1. 

Na služby verejnoprávnych vysielateľov v Nemecku sa vzťahuje poverenie stanovené v Grundgesetz (základný zákon), ktoré vyplýva z jeho článku 5, v ktorom je zakotvená sloboda prejavu, ako aj sloboda médií, umenia a vedy. Bundesverfassungsgericht (Spolkový ústavný súd, Nemecko) rozhodol, že toto ustanovenie ukladá povinnosť pri poskytovaní takýchto služieb zabezpečiť nestrannosť a rôznorodosť, objektivitu a obsahovú vyváženosť programov. ( 2 )

2. 

Keďže spolkové krajiny majú legislatívnu právomoc v oblasti verejnoprávneho vysielania, zriadenie a správa verejnoprávnych vysielateľov, ako aj poskytovanie ich služieb na spolkovej úrovni bolo upravené množstvom štátnych zmlúv uzavretých medzi týmito spolkovými krajinami. Zo štátnych zmlúv vyplýva, že verejné inštitúcie sú financované z príjmov (ARD a ZDF ( 3 ) na národnej úrovni a ostatné, ako napríklad SWR, ( 4 ) na regionálnej úrovni), ktoré pochádzajú predovšetkým z troch zdrojov: príspevok na televízne a rozhlasové vysielanie (o ktorý ide v prejednávanom návrhu na začatie prejudiciálneho konania) ( 5 ), predaj reklamného priestoru a iné obchodné činnosti.

3. 

V roku 2007 Komisia stanovila ( 6 ), že spôsob financovania verejnoprávneho televízneho a rozhlasového vysielania v Nemecku možno kvalifikovať ako „existujúcu pomoc“ v zmysle článku 1 písm. b) bodu i) nariadenia č. 659/1999 ( 7 ). Komisia však vo svojom rozhodnutí z roku 2007 našla určité dôvody, ktoré túto pomoc robili nezlučiteľnou s vnútorným trhom, a preto vyzvala nemeckú vládu na prijatie viacerých opatrení, čo sa aj stalo. Žiadne z týchto opatrení sa netýkalo príspevku (predtým poplatku), ktorý je predmetom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

4. 

V roku 2013 nadobudla účinnosť zmena tohto spôsobu financovania: stručne povedané, do tohto dátumu bol poplatok splatný za držbu rozhlasových a televíznych prijímačov v byte, zatiaľ čo odvtedy je príspevok splatný už len na základe držby bytu ako vlastník alebo nájomca. ( 8 )

5. 

Nové kritérium výpočtu príspevku bolo napadnuté na rôznych nemeckých súdoch ( 9 ), medzi ktoré patrí aj Landgericht Tübingen (Krajinský súd Tübingen, Nemecko), ktorý Súdnemu dvoru predložil otázky týkajúce sa zlučiteľnosti príspevku s právom Únie.

6. 

Tieto návrhy sa v súlade s pokynmi Súdneho dvora obmedzujú na posúdenie prejudiciálnych otázok týkajúcich sa štátnej pomoci.

7.

Vzhľadom na osobitnú úlohu verejnoprávneho vysielania v členských štátoch vo vzťahu k demokratickým, sociálnym a kultúrnym potrebám každej spoločnosti a k potrebe zachovať pluralitu médií protokol č. 29 o verejnoprávnom vysielaní v členských štátoch, ktorý je prílohou ZFEÚ a ktorý bol zavedený Amsterdamskou zmluvou ( 10 ), ako je to uvedené aj v jeho odôvodnení, stanovuje:

„Ustanovenia zmlúv nemajú vplyv na právomoc členských štátov pri poskytovaní financovania verejnoprávneho vysielania, pokiaľ je takéto financovanie poskytované vysielacím organizáciám na splnenie verejnoprávneho poslania tak, ako je mu zverené, vymedzené a organizované v každom členskom štáte, a pokiaľ takéto financovanie neovplyvňuje obchodné podmienky a hospodársku súťaž v Únii v takom rozsahu, ktorý by bol v rozpore so spoločným záujmom, pričom sa berie do úvahy uskutočnenie náhrad za verejnoprávnu službu.“

8.

Článok 1 znie:

„Na účely tohto nariadenia:

…

…“

9.

Odôvodnenie 4 znie:

10.

Článok 4 stanovuje:

„1.   Na účely článku 1 písm. c) nariadenia (ES) č. 659/1999 zmena existujúcej pomoci bude znamenať každú zmenu, okrem zmien čisto formálneho alebo administratívneho charakteru, ktoré nemôžu ovplyvniť posúdenie zlučiteľnosti opatrenia pomoci so spoločným trhom. Zvýšenie pôvodného rozpočtu existujúcej schémy pomoci najviac o 20 % nebude považované za zmenu existujúcej pomoci.

…“

11.

Bod 21 znie:

„Vplyv zásahu štátu a nie jeho účel je rozhodujúcim prvkom pri každom posudzovaní prvku štátnej pomoci podľa článku [107 ods. 1]. Verejnoprávni vysielatelia sú obvykle financovaní zo štátneho rozpočtu alebo prostredníctvom poplatkov uložených majiteľom prijímačov.… Tieto finančné opatrenia sa obvykle vzťahujú na verejné orgány a zahŕňajú presun štátnych zdrojov…“

12.

Spomedzi štátnych zmlúv uzavretých medzi spolkovými krajinami sú na účely tohto právneho sporu relevantné: a) štátna zmluva o rozhlasovom a televíznom vysielaní, ( 13 ) b) štátna zmluva o financovaní rozhlasového a televízneho vysielania ( 14 ) a c) štátna zmluva o príspevku na rozhlasové a televízne vysielanie. ( 15 )

13.

Ustanovenia § 12 až § 14 zakotvujú základné princípy, na ktorých sa zakladá financovanie verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania v Nemecku. Pridelené finančné prostriedky majú verejnoprávnemu vysielaniu umožniť, aby splnilo svoje základným zákonom a právom stanovené úlohy; zabezpečujú jeho existenciu a rozvoj.

14.

V § 13 sú vymenované tri základné piliere financovania (príspevky na televízne a rozhlasové vysielanie, príjmy z reklamy a iné príjmy) a toto ustanovenie zdôrazňuje, že hlavným zdrojom financovania musí byť príspevok na vysielanie.

15.

Zriaďuje sa komisia na preskúmanie a určenie finančných potrieb vysielateľov. ( 16 ) Finančné potreby sa určujú podľa § 14 v súlade so zásadami hospodárnosti a efektivity, vrátane súvisiacich možností racionalizácie, na základe prognóz vypracovaných samotnými vysielateľmi.

16.

Pokiaľ ide o stanovenie výšky príspevku, § 14 ods. 4 odkazuje na štátnu zmluvu o príspevku na rozhlasové a televízne vysielanie.

17.

Keďže je úlohou spolkových krajín, aby uvedené štátne zmluvy prebrali do svojho práva, treba uviesť zákon spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko, ktorého zlučiteľnosť s právom Únie je predmetom otázok vnútroštátneho súdu.

18.

§ 1 znie:

„Cieľom príspevku na vysielanie je zabezpečiť účelné financovanie verejnoprávneho vysielania v zmysle § 12 ods. 1 štátnej zmluvy o rozhlasovom a televíznom vysielaní, ako aj financovanie úloh uvedených v § 40 štátnej zmluvy o rozhlasovom a televíznom vysielaní.“

19.

§ 2 stanovuje:

„1.   V súkromnej sfére sa príspevok na vysielanie vyberá za každý byt a platí ho držiteľ bytu (platiteľ príspevku).

2.   Za držiteľa bytu sa považuje každá plnoletá osoba, ktorá v byte aj býva. Za držiteľa bytu sa považuje každá osoba, ktorá

…“

20.

Podľa ustanovenia § 10 pripadnú príjmy z príspevku na vysielanie predovšetkým Landesmedienanstalt (mediálny úrad spolkovej krajiny) podľa miesta, kde sa byt nachádza.

21.

§ 10 ďalej stanovuje:

„…

5.   Výšku nezaplatených príspevkov na vysielanie stanoví príslušný krajinský vysielateľ. …

6.   Platobné výmery sa vykonávajú v exekučnom konaní správnou cestou. …“

22.

V Nemecku sú podmienky vymáhania dlhov voči správnym orgánom upravené zákonmi spolkových krajín. Ustanovenia § 13 a § 14 zákona spolkovej krajiny Bádensko‑Württembersko upravujú správne akty, resp. tituly, na základe ktorých možno vymáhať pohľadávky správnych orgánov, ako aj nevyhnutné formálne podmienky. Požaduje sa zaslanie upomienky s lehotou najmenej jeden týždeň na dobrovoľné zaplatenie.

23.

Ustanovenie § 15 o vymáhaní pohľadávok odkazuje v podstate na ustanovenia Abgabenordnung (daňový zákonník). Tieto ustanovenia sa použijú mutatis mutandis, no pod podmienkou, že vymáhanie pohľadávky neuskutočňuje súdny vykonávateľ, ale príslušný správny orgán. ( 19 )

24.

Dlžníkmi v konaní na vnútroštátnom súde sú platitelia príspevku, ktorí v rôznych obdobiach medzi januárom 2013 a koncom roku 2016 nezaplatili príspevok alebo ho zaplatili iba čiastočne.

25.

V rokoch 2015 a 2016 SWR vydala exekučný titul na základe rozhodnutí o určení výšky príspevku, spravidla vo výške niekoľko sto eur, proti jednotlivým dlžníkom, od ktorých žiadala zaplatenie príspevku vrátane penále a úroku z omeškania.

26.

Dlžníci odmietli zaplatiť, pretože spochybňovali zlučiteľnosť novej právnej úpravy okrem iného s článkom 108 ZFEÚ. Domnievajú sa, že a) zmena skutočností, na ktorých sa príspevok zakladá, bola taká podstatná, že mala byť oznámená Komisii predtým, než nadobudla účinnosť, b) príspevok slúži na financovanie monopolu na terestriálnu prenosovú cestu DVB‑T2, ktorý vylučuje zahraničných prevádzkovateľov, a c) právna úprava vymáhania nezaplatených príspevkov prostredníctvom vydania vlastného exekučného titulu správneho orgánu predstavuje ďalšiu štátnu pomoc, nezlučiteľnú s článkom 107 ZFEÚ, pretože vylučuje verejnoprávnych vysielateľov z riadneho exekučného konania.

27.

Amtsgericht Tübingen (Okresný súd Tübingen, Nemecko) v dôsledku opravného prostriedku dlžníkov tri z týchto exekučných konaní predbežne zastavil. V ostatných konaniach príslušné súdy miest Reutlingen a Calw zamietli odvolania daných dlžníkov.

28.

Proti všetkým rozhodnutiam boli podané sťažnosti na Landgericht Tübingen (Krajinský súd Tübingen). V troch prípadoch SWR napadla zastavenie uvedených konaní. V ostatných troch prípadoch dlžníci spochybňujú zamietnutie ich návrhov.

29.

Vo vzťahu k otázkam, ktoré v týchto návrhoch posúdim, vnútroštátny súd po prvé uvádza, že príspevok sa platí iba verejnoprávnym vysielateľom, najmä v prospech ZDF a SWR. Keďže je nedobrovoľný, bezpodmienečný a nezávislý od akýchkoľvek protiplnení, tento príspevok sa podobá dani a z dôvodu svojej právnej povahy predstavuje štátnu pomoc. ( 20 )

30.

Vnútroštátny súd zastáva názor, že legislatívna zmena skutkového stavu (predtým držba prijímačov, teraz držba bytu) predstavovala podstatnú úpravu od 1. januára 2013, ktorá mala byť oznámená Komisii podľa článku 108 ods. 3 ZFEÚ. Štátna pomoc vyplývajúca z tejto úpravy je v každom prípade nezlučiteľná s vnútorným trhom v súlade s článkom 107 ods. 3 ZFEÚ.

31.

Po druhé, príspevok porušuje právo Únie, pretože časť príjmu sa používa na zavedenie prenosovej cesty pre digitálne terestriálne vysielanie, konkrétne DVB‑T2 v podobe monopolu, z ktorého sú vysielatelia iných členských štátov vylúčení. Podľa vnútroštátneho súdu je skutkový stav porovnateľný s tým, na ktorom sa zakladal rozsudok z 15. septembra 2011, Nemecko/Komisia, v ktorom išlo o prechod z analógového na digitálne vysielanie. ( 21 )

32.

V prípade príspevku ide navyše o účelovú daň, keďže počet platiteľov príspevku sa rozšíril na celú dospelú populáciu, čo viedlo k značnému zvýšeniu príjmov o približne 700 miliónov eur ročne. V prípade novej právnej úpravy tak ide o protiprávnu štátnu pomoc, pretože činnosti verejných a súkromných inštitúcií v rámci DVB‑T2 sú financované prostredníctvom dane.

33.

Vnútroštátny súd sa po tretie domnieva, že verejnoprávni vysielatelia sú príjemcami ďalšej štátnej pomoci, keďže majú možnosť vydať vlastný exekučný titul na vymáhanie nezaplatených príspevkov. Verejnoprávny exekučný mechanizmus, ktorý je jednoduchší, rýchlejší a lacnejší ako riadne exekučné konanie, ktoré správne orgány nemusia uplatniť, vedie k zníženiu nákladov na exekúciu.

34.

Za týchto okolností Landgericht Tübingen (Krajinský súd Tübingen) predkladá Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o siedmich otázkach, z ktorých z vyššie uvedených dôvodov uvádzam iba prvé tri:

35.

Uznesenie o začatí prejudiciálneho konania bolo kancelárii Súdneho dvora doručené 11. augusta 2017. Svoje písomné pripomienky podali SWR, nemecká vláda, švédska vláda a Komisia, ktorých zástupcovia sa zúčastnili aj pojednávania 4. júla 2018.

36.

Na pojednávaní sa účastníci konania vyjadrili ku konkrétnym otázkam, ktoré im výslovne položil Súdny dvor: a) dôvody zavedenia príspevku, b) zvýšenie príjmov v dôsledku zmeny zákona a ich výlučné použitie na financovanie činnosti verejnoprávneho rozhlasového a televízneho vysielania, ako aj c) priebeh mechanizmu vymáhania nezaplatených príspevkov.

37.

SWR a nemecká vláda vo svojich písomných pripomienkach namietali, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je celkom alebo čiastočne neprípustný. V týchto návrhoch sa z dôvodu obmedzenia sa na vyššie uvedené otázky nezaoberám týmito námietkami, s výnimkou toho, čo sa týka druhej otázky.

38.

Všetci účastníci konania, ktorí podali písomné pripomienky, sa zhodujú v tom, že zákon spolkovej krajiny nezmenil podstatne pomoc posúdenú v rozhodnutí z roku 2007. Keďže ju nemožno kvalifikovať ako novú pomoc, nie je potrebné oznámiť ju Komisii.

39.

SWR, ktorá je podporovaná nemeckou vládou, tvrdí, že nie sú splnené podmienky stanovené Súdnym dvorom na to, aby sa vyžadovalo oznámenie určitého opatrenia. ( 22 ) Nezmenil sa a) rozsah aktivít verejnoprávneho vysielateľa, ani b) príjemcovia príspevku, ktorými zostávajú naďalej výlučne verejnoprávne inštitúcie, ani c) zdroj financovania, keďže kritériom zostáva možnosť prijímať programy rozhlasu a televízie a nie ich skutočné prijímanie, ani d) výška príspevku. Zmena skutočností, na ktorých sa príspevok zakladá, vychádza z nutnosti pôsobiť proti rastúcemu počtu nedoplatkov a uľahčiť dôkazné bremeno v mnohých konaniach vedených vo veci nedoplatkov.

40.

Vzhľadom na to, že model financovania verejnoprávnych vysielateľov v Nemecku bol už v rozhodnutí z roku 2007 kvalifikovaný ako existujúca pomoc, podľa švédskej vlády treba posúdiť rozsah zmien. Zmena spôsobu vyberania príspevku je čisto administratívno‑technická zmena, ktorá sa netýka podstaty právnej úpravy. Nejde teda o zmenu existujúcej pomoci v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004 a oznámenia z roku 2009. Členským štátom podľa protokolu č. 29 v každom prípade nič nebráni v tom, aby upravili spôsob financovania tejto verejnej služby.

41.

Komisia zastáva názor, že vzhľadom na body 142 až 151 rozhodnutia z roku 2007 sa majú príjmy z príspevku na vysielanie kvalifikovať ako štátna pomoc, rovnako ako predchádzajúci poplatok.

42.

Na tieto príjmy sa vzťahujú zákonom stanovené pravidlá, ( 23 ) prináležia verejnoprávnym inštitúciám všeobecného záujmu a ich výber, výpočet a použitie podlieha štátnej kontrole. ( 24 ) Skrátka ide o financovanie štátom, resp. zo štátnych prostriedkov. ( 25 )

43.

Komisia súhlasí so SWR a s nemeckou vládou v tom, že cieľ opatrenia, charakter zvýhodnenia, rozsah a aktivity príjemcov, právny základ, ako aj výška príspevku na vysielanie sa nezmenili, ale iba základ výpočtu (už ním nie je prijímač, ale byt). Táto zmena je podľa Komisie odôvodnená technologickým vývojom, najmä rozšírením mobilných multimediálnych zariadení.

44.

Prvá prejudiciálna otázka sa síce skladá z dvoch častí, ale stačí odpovedať iba na to, či nový zákon spolkovej krajiny mal byť oznámený Komisii, pretože predstavuje podstatnú zmenu režimu financovania schváleného (s určitými podmienkami) rozhodnutím z roku 2007.

45.

Podľa judikatúry sa môže úprava režimu štátnej pomoci vzťahovať na existujúcu pomoc alebo na pôvodné projekty oznámené Komisii. ( 26 ) V tejto veci je nesporné, že legislatívnou zmenou z roku 2011 bola zmenená existujúca pomoc alebo už skôr zavedený režim štátnej pomoci v zmysle článku 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999.

46.

V prejednávanej veci preto ide o určenie, či je táto zmena podstatná, alebo má iba formálny alebo administratívno‑technický charakter. Po určení tejto skutočnosti možno posúdiť zlučiteľnosť nového opatrenia so spoločným trhom ( 27 ) podľa článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004.

47.

Otázka, či zmena existujúcej pomoci je nepatrná, a preto nezakladá povinnosť oznámenia, závisí od toho, či sa týka „podstatných zložiek predchádzajúceho režimu pomoci“ ( 28 ). O „podstatnú zmenu“ ide vtedy, ak ide o zmenu jednej alebo viacerých podstatných zložiek, či už subjektívnej, ( 29 ) objektívnej ( 30 ) alebo dočasnej ( 31 ) povahy.

48.

V prípade pomoci existujúcej ešte pred nadobudnutím účinnosti ZFEÚ musí byť význam úpravy posúdený na základe ustanovení, v ktorých je pomoc stanovená, ako aj jej podmienok a obmedzení. ( 32 ) Pokiaľ však pomoc – bez ohľadu na jej existenciu ( 33 ) – už bola posúdená a schválená Komisiou, ako je to aj v prejednávanom prípade, jej rozhodnutie slúži ako kritérium. ( 34 )

49.

Na základe týchto predpokladov sa domnievam, že zmena zavedená zákonom spolkovej krajiny nespadá pod pojem podstatná zmena existujúceho režimu.

50.

Zmena sa týka financovania služby všeobecného hospodárskeho záujmu (verejnoprávneho vysielania v Nemecku), na ktorú sa tiež vzťahuje rozlišovanie medzi existujúcou a novou pomocou. ( 35 ) Komisia v rozhodnutí z roku 2007 preto posudzovala tak existenciu zvýhodnenia v rámci financovania tejto verejnoprávnej služby prostredníctvom (vtedajšieho) poplatku vo svetle judikatúry vo veci Altmark ( 36 ), ako aj jeho zlučiteľnosť s vnútorným trhom podľa článku 106 ods. 2 ZFEÚ.

51.

Pripomínam, že zmena zavedená zákonom spolkovej krajiny spočívala v tom, že držba prijímačov na prijímanie programov vysielaných nemeckými vysielateľmi ako skutočnosť zakladajúca povinnosť platiť poplatok bola nahradená samotnou držbou bytu, v ktorom býva plnoletá osoba. Pravidlo teda znie „jeden byt, jeden príspevok“.

52.

Z dostupných informácií možno odvodiť, že táto zmena sa netýka príjemcov pomoci, ktorými sú naďalej verejnoprávni vysielatelia. Inak je to však v prípade platiteľov príspevku, pretože povinnosť bola rozšírená na držiteľov nehnuteľností, na ktorých sa predtým nutne nevzťahovala.

53.

Časové prvky zostali tiež nezmenené, pretože pokiaľ naďalej trvá ústavnoprávna povinnosť, ktorú som spomínal, ( 37 ) štátne orgány musia zabezpečiť, aby vysielatelia mali k dispozícii prostriedky nevyhnutné na splnenie svojej úlohy.

54.

V súvislosti s objektívnymi prvkami treba konštatovať, že sa nezmenil účel opatrenia (financovanie verejnoprávnej služby), ani okruh podporovaných činností. Ako som už uviedol, zmena sa obmedzuje na nahradenie kritéria držby prijímača kritériom bývania v byte.

55.

Táto zmena mohla mať teoreticky za následok zvýšenie počtu platiteľov príspevku a následne zvýšenie príjmov, ktoré vysielatelia v dôsledku toho získali. Zdá sa však, že v praxi k tomu nedošlo. Komisia uvádza číselné údaje, ktoré zverejnila KEF, ( 38 ) podľa ktorých uvedené príjmy ostali v období medzi rokom 2009 (pred legislatívnou zmenou) a rokom 2016 nezmenené. ( 39 )

56.

Sumy plynúce verejnoprávnym vysielateľom v každom prípade nezávisia výlučne od všeobecných zdrojov príspevku. ( 40 ) Medzi faktory, ktoré ovplyvňujú určenie konečných príjmov týchto inštitúcií, treba vyzdvihnúť zásah KEF, ktorá kontroluje a stanovuje finančnú potrebu verejnoprávnych vysielateľov. ( 41 ) Správy KEF sú základom pre formálne rozhodnutia parlamentov a vlád spolkových krajín o výške poplatkov. ( 42 )

57.

Možno teda konštatovať, že ani zvýšenie počtu platiteľov príspevku, ani (údajné) zvýšenie takto dosiahnutých príjmov nie je relevantné na účely posúdenia, či ide o nové opatrenie v uvedenom zmysle. Bez ohľadu na výšku týchto príjmov určujú parlamenty a vlády spolkových krajín, po zásahu KEF, ich podiel určený verejnoprávnym vysielateľom (teda časť, ktorú možno skutočne kvalifikovať ako štátnu pomoc). Neexistuje preto automatický vzťah medzi (prípadným) zvýšením konečného príjmu a výškou pomoci, ktorú dostávajú verejnoprávni vysielatelia.

58.

Inými slovami: väčší vplyv na výšku pomoci ako zmena objektívnych znakov skutočnosti, na ktorej sa príspevok zakladá, by mohla mať zmena úlohy, ktorá je priznaná KEF, ( 43 ) zohľadniť kritériá prideľovania vo vzťahu k objektívnym potrebám financovania alebo povinnosť vlád alebo parlamentov spolkových krajín zohľadniť jej návrhy pri stanovení výšky príspevku.

59.

Treba zohľadniť, že pri uplatnení kritérií judikatúry vo veci Altmark ako pravidla preskúmania je zásah KEF relevantný na to, aby pomoc poskytnutá verejnoprávnym vysielateľom zodpovedala sumám, ktoré sú potrebné na krytie výdavkov spojených s ich verejnoprávnymi povinnosťami bez toho, aby ich presiahla. ( 44 )

60.

Rešpektuje sa tým protokol č. 29, ktorý je prílohou ZFEÚ a ktorý uznáva právo členských štátov financovať verejnoprávne vysielanie, „pokiaľ“ finančné prostriedky poskytnuté vysielateľom slúžia na „plnenie verejnoprávnych služieb, ako sú zverené, stanovené a organizované členskými štátmi“.

61.

KEF okrem toho zaručuje, že príjmy z obchodnej činnosti verejnoprávnych vysielateľov sú odpočítané od výšky pomoci. To isté platí v prípade eventuálneho prebytku príjmov z príspevku, pokiaľ neslúži na pokrytie určených nákladov. ( 45 ) Nemecká vláda uvádza, že takýto prebytok príjmov z príspevku sa používa na vytvorenie finančnej rezervy verejnoprávnych vysielateľov. Títo vysielatelia môžu touto rezervou disponovať až po tom, čo ju KEF ohodnotí s cieľom určiť potreby financovania.

62.

Za týchto okolností samotná zmena základu pre určenie platobnej povinnosti platiteľa príspevku sama osebe nestačí na to, aby zmenila výšku pomoci prijatej vysielateľmi, a preto nemá vplyv na jej zlučiteľnosť s vnútorným trhom. ( 46 )

63.

Pokiaľ by to nestačilo, možno dodať, že zmenu skutočností, na ktorých sa príspevok zakladá, odôvodňuje okrem iného aj technologický pokrok. Zachovanie predchádzajúceho systému („jeden prijímač, jeden poplatok“) by mohlo viesť k riziku znásobenia príjmov vzhľadom na rozšírenie nových prijímačov, ako sú napríklad osobné počítače ( 47 ) alebo smartfóny, ktoré umožňujú prístup k programom rozhlasového a televízneho vysielania. ( 48 )

64.

Účelom zmeny je aj zjednodušenie vyberania poplatku, ktoré – ako vyplýva z doručených vysvetlení – v čase platnosti systému zakladajúceho sa na držbe prijímačov čelilo nárastu nedoplatkov.

65.

Za týchto podmienok zastávam názor, že zmena zavedená zákonom spolkovej krajiny nie je kvalitatívne ani kvantitatívne spôsobilá na to, aby ju bolo možné považovať za podstatnú zmenu v zmysle článku 4 ods. 1 nariadenia č. 794/2004 v spojení s článkom 1 písm. c) nariadenia č. 659/1999, ktorá musí byť oznámená Komisii.

66.

SWR vo svojich písomných pripomienkach zdôrazňuje, že technická dostupnosť programu úzko súvisí s verejnoprávnou službou poskytovanou vysielateľom. Popiera, že by prenosovou cestou DVB‑T2 vznikol monopol v prospech verejnoprávnych vysielateľov, pretože 26 zo 40 kanálov majú naďalej k dispozícii konkurenti. Jej vybudovanie v žiadnom prípade nebude predstavovať zvýhodnenie v zmysle článku 107 ZFEÚ, ani nediskriminuje zahraničných poskytovateľov, pretože z verejnoprávnej služby vysielateľov nevyhnutne vyplýva, že rozhlasové a televízne vysielanie musia zabezpečiť v celej signálom pokrytej oblasti.

67.

Nemecká vláda súhlasí so SWR, ale v prvom rade zdôrazňuje, že zriadenie terestriálnej prenosovej cesty DVB‑T2 je na účely posúdenia zmeny príspevku v kontexte ustanovení ZFEÚ o štátnej pomoci irelevantné.

68.

Ani pre Komisiu nie je pochopiteľné, ako môže použitie príjmov z príspevku na vysielanie na investície do nových technológií zakladať monopol v oblasti digitálneho terestriálneho DVB‑T2 televízneho vysielania, a uvádza informácie, ktoré potvrdzujú, že tento systém je k dispozícii súkromným poskytovateľom. Na jednej strane zastáva názor, že investície verejnoprávnych vysielateľov predstavujú náklady na plnenie ich verejnoprávnych úloh. Na druhej strane sa odvoláva na bod 74 oznámenia o verejnoprávnom vysielaní, ktoré výslovne uvádza možnosť vytvárania osobitných rezerv v prípade veľkých technologických investícií, ktoré sú potrebné na splnenie uvedenej verejnoprávnej úlohy. Takéto investície sú preto zlučiteľné s článkom 106 ods. 2 ZFEÚ.

69.

Švédska vláda sa k tejto otázke nevyjadrila.

70.

Zdá sa, že vnútroštátny súd sa prvou časťou svojej druhej prejudiciálnej otázky snaží zistiť, či príspevok zavedený zákonom spolkovej krajiny je nezlučiteľný s článkami 107 a 108 ZFEÚ, pretože príjmy z tohto príspevku sa používajú na umožnenie prechodu z digitálnej prenosovej cesty signálov DVB‑T na pokrokovejší systém (DVB‑T2), z ktorého sú vysielatelia iných členských štátov vylúčení.

71.

Súhlasím s kritikou účastníkov konania, ktorí podali písomné pripomienky, pokiaľ ide o prípustnosť tejto otázky a spôsob, akým bola položená, pretože referenčný právny rámec nie je vysvetlený s potrebnou jasnosťou. Táto okolnosť bráni posúdeniu otázky, či právo spolkovej krajiny je v tejto súvislosti zlučiteľné s právom Únie.

72.

Subsidiárne zastávam názor, že otázka spočíva na nejednoznačných a nedostatočne preskúmaných predpokladoch. V rámci vyjadrení týkajúcich sa technológie DVB‑T2 je táto technológia napríklad kvalifikovaná ako monopol, zatiaľ čo je k dispozícii všetkým verejnoprávnym a súkromným vysielateľom, takže nemeckí verejnoprávni vysielatelia nie sú privilegovaní v porovnaní so súkromnými poskytovateľmi.

73.

Pri prechode na novú technológiu DVB‑T2 príslušné orgány (a nie vysielatelia) rozhodujú o prenosových kapacitách a o plánovaní vysielacích oblastí. Komisia správne uvádza, že nech už sú zmeny skutočností, na ktorých sa zakladá príspevok, akékoľvek, nič nemenia na skutočnosti, že počet dostupných frekvencií je v Nemecku, ako aj v iných členských štátoch obmedzený na základe iných ustanovení.

74.

Skutočnosť, že prostriedky získané z príspevku umožňujú verejnoprávnym vysielateľom prístup k technológii DVB‑T2, sama osebe nespôsobuje neplatnosť zákona spolkovej krajiny, ani nevedie nutne k štátnej pomoci, ktorá je nezlučiteľná so ZFEÚ. Ako som už uviedol v odpovedi na prvú prejudiciálnu otázku, KEF musí posúdiť výdavky a investície (okrem iného v súvislosti s technologickými novinkami, akou je DVB‑T2) a určiť, ktoré z nich sú odôvodnené, pretože slúžia na plnenie verejnoprávnych úloh zverených inštitúciám, nad ktorými vykonáva kontrolu. ( 49 )

75.

Aj keby mohol Súdny dvor objasniť vnútroštátnemu súdu rozhodujúce kritériá pre kvalifikáciu súm, ktoré boli vybraté prostredníctvom príspevku a použité na zriadenie systému DVB‑T2, takéto vysvetlivky by boli irelevantné na účely posúdenia zlučiteľnosti zákona spolkovej krajiny s právom Únie.

76.

SWR a nemecká vláda tvrdia, že regionálni vysielatelia aj pri vymáhaní príspevku na vysielanie prostredníctvom exekúcie plnili zákonom stanovené verejnoprávne úlohy a konali ako inštitúcie verejného práva (t. j. právne subjekty nepriamej štátnej správy); v tom sa odlišujú od súkromných poskytovateľov.

77.

Zdôrazňujú, že možnosť exekúcie nezaplatených príspevkov na vysielanie v exekučnom konaní správnou cestou je jedným z hľadísk, ktoré Komisia posúdila v rámci rozhodnutia z roku 2007.

78.

Nemecká vláda dodáva, že tak financovanie verejnoprávneho vysielania, ako aj skutočnosť, na ktorej sa zakladá platenie príspevku, a vymáhacie konanie patria do právomoci členských štátov.

79.

Komisia sa domnieva, že možnosť vydať exekučný titul predstavuje zvýhodnenie v porovnaní so súkromnými poskytovateľmi. Toto prednostné právo je zlučiteľné s európskym právom v oblasti štátnej pomoci v rozsahu, v akom je súčasťou kompenzácie, ktorú dostali verejnoprávni vysielatelia za plnenie svojej verejnoprávnej úlohy. ( 50 ) Toto právo možno kvalifikovať ako akcesorické právo k verejnoprávnemu vysielaniu a je inherentnou súčasťou existujúcej pomoci, ako bolo stanovené v rozhodnutí z roku 2007.

80.

Švédska vláda sa nevyjadrila ani k tejto prejudiciálnej otázke.

81.

Tretia prejudiciálna otázka nadväzuje na druhú časť druhej otázky a obe tieto otázky sa týkajú právnej úpravy exekúcie nezaplatených príspevkov. Preskúmam ich preto spoločne.

82.

Súdny dvor už mal príležitosť preskúmať, aj keď iba okrajovo, otázku týkajúcu sa exekúcie nezaplatených príspevkov na vysielanie v exekučnom konaní správnou cestou a v tejto súvislosti konštatoval, že inštitúcie, ktoré majú takúto možnosť, vyžívajú kompetencie orgánov verejnej moci. ( 51 ) Uplatneniu tohto záveru na prejednávaný prípad nebráni skutočnosť, že v spomínanej veci išlo o verejné zákazky.

83.

Je pravda, že podľa rozsudku Trapeza Eurobank Ergasias ( 52 ), na ktorý odkazuje Komisia, by príslušné opatrenie mohlo byť považované za zvýhodnenie v porovnaní s inými súkromnými konkurentmi. Nemožno však ignorovať skutočnosť, že príspevok slúži iba na financovanie verejnoprávnej úlohy zverenej verejnoprávnym vysielateľom, ale nie na obchodné činnosti. Vymáhanie cestou správneho konania na základe vlastného exekučného titulu preto zabezpečuje výber prostriedkov, ktoré sú potrebné na poskytovanie tejto služby, a je v súlade so zákonom stanovenou úlohou.

84.

Pokiaľ sa príspevok, ako tvrdí vnútroštátny súd, podobá dani, je logické, že na jeho vyberanie sa použijú tie isté (exekučné) prostriedky, ako na vymáhanie daní. Z dôvodu, že má verejnoprávnu povahu prednostného práva, tak dobrovoľná platba, ako aj vymáhanie cestou exekúcie potvrdzujú, že toto prednostné právo je nutné na zabezpečenie poskytovania verejnoprávneho vysielania. Režim núteného výkonu prispieva aj k účinnému vyberaniu príspevkov.

85.

Vo vzťahu k systému štátnej pomoci je na účely odpovede na túto otázku kľúčovým argumentom, že – ako uvádzajú SWR a nemecká vláda – Komisia v rozhodnutí z roku 2007 už zohľadnila existenciu prednostného práva exekúcie nezaplatených príspevkov v exekučnom konaní správnou cestou.

86.

Komisia v tomto rozhodnutí poukázala na to, že vysielateľom bolo priznané právo vymáhať príspevok priamo a aj v exekučnom konaní správnou cestou. ( 53 ) Toto konštatovanie umožnilo záver, že takto vybrané príjmy podliehali štátnej kontrole, a preto mali charakter štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ. ( 54 )

87.

Keďže zákon spolkovej krajiny v tejto súvislosti nezaviedol žiadnu zmenu, ale systém exekučného konania správnou cestou zachováva predchádzajúci režim, vzťahuje sa naň rozhodnutie z roku 2007.

88.

Rozdielne zaobchádzanie s verejnoprávnymi a so súkromnými vysielateľmi navyše v tejto súvislosti nemožno posudzovať izolovane, ale iba v kontexte všetkých práv a povinností, ktoré vo vzťahu k nim stanovuje zákon. Verejnoprávne inštitúcie podliehajú obmedzeniam, ktoré vyplývajú z plnenia ich verejnoprávnych úloh, od ktorých sú súkromní poskytovatelia oslobodení. Naopak nemožno pochybovať o tom, že majú právomoci, ktoré idú nad rámec súkromnoprávnych právomocí, ktoré podliehajú súdnemu preskúmaniu.

89.

Rozdielne právne postavenie môže odôvodňovať, že na účely exekúcie verejnoprávneho príspevku sa v prípade jeho nezaplatenia použijú administratívnoprávne prostriedky stanovené na jeho nútené vymáhanie.

90.

Na základe vyššie uvedených úvah Súdnemu dvoru navrhujem, aby prvú časť druhej prejudiciálnej otázky vyhlásil za neprípustnú a aby na prvé tri prejudiciálne otázky, ktoré položil Landgericht Tübingen (Krajinský súd Tübingen, Nemecko), odpovedal takto: