–

V. Klohn, osobne, a v zastúpení: B. Ohlig, advocate,

–

An Bord Pleanála, v zastúpení: A. Doyle, solicitor, a B. Foley, BL,

–

Írsko, v zastúpení: M. Browne, G. Hodge a A. Joyce, splnomocnení zástupcovia, za právnej pomoci M. Gray a H. Godfrey, BL, ako aj R. Mulcahy, SC,

–

Európska komisia, v zastúpení: C. Zadra, G. Gattinara a J. Tomkin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu piateho odseku článku 10a smernice Rady 85/337/EHS z 27. júna 1985 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. ES L 175, 1985, s. 40; Mim. vyd. 15/001, s. 248), zmenenej smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2003/35/ES z 26. mája 2003 (Ú. v. EÚ L 156, 2003, s. 17; Mim. vyd. 15/007, s. 466) (ďalej len „zmenená smernica 85/337“).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu, v ktorom na jednej strane vystupuje pán Volkmar Klohn a na druhej strane An Bord Pleanála (Agentúra pre územné plánovanie, Írsko) (ďalej len „Agentúra“) vo veci náhrady trov súdneho konania, ktoré začalo podaním návrhu pána Klohna proti vydaniu stavebného povolenia Agentúrou v súvislosti s výstavbou zariadenia na obhliadku zvierat, uhynutých na celom území Írska, v obci Achonry v County Sligo (grófstvo Sligo, Írsko).

3

Preambula Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2005/370/ES zo 17. februára 2005 (Ú. v. EÚ L 124, 2005, s. 1, ďalej len „Aarhuský dohovor“) uvádza:

„…

uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je postačujúce na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu, a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými, chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií,

s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia, a v tomto smere uznávajúc, že občania môžu potrebovať pomoc pri vykonávaní svojich práv;

…

zohľadňujúc to, že pre verejnosť, vrátane organizácií, musia byť prístupné účinné súdne mechanizmy tak, aby boli chránené ich zákonné záujmy a dodržiavané právne normy,

…“

4

Článok 1 Aarhuského dohovoru s názvom „Cieľ“ stanovuje:

„Každá Strana bude zaručovať práva na prístup k informáciám, účasť verejnosti na rozhodovacom procese a prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, s cieľom prispieť k ochrane práva každého človeka, príslušníka tejto i budúcich generácií, žiť v životnom prostredí, ktoré je postačujúce pre zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu.“

5

Článok 3 tohto dohovoru s názvom „Všeobecné ustanovenia“ vo svojom odseku 8 stanovuje:

„Každá Strana zabezpečí, aby osoby, ktoré uplatňujú svoje práva v súlade s ustanoveniami tohto dohovoru, neboli za to trestané, pokutované, prenasledované alebo akýmkoľvek spôsobom obťažované. Toto ustanovenie neovplyvňuje právo vnútroštátnych súdov udeliť primerané poplatky v súdnom konaní.“

6

Článok 9 tohto dohovoru s názvom „Prístup k spravodlivosti“ stanovuje:

„1.   Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby každý, kto sa domnieva, že jeho žiadosť o informácie na základe článku 4 zostala nepovšimnutá, bola neoprávnene zamietnutá, či už čiastočne, alebo úplne, neprimerane zodpovedaná alebo sa s ňou nenaložilo tak, ako sa malo v súlade s ustanoveniami uvedeného článku, mal prístup k procesu preskúmaniu pred súdom alebo iným nezávislým a nestranným orgánom ustanoveným zákonom.

…

2.   Každá Strana v rámci svojho vnútroštátneho práva zabezpečí, aby členovia zainteresovanej verejnosti [dotknutej verejnosti – neoficiálny preklad]

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, bude rozhodnuté v súlade s požiadavkami vnútroštátneho práva a v súlade s cieľom dať zainteresovanej verejnosti [dotknutej verejnosti – neoficiálny preklad] široký prístup k spravodlivosti v rámci rozsahu pôsobnosti tohto dohovoru. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 2 ods. 5, považuje za dostatočný na účely písmena a). Tieto organizácie budú považované za také, ktorých práva môžu byť porušené na účely písmena b).

…

3.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

4.   Naviac, bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia odseku 1, postupy uvedené v odsekoch 1, 2 a 3 zabezpečia zodpovedajúcu a účinnú nápravu vrátane prikázaných úľav, ak sú vhodné, a musia byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé. Rozhodnutia podľa tohto článku budú vydávané alebo zaznamenané písomne. Rozhodnutia súdov a, kedykoľvek je to možné, aj iných orgánov budú verejne prístupné.

5.   S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku každá Strana zabezpečí, aby bola verejnosť informovaná o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu, a zváži vytvorenie vhodných podporných mechanizmov s cieľom odstrániť alebo znížiť finančné a iné bariéry v prístupe k spravodlivosti.“

7

Zmenená smernica 85/337 stanovuje, že verejné a súkromné projekty, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie, budú predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie. Zavádza tiež povinnosti v oblasti účasti a vyjadrenia verejnosti v rozhodovacom procese pri povoľovaní takýchto projektov.

8

Po pristúpení Európskej únie k Aarhuskému dohovoru prijal normotvorca Únie smernicu 2003/35, ktorej článkom 3 bodom 7 bol do smernice 85/337 vložený článok 10a, ktorý stanovuje:

„Členské štáty zaistia, aby v súlade s príslušným vnútroštátnym právnym systémom, dotknutá verejnosť:

Členské štáty určia, v akom štádiu možno napadnúť rozhodnutia, skutky alebo nečinnosť [rozhodnutia, úkony alebo opomenutia – neoficiálny preklad].

O tom, čo predstavuje dostatočný záujem a porušovanie práva, rozhodnú členské štáty v súlade s cieľom poskytnúť dotknutej verejnosti široký prístup k spravodlivosti. Na tento účel sa záujem akejkoľvek mimovládnej organizácie, ktorá spĺňa požiadavky uvedené v článku 1 odsek 2, považuje za dostatočný na účely [písm.] a) tohto článku. Tieto organizácie sa tiež považujú za nositeľa práv, ktoré môžu byť poškodené v zmysle písm. b) tohto článku.

Ustanovenia tohto článku nevylučujú možnosť predbežného preskúmania správnym orgánom a nie je nimi dotknutá požiadavka uplatnenia správnych opravných prostriedkov pred súdnymi opravnými prostriedkami, ak takáto požiadavka vyplýva z vnútroštátneho práva.

Každé takéto konanie musí byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé.

S cieľom posilniť účinnosť ustanovení tohto článku, členské štáty zabezpečia, aby boli verejnosti dostupné praktické informácie o prístupe k správnemu a súdnemu preskúmaniu.“

9

Podľa znenia článku 6 smernice 2003/35 „členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s touto smernicou najneskôr do 25. júna 2005. Bezodkladne o tom informujú Komisiu“.

10

Znenie článku 10a zmenenej smernice 85/337 bolo prevzaté do znenia článku 11 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (Ú. v. EÚ L 26, 2012, s. 1).

11

Írsky systém súdneho preskúmania pozostáva z dvoch etáp. Žalobcovia musia najskôr požiadať High Court (Vyšší súd, Írsko) o povolenie (leave) podať žalobu na súde, pričom musia uviesť žalobné dôvody a návrhy. Až po získaní tohto povolenia možno podať žalobu.

12

Podľa znenia § 99 Rules of the Superior Courts (Rokovací poriadok vyšších súdov) „o trovách sa rozhoduje podľa výsledku konania“. V dôsledku toho žalobca, ktorý nemal úspech vo veci, v zásade znáša svoje vlastné trovy konania a je mu uložená povinnosť nahradiť trovy konania druhého účastníka konania. Tak znie základné pravidlo, ale High Court (Vyšší súd) sa od neho môže odchýliť podľa svojej voľnej úvahy, ak to odôvodňujú osobitné okolnosti prejednávanej veci.

13

Súd, ktorému bola vec predložená, rozhoduje iba o rozdelení trov konania. Výška trov konania, ktoré znáša účastník, ktorý nemal úspech vo veci, sa následne vyčísli vzhľadom na doklady predložené účastníkom, ktorý mal úspech vo veci, samostatným rozhodnutím, ktoré vydáva Taxing Master, sudca osobitne poverený určením výšky trov konania. Proti tomuto rozhodnutiu môže byť podané odvolanie.

14

Vo svojom rozsudku zo 16. júla 2009, Komisia/Írsko (C‑427/07, EU:C:2009:457, body 92 až 94), Súdny dvor rozhodol, že Írsko neprebralo do svojho vnútroštátneho práva pravidlo uvedené v článku 10a zmenenej smernice 85/337, podľa ktorého by konania nemali byť „nedostupne drahé“.

15

Na to, aby Írsko vyvodilo dôsledky z konštatovania nesplnenia povinnosti v tejto otázke, počas roku 2011 vložilo do zákona o územnom plánovaní a urbanizme § 50 B, podľa ktorého je v rámci pôsobnosti tohto zákona každý účastník v zásade povinný znášať svoje vlastné trovy konania. Toto ustanovenie však nie je možné uplatniť ratione temporis na skutkové okolnosti vo veci samej.

16

V roku 2004 vydala Agentúra povolenie pre spoločnosť Maloney and Matthews Animal Collections Ltd postaviť v obci Achonry zariadenie na obhliadku zvierat uhynutých na celom území Írska. O výstavbe tohto zariadenia sa rozhodlo v rámci opatrení prijatých v reakcii na hromadnú nákazu zvierat bovinnou spongiformnou encefalopatiou.

17

Dňa 24. júna 2004 pán Klohn, vlastník farmy nachádzajúcej sa v blízkosti miesta výstavby uvedeného zariadenia, požiadal o povolenie podať na súde žalobu proti tomuto stavebnému povoleniu. Požadované povolenie mu bolo vydané 31. júla 2007.

18

Rozsudkom z 23. apríla 2008 High Court (Vyšší súd) zamietol žalobu pána Klohna.

19

Dňa 6. mája 2008 uložil tento súd dotknutej osobe povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložila Agentúra. Toto rozhodnutie nebolo napadnuté.

20

Pred Taxing Master súdu High Court (Vyšší súd), povereným vyčíslením sumy trov konania, ktoré sa musia nahradiť v súlade s vnútroštátnym právom, pán Klohn uviedol, že v súlade s článkom 3 ods. 8 a článkom 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru, ako aj článkom 10a zmenenej smernice 85/337, nesmie byť konanie, ktorého trovy má nahradiť, „nedostupne drahé“.

21

V rozhodnutí z 24. júna 2010Taxing Master uviedol, že v zmysle írskeho práva nemá právomoc posudzovať, či je konanie nedostupne drahé, a vyčíslil trovy, ktoré mal pán Klohn nahradiť Agentúre, na približne 86000 eur.

22

High Court (Vyšší súd), na ktorý bol podaný návrh na preskúmanie rozhodnutia Taxing Master, potvrdil toto rozhodnutie.

23

Pán Klohn podal odvolanie proti rozhodnutiu High Court (Vyšší súd) na Supreme Court (Najvyšší súd).

24

Supreme Court (Najvyšší súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

25

Svojou druhou otázkou, ktorú treba preskúmať ako prvú, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či požiadavka, podľa ktorej určité súdne konania v oblasti životného prostredia nesmú byť nedostupne drahé (ďalej len „pravidlo dostupnosti“), uvedené v článku 10a piatom odseku zmenenej smernice 85/337, má priamy účinok, alebo či je vnútroštátny súd iba povinný vykladať vnútroštátne právo tak, aby sa v čo najväčšej možnej miere mohlo dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s cieľom sledovaným týmto pravidlom.

26

Otázka priameho účinku pravidla dostupnosti je nastolená v spore vo veci samej z dôvodu, že Írsko neprebralo do svojho právneho poriadku ustanovenie článku 10a piateho odseku zmenenej smernice 85/337 v lehote stanovenej v článku 6 smernice 2003/35, čiže do 25. júna 2005. Toto nesplnenie povinnosti bolo konštatované Súdnym dvorom v rozsudku zo 16. júla 2009, Komisia/Írsko (C‑427/07, EU:C:2009:457, body 92 až 94 a výrok). Z vysvetlení poskytnutých vnútroštátnym súdom navyše vyplýva, že k prijatiu vnútroštátnej normy s cieľom prebrať do vnútroštátneho práva pravidlo dostupnosti došlo až v priebehu roka 2011, teda po vydaní meritórneho rozhodnutia, ktorým sa skončilo súdne konanie, o ktorého určenie výšky trov ide v spore vo veci samej.

27

Je potrebné pripomenúť, že ustanovenia práva Únie majú priamy účinok vtedy, ak priznávajú jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť pred súdom v členských štátoch (rozsudok zo 4. decembra 1974, van Duyn, 41/74, EU:C:1974:133, body 4 a 8).

28

Takéto ustanovenia ukladajú členským štátom presne vymedzenú povinnosť, ktorá si nevyžaduje prijatie žiadneho ďalšieho aktu, či už inštitúciami Únie alebo členskými štátmi, a nenecháva im pri svojom vykonávaní žiadnu možnosť voľnej úvahy (rozsudok zo 4. decembra 1974, van Duyn, 41/74, EU:C:1974:133, bod 6).

29

V tejto súvislosti treba najskôr pripomenúť, že článok 10a piaty odsek zmenenej smernice 85/337 sa obmedzuje na uvedenie, že dotknuté súdne konania „mus[ia] byť primerané, spravodlivé, včasné a nie nedostupne drahé“. Vzhľadom na všeobecnosť použitých pojmov možno tieto ustanovenia len ťažko považovať za ustanovenia, ktoré ukladajú členským štátom dostatočne presne vymedzené povinnosti, ktoré si nevyžadujú vnútroštátne opatrenia umožňujúce zabezpečiť ich vykonanie.

30

Súdny dvor následne rozhodol, že členské štáty majú na základe svojej procesnej autonómie, pričom musia dodržiavať zásady ekvivalencie a efektivity, priestor na voľnú úvahu pri vykonávaní článku 10a zmenenej smernice 85/337 (rozsudky zo 16. februára 2012, Solway a i., C‑182/10, EU:C:2012:82, bod 47, ako aj zo 7. novembra 2013, Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 30).

31

Nakoniec a predovšetkým sa Súdny dvor vyjadril k priamemu účinku pravidla dostupnosti. Toto pravidlo je totiž vo veľmi podobnom znení uvedené v článku 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Táto podobnosť nie je náhodná, lebo ako vyplýva z odôvodnenia 5 smernice 2003/35, cieľom smernice 2003/35, ktorou bol vložený článok 10a do zmenenej smernice 85/337, bolo práve zosúladiť právo Spoločenstva s Aarhuským dohovorom, aby bol schválený Spoločenstvom.

32

Súdny dvor pritom vo svojom rozsudku z 15. marca 2018, North East Pylon Pressure Campaign a Sheehy (C‑470/16, EU:C:2018:185, body 52 a 58), rozhodol, že článok 9 ods. 4 Aarhuského dohovoru nie je priamo uplatniteľný.

33

Keďže Súdny dvor neposudzuje priamu uplatniteľnosť dohody uzavretej Úniou podľa iných kritérií, než sú tie, ktoré používa s cieľom určiť, či sú ustanovenia smernice priamo uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. septembra 1987, Demirel, 12/86, EU:C:1987:400, bod 14), z rozsudku uvedeného v predchádzajúcom bode možno tiež vyvodiť, že pravidlo dostupnosti uvedené v článku 10a piatom odseku zmenenej smernice 85/337 nemá priamy účinok.

34

Vzhľadom na chýbajúci priamy účinok dotknutých ustanovení zmenenej smernice 85/337 a ich oneskorené prebratie do právneho poriadku dotknutého členského štátu sú vnútroštátne súdy tohto posledného uvedeného štátu povinné v čo najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo odo dňa uplynutia lehoty stanovenej členským štátom na ich prebratie tak, aby sa dosiahol cieľ sledovaný týmito ustanoveniami, uprednostnením výkladu vnútroštátnych pravidiel, ktorý je čo najviac v súlade s týmto účelom, aby sa tak dosiahlo riešenie zlučiteľné s ustanoveniami uvedenej smernice (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 4. júla 2006, Adelener a i., C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 115 a výrok).

35

Cieľ sledovaný normotvorcom Únie pri vytvorení pravidla dostupnosti, ktoré je uvedené v článku 10a zmenenej smernice 85/337, si vyžaduje, aby jednotlivcom nebolo zabránené podať návrh na začatie súdneho konania patriaceho do pôsobnosti tohto ustanovenia alebo pokračovať v ňom z dôvodu finančnej záťaže, ktorá by z toho mohla vyplývať (rozsudok z 11. apríla 2013, Edwards a Pallikaropoulos, C‑260/11, EU:C:2013:221, bod 35). Tento cieľ, ktorý spočíva v tom, aby sa dotknutej verejnosti poskytol široký prístup k spravodlivosti, v širšom ponímaní vyplýva z vôle normotvorcu Únie zachovať, chrániť a zlepšovať kvalitu životného prostredia a viesť verejnosť k tomu, aby pri tom zohrávala aktívnu úlohu, aby sa zaručilo dodržiavanie práva na účinný prostriedok nápravy a dodržiavanie zásady efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. apríla 2013, Edwards a Pallikaropoulos, C‑260/11, EU:C:2013:221, body 31 až 33).

36

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 10a piaty odsek zmenenej smernice 85/337 sa má vykladať v tom zmysle, že pravidlo dostupnosti, ktoré upravuje, nemá priamy účinok. Ak členský štát neprebral ustanovenie tohto článku, vnútroštátne súdy sú napriek tomu povinné v čo najväčšej možnej miere vykladať vnútroštátne právo odo dňa uplynutia lehoty stanovenej na prebratie uvedeného článku tak, aby jednotlivcom nebolo zabránené podať návrh na začatie súdneho konania patriaceho do pôsobnosti tohto článku alebo pokračovať v ňom z dôvodu finančnej záťaže, ktorá by z toho mohla vyplývať.

37

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa pravidlo dostupnosti uvedené v článku 10a zmenenej smernice 85/337 uplatňuje na konanie, ako je to, o ktoré ide vo veci samej, ktoré sa začalo pred uplynutím lehoty na prebratie tohto článku. V prípade kladnej odpovede na túto otázku sa vnútroštátny súd tiež pýta, či sa uvedené pravidlo uplatňuje na všetky trovy vzniknuté v rámci tohto konania alebo len na tie, ktoré vznikli po uplynutí tejto lehoty na prebratie.

38

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora sa nové pravidlo v zásade ihneď uplatňuje na budúce právne účinky situácie, ktorá vznikla za účinnosti predchádzajúceho pravidla (rozsudky z 11. decembra 2008, Komisia/Freistaat Sachsen, C‑334/07 P, EU:C:2008:709, bod 43 a citovaná judikatúra; zo 6. júla 2010, Monsanto Technology, C‑428/08, EU:C:2010:402, bod 66, ako aj zo 6. októbra 2015, Komisia/Andersen, C‑303/13 P, EU:C:2015:647, bod 49).

39

S výhradou zásady zákazu retroaktivity právnych aktov platí niečo iné len vtedy, keď novú normu sprevádzajú osobitné ustanovenia, ktoré konkrétne určujú podmienky jej časovej pôsobnosti (rozsudok zo 16. decembra 2010, Stichting Natuur en Milieu a i., C‑266/09, EU:C:2010:779, bod 32).

40

Akty prijaté na prebratie smernice sa teda musia uplatňovať na budúce právne účinky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona, a to odo dňa uplynutia lehoty na prebratie, pokiaľ táto smernica neustanovuje inak.

41

Smernica 2003/35 pritom neobsahuje nijaké osobitné ustanovenie upravujúce podmienky časovej pôsobnosti nového článku 10a zmenenej smernice 85/337 (rozsudok zo 7. novembra 2013, Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 23).

42

V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že článok 10a zmenenej smernice 85/337 sa má vykladať v tom zmysle, že ustanovenia vnútroštátneho práva prijaté na prebratie tohto článku sa musia uplatňovať na správne povoľovacie konania, ktoré prebiehali v deň uplynutia lehoty na prebratie tohto ustanovenia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. novembra 2013, Gemeinde Altrip a i., C‑72/12, EU:C:2013:712, bod 31).

43

Ak v lehote na prebratie stanovenej na tento účel smernicou nebol prijatý žiadny akt na prebratie, ako je to v spore vo veci samej, je potrebné usudzovať, že povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s pravidlom, ktoré nebolo prebraté, platí aj za podmienok uvedených v bodoch 39 a 40 tohto rozsudku, a to od uplynutia tejto lehoty.

44

V tejto poslednej uvedenej situácii je totiž vnútroštátny súd povinný vykladať vnútroštátne právo tak, aby sa v čo najväčšej možnej miere dosiahol výsledok sledovaný ustanoveniami smernice, ktoré neboli prebraté, ako to bolo pripomenuté v bode 35 tohto rozsudku. Bezodkladná uplatniteľnosť nového pravidla vychádzajúceho zo smernice na budúce právne účinky existujúcich situácií, odo dňa uplynutia lehoty na jej prebratie, tvorí súčasť tohto výsledku, ak dotknutá smernica neustanovuje inak.

45

Po uplynutí lehoty na prebratie smernice, ktorá nebola prebratá, sú preto vnútroštátne súdy povinné vykladať vnútroštátne právo tak, aby boli budúce právne účinky situácií, ktoré vznikli počas účinnosti predchádzajúceho zákona, ihneď v súlade s ustanoveniami tejto smernice.

46

Vzhľadom na cieľ sledovaný pravidlom dostupnosti, ktorý spočíva v zmene úpravy náhrady trov v určitých súdnych konaniach, sa podanie žaloby pred uplynutím lehoty na prebratie smernice 2003/35 musí považovať za situáciu, ktorá vznikla počas účinnosti predchádzajúceho zákona. Okrem toho rozhodnutie o náhrade trov konania, ktoré prijal sudca pri skončení konania, predstavuje budúci právny účinok, okrem iného neistý, prebiehajúceho súdneho konania. V dôsledku toho sú vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konaní, ktoré prebiehali v deň uplynutia lehoty na prebratie tejto smernice, povinné vykladať vnútroštátne právo tak, aby sa v čo najväčšej možnej miere dosiahlo riešenie, ktoré je v súlade s účelom, ktorý sleduje pravidlo dostupnosti.

47

V tejto súvislosti nie je potrebné rozlišovať medzi trovami konania podľa toho, či boli v skutočnosti vynaložené pred uplynutím lehoty na prebratie alebo po tomto uplynutí, keďže rozhodnutie týkajúce sa náhrady trov konania ešte v tento deň nebolo vydané a následne sa na toto rozhodnutie uplatňuje povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade s pravidlom dostupnosti, ako bolo uvedené v predchádzajúcom bode. Súdny dvor navyše rozhodol, že to, či je konanie nedostupne drahé, sa musí posudzovať globálne, vzhľadom na všetky trovy, ktoré znáša dotknutý účastník (rozsudok z 11. apríla 2013, Edwards a Pallikaropoulos, C‑260/11, EU:C:2013:221, bod 28).

48

Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných noriem vnútroštátneho práva je však obmedzená všeobecnými právnymi zásadami, predovšetkým zásadami právnej istoty a zákazu retroaktivity (rozsudok z 8. novembra 2016, Ogňanov, C‑554/14, EU:C:2016:835, bod 63 a citovaná judikatúra).

49

V tejto súvislosti Agentúra tvrdí, že okamžitá uplatniteľnosť pravidla dostupnosti na prebiehajúce súdne konania je v rozpore so zásadou právnej istoty. Domnieva sa, že pravidlo náhrady trov konania, ako bolo známe pri začatí súdneho konania, malo vplyv na výšku trov, ktoré sa účastníci rozhodli vynaložiť na ochranu svojich práv.

50

Je pravda, že zásada právnej istoty, ktorej dôsledkom je zásada ochrany legitímnej dôvery, predovšetkým vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné, presné a mali predvídateľné účinky najmä v prípade, keď môžu mať na jednotlivcov alebo podniky nepriaznivé účinky (rozsudok z 22. júna 2017, Unibet International, C‑49/16, EU:C:2017:491, bod 43 a citovaná judikatúra).

51

Právo domáhať sa zásady ochrany legitímnej dôvery má okrem toho každý jednotlivec nachádzajúci sa v situácii, z ktorej vyplýva, že príslušný orgán tým, že mu poskytol presné uistenia, vyvolal u neho dôvodné očakávania (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 14. októbra 2010, Nuova Agricast a Cofra/Komisia, C‑67/09 P, EU:C:2010:607, bod 71).

52

V konaní, o ktoré ide vo veci samej, však treba konštatovať, že účastníci konania nedostali žiadne uistenie, že až do skončenia súdneho konania zostane účinné pravidlo náhrady trov konania. Naopak, už od začiatku tohto konania 24. júna 2004, keď pán Klohn požiadal o povolenie podať žalobu na súde, mohli predpokladať, že vzhľadom na povinnosti vyplývajúce pre Írsko zo smernice 2003/35, ktorá nadobudla účinnosť 25. júna 2003, sa toto pravidlo bude musieť v krátkom čase a najneskôr do 25. júna 2005, teda pravdepodobne pred skončením uvedeného súdneho konania, zmeniť. Predovšetkým Írsko a Agentúra vo svojom postavení orgánu tohto členského štátu sa nemôžu dovolávať legitímnej dôvery v zachovanie účinnosti pravidla, ktoré napriek tomu, že Írsko bolo povinné zmeniť ho v lehote stanovenej touto smernicou, nebolo zmenené, ako Súdny dvor konštatoval v rozsudku zo 16. júla 2009, Komisia/Írsko (C‑427/07, EU:C:2009:457).

53

Súdny dvor napokon rozhodol, že zásada ochrany legitímnej dôvery nemôže byť chápaná až tak široko, aby vo všeobecnosti bránila uplatneniu nového pravidla na budúce právne účinky situácií, ktoré vznikli za účinnosti skoršieho pravidla (rozsudok zo 6. októbra 2015, Komisia/Andersen, C‑303/13 P, EU:C:2015:647, bod 49).

54

Agentúra preto nemôže dôvodne tvrdiť, že zásada právnej istoty bráni tomu, aby boli vnútroštátne súdy pri rozhodovaní o náhrade trov konania povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s pravidlom dostupnosti.

55

Vzhľadom na uvedené úvahy je potrebné odpovedať na prvú otázku tak, že článok 10a piaty odsek zmenenej smernice 85/337 sa má vykladať v tom zmysle, že keď súdy členského štátu rozhodujú o náhrade trov v súdnych konaniach, ktoré prebiehali v deň uplynutia lehoty na prebratie pravidla dostupnosti stanoveného v piatom odseku tohto článku 10a, majú povinnosť konformného výkladu bez ohľadu na deň, v ktorom boli vynaložené tieto trovy v priebehu dotknutého konania.

56

Pre správne pochopenie tretej otázky je najskôr vhodné pripomenúť, že írske konanie vo veci trov sa odohráva v dvoch etapách. Po vydaní rozhodnutia vo veci samej súd, ktorému bol spor predložený, najskôr rozhoduje iba o rozdelení trov konania. Neskôr Taxing Master pod kontrolou súdu, a to High Court (Vyšší súd), potom prípadne Supreme Court (Najvyšší súd), určí ich výšku.

57

Podľa informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom o konaní, o ktoré ide vo veci samej, High Court (Vyšší súd), ktorý zamietol žalobu pána Klohna, mu 6. mája 2008 uložil povinnosť nahradiť trovy, ktoré vynaložila Agentúra, v súlade s článkom 99 Rokovacieho poriadku vyšších súdov, podľa ktorého „o trovách sa rozhoduje podľa výsledku konania“. Keďže toto rozhodnutie nebolo napadnuté v stanovenej lehote, nadobudlo právoplatnosť. Rozhodnutím z 24. júna 2010, ktoré bolo napadnuté na High Court (Vyšší súd) a následne na vnútroštátnom súde, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, Taxing Master vyčíslil trovy, ktoré mal pán Klohn nahradiť Agentúre, na približne 86000 eur.

58

Vzhľadom na tieto skutočnosti treba tretiu otázku chápať tak, že sa snaží zistiť, či v spore vo veci samej vzhľadom na právnu silu rozhodnutej veci, ktorú má rozhodnutie High Court (Vyšší súd) zo 6. mája 2008, ktoré nadobudlo právoplatnosť, pokiaľ ide o rozdelenie trov konania, sú vnútroštátne súdy rozhodujúce o žalobe podanej žalobcom vo veci samej proti rozhodnutiu Taxing Master, ktorým bola vyčíslená výška trov konania, povinné vykladať vnútroštátne právo tak, aby tento žalobca neznášal nedostupne drahé trovy konania.

59

Podľa ustálenej judikatúry platí, že keď vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo s čo najväčším ohľadom na znenie a účel dotknutej smernice, aby sa dosiahol výsledok, ktorý sleduje, a teda sú povinné konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ (rozsudok zo 4. júla 2006, Adelener a i., C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 108 a citovaná judikatúra).

60

Požiadavka konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž nerozlučne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže vnútroštátnym súdom umožňuje v rámci ich právomocí zaistiť úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní o sporoch, ktoré im boli predložené (rozsudok zo 4. júla 2006, Adelener a i., C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 109 a citovaná judikatúra).

61

Zásada konformného výkladu vnútroštátneho práva však má určité obmedzenia.

62

Na jednej strane, ako už bolo uvedené v bode 48 tohto rozsudku, povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných pravidiel vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými právnymi zásadami.

63

V tejto súvislosti má zásada právnej sily rozhodnutej veci osobitnú dôležitosť tak v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch. Na to, aby sa zabezpečila tak stabilita práva a právnych vzťahov, ako aj riadny výkon spravodlivosti, je totiž dôležité, aby sa nemohli napadnúť súdne rozhodnutia, ktoré nadobudli právoplatnosť po vyčerpaní dostupných opravných prostriedkov alebo po uplynutí lehôt stanovených pre tieto opravné prostriedky (rozsudok z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen, C‑505/14, EU:C:2015:742, bod 38 a citovaná judikatúra).

64

Právo Únie tak nevyžaduje neuplatnenie vnútroštátnych procesných predpisov, ktoré súdnemu rozhodnutiu priznávajú právnu silu rozhodnutej veci (rozsudok z 20. marca 2018, Di Puma a Consob, C‑596/16 a C‑597/16, EU:C:2018:192, bod 31 a citovaná judikatúra).

65

Na druhej strane povinnosť konformného výkladu zaniká, ak vnútroštátne právo nemožno uplatniť tak, aby sa dosiahol výsledok zlučiteľný s cieľom, ktorý sleduje dotknutá smernica. Inými slovami, zásada konformného výkladu nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudky zo 4. júla 2006, Adelener a i., C‑212/04, EU:C:2006:443, bod 110, ako aj z 15. apríla 2008, Impact, C‑268/06, EU:C:2008:223, bod 100).

66

Je dôležité zdôrazniť, že ak je podaný návrh podľa článku 267 ZFEÚ, Súdny dvor nemá právomoc posúdiť, či uvedené hranice bránia výkladu vnútroštátneho práva s právnou normou Únie. Vo všeobecnosti platí, že Súdnemu dvoru neprislúcha, aby v rámci prejudiciálneho konania podával výklad vnútroštátneho práva (rozsudok z 1. decembra 1965, Dekker, 33/65 EU:C:1965:118), keďže právomoc v tejto súvislosti má jedine vnútroštátny súd (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. septembra 2013, Ottica New Line, C‑539/11, EU:C:2013:591, bod 48).

67

Vnútroštátnemu súdu teda prislúcha, aby posúdil právnu silu rozhodnutej veci, ktorú má rozhodnutie zo 6. mája 2008, ktorým High Court (Vyšší súd) rozhodol, že pán Klohn je povinný nahradiť trovy konania, s cieľom určiť, či a v akom rozsahu je v spore vo veci samej možný výklad vnútroštátneho práva v súlade s pravidlom dostupnosti.

68

Za týchto okolností môže Súdny dvor jedine uviesť podrobnosti, ktorými sa má riadiť vnútroštátny súd pri svojom posúdení (rozsudok z 21. februára 2006, Halifax a i., C‑255/02, EU:C:2006:121, bod 77), a uviesť mu, akým výkladom vnútroštátneho práva by bola splnená jeho povinnosť vykladať ho v súlade s právom Únie.

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že rozhodnutie zo 6. mája 2008, ktorým High Court (Vyšší súd) rozhodol o rozdelení trov konania, pričom predovšetkým uložil pánovi Klohnovi povinnosť nahradiť trovy konania vynaložené Agentúrou, nemá rovnaký predmet ako rozhodnutie Taxing Master, ktoré viedlo k súdnemu konaniu pred vnútroštátnym súdom, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, keďže toto rozhodnutie predovšetkým nestanovilo presnú sumu trov konania, ktoré má znášať žalobca vo veci samej. Podľa judikatúry Súdneho dvora sa pritom právna sila rozhodnutej veci vzťahuje iba na právne nároky, o ktorých súd rozhodol. Preto nebráni tomu, aby sa Taxing Master alebo sudca v rámci neskoršieho sporu vyjadril k právnym otázkam, ku ktorým sa nevyjadruje toto právoplatné rozhodnutie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 11. novembra 2015, Klausner Holz Niedersachsen, C‑505/14, EU:C:2015:742, bod 36).

70

Výklad spočívajúci v tom, že vzhľadom na úzke prepojenie existujúce medzi rozhodnutím o náhrade trov konania a rozhodnutím, ktorým sa vyčísľuje ich výška, by Agentúra bola oprávnená požadovať náhradu všetkých trov, účelne vynaložených na svoju obranu, by bol navyše v rozpore so zásadou právnej istoty a požiadavkou jasnosti a predvídateľnosti práva Únie. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 114 svojich návrhov, pán Klohn nemohol pred rozhodnutím Taxing Master, ktoré bolo vydané viac než jeden rok po rozhodnutí o jeho povinnosti nahradiť trovy konania, poznať výšku trov, ktoré by mohol byť povinný nahradiť účastníkom konania, ktorí mali vo veci úspech, a v dôsledku toho ani nemohol napadnúť prvé z uvedených rozhodnutí so znalosťou veci. Keďže výška trov Agentúry, ktorá sa mala nahradiť v súlade s rozhodnutím Taxing Master, dosahovala takmer trojnásobok výšky trov, ktoré vynaložila dotknutá osoba v rámci príslušného konania, bola pre dotknutú osobu o to menej predvídateľná.

71

Preto je potrebné odpovedať na tretiu otázku tak, že článok 10a piaty odsek zmenenej smernice 85/337 sa má vykladať v tom zmysle, že v spore, ako je ten vo veci samej, má vnútroštátny súd rozhodujúci o vyčíslení trov konania povinnosť konformného výkladu, pokiaľ tomu nebráni právna sila rozhodnutej veci vzťahujúca sa na rozhodnutie o rozdelení trov konania, ktoré nadobudlo právoplatnosť, čo musí overiť vnútroštátny súd.

72

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: