–

Fallimento Traghetti del Mediterraneo SpA, v zastúpení: M. Contaldi, P. Canepa, V. Roppo a S. Sardano, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. De Bellis, avvocato dello Stato,

–

francúzska vláda, v zastúpení: J. Bousin, P. Dodeller, D. Colas a R. Coesme, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Stancanelli a D. Recchia, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 1 písm. b) bodov iv) a v) nariadenia Rady (ES) č. 659/1999 z 22. marca 1999 ustanovujúceho podrobné pravidlá na uplatňovanie článku [108 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 83, 1999, s. 1; Mim. vyd. 08/001, s. 339), článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS (zmeneného na článok 88 ods. 3 ES, teraz článok 108 ods. 3 ZFEÚ), ako aj zásad právnej istoty a ochrany legitímnej dôvery.

2

Tento návrh bol podaný v rámci konania medzi Presidenza del Consiglio dei Ministri (Úrad predsedu vlády, Taliansko) a podnikom Fallimento Traghetti del Mediterraneo SpA (ďalej len „FTDM“) vo veci návrhu na náhradu škody, ktorú tento podnik údajne utrpel z dôvodu, že v rokoch 1976 až 1980 boli poskytnuté dotácie podniku Tirrenia di Navigazione SpA (ďalej len „Tirrenia“), ktorý je konkurentom podniku FTDM.

3

Článok 1 nariadenia č. 659/1999, nazvaný „Definície“, stanovoval:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

4

Článok 15 tohto nariadenia, nazvaný „Vymedzené obdobie [Premlčacia lehota – neoficiálny preklad]“, stanovuje:

„1.   Právomoci Komisie vymáhať pomoc budú predmetom vymedzeného obdobia [podliehajú premlčacej lehote – neoficiálny preklad] desiatich rokov.

2.   Vymedzené obdobie [Premlčacia lehota – neoficiálny preklad] začína dňom, kedy sa protiprávna pomoc udelila príjemcovi buď ako individuálna pomoc alebo ako pomoc podľa schémy pre pomoc. Akýkoľvek akt vykonaný Komisiou alebo členským štátom, konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou preruší vymedzené obdobie [plynutie premlčacej lehoty – neoficiálny preklad]. Po každom prerušení sa začne čas počítať od začiatku. Vymedzené obdobie [Premlčacia lehota – neoficiálny preklad] sa pozastaví na také dlhé obdobie, na aké je rozhodnutie Komisie predmetom konania na Súdnom dvore Európskych spoločenstiev.

3.   Akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou vymedzené obdobie uplynulo [premlčacia lehota uplynula – neoficiálny preklad], sa bude považovať za existujúcu pomoc.“

5

Dotácie, o ktoré ide vo veci samej, boli poskytnuté lodiarskemu podniku Tirrenia, ktorý je konkurentom spoločnosti FTDM, na základe legge n. 684 – Ristrutturazione dei servizi marittimi di preminente interesse nazionale (zákon č. 684 o reštrukturalizácii námorných služieb mimoriadneho národného významu) z 20. decembra 1974 (GURI č. 336 z 24. decembra 1974, ďalej len „zákon č. 684“).

6

Článok 7 zákona č. 684 stanovuje:

„Ministerstvo obchodného námorníctva môže priznať dotácie určené na poskytovanie služieb uvedených v predchádzajúcom článku vo forme uzavretia ročných dohôd ad hoc, a to po dohode s ministerstvom financií a ministerstvom pre štátnu účasť.

Dotácie uvedené v predchádzajúcom odseku musia zabezpečiť, aby služby boli počas obdobia troch rokov prevádzkované za podmienok ekonomickej rovnováhy. Tieto dotácie sa predbežne určujú na základe čistých príjmov, odpisov investičného majetku, prevádzkových nákladov, nákladov na organizáciu a finančných nákladov.

…“

7

Článok 8 zákona č. 684 uvádza:

„Služby zabezpečujúce spojenie s veľkými a malými ostrovmi uvedené v článku 1 písm. c), ako aj prípadné technicky a hospodársky nevyhnutné predĺženia musia zabezpečiť uspokojenie požiadaviek spojených s hospodárskym a sociálnym rozvojom dotknutých regiónov, a najmä regiónu Mezzogiorno.

Ministerstvo obchodného námorníctva preto môže priznať dotácie určené na poskytovanie týchto služieb vo forme uzavretia dohody ad hoc po dohode s ministerstvom financií a ministerstvom pre štátnu účasť na obdobie dvadsiatich rokov.“

8

Podľa článku 9 zákona č. 684:

„Dohoda upravená v predchádzajúcom článku musí obsahovať:

Do 30. júna každého roka sa prispôsobí dotácia poskytovaná pre daný rok, ak sa v priebehu predchádzajúceho roku zmenila aspoň jedna z hospodárskych zložiek označených v dohode, pokiaľ presahuje dvadsatinu hodnoty schválenej na rovnaké miesto pri stanovení predchádzajúcej dotácie.“

9

Článok 18 zákona č. 684 stanovuje:

„Finančné náklady, ktoré vyplývajú z uplatnenia tohto zákona, sú hradené do výšky 93 miliárd lír z fondov už zapísaných do kapitoly 3061 predbežného stavu výdavkov ministerstva obchodného námorníctva na rok 1975 a fondov, ktoré budú zapísané do príslušných kapitol ďalších finančných rokov.“

10

Článok 19 zákona č. 684 uvádza:

„Až do schválenia dohôd upravených týmto zákonom ministerstvo obchodného námorníctva po dohode s ministerstvom financií zaplatí vo forme mesačných platieb preddavky, ktorých celková hodnota nepredstavuje viac ako [deväťdesiat] percent celkovej hodnoty uvedenej v článku 18.“

11

Článok 7 dekrétu prezidenta republiky č. 501 z 1. júna 1979 (GURI č. 285 z 18. októbra 1979), ktorý bol prijatý na účely vykonávania zákona č. 684, spresňuje, že preddavky označené v článku 19 uvedeného zákona sa zaplatia spoločnostiam poskytujúcim služby mimoriadneho národného záujmu až do dňa registrácie aktov o uzavretí nových dohôd zo strany Corte dei conti (Dvor audítorov, Taliansko).

12

Ako vyplýva z rozsudkov z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391), a z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo (C‑140/09, EU:C:2010:335), FTDM a Tirrenia sú dva podniky zaoberajúce sa námornou dopravou, ktoré v 70‑tych rokoch zabezpečovali pravidelné námorné spojenia medzi kontinentálnym Talianskom a ostrovmi Sardínia a Sicília.

13

V roku 1981 podal FTDM proti podniku Tirrenia na Tribunale di Napoli (súd v Neapole, Taliansko) žalobu o náhradu škody, ktorá mu údajne vznikla z dôvodu politiky nízkych cien uplatňovanej uvedeným podnikom v rokoch 1976 až 1980. FTDM tvrdil, že Tirrenia zneužil svoje dominantné postavenie na predmetnom trhu tým, že vďaka verejným dotáciám, ktoré boli vyplatené v rozpore s právom Únie, uplatňoval ceny, ktoré boli výrazne nižšie ako výška nákladov.

14

Žaloba FTDM bola zamietnutá rozsudkom Tribunale di Napoli (súd v Neapole) z 26. mája 1993, ktorý bol potvrdený rozsudkom Corte d’appello di Napoli (Odvolací súd Neapol, Taliansko) z 13. decembra 1996.

15

Kasačný opravný prostriedok podaný proti tomuto rozsudku správcom konkurznej podstaty FTDM, ktorý medzičasom vstúpil do likvidácie, bol zamietnutý rozsudkom Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko) z 19. apríla 2000, ktorým bol okrem iného zamietnutý návrh navrhovateľa kasačného opravného prostriedku, aby bol Súdnemu dvoru predložený návrh na začatie prejudiciálneho konania týkajúci sa zlučiteľnosti zákona č. 684 s právom Únie, z dôvodu, že riešenie prijaté súdom v konaní vo veci samej dodržovalo relevantné právne predpisy a bolo v súlade s judikatúrou Súdneho dvora.

16

Podaním z 15. apríla 2002 správca konkurznej podstaty FTDM podal žalobu na Tribunale di Genova (súd v Janove, Taliansko) proti talianskemu štátu, aby bola voči tomuto štátu vyvodená zodpovednosť z viacerých dôvodov: tým, že pri výkone svojej legislatívnej právomoci poskytol na základe zákona č. 684 pomoc, ktorá je nezlučiteľná so Zmluvou o EHS; tým, že si pri výkone svojej súdnej právomoci nesplnil rozhodnutím Corte di cassazione (Kasačný súd, Taliansko) z 19. apríla 2000 povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor s prejudiciálnymi otázkami, týkajúcimi sa súladu zákona č. 684 s právom Únie, a nakoniec tým, že pri výkone správnej právomoci neinformoval Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) o začatí konania o nesplnení povinnosti Európskou komisiou, pokiaľ ide o tento zákon, čím teda porušil povinnosti lojálnej spolupráce s európskymi inštitúciami.

17

Vo svojej žalobe sa FTDM domáhal toho, aby bola talianskemu štátu uložená povinnosť zaplatiť mu sumu vo výške 9240000 eur na účely náhrady jeho škody.

18

Dňa 14. apríla 2003 Tribunale di Genova (súd v Janove) podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania. Tento návrh na začatie prejudiciálneho konania viedol k vyhláseniu rozsudku z 13. júna 2006, Traghetti del Mediterraneo (C‑173/03, EU:C:2006:391).

19

V nadväznosti na tento rozsudok Tribunale di Genova (súd v Janove) rozsudkom z 27. februára 2009 konštatoval „existenciu protiprávneho konania, ktorého sa dopustil vnútroštátny súd“, a samostatným uznesením nariadil pokračovanie v konaní, aby sa rozhodlo o návrhu na náhradu škody vyplývajúcej z tohto protiprávneho konania. V tomto štádiu uvedeného konania, keď sa tento súd zaoberal otázkou výkladu práva Únie o štátnej pomoci, sa znovu obrátil na Súdny dvor.

20

V rozsudku z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo (C‑140/09, EU:C:2010:335), Súdny dvor rozhodol, že „právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že dotácie poskytnuté za okolností, aké sú vo veci samej, podľa vnútroštátnej právnej úpravy upravujúcej zaplatenie preddavkov pred schválením dohody predstavujú štátnu pomoc, ak tieto dotácie môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušujú alebo môžu spôsobiť narušenie hospodárskej súťaže, čo musí preskúmať vnútroštátny súd“.

21

V rozsudku z 30. júla 2012 Tribunale di Genova (súd v Janove) uložil Úradu predsedu vlády povinnosť zaplatiť podniku FTDM sumu vo výške 2330355,78 eura, navýšenú o menovú infláciu a zákonné úroky, z titulu náhrady škody, ktorú tento podnik utrpel z dôvodu protiprávneho konania štátu pri výkone jeho súdnej právomoci.

22

Proti tomuto rozhodnutiu podal Úrad predsedu vlády hlavné odvolanie a FTDM vedľajšie odvolanie.

23

Rozsudkom z 24. júla 2014 Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov, Taliansko) zrušil uvedené rozhodnutie a rozhodol vo veci samej.

24

Tento súd zamietol návrhy na náhradu škody podniku FTDM založené na zodpovednosti talianskeho štátu v rámci výkonu jeho súdnej a správnej právomoci a súčasne vyhovel návrhu na základe zodpovednosti tohto štátu pri výkone jeho legislatívnej právomoci z dôvodu prijatia zákona č. 684 talianskym parlamentom. V dôsledku toho uložil uvedenému štátu povinnosť zaplatiť FTDM sumu vo výške 2330355,78 eura, navýšenú o menovú infláciu a zákonné úroky, z titulu náhrady škody, ktorú uvedený podnik utrpel.

25

Corte di appello di Genova (Odvolací súd Janov) sa konkrétne domnieval, že dotácie poskytnuté podniku Tirrenia mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, pretože „z dôvodu geografickej blízkosti, trasy, na ktorých prevádzkuje spojenia Tirrenia, mohli prevádzkovať vektory iných členských štátov (osobitne [Španielske kráľovstvo] a [Francúzska republika]), ktoré by však boli na rozdiel od podniku Tirrenia znevýhodnené“.

26

Navyše tento súd zastával názor, že prítomnosť prevádzkovateľov z iných členských štátov na linkách prevádzkovaných podnikom Tirrenia konštatovala Komisia vo svojom rozhodnutí 2001/851/EHS z 21. júna 2001 o štátnej pomoci poskytnutej Talianskou republikou lodiarskej spoločnosti Tirrenia di Navigazione [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES L 318, 2001, s. 9).

27

Okrem iného uvedený súd konštatoval, že s prihliadnutím na významnú hodnotu dotácií vyplatených počas predmetných rokov, teda približne 400 miliárd talianskych lír (ITL), a na skutočnosť, že Tirrenia zabezpečuje aj medzinárodnú dopravu, sa na tieto dotácie takisto vzťahuje zákaz tzv. krížových dotácií.

28

Za týchto podmienok sa Corte d’appello di Genova (Odvolací súd Janov) domnieval, že vzhľadom na to, že dotácie, o ktoré ide vo veci samej, nepredchádzali nadobudnutiu účinnosti Zmluvy o EHS, mali sa považovať za novú pomoc, ktorá podlieha oznamovacej povinnosti podľa článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS, takže v prípade neexistencie takéhoto oznámenia išlo o porušenie práva Únie.

29

Úrad predsedu vlády podal kasačný opravný prostriedok proti tomuto rozsudku na vnútroštátny súd, pričom predovšetkým tvrdil, že dotácie poskytnuté podniku Tirrenia boli nesprávne kvalifikované ako nová pomoc, a nie ako existujúca pomoc.

30

Vnútroštátny súd najprv poznamenáva, že na účely právnej kvalifikácie štátnej pomoci poskytnutej v rámci neliberalizovaného trhu, o aký ide v konaní vo veci samej, ako existujúcej pomoci alebo ako novej pomoci, je potrebné preskúmať uplatniteľnosť článku 1 písm. b) bodu v) nariadenia č. 659/1999 rationae temporis, ako aj jeho pôsobnosť.

31

Tento súd následne zdôrazňuje význam jednej z charakteristických vlastností dotknutého trhu, a síce neexistenciu jeho liberalizácie. Zastáva teda názor, že v bode 143 jeho rozsudku z 15. júna 2000, Alzetta a i./Komisia (T‑298/97, T‑312/97, T‑313/97, T‑315/97, T‑600/97 až T‑607/97, T‑1/98, T‑3/98 až T‑6/98 a T‑23/98, EU:T:2000:151), Súd prvého stupňa Európskych spoločenstiev stanovil zásadu, podľa ktorej schéma pomoci zavedená na trhu, ktorý bol pôvodne uzavretý hospodárskej súťaži, sa musí považovať, pokiaľ je liberalizovaný, za existujúcu schému pomoci, a dodáva, že túto zásadu potvrdil Súdny dvor v bodoch 66 až 69 rozsudku z 29. apríla 2004, Taliansko/Komisia (C‑298/00 P, EU:C:2004:240). Na účely právnej kvalifikácie dotácií, o ktoré ide v prejednávanej veci, ako existujúcej pomoci alebo ako novej pomoci, je potrebné preskúmať aj pôsobnosť uvedenej zásady.

32

Vnútroštátny súd pritom tiež poukazuje na to, že z viacerých vecí týkajúcich sa podniku Gruppo Tirrenia di Navigazione, v ktorých bol vydaný rozsudok Súdneho dvora z 10. mája 2005, Taliansko/Komisia (C‑400/99, EU:C:2005:275), a rozsudky Všeobecného súdu z 20. júna 2007, Tirrenia di Navigazione a i./Komisia (T–246/99, neuverejnený, EU:T:2007:186), a zo 4. marca 2009, Tirrenia di Navigazione a i./Komisia (T–265/04, T–292/04 a T‑504/04, neuverejnený, EU:T:2009:48), vyplýva, že neexistencia liberalizácie trhu námornej kabotáže bola posúdená ako irelevantná na účely kvalifikácie určitých opatrení dotknutých v týchto veciach ako existujúcej pomoci.

33

Napokon si vnútroštátny súd kladie otázku o uplatniteľnosti článku 1 písm. b) bodu iv) nariadenia č. 659/1999 v spojení s článkom 15 tohto nariadenia na dotácie poskytnuté pred nadobudnutím účinnosti uvedeného nariadenia. Podľa tohto súdu z rozsudku zo 16. apríla 2015, Trapeza Eurobank Ergasias (C–690/13, EU:C:2015:235), vyplýva, že tieto ustanovenia by sa mohli uplatňovať na skutkové okolnosti, ktoré predchádzali nadobudnutiu účinnosti uvedeného nariadenia.

34

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

35

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či také dotácie poskytnuté podniku pred dátumom liberalizácie dotknutého trhu, o aké ide vo veci samej, možno kvalifikovať ako existujúcu pomoc len z dôvodu formálnej neexistencie liberalizácie uvedeného trhu v okamihu ich poskytnutia.

36

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že kvalifikácia vnútroštátneho opatrenia ako štátnej pomoci vyžaduje, aby boli splnené všetky nasledujúce podmienky. Po prvé musí ísť o zásah zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov. Po druhé tento zásah musí mať schopnosť ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi. Po tretie zásah musí svojmu príjemcovi poskytovať selektívnu výhodu. Po štvrté musí narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením (pozri rozsudok z 21. decembra 2016, Komisia/World Duty Free Group a i., C‑20/15 P a C‑21/15 P, EU:C:2016:981, bod 53).

37

Vzhľadom na vyššie uvedené treba v takej situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej dotknutý trh ešte nebol formálne otvorený hospodárskej súťaži, overiť, či dotknuté dotácie predstavovali v čase ich poskytnutia štátnu pomoc z dôvodu, že spĺňali podmienky ovplyvňovania obchodu medzi členskými štátmi a narušenia hospodárskej súťaže.

38

V tejto súvislosti treba uviesť, že hoci je pravda, že štátna pomoc sa v zásade môže považovať za existujúcu pomoc, pretože je možné preukázať, že nepredstavovala pomoc v okamihu jej zavedenia, najmä z dôvodu neexistencie liberalizácie na dotknutom trhu, Súdny dvor už rozhodol, že takáto neexistencia liberalizácie nevyhnutne nevylučuje, že opatrenie pomoci môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a že narušuje hospodársku súťaž alebo hrozí jej narušením (pozri v tom zmysle rozsudok z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo, C‑140/09, EU:C:2010:335, bod 49).

39

Štátna pomoc totiž môže ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, aj keď je dotknutý trh len čiastočne otvorený hospodárskej súťaži.

40

Na to, aby zásah zo strany štátu alebo prostredníctvom štátnych prostriedkov mohol ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúšať hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, je postačujúce, že v okamihu nadobudnutia účinnosti opatrenia pomoci existuje na dotknutom trhu stav efektívnej hospodárskej súťaže.

41

Ako uviedol generálny advokát v bode 67 svojich návrhov, v prejednávanej veci okolnosť, že trh námornej kabotáže, o ktorý ide vo veci samej, bol liberalizovaný právnymi predpismi až po poskytnutí dotácií, o ktoré ide vo veci samej, neumožňuje vylúčiť, že tieto dotácie predstavujú pred touto liberalizáciou štátnu pomoc spĺňajúcu podmienky pripomenuté v bode 36 tohto rozsudku.

42

Ako vyplýva z bodu 50 rozsudku z 10. júna 2010, Fallimento Traghetti del Mediterraneo (C‑140/09, EU:C:2010:335), v tejto súvislosti treba pripomenúť, že nemožno na jednej strane vylúčiť, že Tirrenia konkuroval podnikom z iných členských štátov na dotknutých vnútroštátnych linkách, a na druhej strane, že konkuroval takýmto podnikom na medzinárodných linkách a že pri neexistencii oddeleného účtovníctva pre jeho jednotlivé činnosti existovalo riziko krížových dotácií, t. j. nebezpečenstvo, že príjmy získané z jeho činnosti kabotáže, ktoré využili dotácie, o ktoré ide vo veci samej, boli použité na činnosti, ktoré vykonával na uvedených medzinárodných linkách.

43

Zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, tak vyplýva, že aj keď dotknutý trh nebol formálne liberalizovaný, zdá sa, že tento trh bol v čase skutkových okolností vo veci samej konkurenčným trhom a že dotácie poskytnuté podniku Tirrenia mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením.

44

Za týchto podmienok treba zastávať názor, že pokiaľ dotácie, o ktoré ide vo veci samej, spadali v čase ich poskytnutia pod pojem „štátna pomoc“ z dôvodu, že spĺňajú všetky kritériá potrebné na tento účel, najmä, že mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narušiť hospodársku súťaž alebo hroziť jej narušením, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu, tieto opatrenia nemožno v zásade kvalifikovať ako existujúcu pomoc len z dôvodu formálnej neexistencie liberalizácie dotknutého trhu.

45

Vzhľadom na tieto úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že také dotácie poskytnuté podniku pred dátumom liberalizácie dotknutého trhu, o aké ide vo veci samej, nemožno kvalifikovať ako existujúcu pomoc len z dôvodu formálnej neexistencie liberalizácie uvedeného trhu v čase ich poskytnutia, pokiaľ tieto dotácie mohli ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a narúšali hospodársku súťaž alebo hrozili jej narušením, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

46

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd pýta na to, či v takej situácii, o akú ide vo veci samej, treba na účely kvalifikácie predmetných dotácií ako existujúcej pomoci alebo novej pomoci, uplatniť článok 1 písm. b) bod iv) nariadenia č. 659/1999, alebo či je potrebné vychádzať zo zásad ochrany legitímnej dôvery a právnej istoty.

47

Pokiaľ ide najskôr o uplatniteľnosť článku 1 písm. b) bodu iv) tohto nariadenia, je v situácii, o akú ide vo veci samej, v prvom rade dôležité uviesť, že pojem „existujúca pomoc“ uvedený v tomto ustanovení zjavne úzko súvisí s úlohou, ako aj s osobitnými funkciami a právomocami priznanými Komisie v rámci systému kontroly štátnej pomoci.

48

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa uvedeného ustanovenia existujúca pomoc znamená každú pomoc, ktorá sa považuje za existujúcu pomoc podľa článku 15 nariadenia č. 659/1999.

49

Podľa článku 15 ods. 3 tohto nariadenia sa za existujúcu pomoc považuje akákoľvek pomoc, v súvislosti s ktorou uplynula premlčacia lehota desiatich rokov.

50

Článok 15 ods. 2 uvedeného nariadenia zas stanovuje, že akékoľvek opatrenie prijaté Komisiou alebo členským štátom konajúcim na žiadosť Komisie v súvislosti s protiprávnou pomocou preruší plynutie uvedenej premlčacej lehoty a že po každom prerušení začne znovu plynúť tá istá premlčacia lehota.

51

Zo znenia týchto ustanovení vyplýva, že kvalifikácia štátnej pomoci ako existujúcej pomoci v zmysle článku 1 písm. b) bodu iv) toho istého nariadenia v zásade závisí od toho, či Komisia prijala alebo neprijala opatrenia v súvislosti s dotknutou pomocou v premlčacej lehote.

52

Okrem toho podľa článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 právomoci Komisie v oblasti vymáhania štátnej pomoci podliehajú premlčacej lehote desiatich rokov.

53

V druhom rade treba zdôrazniť, že v rámci systému kontroly štátnej pomoci majú vnútroštátne súdy osobitnú úlohu a majú určitú úroveň nezávislosti vo vzťahu ku Komisii, predovšetkým pokiaľ rozhodujú o žalobách o náhradu škody v prípade, že Komisia neprijala rozhodnutie.

54

V tomto ohľade podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora platí, že zavádzanie tohto systému kontroly prináleží na jednej strane Komisii a na druhej strane vnútroštátnym súdom, pričom majú odlišné, no vzájomne sa dopĺňajúce úlohy (rozsudok z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa, C‑284/12, EU:C:2013:755, bod 27 a citovaná judikatúra).

55

Konkrétnejšie, kým posúdenie zlučiteľnosti opatrení pomoci so spoločným trhom patrí do výlučnej právomoci Komisie, ktorej konanie podlieha dohľadu vykonávanému súdmi Únie, vnútroštátne súdy zabezpečujú ochranu práv osôb podliehajúcich ich právomoci v prípade porušenia povinnosti vopred oznámiť Komisii štátnu pomoc, ktorá je stanovená v článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich, C‑368/04, EU:C:2006:644, bod 38).

56

Vnútroštátne súdy môžu byť pri plnení svojho poslania nútené k tomu, aby vyhoveli žalobám o náhradu škody, ktorá bola spôsobená protiprávnou štátnou pomocou konkurentom príjemcu takejto pomoci.

57

Ako totiž v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 82 a 84 svojich návrhov, v rámci takýchto žalôb o náhradu škody majú tieto súdy pri výkone svojich funkcií týkajúcich sa ochrany práv osôb podliehajúcich ich právomoci určitú nezávislosť vo vzťahu k zásahu zo strany Komisie, takže možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody je v zásade nezávislá od akéhokoľvek súbežného konania vo veci zisťovania vedeného Komisiou v súvislosti s dotknutou pomocou.

58

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že začatie konania vo veci formálneho zisťovania zo strany Komisie v súvislosti so štátnou pomocou nemôže vnútroštátne súdy zbaviť povinnosti chrániť práva osôb podliehajúcich ich právomoci pred prípadným porušením článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS (rozsudok z 21. novembra 2013, Deutsche Lufthansa, C‑284/12, EU:C:2013:755, bod 32).

59

Rovnako tak treba v súvislosti s mierou nezávislosti vnútroštátnych súdov pripomenúť, že dôsledkom rozhodnutia Komisie vyhlasujúceho neoznámenú pomoc za zlučiteľnú s vnútorným trhom nie je legalizácia a posteriori vykonávacích aktov, ktoré sú neplatné z dôvodu, že boli prijaté v rozpore so zákazom uvedeným v článku 93 ods. 3 poslednej vete Zmluvy o EHS, pretože by mohlo dôjsť k ohrozeniu priameho účinku tohto ustanovenia a porušeniu záujmov osôb podliehajúcich právomoci vnútroštátnych súdov, ktorých ochrana je úlohou týchto súdov. Akýkoľvek iný výklad by viedol k zvýhodneniu nedodržania tohto ustanovenia dotknutým členským štátom a zbavil by ho potrebného účinku (rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich, C‑368/04, EU:C:2006:644, bod 41 a citovaná judikatúra).

60

Pokiaľ teda žalobca môže pred vnútroštátnym súdom preukázať, že utrpel škodu spôsobenú v dôsledku predčasného zavedenia štátnej pomoci, a konkrétnejšie v dôsledku protiprávnej časovej výhody, ktorú z nej mal príjemca, žalobe o náhradu škody je možné v zásade vyhovieť aj vtedy, keď Komisia v čase, kedy vnútroštátny súd rozhoduje o návrhu, predmetnú pomoc už schválila.

61

Z úvah uvedených v bodoch 47 až 60 tohto rozsudku vyplýva, že vzhľadom na úlohu, ktorú zohrávajú vnútroštátne súdy v systéme kontroly štátnej pomoci, ako aj na ich mieru nezávislosti vo vzťahu ku Komisii, najmä ak rozhodujú o žalobe o náhradu škody v prípade neexistencie rozhodnutia Komisie, je potrebné konštatovať, ako to uviedol generálny advokát v bode 91 svojich návrhov, že uplynutie premlčacej lehoty desiatich rokov stanovenej v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 iba časovo obmedzuje právomoci Komisie v oblasti vymáhania štátnej pomoci.

62

Uplynutie premlčacej lehoty stanovenej v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999 tak nemôže mať za následok spätnú legalizáciu štátnej pomoci, ktorá je protiprávna, len preto, že sa z nej stáva existujúca pomoc v zmysle článku 1 písm. b) bodu v), a následne zbaviť akéhokoľvek právneho základu žalobu o náhradu škody, ktorú proti dotknutému členskému štátu podali jednotlivci a konkurenti dotknutí poskytnutím protiprávnej pomoci.

63

Akýkoľvek iný výklad by obmedzil rozsah povinnosti oznamovať opatrenia pomoci, ktorú majú členské štáty, a zbavoval by tak článok 93 ods. 3 Zmluvy o EHS potrebného účinku, predovšetkým ak toto ustanovenie vôbec neodkazuje na úlohu a osobitné funkcie a právomoci Komisie.

64

Pokiaľ ide o pochybnosti vnútroštátneho súdu vyplývajúce z rozsudku zo 16. apríla 2015, Trapeza Eurobank Ergasias (C‑690/13, EU:C:2015:235), v súvislosti s uplatniteľnosťou článku 1 písm. b) bodu iv) nariadenia č. 659/1999 na účely kvalifikácie dotácií, o ktoré ide vo veci samej, ako existujúcej pomoci alebo novej pomoci, treba zdôrazniť, ako uviedol generálny advokát v bode 102 svojich návrhov, že vec, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, sa netýkala žaloby o náhradu škody, ale toho, či vnútroštátne právne predpisy, ktoré zavádzajú výsady potenciálne nezlučiteľné s pravidlami práva Únie v oblasti štátnej pomoci, musia alebo nemusia byť predmetom oznámenia v zmysle článku 88 ods. 3 Zmluvy o ES, a ak áno, či sa tieto ustanovenia mali ponechať neuplatnené.

65

Z tejto judikatúry teda nemožno vyvodiť argumentáciu, že definícia pojmu „existujúca pomoc“ uvedeného v článku 1 písm. b) bode iv) nariadenia č. 659/1999 sa uplatňuje v rámci takej žaloby o náhradu škody, o akú ide vo veci samej.

66

Navyše treba pripomenúť, že keďže nariadenie č. 659/1999 obsahuje pravidlá procesnej povahy, ktoré sa uplatňujú na všetky správne konania v oblasti štátnej pomoci prebiehajúce pred Komisiou, toto nariadenie kodifikuje a posilňuje prax Komisie v oblasti skúmania štátnej pomoci a neobsahuje nijaké ustanovenie týkajúce sa právomocí a povinností vnútroštátnych súdov, ktoré sa naďalej riadia ustanoveniami Zmluvy, ako ich vykladá Súdny dvor (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich, C‑368/04, EU:C:2006:644, body 34 a 35).

67

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že definícia pojmu „existujúca pomoc“ obsiahnutá v článku 1 písm. b) bode iv) nariadenia č. 659/1999 sa neuplatňuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej.

68

Pokiaľ ide následne o možnosť dovolávať sa zásady ochrany legitímnej dôvery, treba uviesť, že tejto zásady sa nemôže dovolávať osoba, ktorá porušila platné právo (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. júla 2005, ThyssenKrupp/Komisia, C‑65/02 P a C‑73/02 P, EU:C:2005:454, bod 41).

69

Ako uviedol generálny advokát v bode 109 svojich návrhov, toto konštatovanie platí o to viac vo vzťahu k štátnym orgánom, ktoré poskytujú štátnu pomoc v rozpore s postupom stanoveným v článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS.

70

Z toho vyplýva, že v prípade dotácií, ktoré boli poskytnuté v rozpore s povinnosťou predchádzajúceho oznámenia stanovenou v článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS, štátne orgány sa nemôžu dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. decembra 2005, Unicredito Italiano, C‑148/04, EU:C:2005:774, bod 104).

71

Pokiaľ ide napokon o uplatnenie zásady právnej istoty v takej situácii, o akú ide vo veci samej, treba pripomenúť, že premlčacie lehoty vo všeobecnosti plnia funkciu zabezpečenia právnej istoty (rozsudok z 13. júna 2013, Unanimea a i., C‑671/11 až C‑676/11, EU:C:2013:388, bod 31). Avšak na to, aby tieto lehoty plnili svoju funkcie zabezpečenia právnej istoty, musia byť stanovené vopred a akékoľvek „analogické“ uplatnenie premlčacej lehoty musí byť dostatočne predvídateľné pre osobu podliehajúcu súdnej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. mája 2011, Ze Fu Fleischhandel a Vion Trading, C‑201/10 a C‑202/10, EU:C:2011:282, bod 32, ako aj citovanú judikatúru).

72

V tejto súvislosti a vzhľadom na to, že v danej oblasti neexistuje právna úprava Spoločenstva, prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky súdnych konaní zameraných na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Spoločenstva, pričom však tieto podmienky jednak nesmú byť nevýhodnejšie než podmienky týkajúce sa práv, ktoré majú pôvod vo vnútroštátnom právnom poriadku (zásada ekvivalencie), a jednak nesmú prakticky znemožňovať alebo nadmerne sťažovať výkon práv priznaných právnym poriadkom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 5. októbra 2006, Transalpine Ölleitung in Österreich, C‑368/04, EU:C:2006:644, bod 45).

73

Jedinými pravidlami premlčania, ktoré sa môžu uplatniť v prejednávanej veci, sú tak pravidlá, ktoré vyplývajú z vnútroštátneho práva a ktoré sa vykladajú v zmysle zásad efektivity a ekvivalencie.

74

V tejto súvislosti by bolo v rozpore so zásadou právnej istoty, ak by sa na žalobu o náhradu škody, ktorú proti dotknutému členskému štátu podal konkurent spoločnosti, ktorá je príjemcom štátnej pomoci, analogicky uplatnila lehota desiatich rokov stanovená v článku 15 ods. 1 nariadenia č. 659/1999.

75

Voči jednotlivcovi totiž nemožno uplatniť premlčaciu lehotu, ktorá je stanovená v ustanovení, ktorého účelom je len časovo obmedziť právomoci Komisie v oblasti vymáhania štátnej pomoci. Uplynutie takejto lehoty nemôže brániť tomu, aby bola na vnútroštátnom súde podaná žaloba pre založenie zodpovednosti štátu za porušenie povinnosti predchádzajúceho oznámenia stanovenej v článku 93 ods. 3 Zmluvy o EHS.

76

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 1 písm. b) bod iv) nariadenia č. 659/1999 sa má vykladať v tom zmysle, že sa neuplatňuje na takú situáciu, o akú ide vo veci samej. Vzhľadom na to, že dotácie, o ktoré ide vo veci samej, boli poskytnuté v rozpore s povinnosťou predbežného oznámenia stanovenou v článku 93 Zmluvy o EHS, štátne orgány sa nemôžu dovolávať zásady ochrany legitímnej dôvery. V takej situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej žalobu o náhradu škody podáva proti členskému štátu konkurent spoločnosti, ktorá je príjemcom pomoci, zásada právnej istoty neumožňuje analogicky uplatniť voči žalobcovi takú premlčaciu lehotu, aká je stanovená v článku 15 ods. 1 tohto nariadenia.

77

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: