–

C. Plessers, v zastúpení: J. Nulens a M. Liesens, advocaten,

–

Prefaco NV, v zastúpení: J. Van Acker a S. Sonck, advocaten,

–

belgická vláda, v zastúpení: M. Jacobs a L. Van den Broeck, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci C. Raymaekers, advocaat,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. van Beek a M. Van Hoof, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 3 až 5 smernice Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov (Ú. v. ES L 82, 2001, s. 16; Mim. vyd. 05/004, s. 98).

2

Táto otázka bola predložená v rámci sporu medzi pani Christou Plessersovou a spoločnosťou Prefaco NV a Belgische Staat (Belgicko) vo veci zákonnosti prepustenia pani Plessersovej.

3

Článok 3 ods. 1 prvý pododsek smernice 2001/23 stanovuje:

„Práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.“

4

Podľa článku 4 tejto smernice:

„1.   Prevod podniku, závodu alebo časti podniku alebo závodu nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.

Členské štáty môžu ustanoviť, že prvý pododsek sa nebude vzťahovať na niektoré špecifické kategórie zamestnancov, ktorých pracovné predpisy alebo prax členských štátov nechránia pred prepustením.

2.   Ak dôjde k zrušeniu pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, že prevod má za následok zásadnú zmenu pracovných podmienok v neprospech zamestnanca, zodpovednosť za skončenie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu sa bude pripisovať zamestnávateľovi.“

5

Podľa článku 5 ods. 1 tejto smernice:

„Pokiaľ členské štáty nezabezpečia inak, články 3 a 4 neplatia pre prevody podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, ktoré bolo ustanovené v súvislosti s likvidáciou majetku prevádzateľa a ktoré je pod dozorom príslušného verejného orgánu (ktorým môže byť profesionálny odborník vo veciach platobnej neschopnosti, splnomocnený príslušným verejným orgánom).“

6

Článok 22 wet betreffende de continuïteit van de ondernemingen (zákon o kontinuite podnikov) z 31. januára 2009 (Belgisch Staatsblad, 9. februára 2009, s. 8436) v znení uplatniteľnom na spor vo veci samej (ďalej len „WCO“) uvádza:

„Pokiaľ súd nerozhodol o návrhu na súdnu reorganizáciu, či už bola žaloba podaná alebo exekučné konanie začaté pred alebo po podaní návrhu:

7

Článok 60 prvý odsek WCO uvádza:

„Rozsudok, ktorý nariaďuje prevod, určí zástupcu súdu povereného organizáciou a výkonom prevodu v mene a na účet dlžníka. Určí predmet prevodu alebo ponechá túto otázku na posúdenie zástupcom súdu.“

8

Podľa článku 61 ods. 4 WCO:

„Voľba pracovníkov, ktorých si želá previesť, prináleží nadobúdateľovi. Táto voľba musí byť založená na technických, hospodárskych a organizačných dôvodoch a musí byť uskutočnená bez rozlišovania medzi pracovníkmi zakázaného zákonom, najmä na základe činnosti vykonávanej ako zástupca zamestnancov prevádzaného podniku alebo časti podniku.

Neexistencia rozlišovania zakázaného v tomto zmysle sa považuje za preukázanú vtedy, keď je dodržaný pomer pracovníkov a ich zástupcov, ktorí pôsobili v prevádzanom podniku alebo časti podniku a ktorí boli vybraní nadobúdateľom, v celkovom počte vybraných pracovníkov.“

9

Článok 62 WCO stanovuje:

„Zástupca poverený súdom organizuje a vykonáva prevod nariadený súdom prostredníctvom predaja alebo prevodu hnuteľného alebo nehnuteľného majetku, ktorý je nutný alebo užitočný na zachovanie celkovej ekonomickej činnosti podniku alebo jej časti.

Vyžiada si ponuky, pričom zabezpečuje predovšetkým zachovanie celkovej činnosti podniku alebo jej časti a zohľadňuje práva veriteľov. …

…“

10

Pani Plessersová bola od 17. augusta 1992 do apríla 2013 zamestnaná v spoločnosti Echo NV v Hoenthalen‑Helchteren (Belgicko).

11

Dňa 23. apríla 2012 začal Rechtbank van koophandel te Hasselt (Obchodný súd Hasselt, Belgicko) na návrh spoločnosti Echo konanie o súdnej reorganizácii s cieľom získať súhlas veriteľov podľa článkov 44 až 58 WCO. Tejto spoločnosti bol najprv do 23. októbra 2012 a potom do 22. apríla 2013 povolený odklad.

12

Dňa 19. februára 2013, teda pred uplynutím odkladu, vyhovel Rechtbank van koophandel te Hasselt (Obchodný súd Hasselt) návrhu podanému spoločnosťou Echo na zmenu prevodu so súhlasom na prevod pod dozorom súdu.

13

Dňa 22. apríla 2013 súd povolil povereným zástupcom, aby previedli hnuteľný a nehnuteľný majetok na spoločnosť Prefaco, jednu z dvoch spoločností uchádzajúcich sa o nadobudnutie spoločnosti Echo. Vo svojom návrhu Prefaco ponúkla prevzatie 164 pracovníkov, teda približne dvoch tretín všetkých zamestnancov spoločnosti Echo.

14

Dohoda o prevode bola podpísaná v ten istý deň. V prílohe 9 tejto dohody bol uvedený zoznam preberaných pracovníkov. Meno pani Plessersovej sa na tomto zozname nenachádzalo.

15

Okrem toho uvedená dohoda uvádzala, že prevod nadobudne účinnosť dva pracovné dni po dni vydania uvedeného rozsudku udeľujúceho povolenie zo strany Rechtbank van koophandel te Hasselt (Obchodný súd Hasselt).

16

Dňa 23. apríla 2013 Prefaco telefonicky kontaktovala prevzatých pracovníkov a požiadala ich, aby sa v nasledujúci deň dostavili na účely výkonu svojich pracovných povinností. Dňa 24. apríla 2013 Prefaco tento prevod písomne potvrdila. Pokiaľ ide o ostatných pracovníkov, títo boli telefonicky kontaktovaní súdom poverenými zástupcami a informovaní listom z 24. apríla 2013, že Prefaco ich neprevezme.

17

Znenie tohto listu bolo takéto:

„Tento list je úradným oznámením v súlade s článkom 64 ods. 2 [WCO]. Činnosti [spoločnosti Echo] boli ukončené k 22. aprílu 2013. Vzhľadom na to, že Vás vyššie uvedení nadobúdatelia neprevzali, považujte tento list za výpoveď zmluvy zo strany Vášho zamestnávateľa, [spoločnosti Echo]. Ako prípadný veriteľ spoločnosti [Echo] môžete prihlásiť svoju pohľadávku u doleuvedených zástupcov poverených súdom…“.

18

Zástupcovia poverení súdom tiež doručili pani Plessersovej tlačivo uvádzajúce 23. apríl 2013 ako deň vypovedania zmluvy.

19

Listom zo 7. mája 2013 pani Plessersová vyzvala Prefaco, aby ju zamestnala. Podľa jej názoru Prefaco začala prevádzkovať podnik v Houthalene‑Helchterene od 22. apríla 2013 odo dňa, kedy Rechtbank van koophandel te Hasselt (Obchodný súd Hasselt) vyhlásil svoj rozsudok.

20

Prefaco odmietla túto žiadosť listom zo 16. mája 2013, pričom poukázala na článok 61 ods. 4 WCO, ktorý dáva nadobúdateľovi právo vybrať si pracovníkov, ktorých si želá či neželá previesť, pokiaľ je na jednej strane taká voľba založená na technických, hospodárskych alebo organizačných dôvodoch a na druhej strane nedochádza k zakázanému rozlišovaniu medzi pracovníkmi. Prefaco dodala, že nie je viazaná povinnosťou zamestnať pani Plessersovú po skončení jej pracovnej zmluvy so spoločnosťou Echo.

21

Návrhom z 11. apríla 2014 podala pani Plessersová žalobu na Arbeidsrechtbank te Antwerpen (Súd pre pracovnoprávne spory Antverpy, Belgicko).

22

Okrem toho 24. júla 2015 pani Plessersová navrhla nútený vstup Belgického kráľovstva do konania.

23

Rozsudkom z 23. mája 2016 Arbeidsrechtbank te Antwerpen (Súd pre pracovnoprávne spory Antverpy) odmietol všetky návrhy pani Plessersovej ako nedôvodné a uložil jej povinnosť nahradiť všetky trovy konania.

24

Pani Plessersová sa odvolala proti tomuto rozsudku na Arbeidshof te Antwerpen, afeling Hasselt (Súd pre pracovnoprávne spory Antverpy, oddelenie Hasselt, Belgicko), ktorý rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru túto prejudiciálnu otázku:

„Je právo voľby nadobúdateľa, ktoré upravuje článok 61 ods. 4 [WCO]…, zlučiteľné so smernicou [2001/23], najmä s článkami 3 a 5 tejto smernice, pokiaľ sa taká ‚súdna reorganizácia prevodom pod dozorom súdu‘ uskutočnila so zreteľom na zachovanie celého podniku prevádzateľa alebo jeho časti, resp. jeho činností?“

25

Prefaco vyjadrila pochybnosti o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania a uviedla, že podľa jej názoru predmetná otázka nie je relevantná pre vyriešenie sporu vo veci samej. V skutočnosti, keďže v tomto spore stoja proti sebe dvaja jednotlivci, sa pani Plessersová nemôže odvolávať na smernicu 2001/23 s cieľom vylúčiť uplatnenie jasného vnútroštátneho ustanovenia.

26

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že prislúcha výlučne vnútroštátnemu súdu, ktorému bol spor predložený a ktorý musí prevziať zodpovednosť za vydané súdne rozhodnutie, aby posúdil osobitosti veci, najmä relevantnosť otázok, ktoré kladie Súdnemu dvoru. Preto ak sa uvedené otázky týkajú výkladu ustanovení práva Únie, Súdny dvor je v zásade povinný rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 24, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 31).

27

Z toho vyplýva, že pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí domnienka relevantnosti. Súdny dvor môže odmietnuť návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný vnútroštátnym súdom len vtedy, ak je zjavné, že požadovaný výklad alebo posúdenie platnosti právneho predpisu Únie nemá nijakú súvislosť s existenciou alebo predmetom sporu vo veci samej, ak ide o hypotetický problém, alebo aj ak Súdny dvor nedisponuje skutkovými ani právnymi podkladmi potrebnými na užitočnú odpoveď na otázky, ktoré mu boli položené (rozsudky zo 16. júna 2015, Gauweiler a i., C‑62/14, EU:C:2015:400, bod 25, ako aj zo 7. februára 2018, American Express, C‑304/16, EU:C:2018:66, bod 32).

28

Keďže sa otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, týka výkladu smernice 2001/23, treba poznamenať, že v prípade sporu medzi jednotlivcami, podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora smernica nemôže sama osebe zakladať povinnosti na strane jednotlivca, a preto sa jej nemožno dovolávať voči jednotlivcovi. Súdny dvor však taktiež opakovane rozhodol, že zo smernice vyplývajúca povinnosť členských štátov dosiahnuť výsledok stanovený touto smernicou, ako aj povinnosť týchto členských štátov prijať všetky potrebné opatrenia všeobecnej alebo osobitnej povahy na zabezpečenie plnenia tejto povinnosti, sa vzťahuje na všetky orgány členských štátov vrátane súdnych orgánov v rozsahu ich právomocí (rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 30 a citovaná judikatúra).

29

Z toho vyplýva, že vnútroštátne súdy musia pri uplatňovaní vnútroštátneho práva, ktorého výklad majú podať, zohľadniť všetky predpisy tohto práva a uplatniť výkladové metódy, ktoré toto právo uznáva, aby bolo v čo najväčšej možnej miere vykladané v zmysle znenia textu, ako aj účelu predmetnej smernice, aby bol dosiahnutý výsledok stanovený smernicou, a prispôsobiť sa tak článku 288 tretiemu odseku ZFEÚ (rozsudok z 19. apríla 2016, DI, C‑441/14, EU:C:2016:278, bod 31 a citovaná judikatúra).

30

Vzhľadom na uvedené sa nemožno domnievať, že otázka, ktorú položil vnútroštátny súd, nesúvisí s predmetom sporu vo veci samej alebo že ide o problém hypotetickej povahy.

31

Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

32

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry v rámci konania na základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom, zakotveného v článku 267 ZFEÚ, prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci, ktorú prejednáva. Z tohto pohľadu Súdnemu dvoru prislúcha prípadne preformulovať otázky, ktoré sú mu predložené. Navyše Súdny dvor môže vziať do úvahy aj ustanovenia práva Únie, na ktoré sa vnútroštátny súd v znení svojej otázky neodvolával (rozsudky z 13. októbra 2016, M. a S., C‑303/15, EU:C:2016:771, bod 16 a citovaná judikatúra, ako aj z 31. mája 2018, Zheng, C‑190/17, EU:C:2018:357, bod 27).

33

Svojou prejudiciálnou otázkou vnútroštátny súd v zásade vyzýva Súdny dvor, aby rozhodol o tom, či je vnútroštátne právne ustanovenie, ktoré uvádza, v súlade s článkami 3 a 5 smernice 2001/23.

34

Takto formulovaná otázka by však na jednej strane viedla Súdny dvor k tomu, aby v rámci konania začatého podľa článku 267 ZFEÚ posudzoval súlad vnútroštátnych právnych noriem s právom Únie, čo mu neprináleží (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. marca 2015, OTP Bank, C‑672/13, EU:C:2015:185, bod 29).

35

Na druhej strane, hoci táto otázka výslovne neodkazuje na článok 4 smernice 2001/23, v prípade, pokiaľ ide o ochranu pracovníkov pred prepustením zo strany prevádzajúceho alebo nadobúdateľa na základe prevodu, je tento článok relevantný pre odpoveď, ktorá sa má poskytnúť vnútroštátnemu súdu.

36

Za týchto okolností treba položenú otázku preformulovať tak, že sa v zásade pýta, či sa má smernica 2001/23, najmä jej články 3 až 5, vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v spore vo veci samej, ktorá v prípade prevodu podniku, ku ktorému dochádza v rámci konania o súdnej reorganizácii prevodom pod dozorom súdu uplatneného so zreteľom na zachovanie celého podniku prevádzateľa alebo jeho činností alebo časti podniku prevádzateľa alebo jeho činností, poskytuje nadobúdateľovi právo vybrať si pracovníkov, ktorých si želá prevziať.

37

V tejto súvislosti treba najprv pripomenúť, že podľa článku 5 ods. 1 smernice 2001/23 sa okrem prípadu, že členské štáty stanovia inak, články 3 a 4 smernice 2001/23 neuplatnia pri prevodoch podnikov, pri ktorých je prevádzateľ subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť začatého s cieľom likvidácie majetku prevádzateľa a prebiehajúceho pod dozorom orgánu verejnej moci.

38

Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že článok 5 ods. 1 smernice 2001/23 sa tým, že v zásade spôsobuje neuplatniteľnosť režimu ochrany pracovníkov v prípade niektorých prevodov podnikov, a teda sa odkláňa od hlavného cieľa tejto smernice, nevyhnutne musí vykladať reštriktívne (rozsudok z 22. júna 2017, Federatie Nederlandse Vakvereniging a i., C‑126/16, EU:C:2017:489, bod 41).

39

Preto treba v prvom rade určiť, či prevod podniku, o aký ide v spore vo veci samej, spadá pod výnimku stanovenú v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23.

40

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že sa treba uistiť, že takýto prevod spĺňa tri kumulatívne podmienky stanovené týmto ustanovením, a to, že prevádzateľ je subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, že toto konanie bolo zahájené na účely likvidácie aktív prevádzateľa a že na toto konanie dohliada príslušný verejný orgán (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. júna 2017, Federatie Nederlandse Vakvereniging a i., C‑126/16, EU:C:2017:489, bod 44).

41

Najskôr, pokiaľ ide o podmienku, že prevádzateľ musí byť subjektom konkurzného konania alebo iného podobného konania riešiaceho platobnú neschopnosť, je potrebné poznamenať, že podľa vnútroštátnych právnych predpisov príslušných pre spor vo veci samej, pokiaľ súd nerozhodol o návrhu na súdnu reorganizáciu, dlžník nemôže byť vyhlásený za úpadcu a v prípade, že ide o spoločnosť, nemôže byť zrušená súdom.

42

Na jednej strane je nesporné, ako uviedol generálny advokát v bode 55 svojich návrhov, že súdne reorganizačné konanie nemožno považovať za konkurzné konanie.

43

Na druhej strane, aj keď súdne reorganizačné konanie, o aké ide v spore vo veci samej, môže viesť k úpadku dotknutého podniku, takýto dôsledok sa nejaví automatickým ani istým.

44

Ďalej, pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej musí byť na účely likvidácie majetku prevádzateľa začaté konanie, z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že túto podmienku nespĺňa konanie, ktorého cieľom je pokračovanie v činnosti dotknutého podniku (rozsudok z 22. júna 2017, Federatie Nederlandse Vakvereniging a i., C‑126/16, EU:C:2017:489, bod 47 a citovaná judikatúra).

45

Ako je však zrejmé zo samotného znenia otázky, príslušný vnútroštátny súd nariadil takéto konanie o súdnej reorganizácii prevodom pod dozorom súdu s cieľom zachovať celú spoločnosť Echo alebo jej časť, alebo jej činnosti alebo ich časť.

46

Napokon, pokiaľ ide o podmienku, podľa ktorej predmetné konanie musí prebiehať pod dozorom príslušného orgánu verejnej moci, na jednej strane z vnútroštátnych právnych predpisov vyplýva, že zástupca poverený súdom určený rozsudkom nariaďujúcim prevod je zodpovedný za organizáciu a výkon prevodu v mene a na účet dlžníka. Na druhej strane si musí tento zástupca vyžiadať ponuky, pričom zabezpečuje predovšetkým zachovanie celkovej ekonomickej činnosti podniku alebo jej časti a zohľadňuje práva veriteľov. V prípade výskytu viacerých porovnateľných ponúk má prednosť ponuka tej osoby, ktorá zabezpečí trvanie zamestnania dohodou sociálnych partnerov.

47

Ako však uviedol generálny advokát v bode 68 svojich návrhov, dozor, ktorý vykonáva súdom určený zástupca v rámci súdnej reorganizácie na základe prevodu pod dozorom súdu, nespĺňa túto podmienku, keďže rozsah tohto dozoru je užší ako rozsah dozoru vykonávaného správcom v rámci konkurzného konania.

48

Z vyššie uvedeného vyplýva, že súdna reorganizácia prevodom pod dozorom súdu, o akú ide v spore vo veci samej, nespĺňa všetky podmienky stanovené v článku 5 ods. 1 smernice 2001/23, a že v dôsledku toho sa na prevod vykonaný za takýchto podmienok nevzťahuje výnimka stanovená v tomto ustanovení.

49

Treba teda konštatovať, že články 3 a 4 smernice 2001/23 zostávajú uplatniteľné na prípad, o ktorý ide v spore vo veci samej.

50

Za týchto okolností treba v druhom rade určiť, či sa články 3 a 4 tejto smernice majú vykladať v tom zmysle, že im odporuje vnútroštátna právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá dáva nadobúdateľovi možnosť vybrať si pracovníkov, ktorých chce prevziať.

51

Na úvod z tohto pohľadu z článku 3 ods. 1 smernice 2001/23 vyplýva, že práva a povinnosti prevádzateľa vyplývajúce z pracovnej zmluvy alebo z pracovnoprávneho vzťahu, ktorý existoval ku dňu prevodu, sa z dôvodu tohto prevodu prevedú na nadobúdateľa.

52

V skutočnosti, ako Súdny dvor opakovane rozhodol, má smernica 2001/23, vrátane svojho článku 3, zaistiť zachovanie práv zamestnancov v prípade zmeny zamestnávateľa tým, že im umožňuje pokračovať v zamestnaní u nového zamestnávateľa za rovnakých podmienok, aké boli dohodnuté s prevádzateľom. Cieľom smernice je zaručiť v čo najväčšom rozsahu pokračovanie pracovnej zmluvy alebo pracovnoprávneho vzťahu s nadobúdateľom v nezmenenej podobe, aby sa zabránilo zhoršeniu situácie dotknutých zamestnancov len zo samotného dôvodu prevodu (pozri v tomto zmysle uznesenie z 15. septembra 2010, Briot, C‑386/09, EU:C:2010:526, bod 26 a citovanú judikatúru).

53

Podľa článku 4 ods. 1 smernice 2001/23 ďalej prevod podniku nemôže byť automaticky dôvodom na prepúšťanie z práce zo strany prevádzateľa alebo nadobúdateľa. Toto ustanovenie však nebráni prepúšťaniu, ku ktorému môže dôjsť z hospodárskych, technických alebo organizačných dôvodov zahŕňajúcich zmeny týkajúce sa pracovníkov.

54

Zo znenia tohto ustanovenia vyplýva, že prepúšťanie, ku ktorému dôjde v súvislosti s prevodom podniku, musí byť odôvodnené hospodárskymi, technickými alebo organizačnými dôvodmi v oblasti zamestnanosti, ktoré vo svojej podstate nesúvisia s prevodom.

55

Súdny dvor rovnako rozhodol, že neexistencia dohody medzi nadobúdateľom a prenajímateľmi o novej nájomnej zmluve, nemožnosť nájsť iný obchodný priestor alebo nemožnosť previesť zamestnancov do iných obchodov môže predstavovať hospodárske, technické alebo organizačné dôvody v zmysle článku 4 ods. 1 smernice 2001/23 (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. októbra 2008, Kirtruna a Vigano, C‑313/07, EU:C:2008:574, bod 46).

56

V tomto prípade z vnútroštátnych právnych predpisov, o ktoré ide v spore vo veci samej, vyplýva, že nadobúdateľ má právo vybrať si pracovníkov, ktorých chce prevziať, ale táto voľba musí byť odôvodnená technickými, ekonomickými a organizačnými dôvodmi a musí sa vykonávať bez zakázaného rozlišovania.

57

Zdá sa však, že takéto vnútroštátne právne predpisy, na rozdiel od prístupu v článku 4 ods. 1 smernice 2001/23, sa nevzťahujú na pracovníkov, ktorí majú byť prepustení, ale na tých, ktorých pracovné zmluvy boli prevedené, pričom sa rozumie, že výber týchto osôb nadobúdateľom je založený na technických, ekonomických a organizačných dôvodoch.

58

Hoci je pravda, že pracovníci, ktorých si predmetný nadobúdateľ nevybral a ktorí teda boli prepustení, sú implicitne, ale nevyhnutne tí pracovníci, u ktorých z pohľadu uvedeného nadobúdateľa neexistujú technické, ekonomické alebo organizačné dôvody pre prevod pracovnej zmluvy, faktom zostáva, že nadobúdateľ nie je povinný preukázať, že k prepúšťaniu v rámci prevodu došlo z technických, ekonomických alebo organizačných dôvodov.

59

Preto sa zdá, že uplatňovanie vnútroštátnych právnych predpisov, o ktoré ide v spore vo veci samej, je takej povahy, že vážne narúša napĺňanie hlavného cieľa smernice 2001/23, ako je uvedený v jej článku 4 ods. 1 a pripomenutý v bode 52 tohto rozsudku, t. j. ochrany pracovníkov pred bezdôvodným prepustením v prípade prevodu podniku.

60

V každom prípade treba pripomenúť, ako už bolo zdôraznené v bodoch 28 a 29 tohto rozsudku, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o spore medzi jednotlivcami a ktorý nemôže podať výklad ustanovení svojho vnútroštátneho práva, ktorý by bol v súlade s neprebratou alebo nesprávne prebratou smernicou, nemá len na základe samotného práva Únie povinnosť upustiť od uplatnenia týchto ustanovení svojho vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami tejto smernice. Účastník konania, ktorý bol poškodený nesúladom vnútroštátneho práva s uvedenou smernicou, sa však môže dovolávať judikatúry vyplývajúcej z rozsudku z 19. novembra 1991, Francovich a i. (C‑6/90 a C‑9/90, EU:C:1991:428), aby prípadne dosiahol od členského štátu náhradu spôsobenej škody (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. augusta 2018, Smith, C‑122/17, EU:C:2018:631, body 49 a 56).

61

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položenú prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že smernica 2001/23, najmä jej články 3 až 5, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v spore vo veci samej, ktorá v prípade prevodu podniku, ku ktorému dochádza v rámci konania o súdnej reorganizácii prevodom pod dozorom súdu uplatneného na účely zachovania celého podniku prevádzateľa alebo jeho činností, alebo časti podniku prevádzateľa alebo jeho činností, stanovuje pre nadobúdateľa právo vybrať si pracovníkov, ktorých si želá prevziať.

62

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto:

Smernica Rady 2001/23/ES z 12. marca 2001 o aproximácii zákonov členských štátov týkajúcich sa zachovania práv zamestnancov pri prevodoch podnikov, závodov alebo častí podnikov alebo závodov, najmä jej články 3 až 5, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide v spore vo veci samej, ktorá v prípade prevodu podniku, ku ktorému dochádza v rámci konania o súdnej reorganizácii prevodom pod dozorom súdu uplatneného na účely zachovania celého podniku prevádzateľa alebo jeho činností, alebo časti podniku prevádzateľa alebo jeho činností, stanovuje pre nadobúdateľa právo vybrať si pracovníkov, ktorých si želá prevziať.