–

Hochtief AG, v zastúpení: A. László, ügyvéd, a I. Varga, konzulens,

–

maďarská vláda, v zastúpení: M. Z. Fehér a G. Koós, splnomocnení zástupcovia,

–

grécka vláda, v zastúpení: M. Tassopoulou, D. Tsagkaraki, E. Tsaousi a K. Georgiadis, splnomocnení zástupcovia,

–

rakúska vláda, v zastúpení: M. Fruhmann, splnomocnený zástupca,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: P. Ondrůšek a A. Tokár, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu smernice Rady 89/665/EHS z 21. decembra 1989 o koordinácii zákonov, iných právnych predpisov a správnych opatrení týkajúcich sa uplatňovania postupov preskúmavania v rámci verejného obstarávania tovarov a prác (Ú. v. ES L 395, 1989, s. 33; Mim. vyd. 06/001, s. 246), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2014/23/EÚ z 26. februára 2014 (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 1) (ďalej len „smernica 89/665“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi spoločnosťou Hochtief AG na jednej strane a Budapest Főváros Önkormányzata (miestna správa hlavného mesta Budapešť, Maďarsko, ďalej len „verejný obstarávateľ“) na druhej strane vo veci žaloby o náhradu škody, ktorá bola spoločnosti Hochtief údajne spôsobená porušením právnych predpisov v oblasti verejného obstarávania.

3

Článok 1 ods. 1 štvrtý pododsek smernice 89/665 stanovuje:

„Pokiaľ ide o zákazky, ktoré patria do rozsahu pôsobnosti smernice [Európskeho parlamentu a Rady] 2014/24/EÚ [z 26. februára 2014 o verejnom obstarávaní a o zrušení smernice 2004/18/ES (Ú. v. EÚ L 94, 2014, s. 65)] alebo smernice [2014/23], členské štáty prijmú opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby sa rozhodnutia prijaté verejnými obstarávateľmi mohli účinne a predovšetkým čo najskôr preskúmať v súlade s podmienkami stanovenými v článkoch 2 až 2f tejto smernice z dôvodu, že týmito rozhodnutiami sa porušilo právo [Únie] v oblasti verejného obstarávania alebo vnútroštátne právne predpisy, ktorými sa toto právo transponuje.“

4

Článok 1 ods. 3 tejto smernice uvádza:

„Členské štáty zabezpečia, aby si postupy preskúmania mohla na základe podrobných pravidiel, ktoré môžu ustanoviť členské štáty, uplatniť prinajmenšom každá osoba, ktorá má alebo mala záujem o získanie určitej zákazky a ktorá bola poškodená alebo existuje riziko poškodenia údajným porušením.“

5

Článok 2 ods. 1, 2 a 6 uvedenej smernice stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby prijaté opatrenia, ktoré sa týkajú postupov preskúmania uvedených v článku 1, zahŕňali ustanovenie o právomoci:

…

2.   Právomoci uvedené v odseku 1 a v článkoch 2d a 2e môžu byť prenesené na samostatné orgány, ktoré sú zodpovedné za rôzne aspekty postupu preskúmania.

…

6.   Členské štáty môžu ustanoviť, že v prípadoch, keď sa požaduje náhrada škôd z dôvodu nezákonného rozhodnutia, musí napadnuté rozhodnutie zrušiť najprv orgán, ktorý má na to potrebné právomoci.“

6

Ustanovenie § 108 ods. 3 közbeszerzésekről szóló 2003. évi CXXIX. törvény (zákon č. CXXIX z roku 2003 o verejnom obstarávaní, Magyar Közlöny 2003/157, ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) znie:

„Záujemca môže upraviť svoju žiadosť o účasť až do uplynutia lehoty na jej podanie.“

7

Ustanovenie § 350 tohto zákona upravuje:

„Možnosť uplatniť akýkoľvek nárok občianskoprávnej povahy v prípade porušenia právnych predpisov upravujúcich verejné obstarávanie alebo postup zadávania zákazky je podmienená požiadavkou, aby rozhodcovská komisia pre verejné obstarávanie alebo v konaní o žalobe podanej proti nálezu rozhodcovskej komisie súd vopred právoplatne určil, že došlo k porušeniu právneho predpisu.“

8

Ustanovenie § 351 uvedeného zákona znie:

„Ak uchádzač žiada od verejného obstarávateľa náhradu len v súvislosti s nákladmi súvisiacimi s prípravou ponuky a účasťou na verejnom obstarávaní, na uplatnenie takéhoto nároku na náhradu škody stačí, ak preukáže, že

9

Ustanovenie § 339/A Polgári perrendtartásról szóló 1952. évi III. törvény (zákon č. III z roku 1952 o občianskom súdnom konaní, ďalej len „zákon o občianskom súdnom konaní“) stanovuje:

„Pokiaľ nie je stanovené inak, súd preskúma správne rozhodnutie na základe právnych predpisov platných a skutkového stavu existujúceho v čase prijatia tohto rozhodnutia.“

10

Verejný obstarávateľ uverejnil 5. februára 2005 výzvu na účasť na verejnom obstarávaní prác vo výške presahujúcej prahovú hodnotu stanovenú právom Únie, a to na základe rokovacieho konania s predchádzajúcim uverejnením oznámenia o vyhlásení verejného obstarávania. V stanovenej lehote bolo prijatých päť prihlášok, pričom jednou z nich bola prihláška konzorcia „HOLI“ (ďalej len „konzorcium“), ktoré riadi spoločnosť Hochtief.

11

Dňa 19. júla 2005 verejný obstarávateľ oznámil konzorciu, že jeho prihláška je neplatná z dôvodu nezlučiteľnosti a bola zamietnutá. Toto rozhodnutie bolo odôvodnené skutočnosťou, že konzorcium vymenovalo za vedúceho projektu experta, ktorý sa podieľal na príprave výzvy na predkladanie ponúk verejného obstarávania pre verejného obstarávateľa.

12

Közbeszerzési Döntőbizottság (rozhodcovská komisia pre verejné obstarávanie, Maďarsko) (ďalej len „rozhodcovská komisia“) nálezom z 12. septembra 2005 zamietla opravný prostriedok, ktorý podalo konzorcium proti uvedenému rozhodnutiu. Táto komisia sa domnievala, že vymenovanie experta v žiadosti o účasť sa nemôže považovať za administratívnu chybu, ako tvrdila Hochtief. Aj keby mala Hochtief možnosť opraviť túto chybu, išlo by o zmenu žiadosti o účasť, ktorú vylučuje § 108 ods. 3 zákona o verejnom obstarávaní. Rozhodcovská komisia tiež dospela k záveru, že verejný obstarávateľ nekonal neoprávnene, keď pokračoval v konaní len s dvoma záujemcami, keďže podľa § 130 ods. 7 tohto zákona v prípade, ak zo záujemcov, ktorí podali vhodnú žiadosť o účasť, ktorá dodržuje stanovený rámec, zostane dostatočný počet účastníkov, musia byť vyzvaní na predloženie ponuky.

13

Rozsudkom z 28. apríla 2006 Fővárosi Bíróság (Mestský súd Budapešť, Maďarsko) zamietol žalobu, ktorú podalo konzorcium proti nálezu z 12. septembra 2005.

14

Rozhodnutím z 13. februára 2008 Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť, Maďarsko) rozhodujúci o odvolaní, ktoré podalo konzorcium proti rozsudku z 28. apríla 2006, podal na Súdny dvor návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktoré viedlo k vyhláseniu rozsudku z 15. októbra 2009, Hochtief a Linde‑Kca‑Dresden (C‑138/08, EU:C:2009:627).

15

Takisto v roku 2008 Európska komisia v rámci preskúmania postupu zadávania zákazky dotknutého vo veci samej konštatovala, že verejný obstarávateľ porušil právne predpisy v oblasti verejného obstarávania jednak uverejnením oznámenia o rokovacom konaní, a jednak vylúčením jedného z uchádzačov v priebehu predbežného výberového konania bez toho, aby mu umožnil v súlade s rozsudkom z 3. marca 2005, Fabricom (C‑21/03 a C‑34/03, EU:C:2005:127) preukázať, že ustanovenie experta ako vedúceho projektu svojou povahou nie je v rozpore s hospodárskou súťažou.

16

Dňa 20. januára 2010 Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť) v nadväznosti na rozsudok z 15. októbra 2009, Hochtief a Linde‑Kca‑Dresden (C‑138/08, EU:C:2009:627) vydal rozsudok, ktorým potvrdil rozsudok z 28. apríla 2006. Tento súd predovšetkým uviedol, že neskúmal otázku, či verejný obstarávateľ tým, že dospel k záveru o nezlučiteľnosti prihlášky konzorcia, sa dopustil porušenia predpisov, keď tomuto konzorciu nedal možnosť brániť sa, pretože uvedenú výhradu žaloba podaná na súde prvého stupňa neobsahovala. Hochtief až pred odvolacím súdom prvý krát uviedla, že zákaz, ktorý bol uplatňovaný voči konzorciu, predstavoval neprimerané obmedzenie jeho práva na podanie prihlášky a uchádzať sa o zákazku, a to v rozpore s článkom 220 ES, článkom 6 smernice Rady 93/37/EHS zo 14. júna 1993 o koordinácii postupov verejného obstarávania prác (Ú. v. ES L 199, 1993, s. 54; Mim. vyd. 06/002, s. 163) a judikatúrou Súdneho dvora.

17

Legfelsőbb Bíróság (predchádzajúci názov Najvyššieho súdu, Maďarsko) rozsudkom zo 7. februára 2011 potvrdil rozsudok Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť) z 20. januára 2010.

18

Dňa 11. augusta 2011 Hochtief podala žalobu o preskúmanie toho istého rozsudku Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť), pričom sa opierala o zistenia Komisie.

19

Dňa 6. júna 2013 Fővárosi Közigazgatási és Munkaügyi Bíróság (Správny a pracovný súd hlavného mesta Budapešť, Maďarsko) prijal uznesenie o zamietnutí žaloby o preskúmanie, ktoré potvrdil uznesením Fővárosi Törvényszék (Mestský súd Budapešť, Maďarsko), rozhodujúci v poslednej inštancii.

20

Hochtief, ktorá sa stále odvolávala na zistenia Komisie, teda podala voči verejnému obstarávateľovi žalobu o náhradu škody vo výške 24043685 maďarských forintov (HUF) (približne 74000 eur), ktorá zodpovedala výdavkom vynaloženým na jej účasť na verejnom obstarávaní.

21

Keďže táto žaloba bola zamietnutá v prvostupňovom a odvolacom konaní, Hochtief podala kasačný opravný prostriedok na vnútroštátny súd s tvrdením najmä, že došlo k porušeniu článku 2 ods. 1 smernice 89/665 a článku 2 ods. 1 smernice 92/13/ES z 25. februára 1992, ktorou sa koordinujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia o uplatňovaní právnych predpisov spoločenstva, o postupoch verejného obstarávania subjektov pôsobiacich vo vodnom, energetickom, dopravnom a telekomunikačnom sektore (Ú. v. ES L 76, 1992, s. 14; Mim. vyd. 06/001, s. 315).

22

Vnútroštátny súd v podstate uvádza, že zo smernice 89/665 vyplýva, že uplatnenie žalôb o náhradu škody možno podmieniť predchádzajúcim zrušením napadnutého rozhodnutia správnym orgánom alebo súdom (rozsudok z 26. novembra 2015, MedEval, C‑166/14, EU:C:2015:779, bod 35), takže sa v zásade nezdá, že by článok 2 tejto smernice bránil vnútroštátnemu právnemu ustanoveniu, akým je § 350 zákona o verejnom obstarávaní. Uplatnenie tohto posledného uvedeného ustanovenia, v spojení s ostatnými ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní a zákona o občianskom súdnom konaní by totiž mohol záujemcovi vylúčenému v rámci na rokovacieho konania v rámci verejného obstarávania, akým je Hochtief, brániť v podaní žaloby o náhradu škody z dôvodu, že sa nemôže odvolávať na právoplatné rozhodnutie určujúce porušenie právneho predpisu v oblasti verejného obstarávania. Za týchto podmienok by mohlo byť odôvodnené buď umožniť predloženie dôkazu o takomto porušení inými prostriedkami, alebo neuplatniť toto vnútroštátne pravidlo na základe zásady efektivity, alebo prípadne podať výklad tohto ustanovenia s prihliadnutím na právo Únie.

23

Za týchto okolností Kúria (Najvyšší súd, Maďarsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

24

Listami doručenými do kancelárie Súdneho dvora 12. a 27. júla 2017 Hochtief podala návrh, aby bolo nariadené opätovné začatie ústnej časti konania podľa článku 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

25

Hochtief na podporu svojho návrhu v prvom rade poukazuje na návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný rozhodnutím Székesfehérvári Törvényszék (súd v Székesfehérvári, Maďarsko) zo 6. decembra 2017 a doručený Súdnemu dvoru 5. júna 2018, ktorý bol do registra zapísaný pod číslom C‑362/18. Táto spoločnosť v podstate tvrdí, že odpoveď na otázky položené v tejto veci závisia od odpovede, ktorú dá Súdny dvor na otázky položené vo veci C‑362/18, a že na účely zabezpečenia jednotnosti judikatúry treba dať účastníkom konania možnosť, aby k poslednej uvedenej veci predložili svoje pripomienky.

26

Hochtief sa ďalej domnieva, že na to, aby mohol Súdny dvor rozhodnúť o tomto návrhu na začatie prejudiciálneho konania, je nutné zohľadniť skutočnosti, ku ktorým sa nemohli účastníci konania vyjadriť. Predovšetkým by chcela predložiť pripomienky k vyhláseniu splnomocneného zástupcu maďarskej vlády prednesenému na pojednávaní, podľa ktorého rozsudok z 15. októbra 2009, Hochtief a Linde‑Kca‑Dresden (C‑138/08, EU:C:2009:627), ktorý bol vyhlásený v čase konania pred maďarskými súdmi, bol zohľadnený v rozhodnutí týchto súdov. Domnieva sa, že na odpoveď na prvé dve otázky položené v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania je rozhodujúce zistiť, ako uvedené súdy posudzovali uvedený rozsudok.

27

V tejto súvislosti je nutné pripomenúť, že v súlade s článkom 83 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora môže Súdny dvor kedykoľvek po vypočutí generálneho advokáta rozhodnúť o opätovnom začatí ústnej časti konania, najmä ak usúdi, že nemá dostatok informácií, alebo ak účastník konania uviedol po skončení tejto časti konania novú skutočnosť, ktorá môže mať rozhodujúci vplyv na rozhodnutie Súdneho dvora, alebo ak sa má vo veci rozhodnúť na základe tvrdenia, o ktorom sa nemali možnosť vyjadriť účastníci konania alebo subjekty oprávnené podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

28

V prejednávanej veci Súdny dvor po vypočutí generálneho advokáta dospel k záveru, že disponuje všetkými potrebnými informáciami na rozhodnutie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania a že nie je potrebné odpovedať na prejudiciálne otázky na základe tvrdenia, ku ktorému sa účastníci konania pred ním nevyjadrili.

29

Po prvé na rozdiel od toho, čo tvrdí Hochtief, odpoveď na otázky položené v tejto veci nezávisia od odpovede, ktorá bude daná na otázky položené vo veci C‑362/18. I keď spory v tejto veci a vo veci C‑362/18 spadajú do podobného kontextu, nič to nemení na skutočnosti, že otázky položené vo veci C‑362/18, ktoré, ako to uvádza samotná Hochtief vo svojom návrhu, sa týkajú najmä zodpovednosti členského štátu za porušenie práva Únie pripísateľné vnútroštátnemu súdu rozhodujúcemu v poslednej inštancii, sa odlišujú od otázok položených v tejto veci, ktoré sa týkajú podmienok prípustnosti žaloby o náhradu škody podanej proti verejnému obstarávateľovi.

30

Po druhé nezdá sa, že by tento návrh na začatie prejudiciálneho konania mal byť preskúmaný z hľadiska skutočnosti, ku ktorej sa účastníci konania nevyjadrili. Predovšetkým, pokiaľ ide o rozsudok z 15. októbra 2009, Hochtief a Linde‑Kca‑Dresden (C‑138/08, EU:C:2009:627), ktorý uvádza Hochtief na podporu svojho návrhu na opätovné začatie ústnej časti konania, vnútroštátny súd ho uvádza vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania a účastníci konania vo veci samej, ako aj dotknuté osoby uvedené v článku 23 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie mohli v tejto súvislosti písomne, ako aj ústne vyjadriť svoje pripomienky.

31

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy Súdny dvor dospel k záveru, že nie je potrebné nariadiť opätovné začatie ústnej časti konania.

32

Svojou prvou a druhou otázkou, ktoré treba preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 2 ods. 6 smernice 89/665 vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej procesnoprávnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá podmieňuje možnosť uplatniť si občianskoprávny nárok v prípade porušenia právnych predpisov upravujúcich verejné obstarávanie a zadanie zákaziek požiadavkou, aby rozhodcovská komisia alebo v rámci súdneho preskúmania nálezu tejto rozhodcovskej komisie súd právoplatne určil, že došlo k porušeniu právneho predpisu.

33

V prvom rade možno pripomenúť, že podľa článku 2 ods. 6 smernice 89/665 členské štáty môžu stanoviť, že v prípadoch, keď sa požaduje náhrada škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia, musí napadnuté rozhodnutie zrušiť najprv orgán, ktorý má na to potrebné právomoci.

34

Zo samotného znenia tohto ustanovenia preto vplýva, že členské štáty v zásade majú možnosť prijať vnútroštátne procesné ustanovenie, akým je § 350 zákona o verejnom obstarávaní, ktoré podmieňuje možnosť uplatniť si občianskoprávny nárok v prípade porušenia právnych predpisov upravujúcich verejné obstarávanie požiadavkou, aby rozhodcovská komisia, o akú ide vo veci samej, alebo v rámci súdneho preskúmania nálezu vydaného touto rozhodcovskou komisiou súd právoplatne určil, že došlo k porušeniu právneho predpisu (pozri analogicky rozsudok z 26. novembra 2015, MedEval, C‑166/14, EU:C:2015:779, bod 36).

35

V druhom rade treba pripomenúť, že ako už Súdny dvor opakovane rozhodol, smernica 89/665 stanovuje iba minimálne podmienky, ktoré musia spĺňať postupy preskúmavania, zavedené do vnútroštátnych právnych poriadkov s cieľom zabezpečiť dodržiavanie právnej úpravy Únie v oblasti verejného obstarávania (pozri najmä rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, bod 42 a citovanú judikatúru).

36

Článok 2 ods. 6 smernice 89/665 teda len stanovuje možnosť priznanú členským štátom podmieniť podanie žaloby o náhradu škody zrušením napadnutého rozhodnutia inštanciou príslušnou na tieto účely, pričom neuvádza nijaké prípadné podmienky či obmedzenia, ktoré by mali byť pri prebraní alebo uplatnení ustanovení tejto smernice prijaté.

37

Z toho vyplýva, ako v podstate uviedol generálny advokát v bode 39 svojich návrhov, že členské štáty majú voľnosť definovať podmienky, za ktorých sa musia vnútroštátne právne normy preberajúce článok 2 ods. 6 smernice 89/665 uplatniť v ich právnom poriadku, ako aj obmedzenia, výnimky či odchýlky, ktoré možno pri tomto uplatnení prípadne prijať.

38

Je pravda, ako už Súdny dvor opakovanie rozhodol, že členské štáty musia pri definovaní procesných pravidiel upravujúcich súdne žaloby podané na zabezpečenie ochrany práv, ktoré záujemcom a uchádzačom poškodeným rozhodnutiami verejných obstarávateľov priznáva právo Únie, dbať o to, aby nedošlo k narušeniu efektivity smernice 89/665, ani k porušeniu práv, ktoré jednotlivcom priznáva právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, body 43 a 44).

39

V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že možnosť, ktorú členským štátom priznáva článok 2 ods. 6 smernice 89/665, nie je neobmedzená a zostáva podmienená tým, že každej žalobe o náhradu škody skutočne musí predchádzať žaloba o neplatnosť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. novembra 2015, MedEval, C‑166/14, EU:C:2015:779, body 36 až 44). Členským štátom najmä prináleží zabezpečiť plné dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy a spravodlivý proces v súlade s článkom 47 prvým a druhým odsekom Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, bod 46).

40

V prejednávanej veci je nutné konštatovať, že vnútroštátna procesnoprávna úprava, ktorá podmieňuje možnosť uplatniť občianskoprávny nárok v prípade porušenia právnych predpisov upravujúcich verejné obstarávanie a zadanie zákaziek predchádzajúcim právoplatným rozhodnutím, ktorým sa určuje porušenie, nezbavuje dotknutého uchádzača práva na účinný prostriedok nápravy.

41

Na prvé dve otázky vnútroštátneho súdu treba preto odpovedať, že článok 2 ods. 6 smernice 89/665 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni takej vnútroštátnej procesnoprávnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá podmieňuje možnosť uplatniť si občianskoprávny nárok v prípade porušenia právnych predpisov upravujúcich verejné obstarávanie a zadanie zákaziek požiadavkou, aby rozhodcovská komisia alebo v rámci súdneho preskúmania nálezu tejto rozhodcovskej komisie súd právoplatne určil, že došlo k porušeniu právneho predpisu.

42

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má právo Únie vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, bráni takému vnútroštátnemu procesnému pravidlu, ktoré obmedzuje súdne preskúmanie nálezov vydaných rozhodcovskou komisiou, ktorá ako prvostupňový orgán preskúmava rozhodnutia prijaté verejnými obstarávateľmi v rámci verejného obstarávania, len na dôvody uvedené pred touto komisiou.

43

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o prejednávanú vec, možno v prvom rade uviesť, že ako vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vnútroštátne súdy, ktoré majú právomoc preskúmavať nálezy rozhodcovskej komisie, ktorá ako prvostupňový orgán posudzuje návrhy na zrušenie podané proti rozhodnutiam, ktoré prijali verejní obstarávatelia v rámci verejného obstarávania, musia podľa § 339/A zákona o občianskom súdnom konaní zamietnuť ako neprípustný každý nový dôvod, ktorý nebol uvedený pred touto komisiou.

44

Práve podľa tohto ustanovenia Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť) zamietol odvolanie podané žalobkyňou vo veci samej proti rozhodnutiu Fővárosi Bíróság (Mestský súd Budapešť), ktorým tento súd zamietol žalobu proti pôvodnému nálezu rozhodcovskej komisie. Na základe tohto ustanovenia aj Legfelsőbb Bíróság (predchádzajúci názov Najvyššieho súdu) zamietol kasačný opravný prostriedok podaný žalobkyňou vo veci samej proti rozsudku Fővárosi Ítélőtábla (Odvolací súd pre hlavné mesto Budapešť).

45

Podľa vnútroštátneho súdu by však uplatnenie § 339/A zákona o občianskom súdnom konaní v spojení s § 350 zákona o verejnom obstarávaní mohlo mať účinok v rozpore s právom Únie.

46

V tejto súvislosti s odkazom na bod 39 rozsudku z 26. novembra 2015, MedEval (C‑166/14, EU:C:2015:779) zdôrazňuje, že stupeň požadovania právnej istoty, pokiaľ ide o podmienky prípustnosti žalôb, je odlišný v závislosti od toho, či ide o žalobu o náhradu škody alebo o žalobu o určenie neúčinnosti určitej zmluvy. Z hľadiska požiadaviek právnej istoty, ktoré sa musia uplatniť na zmluvné vzťahy, by totiž bolo odôvodnené reštriktívne upraviť žaloby o určenie neúčinnosti zmlúv uzavretých medzi verejnými obstarávateľmi a úspešnými uchádzačmi o zákazku. Naproti tomu, keďže žaloby o náhradu škody v zásade nemajú nijaký vplyv na účinky už uzavretých zmlúv, bolo by neodôvodnené podmieniť tieto žaloby takými prísnymi podmienkami, ako sú podmienky uplatniteľné na žaloby, ktorých predmetom je samotná existencia týchto zmlúv alebo ich vykonanie.

47

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že je nesporné, že Súdny dvor v bodoch 41 až 44 rozsudku z 26. novembra 2015, MedEval (C‑166/14, EU:C:2015:779) rozhodol, že zásada efektivity za určitých okolností bráni takému vnútroštátnemu procesnému systému, ktorý podmieňuje prípustnosť žalôb o náhradu škody podaných v rámci postupov verejného obstarávania predchádzajúcim určením nezákonnosti dotknutého postupu verejného obstarávania.

48

Je však nutné zdôrazniť, že Súdny dvor dospel k tomuto záveru za osobitných okolností, ktoré charakterizovala skutočnosť, že predchádzajúci návrh na určenie nezákonnosti postupu verejného obstarávania, ktorý sa zakladal na tvrdení, že nedošlo k predchádzajúcemu uverejneniu oznámenia o verejnom obstarávaní, bol podmienený šesťmesačnou prekluzívnou lehotou, ktorá začala plynúť deň po zadaní danej zákazky nezávisle od toho, či poškodená osoba mala alebo nemala možnosť dozvedieť sa o existencii nezákonnosti tohto rozhodnutia o zadaní zákazky. Za takýchto okolností šesťmesačná lehota totiž vyvoláva riziko, že poškodená osoba nebude mať možnosť zhromaždiť informácie potrebné na podanie opravného prostriedku, ktorým by spochybnila zákonnosť daného postupu verejného obstarávania, čo by tak bránilo podaniu tohto opravného prostriedku a mohlo by preto prakticky znemožniť alebo urobiť značne zložitým výkon práva na podanie žaloby o náhradu škody.

49

Situácia vo veci samej je pritom úplne odlišná od situácie vo veci, ktorá viedla k vyhláseniu rozsudku z 26. novembra 2015, MedEval (C‑166/14, EU:C:2015:779).

50

Treba totiž uviesť, že na rozdiel od pravidla preklúzie dotknutého vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok z 26. novembra 2015, MedEval (C‑166/14, EU:C:2015:779), procesné pravidlo stanovené v § 339/A zákona o občianskom súdnom konaní nemá, ako konštatuje aj generálny advokát v bodoch 47 až 49 svojich návrhov, vplyv na podstatu práva na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces, zaručeného článkom 47 prvým a druhým odsekom Charty (pozri analogicky rozsudok z 26. septembra 2013, Texdata Software, C‑418/11, EU:C:2013:588, bod 87).

51

I keď je okrem toho nesporné, že toto vnútroštátne procesné pravidlo ukladá prísnu podmienku zhody dôvodov uvedených pred rozhodcovskou komisiou s dôvodmi uvedenými pred súdmi, ktoré majú preskúmať nálezy tejto komisie, pričom tak osobe podliehajúcej súdnej právomoci bráni v akejkoľvek možnosti uviesť nový dôvod počas konania, nič to nemení na skutočnosti, ako uviedol generálny advokát v bode 49 svojich návrhov, že prispieva k zachovaniu potrebného účinku smernice 89/665, ktorý, ako už rozhodol Súdny dvor, má zabezpečiť, aby sa nezákonné rozhodnutia verejných obstarávateľov mohli účinne a čo najskôr preskúmať (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. septembra 2016, Star Storage a i., C‑439/14 a C‑488/14, EU:C:2016:688, bod 43 a citovanú judikatúru).

52

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol, že zásada, podľa ktorej podnet na začatie konania vychádza zo strany účastníkov konania, z čoho vyplýva, že je povinnosťou súdu rozhodovať v rámci predmetu sporu a zakladať svoje rozhodnutie na skutkových okolnostiach, ktoré mu boli predložené, a nekonať bez návrhu, okrem výnimočných prípadov s cieľom ochrany verejného záujmu, chráni právo na obranu a dbá o riadny priebeh konania, najmä zabránením prieťahom v konaní v dôsledku posudzovania nových dôvodov (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky zo 14. decembra 1995, van Schijndel a van Veen, C‑430/93 a C‑431/93, EU:C:1995:441, body 20 a 21, ako aj zo 7. júna 2007, van der Weerd a i., C‑222/05 až C‑225/05, EU:C:2007:318, bod 34 a 35).

53

V prejednávanej veci, ako vyplýva zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, spoločnosti Hochtief nebolo znemožnené podať proti rozhodnutiu verejného obstarávateľa, ktorým ju vylúčil z postupu, návrh na zrušenie ani na rozhodcovskú komisiu, ani následne na vnútroštátne súdy, ktoré majú právomoc na súdne preskúmanie nálezov vydaných touto komisiou.

54

Nemožno usudzovať ani to, že spoločnosti Hochtief bolo znemožnené v primeranom čase uviesť dôvod, ktorý sa v podstate zakladal na tvrdení, že jej nebolo v prejednávanej veci umožnené preukázať, že výber experta, ktorého vymenovala za vedúceho projektu a ktorý spolupracoval s verejným obstarávateľom, nemohol skresliť hospodársku súťaž v súlade s usmernením, ktoré vyplýva z bodov 33 až 36 rozsudku z 3. marca 2005, Fabricom (C‑21/03 a C‑34/03, EU:C:2005:127).

55

V súlade s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora výklad pravidla práva Únie, ktorý podáva Súdny dvor v rámci výkonu svojej právomoci podľa článku 267 ZFEÚ, objasňuje a v prípade potreby spresňuje význam a dosah tohto pravidla tak, ako sa má alebo sa malo chápať a uplatňovať od okamihu, keď nadobudlo účinnosť (pozri najmä rozsudky z 27. marca 1980, Denkavit italiana, 61/79, EU:C:1980:100, bod 16, a z 13. januára 2004, Kühne & Heitz, C‑453/00, EU:C:2004:17, bod 21).

56

Z toho vyplýva, že v situácii, o akú ide vo veci samej, uchádzač, akým je Hochtief, mohol vzniesť výhradu založenú na tvrdení, že nemal možnosť preukázať, že skutočnosť, že vymenoval za vedúceho projektu experta, ktorý sa podieľal na príprave výzvy na predkladanie ponúk pre verejného obstarávateľa, nemohol skresliť hospodársku súťaž, a to aj vzhľadom na neexistenciu akejkoľvek relevantnej judikatúry Súdneho dvora v tejto súvislosti.

57

Okrem toho, i keď je pravda, že rozsudok z 3. marca 2005, Fabricom (C‑21/03 a C‑34/03, EU:C:2005:127) bol dostupný v maďarskom jazyku až po tom, čo Hochtief podala svoj opravný prostriedok na rozhodcovskú komisiu a tiež žalobu proti nálezu tejto komisie na vnútroštátnom súde prvého stupňa, táto samotná skutočnosť neumožňuje dospieť k záveru, že jej bolo úplne znemožnené vzniesť takú výhradu.

58

Z predchádzajúcich úvah vyplýva, že právo Únie, a najmä článok 1 ods. 1 a 3 smernice 89/665 sa má s prihliadnutím na článok 47 Charty vykladať v tom zmysle, že pokiaľ ide o žalobu o náhradu škody, nebráni takému vnútroštátnemu procesnému pravidlu, o aké ide vo veci samej, ktoré obmedzuje súdne preskúmanie nálezov vydaných rozhodcovskou komisiou, ktorá ako prvostupňový orgán preskúmava rozhodnutia prijaté verejnými obstarávateľmi v rámci verejného obstarávania, len na dôvody uvedené pred touto komisiou.

59

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: