Vec C‑377/17

Európska komisia

proti

Spolkovej republike Nemecko

 Rozsudok Súdneho dvora (štvrtá komora) zo 4. júla 2019

„Nesplnenie povinnosti členským štátom – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123/ES – Článok 15 – Článok 49 ZFEÚ – Sloboda usadiť sa – Tarify architektov a inžinierov za plánovacie služby – Minimálne a maximálne tarify“

1.        Sloboda usadiť sa – Voľné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Požiadavky podliehajúce hodnoteniu – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca systém minimálnych a maximálnych taríf pre plánovacie služby architektov a inžinierov – Odôvodnenie – Dôkazné bremeno zaťažujúce členský štát – Pôsobnosť

(Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 15)

(pozri body 64, 65, 85)

2.        Sloboda usadiť sa – Slobodné poskytovanie služieb – Služby na vnútornom trhu – Smernica 2006/123 – Požiadavky podliehajúce hodnoteniu – Vnútroštátna právna úprava zavádzajúca systém minimálnych a maximálnych taríf pre plánovacie služby architektov a inžinierov – Neprípustnosť – Dôvod – Zabezpečenie kvality služieb a ochrany spotrebiteľov – Porušenie zásady proporcionality

[Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123, článok 15 ods. 2 písm. g) a článok 3]

(pozri body 66 – 71, 76 – 82, 88, 89, 92 – 95, bod 1 výroku)

Zhrnutie

V rozsudku Komisia/Nemecko (C‑377/17), vyhlásenom 4. júla 2019, Súdny dvor rozhodol, že Spolková republika Nemecko si nesplnila svoje povinnosti, ktoré jej vyplývali zo smernice 2006/123(1), keď ponechala v platnosti povinné tarify pre plánovacie služby architektov a inžinierov.

Súdny dvor skúmal nemeckú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá zaviedla systém minimálnych a maximálnych taríf pre plánovacie služby architektov a inžinierov. Podľa Spolkovej republiky Nemecko je cieľom minimálnych taríf najmä dosiahnuť kvalitu plánovacích služieb a ochrany spotrebiteľov, zatiaľ čo maximálne tarify sa zameriavali na zabezpečenie ochrany spotrebiteľov, tým že zaručovali transparentnosť cien a zabraňovali neprimeraným cenám.

Podľa Súdneho dvora tieto tarify patria do pôsobnosti smernice 2006/123, ktorá zaväzuje členské štáty, aby skúmali, či ich právne systémy stanovujú požiadavky, ktoré podmieňujú výkon činnosti dodržiavaním minimálnych alebo maximálnych taríf zo strany prevádzkovateľa(2). Na to, aby boli v súlade s cieľmi uvedenej smernice, tieto požiadavky nesmú byť diskriminačné a musia byť potrebné a primerané na dosiahnutie naliehavých dôvodov verejného záujmu(3).

Keďže ciele, na ktoré sa odvoláva Spolková republika Nemecko, sú uznané judikatúrou Súdneho dvora ako naliehavé dôvody všeobecného záujmu, Súdny dvor vykonal analýzu vhodnosti a proporcionality nemeckého systému taríf.

V prvom rade, pokiaľ ide o minimálne tarify, Súdny dvor na úvod konštatoval, vo svetle rozsudku z 5. decembra 2006, Cipolla a i, (C‑94/04 a C‑202/04), že existencia minimálnych taríf pre plánovacie služby je vzhľadom na povahu nemeckého trhu v zásade schopná prispieť k zabezpečeniu vysokej kvality týchto služieb. Po prvé, vzhľadom na veľmi vysoký počet hospodárskych subjektov pôsobiacich na trhu s plánovacími službami a po druhé na vysoký stupeň informačnej asymetrie medzi poskytovateľmi plánovacích služieb a spotrebiteľmi, ktorá existuje na tomto trhu, môže existovať riziko, že títo poskytovatelia si môžu konkurovať, čo sa môže prejaviť ponukou príliš veľkých zliav, prípadne vylúčením prevádzkovateľov ponúkajúcich kvalitné služby prostredníctvom nepriaznivého výberu. V tejto súvislosti môže stanovenie minimálnych taríf prispievať k obmedzeniu tohto rizika tým, že sa zabráni tomu, aby sa služby ponúkali za ceny, ktoré sú z dlhodobého hľadiska nedostatočné na zabezpečenie kvality takýchto služieb.

Súdny dvor však následne rozhodol, že minimálne tarify nie sú vhodné na zabezpečenie dosiahnutia sledovaných cieľov. Podľa Súdneho dvora skutočnosť, že plánovacie služby nie sú vyhradené pre určité povolania, ktoré podliehajú povinnému dohľadu na základe právnej úpravy povolaní alebo profesionálnych komôr, dokazuje nesúdržnosť nemeckej právnej úpravy vo vzťahu k cieľu zachovania vysokej úrovne kvality. Minimálne tarify totiž nemôžu byť vhodné na dosiahnutie takého cieľa, pokiaľ samotné poskytovanie služieb nesprevádzajú minimálne záruky, ktoré môžu zaručiť kvalitu uvedených služieb.

V druhom rade, pokiaľ ide o maximálne tarify, Súdny dvor uviedol, že hoci môžu prispieť k ochrane spotrebiteľov, Spolková republika Nemecko nepreukázala dôvody, pre ktoré by na adekvátne dosiahnutie tohto cieľa nestačilo poskytnúť zákazníkom cenové usmernenia pre rôzne kategórie služieb ako menej reštriktívne opatrenie. Z toho vyplýva, že požiadavku stanoviť maximálne tarify nemožno považovať za primeranú tomuto cieľu.

1      Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2006/123/ES z 12. decembra 2006 o službách na vnútornom trhu (Ú. v. EÚ L 376, 2006, s. 36).

2      Článok 15 ods. 2 písm. g) smernice 2006/123.

3      Článok 15 ods. 3 smernice 2006/123.