1.

Je potrebné, aby v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou bolo možné ex offo alebo na žiadosť jednej zo strán namietať voči nekalej obchodnej praktike s cieľom zabezpečiť ochranu spotrebiteľa v súlade so smernicou 2005/29/ES ( 2 )? Toto je základná otázka vo veci, ktorú prejednáva Juzgado de Primera Instancia No 5 de Cartagena (Súd prvého stupňa č. 5 Cartagena, Španielsko).

2.

Otázka, ktorá bola v tejto veci vznesená pred vnútroštátnym súdom, pripomína podobné otázky, ktoré Súdny dvor riešil v súvislosti so smernicou 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách ( 3 ). Jedným z aspektov týchto návrhov preto bude analýza úrovne ochrany, ktorú poskytujú tieto dva právne predpisy na ochranu spotrebiteľa.

3.

V článku 2 písm. f) smernice 2005/29 sa „kódex správania“ definuje ako „dohoda alebo súbor pravidiel, ktoré nie sú uložené zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením členského štátu, ktoré vymedzujú správanie obchodníkov, ktorí sa zaviazali dodržiavať tento kódex vo vzťahu k jednej alebo viacerým osobitným obchodným praktikám alebo obchodným odvetviam“.

4.

Pôsobnosť smernice 2005/29 stanovuje jej článok 3 takto:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

2.   Táto smernica sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, uzavieraní alebo účinkoch zmluvy.

…

4.   V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy Spoločenstva.

…“

5.

V článku 10 smernice 2005/29 s názvom „Kódex správania“ sa stanovuje:

„Táto smernica nevylučuje kontrolu nekalých obchodných praktík tvorcami kódexu, ktorú môžu podporovať členské štáty, ani možnosť osôb alebo organizácií uvedených v článku 11 obrátiť sa na tieto orgány, ak sa konania pred týmito orgánmi vykonávajú nezávisle od súdnych alebo správnych konaní uvedených v tom článku.

Opravný prostriedok adresovaný takýmto kontrolným orgánom nie je nikdy považovaný za rovnocenný prostriedok súdneho alebo správneho odvolania podľa článku 11.“

6.

Článok 11 tejto smernice sa týka presadzovania jej ustanovení. Je v ňom uvedené:

„1.   Členské štáty zabezpečia existenciu vhodných a účinných prostriedkov na boj proti nekalým obchodným praktikám s cieľom vynútiť súlad s ustanoveniami tejto smernice v záujme spotrebiteľov.

Tieto prostriedky zahŕňajú ustanovenia právnych predpisov, ktoré umožnia osobám alebo organizáciám, ktoré majú podľa vnútroštátnych právnych predpisov oprávnený záujem na boji proti nekalým obchodným praktikám, vrátane účastníkov hospodárskej súťaže:

…

2.   Na základe ustanovení uvedených v odseku 1 zveria členské štáty súdom alebo správnym orgánom právomoci, ktoré ich v prípadoch, ktoré považujú za nevyhnutné, a so zreteľom na všetky dotknuté záujmy, najmä verejný záujem, oprávňujú na to, aby:

a to aj bez dôkazu o skutočnej strate či škode alebo úmyslu či nedbanlivosti na strane obchodníka.

…“

7.

Podľa článku 13 smernice 2005/29 s názvom „Sankcie“„členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce“.

8.

Ley de Competencia Desleal (zákon o nekalej hospodárskej súťaži) z 10. januára 1991, zmenený zákonom č. 29 z 30. decembra 2009, vo svojich článkoch 4, 5, 7 a 8 vymedzuje druhy úkonov, ktoré sa majú považovať za nekalé, vo vzťahoch medzi obchodníkmi a spotrebiteľmi v španielskom práve.

9.

Článok 32 zákona o nekalej hospodárskej súťaži upravuje žaloby, ktorými možno napadnúť nekalosúťažné konanie, a sú v ňom vymenované okrem iného tieto žaloby: i) žaloba o určenie nekalej hospodárskej súťaže; ii) žaloba o upustenie od nekalého správania alebo zákaz jeho opakovania v budúcnosti; iii) žaloba o odstránenie účinkov spôsobených nekalým správaním, a iv) žaloba o náhradu škody spôsobenej nekalým správaním, ak subjekt konal úmyselne alebo z nedbanlivosti.

10.

Ley General de Defensa de Consumidores y Usuarios (právna úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľov a používateľov), schválená kráľovským legislatívnym dekrétom č. 1/2007 zo 16. novembra 2007 a zmenená zákonom č. 29 z 30. decembra 2009, vymedzuje obchodné praktiky a ukladá obchodníkom požiadavky uviesť informácie v ich vzťahoch so spotrebiteľmi.

11.

V kráľovskom zákonnom dekréte č. 6 z 9. marca 2012 sa ustanovil kódex správnej praxe, ktorý úverové inštitúcie môžu dobrovoľne dodržiavať (ďalej len „kódex správnej bankovej praxe“). V kódexe sa podporuje zapojenie španielskeho finančného sektora do zmierňovania ťažkej hospodárskej a sociálnej situácie v dôsledku krízy z roku 2008 reštrukturalizáciou dlhu zabezpečeného hypotékou na dom dlžníka. Základ tvoria tri opatrenia: i) reštrukturalizácia hypotéky; ii) zníženie istiny, ktorá sa má splatiť, a iii) náhradné plnenie, t. j. odovzdanie veci namiesto zaplatenia, ktorým sa dlh v plnej miere vyrovná.

12.

Článok 5 kráľovského zákonného dekrétu stanovuje, že ustanovenia kódexu správnej bankovej praxe sa stávajú povinnými hneď, ako úverová inštitúcia súhlasí s tým, že bude týmto kódexom viazaná.

13.

V súlade s článkom 6 bude dodržiavanie kódexu správnej bankovej praxe monitorovať dozorný výbor. Sťažnosti na údajné nedodržiavanie kódexu zo strany úverovej inštitúcie je možné predložiť Banco de España (Španielska centrálna banka).

14.

Výkon rozhodnutí týkajúcich sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a exekučných titulov v Španielsku upravuje Ley de Enjuiciamiento Civil (Občiansky súdny poriadok). Pre skutkové okolnosti vo veci samej je platné znenie zmenené zákonom č. 13 z 3. novembra 2009 ( 4 ) a zákonom č. 1 zo 14. mája 2013. ( 5 )

15.

V článku 517 Občianskeho súdneho poriadku sú vymenované exekučné tituly, ako sú úradne osvedčené verejné listiny.

16.

Podľa článku 552 môže súd ex offo preskúmať návrhy na výkon mimosúdnych exekučných titulov, ale len pokiaľ ide o nekalé podmienky, ktoré sa môžu nachádzať v dotknutom exekučnom titule.

17.

Článok 670 upravuje prijatie najlepšej ponuky, platby a nadobudnutie majetku veriteľom v prípade dražby. Toto ustanovenie má zabezpečiť, aby vo väčšine prípadov minimálne 70 % vyvolávacej ceny pri dražbe uhradil uchádzač s najvyššou ponukou alebo účastník konania, ktorý navrhuje výkon rozhodnutia. V prípade, že účastník konania, ktorý navrhuje výkon rozhodnutia, nevyužije možnosť udelenia vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, vlastnícke právo k nehnuteľnosti bude udelené uchádzačovi s najvyššou ponukou, aj keď je ponuka nižšia ako 70 % vyvolávacej ceny. V takom prípade musí ponuka byť vyššia ako 50 % hodnoty majetku, alebo, ak je nižšia, musí pokryť minimálne dlžnú sumu.

18.

V článku 671 Občianskeho súdneho poriadku sa upravujú prípady, ak pri dražbe nie je predložená žiadna ponuka. V tomto prípade môže veriteľ v lehote dvadsiatich dní odo dňa ukončenia dražby požiadať o udelenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ak ide o nehnuteľnosť dlžníka určenú na trvalé bývanie, vlastnícke právo k nej sa udelí za sumu rovnú 70 % vyvolávacej ceny pri dražbe, alebo, ak je celková dlžná suma nižšia ako tento percentuálny podiel, za 60 % tejto vyvolávacej ceny. Ak veriteľ nevyužije uvedené právo, súd môže na návrh dlžníka zrušiť výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

19.

Článok 682 upravuje podmienky konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Stanovuje sa v ňom, že využitie takéhoto konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je možné len vtedy, ak sa v dokumente zakladajúcom hypotéku určuje cena, ktorú dotknuté osoby stanovili ako hodnotu nehnuteľnosti, alebo hypotékou zaťaženého majetku tak, aby mohla slúžiť ako vyvolávacia cena pri dražbe. Vyvolávacia cena nesmie byť v žiadnom prípade menej než 75 % hodnoty uvedenej v posudku na účely poskytnutia úveru.

20.

Článok 695 v odseku 1 stanovuje taxatívny zoznam dôvodov na vznesenie námietky voči nútenému predaju nehnuteľností zaťažených hypotékou. Patria medzi ne: i) zánik ručenia alebo zaručeného záväzku; ii) nesprávna výška dlžnej sumy, pričom zaručená dlžná suma predstavuje saldo, ktoré vzniklo po zatvorení účtu medzi účastníkom konania, ktorý požaduje výkon rozhodnutia, a odporcom voči výkonu; iii) v prípade výkonu rozhodnutia pri hnuteľnom majetku zaťaženom hypotékou alebo zaistenom bez držby, predchádzajúca existencia iného zaistenia vo vzťahu k tomu istému majetku, hypotéky na hnuteľný majetok alebo nehnuteľný majetok, alebo zhabania, a iv) nekalá zmluvná podmienka, z ktorej sa vychádza pri výkone rozhodnutia alebo na základe ktorej sa stanovila výška dlžnej sumy.

21.

Článok 698 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku stanovuje, že o všetkých ostatných námietkach, ktoré dlžník prípadne uplatní, vrátane námietok, ktoré sa týkajú neplatnosti exekučného titulu, ako aj splatnosti, určitosti, zániku alebo výšky pohľadávky, sa rozhodne v príslušnom konaní bez toho, aby to viedlo k prerušeniu alebo predĺženiu konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

22.

V roku 2006 Juan Carlos Marí Merino, María de la Concepción Maríová Merinová a Juan Pérez Gavilán (ďalej len „dlžníci“) uzatvorili zmluvu o hypotekárnom úvere za týchto podmienok: istina vo výške 166000 eur, lehota splatnosti 25 rokov a ocenenie majetku zaťaženého hypotékou vo výške 195900 eur.

23.

V januári 2009 sa istina úveru zvýšila a splatnosť bola predĺžená na 34 rokov a štyri mesiace.

24.

V októbri 2013, keď splatný dlh predstavoval 102750 eur, boli podmienky zmluvy o hypotekárnom úvere zmenené po druhýkrát na žiadosť dlžníkov po tom, čo nezaplatili požadované splátky úveru za 375 dní. S cieľom uľahčiť splácanie istiny úveru bola pre zostávajúcu dlžnú sumu vo výške 102750 eur dohodnutá doba splácania 40 rokov a povolený mimosúdny predaj. Okrem toho bolo preukázané, že ide o nehnuteľnosť dlžníka určenú na jeho trvalé bývanie. Pri zmene zmluvy o hypotekárnom úvere došlo k opätovnému oceneniu majetku zaťaženého hypotékou, ktoré bolo teraz vzhľadom na upadajúci trh stanovené vo výške 57689,90 eura.

25.

V dôsledku toho, že dlžníci nesplnili deväť splátkových úhrad, podala banka v marci 2015 na vnútroštátnom súde návrh na začatie konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, v ktorom navrhla, aby súd vyzval žalovaných na úhradu dlžnej sumy, a v prípade, ak ju neuhradia, nariadil dražbu nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, pričom z výťažku z dražby sa uspokojí pohľadávka spolu s úrokmi a trovami. Na účely dražby banka uviedla vyvolávaciu cenu vo výške 57684,90 eura.

26.

Dlžníci neskôr podali námietku proti výkonu rozhodnutia, pričom tvrdili, že zmluva, ktorá tvorí právny základ pre vymáhanie, obsahuje nekalé podmienky. Dlžníci sa domnievali, že lehota, o ktorú sa predĺžila doba splácania, ako aj nové ocenenie nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, boli nekalými podmienkami. Dlžníci tvrdili, že predĺženie doby splácania slúžilo len ako zámienka na to, aby súhlasili s podstatne zníženým ocenením nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, ktoré bolo na úkor dlžníkov. Výrazne sa tým zhoršila ich pozícia a ich súhlas so zmenou úveru preto vychádzal zo zásadného nepochopenia významu zmluvných podmienok. Dlžníci ako druhý dôvod námietky uviedli, že boli splnené podmienky, ktoré umožňujú dlžníkom zbaviť sa dlhu odovzdaním nehnuteľnosti namiesto zaplatenia, pričom budú nehnuteľnosť naďalej využívať ako nájomcovia, v súlade s kódexom správnej bankovej praxe vzhľadom na ekonomickú situáciu, v ktorej sa dlžníci nachádzajú. Okrem toho požadovali prerušenie konania o výkone rozhodnutia.

27.

V dôsledku toho vnútroštátny súd uvažoval o možnej existencii nekalej obchodnej praktiky zo strany banky vzhľadom na zmenu úverových podmienok v októbri 2013 a na možnú uplatniteľnosť smernice 2005/29.

28.

Vzhľadom na to, že vnútroštátny súd mal pochybnosti o výklade ustanovení smernice 2005/29, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29.

Písomné pripomienky v prejednávanej veci predložili Bankia, španielska vláda, Írsko a Komisia, pričom všetci predniesli aj ústne vyjadrenia na pojednávaní, ktoré sa konalo 7. februára 2018.

30.

Všetky tri prejudiciálne otázky sa v podstate týkajú správneho výkladu článku 11 smernice 2005/29.

31.

Svojou prvou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či povinnosť, ktorú členským štátom ukladá článok 11 smernice 2005/29, aby zaviedli „vhodné a účinné prostriedky“ na boj proti nekalým obchodným praktikám, vylučuje vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá neumožňuje uplatňovanie ustanovení smernice v kontexte konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

32.

Svojou druhou a treťou prejudiciálnou otázkou sa vnútroštátny súd pýta, či tieto vhodné a účinné prostriedky majú tiež zabezpečiť presadzovanie dodržiavania kódexu správania. Inými slovami vnútroštátny súd žiada o výklad, pokiaľ ide o prostriedky nápravy, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii na základe smernice 2005/29 v situácii, keď obchodník nedodržiava kódex správania.

33.

Po analýze pojmu „vhodné a účinné prostriedky“ v zmysle článku 11 smernice 2005/29 sa v odpovedi na prvú položenú otázku zameriam na to, či ustanovenia smernice musia byť uplatňované v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou s cieľom zabezpečiť potrebný účinok uvedenej smernice. Potom sa budem spoločne zaoberať druhou a treťou prejudiciálnou otázkou a zameriam sa na úlohu kódexov správania v boji proti nekalým obchodným praktikám upravenú v smernici 2005/29.

34.

Význam spotrebiteľov pri vytváraní vnútorného trhu sa v rámci práva Únie uznáva dlhodobo. ( 6 ) Požiadavky na ochranu spotrebiteľa je potrebné zohľadňovať nielen pri vytváraní a vykonávaní politík a opatrení EÚ, ( 7 ) prijatá bola aj celá škála konkrétnych právnych predpisov Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa. ( 8 ) Tieto právne predpisy sú motivované dvoma hlavnými cieľmi. V prvom rade ide o úsilie o dosiahnutie vysokej úrovne ochrany spotrebiteľov s cieľom poskytnúť spotrebiteľom istotu pri vyhľadávaní najlepších ponúk v ktoromkoľvek členskom štáte a v druhom rade je cieľom vytvoriť rámec, ktorý uľahčuje cezhraničný obchod a prístup na trhy za hranicami štátu, čím by sa podporila hospodárska súťaž.

35.

Pre všetky právne predpisy Únie o ochrane spotrebiteľa je typické hľadanie rovnováhy medzi podporovaním spotrebiteľov na jednej strane a podnikov na druhej strane, aby uskutočňovali cezhraničné transakcie. Hoci vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa spotrebiteľov povzbudzuje, podniky naopak skôr odrádza veľké množstvo byrokracie. Výsledkom tohto rozporu je roztrieštený právny rámec, ktorý pozostáva z rôznych právnych aktov, ktoré zabezpečujú rôzne formy a úrovne ochrany spotrebiteľa.

36.

Smernica 2005/29 je rámcovým právnym aktom, v ktorom sa stanovujú všeobecné zásady pre vzájomné vzťahy medzi podnikateľmi a spotrebiteľmi, a tam, kde je to potrebné, ju dopĺňajú právne predpisy pre konkrétne odvetvia. ( 9 ) Smernica je nástrojom maximálnej harmonizácie. Okrem výslovnej výnimky, stanovenej v smernici 2005/29 ( 10 ), musí byť spoločná vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa zabezpečená vo všetkých členských štátoch. ( 11 )

37.

Cieľom smernice 2005/29 je zabezpečiť úroveň ochrany spotrebiteľa vo vzťahoch medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rámci celej Európskej únie, a to vytvorením rozsiahleho kontrolného mechanizmu pre obchodné praktiky s možným vplyvom na ekonomické správanie spotrebiteľov. ( 12 ) Vytvára systém sankcií, ktorého cieľom je odrádzať obchodníkov od uchyľovania sa k nekalým obchodným praktikám a zastaviť používanie existujúcich nekalých praktík. ( 13 )

38.

Táto smernica sa vyznačuje mimoriadne širokou vecnou pôsobnosťou. ( 14 )„Obchodné praktiky“ podľa článku 2 písm. d) smernice 2005/29 zahŕňajú „akékoľvek konanie, opomenutie, spôsob správania alebo vyjadrenie, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu obchodníka“. Smernica sa okrem toho vzťahuje na obchodné praktiky vo vzťahoch medzi podnikateľom a spotrebiteľom pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktom alebo službám. ( 15 )

39.

V článku 5 smernice 2005/29 sa zakazujú tri druhy nekalých obchodných praktík. Vo všeobecnosti sa obchodné praktiky považujú za nekalé, ak sú v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ak ovplyvňujú alebo môžu ovplyvňovať rozhodnutie spotrebiteľa o transakcii. ( 16 ) Konkrétnejšie sa zakazujú klamlivé a agresívne obchodné praktiky. ( 17 ) Smernica napokon obsahuje aj „čiernu listinu“ obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. ( 18 ) Na rozdiel od prvých dvoch kategórií nekalých obchodných praktík praktiky uvedené v prílohe I sa považujú za nekalé za každých okolností a nevyžadujú si samostatné posúdenie v každom prípade.

40.

Zabezpečovanie presadzovania ustanovení tejto smernice je úlohou členských štátov, od ktorých sa vyžaduje zavedenie „vhodných a účinných prostriedkov“ na boj proti nekalým obchodným praktikám v súlade s článkom 11 smernice 2005/29. Predmetom prvej prejudiciálnej otázky je výklad tejto požiadavky a povinnosti, ktoré z nej pre členské štáty vyplývajú.

41.

V súlade s článkom 11 smernice 2005/29 „vhodné a účinné prostriedky“ môžu predstavovať právne kroky proti takýmto nekalým obchodným praktikám alebo správne odvolanie s možnosťou súdneho preskúmania. Súdy a správne orgány poverené úlohou zabezpečiť dodržiavanie smernice musia mať právomoc skoncovať s nekalými obchodnými praktikami alebo v konkrétnom prípade právomoc takéto praktiky od začiatku úplne zakázať. Okrem toho podľa článku 13 členské štáty musia stanoviť primeraný systém sankcií v súvislosti s obchodníkmi, ktorí sa dopúšťajú nekalých obchodných praktík.

42.

Na základe znenia a kontextu článku 11 však nie je možné identifikovať žiadnu konkrétnu povinnosť členských štátov, pokiaľ ide o typy konaní, akým je napríklad konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, v rámci ktorých musia byť nekalé praktiky preskúmané.

43.

Ako súd opakovane rozhodol, smernica 2005/29 teda ponecháva členským štátom diskrečnú právomoc pri výbere vnútroštátnych opatrení určených na boj s nekalými obchodnými praktikami, a to pod podmienkou, že tieto opatrenia budú vhodné a účinné a že takto upravené sankcie sú účinné, primerané a odradzujúce. ( 19 )

44.

Vnútroštátny súd však vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania tvrdí, že prostriedky na boj proti nekalým obchodným praktikám stanovené v španielskych právnych predpisoch nie sú účinné, pretože neumožňujú preskúmanie nekalých obchodných praktík v skrátenom type konania, akým je konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

45.

Zásada efektivity vyžaduje, aby výkon práv jednotlivcov zaručených ustanoveniami práva Únie bol účinne zavedený a aby vnútroštátne procesné právne predpisy neviedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie. ( 20 )

46.

Smernica 2005/29 sa obmedzuje na ukladanie sankcií pre obchodníkov a ako taká nezaručuje právo na zmluvný prostriedok nápravy pre spotrebiteľov. Na rozdiel od článku 6 ods. 1 smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, ( 21 ) v ktorom sa výslovne stanovuje, že právnym následkom je neplatnosť danej zmluvnej podmienky, resp. zrušenie platnosti celej zmluvy, takéto ustanovenia nie sú súčasťou smernice 2005/29.

47.

Dôležité je, že v smernici 2005/29 sa naopak konkrétne stanovuje, že uplatňovanie smernice sa nedotýka zmluvného práva, a najmä pravidiel o platnosti, uzavieraní alebo účinkoch zmluvy. ( 22 ) Ako poukázala španielska vláda, zistenie existencie nekalej obchodnej praktiky preto nemôže mať žiadny priamy právny účinok na zmluvný vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. ( 23 )

48.

Zamýšľaným účinkom smernice 2005/29 je naopak uloženie sankcií obchodníkovi, ktorý sa uchýlil k nekalej obchodnej praktike. Členské štáty teda pri zabezpečovaní účinného vykonávania smernice 2005/29 majú iba povinnosť zaviesť primeraný systém sankcií, ktoré sa ukladajú obchodníkom, ktorí sa dopúšťajú nekalých obchodných praktík. ( 24 )

49.

Španielske právo stanovuje, že existenciu nekalých obchodných praktík možno určiť v určovacom konaní. Toto určovacie konanie však nemá odkladný účinok na výkon rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a súd rozhodujúci o prípade nemôže prijať žiadne predbežné opatrenia.

50.

V dôsledku toho vzniká otázka, či je na zaručenie účinnosti smernice 2005/29 potrebné buď umožniť súdom v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou ukladať sankcie na základe tejto smernice, alebo zabezpečiť odkladný účinok v prípade, že sa začne určovacie konanie na posúdenie existencie nekalých obchodných praktík.

51.

Pokiaľ ide o uplatňovanie zásady efektivity, Súdny dvor konštatoval, že každý prípad, v ktorom vznikne otázka, či vnútroštátne procesné ustanovenie znemožňuje alebo nadmerne sťažuje uplatňovanie práva Únie, sa musí skúmať s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, priebeh konania a jeho osobitosti na rôznych stupňoch vnútroštátnych súdov. ( 25 )

52.

Predmetom konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou je výkon exekučného titulu založeného na hypotéke. Nevyhnutným predpokladom takého konania je, že najprv došlo k zaťaženiu dotknutej nehnuteľnosti záložným právom a že veriteľ sa môže dovolávať exekučného titulu potvrdeného úradne osvedčenou listinou a zapísaného do katastra nehnuteľností. Veriteľ sa môže dovolávať tohto nástroja ako poslednej možnosti v prípade, ak dlžník nesplní svoj záväzok vrátiť požičanú sumu. Konanie o výkone rozhodnutia má poskytnúť rýchly a účinný prostriedok na presadenie práva na základe platnej úradne osvedčenej listiny. ( 26 )

53.

V záujme zabezpečenia efektívnosti konania španielsky zákonodarca obmedzil dôvody námietky proti výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Odhliadnuc od výhrady vo vzťahu k platnosti samotnej hypotéky, súdne preskúmanie je obmedzené na to, či exekučný titul neobsahuje nekalé zmluvné podmienky, pričom ide o ustanovenie, ktoré bolo pridané po rozsudku Súdneho dvora vo veci Aziz. ( 27 )

54.

Je pravda, že v uvedenej veci prejednávanej v kontexte smernice 93/13 Súdny dvor rozhodol v súlade s ustálenou judikatúrou, že odoprenie možnosti preskúmať nekalú povahu zmluvnej podmienky v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, by mohlo nespravodlivo poškodiť spotrebiteľa, ktorý by mohol byť schopný získať len ochranu a posteriori výlučne formou odškodnenia, ktorú Súdny dvor považoval za čiastočné a nedostatočné riešenie. ( 28 ) V dôsledku toho rozhodol, že dotknutá vnútroštátna právna úprava bola považovaná za odporujúcu právu Únie. ( 29 )

55.

Vnútroštátny súd v návrhu na začatie prejudiciálneho konania tvrdí, že rovnaká argumentácia by sa mala uplatniť pri nekalých obchodných podmienkach, keďže určovacie konanie nemá odkladný účinok. Ak by došlo k vymoženiu majetku pred vynesením rozsudku v určovacom konaní, mohlo by byť nemožné zabezpečiť účinnosť rozhodnutia vyneseného proti obchodníkovi, čo by nespravodlivo poškodilo spotrebiteľa. Pravdepodobne je to aj dôvod, prečo Komisia zastáva názor, že judikatúra vyplývajúca z veci Aziz by sa mala uplatňovať aj na prejednávaný prípad. ( 30 )

56.

Prejednávanú vec je však potrebné odlišovať od tejto línie judikatúry.

57.

Práva, ktoré sa spotrebiteľovi priznávajú v smernici 2005/29, sú iné ako práva, ktoré sa mu priznávajú v smernici 93/13. V smernici 93/13 sa stanovuje, že zistenie nekalej podmienky v zmluve musí viesť k tomu, že takáto podmienka stratí platnosť, resp. k strate platnosti celej zmluvy. ( 31 ) V smernici 93/13 sa teda stanovuje prostriedok nápravy, ktorý má priamy účinok na zmluvný vzťah medzi obchodníkom a spotrebiteľom. To je dôvod, prečo bol Súdny dvor naklonený uplatneniu tejto možnosti v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou, najmä vzhľadom na to, že v danom prípade ide o nehnuteľnosť, v ktorej spotrebiteľ býva. ( 32 )

58.

Smernica 2005/29 naopak neupravuje žiadne individuálne zmluvné prostriedky nápravy v prospech spotrebiteľa a, ako už bolo uvedené, zistenie existencie nekalej obchodnej praktiky môže na základe tejto smernice viesť len k uloženiu sankcií predmetnému obchodníkovi. ( 33 ) Takéto zistenie teda nemôže brániť výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou a výsledok určovacieho konania nebude mať žiadny vplyv na zmluvný vzťah. Aj v prípade, že by rozsudok v určovacom konaní bol vynesený po vymožení dlhu, spotrebiteľ by týmto rozsudkom nebol nespravodlivo poškodený. Faktom je, že rozhodnutie v určovacom konaní nemá vôbec žiadny vplyv na právne postavenie spotrebiteľa vo veci výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

59.

Okrem toho v danom prípade údajné nespravodlivé poškodenie spotrebiteľa nespočíva v samotnom výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou ako takom, ale najmä v novom ocenení majetku, ktoré sa použilo na výpočet vyvolávacej ceny pri dražbe. Dlžníci sa obávajú, že za ich majetok na dražbe nebude predložená až taká vysoká ponuka, aká by prichádzala do úvahy s vyššou vyvolávacou cenou. Ako to uviedla španielska vláda na pojednávaní, škoda, ktorou dlžníci argumentujú, je teda pred ukončením dražby len čisto hypotetická. Hypotéka či výška dlhu sa nespochybňuje: otázkou je skôr zostávajúca výška dlhu po ukončení dražby a po započítaní výnosov z dražby s dlžnou sumou. Ak súd v určovacom konaní skutočne zistí existenciu nekalej obchodnej praktiky, môže priznať náhradu škody po výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. Výsledok pre dlžníkov by bol rovnaký aj v prípade, že vykonávacie konanie by bolo prerušené dovtedy, kým by nebol známy výsledok v určovacom konaní.

60.

Pokiaľ ide o skutočnosť, že v smernici 2005/29 sa stanovuje, že členské štáty musia v boji proti nekalým obchodným praktikám umožniť skrátené konanie, takýto postup sa predpokladá len v situáciách, ak má súd nariadiť zastavenie pokračujúcej nekalej obchodnej praktiky, a nie v prípade, že sa nekalá obchodná praktika posudzuje ex post. ( 34 )

61.

Preto zastávam názor, že absencia odkladného účinku v určovacom konaní neznamená, že uplatňovanie smernice 2005/29 nie je možné alebo je neprimerane zložité aj v situácii, kde preskúmanie nekalých obchodných praktík v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou nie je možné.

62.

Existuje však určitá výhrada, ak dôjde k otázke preskúmania nekalej povahy zmluvnej podmienky v súlade so smernicou 93/13 ex offo alebo na žiadosť jednej zo strán, ako to bolo v konaní vo veci samej. ( 35 )

63.

Pri posudzovaní prijateľnosti zmluvnej podmienky sa musia vziať do úvahy všetky okolnosti súvisiace s uzavretím predmetnej zmluvy. Zistenie nekalosti obchodnej praktiky predstavuje jeden z prvkov, na ktorých príslušný súd môže založiť svoje posúdenie. ( 36 ) Preto, keďže riadne preskúmanie nekalosti zmluvnej podmienky je nevyhnutné v súlade so smernicou 93/13, musí byť možné aj preskúmanie nekalých obchodných praktík v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou. ( 37 ) V danom kontexte však nie je potrebné, aby súd príslušný na konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou mohol obchodnú praktiku oficiálne vyhlásiť za nekalú v zmysle smernice 2005/29 a uložiť príslušné sankcie. Ani vyhlásenie, ani uloženie sankcií nemôže mať žiadny vplyv na konanie o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

64.

Ako okrem toho zdôraznil Súdny dvor v rozsudku vo veci Pereničová a Perenič, zistenie, že nekalá obchodná praktika existuje, „automaticky a samo osebe“ nestanovuje, že sporná zmluvná podmienka má nekalú povahu, a preto nemá priamy a bezprostredný vplyv na otázku, či je zmluva platná v zmysle článku 6 ods. 1 smernice 93/13. ( 38 ) V súlade so smernicou 93/13 musia byť splnené dodatočné podmienky. Napríklad predmetná podmienka nesmie byť výsledkom individuálnej dohody medzi obchodníkom a spotrebiteľom. ( 39 ) V konaní vo veci samej je podľa mňa možné, že predmetná zmluvná podmienka mohla byť predmetom dohody. Dlžníci požiadali o predĺženie lehoty splatnosti úveru a banka ponúkla toto predĺženie pod podmienkou, že nehnuteľnosť zaťažená hypotékou bude prehodnotená. Preto sa vyššie uvedená výhrada podľa všetkého nevzťahuje na vec predloženú vnútroštátnemu súdu. V každom prípade, a to aj vtedy, ak vnútroštátny súd zistí existenciu nekalej obchodnej praktiky, musí náležite zohľadniť všetky požiadavky vyplývajúce zo smernice 93/13 vo vzťahu k nekalosti zmluvnej podmienky.

65.

Pre toto preskúmanie je postačujúca existencia ustanovenia o preskúmaní zmluvných podmienok na základe smernice 93/13, ako je to v prípade článku 695 Občianskeho súdneho poriadku. Nie je potrebné poskytnúť osobitné dôvody na námietku proti výkonu rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou na základe smernice 2005/29. V prípade, že sa nekalá obchodná praktika premietne do nekalej zmluvnej podmienky, možnosť preskúmať takúto praktiku je poskytnutá v kontexte posúdenia zmluvnej podmienky na základe smernice 93/13 a náležite sa uplatnia práva, ktoré sú spotrebiteľom priznané podľa tejto smernice.

66.

Z toho vyplýva, že článok 11 smernice 2005/29 nebráni takej vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá nestanovuje súdne preskúmanie, ex offo alebo na žiadosť jednej zo strán, nekalých obchodných praktík v rámci konania o výkone rozhodnutia týkajúceho sa nehnuteľnosti zaťaženej hypotékou.

67.

V druhej a tretej prejudiciálnej otázke vnútroštátny súd žiada o výklad, pokiaľ ide o prostriedky nápravy, ktoré má spotrebiteľ k dispozícii na základe smernice 2005/29 v situácii, keď obchodník nedodržiava kódex správania.

68.

Všetci účastníci konania, ktorí predložili písomné pripomienky, tvrdia, že kódexy správania nemožno presadzovať na základe smernice 2005/29.

69.

Tradične sa kódexy správania v niektorých členských štátoch používajú na vymedzenie noriem a štandardov správania pre obchodníkov na dobrovoľnom základe v rámci konkrétneho odvetvia. Účelom takýchto samoregulačných kódexov je buď podrobne vysvetliť zákonné požiadavky spotrebiteľom takým spôsobom, ktorému rozumejú, alebo stanoviť v odvetví určité normy pre situácie, ktoré nie sú ošetrené právnymi predpismi. ( 40 ) Cieľom kódexov správania je takisto boj proti nevhodnému správaniu podnikateľov voči spotrebiteľom a ich cieľ sa do určitej miery prekrýva s cieľom smernice 2005/29. Je však dôležité uviesť, že kódexy správania sú samoregulačnými nástrojmi. Kontroly správania vykonávajú len členovia daného sektora, ktorí sa zaviazali, že budú príslušný kódex dodržiavať. Smernica 2005/29 na druhej strane vyžaduje, aby členské štáty uplatňovali jej ustanovenia v zákonnej a všeobecne účinnej forme.

70.

Vzhľadom na uvedené, aká je teda úloha kódexov správania v kontexte smernice 2005/29, a je možné vymáhať dodržiavanie kódexu správania na základe tejto smernice?

71.

V smernici 2005/29 sa „kódex správania“ definuje ako „dohoda alebo súbor pravidiel, ktoré nie sú uložené zákonom, iným právnym predpisom alebo správnym opatrením členského štátu, ktoré vymedzujú správanie obchodníkov“ ( 41 ). Ako poukazuje Írsko, kódexy správania sa preto chápu ako nezáväzné a nemajú postavenie alebo silu zákonného predpisu. Od začiatku je teda podľa všetkého presadzovanie dodržiavania kódexu správania súdnou cestou v rozpore s takýmto vymedzením tohto pojmu.

72.

V smernici 2005/29 sa predpokladalo, že kódexy správania zohrajú úlohu pri posudzovaní existencie nekalých obchodných praktík. Na jednej strane čierna listina obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, v prílohe I k smernici 2005/29 obsahuje dve obchodné praktiky týkajúce sa kódexov správania. V prvom prípade ide o tvrdenie obchodníka, že sa zaviazal dodržiavať kódex správania, ak tak v skutočnosti neurobil, a v druhom prípade ide o tvrdenie, že kódex správania je schválený orgánom verejnej moci alebo iným orgánom, pričom to tak nie je. Oba prípady automaticky vedú ku konštatovaniu existencie nekalej obchodnej praktiky. ( 42 )

73.

Na druhej strane pri posudzovaní otázky, či ide alebo nejde o nekalú obchodnú praktiku na základe článkov 5 až 9 smernice 2005/29, sú normy a štandardy správania stanovené v kódexe správania jedným z prvkov, ktoré sa majú zvážiť. Kódexy správania môžu poskytnúť dôkaz o požiadavkách na odbornú starostlivosť v danom odvetví. ( 43 )

74.

V smernici 2005/29 sa však na existenciu nekalej obchodnej praktiky kladú ďalšie požiadavky. Samotná skutočnosť, že obchodník nedodržiava kódex správania, nemôže sama osebe a automaticky viesť k záveru, že existuje nekalá obchodná praktika. Smernica vyžaduje posúdenie, pri zohľadnení skutkových okolností každého jednotlivého prípadu, či dotknutá obchodná transakcia je nekalej povahy podľa kritérií stanovených v článkoch 5 až 9 tejto smernice. ( 44 )

75.

Okrem úlohy kódexov správania pri posudzovaní existencie nekalých obchodných praktík sa v článku 10 smernice 2005/29, na ktorý osobitne odkazoval aj vnútroštátny súd, stanovuje, že kontrolu nekalých obchodných praktík môžu vykonávať aj tvorcovia kódexu nezávisle od právnych krokov alebo mechanizmov na vybavovanie sťažností pred správnymi orgánmi. Kódexy správania by preto mali byť nápomocné v boji proti nekalým obchodným praktikám prostredníctvom vytvárania doplnkových možností kontroly. Normy alebo štandardy správania zakotvené v kódexoch správania majú obchodníkom pomôcť pri účinnom uplatňovaní zásad uvedených v smernici pri ich konkrétnej každodennej činnosti v ich konkrétnom odvetví. ( 45 ) Ako sa výslovne uvádza v článku 10, kontrola zo strany tvorcov kódexu „nie je nikdy považovaná za rovnocennú“ so súdnym alebo správnym odvolaním a obsah kódexov správania nie je z právneho hľadiska vymáhateľný.

76.

Dôležité je, že aj keď sa preukáže existencia nekalej obchodnej praktiky v prípade, ak obchodník nedodržiaval kódex správania, jediným právnym dôsledkom na základe smernice 2005/29 je, že danému obchodníkovi bude uložená sankcia. Ako bolo vysvetlené v bodoch 47 až 49 vyššie, a ako uvádza aj Komisia a španielska vláda, pokiaľ ide o presadzovanie kódexov správania, smernica pre spotrebiteľa neupravuje žiadny individuálny zmluvný prostriedok nápravy.

77.

Keďže smernica 2005/29 pre spotrebiteľa neupravuje žiadny individuálny zmluvný prostriedok nápravy s cieľom zabezpečiť dodržiavanie kódexu správania, je na každom členskom štáte, aby určil dôsledky nedodržiavania takýchto kódexov, pokiaľ existujú „vhodné a účinné prostriedky“ na boj proti nekalým obchodným praktikám.

78.

Čo sa týka konkrétne kódexu správnej bankovej praxe, španielske právo stanovuje ako mechanizmus na vybavovanie sťažností ich predkladanie Banco de España (Španielska centrálna banka). Sťažnosti na údajné nedodržiavanie kódexu správania zo strany úverovej inštitúcie možno podať Španielskej centrálnej banke, ktorá následne môže uložiť peňažné sankcie a dotknutej banke nariadiť, aby kódex dodržiavala. Podľa vyššie uvedeného je to v súlade s požiadavkami, ktoré ukladá smernica 2005/29, pokiaľ ide o kódexy správania. ( 46 )

79.

V dôsledku toho je potrebné na druhú a tretiu prejudiciálnu otázku odpovedať tak, že smernica 2005/29 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa nestanovuje žiadny individuálny zmluvný prostriedok nápravy pre spotrebiteľa, ak obchodník nedodržiava kódex správania.

80.

Vzhľadom na úvahy uvedené vyššie navrhujem, aby Súdny dvor odpovedal na otázky, ktoré mu položil Juzgado de Primera Instancia No 5 de Cartagena (Súd prvého stupňa č. 5 Cartagena, Španielsko), takto: