1.

Článok 3 písm. u) smernice 2003/87/ES Európskeho parlamentu a Rady z 13. októbra 2003, o vytvorení systému obchodovania s emisnými kvótami skleníkových plynov v spoločenstve, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 96/61/ES, zmenená smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/29/ES z 23. apríla 2009, sa má vykladať v tom zmysle, že zariadenie, ako je predmetné zariadenie vo veci samej, ktoré v rámci svojej činnosti „spaľovania palív v zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 [megawattov (MW)]“ v zmysle prílohy I uvedenej smernice vyrába elektrickú energiu určenú hlavne pre svoje vlastné potreby, sa má považovať za „výrobcu elektrickej energie“ v zmysle tohto ustanovenia, pokiaľ toto zariadenie jednak súčasne vykonáva výrobnú činnosť, na ktorú sa uvedená príloha nevzťahuje, a jednak nepretržite poskytuje za odplatu malú časť vyrobenej elektrickej energie do verejnej elektrickej siete, na ktorú musí byť toto zariadenie z technických dôvodov neustále pripojené.

2.

Článok 3 písm. c) rozhodnutia Komisie 2011/278/EÚ z 27. apríla 2011, ktorým sa ustanovujú prechodné pravidlá harmonizácie bezodplatného prideľovania emisných kvót podľa článku 10a smernice 2003/87, platné v celej Únii, sa má vykladať v tom zmysle, že zariadenie, ako je predmetné zariadenie vo veci samej, v prípade, že sa má považovať za „výrobcu elektrickej energie“ v zmysle článku 3 písm. u) smernice 2003/87, nemá nárok na pridelenie bezodplatných emisných kvót na teplo vyrobené v rámci svojej činnosti „spaľovania palív v zariadeniach s celkovým menovitým tepelným príkonom väčším ako 20 MW“ uvedenej v prílohe I tejto smernice, ak sa toto teplo používa na iné činnosti ako na výrobu elektrickej energie, pokiaľ také zariadenie nespĺňa podmienky stanovené v článku 10a ods.4 a 8 uvedenej smernice.