1.

Článok 52 prvý odsek smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany sa má vykladať v tom zmysle, že umožňuje členskému štátu stanoviť okamžité uplatňovanie vnútroštátneho ustanovenia, ktorým sa preberá odsek 2 písm. a) článku 33 tejto smernice, na žiadosti o azyl, o ktorých ešte nebolo s konečnou platnosťou rozhodnuté a ktoré boli podané pred 20. júlom 2015 a pred nadobudnutím účinnosti tohto vnútroštátneho ustanovenia. Tento článok 52 prvý pododsek s prihliadnutím najmä na uvedený článok 33, naopak, však bráni takémuto okamžitému uplatneniu v situácii, v ktorej tak žiadosť o azyl, ako aj dožiadanie o prijatie späť boli podané pred nadobudnutím účinnosti smernice 2013/32 a v súlade s článkom 49 nariadenia (EÚ) č. 604/2013 Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov, v plnom rozsahu ešte patria do pôsobnosti nariadenia Rady (ES) č. 343/2003 z 18. februára 2003 ustanovujúce kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o azyl podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny v jednom z členských štátov.

2.

V takej situácii, o akú ide vo veciach C-297/17, C-318/17 a C-319/17, sa má článok 33 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že umožňuje členským štátom zamietnuť žiadosť o azyl ako neprípustnú podľa odseku 2 písm. a) tohto článku 33 bez toho, aby tieto štáty museli prioritne uplatniť konania týkajúce sa prevzatia alebo prijatia späť upravené v nariadení č. 604/2013.

3.

Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát využil možnosť ponúkanú týmto ustanovením zamietnuť žiadosť o priznanie postavenia utečenca ako neprípustnú z dôvodu, že žiadateľovi už bola priznaná doplnková ochrana iným členským štátom, ak predvídateľné životné podmienky, ktorým bude uvedený žiadateľ vystavený ako osoba požívajúca doplnkovú ochranu v tomto inom členskom štáte, ho nevystavujú vážnemu riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie. Okolnosť, že osoby požívajúce takúto doplnkovú ochranu nedostávajú v uvedenom členskom štáte nijaké peňažné dávky na pokrytie životných potrieb alebo takéto dávky síce dostávajú, no ich výška je oveľa nižšia než výška takýchto dávok v iných členských štátoch, avšak nezaobchádza sa s nimi v tomto ohľade inak ako so štátnymi príslušníkmi tohto členského štátu, môže viesť k záveru, že tento žiadateľ v ňom bude vystavený takémuto riziku len v prípade, že by táto okolnosť mala za následok, že by sa tento žiadateľ vzhľadom na svoju mimoriadnu zraniteľnosť, nezávisle od svojej vôle a svojho osobného výberu ocitol v situácii ťažkej materiálnej deprivácie.

Článok 33 ods. 2 písm. a) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni, aby členský štát využil túto istú možnosť v prípade, že azylové konanie v inom členskom štáte, ktorý priznal žiadateľovi doplnkovú ochranu, vedie bez skutočného posúdenia k systematickému zamietaniu priznávania postavenia utečenca žiadateľom o medzinárodnú ochranu, ktorí spĺňajú podmienky stanovené v kapitolách II a III smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany.