespochybnila.

43

Komisia subsidiárne pripomína, že v súlade s článkom 278 ZFEÚ nemá žaloba podaná na súde Únie odkladný účinok. Keďže žalobkyňa nepožiadala o odklad výkonu rozhodnutia z roku 2014, toto rozhodnutie predstavuje exekučný titul odôvodňujúci predbežné zaplatenie pokuty aj napriek žalobe o neplatnosť podanej proti nemu. V prejednávanej veci nebola žalobkyni spôsobená nijaká škoda, pretože istina pokuty jej bola vrátená, a to aj napriek tomu, že výnos z aktív bol záporný. Komisia navyše neopomenula vyplatenie najmä preto, lebo s náležitou starostlivosťou vyplatila uvedenú istinu ešte skôr, než sa rozsudok Printeos stal právoplatným.

44

Komisia tvrdí, že v rámci sporov o náhradu škody je predmetom kompenzačných úrokov predovšetkým napraviť škodu vzniknutú znehodnotením meny, ku ktorej došlo po udalosti spôsobujúcej ujmu, až do zaplatenia náhrady škody a čo možno v najväčšej miere obnoviť majetok poškodeného (zásada restitutio in integrum). Priznanie kompenzačných úrokov teda podlieha splneniu podmienok mimozmluvnej zodpovednosti, ktoré neboli v prejednávanej veci splnené. Tieto úroky by sa mali v každom prípade vypočítať podľa skutočne vzniknutej škody, určenej spravidla s prihliadnutím na mieru inflácie stanovenú za dotknuté obdobie Eurostatom v členskom štáte, kde má sídlo žalobca. V prejednávanej veci však v referenčnom období od 13. marca 2015 do 1. februára 2017 bola miera inflácie v Španielsku 0 %. Aj keby sa mal výpočet kompenzačných úrokov uskutočniť na základe refinančnej sadzby ECB (pozri bod 24 vyššie) a nie na základe miery inflácie, príslušnou refinančnou sadzbou by nebola 0,05 % platnou k 9. marcu 2015, ale sadzba platná v referenčnom období, ktorá by bola stanovená na 0 % od 16. marca 2016. Zvýšenie o dva percentuálne body možno vylúčiť, pretože kompenzačné úroky nemajú viac zaťažiť dlžníka, aby sa zabránilo alebo obmedzilo omeškanie vo výkone jeho platobnej povinnosti, čo by bolo predmetom úrokov z omeškania. Komisia namieta proti tomu, že by bola žalobkyni spôsobená ujma z dôvodu predbežného zaplatenia pokuty a využitia ďalších finančných zdrojov spojených s výdavkami. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, ktoré sa ukladajú v nadväznosti na omeškanie vo výkone povinnosti spočívajúcej vo vyplatení určitej sumy, v podstate spresňuje, že tieto úroky sa musia vypočítavať odo dňa uloženia tejto povinnosti rozsudkom až po ich vyplatenie v plnom rozsahu. Na rozdiel od kompenzačných úrokov, úrokovou sadzbou uplatniteľnou na uvedené úroky z omeškania je refinančná sadzba ECB zvýšená o dva percentuálne body. S požadovaným analogickým zvýšením o 3,5 percentuálneho bodu pre úrokovú sadzbu uplatniteľnú v prípade nezaplatenia pokuty v rozhodnutí z roku 2014 nemožno teda súhlasiť.

45

Komisia sa domnieva, že námietka nezákonnosti vznesená proti spornému ustanoveniu je neprípustná a v každom prípade nedôvodná. Prípustnosť tejto námietky závisí od prípustnosti žaloby vo veci samej. V prejednávanej veci sporný e-mail: pritom nie je akt, ktorý možno napadnúť. Ide o čisto potvrdzujúci akt článku 2 ods. 3 druhého pododseku rozhodnutia z roku 2014, ktorý stanovuje uplatnenie sporného ustanovenia v prípade, že by sa žalobkyňa rozhodla predbežne uhradiť pokutu. Keďže tento článok žalobkyňa vo svojej žalobe podanej proti uvedenému rozhodnutiu nespochybnila, potvrdila jeho konečnú povahu, čo vedie k neprípustnosti jej návrhu na zrušenie, a teda k neprípustnosti námietky nezákonnosti.

46

Z vecnej stránky Komisia po prvé pripomína, že sporné ustanovenie nahradilo článok 85a nariadenia č. 2342/2002, pričom spresňuje podmienky vrátenia predbežnej platby v prípade záporných úrokov. Na základe toho ustanovenia, ak sa príjemca pokuty tak, ako v prejednávanej veci rozhodne predbežne uhradiť pokutu namiesto zloženia zábezpeky, zaplatené sumy sú investované do finančných aktív, ktorých cieľom je najmä dosiahnuť zisk z pozitívnej investície, o čom bola žalobkyňa „zakaždým“ informovaná. V prípade, že súd Únie zruší rozhodnutie ukladajúce pokutu, toto ustanovenie v súlade s judikatúrou stanovuje vrátenie istiny a príslušných úrokov. Tieto úroky majú kompenzačný charakter určený na náhradu škody z dôvodu nedostupnosti predbežne zaplatenej pokuty odo dňa jej zaplatenia až do vrátenia istiny, ako aj nahradiť škodu, ktorá by mohla byť spôsobená. V záujme príjemcu sporné ustanovenie zaručuje, že v prípade záporného úroku sa mu vyplatí minimálne celá istina, takže náklady súvisiace so záporným výnosom v referenčnom období znáša Komisia.

47

Komisia po druhé usudzuje, že sporné ustanovenie je v súlade s článkom 266 ZFEÚ a so zásadou restitutio in integrum. Táto zásada nevyžaduje umelé vrátenie úrokov v každom prípade, ale len za osobitných okolností, ktoré neboli v prejednávanej veci splnené, vzhľadom na makroekonomickú situáciu, v ktorej dotknutá investícia viedla k zápornému úroku. V čase vyhlásenia rozsudku Corus a uznesenia Holcim osobitné pravidlá, podobne ako sporné ustanovenie, ešte neexistovali a Všeobecný súd nemohol zohľadniť aktuálnu ekonomickú konjunktúru charakteristickú pre nízke úroky, či dokonca záporné úroky, pretože pred hospodárskou krízou v roku 2008 bolo ťažké v ekonomickom kontexte krajín Únie predvídať záporné úroky. Nárok na vyplatenie pozitívnych úrokov by pritom bol v rozpore s hospodárskou realitou, ak by existoval v kontexte, kde sú úrokové sadzby záporné a mohol by viesť k neoprávnenému obohateniu. V prejednávanej veci sporné rozhodnutie dokonca zvýhodňuje žalobkyňu, pretože bez takéhoto osobitného pravidla by musel byť záporný výnos uvedený v bode 24 vyššie znížený o istinu v čase jeho vrátenia.

48

Komisia po tretie nesúhlasí s tvrdením, že sporné ustanovenie je v rozpore s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ, článkom 41 ods. 3 a článkom 47 Charty, pretože žalobkyňa nevysvetlila dôvody, pre ktoré sa domnieva, že uvedené ustanovenie bráni výkonu jej práva na náhradu škody alebo jej práva na vyplatenie úrokov a bolo jej znemožnené uplatniť právo na účinný prostriedok nápravy. Nemôže ani dôvodne tvrdiť, že nevyplatenie úrokov odrádza adresátov rozhodnutia v oblasti hospodárskej súťaže obrátiť sa na Všeobecný súd, aby sa domáhali zrušenia tohto rozhodnutia, pričom vrátenie úrokov (záporných alebo pozitívnych) je v porovnaní s návrhom na zrušenie istiny pokuty doplnkové a nepredvídateľné v čase podania žaloby.

49

V súlade s ustálenou judikatúrou vznik mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 340 druhého odseku ZFEÚ je podmienený súčasným splnením podmienok, ktorými sú protiprávnosť konania vytýkaného inštitúcii Únie, existencia škody a existencia príčinnej súvislosti medzi konaním inštitúcie a uvádzanou škodou (pozri rozsudok z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 64 a citovanú judikatúru).

50

Pokiaľ ide o prvú z podmienok, ustálená judikatúra vyžaduje, aby sa preukázalo dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom (pozri rozsudky z 20. septembra 2016, Ledra Advertising a i./Komisia a ECB, C‑8/15 P až C‑10/15 P, EU:C:2016:701, bod 65 a citovanú judikatúru, a z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 29 a citovanú judikatúru).

51

Súdny dvor ešte spresnil, že takéto porušenie práva je preukázané, ak zahŕňa zjavné a závažné zneužitie dotknutou inštitúciou jej voľnej úvahy, pričom prvky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň jasnosti a presnosti porušenej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma ponecháva orgánu Únie (pozri rozsudok z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 30 a citovanú judikatúru). V prípade, že táto inštitúcia disponuje len značne obmedzenou či dokonca nedisponuje nijakou voľnou úvahou, môže na určenie existencie dostatočne závažného porušenia postačovať jednoduché porušenie práva Únie (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. júla 2003, Komisia/Fresh Marine, C‑472/00 P, EU:C:2003:399, bod 26 a citovanú judikatúru, a zo 4. apríla 2017, Ombudsman/Staelen, C‑337/15 P, EU:C:2017:256, bod 39).

52

V prejednávanej veci sa účastníci konania nezhodujú v otázke, či nezaplatenie úrokov z istiny pokuty, ktorá bola vrátená žalobkyni, predstavuje dostatočne závažné porušenie právnej normy, ktorá priznáva práva jednotlivcom.

53

Žalobkyňa na podporu svojho návrhu na náhradu škody po prvé uvádza nesplnenie povinnosti odôvodnenia v zmysle článku 296 druhého odseku ZFEÚ a článku 41 ods. 2 písm. c) Charty, ktoré sa predovšetkým týka odôvodnenia 92 rozhodnutia z roku 2014 a ktoré viedlo Všeobecný súd k zrušeniu uvedeného rozhodnutia voči nej s prihliadnutím na rozsudok Printeos, a po druhé porušenie článku 266 prvého odseku ZFEÚ, ktorý zakotvuje subjektívne právo na úplné a správne vykonanie uvedeného rozsudku, pričom Komisia na tieto účely nedisponuje voľnou úvahou, vrátane otázky priznania úrokov z omeškania.

54

Všeobecný súd sa domnieva, že je namieste v prvom rade preskúmať existenciu dostatočne závažného porušenia článku 266 prvého odseku ZFEÚ.

55

Podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ inštitúcia, ktorej akt bol vyhlásený za neplatný, je povinná urobiť opatrenia, aby vyhovela rozsudku, ktorý vyhlásil tento akt za neplatný. Treba konštatovať, že tento článok predstavuje právnu normu, ktorá priznáva práva jednotlivcom v zmysle judikatúry citovanej v bode 50 vyššie. Inštitúcii, ktorá vydala zrušený akt, totiž ukladá absolútnu a bezpodmienečnú povinnosť prijať v záujme žalobcu, ktorý mal vo veci úspech, opatrenia, ktoré zahŕňa vykonanie zrušujúceho rozsudku, čomu zodpovedá právo žalobcu na splnenie tejto povinnosti v plnom rozsahu.

56

V prípade zrušenia rozhodnutia ukladajúceho pokutu, o aké ide v prejednávanej veci, alebo rozhodnutia nariaďujúceho vymáhanie plnenia, judikatúra na základe tohto pravidla teda uznala právo žalobcu na to, aby sa ocitol v situácii, v ktorej sa nachádzal pred prijatím tohto rozhodnutia, čo zahŕňa najmä vrátenie istiny bez právneho dôvodu zaplatenej pokuty v dôsledku zrušeného rozhodnutia, ako aj vyplatenie úrokov z omeškania (pozri v tomto zmysle rozsudky IPK, bod 29, a Corus, body 50, 52 a 53; uznesenie Holcim, body 30 a 31, a návrhy, ktoré predniesol generálny advokát Bot vo veci Komisia/IPK International, C‑336/13 P, EU:C:2014:2170, body 78 a 79). Súdny dvor v tejto súvislosti zdôraznil, že vyplatenie úrokov z omeškania predstavuje opatrenie vykonania zrušujúceho rozsudku v zmysle článku 266 prvého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom má za cieľ paušálne nahradiť stratu požitkov vyplývajúcich z pohľadávky a prinútiť dlžníka, aby čo najskôr vykonal zrušujúci rozsudok (rozsudok IPK, body 29 a 30).

57

V prejednávanej veci sa Komisia na účely vykonania rozsudku Printeos a na odôvodnenie svojho rozhodnutia nepriznať žalobkyni úroky opierala najmä o sporné ustanovenie.

58

Za týchto okolností výhrade uvedenej žalobkyňou, podľa ktorej Komisia nesprávne uplatnila článok 85a nariadenia č. 2341/2002 namiesto sporného ustanovenia, ktoré ho nahradilo (pozri bod 40 vyššie), nemožno vyhovieť. Ako tvrdí Komisia, článok 2 ods. 3 druhý pododsek rozhodnutia z roku 2014, ktorý žalobkyňa vo veci T‑95/15 nenapadla a stal sa teda právoplatným, tak výslovne odkazuje na článok 90 delegovaného nariadenia č. 1268/2012 v súvislosti s možnosťou dotknutého podniku predbežne uhradiť pokutu. Toto posúdenie nemožno spochybniť tým, že informačná poznámka, ktorá bola zaslaná žalobkyni emailom 16. februára 2015, ešte omylom odkazovala na článok 85a nariadenia č. 2341/2002, čo samotná Komisia priznáva. Okrem toho žalobkyňa nespochybňuje, že v prejednávanej veci v referenčnom období výnos z investície istiny pokuty do fondu BUFI nevyniesol nijaký úrok, ale bol záporný, a že Komisia teda dodržala kritériá uplatnenia sporného ustanovenia.

59

Vzhľadom na judikatúru citovanú v bode 56 vyššie treba teda preskúmať, či v prejednávanej veci nevyplatenie úrokov z omeškania Komisiou a uplatnenie sporného ustanovenia predstavovalo vykonanie rozsudku Printeos v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z článku 266 prvého odseku ZFEÚ.

60

Ako uznala Komisia na pojednávaní, sporné ustanovenie má vzhľadom na svoj regulačný kontext a svoje jasné znenie spolu s výslovným odkazom na opravné prostriedky a najmä na situáciu, v ktorej bola pokuta uložená rozhodnutím zrušená, za cieľ uplatniť požiadavky stanovené v článku 266 prvom odseku ZFEÚ. Komisia tiež vo svojich písomných vyjadreniach potvrdila, že sporné ustanovenie bolo prijaté s cieľom uviesť právnu úpravu do súladu s požiadavkami uznanými judikatúrou, a to s požiadavkami vyplývajúcimi z rozsudku Corus a uznesenia Holcim.

61

Sporné ustanovenie treba preto vykladať s prihliadnutím na požiadavky vyplývajúce z článku 266 prvého odseku ZFEÚ v rozsahu, v akom to jeho znenie umožňuje. Z ustálenej judikatúry vyplýva, že text sekundárneho práva Únie sa má totiž, pokiaľ je to možné, vykladať v zmysle jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy a so všeobecnými zásadami práva Únie. Naproti tomu takéto stanovisko nemôže viesť k neprípustnému výkladu contra legem uvedeného textu, ak je jeho zmysel jasný a jednoznačný a nemôže byť predmetom takého výkladu [pozri v tomto zmysle rozsudok z 28. februára 2017, Yingli Energy (China) a i./Rada, T‑160/14, neuverejnený, EU:T:2017:125, body 151 a 152 a citovanú judikatúru; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 29. júna 2017, Popławski, C‑579/15, EU:C:2017:503, bod 33 a citovanú judikatúru]. Pokiaľ ide teda o ustanovenie, ktorého zmysel je jasný a jednoznačný, preskúmanie jeho súladu s ustanoveniami Zmluvy a so všeobecnými zásadami práva Únie v prípade, ak je vznesená námietka nezákonnosti v zmysle článku 277 ZFEÚ, prináleží len Všeobecnému súdu.

62

Delegované nariadenie č. 1268/2012 nespresňuje zmysel výrazu „spolu s úrokovými výnosmi“ použitý v spornom ustanovení. Konkrétne tieto úroky nekvalifikuje ako „z omeškania“ podobne ako úroky, na ktoré sa vzťahuje jeho článok 83. Takisto článok 83 ods. 4 rozpočtového nariadenia, teda právny základ sporného ustanovenia, tiež len nejednoznačne uvádza „vzniknuté úroky“. Naproti tomu článok 78 ods. 4 toho istého rozpočtového nariadenia týkajúci sa stanovovania pohľadávok Únie vo vzťahu k dlžníkovi výslovne odkazuje na pojem „úroky z omeškania“. Okrem toho v odpovedi na písomné a ústne otázky položené Všeobecným súdom v tejto súvislosti Komisia v podstate tvrdila, že „vzniknuté úroky“ v tomto zmysle nepredstavujú ani úroky z omeškania, ani kompenzačné úroky, ale že ide o úroky sui generis, ktoré sa vzťahujú výlučne na výnos alebo návratnosť, ktorú možno dosiahnuť uložením istiny na určitý účet alebo investovaním do finančných aktív.

63

Komisia sa v tejto súvislosti v podstate domnieva, že sporné ustanovenie, ako aj ostatné ustanovenia delegovaného nariadenia č. 1268/2012 predstavujú ucelenú právnu úpravu v oblasti úrokov, ktoré sa majú priznať v prípade vrátenia dlhu v nadväznosti na zrušenie rozhodnutia, ktorým sa ukladá pokuta, ktorá jej v zásade bráni priznať úroky, ak, ako v prejednávanej veci, nie sú splnené podmienky sporného ustanovenia. Naproti tomu nezávisle od uplatnenia uvedeného ustanovenia Komisia nevylučuje ani možnosť vyplatiť kompenzačné úroky s cieľom nahradiť škodu, ani možnosť vyplatiť úroky z omeškania v prípade oneskoreného vrátenia istiny pokuty. Komisia v každom prípade usudzuje, že v prejednávanej veci nebola v omeškaní s vyplatením, ktoré by mohlo odôvodňovať priznanie úrokov z omeškania, ale presadzuje, že išlo o okamžité a s náležitou starostlivosťou vykonané vrátenie istiny pokuty žalobkyni ešte skôr, než sa stal rozsudok Printeos právoplatným, pričom tak vylučuje, že došlo k omeškaniu vo vyplatení.

64

Ako bolo uznané judikatúrou citovanou v bode 56 vyššie, povinnosť, ktorá vyplýva z článku 266 prvého odseku ZFEÚ a ktorá spočíva vo vyplatení úrokov z omeškania po vyhlásení rozsudku, ktorým sa retroaktívne ruší rozhodnutie o nariadení vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu alebo o uložení pokuty, má za cieľ najmä paušálne nahradiť stratu požitkov vyplývajúcich z dotknutej pohľadávky. Judikatúra v tejto súvislosti zohľadňuje skutočnosť, že vďaka ex tunc zrušenia uvedeného rozhodnutia, táto požiadavka existuje od okamihu, keď jej príjemca bez právneho dôvodu uhradil požadovanú sumu, takže od tohto štádia sa autor daného rozhodnutia ako dlžník nevyhnutne ocitol v omeškaní s vyplatením (pozri v tomto zmysle rozsudky IPK, body 30 a 76, a Corus, body 50 až 54). Je nutné spresniť, že táto judikatúra nerozlišuje podľa toho, či ide o situáciu, ktorá nastala po zrušení rozhodnutia o nariadení vydania plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu alebo rozhodnutia o uložení pokuty, ale sa uplatňuje na všetky pohľadávky, ktoré vznikli po retroaktívnom zrušení určitého opatrenia prijatého inštitúciou, a to bez toho, aby tým bol dotknutý rozsah sporného ustanovenia a jeho uplatniteľnosť v prejednávanej veci.

65

Komisia teda nesprávne tvrdí, že od 9. marca 2015, teda odo dňa, keď žalobkyňa bez právneho dôvodu predbežne uhradila istinu uloženej pokuty, nebola v omeškaní s vyplatením, a preto nemusela vyplatiť úroky z omeškania. Keďže rozhodnutie z roku 2014 bolo retroaktívne zrušené, Komisia sa od uvedeného predbežného zaplatenia nevyhnutne ocitla v omeškaní vrátenia tejto istiny. Bola teda povinná vyplatiť úroky z omeškania v súlade s článkom 266 prvým odsekom ZFEÚ, aby konala v súlade so zásadou restitutio in integrum a paušálne nahradila žalobkyni stratu požitkov vyplývajúcich z uvedenej sumy.

66

Tiež z toho vyplýva, že Komisia sa nesprávne domnievala, že sporné ustanovenie jej bránilo splniť si absolútnu a bezpodmienečnú povinnosť vyplatiť úroky z omeškania podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ. V každom prípade toto ustanovenie nemôže ani ovplyvniť túto povinnosť, ani vylúčiť takéto vyplatenie, pretože výraz „vzniknuté úroky“, ktorý je v ňom uvedený, nemožno kvalifikovať ako „úroky z omeškania“ alebo ako paušálnu náhradu v zmysle judikatúry uvedenej v bode 64 vyššie, ale ako výlučné označenie skutočného pozitívneho výnosu z investovania dotknutej sumy.

67

Žalobkyňa preto z právneho hľadiska správne tvrdí, že Komisia bola po vyhlásení rozsudku Printeos a nezávisle od sporného ustanovenia povinná podľa článku 266 prvého odseku ZFEÚ v zmysle, v akom ho vykladá judikatúra, ako vykonávacie opatrenie uvedeného rozsudku vrátiť istinu pokuty, ale aj vyplatiť úroky z omeškania, aby paušálne nahradila stratu požitkov vyplývajúcich z uvedenej sumy za referenčné obdobie a že na tieto účely nedisponuje voľnou úvahou.

68

V tejto súvislosti sa musí argumentácia Komisie založená na prípadnom bezdôvodnom obohatení žalobkyne zamietnuť z dôvodu záporného výnosu z istiny pokuty počas referenčného obdobia, či dokonca na nadmernej kompenzácii vyplývajúcej z vrátenia nominálnej hodnoty uvedenej sumy, pretože takéto chápanie je v priamom rozpore s logikou paušálnej náhrady spočívajúcej v priznaní úrokov z omeškania, zdôraznenou judikatúrou.

69

Za týchto okolností vzhľadom na absolútnu a bezpodmienečnú povinnosť, ktorú Komisii ukladá článok 266 prvý odsek ZFEÚ vyplatiť takéto úroky bez toho, aby v tejto súvislosti disponovala voľnou úvahou, je nutné dospieť k záveru o existencii dostatočne závažného porušenia tejto právnej normy, ktoré môže viesť ku vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie v zmysle článku 266 druhého odseku ZFEÚ v spojení s článkom 340 druhým odsekom ZFEÚ. Za týchto podmienok nie je potrebné rozhodnúť o ostatných výhradách vznesených žalobkyňou v tejto súvislosti, ani o námietke nezákonnosti vznesenej proti spornému ustanoveniu.

70

Je nutné pripomenúť, že podmienka týkajúca sa príčinnej súvislosti zakotvená v článku 340 druhom odseku ZFEÚ sa týka existencie príčinnej súvislosti s dostatočne priamym účinkom medzi vytýkaným protiprávnym konaním inštitúcií a uvádzanou škodou (pozri rozsudky z 18. marca 2010, Trubowest Handel a Makarov/Rada a Komisia, C‑419/08 P, EU:C:2010:147, bod 53 a citovanú judikatúru, a z 30. mája 2017, Safa Nicu Sepahan/Rada, C‑45/15 P, EU:C:2017:402, bod 61 a citovanú judikatúru).

71

V prejednávanej veci skutočnosť, že Komisia si nesplnila svoju povinnosť priznať úroky z omeškania na základe článku 266 prvého odseku ZFEÚ, predstavuje príčinnú súvislosť s dostatočne priamym účinkom so škodou spôsobenou žalobkyni. Táto škoda sa rovná strate uvedených úrokov z omeškania počas referenčného obdobia, ktoré predstavujú paušálnu náhradu škody za stratu požitkov vyplývajúcich z istiny pokuty v tom istom období a zodpovedajú uplatniteľnej refinančnej sadzbe ECB zvýšenej, ako bolo požadované v prejednávanej veci, o dva percentuálne body (pozri bod 74 nižšie).

72

Komisia v tejto súvislosti nemôže žalobkyni vytýkať, že sa slobodne rozhodla predbežne uhradiť pokutu namiesto zloženia finančnej zábezpeky, ktorá by navyše tiež predstavovala finančné náklady, hoci poznala alebo mala poznať podmienky vrátenia stanovené v spornom ustanovení po vyhlásení prípadného zrušujúceho rozsudku. Ako to pripúšťa samotná Komisia, v súlade s článkom 278 ZFEÚ v prípade neexistencie odkladného účinku žaloby podanej proti rozhodnutiu, ktorým sa ukladá pokuta, ktoré predstavuje exekučný titul, predbežné zaplatenie pokuty predstavuje zásadnú a prvoradú povinnosť dotknutého podniku, ktorú navyše v prejednávanej veci požaduje článok 2 ods. 2 rozhodnutia z roku 2014. Z toho vyplýva, že skutočnosť, že si žalobkyňa zvolila možnosť predbežne zaplatiť pokutu, je logický dôsledok tohto rozhodnutia a nemôže viesť k zániku príčinnej súvislosti medzi napadnutou protiprávnosťou a spôsobenou škodou.

73

Pokiaľ ide výšku škody, ktorá sa má nahradiť, treba konštatovať, že v prejednávanej veci Komisia nespochybnila hlavnú sumu náhrady vo výške 184592,95 eura ako takú, ktorú žalobkyňa žiada ako náhradu vzniknutých a nevyplatených úrokov z omeškania od 9. marca 2015, ale len ich zvýšenie o 3,5 percentuálneho bodu namiesto dvoch percentuálnych bodov podľa referenčnej sadzby ECB (pozri bod 44 vyššie). Za týchto okolností je namieste rozhodnúť tak, že požadovanú hlavnú sumu možno v prejednávanej veci nahradiť.

74

Vzhľadom na toto konštatovanie a skutočnosť, že žalobkyňa v rámci prvého žalobného návrhu len navrhla náhradu škody, ktorej výška zahŕňa úroky z omeškania s refinančnou sadzbou ECB zvýšenú len o dva percentuálne body, zásada ne ultra petita zakazuje Všeobecnému súdu ísť nad rámec tohto nároku (rozsudok z 19. mája 1992, Mulder a i./Rada a Komisia, C‑104/89 a C‑37/90, EU:C:1992:217, bod 35). V tejto súvislosti je návrh žalobkyne predložený na pojednávaní na rozšírenie zvýšenia na 3,5 percentuálneho bodu, podobne ako jej žiadosť urobená v jej emaile z 26. januára 2017 (pozri bod 22 vyššie), oneskorená a v rozpore so zásadou nemennosti návrhov účastníkov konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z 9. novembra 2017, HX/Rada, C‑423/16 P, EU:C:2017:848, bod 18). Napokon žalobkyňa len subsidiárne, teda v prípade zamietnutia hlavného návrhu, požiadala o priznanie úrokovej sadzby, o ktorej rozhodne Všeobecný súd ako o primeranej.

75

Tento návrh o zvýšenie treba preto zamietnuť a stanoviť sumu, ktorú možno nahradiť, na 184592,95 eura.

76

Keďže žalobkyňa v rámci svojho druhého žalobného návrhu navrhla, aby jej boli priznané úroky z omeškania z nahraditeľnej sumy, uvedenej v bode 75 vyššie, treba priznať úroky z omeškania odo dňa vyhlásenia tohto rozsudku až do úplného zaplatenia Komisiou a ako bolo požadované, s refinančnou sadzbou ECB zvýšenou o 3,5 percentuálneho bodu, a to analogicky k článku 83 ods. 2 písm. b) delegovaného nariadenia č. 1268/2012 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. januára 2017, Gascogne Sack Deutschland a Gascogne/Európska únia, T‑577/14, EU:T:2017:1, body 178 a 179).

77

Tento návrh však treba zamietnuť v rozsahu, v akom sa týka priznania úrokov z omeškania od 1. februára 2017.

78

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba návrhu na náhradu škody vyhovieť v rozsahu uvedenom v prvom žalobnom návrhu, pričom nie je potrebné rozhodnúť o návrhu podanom subsidiárne na zrušenie sporného emailu.

79

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku sa účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, uloží povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže Komisia nemala vo veci v podstatnej časti úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi žalobkyne.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia rozšírená komora),

rozhodol takto:

Okolnosti predchádzajúce sporu

Konanie a návrhy účastníkov konania

Právny rámec

O predmete sporu

O hlavnom návrhu na náhradu škody v rámci prvého žalobného návrhu

Pripomenutie tvrdení účastníkov konania

O podmienkach vzniku mimozmluvnej zodpovednosti Únie

O existencii dostatočne závažného porušenia článku 266 prvého odseku ZFEÚ

O uplatniteľnosti sporného ustanovenia a povinnosti vyplatiť úroky z omeškania z hľadiska článku 266 prvého odseku ZFEÚ

O príčinnej súvislosti a škode, ktorá sa má nahradiť

O návrhu na priznanie úrokov z omeškania v rámci druhého žalobného návrhu

O trovách