Vec C‑337/17

Feniks Sp. z o.o.

proti

Azteca Products & Services SL

(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Sąd Okręgowy w Szczecinie)

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Nariadenie (EÚ) č. 1215/2012 – Súdna právomoc, uznávanie a výkon rozsudkov v občianskych a obchodných veciach – Osobitné právomoci – Článok 7 bod 1 písm. a) – Pojem ‚zmluvné veci‘ – Actio pauliana“

Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (druhá komora) zo 4. októbra 2018

1. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie č. 1215/2012 – Pôsobnosť – Vylúčené veci – Konkurzy, vyrovnania a podobné konania – Pojem – Žaloby, ktoré priamo vyplývajú z konkurzného konania a úzko s ním súvisia – Uplatniteľnosť nariadenia č. 1346/2000

   [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012, článok 1 ods. 2 písm. b); nariadenie Rady č. 1346/2000]

2. Justičná spolupráca v občianskych veciach – Súdna právomoc a výkon rozhodnutí v občianskych a obchodných veciach – Nariadenie č. 1215/2012 – Osobitné právomoci – Právomoc vyplývajúca zo zmluvy – Pojem – Actio pauliana, ktorú podal vlastník pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy – Zahrnutie

   [Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1215/2012, článok 7 bod 1 písm. a)]

1.  Pozri text rozhodnutia.

   (pozri body 30, 31)

2.  V takej situácii, o akú ide vo veci samej, sa na actio pauliana, na základe ktorej vlastník pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy žiada, aby bol voči nemu právny úkon, ktorý údajne ukracuje jeho práva a prostredníctvom ktorého jeho dlžník previedol na tretiu osobu určitý majetok, vyhlásený za neúčinný, uplatňuje pravidlo o medzinárodnej právomoci stanovené v článku 7 bode 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach.

   Ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, uplatnenie tohto pravidla osobitnej právomoci predpokladá existenciu právneho záväzku slobodne prevzatého jednou osobou voči druhej osobe, o ktorý sa opiera žaloba žalobcu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 20. januára 2005, Engler, C‑27/02, EU:C:2005:33, bod 51; z 18. júla 2013, ÖFAB, C‑147/12, EU:C:2013:490, bod 33, ako aj z 21. januára 2016, ERGO Insurance a Gjensidige Baltic, C‑359/14 a C‑475/14, EU:C:2016:40, bod 44).

   Actio pauliana má svoj základ v práve vyplývajúcom z pohľadávky, osobnom práve veriteľa voči jeho dlžníkovi, a jej cieľom je chrániť záložné právo, ktoré môže mať veriteľ vo vzťahu k majetku dlžníka (rozsudky z 10. januára 1990, Reichert a Kockler, C‑115/88, EU:C:1990:3, bod 12, ako aj z 26. marca 1992, Reichert a Kockler, C‑261/90, EU:C:1992:149, bod 17). Chráni tak záujmy veriteľa najmä na účely následného vynútenia splnenia záväzkov dlžníka (rozsudok z 26. marca 1992, Reichert a Kockler, C‑261/90, EU:C:1992:149, bod 28).

   Touto žalobou sa totiž veriteľ domáha určenia, že tým, že dlžník previedol aktíva na tretiu osobu, došlo k poškodeniu práv veriteľa, ktoré vyplývajú zo záväznej povahy zmluvy a zodpovedajú záväzkom, ktoré dobrovoľne prevzal jeho dlžník. Dôvodom tejto žaloby je tak v podstate nedodržanie záväzkov, ktoré dlžník prevzal vo vzťahu k veriteľovi.

   Je preto potrebné, aby okrem bydliska žalovaného bolo k dispozícii aj alternatívne kritérium na určenie právomoci, ktoré povoľuje článok 7 bod 1 písm. a) nariadenia č. 1215/2012, keďže takéto kritérium vzhľadom na zmluvný pôvod vzťahov medzi veriteľom a dlžníkom zodpovedá tak požiadavke právnej istoty a predvídateľnosti, ako aj cieľu spočívajúcemu v riadnom výkone spravodlivosti.

   (pozri body 39 – 41, 43, 44, 49 a výrok)