1

Svojím odvolaním pán Liam Jenkinson navrhuje zrušenie uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 9. novembra 2016, Jenkinson/Rada a i. (T‑602/15, ďalej len „napadnuté uznesenie“, EU:T:2016:660), ktorým Všeobecný súd zamietol jeho žalobu, ktorej predmetom bol v prvom rade návrh založený na článku 272 ZFEÚ jednak na rekvalifikáciu všetkých zmluvných vzťahov pána Jenkinsona na „pracovnú zmluvu na dobu neurčitú“ a uplatnenie náhrady škody za ujmu, ktorú pán Jenkinson údajne utrpel z dôvodu zneužívania po sebe nasledujúcich zmlúv na dobu určitú a nezákonného rozviazania pracovného pomeru, a jednak na určenie, že Rada Európskej únie, Európska komisia a Európska služba pre vonkajšiu činnosť (ESVČ) diskriminovali odvolateľa, a v dôsledku toho návrh uložiť im povinnosť nahradiť škodu, a subsidiárne návrh založený na mimozmluvnej zodpovednosti európskych inštitúcií.

2

Skutočnosti, ktoré predchádzali sporu, boli opísané v bodoch 1 až 6 napadnutého uznesenia takto:

3

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 23. októbra 2015 podal odvolateľ žalobu proti Rade, Komisii, ESVČ, ako aj misii Eulex Kosovo, ktorou navrhoval, aby Všeobecný súd:

4

Napadnutým uznesením Všeobecný súd vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodovať o dvoch návrhoch uvádzaných v prvom rade a zamietol návrh uvádzaný subsidiárne ako zjavne neprípustný. Všeobecný súd žalobu zamietol v plnom rozsahu a uložil pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania.

5

Pán Jenkinson navrhuje, aby Súdny dvor:

6

Rada a Komisia navrhujú zamietnuť odvolanie a uložiť pánovi Jenkinsonovi povinnosť nahradiť trovy konania.

7

ESVČ a misia Eulex Kosovo navrhujú, aby Súdny dvor:

8

Okrem toho Rada a ESVČ navrhujú, aby pre prípad, že odvolanie sa bude považovať za dôvodné, Súdny dvor odvolanie a žalobu vo vzťahu k týmto dvom žalovaným zamietol ako neprípustné.

9

Svojím odvolaním pán Jenkinson navrhuje, aby Súdny dvor prostredníctvom prvého návrhu odvolania zrušil napadnuté uznesenie a v rámci druhého návrhu odvolania vyhovel žalobe.

10

ESVČ a misia Eulex Kosovo spochybňujú právomoc Súdneho dvora preskúmať odvolanie. Okrem toho misia Eulex Kosovo spochybňuje prípustnosť odvolania ako celku, zatiaľ čo Komisia spochybňuje len prípustnosť druhého návrhu odvolania.

11

ESVČ a misia Eulex Kosovo v podstate tvrdia, že Súdny dvor nemá právomoc preskúmať toto odvolanie, pretože pán Jenkinson opiera svoju argumentáciu o pracovné zmluvy predchádzajúce poslednej ZDU a že na základe arbitrážnych doložiek nachádzajúcich sa v týchto zmluvách sú na rozhodovanie v takomto spore príslušné len bruselské súdy. Okrem toho pán Jenkinson medzičasom podal v podstate identickú žalobu na Tribunal du travail francophone de Bruxelles (Frankofónny pracovnoprávny súd v Bruseli, Belgicko).

12

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v zmysle článku 256 ods. 1 druhého pododseku ZFEÚ a článku 56 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie má tento súd právomoc rozhodovať o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam Všeobecného súdu uvedeným v článku 256 ods. 1 prvom pododseku ZFEÚ. Je pritom nesporné, že napadnuté uznesenie patrí medzi rozhodnutia uvedené v tomto poslednom uvedenom ustanovení.

13

Okrem toho treba konštatovať, že otázka právomoci súdov Únie rozhodovať o dôvodnosti návrhov predkladaných pánom Jenkinsonom na prvom stupni patrí vzhľadom na obsah napadnutého uznesenia a návrhy predkladané pánom Jenkinsonom pred Súdnym dvorom medzi meritórne otázky kladené v rámci tohto odvolania.

14

Za týchto podmienok Súdny dvor má právomoc rozhodovať o tomto odvolaní.

15

Na podporu svojho prvého návrhu odvolania, ktorý smeruje k zrušeniu napadnutého uznesenia, pán Jenkinson uvádza v podstate štyri odvolacie dôvody, pričom prvý sa týka posúdenia rozsahu právomoci súdov Únie rozhodovať o zmluvnej časti sporu Všeobecným súdom. V rámci druhého odvolacieho dôvodu poukazuje na zmluvné vzťahy medzi na jednej strane pánom Jenkinsonom a na druhej strane Radou, Komisiou, ako aj ESVČ. Tretí a štvrtý odvolací dôvod sú založené na nesprávnom právnom posúdení, ktorého sa dopustil Všeobecný súd pri posudzovaní návrhov týkajúcich sa mimozmluvnej zodpovednosti inštitúcií a rozdelenia trov konania.

16

Rada, ESVČ a misia Eulex Kosovo spochybňujú najmä prípustnosť argumentácie uvádzanej na podporu tohto prvého návrhu.

17

Rada a ESVČ tvrdia, že odvolanie je neprípustné v rozsahu, v akom sa ich týka. Na jednej strane neboli stranami poslednej ZDU a nemôžu byť považované za „zamestnávateľov“ pána Jenkinsona, čo Všeobecný súd konštatoval v bode 40 napadnutého uznesenia, pričom tento bod nebol v rámci odvolacieho konania spochybnený. Na druhej strane pán Jenkinson neuviedol nijaký akt, ktorý by zakladal ich mimozmluvnú zodpovednosť.

18

Okrem toho misia Eulex Kosovo tvrdí, že odvolanie nie je dostatočne jasné ani presné na to, aby si mohla pripraviť svoju obhajobu a aby o ňom mohol Súdny dvor rozhodnúť.

19

Pokiaľ ide o námietky, ktoré vzniesli Rada a ESVČ, treba pripomenúť, že v zmysle článku 171 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora sa odvolanie doručí ostatným účastníkom konania v predmetnej veci pred Všeobecným súdom. Je pritom nesporné, že Rada a ESVČ patrili medzi účastníkov konania pred Všeobecným súdom.

20

Okrem toho treba konštatovať, že argumentácia Rady a ESVČ na preukázanie údajnej neprípustnosti odvolania vo vzťahu k nim je založená na tvrdeniach, ktoré sa týkajú veci samej, teda právomoci Všeobecného súdu rozhodovať o návrhoch pána Jenkinsona vo vzťahu k nim, a nie prípustnosti tohto odvolania.

21

Pokiaľ ide o argumentáciu misie Eulex Kosovo založenú na exceptio obscuri libelli, treba uviesť, že hoci táto misia v tejto súvislosti uvádza špecifickú argumentáciu k argumentácii pána Jenkinsona v súvislosti s jeho druhým návrhom odvolania, nie je to tak, pokiaľ ide o argumentáciu uvádzanú na podporu prvého návrhu tohto odvolania.

22

Okrem toho treba konštatovať, že v štyroch odvolacích dôvodoch uvádzaných na podporu prvého návrhu odvolania pán Jenkinson presne uviedol body odôvodnenia napadnutého uznesenia, ktoré spochybňuje, takže argumentácia, ktorú uvádza v tejto súvislosti, je dostatočne jasná a presná na to, aby žalovaným umožnila pripraviť si svoju obhajobu, ako to potvrdzujú ich vyjadrenia k žalobe. V dôsledku toho Súdny dvor môže rozhodovať o štyroch odvolacích dôvodoch uvádzaných na podporu prvého návrhu odvolania.

23

Z toho vyplýva, že námietka voči prípustnosti prvého návrhu odvolania, ktorú vzniesli Rada, ESVČ a misia Eulex Kosovo, musí byť zamietnutá ako nedôvodná.

24

Prvý odvolací dôvod sa rozdeľuje na štyri časti, pričom treba preskúmať v prvom rade jeho tretiu časť, a to spolu s druhým odvolacím dôvodom.

25

V tretej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolania pán Jenkinson uvádza, že v bode 39 napadnutého uznesenia Všeobecný súd zastával názor, že keďže má právomoc, len pokiaľ ide o poslednú ZDU, nemôže rozhodovať o účinkoch skôr uzatvorených pracovných zmlúv. Rekvalifikovanie všetkých zmluvných vzťahov so žalovanými na zmluvu na dobu neurčitú nemôže byť v žiadnom prípade oddelené od existencie poslednej ZDU a presnejšie od ukončenia platnosti tejto zmluvy. Bolo by totiž pre neho nemožné dosiahnuť rekvalifikovanie svojich zmluvných vzťahov sčasti pred bruselskými súdmi a sčasti pred súdmi Únie. Všeobecný súd sa tak v napadnutom uznesení dopustil nesprávneho právneho posúdenia.

26

Svojím druhým odvolacím dôvodom pán Jenkinson najmä tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bode 40 napadnutého uznesenia odmietol svoju právomoc rozhodnúť o jeho návrhoch na určenie, že Rada, Komisia a ESVČ sú zodpovedné za diskriminačné zaobchádzanie, ktorému bol vystavený, pokiaľ ide o jeho odmeňovanie, práva na dôchodok a iné výhody. V tejto súvislosti pán Jenkinson uvádza, že jeho zmluvné vzťahy s inými misiami, než je misia Eulex Kosovo, sa uzatvárali rozhodnutiami dotknutých inštitúcií, prinajmenšom Rady, pričom z toho vyvodzuje, že tieto inštitúcie teda preberajú práva a povinnosti uvedených misií. Mali by preto niesť zodpovednosť za dôsledky zmluvných záväzkov, ktoré tieto misie mali voči svojim zamestnancom.

27

Komisia najmä vzhľadom na tvrdenia uvádzané v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu pripomína, že zohľadnenie predmetu sporu nemôže byť vykonané súdom, ktorý nemá právomoc, keďže otázka týkajúca sa právomoci predchádza otázke týkajúcej sa merita veci.

28

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, Komisia sa domnieva, že tvrdenia pána Jenkinsona sú irelevantné, keďže nespochybnil body 30, 31 a 35 napadnutého uznesenie, v ktorých Všeobecný súd uviedol, že posledná ZDU bola uzatvorená výlučne s misiou Eulex Kosovo „ako zamestnávateľom“, takže iba táto posledná uvedená misia, ktorá má právnu spôsobilosť na uzatváranie takýchto zmlúv, sa môže považovať za zamestnávateľa. Tvrdenia týkajúce sa údajného prenesenia práv a povinností misií, s ktorými žalobca pracoval, na tri dotknuté inštitúcie, nemôže spochybniť uvedené úvahy Všeobecného súdu.

29

Pokiaľ ide o tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu, Rada tvrdí, že doba trvania poslednej ZDU nemôže ovplyvniť nárok odvolateľa na získanie požadovaného rekvalifikovania jeho postavenia pred belgickými súdmi a zdôrazňuje, že pán Jenkinson nepreukázal, že by doložka o voľbe právomoci poslednej ZDU spôsobovala neplatnosť doložiek nachádzajúcich sa v predchádzajúcich zmluvách, ktoré priznávajú právomoc belgickým súdom, ani že by toto bolo vôľou zmluvných strán.

30

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, Rada tvrdí, že nebola stranou nijakej zmluvy uzatvorenej s pánom Jenkinsonom, a uvádza, že rozhodnutia zriaďujúce misie, ako aj strategické riadenie, ktorým je poverená Rada, neobsahujú nijaký údaj týkajúci sa špecifických zmlúv uzatvorených so zamestnancami priradenými k misiám. Rada síce má právomoc rozhodnúť o znížení počtu zamestnancov misie pre riešenie kríz, no o jej prípadnom zrušení a organizačnej štruktúre, o zmluvných podmienkach zamestnania a ich výkone však Rada nerozhoduje. O napadnutom špecifickom zaobchádzaní teda nerozhodla Rada a neexistujú spochybnené akty Rady. Je totiž nesporné, že misia Eulex Kosovo má právnu spôsobilosť a je zodpovedná za všetky sťažnosti a povinnosti vyplývajúce z výkonu jej mandátu.

31

Pokiaľ ide o tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu, ESVČ sa domnieva, že zo žaloby a z tvrdení, ktoré uviedol pán Jenkinson, vyplýva, že odvolateľ svoje návrhy zakladá na všetkých svojich pracovnoprávnych vzťahoch s misiou Eulex Kosovo, a najmä na neobnovení svojho pracovného pomeru, ktoré mu bolo oznámené počas platnosti zmluvy predchádzajúcej poslednej ZDU. V dôsledku toho sa spor netýkal poslednej ZDU, ale predchádzajúceho zmluvného vzťahu. Keďže sa nespochybňuje, že všetky predchádzajúce pracovné zmluvy obsahovali doložku o voľbe právomoci v prospech belgických súdov, Všeobecný súd sa nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia. Okrem toho pán Jenkinson nevysvetlil, z akého dôvodu by mala posledná ZDU zmeniť jeho predchádzajúce zmluvy.

32

Pokiaľ ide o druhý odvolací dôvod, ESVČ namieta, že Všeobecný súd z právneho hľadiska správne rozhodol, že nebola zmluvnou stranou poslednej ZDU.

33

Pokiaľ ide o tretiu časť prvého odvolacieho dôvodu, misia Eulex Kosovo zastáva názor, že keďže iba posledná ZDU obsahovala doložku o voľbe právomoci v prospech súdov Únie, a takéto arbitrážne doložky sa majú vykladať reštriktívne, Všeobecný súd sa nedopustil žiadneho nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že nemá právomoc, pokiaľ ide o nároky pána Jenkinsona založené na jeho predchádzajúcich zmluvách. Nič neumožňuje spochybniť ex post súhlas pána Jenkinsona s doložkami o voľbe právomoci v prospech belgických súdov, ktoré sú uvedené v predchádzajúcich zmluvách.

34

Keďže pán Jenkinson v podstate argumentáciou uvedenou v rámci tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a v rámci druhého odvolacieho dôvodu spochybňuje posúdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého sa jeho právomoc nemôže rozšíriť na zmluvy predchádzajúce poslednej ZDU, treba pripomenúť, že Všeobecný súd v bodoch 23, 26 a 38 až 40 napadnutého uznesenia najmä rozhodol:

…

…

35

V zmysle článku 274 ZFEÚ spory, v ktorých je Únia zúčastnenou stranou, nie sú z tohto dôvodu vyňaté z právomoci súdov členských štátov, s výnimkou právomoci, ktorú Súdnemu dvoru priznávajú Zmluvy.

36

V súlade s článkom 272 ZFEÚ má Súdny dvor právomoc rozhodovať na základe arbitrážnej doložky pripojenej k verejnoprávnej alebo súkromnoprávnej zmluve uzavretej Úniou alebo v mene Únie.

37

Článok 256 ods. 1 ZFEÚ spresňuje, že Všeobecný súd je príslušný rozhodovať v prvom stupni o žalobách a v konaniach uvedených v článku 272 ZFEÚ.

38

Vzhľadom na tieto ustanovenia právomoc Všeobecného súdu vychádzajúca z arbitrážnej doložky predstavuje výnimku zo všeobecného práva, a preto ju treba vykladať reštriktívne (rozsudok z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek, 426/85, EU:C:1986:501, bod 11).

39

Okrem toho, hoci Všeobecný súd môže byť v rámci arbitrážnej doložky uzatvorenej podľa článku 272 ZFEÚ vyzvaný, aby rozhodol spor pri uplatnení vnútroštátneho práva, ktorým sa spravuje zmluva, jeho právomoc rozhodnúť spor týkajúci sa tejto zmluvy sa posúdi výlučne na základe ustanovení tohto článku a ustanovení arbitrážnej doložky bez toho, aby bolo možné voči nemu namietať ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré by mohli byť prekážkou jeho právomoci (rozsudok z 26. februára 2015, Planet/Komisia, C‑564/13 P, EU:C:2015:124, bod 21 a citovaná judikatúra).

40

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd môže rozhodovať len o návrhoch, ktoré sa odvíjajú od zmluvy uzatvorenej Úniou a ktoré obsahujú arbitrážnu doložku alebo ktoré majú priamy vzťah k povinnostiam, ktoré vyplývajú z tejto zmluvy (pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. decembra 1986, Komisia/Zoubek, 426/85, EU:C:1986:501, bod 11).

41

V dôsledku toho treba preveriť, či na rozdiel od úvah uvedených Všeobecným súdom rozhodcovské doložky zaradené do predmetných pracovných zmlúv zverujú právomoc Všeobecnému súdu, aby konal vo veci návrhov pána Jenkinsona v rámci žaloby, ktorú podal na Všeobecný súd.

42

V tejto súvislosti, ako uviedol Všeobecný súd v bodoch 21 a 22 napadnutého uznesenia, je nesporné, že všetky predchádzajúce pracovné zmluvy uzatvorené medzi misiami a žalobcom obsahujú klauzulu výslovne stanovujúcu, že spory vyplývajúce z týchto zmlúv, alebo spory, ktoré sa týchto zmlúv týkajú, patria do právomoci súdov v Bruseli a že iba posledná ZDU výslovne stanovuje v článku 21, že spory vyplývajúce z tejto zmluvy patria do právomoci Súdneho dvora na základe článku 272 ZFEÚ.

43

Z toho vyplýva, že keďže žaloba bola podaná na základe článku 272 ZFEÚ, Všeobecný súd je oprávnený riešiť v zásade len návrhy, ktoré vyplývajú z tejto poslednej uvedenej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy.

44

Ako však uviedol generálny advokát v bodoch 45 a 46 svojich návrhov, pokiaľ ide o pracovnoprávny vzťah analogický s tým, o ktorý ide vo veci samej, čo sa týka série po sebe nasledujúcich pracovnoprávnych zmlúv uzatvorených počas obdobia 15 rokov, z ktorých len štyri posledné zmluvy obsahovali rozhodcovskú doložku priznávajúcu právomoc Súdnemu dvoru na riešenie všetkých sporov týkajúcich sa platnosti, výkladu alebo vykonávania uvedených zmlúv, Súdny dvor rozhodol, že skutočnosť, že tá istá klauzula nie je uvedená v predchádzajúcich zmluvách a že počas prvých rokov dokonca ani neexistovali písomné zmluvy, nemôže brániť tomu, aby Súdny dvor zohľadnil pri posudzovaní vzťahov existujúcich medzi stranami všetky uzatvorené zmluvy ako celok (rozsudok z 1. júla 1982, Porta/Komisia, 109/81, EU:C:1982:253, bod 10).

45

Z toho vyplýva, že na rozdiel od toho, ako Všeobecný súd rozhodol v bodoch 23, 26 a 38 až 40 napadnutého uznesenia, jeho právomoc sa môže rozšíriť na skoršie pracovné zmluvy stanovujúce právomoc súdov v Bruseli pod podmienkou, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom obsahuje návrhy, ktoré vyplývajú z poslednej ZDU alebo ktoré majú priamy vzťah s povinnosťami vyplývajúcimi z tejto zmluvy.

46

V tejto súvislosti, ako vyplýva z bodu 10 napadnutého uznesenia, návrhmi podanými v prvom rade pán Jenkinson požadoval, aby Všeobecný súd v podstate rekvalifikoval všetky jeho zmluvné vzťahy na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú a priznal mu práva, ktoré podľa neho môžu vyplývať z takejto rekvalifikácie.

47

Ako uviedol generálny advokát v bode 47 svojich návrhov, keďže návrhy pána Jenkinsona sa týkajú existencie jediného a nepretržitého pracovnoprávneho vzťahu založeného na po sebe nasledujúcich ZDU, ich cieľom je rekvalifikácia všetkých uzatvorených zmlúv a sú založené na všetkých uvedených zmluvách, vrátane poslednej ZDU.

48

V dôsledku toho treba konštatovať, že žaloba podaná pánom Jenkinsonom zahŕňa nároky, ktoré vyplývajú takisto zo ZDU.

49

Z vyššie uvedených úvah vyplýva, že Všeobecný súd sa dopustil v bodoch 39 a 40 napadnutého uznesenia nesprávneho právneho posúdenia, keď vyhlásil, že zjavne nemá právomoc rozhodnúť o návrhoch uvádzaných v prvom rade, a to preto, že návrhy pána Jenkinsona implikujú zohľadnenie účinkov predchádzajúcich pracovných zmlúv.

50

Podľa judikatúry pripomenutej v bode 44 tohto rozsudku totiž v predmetnom prípade prináležalo Všeobecnému súdu, aby preveril, či a prípadne v akom rozsahu by mohol zohľadniť v rámci posúdenia návrhov pána Jenkinsona predchádzajúce pracovné zmluvy.

51

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba vyhovieť tretej časti prvého odvolacieho dôvodu a druhému odvolaciemu dôvodu, uvádzaným na podporu prvého žalobného dôvodu, a zrušiť napadnuté uznesenie bez toho, aby bolo potrebné skúmať ostatné časti prvého odvolacieho dôvodu alebo tretí a štvrtý odvolací dôvod, uplatňovaný na podporu tohto žalobného návrhu, ktorý sa týkal toho, ako Všeobecný súd posúdil argumentáciu uvádzanú subsidiárne, a rozdelenia náhrady trov v konaní na prvom stupni.

52

Pán Jenkinson sa v druhej časti návrhov odvolania domáha toho, aby Súdny dvor vyhovel žalobe, ktorú podal na Všeobecný súd.

53

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 61 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže Súdny dvor v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu sám vydať konečný rozsudok, ak to stav konania dovoľuje.

54

Na rozdiel od toho, čo tvrdí pán Jenkinson, spor nie je v stave, ktorý by umožňoval, aby sa rozhodlo.

55

Totiž vzhľadom na to, že sa Všeobecný súd obmedzil na posúdenie svojej príslušnosti a prípustnosti žaloby bez toho, aby sa zaoberal meritom veci, treba pripomenúť, že z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že o vec, v ktorej súdne konanie nedovoľuje rozhodnúť o merite žaloby podanej na Všeobecný súd, ide v zásade vtedy, keď uvedený súd žalobu odmietol ako neprípustnú tak, že vyhovel námietke neprípustnosti bez toho, aby spojil jej posudzovanie so skúmaním veci samej (rozsudok zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, EU:C:2009:804, bod 29 a citovaná judikatúra).

56

Je zjavné, že za určitých podmienok je možné o žalobe meritórne rozhodnúť aj napriek tomu, že konanie na prvom stupni bolo obmedzené na námietku neprípustnosti, ktorej Všeobecný súd vyhovel. O takýto prípad môže ísť, ak zrušenie napadnutého rozsudku alebo uznesenia nevyhnutne vyžaduje určité riešenie merita dotknutej žaloby, alebo ak je preskúmanie merita žaloby o neplatnosť založené na argumentoch, ktoré medzi sebou účastníci konania konfrontovali v rámci odvolania na základe úvah súdu rozhodujúceho v prvom stupni (rozsudok zo 17. decembra 2009, Preskúmanie M/EMEA, C‑197/09 RX‑II, EU:C:2009:804, bod 30 a citovaná judikatúra).

57

V predmetnom prípade, ako správne tvrdí Komisia, však neexistujú takéto osobitné okolnosti umožňujúce Súdnemu dvoru rozhodovať samotnému o merite žaloby.

58

Z toho vyplýva, že túto vec treba vrátiť na prejednanie Všeobecnému súdu a že druhá časť návrhov odvolania musí byť zamietnutá.

59

Keďže vec musí byť vrátená Všeobecnému súdu, o trovách konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (prvá komora) rozhodol takto: