–

A. Mölk, v zastúpení: L. Lorenz, Rechtsanwalt,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a M. Cancela Carvalho, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Wilderspin a M. Heller, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu z 23. novembra 2007 o rozhodnom práve pre vyživovaciu povinnosť, ktorý bol schválený v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2009/941/ES z 30. novembra 2009 (Ú. v. EÚ L 331, 2009, s. 17; ďalej len „Haagsky protokol“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pánom Alexandrom Mölkom a jeho dcérou, slečnou Valentinou Mölkovou, vo veci pohľadávok na výživné.

3

Článok 3 Haagskeho protokolu, nazvaný „Všeobecné kritérium rozhodného práva“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ nie je v tomto protokole ustanovené inak, vyživovacia povinnosť sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu oprávneného.

2.   V prípade zmeny obvyklého pobytu oprávneného sa od okamihu zmeny uplatňuje právny poriadok štátu nového obvyklého pobytu.“

4

Článku 4 Haagskeho protokolu s názvom „Osobitné kritériá v prospech niektorých oprávnených“ stanovuje:

„1.   Nasledujúce ustanovenia sa uplatnia v prípade vyživovacej povinnosti:

…

2.   Ak oprávnenému nemožno priznať výživné od povinného podľa právneho poriadku určeného podľa článku 3, uplatní sa právny poriadok štátu konajúceho súdu.

3.   Bez ohľadu na článok 3, ak oprávnený podal návrh na príslušný orgán štátu obvyklého pobytu povinného, uplatní sa právny poriadok tohto štátu. Ak však oprávnenému nemožno priznať výživné od povinného podľa tohto právneho poriadku, uplatní sa právny poriadok štátu obvyklého pobytu oprávneného.

…“

5

Článok 7 uvedeného protokolu, nazvaný „Voľba rozhodného práva pre určité konanie“, stanovuje:

„1.   Bez ohľadu na články 3 až 6 oprávnený na výživné a povinný si môžu výlučne pre určité konania v danom štáte výslovne zvoliť právny poriadok tohto štátu ako rozhodné právo pre vyživovaciu povinnosť.

2.   Voľba pred začatím takého konania sa musí urobiť dohodou podpísanou oboma účastníkmi, v písomnej forme alebo zaznamenanej na médiu, ktoré umožňuje, aby údaje v ňom zaznamenané boli následne dostupné.“

6

Článok 8 toho istého protokolu s názvom „Voľba rozhodného práva“ znie takto:

„1.   Bez ohľadu na články 3 až 6 oprávnený na výživné a povinný si môžu kedykoľvek zvoliť ako rozhodné právo pre vyživovaciu povinnosť jeden z týchto právnych poriadkov:

…

…

3.   Odsek 1 sa neuplatní na vyživovaciu povinnosť voči osobe mladšej ako 18 rokov alebo voči dospelej osobe, ktorá z dôvodu zmenenej alebo nedostatočnej osobnej spôsobilosti nie je schopná chrániť si svoje záujmy.

4.   Bez ohľadu na právny poriadok zvolený účastníkmi podľa odseku 1, otázka, či sa oprávnený môže vzdať svojho práva na výživné, sa spravuje právnym poriadkom štátu obvyklého pobytu oprávneného v čase voľby.

5.   Pokiaľ v čase voľby účastníci neboli úplne informovaní a neboli si vedomí dôsledkov svojej voľby, právny poriadok zvolený účastníkmi sa neuplatní, ak by jeho uplatnenie viedlo k zjavne nespravodlivým alebo neprimeraným následkom pre ktoréhokoľvek z účastníkov.“

7

Nariadenie Rady (ES) č. 4/2009 z 18. decembra 2008 o právomoci, rozhodnom práve, uznávaní a výkone rozhodnutí a o spolupráci vo veciach vyživovacej povinnosti (Ú. v. EÚ L 7, 2009, s. 1), vo svojom článku 1, nazvanom „Rozsah pôsobnosti“, stanovuje:

„Toto nariadenie sa vzťahuje na vyživovaciu povinnosť vyplývajúcu z rodinných vzťahov, príbuzenstva, manželstva alebo švagrovstva.

…“

8

Článok 3 tohto nariadenia, nazvaný „Všeobecné ustanovenia o právomoci“, stanovuje:

„V členských štátoch je právomoc vo veciach vyživovacej povinnosti daná:

…“

9

Podľa článku 5 uvedeného nariadenia, nazvaného „Právomoc založená na účasti odporcu“:

„Okrem právomoci založenej na iných ustanoveniach tohto nariadenia má právomoc súd členského štátu vtedy, ak sa žalovaný zúčastní konania. To neplatí, ak sa odporca zúčastní konania len, aby namietol absenciu právomoci.“

10

Článok 15 tohto istého nariadenia s názvom „Určenie rozhodného práva“ znie takto:

„Rozhodné právo vo veciach vyživovacej povinnosti sa v členských štátoch, ktoré sú viazané [Haagskym protokolom], určuje podľa tohto protokolu.“

11

Pán Mölk má obvyklý pobyt v Rakúsku, zatiaľ čo jeho dcéra, slečna Mölková, má obvyklý pobyt v Taliansku.

12

Pán Mölk má na základe uznesenia Bezirksgericht Innsbruck (Okresný súd Innsbruck, Rakúsko) z 10. októbra 2014 povinnosť platiť slečne Mölkovej mesačne výživné.

13

Toto uznesenie bolo vydané podľa rakúskeho práva na základe návrhu, ktorý podala oprávnená, slečna Mölková, na tento súd v súlade s článkom 4 ods. 3 Haagskeho protokolu.

14

V roku 2015 pán Mölk podal na Bezirksgericht Innsbruck (Okresný súd Innsbruck) návrh, aby bolo výživné od 1. februára 2015 znížené z dôvodu zníženia jeho čistého príjmu. Slečna Mölková žiadala zamietnutie návrhu na zníženie výživného.

15

Bezirksgericht Innsbruck (Okresný súd Innsbruck) uznesením z 11. decembra 2015 zamietol návrh pána Mölka podľa talianskeho práva. Podľa tohto súdu sa o návrhu povinného malo rozhodnúť na základe článku 3 ods. 1 Haagskeho protokolu podľa uvedeného práva, keďže slečna Mölková mala v čase podania návrhu obvyklý pobyt v Taliansku.

16

Uznesením z 9. marca 2016 Landesgericht Innsbruck (Krajinský súd Innsbruck, Rakúsko) v odvolacom konaní potvrdil rozhodnutie Bezirksgericht Innsbruck (Okresný súd Innsbruck), ale svoje posúdenie založil na rakúskom práve.

17

Uvedený odvolací súd zastával názor, že bez zmeny obvyklého pobytu oboch účastníkov konania nemôže dôjsť k zmene rozhodného práva uplatneného v uznesení Bezirksgericht Innsbruck (Okresný súd Innsbruck) z 10. októbra 2014, pretože povinný na výživné predložil návrh na zníženie predmetného výživného len niekoľko mesiacov po uvedenom uznesení, ktoré nadobudlo právoplatnosť.

18

Pán Mölk podal opravný prostriedok na vnútroštátny súd, v ktorom navrhoval, aby bolo o vyživovacej povinnosti rozhodnuté podľa talianskeho práva. Tvrdí, že ak by bolo toto právo správne uplatnené, jeho návrhu by sa vyhovelo.

19

Vnútroštátny súd sa pýta na rozhodné právo v prípade, o aký ide vo veci samej, pričom uvádza, že v odbornej literatúre sa možno stretnúť s dvoma odlišnými prístupmi.

20

Podľa prvého prístupu je rozhodným právom v súlade s článkom 3 Haagskeho protokolu právny poriadok štátu obvyklého pobytu oprávneného, aj keď to nie je právny poriadok štátu, v ktorom sa nachádza orgán, ktorý prijal pôvodné rozhodnutie o výživnom.

21

Podľa druhého prístupu treba na zmenu vnútroštátneho rozhodnutia alebo uznaného rozhodnutia cudzieho orgánu uplatniť právo, ktoré už bolo vo veci výživného uplatnené.

22

Za týchto podmienok Oberster Gerichtshof (Najvyšší súd, Rakúsko) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

23

Na úvod je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor má právomoc vykladať Haagsky protokol (rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 25).

24

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu vykladať v tom zmysle, že z takej situácie, o akú ide vo veci samej, v ktorej bola výška výživného stanovená rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť, vydaným na návrh oprávneného, a na základe tohto článku 4 ods. 3 podľa práva štátu konajúceho súdu určeného podľa tohto ustanovenia, vyplýva, že toto právo upravuje následný návrh podaný povinným proti oprávnenému na príslušný orgán štátu svojho obvyklého pobytu s cieľom znížiť toto výživné.

25

Podľa tohto článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu sa právo štátu konajúceho súdu uplatňuje bez ohľadu na článok 3 tohto protokolu na návrh oprávneného, ktorý rovnako ako slečna Mölková vo veci samej podal svoj návrh na príslušný orgán štátu obvyklého pobytu povinného.

26

Kladie sa otázka, či napriek tomu, že znenie článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu to výslovne neuvádza, toto ustanovenie naďalej vyvoláva účinky, ak povinný, rovnako ako pán Mölk vo veci samej, podá na ten istý orgán následný návrh, takže pôvodne určený právny poriadok sa uplatňuje aj na nové konanie.

27

Na účely odpovede na túto otázku je potrebné vyložiť článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu s ohľadom nielen na jeho znenie, ale aj jeho kontext a ciele sledované právnou úpravou, ktorej je súčasťou.

28

Pokiaľ ide o kontext tohto ustanovenia, treba uviesť, že uvedený článok je zaradený do systému kolíznych noriem zavedeného týmto protokolom, ktorý stanovuje v prvom rade uplatnenie právneho poriadku štátu obvyklého pobytu oprávneného podľa článku 3 uvedeného protokolu. Tvorcovia Haagskeho protokolu sa domnievali, že tento právny poriadok má užšiu väzbu so situáciou oprávneného a v dôsledku toho sa zdá byť vhodnejší na úpravu konkrétnych problémov, s ktorými sa môže oprávnený na výživné stretnúť (rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 42).

29

Článok 4 Haagskeho protokolu obsahuje osobitné pravidlá v prospech niektorých oprávnených, vrátane najmä povinností rodičov voči svojim deťom, ktoré sa uplatňujú subsidiárne. Odsek 2 tohto článku 4 stanovuje, že právo štátu konajúceho súdu sa uplatňuje v prípade, keď oprávnenému nemožno priznať výživné od povinného podľa práva štátu určeného podľa článku 3 tohto protokolu.

30

Článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu predstavuje zas výnimku z pravidla stanoveného týmto protokolom a pripomenutého v bode 28 tohto rozsudku, podľa ktorého príslušný orgán uplatňuje v prvom rade právo štátu obvyklého pobytu oprávneného. Tento článok 4 ods. 3 prevracia kolízne kritériá stanovené v článku 3 a článku 4 ods. 2 uvedeného protokolu, pričom primárne určuje právo štátu konajúceho súdu, keď oprávnený podal návrh na príslušný orgán štátu, v ktorom má povinný obvyklý pobyt (rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 44) a sekundárne právo štátu obvyklého pobytu oprávneného, ak nemôže získať výživné na základe práva štátu konajúceho súdu.

31

Tým, že právo štátu konajúceho súdu možno uplatniť ako prvé namiesto práva štátu obvyklého pobytu oprávneného, Haagsky protokol priznáva oprávnenému možnosť vybrať si nepriamo prvý z týchto právnych poriadkov, pretože táto voľba vyplýva z podania návrhu oprávneným na príslušný orgán štátu obvyklého pobytu povinného.

32

Táto možnosť má za cieľ chrániť oprávneného, ktorý sa považuje za slabšiu stranu v jeho vzťahoch s povinným, tým, že mu v skutočnosti umožňuje uskutočniť výber práva, ktoré sa uplatňuje na jeho návrh. Za týchto podmienok, ak sa konanie, v ktorom sa rozhodovalo o tomto návrhu, skončilo prijatím rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, z článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu nevyplýva, že účinky tejto voľby treba rozšíriť na nové konanie, ktoré nezačalo na návrh oprávneného, ale na návrh povinného.

33

Okrem toho, keďže ide o výnimku z pravidla uvedeného v článku 3 Haagskeho protokolu, tento pojem treba vykladať doslovne, bez prekročenia výslovne uvedeného rámca prípadu.

34

Tieto úvahy potvrdzuje dôvodová správa pána Andreu Bonomiho k Haagskemu protokolu (text prijatý na dvadsiatom prvom zasadnutí Haagskej konferencie medzinárodného práva súkromného).

35

Ako totiž pán Bonomi uviedol v bode 67 tejto správy, stanovená výnimka zo zásadného kolízneho kritéria práva štátu obvyklého pobytu oprávneného je odôvodnená, ak sa oprávnený sám rozhodne začať konanie v štáte bydliska povinného, zatiaľ čo sa zdá byť neprimeraná v prípade, ak by sa konanie začalo v tomto členskom štáte na základe návrhu povinného, najmä pri návrhu na zmenu rozhodnutia o výživnom.

36

Taktiež porovnanie tohto článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu s ustanoveniami tohto protokolu umožňujúcimi účastníkom konania vybrať si na základe spoločnej dohody rozhodné právo pre vyživovaciu povinnosť, konkrétne články 7 a 8 tohto protokolu, potvrdzuje túto analýzu.

37

Článok 8 Haagskeho protokolu oprávnenému a povinnému umožňuje na účely úpravy vyživovacej povinnosti kedykoľvek určiť jeden z viacerých právnych poriadkov vymenovaných v odseku 1 tohto článku 8. Takto určený právny poriadok sa uplatňuje nielen na jedno určité konanie, ale na všetky konania o vyživovacej povinnosti.

38

Keďže voľba rozhodného práva má dlhodobý charakter, tvorcovia Haagskeho protokolu stanovili určité podmienky na uplatnenie článku 8 tohto protokolu s cieľom minimalizovať negatívne dôsledky, najmä pre oprávneného. Okrem iných podmienok medzi ne patrí podmienka uvedená v odseku 3 tohto článku 8, podľa ktorej iba účastníci konania starší ako 18 rokov môžu uskutočniť takúto voľbu na základe tohto článku. Okrem toho odsek 5 tohto článku 8 stanovuje, že ak účastníci konania neboli úplne informovaní a neboli si vedomí dôsledkov svojej voľby, právny poriadok zvolený účastníkmi konania sa neuplatní, ak by jeho uplatnenie viedlo k zjavne nespravodlivým alebo neprimeraným následkom pre ktoréhokoľvek z účastníkov konania.

39

Tieto ochranné ustanovenia neexistujú v rámci článku 7 Haagskeho protokolu, ktorý tiež umožňuje účastníkom konania zvoliť si rozhodné právo, ale iba v prípade určitého konania. Voľba práva teda platí iba pre toto konanie, a nie pre nasledujúce konania týkajúce sa tej istej vyživovacej povinnosti, čo znižuje riziko negatívnych dôsledkov tohto výberu.

40

Neexistencia takýchto ochranných ustanovení v článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu podporuje tiež záver, podľa ktorého sa toto ustanovenie uplatní len v prípade jedného konania, konkrétne konania začatého na návrh oprávneného za podmienok, ktoré výslovne stanovuje.

41

V tejto súvislosti, ako generálny advokát uviedol v bode 48 svojich návrhov, ak by pôvodná voľba práva konajúceho súdu uskutočnená oprávneným podľa článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu implikovala, že v rámci ďalšieho konania začatého na návrh povinného na príslušnom orgáne v mieste jeho obvyklého pobytu sa uplatňuje tento istý právny poriadok, umožňovalo by to obchádzanie minimálnej vekovej hranice stanovenej v článku 8 ods. 3 Haagskeho protokolu, ako aj ostatných ochranných ustanovení tohto článku 8.

42

Preto je namieste dospieť k záveru, že článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu sa týka iba situácie, v ktorej si oprávnený nepriamo vyberie právo štátu konajúceho súdu v konaní začatom pred príslušným orgánom štátu obvyklého pobytu povinného a nevzťahuje sa na ďalšie konanie, ktoré nasleduje potom, ako rozhodnutie vydané v pôvodnom konaní nadobudlo právoplatnosť.

43

Tento záver nemôže vyvrátiť ani okolnosť uvedená portugalskou vládou, že toto ďalšie konanie môže byť začaté krátko po prvom a že je paradoxné, že tieto protichodné návrhy týkajúce sa krátkeho obdobia, počas ktorého nedošlo k žiadnej zmene obvyklého pobytu účastníkov konania, sa musia preskúmať z hľadiska rôznych právnych poriadkov.

44

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že určenie rozhodného práva nemôže závisieť od dátumu, kedy sa začne prípadné druhé konanie. Takýto výklad by totiž narušil cieľ predvídateľnosti sledovaný Haagskym protokolom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2018, KP, C‑83/17, EU:C:2018:408, bod 41).

45

Ako uviedol generálny advokát v bodoch 42 a 64 svojich návrhov, nevýhoda uplatnenia rôznych právnych poriadkov v ďalších konaniach medzi tými istými účastníkmi konania sa zdá byť daná systémom kolíznych noriem stanovených Haagskym protokolom.

46

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku odpovedať tak, že článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu sa má vykladať v tom zmysle, že zo situácie, o akú ide vo veci samej, v ktorej bola výška výživného stanovená rozhodnutím, ktoré nadobudlo právoplatnosť, vydaným na návrh oprávneného, a na základe tohto článku 4 ods. 3 podľa práva štátu konajúceho súdu určeného podľa tohto ustanovenia, nevyplýva, že toto právo upravuje následný návrh podaný povinným proti oprávnenému na súd štátu svojho obvyklého pobytu s cieľom znížiť toto výživné.

47

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu vykladať v tom zmysle, že oprávnený „podá návrh“ v zmysle tohto článku na príslušný orgán štátu obvyklého pobytu povinného aj tým spôsobom, že sa zúčastní v zmysle článku 5 nariadenia č. 4/2009 konania vo veci samej a navrhne, aby bol návrh vo veci samej zamietnutý.

48

Ako vyplýva z analýzy vykonanej v rámci odpovede na prvú otázku, článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu predstavuje výnimku z hlavného kolízneho pravidla pripomenutého v bode 28 tohto rozsudku, takže nie je potrebné rozšíriť jeho pôsobnosť nad rámec prípadov, ktoré výslovne upravuje.

49

Toto ustanovenie sa uplatňuje iba v prípade splnenia dvoch podmienok, a síce, že orgán, ktorý začal konanie, je orgán štátu obvyklého pobytu povinného, a návrh na tento orgán podal oprávnený, inak povedané, konanie začalo na návrh oprávneného.

50

V prípade konania začatého povinným pred orgánom štátu jeho obvyklého pobytu môže samozrejme účasť oprávneného založiť právomoc tohto orgánu, ako to stanovuje článok 5 nariadenia č. 4/2009.

51

Z tohto akceptovania právomoci však nemožno odvodiť, že oprávnený tiež „podal návrh“ na orgán štátu obvyklého pobytu povinného v zmysle článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu.

52

Takýto výklad by mal za následok, ako uviedol generálny advokát v bode 72 svojich návrhov, že právo štátu konajúceho súdu stanovené týmto ustanovením, by sa uplatňovalo vo všetkých konaniach, ktoré sú vedené pred takýmto orgánom, hoci z odpovede na prvú otázku vyplýva, že možnosť ponechaná oprávnenému podľa článku 4 ods. 3 Haagskeho protokolu vybrať si nepriamo toto právo sa uplatňuje iba na konania začaté na jeho návrh.

53

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať, že článok 4 ods. 3 Haagskeho protokolu sa má vykladať v tom zmysle, že oprávnený „nepodá návrh“ v zmysle tohto článku na príslušný orgán členského štátu, v ktorom má povinný svoj obvyklý pobyt, ak sa oprávnený zúčastní v zmysle článku 5 nariadenia č. 4/2009 konania začatého na návrh povinného pred týmto orgánom a navrhne, aby bol návrh vo veci samej zamietnutý.

54

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (šiesta komora) rozhodol takto: