1. 

Nie je to tak dávno, čo sa školské tematické práce vyhotovené na tvrdom papieri zvykli ilustrovať fotografiami, výtlačkami či obrázkami z kníh a časopisov. Po vyhotovení sa vystavili v školských zariadeniach (pre potešenie rodičov) bez toho, aby mali autori týchto obrázkov vo zvyku požadovať poskytnutie náhrady za ich použitie.

2. 

Aj dnešní študenti zvyknutí na súčasnú technológiu pripájajú k svojim prácam fotografie a ilustrácie, avšak s tým rozdielom, že práce, ako aj fotky, ktoré použijú pri ich výrobe, sú v digitálnom formáte. Internet ponúka milióny grafických možností pre dokončenie školskej práce a je relatívne jednoduché uložiť dokončenú prácu na internetovej stránke prístupnej akémukoľvek používateľovi internetu.

3. 

Takto sa to udialo aj v prejednávanej veci. Žiačka združenej školy Waltrop v spolkovej krajine Severné Porýnie – Vestfálsko ( 2 ) v Nemecku našla na internete fotografiu španielskeho mesta Córdoba a pripojila ju k referátu z predmetu španielčina. Vyhotovenú prácu umiestnila na internetovej stránke školy a profesionálny fotograf, ktorý snímku vyhotovil, sa domnieva, že bolo zasiahnuté do jeho autorských práv, pretože táto snímka bola použitá bez jeho súhlasu (a požaduje zdržanie sa protiprávneho konania a náhradu škody).

4. 

S ohľadom na tieto okolnosti žiada Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko) Súdny dvor o spresnenie pôsobnosti pojmu „sprístupňovanie verejnosti“ (na sieti), ktorý je podmienkou predmetného porušenia. Keďže sprístupňovanie v digitálnom svete ( 3 ) je náprotivkom „aktu prenosu“ v analógovom svete ( 4 ), v zmysle článku 3 smernice 2001/29/ES ( 5 ) možno na tento prípad analogicky uplatniť judikatúru vzťahujúcu sa na „akt prenosu“.

5. 

Vnútroštátny súd sa pýta, či stiahnutie fotografie mesta Córdoba a jej následné použitie v práci umiestnenej na internetovej stránke školy patrí do pôsobnosti tohto pojmu. Aj napriek tomu, že výklad výrazu „prenos“ bol už viackrát predmetom rozsudkov Súdneho dvora, ktoré boli vydané v kontexte nových technických postupov a metód zverejňovania chránených diel, tieto návrhy svedčia o tom, že potreby vnútroštátnych súdov v súvislosti s jeho výkladom stále nie sú uspokojené. ( 6 )

6. 

Pochybnosti vnútroštátneho súdu sa týkajú jedného z kritérií, ktoré rozvinul Súdny dvor: konkrétne sa pýta, či fotografia, ktorá bola začlenená do práce zverejnenej na internetovej stránke školy, bola predmetom prenosu pre „novú“ verejnosť. Domnievam sa však, že pre rozhodnutie v tejto veci by mohlo byť nápomocné posúdiť aj ďalšie prvky technických postupov a okolnosti, za ktorých sa fotografické dielo použilo, a preskúmať ich s ohľadom na vyššie uvedené kritériá vychádzajúce z judikatúry.

7.

Svetová organizácia duševného vlastníctva (WIPO) prijala 20. decembra 1996 v Ženeve Zmluvu WIPO o autorských právach, ktorá nadobudla platnosť a účinnosť 6. marca 2002 a ktorú schválila Rada v mene Európskeho spoločenstva rozhodnutím Rady 2000/278/ES ( 7 ).

8.

Podľa článku 1 ods. 4 sa zmluvné strany zaväzujú dodržiavať ustanovenia článkov 1 až 21 Bernského dohovoru ( 8 ).

9.

Článok 2 ods. 1 Bernského dohovoru stanovuje:

„Výraz ‚literárne a umelecké diela‘ zahŕňa všetky výtvory z literárnej, vedeckej a umeleckej oblasti bez ohľadu na spôsob alebo formu ich vyjadrenia, ako: …litografické diela, ktorým sú na roveň postavené diela vyjadrené spôsobom obdobným fotografii; …“

10.

Článok 11 bis ods. 1 písm. ii) Bernského dohovoru stanovuje:

11.

Aproximácia právnych predpisov členských štátov v oblasti duševného vlastníctva sa uskutočnila predovšetkým prostredníctvom smernice 93/98/EHS ( 9 ), ktorá bola neskôr zmenená a potom zrušená smernicou 2006/116/ES ( 10 ), ktorá je kodifikovaným znením predchádzajúcich znení smernice. Cieľom jednej z týchto zmien uskutočnenej prostredníctvom smernice 2001/29 bolo zabezpečiť ochranu autorského práva a s ním súvisiacich práv v tzv. informačnej spoločnosti.

12.

Odôvodnenie 23 tejto smernice znie:

„Táto smernica ďalej harmonizuje práva autorov na verejný prenos. Pod týmto právom sa v širokom zmysle slova chápe každý verejný prenos pre verejnosť, ktorá nie je prítomná na mieste, kde tento prenos vzniká. Toto právo zahŕňa všetky transmisie a retransmisie diel smerom k verejnosti drôtovými alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane vysielania. Toto právo nezahŕňa žiadne iné činnosti.“

13.

Odôvodnenie 31 znie:

„Je potrebné zabezpečiť primeranú rovnováhu práv a záujmov medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv, ako aj medzi rôznymi kategóriami nositeľov práv a používateľmi predmetov ochrany. Existujúce výnimky a obmedzenia práv ustanovené členskými štátmi sa musia prehodnotiť vo vzťahu k novému elektronickému prostrediu. …“

14.

Odôvodnenie 34 znie:

„Členským štátom sa dáva možnosť poskytovať niektoré výnimky alebo obmedzenia pre prípady, ako sú vzdelávanie a vedecké účely, v prospech verejných inštitúcií, ako sú knižnice a archívy, na spravodajské účely, na citovanie, v prípadoch používania telesne postihnutými ľuďmi, pri používaní v záujme verejnej bezpečnosti a pri používaní v správnych a súdnych konaniach.“

15.

Článok 2 („Právo rozmnožovania“) stanovuje:

„Členské štáty ustanovia výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať priame alebo nepriame, dočasné alebo trvalé rozmnožovanie akýmkoľvek spôsobom a akoukoľvek formou, v celku alebo v časti:

…“

16.

Článok 3 („Právo verejného prenosu diel a právo sprístupňovania predmetov ochrany verejnosti“) v odseku 1 uvádza:

„1.   Členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.“

17.

Článok 5 („Výnimky a obmedzenia“) v odsekoch 3 a 5 stanovuje:

„3.   Členské štáty môžu zabezpečiť výnimky alebo obmedzenia práv poskytnutých podľa článkov 2 a 3 v nasledujúcich prípadoch:

…

5.   Výnimky a obmedzenia ustanovené v odsekoch 1, 2, 3 a 4 sa budú uplatňovať iba v niektorých osobitných prípadoch, pri ktorých nedochádza ku konfliktu s bežným využívaním diela alebo predmetu ochrany a ktoré neodôvodnene nepoškodzujú oprávnené záujmy nositeľa práv.“

18.

V § 2 vzťahujúcom sa na rozsah pôsobnosti sa výslovne uvádzajú jednak fotografie (Lichtbildwerke) a jednak diela, ktoré boli vytvorené podobne ako fotografie.

19.

§ 52 v znení platnom a účinnom v čase skutkových okolností znel:

„(1) Povolený je verejný prenos zverejneného diela, ak cieľom prenosu nie je pre usporiadateľa dosiahnuť zisk, ak sa verejnosti umožní bezplatná účasť a v prípade konferencie alebo uvedenia diela sa žiadnemu z výkonných umelcov neposkytne osobitná odmena. Za prenos sa platí primeraná odmena. Povinnosť zaplatiť odmenu sa nevzťahuje na… školské predstavenia, ak sú s ohľadom na ich sociálne a výchovné ciele určené len konkrétne vymedzenému okruhu osôb.“

20.

Podľa § 64 uplatňujúceho sa na fotografie zaniká autorské právo 70 rokov po smrti autora. Naproti tomu v prípade „ostatných“ fotografií, hoci sú v súlade s § 72 ods. 1 a 2 chránené podobným spôsobom ako fotografické diela, je doba ochrany skrátená na 50 rokov buď od ich vydania, alebo ak to bolo skôr, od ich prvého uverejnenia (§ 72 ods. 3).

21.

Pán Renckhoff, profesionálny fotograf, zažaloval mesto Waltrop a spolkovú krajinu ( 12 ) za to, že na internetovej stránke Gesamtschule Waltrop (združená škola Waltrop) bol od 25. marca 2009 zverejnený referát žiačky triedy španielčiny, ktorý v zmysle návrhu na začatie prejudiciálneho konania obsahoval túto fotografiu mesta Córdoba:

22.

Pod fotografiou, ktorá bola stiahnutá z portálu „www.schwarzaufweiss.de“ (prevádzkovaného rovnomenným cestovateľským on‑line magazínom), žiačka uviedla odkaz na túto internetovú stránku bez určenia údajov o autorovi tejto fotografie. ( 13 )

23.

Pán Renckhoff tvrdí, že prevádzkovateľom on‑line portálu cestovateľského magazínu poskytol k fotografii len jednoduché užívacie právo. Umiestnenie snímky na internetovej stránke školy preto porušuje jeho práva (ako autora) na súhlas s rozmnožovaním a verejným prenosom fotografie.

24.

Súd prvého stupňa čiastočne vyhovel žalobe pána Renckhoffa a spolkovej krajine uložil povinnosť odstrániť fotografiu a tiež zaplatiť sumu 300 eur spolu s úrokmi.

25.

Odvolací súd na základe odvolaní oboch účastníkov konania namierených proti prvostupňovému rozsudku zmenil tento rozsudok iba v tom zmysle, že zakázal rozmnožovanie fotografie na účely jej použitia na internetovej stránke. Odvolací súd zastával názor, že žalobca mal v súlade s § 97 ods. 1 UrhG z titulu zodpovednosti narušiteľa (Störerhaftung) právo od spolkovej krajiny žiadať, aby sa zdržala protiprávneho konania.

26.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podali na Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) opravný prostriedok „Revision“ tak spolková krajina (ktorá aj naďalej žiada o zamietnutie žaloby v celom rozsahu), ako aj pán Renckhoff (ktorý si aj naďalej uplatňuje svoje nároky).

27.

Vnútroštátny súd si kladie otázku, či skopírovanie chráneného diela na počítač a jeho nahratie na internetovú stránku školy možno zahrnúť pod pojem „verejný prenos“ v zmysle výkladu článku 3 ods. 1 smernice 2001/29 v judikatúre Súdneho dvora.

28.

Vnútroštátny súd sa domnieva, že je splnená väčšina podmienok na to, aby bolo možné sporné skutkové okolnosti považovať za „verejný prenos“. Najmä v súvislosti s prenosom uvádza:

29.

S ohľadom na ďalší prvok, verejnosť, vnútroštátny súd najskôr pripúšťa, že „je… sporné, či sa prenos fotografie za okolností v prejednávanej veci na internetovej stránke školy uskutočnil pre novú verejnosť, teda pre verejnosť, na ktorú nositeľ autorského práva nepomýšľal, keď udeľoval súhlas na pôvodný verejný prenos.“ ( 16 )

30.

Zo záverečného posúdenia vnútroštátneho súdu však vyplýva, že „nemožno predpokladať, že nositeľ autorského práva, ktorý udelí svoj súhlas s umiestnením svojho diela na voľne dostupnú internetovú stránku, pritom nemyslí len na používateľov internetu ako na verejnosť, ktorá danú internetovú stránku navštevuje priamo alebo prostredníctvom hypertextového odkazu vloženého na inej internetovej stránke, ale aj na tých používateľov internetu, ktorí navštevujú inú internetovú stránku, kde bolo jeho dielo umiestnené bez jeho súhlasu. Poslední uvedení používatelia internetu sú preto podľa názoru senátu novou verejnosťou v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie“.

31.

Domnieva sa tiež, že konanie v tejto veci sa s ohľadom na absenciu súhlasu nositeľa autorských práv s okopírovaním fotografie na serveri školy a s jej následným zverejnením na internete líši od situácie, keď sa použil hypertextový odkaz alebo takzvaný „Framing“. ( 17 ) Autorské právo v zmysle článku 17 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) má teda prednosť pred slobodou prejavu a právom na informácie používateľov, ktoré zabezpečuje článok 11 Charty.

32.

Na rozdiel od práva autora na rozmnožovanie diela, pri prenose sa zdôrazňuje kľúčové postavenie používateľa, ktorý umiestni a sprístupní dielo na svojej vlastnej internetovej stránke, pretože rozhoduje o tom, či a na ako dlho bude dielo prístupné verejnosti. Naproti tomu hypertextový odkaz, ktorý odkazuje na internetovú stránku, stráca význam v okamihu, keď sa dielo odstráni z pôvodnej stránky.

33.

Napokon nie je podstatné, že použitím fotografie jej umiestnením na internetovú stránku školy sa nesledovalo dosiahnutie zisku. ( 18 )

34.

Za týchto okolností sa Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) rozhodol predložiť Súdnemu dvoru návrh na začatie prejudiciálneho konania o tejto otázke:

„Predstavuje umiestnenie diela, ktoré je so súhlasom nositeľa autorského práva voľne dostupné všetkým používateľom internetu na cudzej internetovej stránke, na vlastnú verejne dostupnú internetovú stránku, sprístupnenie verejnosti v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES, keď sa dielo najprv skopíruje na server a potom sa odtiaľ nahrá na vlastnú internetovú stránku?“

35.

Návrh na začatie prejudiciálneho konania bol doručený do kancelárie Súdneho dvora 31. marca 2017.

36.

Spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko, talianska vláda a Komisia predložili svoje písomné pripomienky.

37.

Pojednávanie vo veci sa konalo 7. februára 2018 a zúčastnili sa na ňom zástupcovia spolkovej krajiny, pána Renckhoffa, talianskej vlády, francúzskej vlády a Komisie.

38.

Súdny dvor zúčastnené osoby vyzval, aby sa na pojednávaní vyjadrili k relevantnosti rozsudku vo veci GS Media a k výkladu článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29.

39.

Spolková krajina Severné Porýnie – Vestfálsko a talianska vláda sa domnievajú, že v prejednávanej veci nejde o verejný prenos, pretože nie sú splnené predpoklady požadované judikatúrou. Predovšetkým žiačka a ani jej učiteľ nekonali úmyselne a ani s plným vedomím následkov svojho konania. ( 19 ) Keďže fotografia už bola používateľom internetu sprístupnená prostredníctvom portálu cestovateľského magazínu, jej umiestnenie na internetovú stránku školy nevytvorilo takú možnosť prístupu (k fotografii), ktorá by už predtým neexistovala. Nie je preto v zmysle judikatúry splnená ani požiadavka prenosu pre novú verejnosť. ( 20 )

40.

Spolková krajina poukazuje na to, že spolu s článkom 17 ods. 2 Charty o ochrane duševného vlastníctva a článkom 11 Charty o slobode prejavu a práve na informácie sa musí pri posudzovaní protichodných záujmov prihliadať aj na právo na vzdelanie zakotvené v článku 14 Charty, na základe ktorého žiačka použila fotografiu ako ilustráciu vo svojom referáte. Domnieva sa, že právo zriadiť portál prispieva, rovnako ako používanie odkazov, k riadnemu fungovaniu internetu, a to najmä, ak sú už diela na internete voľne dostupné.

41.

Spolková krajina napokon nesúhlasí s vnútroštátnym súdom, pokiaľ ide o úlohu, ktorú súd pripisuje používateľovi. V prejednávanej veci uvoľnil dielo jeho autor, ktorý súhlasil s jeho zverejnením na internetovom portáli prevádzkovanom treťou osobou, ktorý bol prístupný pre všetkých používateľov internetu. Takýmto postupom sa dobrovoľne zriekol svojho práva rozhodovať o použití fotografie. Okrem toho vzdanie sa vlastníka diela nároku na uvedenie odkazu na jeho autorské právo má za následok to, že používateľ sa môže domnievať, že na dielo sa nevzťahujú osobitné práva ochrany. Žiačka vo svojom referáte napokon uviedla aj zdroj fotografie a jej cieľom nebolo dosiahnuť zisk.

42.

Talianska vláda sa domnieva, že dielo nebolo chránené prostredníctvom žiadnych obmedzení prístupu, a teda bolo voľne dostupné. Od žiačky a jej učiteľa nemožno vyžadovať, aby si úplne uvedomovali neoprávnenosť svojho konania, pretože tieto úkony neboli protiprávne.

43.

Podľa talianskej vlády teda v zmysle judikatúry nie je splnená požiadavka prenosu pre „novú“ verejnosť v zmysle judikatúry ( 21 ) a technické postupy, ktoré žiačka použila, sa nelíšili od pôvodných postupov. Napokon konštatuje, že počiatočné povolenie zahŕňalo aj prístup k fotografii v cestovateľskom on‑line magazíne bez toho, aby sa uplatnilo obmedzenie na určité kategórie používateľov internetu.

44.

Komisia sa naopak domnieva, že zverejnenie fotografie na internetovom portáli školy je verejným prenosom, pretože spĺňa podmienky stanovené v judikatúre: a) došlo k prenosu chráneného diela, ( 22 ) b) pojem prenos je potrebné vykladať široko a zahŕňa akékoľvek predvedenie bez ohľadu na použité technické prostriedky alebo postupy, ( 23 ) c) technický prostriedok môže byť odlišný ( 24 ) alebo zhodný ( 25 ), d) nie je potrebné, aby verejnosť, ktorej sa dielo sprístupní, skutočne využila prístup k nemu, ( 26 ) a e) verejnosť zahŕňa neurčitý počet možných adresátov, konkrétne dosť významný počet osôb, a nie iba malú skupinu záujemcov. ( 27 )

45.

Komisia, ktorá vo svojich písomných pripomienkach odmietla uplatniteľnosť judikatúry v oblasti hypertextových odkazov ( 28 ) na prejednávanú vec, zaujala na pojednávaní vo veci úplne iné stanovisko. Nepridržiavala sa svojho tvrdenia, v zmysle ktorého si autor v prípade presmerovania prostredníctvom použitia hypertextového odkazu, na rozdiel od prejednávanej veci, zachováva svoje právo nakladať s dielom. Okrem toho, rovnako ako v rozsudku vo veci GS Media, akt prenosu sa musí posúdiť individuálne. V rámci tohto posúdenia treba prihliadať jednak na to, či žiačka konala s plným vedomím a najmä na to, či sa mohla domnievať, že fotografia bola verejnosti voľne prístupná.

46.

Komisia, rovnako ako talianska vláda, poukazuje na to, že do úvahy prichádza uplatnenie výnimky upravenej v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, ktorý Spolková republika Nemecko prebrala na základe ustanovenia § 52 UrhG. ( 29 )

47.

Pán Renckhoff zastával na pojednávaní názor, že kritériá rozsudku vo veci GS Media sa neuplatňujú v prejednávanej veci. Umiestnenie fotografie na internetovú stránku školy sa uskutočnilo bez súhlasu autora, ktorému sa odňalo právo kontrolovať používanie jeho diela. Okrem toho uvedenú stránku navštevuje na internete iná používateľská verejnosť ako v prípade cestovateľského on‑line magazínu.

48.

Pán Renckhoff, rovnako ako francúzska vláda, odmieta uplatniteľnosť článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, pretože použitie fotografie nevyplývalo z právneho predpisu a nebolo ani potrebné, pričom jej umiestnenie na internetovú stránku vzdelávacieho zariadenia prekračuje striktný školský rámec. Francúzska vláda dodáva, že tento postup z dôvodu neprimeraného využívania diela porušuje článok 5 ods. 5 smernice.

49.

Francúzska vláda sa ďalej domnieva, že s ohľadom na skopírovanie snímky na server školy sa prejednávaná vec týka predovšetkým práva na rozmnožovanie (článok 2 smernice 2001/29) a až subsidiárne verejného prenosu. Prenesenie záverov uvedených v rozsudku GS Media odporuje cieľu zabezpečiť vysokú úroveň ochrany autorských práv.

50.

Otázka vnútroštátneho súdu sa, tak ako je formulovaná, obmedzuje na preskúmanie skutočností týkajúcich sa verejného prenosu v zmysle výkladu tohto pojmu v judikatúre Súdneho dvora. ( 30 ) Na základe úvah uvádzaných týmto súdom by bolo dokonca možné dospieť k záveru, že v skutočnosti má pochybnosti iba o tom, či bola fotografia predmetom prenosu pre novú verejnosť v zmysle citovanej judikatúry. ( 31 )

51.

Otázka položená Súdnemu dvoru sa konkrétne netýka skopírovania fotografie na počítač alebo na server školy a prípadného podriadenia tohto postupu článku 2 smernice 2001/29. S ohľadom na takéto vymedzenie otázky sa domnievam, že vnútroštátny súd správne vychádza z jednoty posudzovaného správania, namiesto toho, aby svoje posúdenie rozdelil medzi dva kolidujúce pojmy (reprodukciu a verejný prenos).

52.

Keďže táto vec má dopad na každodenný život miliónov školákov v Európe, považujem za vhodné preskúmať aj iné skutočnosti, ktoré sú užitočné pre vymedzenie rámca odpovede na prejudiciálnu otázku. Budem postupovať na základe tejto schémy: a) v prvom rade sa budem zaoberať preskúmaním vyjadrení Komisie týkajúcich sa posúdenia fotografie mesta Córdoba ako chráneného diela ( 32 ), b) po druhé sa budem venovať kritériám „verejného prenosu“ tak, ako ich stanovil Súdny dvor, s cieľom určiť, či ich možno uplatniť v prejednávanej veci a c) napokon preskúmam výnimku upravenú v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29 v prípade, ak sa chránené dielo použije výlučne na účely vyučovania.

53.

Komisia uvádza, že medzi účastníkmi vnútroštátneho konania panuje zhoda v tom, že sporná fotografia spĺňa kritériá stanovené v rozsudku Painer ( 33 ). V zmysle tohto rozsudku možno fotografickému portrétu priznať ochranu autorským právom „pod podmienkou, že táto fotografia je duševným výtvorom autora, ktorý odráža jeho osobnosť a ktorý je výrazom jeho slobodných a tvorivých rozhodnutí pri realizácii tejto fotografie“. ( 34 )

54.

Mám však pochybnosti o tom, že len samotná snímka mesta Córdoba s rímskym mostom v popredí spĺňa kritériá uvedené v rozsudku Painer (pričom tým nemám v úmysle spochybniť jej kvalitu). V každom prípade sa v konaní skúmalo, či žalovaní vydavatelia tlače potrebovali na účely zverejnenia sporného fantómového obrazu vypracovaného na základe fotografického portrétu, ktorý vyhotovila pani Painerová, súhlas autorky, „lebo rozsah ochrany poskytovanej takejto fotografii je len minimálny, resp. žiadny, keďže uvedená fotografia má príliš malý potenciál úpravy“. ( 35 )

55.

Súdny dvor odvodil kritériá posúdenia, či fotografia v právnej veci Painer požíva požadovanú ochranu (70 rokov po smrti autora) podľa smernice 93/98, z článku 6 tejto smernice ( 36 ).

56.

Skutočnosť, že „obyčajné fotografie“ nespĺňajú požiadavky kreativity vyplývajúce zo smernice 93/98, však ešte neznamená, že nepožívajú ochranu, ktorá vyplýva z autorských práv. Uvedený článok 6 totiž pripúšťa ochranu „iných fotografií“ vo vnútroštátnom práve.

57.

Podľa návrhu na začatie prejudiciálneho konania poskytuje § 72 ods. 1 a 2 UrhG ochranu fotografiám (Lichtbilder) v súlade s ustanoveniami platnými pre „fotografické diela“ (Lichtbildwerke). Nie je preto podstatné, či snímka mesta Córdoba, ktorú vyhotovil pán Renckhoff, spĺňa znaky, ktoré sa vyžadujú v súvislosti s fotografickými dielami v zmysle Bernského dohovoru a smernice 93/98, keďže podľa nemeckého práva sú všetky fotografie chránené na základe UrhG. ( 37 )

58.

Aj keby táto okolnosť mohla byť relevantná pre vyriešenie právneho sporu v prípade, ak by bola uvedená v spore pred súdmi takého členského štátu, ktorý neposkytuje ochranu obyčajným fotografiám, v Nemecku sa na tieto fotografie predmetná ochrana vzťahuje. Vzhľadom na túto skutočnosť ďalej venovať pozornosť umeleckým a kreatívnym charakteristikám fotografie pána Renckhoffa nie je opodstatnené. Je preto pochopiteľné, že sa vnútroštátny súd touto otázkou nezaoberá.

59.

V judikatúre Súdneho dvora sa rozvinulo viacero kritérií výkladu ( 38 ) v súvislosti s oboma prvkami pojmu („prenos“ a dotknutá „verejnosť“). Tieto pojmy preskúmam a budem sa bližšie zaoberať tými, ktoré sa s ohľadom na skutkový stav v konaní vo veci samej zdajú byť rozporuplnejšie.

60.

Žiadny z účastníkov konania vážnejšie nespochybňuje (či už v rámci konania pred vnútroštátnymi súdmi alebo v rámci tohto prejudiciálneho konania), že umiestnením referátu obsahujúceho fotku mesta Córdoba na portál združenej školy Waltrop došlo bez ohľadu na použitý technický postup k transmisii chráneného diela ( 39 ) pre verejnosť, ktorá nebola prítomná na mieste, kde došlo k pôvodnému prenosu.

61.

Vnútroštátny súd, s ktorého názorom sa v tomto bode stotožňujem, uvádza, že „pri spornom prenose fotografie na internetovej stránke školy… nedošlo k bezprostrednému fyzickému kontaktu medzi osobami, ktoré dielo uviedli alebo predviedli, a verejnosťou, ktorej bol tento prenos určený. Predmetný prenos teda… patrí do pôsobnosti článku 3 ods. 1 smernice 2001/29//ES“. Osoby, ktoré tvoria túto verejnosť, teda mali prístup k dielu, pričom nie je podstatné, či túto možnosť využili. ( 40 )

62.

Prvé kritérium judikatúry, na základe ktorého možno určiť, či ide o prenos, sa týka „nepopierateľnej úlohy používateľa a vedomej povahy jeho konania“. ( 41 ) Toto kritérium ( 42 ) spája jednak subjektívne faktory konania osoby uskutočňujúcej transmisiu (od ktorej sa vyžaduje, aby konala s plným vedomým následkov svojho konania) a jednak objektívne okolnosti, pretože týmto konaním sa musí umožniť prístup ku chránenému dielu (a teda „zákazníci“ by bez tohto zásahu prístup k zverejnenému dielu nemali vôbec, alebo len za sťažených podmienok). ( 43 )

63.

Súdny dvor doposiaľ „úlohu používateľa“ preskúmal výlučne z objektívneho hľadiska, t. j. iba sa ubezpečil, že bez zásahu tohto používateľa by nová verejnosť nemohla mať prístup k zverejnenému dielu. ( 44 )

64.

V rozsudku GS Media sa naopak Súdny dvor zaoberal niektorými subjektívnymi prvkami, ktoré považoval za relevantné z hľadiska rozhodnutia o tom, či v prípade individuálneho posúdenia existencie prenosu bola splnená požiadavka „nepopierateľnej úlohy používateľa a vedomej povahy jeho konania“. Tieto kritériá preto možno uplatniť na tejto úrovni preskúmania.

65.

V tomto ohľade vnútroštátny súd uvádza, že žiačka a učiteľ konali s plným vedomím následkov svojho konania, pretože chceli používateľom internetovej stránky školy poskytnúť prístup k referátu vrátane fotografie, ktorý by bez ich zásahu mať nemohli. ( 45 )

66.

Tento prístup však dostatočne nezohľadňuje preskúmanie konania, ktoré údajne porušuje autorské práva. Predovšetkým sa dostatočne nezohľadní: a) akcesorická povaha fotografie ako súčasti školskej práce, b) jednoduchý „všeobecný“ prístup k tejto snímke, ktorá bola so súhlasom jeho autora nahraná na internet, a teda každý internetový používateľ si ju mohol prezrieť a c) školský kontext bez „zákazníkov“ alebo úmyslu dosiahnuť zisk, v rámci ktorého sa uskutočnila transmisia. Je účelné sa každým z týchto troch kritérií zaoberať samostatne.

67.

Mohlo by byť zjavné, že žiačka a jej učiteľ nemali pri umiestňovaní práce z predmetu španielčina na internetovú stránku nemeckej školy priamo v úmysle zverejniť fotografiu ako takú, ale ich zámerom bolo zverejniť referát, ktorého súčasťou bola aj snímka mesta Córdoba.

68.

Týmto postupom sa snažili ukázať jej prácu verejnosti, ktorá sa v (evidentne obmedzenom) okruhu jej školy, resp. rodín, školských kamarátov a priateľov z jej okolia, zaujíma o vyučovanie španielčiny. Nemôžem teda identifikovať nijaký zámer rozšíriť možnosť prezerania fotografie mesta Córdoba v podstatne väčšom rozsahu, ako so sebou prinieslo jej umiestnenie na internetovú stránku cestovateľského magazínu (ktorý je pravdepodobne adresovaný širšiemu okruhu potenciálnych adresátov, ako sú návštevníci jednoduchej školskej internetovej stránky).

69.

Umiestnenie fotografie na internetovú stránku školy sa nepochybne spája so zverejnením bez súhlasu autora. Bez preskúmania doplňujúcich skutočností tohto konania by bolo možné dospieť k záveru, že je splnená prvá podmienka pre vyslovenie záveru o porušení autorského práva. ( 46 )

70.

Na rozdiel od rozsudku vo veci GS Media, v tomto konaní nie je podstatné, či pôvodcom namietaného konania (žiačke a učiteľovi) bolo známe, že zverejnenie diela na internete prostredníctvom tretej osoby je nezákonné. Nie je to podstatné, pretože fotografia, ktorú vyhotovil pán Renckhoff, sa na internete nachádzala oprávnene, teda s jeho súhlasom. Správna otázka naopak znie, či od nich možno žiadať, aby si boli vedomí tej skutočnosti, že pre prenos snímky na ich školskej stránke potrebovali nevyhnutne a bezpodmienečne súhlas fotografa. Ak by šlo o takýto prípad, bolo by možné predpokladať, že si boli vedomí dôsledkov svojho konania.

71.

Súdny dvor konštatoval, že „najmä pre jednotlivcov“ môže byť zložité overiť si, či nositelia autorských práv k dielam nachádzajúcim sa na internete dali svoj súhlas s ich zverejnením na príslušných stránkach. ( 47 )

72.

Ako som už uviedol, aj napriek tomu, že sa okolnosti v prejednávanej veci líšia od okolností vo veci GS Media (ktorá sa týkala hypertextových odkazov k chráneným dielam, ktoré boli voľne prístupné na iných internetových stránkach bez súhlasu nositeľa autorských práv), domnievam sa, že úvahy uvedené v tomto rozsudku v súvislosti so subjektívnymi prvkami konania osôb, ktorého cieľom nie je dosiahnuť zisk, ( 48 ) možno mutatis mutandis uplatniť aj na prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania. ( 49 )

73.

Spomedzi týchto úvah, pokiaľ ide o prejednávanú vec, sú relevantné tieto dve:

74.

Ak sú splnené požiadavky, na ktoré sa vzťahujú obe tieto úvahy, možno, za podmienok, o aké ide v prejednávanom prípade, konštatovať, že nejde o verejný prenos. Takýto účinok však nenastane v prípade, ak: a) nositelia autorských práv upozornia na to, že dielo, ku ktorému sa poskytuje prístup, je „nezákonne zverejneným dielom na internete“ ( 51 ) alebo ak b) prístup je poskytnutý takým spôsobom, že umožňuje používateľom internetovej stránky, na ktorej sa nachádza, „obísť obmedzujúce opatrenia, ktoré boli prijaté na stránke, kde sa nachádza chránené dielo“. ( 52 ) Predmetný účinok nenastane ani vtedy, ak autor oznámil osobe, ktorá má v úmysle zverejniť jeho fotografiu na internetovej sieti, že s tým nesúhlasí.

75.

Na základe uplatnenia týchto pravidiel v prejednávanej veci možno dospieť k nasledujúcim záverom:

76.

Na rozdiel od spolkovej krajiny si nemyslím, že na základe tejto argumentácie sa možno domnievať, že autor sa vzdal svojho práva alebo že sa dielo stalo všeobecne dostupným.

77.

Bolo by naopak možné predpokladať, že autor fotografie konkludentne súhlasil s jej použitím treťou osobou? ( 55 ) Nepovažujem za nevyhnutné dospieť k takémuto záveru, ak z môjho pohľadu existuje možnosť spojiť, za pomoci techniky dôkazu uplatnením domnienky, so správaním fotografa, ktorý vyššie uvedeným spôsobom povolí šírenie svojho diela na internete, iný následok (ktorý má rovnaké účinky).

78.

Rozdelenie zodpovednosti medzi bežného používateľa internetu, ktorý nemá profesionálny záujem, a nositeľa autorských práv nemôže systematicky a vo všeobecnosti viesť k tomu, že od prvej uvedenej osoby sa bude vyžadovať väčšia miera starostlivosti ako od druhej osoby, ( 56 ) ak ide o otázku ochrany autorských práv. ( 57 ) Konkrétne považujem za nelogické, aby sa takémuto používateľovi uložila povinnosť skúmať, či sú snímky, ktoré boli bez obmedzení a upozornení zverejnené na internete, chránené autorským právom, keď ich chce použiť napríklad na vzdelávacie účely. Za týchto okolností môže takýto používateľ predpokladať, že autor nemá námietky proti obmedzenému použitiu týchto snímok na vzdelávacie účely.

79.

V opačnom prípade by sa obmedzilo používanie veľkého množstva informácií, ktoré poskytuje internet. Takéto obmedzenie by mohlo viesť k ohrozeniu slobody prejavu a zásahu do práva na informácie, ktoré upravuje článok 11 Charty. V prejednávanej veci by navyše takáto situácia negatívne ovplyvnila aj právo na vzdelanie upravené v článku 14 ods. 1 Charty.

80.

Tretie hľadisko, na ktoré treba prihliadať pri posudzovaní konania žiačky a jej učiteľa, predstavuje ich konanie bez úmyslu dosiahnuť zisk. ( 58 ) Hoci Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor) pri výklade tomuto hľadisku nepripisuje dôležitosť, ( 59 ) domnievam sa, že má väčší význam, než aký je mu priznaný.

81.

Súdny dvor podmienil úmysel dosiahnuť zisk predpokladom, že osoba koná s plným vedomím o chránenej povahe uvedeného diela a za absencie súhlasu so zverejnením na internete. ( 60 ) Aj napriek tomu, že to výslovne nekonštatuje, zastáva názor, že v prípadoch, keď konanie nie je motivované dosiahnutím zisku, je potrebné preukázať vedomosť o protiprávnosti umiestniť dielo na internet, pričom sa zohľadnia všetky okolnosti a osobitné skutočnosti jednotlivého prípadu.

82.

V konaní vo veci samej, ako som práve uviedol, by s ohľadom na absenciu akéhokoľvek upozornenia alebo obmedzenia použitia fotografie na internetovej stránke cestovateľského magazínu mohla žiačka predpokladať, že jej umiestneniu na internetovú stránku školy nič nebránilo. Túto domnienku nemožno stotožňovať so zákazom zániku práva podľa článku 3 ods. 3 smernice 2001/29, pretože ju možno bez akýchkoľvek ťažkosti vyvrátiť. Táto domnienka by okrem toho umožnila dosiahnuť rovnováhu medzi autorským právom a „riadnym fungovaním, ako aj výmenou názorov a informácií v rámci tejto siete“. ( 61 )

83.

Predpoklad, že žiačka a jej učiteľ konali s plným vedomím o chránenej povahe diela a nutnosti požiadať nositeľa autorských práv o udelenie súhlasu, nie je v prípade chýbajúceho upozornenia opodstatnený, práve naopak.

84.

Okrem toho judikatúra Súdneho dvora z tejto oblasti vznikla v obchodnom kontexte, čo vyplýva aj z pravidelného odkazu na „zákazníkov“. Možno sa domnievať, že určitý podnik (alebo podnikateľ) ponúka svojim zákazníkom možnosť prístupu k určitým chráneným digitálnym obsahom bez toho, aby si zabezpečil súhlas ich autora. V školskom kontexte na rozdiel od toho ( 62 ) nemožno osoby, ktoré vďaka práci umiestnenej na internetovú stránku získajú prístup k fotografii, považovať za „zákazníkov“ v obchodnom zmysle.

85.

V súhrne možno na základe všetkých troch kritérií (akcesorická povaha snímky vo vzťahu k školskému referátu, voľný prístup k fotografii, ktorý sa nespája so žiadnym upozornením na obmedzenie jej používania, a konanie žiačky a učiteľského zboru bez úmyslu dosiahnuť zisk) vysloviť záver, že v tejto právnej veci nedošlo k verejnému prenosu v zmysle judikatúry Súdneho dvora.

86.

V návrhu na začatie prejudiciálneho konania sa ďalej skúma, či sa technické postupy, ktoré žiačka a jej učiteľ uplatnili pri nahrávaní fotografie na internetovú stránku školy, líšia od postupu prenosu fotografie na portáli cestovateľského magazínu, ktorému autor udelil licenciu na jej použitie.

87.

Ako je známe, transmisia diela inými ako technickými postupmi pôvodnej transmisie predpokladá, že je určená inej verejnosti, kým uplatnenie toho istého postupu znamená, že je potrebné ďalej skúmať, či skutočne možno hovoriť o novej verejnosti. ( 63 )

88.

Vnútroštátny súd, spolková krajina a talianska vláda sa domnievajú, že žiačka uplatnila ten istý technický postup, aký uplatnil cestovateľský magazín na svojej internetovej stránke. Komisia túto zhodu síce nespochybňuje, no vo svojich písomných pripomienkach poukazuje na uplatniteľnosť judikatúry v oblasti hypertextových odkazov v prejednávanej veci. Túto tézu spresnila na pojednávaní.

89.

Podľa môjho názoru všetko poukazuje na to, že predchádzajúci prenos snímky, bez ohľadu na spôsob (mohlo ísť o kópiu na USB kľúči alebo o kópiu na počítači) a jeho následné umiestnenie na internetovú stránku, sa uskutočnili na základe rovnakého technického postupu, aký uplatnil cestovateľský magazín pri nahrávaní fotografie na svoju internetovú stránku.

90.

Okolnosť, že tento technický postup sa v prejednávanom prípade uplatnil iným spôsobom ako v prípade hypertextového odkazu (keď sa úkon odohráva výlučne na sieti), neznamená, že sa zmenia kritériá preskúmania požiadaviek týkajúcich sa „prenosu“. Treba preto preskúmať, či v prípade verejnosti, ktorej je určené dielo umiestnené na internetovej stránke školy, ide o novú verejnosť. ( 64 )

91.

Posúdenie „verejnosti“ ktorej je prenos určený, začína nepochybne posúdením kvantitatívneho hľadiska: v prvom rade je potrebné zistiť, či „sa týka neurčitého počtu potenciálnych adresátov, čo okrem toho zahŕňa dosť významný počet osôb“ a až následne posúdiť, či ide o „novú“ verejnosť. ( 65 ) Myšlienka tejto judikatúry je založená na predpoklade, že malú skupinu osôb, ktorej je prenos diela určený, nemožno právne kvalifikovať ako „verejnosť“ podľa článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

92.

Na účely posúdenia, či sa prekročí táto prahová hodnota de minimis, ( 66 ) sa zohľadnia kumulatívne účinky, ktoré vyplynú zo sprístupnenia diel, a v tejto súvislosti je potrebné preskúmať nielen to, koľko osôb má paralelne prístup k dielu, ale takisto koľko z týchto osôb má postupne prístup k tomuto dielu. ( 67 )

93.

Súdny dvor konštatoval, že prenos na internetovej stránke bez akýchkoľvek obmedzení prístupu je určený všetkým potenciálnym používateľom (používateľom internetu). ( 68 ) Rozhodujúce je teda objektívne hľadisko, teda postup prenosu, na rozdiel od subjektívnej vôle toho, kto tento postup uplatňuje.

94.

Nezdá sa, že by umiestnenie práce žiačky na internetovej stránke školy podliehalo obmedzeniam prístupu (napríklad obmedzenie prístupu pre učiteľský zbor, rodičov žiakov alebo samotných žiakov). Ak si teda akýkoľvek používateľ internetu mohol otvoriť túto stránku a mal prístup k chránenému dielu (fotografii), mohla sa transmisia prípadne dotknúť väčšej skupiny osôb, a teda „verejnosti“ v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29.

95.

Toto kritérium vyžaduje, aby sa verejnosť, ktorej je prenos určený, považovala za „novú“ iba vtedy, ak ide o inú verejnosť, ako tú, na ktorú sa prihliadalo v okamihu pôvodnej transmisie, t. j. ak ju možno považovať za „širšiu“ ( 69 ), ako tú verejnosť, ktorej bola pôvodne určená.

96.

Keďže v tejto právnej veci sa zverejnenie fotografie cestovateľským on‑line magazínom, ako aj jej nahranie na internetovú stránku v rámci školského referátu sprístupnilo bez akýchkoľvek obmedzení všetkým používateľom internetu, verejnosť, ktorá mala prípadne prístup k predmetnej internetovej stránke, je v oboch prípadoch rovnaká (spoločenstvo používateľov internetu).

97.

Vnútroštátny súd však v súvislosti s týmto konštatovaním vyjadruje pochybnosti, pretože sa domnieva, že a) používateľ, ktorý dielo umiestni a ponechá na svojej vlastnej internetovej stránke, zohráva kľúčovú úlohu pri jej prenose, b) nositeľ autorských práv, ktorý udelí svoj súhlas s umiestnením svojho diela na voľne prístupnej internetovej stránke, v tejto súvislosti prihliada iba na verejnosť, ktorá túto internetovú stránku navštívi priamo alebo prostredníctvom hypertextového odkazu, a c) opačná domnienka by viedla k zániku autorského práva, čo však výslovne zakazuje článok 3 ods. 3 smernice 2001/29.

98.

Nemyslím si, že v tejto právnej veci možno s ohľadom na tieto výhrady aj naďalej zotrvať na kvalifikácii verejnosti ako „novej“. ( 70 ) Súdny dvor v tejto súvislosti vyvinul mnohé kritériá, ktoré uplatňuje bez rozdielu na transmisiu diel v rozhlasovom a televíznom vysielaní, ( 71 ) ako aj na transmisiu prostredníctvom hypertextových odkazov na sieti, ( 72 ) a teda bez ohľadu na technické nosiče. O takúto verejnosť ide na jednej strane v prípade, ak by bez konania používateľa nemala možnosť užívať dielo, a na druhej strane, ak sa na túto verejnosť neprihliadalo v okamihu udelenia súhlasu so sprístupnením. ( 73 )

99.

Čo sa týka konania žiačky a jej učiteľa, je veľmi nepravdepodobné, že by osoby, ktoré mali prístup k internetovému portálu školy, nemohli toto dielo užívať rovnakým spôsobom (a bez väčších ťažkostí) prostredníctvom prístupu na internetovú stránku cestovateľského magazínu, na ktorej bola fotografia mesta Córdoba pôvodne zverejnená. Všeobecná internetová verejnosť, ktorá navštevuje internetovú stránku cestovateľského magazínu, je teda tá istá, ako verejnosť, ktorá sa zaujíma o portál školy.

100.

Keďže snímka bola jednoducho a oprávnene (teda so súhlasom nositeľa autorských práv) prístupná všetkým používateľov internetu, nemožno súhlasiť s tvrdením, že konanie žiačky a jej učiteľa mohlo byť kľúčové z toho hľadiska, že sa prístup umožnil väčšiemu počtu osôb.

101.

Internet je založený na myšlienke, že nie je možné rozdeliť potenciálnych návštevníkov podľa počtu alebo kategórií alebo predvídať, že niektoré osoby budú užívať obrázky, ktoré boli na sieť umiestnené so súhlasom autora, ale iné osoby nie, ak je prístup k týmto obrázkom voľný a bezplatný a chýbajú upozornenia alebo opatrenia, ktoré by poukazovali na opak.

102.

V rámci oblasti internetu, ktorá je pre túto vec relevantná, sa novosť verejnosti spájala doposiaľ skôr s okolnosťou, že prístup ku chránenému dielu sa umožní určitej skupine používateľov, ktorá bude mať možnosť obísť obmedzenia na pôvodnej internetovej stránke. Za týchto podmienok šlo skutočne o „novú verejnosť, ktorú nositelia autorského práva nebrali do úvahy pri udelení súhlasu s prvotným prenosom“. ( 74 )

103

V prejednávanej veci však nedošlo ani k porušeniu (neexistujúceho) ochranného opatrenia a ani sa neposkytol prístup k dielu nachádzajúcemu sa na internete bez súhlasu autora. Absencia oboch uvedených objektívnych znakov v spojení s podstatnou previazanosťou medzi potenciálnymi návštevníkmi oboch internetových stránok, ktoré obsahovali fotografické zobrazenie, odôvodňuje záver, že nedošlo k prenosu pre novú verejnosť v už uvedenom zmysle.

104.

Ako som už naznačil, tento záver neznamená, že sa má v rozpore s článkom 3 ods. 3 smernice 2001/29 konštatovať určitý druh zániku autorských práv. Naopak, ide skôr o vyjadrenie logického dôsledku spôsobu, akým nositeľ práva k fotografii dá túto fotografiu do užívania, keď vedel alebo musel vedieť, že s ohľadom na absenciu akýchkoľvek opatrení na ochranu kópií vyobrazenia sa používatelia internetu môžu domnievať, že táto fotografia je verejnosti voľne prístupná.

105.

V tejto súvislosti si nemyslím, že je neprimerané od podnikateľa, ktorý sám alebo prostredníctvom tretích osôb uverejňuje svoje diela na internete, požadovať, aby prijal vhodné opatrenia, a to aj technickej povahy, ktorými zabezpečí aspoň ochranu svojho autorského práva a vôle kontrolovať šírenie diela a zabráni vytvoreniu iného dojmu.

106.

Okrem toho sa domnievam, že požiadavka odbornej starostlivosti neznižuje vysokú mieru ochrany poskytovanú nositeľom práv k obrazom (ktoré ostávajú nedotknuté, ak sa k nim pridajú potrebné upozornenia) a podporuje zachovanie rovnováhy medzi týmito právami a oprávnenými záujmami používateľov internetu bez toho, aby bola vlastná logika internetu skreslená.

107.

Nositeľ práv napokon nestráca kontrolu nad kópiou fotografie, ktorá bola použitá na internetovej stránke školy, pretože môže žiadať o jej odstránenie, ak sa domnieva, že mu ňou vzniká ujma.

108.

S ohľadom na uvedené skutočnosti sa na základe všetkých týchto dôvodov domnievam, že na otázku Bundesgerichtshof (Spolkového súdneho dvora) treba odpovedať záporne.

109.

Je pravda, že odpoveď, ktorú v tejto veci navrhujem, si nevyžaduje uplatnenie výnimky z autorských práv upravenej v článku 5 ods. 3 smernice 2001/29 a ani vnútroštátny súd si v tejto súvislosti nekladie otázku.

110.

Je možné, že toto mlčanie vyplýva z presvedčenia súdu, že ustanovenie, ktorým nemecký zákonodarca prebral tieto výnimky do vnútroštátneho práva, sa nevzťahuje na prípad, o aký ide v tejto veci. ( 75 )

111.

Pre doplnenie mojich úvah, ako aj pre prípad, že by sa Súdny dvor nepriklonil k môjmu návrhu, je potrebné preskúmať v prejednávanej veci uplatniteľnosť článku 5 ods. 3 smernice 2001/29, pretože vnútroštátnemu súdu môže v súvislosti s rozsudkom, ktorý má vyhlásiť, okrem spresnení, ktoré sa vzťahujú výlučne na jeho otázku, poskytnúť aj doplňujúce spresnenia týkajúce sa výkladu práva Únie. ( 76 )

112.

Podľa článku 5 ods. 3 smernice 2001/29 môžu členské štáty prijať výnimky z práva na rozmnožovanie, práva na verejný prenos diel a práva na verejné sprístupňovanie. K týmto výnimkám patrí aj situácia, keď sa chránené diela používajú „na výhradný účel ilustrácie pri vyučovaní“. ( 77 ) Talianska vláda poukazuje na to, že táto výnimka sa musí uplatniť subsidiárne a Komisia uvádza, že Nemecko túto výnimku upravilo v § 52 UrhG.

113.

Ak sa nemýlim, Súdny dvor sa musí po prvýkrát zaoberať výnimkou upravenou v písm. a). Hoci sa v zmysle jeho judikatúry musí pôsobnosť výnimiek a obmedzení v rozsahu, v akom sa týkajú vlastníckych práv k výsledkom duševnej činnosti, vykladať reštriktívne, ( 78 ) v tejto súvislosti nemožno prehliadnuť, že aj právo na vzdelanie je upravené v článku 14 ods. 1 Charty. ( 79 ) V rámci výkladu sa preto musí zachovať racionálna rovnováha medzi obomi právami.

114.

Výnimka z autorských práv v prípade, ak použitie chránených diel slúži výlučne na vzdelávacie účely, sa nemôže zúžiť len na jej minimálny rozsah, k čomu by však došlo v tom prípade, ak by sa táto výnimka obmedzila na povolenie učiteľom, aby v rámci obsahu výučby alebo prednášok používali ilustrácie.

115.

Výklad, ktorý priznáva právu na vzdelanie v zmysle článku 14 ods. 1 Charty väčší význam, by mohol vyzdvihnúť aktívnu, a nielen pasívnu úlohu žiakov, keď by aj im na rovnaké vzdelávacie účely (v prípade ich výučby) umožnil používať vyobrazenia chránené autorskými právami. Takýto postup by prispel k tomu, aby vzdelávanie mohlo plniť svoju prednostnú úlohu, konkrétne všestranný rozvoj ľudskej osobnosti. ( 80 )

116.

Výnimka sa neposkytuje na účely prenosu chráneného materiálu a jeho zverejnenie na internete v súvislosti s vedeckým výskumom. Toto ustanovenie stavia uvedený cieľ a cieľ podpory vzdelávania na tú istú úroveň, a teda jednak žiaci a jednak učitelia neuniverzitného vzdelávania sa musia považovať za oprávnené osoby, ak sú splnené ostatné podmienky uplatňovania.

117.

Počas pojednávania existovala istá zhoda v tom zmysle, že by nedošlo k verejnému prenosu (v zmysle článku 3 ods. 1 smernice 2001/29), ak by sa práca žiačky nahrala na internetovú stránku školy, na ktorú by bol prístup vyhradený len školskej obci. Bez ohľadu na to, že takýto výklad považujem za príliš reštriktívny, ( 81 ) sa domnievam, že odzrkadľuje vzťah medzi účelom vzdelávania a umiestnením fotografie na internetovú stránku školy.

118.

Článok 5 ods. 3 smernice 2001/29 podmieňuje výnimku na účely vzdelávania, pokiaľ „je označený prameň vrátane mena autora, ak sa nestane, že to nie je možné“.

119.

V práci, ktorá bola nahratá na portál školy, sa spolu s fotografiou uvádzal aj odkaz na názov magazínu (Schwarzaufweiss), v ktorom bola vyobrazená. Žiačka a jej učiteľ postupovali s príslušnou starostlivosťou a nemožno im vytknúť, že nespomenuli meno autora, ktoré nebolo uvedené pod snímkou.

120.

Článok 5 ods. 3 smernice 2001/29 tiež vyžaduje, aby bolo použitie chráneného diela na účely ilustrácie na vyučovaní „opodstatnené nekomerčným účelom“.

121.

Ako som už poznamenal, je nepochybné, že umiestnením práce z predmetu španielčina na internetový portál strednej školy sa nesledovali komerčné ciele. Čo sa týka opodstatnenia, používanie obrázkov získaných z internetu v prípade, ak ide o digitálne práce, je v súčasnosti pre niektoré vzdelávacie činnosti nevyhnutné.

122.

Ak by aj použitie fotografie bolo možné zahrnúť do pôsobnosti výnimky podľa článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29, musí ešte obstáť v „teste“ vyžadovanom podľa článku 5 ods. 5, a preto je potrebné preskúmať podmienky jeho uplatnenia. ( 82 ) V tejto súvislosti postupujem na základe rovnakej metódy, akú som uplatnil návrhoch, ktoré som predniesol vo veci Stichting Brein. ( 83 )

123.

Keďže použitie v rámci vyučovania sa neuskutočnilo so zámerom dosiahnuť zisk, považujem za nesporné, že neodporuje bežnému využívaniu diela (druhý stupeň „testu“). Ani žiačka, ani jej učiteľ (a ani škola alebo spolková krajina) nemôžu získať z umiestnenia fotografie na internetovej stránke školy prípadné hospodárske výhody vyplývajúce z jej prítomnosti na internete alebo ju využiť na komerčné účely na ujmu autora.

124.

Iný oprávnený záujem (tretí stupeň „testu“) by mohlo predstavovať uvedenie mena autora na účely ochrany jeho osobnostných práv. Osobnostné práva sú však aj naďalej mimo pôsobnosti smernice 2001/29, ako vyplýva aj z jej odôvodnenia 19.

125.

Za najchúlostivejší bod by bolo možné považovať prvý stupeň „testu“, podľa ktorého sa výnimky uplatnia iba v niektorých konkrétnych prípadoch.

126.

Aj napriek tomu, že v prejednávanej veci ide o jedinečný prípad, mohlo by mať riešenie, ktoré bude prijaté, následky relevantné pre mnoho žiakov a učiteľov (a tiež fotografov), ktorí sa nachádzajú v porovnateľných situáciách. V skutočnosti možno smelo predpokladať, že správanie, o aké ide v tejto veci, sa v členských štátoch vyskytuje denne.

127.

Pokiaľ sú vo všetkých týchto prípadoch splnené preskúmavané podmienky, možno na základe vyváženého výkladu tohto posledného stupňa „testu“, v rámci ktorého sa zároveň zvažujú iné oprávnené záujmy (v tomto prípade záujmy vyplývajúce z práva na vzdelanie), dospieť k záveru, že počet zhodných alebo podobných úkonov je menej podstatný ako to, že ich obrysy sú dostatočne jasne definované na to, aby neboli v rozpore s obvyklým používaním diela a aby neodôvodnene nepoškodzovali oprávnené záujmy nositeľa práv. Pod takouto podmienkou ide o zhodný osobitný prípad. ( 84 )

128.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti by sa v konečnom dôsledku uplatnila výnimka upravená v článku 5 ods. 3 písm. a) smernice 2001/29.

129.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na prejudiciálnu otázku, ktorú položil Bundesgerichtshof (Spolkový súdny dvor, Nemecko), takto:

Umiestnenie školskej práce obsahujúcej fotografiu, ktorá je voľne a bezplatne dostupná všetkým používateľom internetu, bez úmyslu dosiahnuť zisk a s uvedením pôvodného zdroja, na internetovej stránke školy, sa nepovažuje za sprístupňovanie verejnosti podľa článku 3 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, ak už bolo toto vyobrazenie bez upozornenia na užívateľské obmedzenia zverejnené na internetovom portáli cestovateľského magazínu.