Spojené veci C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17

Bašar Ibrahim a i.
proti
Bundesrepublik Deutschland

Bundesrepublik Deutschland
proti
Tausovi Magamadovovi

(návrhy na začatie prejudiciálneho konania, ktoré podal Bundesverwaltungsgericht)

Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 19. marca 2019

„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Priestor slobody, bezpečnosti a spravodlivosti – Spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32/EÚ – Článok 33 ods. 2 písm. a) – Zamietnutie žiadosti o azyl orgánmi členského štátu ako neprípustnej z dôvodu predchádzajúceho poskytnutia doplnkovej ochrany v inom členskom štáte – Článok 52 – Pôsobnosť ratione temporis tejto smernice – Články 4 a 18 Charty základných práv Európskej únie – Systémové chyby azylového konania v tomto inom členskom štáte – Systematické zamietanie žiadostí o azyl – Skutočné a preukázané riziko neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania – Životné podmienky osôb požívajúcich doplnkovú ochranu v tomto poslednom uvedenom členskom štáte“

Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú členské štáty môžu považovať za neprípustnú – Dôvod – Predchádzajúce poskytnutie medzinárodnej ochrany iným členským štátom – Pôsobnosť ratione temporis – Vnútroštátna právna úprava, ktorá umožňuje zamietnuť žiadosť o azyl podanú pred 20. júlom 2015 a pred nadobudnutím účinnosti uvedenej právnej úpravy z dôvodu poskytnutia doplnkovej ochrany iným členským štátom – Prípustnosť – Obmedzenia – Žiadosť o azyl a dožiadanie o prevzatie uvedeného žiadateľa, ktoré boli podané pred nadobudnutím účinnosti smernice 2013/32 a patria do pôsobnosti nariadenia č. 343/2003

[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013, článok 49; nariadenie Rady č. 343/2003; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 2 písm. a) a článok 52 prvý odsek; smernica Rady 2005/85]

(pozri body 61, 62, 64, 66, 68 – 74, bod 1 výroku)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú členské štáty môžu považovať za neprípustnú – Dôvod – Predchádzajúce poskytnutie medzinárodnej ochrany iným členským štátom – Nevyhnutnosť alebo možnosť prioritne uplatniť konanie týkajúce sa prevzatia alebo prijatia späť upravené v nariadení č. 604/2013 – Neexistencia

[Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 1 a ods. 2 písm. a)]

(pozri bod 80, bod 2 výroku)
Základné práva – Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu – Rozsah – Systémové chyby po ukončení konania o poskytnutí doplnkovej ochrany v členskom štáte z dôvodu životných podmienok osôb požívajúcich uvedenú ochranu – Zákaz uložený iným členským štátom zamietnuť žiadosť o azyl ako neprípustnú z dôvodu predchádzajúceho poskytnutia doplnkovej ochrany v tomto členskom štáte – Podmienky – Posúdenie existencie uvedených chýb – Kritériá – Nevyhnutnosť situácie ťažkej materiálnej deprivácie

[Charta základných práv Európskej únie, článok 4; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 2 písm. a)]

(pozri body 85 – 94, 101, bod 3 výroku)
Hraničné kontroly, azyl a prisťahovalectvo – Azylová politika – Konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany – Smernica 2013/32 – Konanie o posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu – Žiadosť, ktorú členské štáty môžu považovať za neprípustnú – Dôvod – Predchádzajúce poskytnutie medzinárodnej ochrany iným členským štátom – Žiadosť o azyl podaná osobou požívajúcou doplnkovú ochranu v inom členskom štáte – Systémové chyby azylového konania v tomto členskom štáte, ktoré vedú k systematickému zamietaniu žiadostí o azyl – Neexistencia vplyvu na možnosť zamietnuť uvedenú žiadosť ako neprípustnú

[Charta základných práv Európskej únie, článok 18; smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95 a smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32, článok 33 ods. 1 a ods. 2 písm. a)]

(pozri body 98 – 101, bod 3 výroku)

Zhrnutie

Žiadateľ o azyl môže byť odovzdaný do členského štátu, ktorý je obvykle zodpovedný za vybavenie jeho žiadosti alebo ktorý mu už priznal doplnkovú ochranu, okrem prípadov, v ktorých by predvídateľné životné podmienky osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu vystavili tohto žiadateľa situácii ťažkej materiálnej deprivácie, čo by bolo v rozpore so zákazom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania

V rozsudku Ibrahim a i. (C‑297/17, C‑318/17, C‑319/17 a C‑438/17), vydanom 19. marca 2019, veľká komora Súdneho dvora poskytla spresnenia týkajúce sa dodatočného dôvodu neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorý je upravený v článku 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 ( 1 ) (ďalej len „smernica o konaniach“). Toto ustanovenie rozširuje možnosť predtým upravenú v smernici 2005/85 ( 2 ) zamietnuť žiadosť ako neprípustnú v prípade predchádzajúceho priznania postavenia utečenca iným členským štátom, pričom umožňuje takéto zamietnutie aj v prípade poskytnutia doplnkovej ochrany. Vo veciach samých bola táto ochrana priznaná viacerým štátnym príslušníkom tretích krajín, a to v Poľsku a v Bulharsku. Tieto osoby prišli následne do Nemecka, kde v rokoch 2012 a 2013 podali žiadosti o azyl. Nemecké orgány po tom, čo neúspešne žiadali poľské a bulharské orgány o prijatie týchto osôb späť, zamietli žiadosti o azyl bez ich vecného posúdenia, čo dotknuté osoby napadli súdnou cestou.

V tomto kontexte sa Súdny dvor zaoberal najskôr pôsobnosťou ratione temporis smernice o konaniach. V tejto súvislosti prechodné ustanovenia uvedené v jej článku 52 prvom odseku stanovujú jednak, že vnútroštátne ustanovenia, ktorými sa preberá táto smernica, sa uplatňujú na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané „po 20. júli 2015, prípadne skôr“, a jednak, že žiadosti podané „pred 20. júlom 2015“ sa riadia vnútroštátnymi ustanoveniami prijatými podľa smernice 2005/85. Súdny dvor sa domnieval, že bez ohľadu na napätie existujúce medzi týmito dvomi predpismi členský štát môže stanoviť, že vnútroštátne ustanovenie, ktorým sa preberá dodatočný dôvod neprípustnosti, sa s okamžitou účinnosťou uplatňuje na žiadosti o azyl, o ktorých ešte nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a ktoré boli podané pred 20. júlom 2015 a pred nadobudnutím účinnosti tohto vnútroštátneho ustanovenia. Z dôvodov právnej istoty a rovnosti pred zákonom je však potrebné, aby žiadosti predložené v tomto štáte v priebehu toho istého obdobia boli posúdené jednotným a predvídateľným spôsobom. Na druhej strane Súdny dvor uviedol, že takéto okamžité uplatnenie nie je dovolené, ak tak žiadosť o azyl, ako aj dožiadanie o prijatie späť boli podané pred nadobudnutím účinnosti smernice o konaniach. V takej situácii, o akú ide v jednom z konaní vo veci samej, táto žiadosť a toto dožiadanie totiž na základe článku 49 nariadenia č. 604/2013 ( 3 ) ešte v plnom rozsahu patria do pôsobnosti nariadenia č. 343/2003 ( 4 ), zatiaľ čo článok 33 smernice o konaniach upravuje iba situácie, ktoré patria do pôsobnosti nariadenia č. 604/2013.

Súdny dvor ďalej rozhodol, že ak bola štátnemu príslušníkovi tretej krajiny priznaná doplnková ochrana a tento neskôr podá žiadosť o azyl v inom členskom štáte, tento štát môže zamietnuť túto žiadosť ako neprípustnú bez toho, aby musel prioritne uplatniť konania týkajúce sa prevzatia alebo prijatia späť upravené v nariadení č. 604/2013.

Súdny dvor napokon preskúmal podmienky, za ktorých by členský štát mohol byť na základe Charty základných práv Európskej únie zbavený možnosti, ktorú poskytuje článok 33 ods. 2 písm. a) smernice o konaniach. V tejto súvislosti Súdny dvor s odkazom na svoj rozsudok Jawo ( 5 ) z toho istého dňa uviedol, že ak je žiadateľ v určitom členskom štáte vystavený riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ktoré je v rozpore s článkom 4 Charty základných práv, táto okolnosť bráni jeho odovzdaniu do tohto štátu, a to bez ohľadu na to, či je vystavený tomuto riziku v čase odovzdania, v priebehu azylového konania alebo po jeho skončení. Súdny dvor sa analogicky domnieval, že členský štát nemôže použiť dodatočný dôvod neprípustnosti, ak predvídateľné životné podmienky žiadateľa v členskom štáte, ktorý mu priznal doplnkovú ochranu, by ho ako osobu požívajúcu túto ochranu vystavili vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. Predmetné chyby a zlyhania musia dosiahnuť osobitnú úroveň závažnosti, ktorá sa vyznačuje vystavením dotknutej osoby situácii ťažkej materiálnej deprivácie.

V tejto súvislosti porušenia smernice 2011/95 ( 6 ), ktoré neporušujú článok 4 Charty základných práv, sú nedostatočné. Rovnako tak skutočnosť, že osoby požívajúce doplnkovú ochranu nedostávajú v členskom štáte, ktorý priznal takúto ochranu dotknutej osobe, nijaké peňažné dávky na pokrytie životných potrieb alebo takéto dávky síce dostávajú, no ich výška je oveľa nižšia než výška takýchto dávok v iných členských štátoch, avšak nezaobchádza sa s nimi v tomto ohľade inak ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, neumožňuje konštatovať porušenie tohto článku 4, okrem prípadu, ak sa žiadateľ vzhľadom na svoju mimoriadnu zraniteľnosť, nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu ocitne v situácii ťažkej materiálnej deprivácie.

Súdny dvor okrem toho spresnil, že ak členský štát, ktorý priznal doplnkovú ochranu, systematicky zamieta bez skutočného posúdenia priznávanie postavenia utečenca žiadateľom, ktorí spĺňajú podmienky stanovené smernicou 2011/95, zaobchádzanie so žiadateľmi nemožno považovať za v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi z článku 18 Charty základných práv, ktorý sa týka práva na azyl. Prináleží však tomuto prvému členskému štátu, aby opätovne začal konania smerujúce k získaniu postavenia utečenca, pričom členský štát, v ktorom bola podaná nová žiadosť, môže túto žiadosť zamietnuť na základe článku 33 ods. 2 písm. a) smernice o konaniach s prihliadnutím na zásadu vzájomnej dôvery.

( 1 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

( 2 ) Smernica Rady 2005/85/ES z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13).

( 3 ) Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31).

( 4 ) Nariadenie Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 50, 2003, s. 1; Mim. vyd. 19/006, s. 109).

( 5 ) Rozsudok z 19. marca 2019, Jawo (C‑163/17).

( 6 ) Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9).