1

Dňa 19. septembra 2011 podal žalobca, PJ, prihlášku ochrannej známky Európskej únie na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) podľa nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1), zmeneného [nahradeného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)].

2

Prihlasovanou ochrannou známkou je slovné označenie Erdmann & Rossi.

3

Výrobky a služby uvedené v prihláške patria do tried 12, 37 a 42 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení výrobkov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú podľa jednotlivých tried nasledujúcemu opisu:

4

Ochranná známka bola zapísaná 3. februára 2012 pod číslom 010310481.

5

Dňa 26. marca 2014 vedľajší účastník konania, Erdmann & Rossi GmbH, podal návrh na vyhlásenie neplatnosti napadnutej ochrannej známky na základe článku 52 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 59 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 2017/1001).

6

Zrušovacie oddelenie rozhodnutím z 29. júna 2015 zamietlo návrh na vyhlásenie neplatnosti v celom rozsahu.

7

Dňa 18. augusta 2015 podal vedľajší účastník konania proti rozhodnutiu zrušovacieho oddelenia odvolanie na EUIPO na základe článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 66 až 71 nariadenia 2017/1001).

8

Štvrtý odvolací senát EUIPO svojím rozhodnutím z 18. júla 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolaniu vyhovel a rozhodnutie zrušovacieho oddelenia zrušil.

9

Žalobca návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 14. septembra 2016 podal žalobu, na základe ktorej sa začalo toto konanie. Žaloba bola podpísaná pánom S. ako advokátom.

10

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu v ten istý deň žalobca požiadal o anonymitu a dôvernosť niektorých údajov vo vzťahu k verejnosti v súlade s článkom 66 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu.

11

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. októbra 2016 žalobca informoval Všeobecný súd, že v nadväznosti na podanie žiadosti o anonymitu a vynechanie niektorých údajov vo vzťahu k verejnosti zo 14. septembra 2016 EUIPO dočasne, až do prijatia právoplatného rozhodnutia Súdneho dvora, zneprístupnil na svojej internetovej stránke napadnuté rozhodnutie, ako aj všetku korešpondenciu, ktorú účastníci konania predložili zrušovaciemu oddeleniu a odvolaciemu senátu.

12

Rozhodnutím z 28. októbra 2016 Všeobecný súd vyhovel žiadosti žalobcu o vynechanie jeho mena a adresy v uverejnených informáciách týkajúcich sa veci a nahradenia jeho mena sledom písmen „PJ“.

13

Rozhodnutím z 24. januára 2017 a v nadväznosti na odpoveď žalobcu na písomnú otázku položenú Všeobecným súdom tento súd zamietol žiadosť žalobcu o zachovanie dôvernosti niektorých údajov vo vzťahu k verejnosti.

14

Dňa 28. marca 2017 vedľajší účastník konania podal Všeobecnému súdu vyjadrenie.

15

Samostatným podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 31. marca 2017 EUIPO vzniesol námietku neprípustnosti na základe článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku.

16

Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 3. apríla 2017 a zaradeným do spisu rozhodnutím predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu zo 17. mája 2017 EUIPO informoval Všeobecný súd, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná 28. februára 2017 v registri EUIPO v prospech nového majiteľa, t. j. „[X] [GmbH & Co. KG]“. Z príloh k tomuto listu vyplýva, že zapísanie bolo predmetom opravy zo strany EUIPO a že ochranná známka bola zapísaná 1. marca 2017 v prospech iného majiteľa, teda „[Y]‑GmbH“.

17

Listom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 8. mája 2017 a zaradeným do spisu rozhodnutím predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu z 18. mája 2017 žalobca okrem iného požiadal o prijatie opatrenia na zabezpečenie priebehu konania podľa článku 89 ods. 3 písm. c) a d) rokovacieho poriadku s cieľom objasniť podozrenia z manipulácie so správnym spisom a v súlade s článkom 69 písm. d) rokovacieho poriadku o prerušenie tohto konania až do ukončenia trestného vyšetrovania vedeného proti zamestnancom EUIPO.

18

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. mája 2017 EUIPO predložil na podporu svojej námietky neprípustnosti nové návrhy na vykonanie dôkazov podľa článku 85 ods. 3 rokovacieho poriadku.

19

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 23. mája 2017 zástupca žalobcu, advokát S., podal podľa článku 174 rokovacieho poriadku návrh na zámenu účastníka konania [Y]‑GmbH (ďalej len „navrhovateľka zámeny“) namiesto žalobcu. Dňa 1. júna 2017 Všeobecný súd vyzval účastníkov konania, aby predložili svoje pripomienky k uvedenému návrhu na zámenu podľa článku 176 ods. 2 rokovacieho poriadku.

20

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 24. mája 2017 žalobca podal svoje pripomienky k námietke neprípustnosti vznesenej EUIPO.

21

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 2. júna 2017 vedľajší účastník konania podal svoje pripomienky k listom EUIPO z 3. apríla 2017 a žalobcu z 8. mája 2017.

22

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 7. júna 2017 žalobca predložil svoje pripomienky k listu EUIPO z 3. apríla 2017. Žalobca predovšetkým tvrdí, že jeho právo byť vypočutý, ako aj zásada spravodlivého konania ukladajú, že mu má byť poskytnutá možnosť odpovedať na vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania k žalobe z 28. marca 2017.

23

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 9. a 15. júna 2017 vedľajší účastník konania a EUIPO uviedli, že návrh na zámenu účastníka konania musí byť zamietnutý ako neprípustný.

24

Rozhodnutím predsedu štvrtej komory Všeobecného súdu zo 14. júna 2017 nové návrhy dôkazov, ktoré EUIPO predložil listom z 23. mája 2017 (pozri bod 18 vyššie), boli zaradené do spisu a stanovila sa lehota, v súlade s článkom 85 ods. 4 rokovacieho poriadku, aby žalobca a vedľajší účastník konania mohli zaujať stanovisko k týmto novým návrhom dôkazov, čo v stanovenej lehote vykonali 28. a 20. júna 2017.

25

Podaním doručeným do kancelárie Všeobecného súdu 20. júla 2017 žalobca zopakoval svoju žiadosť z 8. mája 2017 o prerušenie konania podľa článku 69 písm. d) rokovacieho poriadku.

26

Podaniami doručenými do kancelárie Všeobecného súdu 14. a 21. augusta 2017 EUIPO a vedľajší účastník konania predložili svoje pripomienky k návrhu na prerušenie konania, pričom navrhovali, aby tento návrh bol zamietnutý.

27

Rozhodnutím z 9. októbra 2017 Všeobecný súd zamietol návrh na prerušenie konania podaný žalobcom.

28

Žalobca v žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:

29

V námietke neprípustnosti EUIPO v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

30

Žalobca vo svojich pripomienkach k námietke neprípustnosti v podstate navrhuje, aby Všeobecný súd:

31

Vedľajší účastník konania vo svojom vyjadrení k žalobe navrhuje, aby Všeobecný súd:

32

Podľa článku 130 ods. 1 rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd, ak o to niektorý účastník konania požiada, rozhodnúť o neprípustnosti bez prejednania veci samej. Podľa článku 130 ods. 6 uvedeného rokovacieho poriadku môže Všeobecný súd rozhodnúť, že začne ústnu časť konania o námietke neprípustnosti.

33

V prejednávanej veci sa Všeobecný súd považuje za dostatočne oboznámený so spisovým materiálom a prijme rozhodnutie bez začatia ústnej časti konania.

34

Pred preskúmaním prípustnosti tejto žaloby a návrhu na zámenu účastníka konania je potrebné rozhodnúť o návrhoch žalobcu smerujúcich k tomu, aby Všeobecný súd zamietol ako námietku neprípustnosti z 31. marca 2017, tak aj návrhy dôkazov z 23. mája 2017 ako neprípustné.

35

Žalobca vznáša prekážku konania námietky neprípustnosti EUIPO z dôvodu, že je oneskorená. Konkrétnejšie tvrdí, že na jednej strane EUIPO nedodržal lehotu dvoch mesiacov stanovenú v článku 81 ods. 1 rokovacieho poriadku a na druhej strane poskytnutie desaťdňovej lehoty zohľadňujúcej vzdialenosť stanovenej v článku 60 toho istého poriadku nie je uplatniteľné v rámci zasielania prostredníctvom aplikácie e‑Curia.

36

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že ako vyplýva z článku 81 v spojení s článkom 130 ods. 1 rokovacieho poriadku, námietka neprípustnosti vznesená žalovaným musí byť podaná samostatným podaním v lehote dvoch mesiacov od doručenia žaloby. V súlade s článkom 60 rokovacieho poriadku sa táto lehota predlžuje o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť [uznesenie z 23. marca 2017, Gollnisch/Parlament, T‑624/16, neuverejnené, EU:T:2017:243, bod 32].

37

Okrem toho rozhodnutím zo 14. septembra 2011 o podávaní a doručovaní procesných písomností prostredníctvom aplikácie e‑Curia (Ú. v. EÚ C 289, 2011, s. 9) Všeobecný súd zaviedol spôsob podávania a doručovania procesných písomností elektronickými prostriedkami. Podľa článku 7 druhého odseku prvej vety tohto rozhodnutia procesná písomnosť je doručená v okamihu, keď adresát požiada o prístup k tejto písomnosti.

38

V prejednávanej veci bola správa zaslaná EUIPO prostredníctvom aplikácie e‑Curia 24. januára 2017 a keďže tento orgán požiadal o prístup k žalobe 26. januára 2017, lehota na podanie námietky neprípustnosti uplynula 5. apríla 2017.

39

Z toho vyplýva, že keďže námietka neprípustnosti EUIPO bola predložená samostatným podaním do kancelárie Všeobecného súdu 31. marca 2017, bola predložená v lehote.

40

Tento záver nemožno spochybniť tvrdením žalobcu, podľa ktorého lehota zohľadňujúca vzdialenosť nie je uplatniteľná v prejednávanej veci z dôvodu, že zásada rovnosti zaobchádzania vyžaduje, aby sa článok 73 ods. 3 rokovacieho poriadku, ktorý stanovuje, že uvedená lehota sa neuplatní, ak bol originál aktu pred jeho doručením do kancelárie Všeobecného súdu zaslaný faxom, analogicky uplatnil na podanie procesnej písomnosti prostredníctvom aplikácie e‑Curia. Na rozdiel od toho, čo tvrdí žalobca, desaťdňová lehota zohľadňujúca vzdialenosť stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku sa vzťahuje na všetky procesné lehoty uvedené v zmluvách, v Štatúte Súdneho dvora Európskej únie a v jeho rokovacom poriadku, a bez ohľadu na spôsob podania procesnej písomnosti (v papierovej podobe alebo prostredníctvom aplikácie e‑Curia). Ak nie je stanovené inak v rokovacom poriadku, pokiaľ ide o podanie procesnej písomnosti prostredníctvom aplikácie e‑Curia, je nutné konštatovať, že lehota zohľadňujúca vzdialenosť stanovená v článku 60 rokovacieho poriadku sa uplatňuje na podanie námietky neprípustnosti prostredníctvom aplikácie e‑Curia (pozri v tomto zmysle uznesenie z 23. marca 2017, Gollnisch/Parlament, T‑624/16, neuverejnené, EU:T:2017:243, body 32 a 33).

41

Napokon je potrebné zamietnuť ako nedôvodné tvrdenie žalobcu, podľa ktorého sa podanie námietky neprípustnosti vznesenej EUIPO neuskutočnilo v súlade s článkom 5 rozhodnutia Všeobecného súdu zo 14. septembra 2011 o podávaní a doručovaní procesných písomností prostredníctvom aplikácie e‑Curia. Z titulnej strany námietky neprípustnosti, ktorá bola doručená účastníkom konania, totiž jasne vyplýva, že podanie 31. marca 2017 potvrdil prostredníctvom aplikácie e‑Curia zástupca EUIPO, pani A. Söder. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, podľa ktorého „nevyplýva zo skúmania spisu zo strany [zástupcu žalobcu] 26. [apríla] 2017, že pri podaní z 31. marca 2017 boli použité prihlasovacie meno a heslo pani [A. Söder]“, je potrebné konštatovať, že je technicky nemožné, aby zástupca účastníka konania sám overil, či a kedy zástupca druhého účastníka konania použil svoje prihlasovacie meno alebo svoje heslo v aplikácii e‑Curia.

42

Z toho vyplýva, že námietku žalobcu je potrebné zamietnuť.

43

Žalobca sa dovoláva neprípustnosti návrhov na vykonanie dôkazov, ktoré EUIPO listom z 23. mája 2017 predložil na podporu svojej námietky neprípustnosti. Ide o list, ktorý vedľajší účastník konania zaslal EUIPO 11. mája 2017 a ktorý obsahuje výpis z Gemeinsames Registerportal der Länder (Spoločný registračný portál nemeckých spolkových krajín), ktorý ponúka za poplatok prístup do všetkých obchodných registrov všetkých nemeckých spolkových krajín. Podľa EUIPO sa tento výpis snaží preukázať, že na jednej strane žalobca je oprávnený zastupovať advokátsku kanceláriu [Z.] a uzatvárať právne úkony s ním a na druhej strane, že advokát, ktorého žalobca splnomocnil v rámci konania pred Všeobecným súdom, a to advokát S., nie je spoločníkom uvedenej advokátskej kancelárie. Preto je zrejmé, že existuje pracovná zmluva, a teda vzťah zamestnávateľ – zamestnanec medzi advokátskou kanceláriou a advokátom S.

44

Podľa žalobcu EUIPO si mohol a mal overiť informáciu v tomto registri na to, aby ju predložil ako dôkaz pri podávaní námietky neprípustnosti, keďže na jednej strane predložený výpis z registra existuje od roku 2013 a na druhej strane EUIPO pri viacerých príležitostiach vo svojej námietke neprípustnosti vyhlásil, že predmetná advokátska kancelária pôsobila ako občianske profesijné združenie.

45

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 85 ods. 1 a 3 rokovacieho poriadku sa dôkazy a návrhy dôkazov predkladajú v rámci prvej výmeny vyjadrení, pričom hlavní účastníci konania môžu výnimočne predložiť dôkazy pred skončením ústnej časti konania pod podmienkou, že omeškanie s ich predložením je odôvodnené.

46

V prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že EUIPO predložil výpis uvedený v bode 43 vyššie 23. mája 2017, t. j. takmer dva mesiace po podaní námietky neprípustnosti z 31. marca 2017. Toto oneskorené predloženie zo strany EUIPO je však spôsobené skutočnosťou, že po prvé list obsahujúci tento výpis jej bol doručený vedľajším účastníkom konania 11. mája 2017, po druhé EUIPO nemal prístup do spoločného registračného portálu nemeckých spolkových krajín a po tretie takýto prístup za poplatok nie je odôvodnený z hľadiska činností EUIPO.

47

Preto oneskorené predloženie nových dôkazov je odôvodnené, a preto prípustné. V každom prípade je potrebné pripomenúť, že otázka zastupovania žalobcu je dôvodom verejného poriadku (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C‑573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, bod 20), a môže z tohto dôvodu, a podľa článku 129 rokovacieho poriadku, byť bez návrhu kedykoľvek preskúmaná Všeobecným súdom.

48

Vo svojej námietke neprípustnosti EUIPO v podstate tvrdí, že žalobca nie je riadne zastúpený advokátom v zmysle článku 51 ods. 1 rokovacieho poriadku v spojení s článkom 19 tretím pododsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a že žaloba nespĺňa požiadavky stanovené v článku 73 ods. 1 rokovacieho poriadku.

49

Na podporu svojej námietky neprípustnosti EUIPO uvádza dva dôvody neprípustnosti založené po prvé na skutočnosti, že žalobca tým, že dal advokátskej kancelárii [Z.], ktorej je spoločníkom, všeobecnú plnú moc na zastupovanie, poveruje nevyhnutne sám seba, a po druhé na skutočnosti, že zástupca, ktorý podpísal a podal žalobu, advokát S., bol zamestnaný v tejto advokátskej kancelárii a nemôže splniť požiadavku nestrannosti, ktorá vyplýva zo štatútu Súdneho dvora Európskej únie a Rokovacieho poriadku, keďže de facto závisí od žalobcu, ktorý ako spoločník a súčasne konateľ tejto kancelárie má vo vzťahu k nemu riadiacu právomoc.

50

Žalobca spochybňuje tvrdenie EUIPO. Podľa žalobcu ani podmienky existencie „samozastupovania“ z jeho strany, ani podmienky nedostatku nezávislosti jeho zástupcu nie sú v prejednávanej veci splnené.

51

Je potrebné pripomenúť, že podľa článku 19 tretieho a štvrtého pododseku a článku 21 prvého odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie uplatniteľného na konanie pred Všeobecným súdom v súlade s článkom 53 prvým pododsekom tohto štatútu, ako aj podľa článku 73 ods. 1 prvého pododseku rokovacieho poriadku Všeobecného súdu účastníci konania, ktorí nie sú členskými štátmi alebo orgánmi Európskej únie, Dozorným úradom Európskeho združenia voľného obchodu (EZVO) alebo štátmi, ktoré sú zmluvnými stranami Dohody o Európskom hospodárskom priestore (EHP), musia byť zastúpení advokátom, ktorý má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo iného štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP. Navyše návrh musí obsahovať meno a bydlisko žalobcu a označenie podpísaného. Napokon originál každého podania musí byť podpísaný splnomocneným zástupcom alebo advokátom účastníka konania.

52

Podľa ustálenej judikatúry z vyššie uvedených ustanovení, a najmä z použitia výrazu „zastupovať“ v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že na účely podania žaloby na Všeobecný súd „účastník konania“ v zmysle tohto článku, bez ohľadu na jeho postavenie, nie je oprávnený konať sám, ale musí využiť služby tretej osoby, ktorá má oprávnenie vystupovať pred súdom členského štátu alebo štátu, ktorý je zmluvnou stranou Dohody o EHP (pozri uznesenie z 20. júla 2016, PITEE/Komisia, T‑674/15, neuverejnené, EU:T:2016:444, bod 8 a citovanú judikatúru).

53

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že koncepcia úlohy advokáta v právnom poriadku Únie, ktorá vychádza z právnych zvyklostí spoločných pre členské štáty a o ktorú sa opiera článok 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, je koncepciou spolupracovníka spravodlivosti, ktorý má poskytnúť svojmu klientovi úplne nestranne a v záujme spravodlivosti všetku právnu pomoc, ktorú jeho klient potrebuje (pozri uznesenie zo 16. septembra 2016, Salavrakos/Parlament, T‑396/16, neuverejnené, EU:T:2016:588, bod 9 a citovanú judikatúru). Táto pomoc je poskytovaná advokátom, ktorý je štrukturálne, hierarchicky a funkčne treťou osobou vo vzťahu k osobe, ktorej je určená táto pomoc (rozsudok zo 17. septembra 2007, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia, T‑125/03 a T‑253/03, EU:T:2007:287, bod 168). Tento výklad požiadavky nestrannosti advokáta je relevantný v rámci zastupovania pred súdmi Únie [pozri v tomto zmysle uznesenie z 9. novembra 2011, Glaxo Group/ÚHVT – Farmodiética (ADVANCE), T‑243/11, neuverejnené, EU:T:2011:649, bod 16].

54

Podľa judikatúry požiadavka nestrannosti advokáta predpokladá neexistenciu akéhokoľvek pracovnoprávneho vzťahu medzi advokátom a jeho klientom. Pojem nestrannosť advokáta sa totiž definuje nielen pozitívne, teda odvolaním sa na profesijnú disciplínu, ale aj negatívne, teda neexistenciou pracovnoprávneho vzťahu (pozri rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej a Poľsko/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 24 a citovanú judikatúru).

55

Tento prístup sa rovnako uplatní v situácii, v ktorej je advokát zamestnaný subjektom spojeným s účastníkom konania, ktorého zastupuje (rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia,C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 25), alebo ak je advokát so žalobcom viazaný zmluvou podľa občianskeho práva.

56

Tiež sa rozhodlo, že advokát účastníka konania v zmysle článku 19 tretieho pododseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie by nemal udržiavať osobný vzťah s predmetom daného prípadu alebo byť závislý od klienta v takom rozsahu, že by nebol schopný plniť svoju základnú úlohu spolupracovníka spravodlivosti najvhodnejším spôsobom. Všeobecný súd konkrétne dospel k záveru, že hospodárske alebo štrukturálne väzby, ktoré má zástupca so svojím klientom, nesmú mať za následok zámenu záujmov klienta s osobnými záujmami jeho zástupcu (uznesenie zo 6. septembra 2011, ClientEarth/Rada, T‑452/10, neuverejnené, EU:T:2011:420, bod 20).

57

Požiadavka vyplývajúca z práva Únie pre neprivilegovaných účastníkov konania, aby boli zastupovaní v konaní pred Všeobecným súdom treťou nezávislou stranou, nemôže byť vnímaná ako požiadavka smerujúca len k vylúčeniu zastupovania zamestnancov zastúpeného alebo osôb, ktoré sú od zastúpeného hospodársky závislé (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. septembra 2013, ClientEarth/Rada, C‑573/11 P, neuverejnené, EU:C:2013:564, bod 13). Ide o všeobecnejšiu požiadavku, ktorej dodržiavanie treba posudzovať v jednotlivom prípade (uznesenie z 20. novembra 2017, BikeWorld/Komisia, T‑702/15, EU:T:2017:834, bod 35).

58

Práve vo svetle týchto zásad je potrebné skúmať námietku neprípustnosti vznesenú EUIPO.

59

Po prvé, pokiaľ ide o prvú námietku neprípustnosti vznesenú EUIPO uvádzajúcu údajné „samozastupovanie“, je nutné konštatovať, že zástupca, ktorý podpísal a podal prostredníctvom aplikácie e‑Curia návrh na začatie konania, je advokát S., a nie žalobca. Z toho vyplýva, že prvý dôvod neprípustnosti, ktorý uvádza EUIPO, sa musí zamietnuť ako nedôvodný.

60

Toto konštatovanie nemôže spochybniť ani tvrdenie EUIPO, podľa ktorého žalobca dal advokátskej kancelárii [Z.], ktorej je jedným z dvoch zakladajúcich spoločníkov, plnú moc na všeobecné zastupovanie, ktorou je v skutočnosti funkčné samozastupovanie. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že článok 51 ods. 3 rokovacieho poriadku uvádza, že advokáti sú povinní, v prípade, že účastníkom konania, ktorého zastupujú, je právnická osoba založená podľa súkromného práva, uložiť v kancelárii Všeobecného súdu splnomocnenie udelené touto osobou. Táto požiadavka sa neuplatňuje v prípade, ak je žalobcom fyzická osoba, ako je tomu v prejednávanej veci. Preto skutočnosť, že žalobca poveril advokátsku kanceláriu [Z.], nemá nijaký vplyv na posúdenie údajného samozastupovania.

61

Po druhé, pokiaľ ide o druhú prekážku konania vznesenú EUIPO, ktoré sa týka otázky, či advokát S. je v pozícii poskytnúť žalobcovi právnu pomoc „úplne nestranne“, je potrebné skúmať, či väzby, ktoré advokát S. udržiava so žalobcom, sú v súlade s požiadavkami uplatniteľnými sa zastúpenie neprivilegovaných účastníkov konania pred súdmi Únie.

62

V tejto súvislosti je nesporné, že žalobca je jedným zo spoluzakladateľov advokátskej kancelárie [Z.] a jedným z jej dvoch spoločníkov. Okrem toho zo spisu, a najmä zo záhlavia použitého na podanie žaloby, ako aj z internetovej stránky kancelárie vyplýva, že advokát S. nie je spoločníkom v advokátskej kancelárii [Z.]. Zo spisu tiež vyplýva, že advokátska kancelária [Z.] je registrovanou spoločnosťou a z právneho hľadiska odlišnou od žalobcu, aj keď je tento oprávnený ju zastupovať (pozri dôkazy predložené EUIPO 23. mája 2017, body 43 až 47 vyššie). Okrem toho je preukázané, že žalobca poveril advokátsku kanceláriu [Z.], aby ho zastupovala, a že advokát S. koná v mene kancelárie.

63

Aj keď pripustíme, že žalobca nie je jediným spoločníkom v advokátskej kancelárii [Z.], a ako uvádza žalobca vo svojich písomných pripomienkach k námietke neprípustnosti, rozhodnutia tejto kancelárie sa prijímajú jednomyseľne, žalobca nemôže „sám osebe ani prijať, ani prepustiť, ani povýšiť“ zamestnancov tejto kancelárie, nič to nemení na tom, že práve zo skutočnosti, že rozhodnutia sa prijímajú jednomyseľne oboma spoločníkmi, vykonáva žalobca skutočnú kontrolu nad všetkými rozhodnutiami advokátskej kancelárie, vrátane rozhodnutí týkajúcich sa zamestnancov tejto kancelárie, vrátane advokáta S. Preto napriek svojmu zápisu do komory advokátov a podriadeniu sa súvisiacim profesijným pravidlám povolania advokáta, nepožíva advokát S. voči žalobcovi rovnaký stupeň nestrannosti ako advokát vykonávajúci svoju činnosť v kancelárii odlišnej od kancelárie, v ktorej je jeho klient spoločníkom. Za týchto okolností je pre advokáta S. náročnejšie účinne čeliť prípadným konfliktom záujmov medzi jeho profesijnými povinnosťami a cieľmi sledovanými jeho klientom [pozri analogicky rozsudok zo 14. septembra 2010, Akzo Nobel Chemicals a Akcros Chemicals/Komisia a i., C‑550/07 P, EU:C:2010:512, bod 45].

64

Okrem toho vzťah advokáta S. s advokátskou kanceláriou [Z.], napriek tomu, že je právne odlišný od žalobcu, môže ovplyvniť nezávislosť advokáta S., keďže záujmy advokátskej kancelárie [Z.] sa vo veľkej miere prelínajú so záujmami žalobcu. Existuje teda riziko, že odborný názor advokáta S. bude prinajmenšom čiastočne ovplyvnený jeho pracovným prostredím (rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, bod 25, a uznesenie zo 14. novembra 2016, Dimos Athinaion/Komisia, T‑360/16, neuverejnené, EU:T:2016:694, bod 10).

65

Tento profesionálny vzťah, ktorý advokát S. udržoval so žalobcom v okamihu podania žaloby, je teda takej povahy, že hrozí, že nemusí byť schopný dostať sa do situácie, aby mohol plniť túto základnú úlohu pomocníka spravodlivosti najvhodnejším spôsobom.

66

Tvrdenia žalobcu tento záver nevyvracajú.

67

Po prvé žalobca tvrdí, že zásah do nezávislosti advokáta S. nie je možný, keďže takýto zásah je v rozpore s nemeckými vnútroštátnymi predpismi Bundesrechtsanwaltsordnung (spolkový zákon o advokátoch) z 1. augusta 1959 (BGBl. 1959 I, s. 565) a Berufsordnung für Rechtsanwälte (nariadenie pre povolanie advokáta). V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že hoci predstava o úlohe advokáta v právnom poriadku Únie vychádza z právnych zvyklostí spoločných pre členské štáty, túto predstavu treba v rámci sporov predložených súdom Únie uplatňovať objektívne, čo nevyhnutne znamená nezávisle od vnútroštátnych právnych poriadkov. Z tohto dôvodu sa ustanovenia týkajúce sa zastúpenia neprivilegovaných účastníkov konania pred súdmi Únie musia vykladať v rámci možností autonómne bez toho, aby odkazovali na vnútroštátne právo (rozsudok zo 6. septembra 2012, Prezes Urzędu Komunikacji Elektronicznej/Komisia, C‑422/11 P a C‑423/11 P, EU:C:2012:553, body 34 a 35, a uznesenie zo 14. novembra 2016, Dimos Athinaion/Komisia, T‑360/16, neuverejnené, EU:T:2016:694, bod 13). Ako však vyplýva z bodov 53 až 56 vyššie, pojem nezávislosť advokáta sa v rámci práva Únie definuje nielen pozitívne, na základe členstva v advokátskej komore alebo na základe podriadenia sa pravidlám profesijnej disciplíny a deontológie, ale aj negatívne.

68

Po druhé žalobca tvrdí, že jeho podnikateľská činnosť ako fyzickej osoby, ktorá je majiteľom spornej ochrannej známky, sa jasne odlišuje od podnikateľskej činnosti právnickej osoby, a najmä advokátskej kancelárie [Z.], ktorá nie je účastníkom sporu. Aj keď je pravda, že právnická osoba má právnu autonómiu vo vzťahu k jej spoločníkom, v tomto prípade sa zdá ťažké stanoviť formálne vymedzenie medzi správaním právnickej osoby a správaním fyzickej osoby. Je totiž zjavné, že činnosti právnickej osoby sú prospešné pre záujmy a činnosti uvedeného spoločníka ako fyzickej osoby.

69

Po tretie žalobca konštatuje, že nezávislosť advokáta, ktorú vyžaduje judikatúra, nie je kritériom stanoveným v článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a nevyplýva ani z článku 51 rokovacieho poriadku, a že neprípustnosť žaloby je teda v rozpore so zásadou právnej istoty, keďže táto zásada vyžaduje, aby právny predpis, ktorý ukladá záťaž jednotlivcom, bol jasný a presný a aby jeho uplatnenie bolo predvídateľné pre dotknuté osoby.

70

V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že všeobecná zásada právnej istoty iste vyžaduje, aby právna úprava bola jasná a presná na to, aby osoby podliehajúce súdnej právomoci mohli bez pochybností poznať svoje práva a povinnosti a podľa toho konať. Avšak na účely určenia, či sú splnené požiadavky vyplývajúce zo zásady proporcionality, je potrebné zohľadniť všetky relevantné skutočnosti vyplývajúce zo znenia, účelu alebo štruktúry tejto právnej úpravy, a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány.

71

Najprv však je potrebné konštatovať, že výraz „ostatné strany zastupuje advokát“ uvedený v článku 19 treťom odseku Štatútu Súdneho dvora Európskej únie vylučuje, aby účastník konania a jeho zástupca boli jedna a tá istá osoba (pozri v tomto zmysle uznesenia z 3. septembra 2015, Lambauer/Rada, C‑52/15 P, neuverejnené, EU:C:2015:549, bod 20 a citovanú judikatúru, a zo 16. novembra 2016, Ruiz García/Parlament, T‑628/16, neuverejnené, EU:T:2016:669, bod 8 a citovanú judikatúru). Po druhé koncepcia úlohy advokáta v právnom poriadku Únie, a najmä požiadavka nestrannosti, ktorej dodržiavanie musí byť posudzované v jednotlivých prípadoch (pozri bod 57 vyššie), vychádza z právnych zvyklostí spoločných pre členské štáty (pozri bod 53 vyššie). Napokon z ustálenej judikatúry súdov Únie vyplýva, že právna pomoc poskytnutá „úplne nestranne“ je pomoc poskytovaná advokátom, ktorý je štrukturálne, hierarchicky a funkčne treťou osobou vo vzťahu k osobe, ktorej je určená táto pomoc (pozri bod 53 vyššie). Preto skutočnosť, že požiadavka nezávislosti nie je výslovne stanovená Štatútom Súdneho dvora Európskej únie alebo v rokovacom poriadku, nemôže narušiť zásadu právnej istoty.

72

Z vyššie uvedeného vyplýva, že keďže návrh na začatie konania nebol podpísaný nezávislým advokátom, táto žaloba nebola podaná v súlade s článkom 19 tretím a štvrtým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie a s článkom 51 ods. 1 rokovacieho poriadku.

73

Preto bez toho, aby bolo potrebné nariadiť opatrenie na zabezpečenie priebehu konania navrhované žalobcom, musí byť žaloba zamietnutá ako neprípustná.

74

EUIPO a vedľajší účastník konania namietajú neprípustnosť návrhu na zámenu žalobcu navrhovateľkou zámeny, ktorá by sa podľa žalobcu stala majiteľkou napadnutej ochrannej známky, a teda právnou nástupkyňou. Podľa EUIPO a vedľajšieho účastníka konania nie je navrhovateľka zámeny zastúpená v súlade s článkom 175 ods. 3 rokovacieho poriadku.

75

Podľa článku 176 ods. 3 rokovacieho poriadku o návrhu na zámenu účastníka konania rozhodne predseda odôvodneným uznesením alebo sa o ňom rozhodne v konečnom rozhodnutí.

76

V súlade s článkom 174 rokovacieho poriadku, ak sa právo duševného vlastníctva, ktorého sa týka spor, previedlo z jedného účastníka konania pred odvolacím senátom EUIPO na tretiu osobu, môže právny nástupca navrhnúť, že vstúpi namiesto pôvodného účastníka do konania pred Všeobecným súdom. V článku 176 ods. 5 rokovacieho poriadku sa spresňuje, že ak sa návrhu na zámenu účastníka konania vyhovie, právny nástupca musí prijať spor v stave, v akom sa nachádza v čase zámeny. Právny nástupca je viazaný podaniami účastníka konania, namiesto ktorého do konania vstúpil. Navyše z článkov 17 a 24 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 20 a 28 nariadenia č. 2017/1001) vyplýva, že po zápise prevodu prihlášky ochrannej známky Európskej únie do registra EUIPO sa môže oprávnený nástupca dovolávať práv vyplývajúcich z tohto návrhu.

77

Napokon podľa článku 175 ods. 3 rokovacieho poriadku navrhovateľka zámeny je zastúpená podľa článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie.

78

Po prvé je vhodné konštatovať, že už nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na zámenu účastníka konania, keďže Všeobecný súd dospel k záveru, že z dôvodov uvedených v bodoch 59 až 73 vyššie je táto žaloba neprípustná. Vo veci, akou je prejednávaná vec, keď navrhovateľka zámeny je úzko spojená so žalobcom, návrh na zámenu účastníka konania stráca akýkoľvek význam, ak je žaloba zamietnutá ako neprípustná z dôvodu nezrovnalosti pri zastúpení žalujúcej strany.

79

Po druhé a v každom prípade je potrebné uviesť, že návrh na zámenu účastníka konania nemožno považovať za prípustný s ohľadom na skutkové okolnosti prejednávanej veci. Konkrétnejšie, advokát S. informoval Všeobecný súd o prevode predmetnej prihlášky zo žalobcu na navrhovateľku zámeny a požiadal, ako jej zástupca, o zámenu žalobcu v tomto konaní za navrhovateľku zámeny. Advokát S. predložil ako dôkaz o prevode prihlášky napadnutej ochrannej známky na navrhovateľku zámeny najmä oznámenie EUIPO z 1. marca 2017, ako aj výpis z registra EUIPO. Advokát S. tiež predložil kópiu plnomocenstva udeleného advokátskej kancelárii [Z.] navrhovateľkou zámeny.

80

Ako však bolo pripomenuté v bode 77 vyššie, podmienky zastupovania podľa ustanovení článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie sa uplatňujú aj v rámci návrhu na zámenu účastníka konania. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že advokát, ktorý podpísal návrh na zámenu účastníka konania, advokát S., nie je advokátom nezávislým od navrhovateľky na zámenu v zmysle článku 19 Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, keďže konateľom tejto navrhovateľky a signatárom plnomocenstva uvedeného v bode 79 vyššie je žalobca, ktorý je jedným z dvoch spoločníkov advokátskej kancelárie [Z.], v rámci ktorej advokát S. vykonával advokátsku činnosť v čase podania návrhu na zámenu účastníka konania (pozri v tejto súvislosti body 63 až 65 vyššie).

81

Za týchto podmienok už nie je potrebné rozhodnúť o návrhu na zámenu účastníka konania podaného navrhovateľkou zámeny.

82

Podľa článku 134 ods. 1 rokovacieho poriadku účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté. Keďže žalobca nemal vo veci úspech, je opodstatnené uložiť mu povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhom EUIPO a vedľajšieho účastníka konania.

83

Podľa článku 176 ods. 4 rokovacieho poriadku v prípade zamietnutia návrhu na zámenu účastníka konania sa rozhodne o trovách konania spojených s uvedeným návrhom, vrátane trov navrhovateľa zámeny v súlade s článkami 134 a 135. Keďže návrh na zámenu účastníka konania bol zamietnutý a neboli predložené nijaké návrhy týkajúce sa trov konania spojených s návrhom na zámenu účastníka konania, je potrebné rozhodnúť, že na jednej strane navrhovateľka zámeny znáša svoje vlastné trovy konania, a na druhej strane, že každý účastník konania znáša svoje vlastné trovy týkajúce sa tohto návrhu na zámenu účastníka konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (štvrtá komora)

nariadil: