1. 

Právo Únie ponúka všeobecný systém ochrany spotrebiteľa proti nekalým obchodným praktikám podnikateľov, ktorý sa stanovuje v smernici 2005/29/ES ( 2 ) a v ďalších sektorových regulačných nástrojoch na ochranu záujmov rovnakých spotrebiteľov v špecifických trhových oblastiach.

2. 

Jedným z týchto sektorových nástrojov je smernica 2002/22/ES ( 3 ) poskytujúca ochranu právam užívateľov komunikačných služieb. Jej vzťah so všeobecným rámcom ( 4 ) ochrany spotrebiteľa je poznačený určitými ťažkosťami. Na účely ich vyriešenia sa v smernici 2005/29 zaviedlo pravidlo, podľa ktorého sa ustanovenia tejto smernice neuplatňujú v prípade rozporu s inými ustanoveniami práva Únie upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík.

3. 

V konaniach, ktoré viedli k podaniu návrhov na začatie prejudiciálneho konania v prejednávaných veciach, treba rozhodnúť, akým regulačným režimom sa riadi uvádzanie na trh niektorých mobilných telefónov, ktorých SIM ( 5 ) karty obsahovali prednastavené služby, o ktorých neboli spotrebitelia pri predaji informovaní.

4. 

Vnútroštátny súd kladie v tejto súvislosti, v skratke, tieto otázky: a) predstavuje predmetné konanie z hľadiska smernice 2005/29 „zotrvačný predaj“ alebo „agresívnu obchodnú praktiku“, b) sú na základe článku 3 ods. 4 uvedenej smernice splnené podmienky pre prednostné uplatnenie iných predpisov práva Únie, a c) možno na úroveň týchto iných predpisov zaradiť vnútroštátne ustanovenia prijaté v rámci voľnej úvahy, ktorú členským štátom priznáva právo Únie.

5.

V článku 2 sa stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…

…“

6.

Podľa článku 3:

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na nekalé obchodné praktiky podnikateľov voči spotrebiteľom tak, ako sú ustanovené v článku 5, pred, počas a po uskutočnení obchodnej transakcie vo vzťahu k produktu.

…

4.   V prípadoch rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi [Únie] upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík majú prednosť a na tieto osobitné aspekty sa použijú iné právne predpisy [Únie].

…“

7.

V článku 5 sa stanovuje:

„1.   Nekalé obchodné praktiky sú zakázané.

2.   Obchodná praktika je nekalá, ak:

…

4.   Za nekalé obchodné praktiky sa považujú najmä tie, ktoré:

5.   Príloha I obsahuje výpočet tých obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé. Ten istý jediný výpočet sa uplatňuje vo všetkých členských štátoch a môže byť upravený iba novelizáciou tejto smernice.“

8.

Podľa článku 7 ods. 1:

„Obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty, okolnosti a obmedzenia komunikačného prostriedku, opomenie podstatnú informáciu, ktorú priemerný spotrebiteľ potrebuje v závislosti od kontextu na to, aby urobil kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

9.

V článku 8 sa stanovuje:

„Obchodná praktika sa považuje za agresívnu, ak v skutkovej súvislosti, berúc do úvahy všetky jej črty a okolnosti, obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom podstatne zhoršuje alebo je spôsobilá významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, a tým zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.“

10.

V článku 9 sa spresňujú prvky, ktoré je potrebné zobrať do úvahy „pri určení, či používa obchodná praktika obťažovanie, nátlak vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraný vplyv…“.

11.

V bode 29 prílohy I, v ktorej sa vymenúvajú „obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé“, sa uvádza nasledujúca praktika:

„Žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom alebo aby ich vrátil alebo uschoval, pričom si ich spotrebiteľ neobjednal, okrem prípadu, že tento produkt je náhradným tovarom dodaným v súlade s článkom 7 ods. 3 smernice 97/7/ES (zotrvačný predaj).“

12.

V článku 1 ods. 1 sa stanovuje:

„Táto smernica vytvára harmonizovaný rámec na reguláciu elektronických komunikačných služieb, elektronických komunikačných sietí, pridružených zariadení a pridružených služieb. Stanovuje úlohy národných regulačných orgánov [NRO] a vytvára sústavu postupov na zabezpečenie harmonizovaného uplatňovanie regulačného rámca v cel[ej Únii].“

13.

V článku 2 písm. g) sa vymedzuje pojem „národný regulačný orgán“ takto:

„… orgán alebo orgány, ktoré členský štát poveril regulačnými úlohami stanovenými touto smernicou a špecifickými smernicami“. ( 7 )

14.

V článku 3 sa stanovuje:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby každú úlohu uloženú národným regulačným orgánom v tejto smernici alebo špecifických smerniciach vykonával príslušný orgán.

2.   Členské štáty zaručia nezávislosť národných regulačných orgánov tým, že zabezpečia ich právne oddelenie a nezávislé fungovanie od všetkých organizácií poskytujúcich elektronické komunikačné siete, zariadenia alebo služby. …

…

4.   Členské štáty zverejnia úlohy, ktoré majú vykonávať národné regulačné orgány v ľahko dostupnej forme, najmä ak sú takéto úlohy uložené viac ako jednému orgánu. …

5.   Národné regulačné orgány a národné orgány na ochranu hospodárskej súťaže si navzájom poskytnú informácie potrebné na uplatňovanie ustanovení tejto smernice a špecifických smerníc. …

6.   Členské štáty oznámia Komisii všetky národné regulačné orgány poverené úlohami podľa tejto smernice a špecifických smerníc a ich príslušné povinnosti.“

15.

V článku 1 sa stanovuje:

„1.   V rámci smernice… (rámcová smernica) sa táto smernica vzťahuje na poskytovanie elektronických komunikačných sietí a služieb koncovým užívateľom. Cieľom je zaručiť dostupnosť kvalitných verejne dostupných služieb v cel[ej Únii] prostredníctvom účinnej hospodárskej súťaže a výberu a zaoberať sa okolnosťami, za ktorých sa potreby koncových užívateľov na trhu dostatočne neuspokojujú. …

2.   Táto smernica zakladá práva koncových užívateľov a zodpovedajúce povinnosti podnikov poskytujúcich verejne dostupné elektronické komunikačné siete a služby. …

…

4.   Ustanovenia tejto smernice týkajúce sa práv koncových užívateľov sa uplatňujú bez toho, aby boli dotknuté pravidlá [Únie] o ochrane spotrebiteľa, najmä smernice 93/13/EHS[ ( 8 )] a 97/7/ES[ ( 9 )], a vnútroštátne pravidlá, ktoré sú v súlade s právom [Únie].“

16.

Podľa článku 20:

1.   Členské štáty zabezpečia, aby spotrebitelia a ďalší koncoví užívatelia, ktorí si objednajú služby poskytujúce pripojenie k verejnej komunikačnej sieti a/alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby a ktorí si tak želajú, mali právo uzatvoriť zmluvu s jedným podnikom alebo viacerými podnikmi poskytujúcimi takéto pripojenie a/alebo služby. V uvedenej zmluve sa v jasnej, úplnej a ľahko prístupnej forme uvedie aspoň:

…

…“

17.

V článku 21 ods. 1 sa stanovuje:

„Členské štáty zabezpečia, aby národné regulačné orgány mohli podnikom poskytujúcim verejné elektronické komunikačné siete a/alebo verejne dostupné elektronické komunikačné služby uložiť povinnosť uverejňovať transparentné, porovnateľné, primerané a aktuálne informácie o platných cenách a tarifách, o akýchkoľvek poplatkoch spojených s ukončením zmluvy a o štandardných podmienkach súvisiacich s prístupom k službám poskytovaným koncovým užívateľom a spotrebiteľom a s ich využívaním v súlade s prílohou II. Tieto informácie sa musia uverejniť v jasnej, zrozumiteľnej a ľahko dostupnej podobe. …“

18.

V článku 19 ods. 3 sa stanovuje:

„V prípadoch rozporu majú ustanovenia uvedené v smerniciach alebo v iných právnych predpisoch [Únie] a v iných vnútroštátnych preberajúcich ustanoveniach, ktoré upravujú osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, prednosť pred ustanoveniami tejto hlavy a uplatňujú sa na tieto osobitné aspekty.“

19.

Podľa článku 27 ods. 1:

„Autorità garante della concorrenza e del mercato[ ( 11 )]… vykonáva právomoci upravené týmto článkom aj ako orgán príslušný uplatňovať v rozsahu zákonných ustanovení nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 z 27. októbra 2004 o spolupráci medzi národnými orgánmi zodpovednými za vynucovanie právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa[ ( 12 )].“

20.

V článku 27 ods. 1 písm. a) sa stanovuje:

„Aj v regulovaných odvetviach má… právomoc zasahovať voči postupom obchodníkov, ktoré predstavujú nekalú obchodnú praktiku…, výlučne [AGCM], ktorý túto právomoc vykonáva na základe oprávnení stanovených v tomto článku po obdržaní stanoviska príslušného regulačného orgánu …“

21.

V oddiele III („Práva koncových užívateľov“) Codice delle comunicazioni elettroniche (Zákonník o elektronických komunikáciách) ( 13 ) sa uvádza rad ustanovení na ochranu spotrebiteľov v špecifickom odvetví komunikácií, pričom príslušné regulačné a sankčné právomoci boli zverené úradu Autorità per le Garanzie nelle Comunicazioni ( 14 ).

22.

AGCM uložil spoločnostiam Wind Telecomunicazioni (teraz Wind Tre) a Vodafone Omnitel (teraz Vodafone Italia) pokuty za to, že konštatoval ich zodpovednosť za agresívnu obchodnú praktiku spočívajúcu v uvedení na trh SIM kariet, na ktorých boli prednastavené niektoré služby, ( 15 ) o ktorých títo operátori spotrebiteľov neinformovali.

23.

Tribunale amministrativo regionale del Lazio (Regionálny správny súd pre región Lazio, Taliansko), na ktorom uvedené dve spoločnosti napadli žalobu proti rozhodnutiu AGCom, ich žalobe vyhovel, pričom vyhlásil, že uvedený orgán nebol príslušný uložiť sankciu za konanie (dodanie nevyžiadaných služieb), ktoré patrí do sankčnej právomoci AGCom.

24.

AGCM sa proti prvostupňovému rozsudku odvolal na šiesty senát Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko), ktorý konanie prerušil a vec predložil na plenárne zasadnutie tohto súdu.

25.

Plénum Consiglio di Stato (Štátna rada) sa 9. februára 2016 vyslovilo v prospech právomoci AGCM. V skratke uviedlo, že:

26.

K tomuto záveru dospelo plenárne zasadnutie na základe inovačného výkladu zásady prednosti lex specialis, a to v porovnaní s predchádzajúcou vnútroštátnou judikatúrou. Plenárne zasadnutie odôvodnilo toto nové smerovanie tým, že si to vyžadovala uvedená zásada zakotvená v smernici 2005/29, ktorej nevhodné uplatňovanie napadla Komisia v rámci konania o porušení povinnosti začatého proti Taliansku.

27.

Vec bola následne vrátená šiestemu senátu Consiglio di Stato (Štátna rada), ktorý v oboch konaniach predkladá Súdnemu dvoru rovnaké prejudiciálne otázky.

28.

Vnútroštátny súd predložil tieto prejudiciálne otázky:

29.

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania boli do kancelárie Súdneho dvora doručené 1. februára 2017, pričom sa rozhodlo o spojení predmetných vecí na spoločné konanie.

30.

Spoločnosti Wind Tre, Vodafone Italia a Telecom Italia, talianska vláda a Komisia podali písomné pripomienky a rovnako sa zúčastnili na pojednávaní 8. marca 2018.

31.

Hoci to nikto z účastníkov konania nespochybnil, je vhodné zdôrazniť, že Súdny dvor uznal oprávnenie šiesteho senátu Consiglio di Stato (Štátna rada) položiť prejudiciálnu otázku, v ktorej obhajuje názor nutne nezodpovedajúci smerovaniu, ktoré prijalo plénum rovnakého súdu. ( 16 )

32.

Pokiaľ ide o podstatu sporu, všetci účastníci konania sa zhodujú na tom, že sedem otázok predložených vnútroštátnym súdom možno rozdeliť na dve časti:

33.

Predovšetkým je potrebné určiť, či sporné konanie predstavuje „nekalú obchodnú praktiku“, ktorú zakazuje článok 5 ods. 1 smernice 2005/29. ( 17 )

34.

Pokiaľ ide o prvú otázku, spoločnosť Wind Tre uvádza, že podľa článku 2 písm. j) a článkov 8 a 9 smernice 2005/29 nie je možné označiť za „agresívnu obchodnú praktiku“ konanie, ktoré podľa názoru uvedenej spoločnosti spočíva iba v „neposkytnutí informácie“ o prednastavení služieb na SIM karte.

35.

V súvislosti s druhou otázkou spoločnosť Wind Tre zastáva názor, že na prejednávanú vec sa nevzťahuje bod 29 prílohy I smernice 2005/29, pretože na účely využívania služieb musí užívateľ vykonať určité úkony. Okrem toho predmetné námietky sa netýkali prednastavenia uvedených služieb ako takých ani primeranosti informácií o existencii, podmienkach poskytovania a cenách samotných služieb.

36.

Podľa názoru spoločnosti Vodafone Italia „agresívnou obchodnou praktiku“ nie je jednoduché opomenutie spočívajúce v uvedení na trh SIM kariet s prednastavenými základnými službami, ktoré sa spotrebiteľovi účtujú iba v prípade ich vedomého a dobrovoľného použitia. Nie sú dané ani skutkové okolnosti, ktoré by umožňovali preukázať existenciu nátlaku alebo neprimeraného vplyvu.

37.

V súvislosti s prvou otázkou spoločnosť Telecom Italia uvádza, že predpokladom „agresívnej obchodnej praktiky“ je existencia aktívneho konania obchodníka, ktoré sa odlišuje od jednoduchého informovania a/alebo neinformovania, zameraného na vynútenie vôle priemerného spotrebiteľa tým spôsobom, že ho privedie k vykonaniu rozhodnutia o obchodných transakciách, o ktorých výhodnosti nie je presvedčený. Z tohto dôvodu usudzuje, že jednoduché opomenutie obchodníka poskytnúť relevantné informácie nemožno kvalifikovať ako „neprimeraný vplyv“.

38.

Pokiaľ ide o druhú otázku, spoločnosť Telecom Italia uvádza, že za okolností prejednávanej veci nie je možné hovoriť o „zotrvačnom predaji“.

39.

Talianska vláda navrhuje preskúmať prvú a druhú otázku spoločne, a to na základe právnej kvalifikácie predmetných skutkov zo strany AGCM. Podľa jej názoru sa v smernici 2005/29 dostatočne jasným spôsobom vymedzujú podstatné prvky agresívnych obchodných praktík, ktoré sa vyznačujú nielen tým, že ovplyvňujú možnosť spotrebiteľa získať znalosti umožňujúce dospieť k informovanému rozhodnutiu, ale najmä tým, že majú sklon rozhodnutie spotrebiteľa vynútiť.

40.

Agresívne obchodné praktiky podľa talianskej vlády vyžadujú splnenie jednak funkčných, jednak štrukturálnych náležitostí. Medzi štrukturálne náležitosti patrí aj neprimeraný vplyv podľa článku 2 písm. j) smernice 2005/29, ktorý môže byť dôsledkom skutočnosti, že podnikateľ vo vlastný prospech vedome využil informačnú asymetriu.

41.

Talianska vláda zastáva názor, že neposkytnutie informácií v čase predaja SIM karty nie je porovnateľné s opomenutím poskytnúť informácie podľa článku 7 smernice 2005/29 (klamlivá obchodná praktika). Je irelevantné, že podnikateľ sa nedopúšťa nijakého ďalšieho aktívneho konania, pretože v dôsledku prednastavenia služieb nie sú potrebné nijaké ďalšie kroky na to, aby došlo ku „konaniu“, ktoré sa vyššie vymedzilo ako „využívanie silnejšieho postavenia“.

42.

Komisia uznáva, že v prejednávanej veci ide o „zotrvačný predaj“ podľa bodu 29 prílohy I smernice 2005/29. Konanie, ktoré sa operátorom vytýka, nespočíva ani tak v skutočnosti, že spotrebiteľovi poskytli službu, ktorú mohol ale nemusel aktivovať, ako skôr v tom, že tieto služby už predbežne aktivovali – teda prakticky zaviedli –, pričom spotrebiteľa o tom jasným a primeraným spôsobom neinformovali.

43.

Na základe tohto predpokladu sa Komisia domnieva, že odpoveď na prvú otázku by bola zbytočná. Subsidiárne však uvádza, že na účely hodnotenia určitého konania ako agresívnej obchodnej praktiky v zmysle článkov 8 a 9 smernice 2005/29 treba zohľadniť nielen skutočnosti podľa uvedeného článku 9, ale všetky skutočnosti, ktoré sú v prejednávanej veci relevantné, s tým, že príslušné posúdenie prináleží vnútroštátnemu súdu.

44.

Domnievam sa, že je vhodné postupovať opačne, ako navrhol vnútroštátny súd, a najprv je potrebné preskúmať otázku, či sa na predmetné konanie vzťahuje pojem „zotrvačný predaj“. V prípade kladnej odpovede by bola splnená jedna z dvoch podmienok na to, aby bolo možné dané konanie kvalifikovať ako praktiku, ktorá sa „za každých okolností považuj[e] za nekal[ú]“, v súlade s terminológiou článku 5 ods. 5 smernice 2005/29, v ktorom sa odkazuje na zoznam (čiernu listinu) praktík uvedených v prílohe I tejto smernice. Ak by poskytovateľ služby navyše nezákonne vyžadoval platbu za takúto službu, bola by splnená druhá podmienka podľa uvedeného zoznamu, na základe čoho by bolo zbytočné analyzovať, či sa na dané konanie vzťahujú iné ustanovenia smernice 2005/29.

45.

Podľa bodu 29 prílohy I smernice 2005/29 „Žiadanie spotrebiteľa, aby vykonal okamžité alebo odložené platby za produkty dodané obchodníkom alebo aby ich vrátil alebo uschoval, pričom si ich spotrebiteľ neobjednal… (zotrvačný predaj)“ predstavuje podľa článku 5 ods. 5 uvedenej smernice obchodnú praktiku, ktorá sa „za každých okolností“ považuje za nekalú. ( 18 ) Predpokladom takéhoto konania teda je, že dotknuté produkty nikto nežiadal, a jeho podstatou je skutočnosť, že obchodník za ne vyžaduje platbu (alebo ich vrátenie či uschovanie, pokiaľ ide o tovar). ( 19 )

46.

Podľa odôvodnenia 17 smernice 2005/29 obchodné praktiky, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, nevyžadujú, „aby boli jednotlivo posudzované podľa ustanovení článkov 5 až 9 [smernice 2005/29]“.

47.

Ako vyplýva zo znenia druhej prejudiciálnej otázky položenej v prejednávanej veci, „telefónny operátor… spotrebiteľa riadne neinformoval o tom, že hlasová odkazová služba a internetová služba sú na SIM karte prednastavené a spotrebiteľ môže z tohto dôvodu uvedené služby eventuálne využívať bez osobitého úkonu, pokiaľ ide o nastavenia (setting)“. Boli teda „poskytnuté“ dve služby (hlasová odkazová služba a internetová služba), ku ktorým mal užívateľ následne prístup. Ide o poskytnutie služby, ktoré na základe vyššie uvedeného nie je možné kvalifikovať ako „informované“. Otázkou zostáva, či iba v dôsledku tejto skutočnosti ide aj o „zotrvačný predaj“.

48.

Vysoká úroveň ochrany spotrebiteľa, dosiahnutie ktorej má byť podľa článku 1 smernice 2005/29 cieľom tejto smernice, vyžaduje podľa môjho názoru taký výklad pojmu „žiadosť o dodanie tovaru alebo poskytnutie služby“, na základe ktorého by bolo možné označiť za nevyžiadaný, t. j. „zotrvačný“, taký predaj, v súvislosti s ktorým sa nielenže neposkytla potrebná informácia, akou mohla byť informácia o príslušnej cene, ( 20 ) ale neposkytla sa ani informácia o samotnej existencii dotknutého produktu.

49.

Poskytnutiu služby alebo dodaniu tovaru musí predchádzať poskytnutie primeranej informácie, aby spotrebiteľ mohol v zmysle článku 7 smernice 2005/29 „urobi[ť] kvalifikované rozhodnutie o obchodnej transakcii“. ( 21 ) Základnou informáciou je samozrejme údaj o tovare alebo službe, ktorú sa obchodník zaviazal dodať alebo poskytnúť: príslušný popis musí zodpovedať tomu, čo spotrebiteľ požadoval alebo čo mu obchodník ponúkol. V každom prípade musí predmet danej informácie zodpovedať tomu, na čom sa obe strany dohodli, nezávisle od skutočnosti, či sa tak stalo na základe dopytu alebo ponuky.

50.

Z dôvodu kvalifikovanej úrovne ochrany, ktorú ma smernica 2005/29 spotrebiteľovi poskytnúť, sa možnosť implicitného prijatia dodania tovaru alebo poskytnutia služby, o ktorej spotrebiteľ nebol výslovne informovaný, pripúšťa iba výnimočne.

51.

V prejednávanej veci sa SIM karty predávali na účely ich vloženia do smartfónov. Za týchto okolností mohol priemerne informovaný spotrebiteľ iba ťažko nevedieť, že, s použitím terminológie vnútroštátneho súdu, „zada[ním] čísl[a] hlasovej odkazovej služby alebo aktivova[ním] príkaz[ov] spúšťajúc[ich] prehliadanie internetu“ sa tieto dve služby spustia. Logickým predpokladom uvedeného je, že takýto spotrebiteľ okrem iného vedel alebo mal vedieť, že predmetné služby boli na telefóne nastavené. Keďže túto skutočnosť treba brať na vedomie, použitie oboch služieb užívateľom by sa mohlo rovnať implicitnému súhlasu s ich poskytovaním. ( 22 )

52.

Ako však zdôraznila Komisia, ( 23 ) niektoré aplikácie pre smartfóny môžu využívať internetové pripojenie automaticky, a to nielen bez akéhokoľvek zásahu užívateľa, ale dokonca aj bez jeho vedomia. ( 24 ) Prirodzene je tomu možné predísť tým spôsobom, že sa zmení nastavenie mobilného telefónu prostredníctvom tzv. „opt‑out“ úkonu; na tieto účely sú však potrebné znalosti a zručnosti, ktoré podľa môjho názoru nezodpovedajú profilu „priemerného spotrebiteľa“ ( 25 ) podľa smernice 2005/29.

53.

Hoci príslušné rozhodnutie prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý ho má prijať s ohľadom na skutočnosti, ktoré bude v konečnom dôsledku považovať za preukázané, domnievam sa, že priemerný spotrebiteľ nemá oprávnený dôvod na podozrenie, že jeho elektronický prístroj môže mať vo výbave službu, o ktorej existencii nebol informovaný, pričom na účely jej deaktivácie musí vykonať zmenu nastavenia telefónu, ktorá určite nie je v jeho možnostiach.

54.

Preto v zásade nie je možné vylúčiť, že v prejednávanej veci došlo k „zotrvačnému predaju [služieb]“.

55.

Táto skutočnosť však sama osebe nestačí na to, aby sa predmetné konanie kvalifikovalo ako „nekalá obchodná praktika“ podľa bodu 29 prílohy I smernice 2005/29.

56.

Nie je totiž postačujúce, že spotrebiteľ o poskytnutie predmetnej služby nepožiadal. Je tiež potrebné, aby obchodník vyžadoval platbu za dotknutú službu.

57.

Vyžadovanie platby v súlade s uvedeným ustanovením môže byť podľa môjho názoru jedine neoprávnenou požiadavkou, keďže jej základom je poskytnutie služby, ku ktorému nebol daný súhlas, čo je okolnosť, ktorá nastáva v prípade, keď o túto službu spotrebiteľ ani nežiadal.

58.

V prejednávanej veci sa však zdá, a to aj s ohľadom na informácie poskytnuté v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, že k platbe vyžadovanej od spotrebiteľov mohol byť daný súhlas, hoci tento súhlas sa nevzťahoval na prednastavenie sporných služieb, čiže ani na ich samotné poskytnutie. Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresňuje, že „vôbec nejde o námietky týkajúce sa technických a prevádzkových podmienok, na základe ktorých spotrebiteľ dané služby konkrétne využíva, ani informácie o týchto podmienkach a o cene samotných služieb, pričom operátorovi sa vytýka iba neoznámenie prednastavenia služieb na SIM karte“. ( 26 )

59.

Ak toto tvrdenie zodpovedá skutočnosti, operátor spotrebiteľovi poskytol, a to spôsobom, ktorý podľa vnútroštátneho súdu nemožno spochybniť, dostatočné informácie nielen o technických a prevádzkových podmienkach prístupu k prednastaveným službám, ale aj pokiaľ ide o ich cenu. V tomto kontexte mohol priemerný spotrebiteľ, čiže aj spotrebiteľ, v prípade ktorého nemožno očakávať vyššie uvedené technologické vedomosti, pochopiť, že prostredníctvom zakúpenej SIM karty mu operátor môže ponúkať služby, o ktorých cene by ho inak nemalo zmysel informovať.

60.

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby rozhodol, do akej miery sa informácia o cenách hlasovej odkazovej služby a internetovej služby poskytla takým spôsobom, aby nevznikli pochybnosti o skutočnosti, že tieto služby boli na SIM karte prednastavené a že ich používanie je spoplatnené, pričom o príslušnej cene užívateľ vedel alebo mal vedieť, a to najmä na základe informácií, ktoré dostal pri nákupe SIM karty. Za týchto okolností sa na „požiadavku platby“ za poskytnutie uvedených dvoch služieb, ktorej predchádzala primeraná informácia o danej cene, nemôže vzťahovať pôsobnosť bodu 29 prílohy I smernice 2005/29.

61.

Vyvstáva otázka, či neposkytnutie informácie o prednastavení sporných služieb „v situácii, keď sa… telefónnemu operátorovi nepripisuje nijaký ďalší a odlišný konkrétny skutok“ predstavuje „agresívnu obchodnú praktiku“, ktorá môže „významne zhoršiť slobodu výberu alebo správanie priemerného spotrebiteľa“.

62.

V článku 8 smernice 2005/29 sa ako „agresívna“ vymedzuje obchodná praktika, ktorá, berúc do úvahy všetky črty a okolnosti danej skutkovej súvislosti, určitými prostriedkami spôsobuje určitý výsledok.

63.

Takýto výsledok má podobu obmedzenia, skutočného alebo potenciálneho, slobodnej voľby spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ktoré je tak „významné“, že zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie, ktoré by inak neurobil. V súlade s uvedeným ustanovením sa má tento cieľ realizovať „obťažovaním, nátlakom vrátane použitia fyzickej sily alebo neprimeraným vplyvom“.

64.

Neposkytnutie informácie, ktoré sa vytýka telefónnym operátorom v prejednávanej veci, nezodpovedá, s ohľadom na znaky, ktoré sa vymenúvajú v článku 9 smernice 2005/29 na účely určenia, či obchodná praktika používa obťažovanie, nátlak alebo neprimeraný vplyv, ani jednému z týchto spôsobov konania. ( 27 ) Zastávam názor, že jednak obťažovanie, jednak nátlak – a teda aj použitie fyzickej sily – predpokladajú aktívne konanie, ku ktorému v prípade neposkytnutia informácií nedochádza.

65.

Napriek tomu by bolo možné predpokladať, že opomenutím, v prípade, že je pre rozhodnutie spotrebiteľa zásadné, možno uplatniť „neprimeraný vplyv“. V každom prípade vplyv, na ktorý odkazujú články 8 a 9 smernice 2005/29, nie je vplyvom jednoducho vyplývajúcim z klamlivého konania – čiže vplyvom podľa článku 7 uvedenej smernice –, ale vplyvom aktívne zahŕňajúcim vynucovanie vôle spotrebiteľa prostredníctvom nátlaku. ( 28 )

66.

Talianska vláda uvádza, že okrem opomenutia spočívajúceho v neposkytnutí informácií o prednastavených službách má už samotné prednastavenie služieb a následná platobná povinnosť spotrebiteľa, ktorý tieto služby využil, za následok využitie silnejšieho postavenia zo strany obchodníka.

67.

Domnievam sa však, že tak ako sa nemá zamieňať schopnosť ovplyvňovať, ktorá je vlastná určitému opomenutiu, s „neprimeraným vplyvom“ podľa článku 8 smernice 2005/29, je rovnako potrebné rozlišovať medzi dvoma aspektmi silnejšieho postavenia:

68.

„Agresívna obchodná praktika“ je praktika, ktorá pri využití slabšieho postavenia spotrebiteľa voči obchodníkovi ( 29 ) a na základe silnejšieho postavenia získaného nezákonným spôsobom – prostredníctvom obťažovania, nátlaku, fyzickej sily alebo proaktívneho ovplyvňovania – obmedzuje slobodu spotrebiteľa, pričom spôsobuje, že spotrebiteľ uzatvorí zmluvu, ktorú by pri neexistencii uvedenej nedovolenej výhody obchodníka neuzatvoril.

69.

Práve z dôvodu, že uzatvorenie zmluvy znamená prijatie určitých záväzkov, ktorých plnenia sa protistrana môže legitímne domáhať na súde, chráni smernica 2005/29 slobodu spotrebiteľa vstupovať vedome do zmluvných vzťahov tak, aby sa zaväzoval, iba pokiaľ ide o povinnosti, ktoré je v rámci uplatnenia predmetnej slobody pripravený prevziať. Smernica preto neposkytuje ochranu záväzkom, ktoré spotrebiteľ prevzal na základe slobodnej vôle, ale chráni ho pred prijímaním záväzkov v dôsledku nekalej obchodnej praktiky.

70.

Na účely preskúmania, či neposkytnutie informácie o inštalácii prednastavených služieb predstavuje agresívnu obchodnú praktiku, je preto relevantné, či týmto opomenutím obchodník obmedzil slobodnú voľbu spotrebiteľa natoľko, že ho prinútil prijať zmluvné záväzky, ktoré by za iných okolností neprijal. Naopak, nie je významné, či obchodník môže na základe už uzatvorenej zmluvy uplatňovať vo vzťahu k spotrebiteľovi nároky, ktoré daná zmluva zakladá (napríklad platbu za služby). V konečnom dôsledku ide o to, aby obchodník nemohol využívať silnejšie (právne) postavenie vyplývajúce zo zmluvy.

71.

Stručne povedané, domnievam sa, že konanie, ktoré je predmetom prejednávanej veci, nevykazuje znaky agresívnej obchodnej praktiky podľa článkov 8 a 9 smernice 2005/29.

72.

Vzhľadom na odpoveď, ktorú navrhujem v súvislosti s prvými dvoma prejudiciálnymi otázkami, je skúmanie zvyšných otázok v skutočnosti zbytočné. V každom prípade ich subsidiárne preskúmam.

73.

Spoločnosť Wind Tre sa samostatne zaoberá rozsahom pôsobnosti zásady prednosti lex specialis, pojmom „rozpor“ a pojmom „právne predpisy [Únie]“.

74.

V súvislosti so zásadou prednosti lex specialis táto spoločnosť uvádza, že ak určitú oblasť vyčerpávajúcim spôsobom upravujú vnútroštátne predpisy (ako napríklad predpisy, ktorými sa vykonala smernica univerzálnej služby alebo predpisy, ktoré prijal NRO), tieto predpisy sú jediné uplatniteľné, pričom sa nepoužijú všeobecné ustanovenia o ochrane spotrebiteľa.

75.

Podľa názoru Wind Tre sa pojem „rozpor“ nevzťahuje na situáciu protikladu, ale na prípad, v ktorom sa „prekrývajú“ ustanovenia na ochranu spotrebiteľov, z ktorých niektoré majú charakter lex specialis.

76.

Pokiaľ ide o „právne predpisy [Únie]“, spoločnosť Wind Tre zastáva názor, že ich súčasťou sú aj pravidlá, ktoré prijali NRO v rámci výkonu ich právomocí v oblasti ochrany spotrebiteľa, a to s cieľom spresniť povinnosti stanovené vo vnútroštátnych predpisoch, ktorými sa prebrali články 20 a 21 smernice univerzálnej služby.

77.

Spoločnosť Vodafone Italia uvádza, že smernica 2005/29, smernica univerzálnej služby a rámcová smernica bránia tomu, aby sa „bezpečnostná sieť“ stanovená smernicou 2005/29 uplatňovala aj v prípade, ak by vo vzťahu k určitému konkrétnemu skutkovému stavu (a nie k celému odvetviu) existovala vyčerpávajúca sektorová právna úprava vyplývajúca z práva Únie.

78.

Subsidiárne Vodafone Italia uvádza, že rovnaké smernice bránia aj tomu, aby mohol AGCM v plnom rozsahu nahradiť uplatňovanie sektorovej právnej úpravy alternatívnou paralelnou úpravou, nezlučiteľnou s osobitnými aspektmi sektorovej úpravy.

79.

Spoločnosť Telecom Italia zastáva názor, že uplatnenie smernice 2005/29 nie je samo osebe vylúčené iba z dôvodu existencie iných predpisov práva Únie upravujúcich osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. Jednotlivé situácie je potrebné preskúmať prípad od prípadu, a to s cieľom zistiť, či dotknutú situáciu ako celok upravujú osobitné predpisy, pričom v takom prípade by sa uplatnila výhradne takáto osobitná právna úprava.

80.

Podľa spoločnosti Telecom Italia sa má pojem „právne predpisy [Únie]“ chápať v širokom zmysle, čiže tak, že zahŕňa nielen ustanovenia nariadení, smerníc a vnútroštátnych predpisov, ktorými sa právo Únie preberá, ale rovnako aj akty prijímané členskými štátmi na účely vykonávania práva Únie.

81.

Talianska vláda uvádza, že článok 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka nezavádza nijaké nové kritérium ani výnimku z uplatňovania zásady prednosti lex specialis podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29. Vnútroštátny súd si pomýlil oblasť vzťahov medzi právnymi úpravami s oblasťou týkajúcou sa rozdelenia právomocí s tým dôsledkom, že sa zaoberá nesprávnou problematikou, t. j. otázkou neuplatnenia smernice univerzálnej služby na osobitné aspekty nekalých obchodných praktík.

82.

Talianska vláda pripomína, že rozdelenie vnútroštátnych právomocí je úlohu členských štátov a že cieľom článku 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka bolo vyriešiť neistotu, ktorá nastala v roku 2012 v Taliansku vo veci určenia orgánu príslušného zaoberať sa nekalými obchodnými praktikami v regulovaných odvetviach. S rovnakým cieľom podpísali 23. decembra 2016 AGCom a AGCM memorandum o porozumení týkajúce sa problematiky nekalých obchodných praktík, ktorého obsah potvrdzuje, že na základe článku 27 ods. 1 písm. a) spotrebiteľského zákonníka sa na analýzu porušení sektorových pravidiel nevzťahuje pôsobnosť všeobecnej úpravy stanovenej smernicou 2005/29.

83.

Pokiaľ ide o štvrtú otázku, Talianska vláda uvádza, že na to, aby bolo aktuálne uplatnenie zásady prednosti lex specialis, musí existovať rozpor medzi všeobecnou a osobitnou právnou úpravou: v prejednávanej veci by táto zásada viedla k nemožnosti uplatniť všeobecný predpis týkajúci sa ochrany spotrebiteľa.

84.

Talianska vláda považuje piatu a siedmu otázku za neprípustné z dôvodu ich hypotetického charakteru, keďže, ako zdôrazňuje, sporné konanie nepredstavuje agresívnu obchodnú praktiku.

85.

V súvislosti so šiestou otázkou talianska vláda uvádza, že pojem „právne predpisy [Únie]“ sa vzťahuje výlučne na osobitné ustanovenia nariadení a smerníc, ako aj na predpisy, ktorými sa tieto ustanovenia priamo preberajú.

86.

Komisia zastáva v súvislosti s treťou otázkou názor, že článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 predpokladá, že v prípade rozporu medzi ustanovením uvedenej smernice a ustanovením práva Únie upravujúceho osobitné aspekty nekalých obchodných praktík má špecifická právna úprava prednosť, iba pokiaľ ide o uvedené osobitné aspekty. Vo vzťahu k ostatným aspektom predmetných praktík sa podľa Komisie ďalej súbežne uplatňuje aj smernica 2005/29.

87.

Komisia uvádza, že smernica univerzálnej služby neobsahuje ustanovenia, ktoré by v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 upravovali osobitné aspekty nekalých obchodných praktík tohto druhu.

88.

V súvislosti so štvrtou otázkou Komisia uvádza, že v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa stanovuje kritérium upravujúce vzťahy medzi právnymi predpismi, nie však vzťahy medzi právnymi úpravami (všeobecnou a sektorovou), pričom predmetné ustanovenie sa netýka ani kompetenčných vzťahov medzi štátnymi orgánmi.

89.

Vo vzťahu k piatej otázke zastáva Komisia názor, že vzhľadom na to, že smernica univerzálnej služby neobsahuje pravidlá upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík v zmysle článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, v prejednávanej veci nie sú podľa jej názoru splnené dve zo základných podmienok pre uplatnenie uvedeného ustanovenia, a preto nie je potrebné poskytnúť vyčerpávajúci výklad pojmu „rozpor“. Z tohto dôvodu nie je podľa Komisie potrebné odpovedať na piatu prejudiciálnu otázku.

90.

Pokiaľ ide o šiestu otázku, Komisia poznamenáva, že AGCom prijal pomerne podrobnú právnu úpravu, ktorá výrazne presahuje rámec prebratia smernice univerzálnej služby. Právna súdržnosť článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 by bola podľa názoru Komisie ohrozená, ak by sa pripustilo, že toto ustanovenie sa vzťahuje nielen na acquis Únie, ale aj na právnu situáciu, ktorá je súčasne vnútroštátna, ale rovnako je aj eventuálna a budúca, čo by bolo v rozpore s požiadavkou právnej istoty.

91.

Pokiaľ ide o siedmu otázku, Komisia zastáva názor, že smernica univerzálnej služby a rámcová smernica nepostihujú agresívnu praktiku spočívajúcu v „zotrvačnom predaji“ podľa bodu 29 prílohy I smernice 2005/29, a preto nie je podľa Komisie potrebné na túto otázku odpovedať.

92.

V článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa stanovuje, že v prípade rozporu medzi ustanoveniami tejto smernice a „inými právnymi predpismi [Únie] upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík“, majú prednosť a „na tieto osobitné aspekty“ sa použijú predmetné iné právne predpisy [Únie].

93.

Toto pravidlo prednosti poukazuje na zámer normotvorcu, aby smernica 2005/29 poskytovala „ochranu spotrebiteľom tam, kde neexistujú osobitné predpisy pre určité odvetvie“. ( 30 ) Účelom smernice je v konečnom dôsledku vytvorenie skutočného systému ochrany práv spotrebiteľov vo všetkých odvetviach ( 31 ).

94.

Domnievam sa, že cieľom smernice 2005/29 nie je v skutočnosti ani tak – alebo aspoň nie predovšetkým –, vyplniť nedostatky iných sektorových právnych predpisov Únie v oblasti ochrany spotrebiteľa, ale skôr vytvoriť jadro všeobecného systému ochrany, v rámci ktorého sa vlastné ustanovenia tejto smernice dopĺňajú s už existujúcimi pravidlami týkajúcimi sa určitých odvetví, ktoré upravuje právo Únie.

95.

Takýto všeobecný systém má „zabezpečiť vnútorný súlad medzi [smernicou 2005/29] a… právom [Únie], najmä v špecifických oblastiach, kde sa uplatňujú podrobné ustanovenia o nekalých obchodných praktikách“. ( 32 ) Pri výklade a uplatňovaní jedných aj druhých pravidiel sa preto musí dbať na súdržnosť a súlad.

96.

Vzhľadom na vyjadrenia účastníkov konania a so zreteľom na samotné formulácie vnútroštátneho súdu sa však zdá, že vzťah medzi uvedenými predpismi možno chápať iba ako rozpor a vylúčenie, akoby kľúč k režimu vzťahov medzi smernicou 2005/29 a inými právnymi predpismi spočíval výlučne v ustanovení článku 3 ods. 4 uvedenej smernice.

97.

Smernica 2005/29 skutočne odkazuje, a to na úkor vlastnej pôsobnosti, na „iné osobitné predpisy práva [Únie] upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík, akými sú napríklad požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľovi“. ( 33 ) Podľa môjho názoru však ide o krajné riešenie určené pre rovnako krajný prípad, v rámci ktorého nie sú vyčerpané všetky predpoklady nekonfliktnej koexistencie smernice 2005/29 a iných právnych predpisov Únie.

98.

V článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa zavádza pravidlo selektívneho odkazu zo strany smernice 2005/29 na uvedené (iné) ustanovenia práva Únie týkajúce sa veľmi špecifických aspektov, akými sú požiadavky na informácie voči spotrebiteľom. Navyše z hľadiska rozsahu ide o reštriktívny odkaz, pretože, ako sa v predmetnom ustanovení uvádza, striktne sa obmedzuje na „tieto osobitné aspekty“. Napokon tento odkaz predstavuje krajné opatrenie, pretože platí iba v prípade „rozporu“. Dalo by sa konštatovať, že týmto pravidlom sa normotvorca usiluje napraviť patológiu systému, a nie špecifikovať jeho fyziológiu.

99.

Pokiaľ ide o toto krajné opatrenie – pričom zdôrazňujem, že nejde o jediné a nemá ísť ani o typické riešenie –, a v súlade s obsahom odôvodnenia 10 smernice 2005/29 znenie článku 3 ods. 4 tejto smernice svedčí v prospech reštriktívneho výkladu odkazu tohto ustanovenia na „iné právne predpisy [Únie]“, ktoré môžu spočívať jedine v ustanoveniach „upravujú[cich] osobitné aspekty nekalých obchodných praktík“. ( 34 ) Smernica 2005/29 im ustupuje výlučne v rozsahu týkajúcom sa úpravy uvedených osobitných aspektov.

100.

Gramatické znenie článku 3 ods. 4 však podľa môjho názoru nie je jediným argumentom v prospech reštriktívneho výkladu odkazu na iné právne predpisy. Pridáva sa aj skutočnosť, že smernica 2005/29 zaviedla „vysokú spoločnú úroveň ochrany spotrebiteľa“, pričom k tomuto výsledku viedla „vysoká úroveň konvergencie dosiahnutá aproximáciou vnútroštátnych právnych predpisov prostredníctvom tejto smernice“. ( 35 ) Ako uviedol generálny advokát Saugmandsgaard Øe, ( 36 ) každé neuplatnenie ustanovení predmetnej smernice „je rizikom, že naruší záchrannú sieť stanovenú touto smernicou v prípade, že iné právne predpisy Únie – ktoré majú prednosť – nezabezpečia spotrebiteľom rovnako vysoký stupeň ochrany“. ( 37 )

101.

Odkaz uvedený v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 je preto potrebné prísne obmedziť na právne predpisy Únie upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík. Okrem toho sa má tento odkaz uplatniť iba v prípade rozporu osobitnej právnej úpravy s ustanoveniami samotnej smernice 2005/29, čo si vyžaduje podrobnú analýzu.

102.

Prostredníctvom štvrtej otázky má vnútroštátny súd v úmysle zistiť, či sa má zásada prednosti lex specialis uvedená v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 „vykladať ako zásada upravujúca vzťahy medzi systémami právnej úpravy…, alebo vzťahy medzi právnymi predpismi… alebo vzťahy medzi orgánmi zodpovednými za reguláciu a dohľad v príslušných odvetviach“. Rovnaká problematika, pokiaľ ide o podstatu veci, sa nastoľuje v tretej a siedmej otázke, hoci v každej z nich zo špecifického hľadiska. ( 38 )

103.

Zo spoločného výkladu odôvodnenia 10 a článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 podľa môjho názoru vyplýva, že zámerom normotvorcu Únie nebolo ani tak pôsobiť na úrovni určitého odvetvia, ale skôr postupovať na regulačnej úrovni a vo vzťahu ku všetkým odvetviam.

104.

Ako zdôraznila Komisia, na rozdiel od ustanovenia článku 3 ods. 9 smernice 2005/29 (na základe ktorého môžu členské štáty ukladať v oblasti finančných služieb a nehnuteľností náročnejšie povinnosti, než sú požiadavky stanovené smernicou v rozsahu svojej pôsobnosti), odsek 4 uvedeného článku sa vzťahuje výlučne na prípadné rozpory „medzi ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi [Únie] upravujúcimi osobitné aspekty nekalých obchodných praktík“. Ide preto o ustanovenie pôsobiace naprieč všetkými odvetviami hospodárskej činnosti, čo zodpovedá charakteru smernice, ktorej hlavným účelom je uplatniteľnosť na akúkoľvek nekalú obchodnú praktiku, bez ohľadu na dotknuté hospodárske odvetvie a v záujme najlepšej ochrany spotrebiteľa. ( 39 )

105.

Medzi „osobitné aspekty“, ktoré prípadne upravujú „iné právne predpisy [Únie]“, sa v odôvodnení 10 smernice 2005/29 uvádzajú „požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľovi“.

106.

V skutočnosti ide o veľmi osobitné otázky, ktoré môžu byť predmetom úpravy predpisov rôzneho druhu a nemusia byť nutne zahrnuté do regulačného rámca, ktorý by sa javil ako režim upravujúci konkrétne odvetvie činnosti. Preto neexistuje rozpor medzi všeobecným systémom ochrany spotrebiteľa, aký predstavuje smernica 2005/29, a rôznymi sektorovými úpravami ochrany spotrebiteľa, aká sa stanovuje, pokiaľ ide o prejednávanú vec, v smernici univerzálnej služby.

107.

Na to, aby sa neuplatnili ustanovenia smernice 2005/29, nie je nevyhnutné, aby existoval sektorový systém ochrany spotrebiteľa. Režim zavedený uvedenou smernicou totiž ako všeobecný systém neustupuje nijakému inému systému. Ustupujú jedine niektoré z jeho ustanovení a iba v rozsahu, v akom existujú iné ustanovenia (ktoré sú alebo nie sú súčasťou osobitného systému ochrany) upravujúce „osobitné aspekty nekalých obchodných praktík“, ktoré sú zároveň v rozpore so všeobecnou úpravou. S tým, že v konečnom dôsledku sa neuplatniteľnosť smernice 2005/29 v danom prípade obmedzuje výlučne na úpravu uvedených „osobitných aspektov“.

108.

„Osobitné aspekty“ podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa demonštratívne vymenúvajú v odôvodnení 10 tejto smernice, kde sa odkazuje na „požiadavky na informácie a pravidlá o spôsobe poskytovania informácií spotrebiteľov“. Články 20 a 21 smernice univerzálnej služby, na ktoré sa odvoláva vnútroštátny súd, sa skutočne týkajú informácií, ktoré je potrebné uvádzať v zmluvách uzatváraných s podnikmi poskytujúcimi pripojenie k verejnej komunikačnej sieti alebo k službám elektronickej komunikácie.

109.

Za týchto okolností sa domnievam, že ustanovenia smernice 2005/29 týkajúce sa informácií, ktoré je potrebné spotrebiteľovi všeobecne poskytovať, majú v odvetví služieb elektronickej komunikácie ustúpiť v prospech uplatnenia osobitných ustanovení smernice univerzálnej služby. Uvedené však platí iba v súvislosti s týmto aspektom, pričom to nemôže viesť k úplnému neuplatneniu smernice 2005/29, ktorej článok 3 ods. 4 obmedzuje, ako zdôrazňujem, neuplatnenie tejto smernice na „osobitné aspekty“ upravené inými predpismi. Navyše musí byť splnená ďalšia podmienka stanovená v uvedenom ustanovení – existencia rozporu medzi predpismi – ktorej sa budem ďalej venovať.

110.

Uvedené je v konečnom dôsledku podstatou výnimky podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29. ( 40 ) Prirodzene, opakujem, iba ak je zároveň splnená podmienka protikladného vzťahu medzi smernicou 2005/29 a ustanovením, ktoré by ju prípadne mohlo nahradiť.

111.

V konečnom dôsledku vzťah špeciality stanovený v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa týka predpisov alebo ustanovení, a nie sektorových regulačných režimov. Pokiaľ ide o ďalšie aspekty, tento vzťah sa netýka určenia správnych orgánov s právomocou uplatňovať príslušné právne predpisy, keďže rozdelenie právomocí medzi správne orgány alebo ich priznávanie týmto orgánom je úlohou členských štátov.

112.

Na základe predpokladu, že ide výlučne o vzťahy medzi právnymi predpismi, treba spresniť, ktoré predpisy sú tým dotknuté.

113.

Vnútroštátny súd žiada v šiestej otázke o vysvetlenie, či sa odkaz na „iné právne predpisy [Únie]“ podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 týka iba „ustanovení uvedených v nariadeniach a smerniciach Únie a… predpisov, ktorými sa uvedené ustanovenia priamo preberajú, alebo daný pojem zahŕňa aj zákonné a podzákonné ustanovenia, ktorými sa vykonávajú zásady práva Únie“.

114.

Článok 3 ods. 4 smernice 2005/29 sa pôvodne vzťahoval na možný rozpor medzi „ustanoveniami tejto smernice a inými právnymi predpismi Spoločenstva“ (dnes predpismi „Únie“).

115.

V užšom zmysle sú právne predpisy Spoločenstva alebo Únie predpisy prijímané inštitúciami Únie, t. j. právne akty vymenované v článku 288 ZFEÚ. Domnievam sa preto, že nie je vhodné zahŕňať do tejto kategórie vnútroštátne predpisy ani „zákonné a podzákonné ustanovenia, ktorými sa vykonávajú zásady práva Únie“, ( 41 ) na ktoré odkazuje Consiglio di Stato (Štátna rada), ani vnútroštátne predpisy, ktorými sa smernice prebrali.

116.

Talianska vláda však poukazuje na možnosť širšieho výkladu článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, na základe ktorého by sa pôsobnosť tohto ustanovenia vzťahovala na vnútroštátne predpisy, ktorými sa preberajú predpisy Únie. Niektorí účastníci konania ( 42 ) v rovnakom zmysle poznamenali, že úlohou NRO je vypracovať veľmi podrobnú sektorovú úpravu, ktorej uplatnenie by smernica 2005/29 vylučovala, pokiaľ by sa nepovažovala za súčasť pojmu „iné právne predpisy [Únie]“.

117.

Výklad, ktorý navrhujem (a ktorý podľa mňa priamo vyplýva z článku 3 ods. 4 smernice 2005/29), je podľa môjho názoru zlučiteľný s obavami, ktoré vyjadrili talianska vláda a ďalší účastníci konania.

118.

Vyčerpávajúci charakter harmonizácie vykonanej smernicou 2005/29 totiž potvrdil Súdny dvor, podľa ktorého uvedená smernica „pristupuje k úplnej harmonizácii [pravidiel týkajúcich sa nekalých obchodných praktík podnikateľov voči spotrebiteľom]“, s tým dôsledkom, že „členské štáty nemôžu prijať prísnejšie opatrenia ako tie, ktoré sú definované v smernici, a to ani s cieľom zabezpečiť vyššiu úroveň ochrany spotrebiteľov“. ( 43 )

119.

Uvedený vyčerpávajúci charakter však neznamená, že sa zásadne neuplatnia všetky vnútroštátne právne predpisy upravujúce osobitné aspekty nekalých obchodných praktík podrobnejším spôsobom, než ich upravuje smernica 2005/29. Na zabezpečenie uplatniteľnosti takýchto podrobnejších vnútroštátnych predpisov nie je nevyhnutné, aby sa zaradili do kategórie „právne predpisy Únie“. Stačí identifikovať (sektorovú) smernicu, z ktorej vychádzajú, a preskúmať, či má táto smernica prednosť pred smernicou 2005/29, a to na základe skutočnosti, že v danom prípade sú splnené podmienky podľa článku 3 ods. 4 smernice 2005/29.

120.

Inými slovami, v prípadoch, keď právo Únie umožňuje členským štátom upraviť osobitné aspekty nekalých obchodných praktík prísnejším spôsobom, ako ich upravuje smernica 2005/29, neuplatnenie tejto smernice nebude dôsledkom vnútroštátnej právnej úpravy prijatej na základe uvedenej možnosti, ale základom tohto neuplatnenia bude (sektorová) smernica, ktorá to umožňuje.

121.

Existencia iných právnych predpisov Únie upravujúcich osobitné aspekty nekalých obchodných praktík sama osebe nepostačuje na to, aby sa smernica 2005/29 neuplatnila v prospech takýchto iných legislatívnych ustanovení. Rovnako je absolútne nevyhnutné, aby medzi týmito inými ustanoveniami a ustanoveniami smernice nastal „rozpor“. ( 44 )

122.

Zámerom vnútroštátneho súdu je zistiť, či pojem rozpor uvedený v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29 znamená „podstatný protiklad“ medzi ustanoveniami dotknutých právnych predpisov, alebo naopak postačuje, ak tieto predpisy stanovujú „nerovnakú právnu úpravu“. Inými slovami, či sa uvedený pojem týka neprekonateľného regulačného rozporu alebo jednoduchého súbehu predpisov.

123.

V rámci diskusie o tomto aspekte sa s cieľom odkázať na vzťah medzi legislatívnymi ustanoveniami použili (niekedy až na hranici slovičkárenia) veľmi odlišné pojmy: okrem vyššie citovaných výrazov protiklad a súbeh sa uviedli pojmy ako kolízia, juxtapozícia, prekrytie, koexistencia a iné, viac či menej podobné výrazy.

124.

Výraz („rozpor“) zvolený normotvorcom Únie, označuje podľa môjho názoru vzťah medzi dotknutými ustanoveniami, ktorý prekračuje rámec obyčajnej nerovnakosti alebo jednoduchého rozdielu. Konštatovať, že dve skutočnosti sú v rozpore, samozrejme znamená tvrdiť, že medzi nimi existuje nezhoda, ale rovnako to znamená, že ide o nezhodu, ktorú nemožno prekonať prostredníctvom zjednocujúceho vzorca umožňujúceho koexistenciu oboch dotknutých skutočností bez potreby skresliť ich vzájomnú odlišnosť.

125.

Že práve vyššie uvedená úvaha zodpovedá významu, ktorý smernica 2005/29 prikladá pojmu „rozpor“, vyplýva z riešenia zvoleného normotvorcom Únie: nerozhodol sa pre zjednocujúci výklad odporujúcich si predpisov, ale zvolil jasnú a jednoduchú prednosť ustanovení, ktoré pri splnení vyššie uvedených podmienok odporujú ustanoveniam smernice 2005/29.

126.

V súlade s návrhom generálneho advokáta Saugmandsgaard Øe ( 45 ) sa preto domnievam, že k rozporu, na aký sa odkazuje v článku 3 ods. 4 smernice 2005/29, dochádza iba v prípade, keď ustanovenia práva Únie, odlišné od smernice 2005/29, ukladajú v rámci právnej úpravy osobitných aspektov nekalých obchodných praktík, akými sú napríklad informácie, ktoré sa majú poskytovať spotrebiteľom, obchodníkom povinnosti, ktoré sú nezlučiteľné s povinnosťami stanovenými v uvedenej smernici, a to bez akejkoľvek miery voľnej úvahy pre dotknutých obchodníkov.

127.

Pokiaľ by sa smernica 2005/29 vzťahovala na sporné konanie telefónnych operátorov, a to z dôvodu, že dotknuté správanie by patrilo medzi nekalé obchodné praktiky typizované v jednom z vyššie uvedených ustanovení (s čím nesúhlasím), domnievam sa, že v prejednávanej veci by neboli splnené podmienky podľa článku 3 ods. 4 uvedenej smernice 2005/29 potrebné na to, aby ustanovenia tejto smernice ustúpili iným právnym predpisom Únie upravujúcim osobitné aspekty nekalých obchodných praktík.

128.

Súhlasím s Komisiou, pokiaľ ide o skutočnosť, že za daných okolností by bolo možné súbežne uplatniť smernicu 2005/29 a smernicu univerzálnej služby. Kým smernica 2005/29 kvalifikuje žiadosť o platbu za „zotrvačný predaj“ ako za každých okolností nekalú obchodnú praktiku, smernica univerzálnej služby (články 20 a 21) špecifikuje informácie, ktoré sú podniky pôsobiace v oblasti služieb elektronickej komunikácie povinné poskytnúť spotrebiteľom, pričom však zotrvačný predaj, ktorý je predmetom diskusie v prejednávanej veci, nekvalifikuje ako nedovolené konanie.

129.

Z tohto dôvodu nejde podľa môjho názoru o rozpor medzi dvoma uvedenými smernicami, ale skôr o prípad, v ktorom je potrebné obe tieto smernice uplatniť spoločne, pretože na overenie toho, či o poskytnutie služby spotrebiteľ požiadal alebo či ide o zotrvačný predaj (smernica 2005/29), je potrebné okrem iného preskúmať, či informácie poskytnuté tomuto spotrebiteľovi zodpovedajú požiadavkám, ktoré vo vzťahu k obchodníkom ukladá smernica univerzálnej služby.

130.

S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti navrhujem Súdnemu dvoru, aby šiestemu senátu Consiglio di Stato (Štátna rada, Taliansko) odpovedal takto: