28.8.2017   

SK

Úradný vestník Európskej únie

C 283/14

1.

Majú sa ustanovenia článku 263 prvého, druhého a tretieho odseku v spojení s ustanovením článku 256 odsekom 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať v tom zmysle, že na žalobu podanú proti správnym aktom, týkajúcim sa začatia konania, dokazovania a nezáväzných návrhov, ktoré prijali príslušné vnútroštátne orgány (špecifikované v bode 1 tohto uznesenia) v rámci konania upraveného v článkoch 22 a 23 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/36/EÚ z 26. júna 2013 (1), v článku 1 piateho odseku, v článku 4 odseku 1 písm. c) a v článku 15 nariadenia Rady (EÚ) č. 1024/2013 z 15. októbra 2013 (2), v článkoch 85, 86 a 87 nariadenia Európskej centrálnej banky č. 468/2014 zo 16. apríla 2014 (3), ako aj v článkoch 19, 22 a 25 talianskeho Testo unico bancario (kodifikované znenie zákonov o bankovníctve), sa vzťahuje právomoc súdov Únie alebo právomoc vnútroštátnych súdov?

2.

Možno konkrétne konštatovať právomoc súdov Únie v prípade, že napadnuté akty nie sú predmetom všeobecnej žaloby o neplatnosť, ale žaloby o neplatnosť úkonu z dôvodu údajného porušenia alebo obchádzania res iudicata vyplývajúcej z rozsudku Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) č. 882/2016 z 3. marca 2016, podaného v rámci konania vo veci žaloby na splnenie súdom uloženej povinnosti správneho orgánu podľa článkov 112 a nasledujúcich talianskeho Codice del processo amministrativo (Správny súdny poriadok) – t. j. v rámci osobitého inštitútu vnútroštátnej úpravy správneho súdneho konania –, pričom rozhodnutie o tomto návrhu predpokladá výklad a určenie objektívnych hraníc rozsúdenej veci vyplývajúcej z uvedeného rozsudku, a to podľa vnútroštátnej právnej úpravy?