1

Dňa 12. novembra 2009 podal vedľajší účastník konania, spoločnosť Burlington Fashion GmbH, na Úrad Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO) žiadosť o ochranu medzinárodného zápisu č. 1017273 v Európskej únii podľa nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1) v znení zmien [nahradené nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2017/1001 zo 14. júna 2017 o ochrannej známke Európskej únie (Ú. v. EÚ L 154, 2017, s. 1)]. Zápis, ktorého ochrana sa požadovala, je obrazová ochranná známka vyobrazená nižšie:

2

Tovary uvedené v žiadosti o ochranu sú zaradené do tried 3, 14, 18 a 25 v zmysle Niceskej dohody o medzinárodnom triedení tovarov a služieb pre zápis známok z 15. júna 1957 v revidovanom a doplnenom znení a zodpovedajú pre každú z týchto tried nasledujúcemu opisu:

3

Dňa 16. augusta 2010 žalobkyňa, Tulliallan Burlington Ltd, podala námietku podľa článku 41 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 46 nariadenia 2017/1001) proti zápisu prihlasovanej ochrannej známky pre tovary a zaradené do tried 3, 14 a 18. Žalobkyňa vlastní v centre Londýna (Spojené kráľovstvo) obchodnú galériu „Burlington Arcade“.

4

Námietka sa zakladala najmä na existencii týchto skorších ochranných známok a práv:

5

Dôvody uvedené na podporu námietky boli tie, ktoré sú upravené v článku 8 ods. 1 písm. b) a článku 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 207/2009 [teraz článok 8 ods. 1 písm. b) a článok 8 ods. 4 a 5 nariadenia č. 2017/1001].

6

Dňa 22. novembra 2013 námietkové oddelenie po preskúmaní námietky žalobcu, založenej na obrazovej ochrannej známke Európskej únie zapísanej pod číslom 3618857, vyhovelo námietke pre tovary zaradené do tried 3, 14 a 18, a v dôsledku toho zaviazalo vedľajšieho účastníka konania na náhradu trov konania.

7

Dňa 2. januára 2014 vedľajší účastník konania podal podľa článkov 58 až 64 nariadenia č. 207/2009 (teraz články 66 až 71 nariadenia č. 2017/1001) na EUIPO odvolanie proti rozhodnutiu námietkového oddelenia.

8

Rozhodnutím z 11. januára 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) štvrtý odvolací senát EUIPO zrušil rozhodnutie námietkového oddelenia, pričom uložil žalobkyni povinnosť nahradiť trovy námietkového a odvolacieho konania.

9

Odvolací senát v napadnutom rozhodnutí dospel v prvom rade k záveru, že pokiaľ ide o uplatnenie článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, dobré meno skorších ochranných známok bolo preukázané na relevantnom území pre služby zaradené do tried 35 a 36, s výnimkou „zhromažďovania rôznych výrobkov pre tretie osoby umožňujúce zákazníkom pohodlne si ich… zakúpiť v rôznych maloobchodných predajniach, ktoré nie sú špecializované“ zaradených do triedy 35. Po druhé, pokiaľ ide o dôvod uvedený v článku 8 ods. 4 daného nariadenia, tento senát dospel v podstate k záveru, že žalobkyňa nepreukázala, že v prejednávanej veci boli splnené podmienky nevyhnutné na preukázanie klamlivej prezentácie a ujmy vo vzťahu k cieľovej skupine verejnosti. Po tretie, pokiaľ ide o článok 8 ods. 1 písm. b) uvedeného nariadenia, odvolací senát dospel v podstate k záveru, že dotknuté tovary a služby sú odlišné a že akákoľvek pravdepodobnosť zámeny je vylúčená, a to navyše bez ohľadu na podobnosť dotknutých ochranných známok.

10

Žalobkyňa navrhuje, aby Všeobecný súd:

11

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú, aby Všeobecný súd:

12

Žalobkyňa na podporu žaloby uvádza tri žalobné dôvody, z ktorých prvý je v podstate založený na porušení článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 z dôvodu procesnej vady a porušenia procesných pravidiel, druhý na porušení povinnosti odôvodnenia, porušení práva byť vypočutý a porušení článku 8 ods. 4 uvedeného nariadenia a tretí na porušení článku 8 ods. 1 písm. b) tohto nariadenia.

13

Po prvé žalobkyňa v podstate odvolaciemu senátu vytýka, že sa dopustil nesprávneho výkladu, pokiaľ ide o časť služieb zaradených do triedy 35 a s ohľadom na ktoré sa dobré meno skorších ochranných známok nepreukázalo. Po druhé žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri vymedzení služieb zaradených do tried 35 a 36. Po tretie poukazuje na porušenie procesných pravidiel, ktorého sa dopustil tento senát.

14

Žalobkyňa na podporu prvej výhrady tvrdí, že služba „zhromažďovanie rôznych výrobkov pre tretie osoby umožňujúce zákazníkom pohodlne si ich prezerať a zakúpiť v rôznych maloobchodných predajniach, ktoré nie sú špecializované“ zaradená do triedy 35, sa vzťahuje aj na služby poskytované „obchodnými galériami“, a nie iba „služby maloobchodného predaja“, ktoré poskytujú jednotlivé predajne. Uvádza, že takýto výklad je najmä potvrdený použitím výrazu „v rôznych maloobchodných predajniach“ v opise tejto triedy, čo dokazuje, že na rozdiel od toho, čo uviedol odvolací senát, služby obchodnej galérie predstavovali usporiadanie rozličných tovarov na predaj „v rôznych maloobchodoch“, a nie výlučne v jednotlivých maloobchodných predajniach.

15

V tejto súvislosti odvolací senát navyše údajne nesprávne vyložil rozsudok zo 7. júla 2005, Praktiker Bau‑ und Heimwerkermärkte (C‑418/02, ďalej len „rozsudok Praktiker, EU:C:2005:425). Podľa žalobkyne Súdny dvor v tomto rozsudku totiž prijal extenzívny výklad pojmu maloobchodný predaj, ktorý zahŕňa aj služby poskytované obchodnou galériou.

16

Napokon žalobkyňa tvrdí, že napadnuté rozhodnutie tiež obsahuje procesnú vadu, keďže odvolací senát konštatoval, že pripomienky predložil jedine vedľajší účastník konania, hoci ich predložila aj ona, a to 12. novembra 2015.

17

Žalobkyňa na podporu druhej výhrady v podstate tvrdí, že odvolací senát vykladal pojem služby zaradené do tried 35 a 36 striktne, pričom sa domnieval, že vo vedomí verejnosti neexistuje žiadna súvislosť medzi dotknutými službami a tovarmi, pretože medzi spotrebiteľmi tovarov a služieb zaradeným do tried 35 a 36 sa nachádzajú aj koncoví spotrebitelia tovarov, ktoré sa predávajú v predajniach.

18

Napokon na podporu tretej výhrady žalobkyňa tvrdí, že odvolací senát porušil procesné pravidlá, keď dospel k záveru, že žalobkyňa nepredložila tvrdenie, ktoré by preukazovalo, že používanie prihlasovanej ochrannej známky by neoprávnene získavalo prospech zo skoršej ochrannej známky alebo jej bolo na ujmu.

19

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.

20

Čo sa týka prvých dvoch výhrad predložených žalobkyňou, treba pripomenúť, že podľa článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 nebude ochranná známka zapísaná, ak je zhodná alebo podobná so skoršou ochrannou známkou a má byť zapísaná pre tovary alebo služby, ktoré nie sú podobné s tovarmi alebo službami, pre ktoré je skoršia ochranná známka zapísaná, pokiaľ skoršia ochranná známka je ochranná známka Európskej únie, ktorá má v Európskej únii dobré meno, a pokiaľ by používanie bez náležitého dôvodu prihlasovanej ochrannej známky neoprávnene získavalo prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skoršej ochrannej známky, alebo by im bolo na ujmu. Keďže tieto podmienky sú kumulatívne, na vylúčenie použiteľnosti uvedeného ustanovenia postačuje, ak nie je splnená čo len jedna z týchto podmienok [rozsudok z 22. marca 2007, Sigla/ÚHVT – Elleni Holding (VIPS), T‑215/03, EU:T:2007:93, bod 34].

21

Pokiaľ ide konkrétne o podmienku zhodnosti alebo podobnosti so skoršou ochrannou známkou, čo sa týka podobnosti kolidujúcich označení, treba pripomenúť, že podľa judikatúry sa posudzovanie vizuálnej, fonetickej alebo koncepčnej podobnosti dotknutých označení má zakladať na celkovom dojme, ktorý tieto označenia vytvárajú, so zohľadnením najmä ich rozlišovacích a dominantných prvkov [pozri rozsudok z 9. marca 2012, Ella Valley Vineyards/ÚHVT – HFP (ELLA VALLEY VINEYARDS), T‑32/10, EU:T:2012:118, bod 38 a citovanú judikatúru].

22

Okrem toho sú dve ochranné známky podobné vtedy, ak medzi nimi existuje z pohľadu príslušnej skupiny verejnosti aspoň čiastočná zhoda z jedného alebo viacerých relevantných hľadísk [pozri rozsudok zo 14. apríla 2011, Lancôme/ÚHVT – Focus Magazin Verlag (ACNO FOCUS), T‑466/08, EU:T:2011:182, bod 52 a citovanú judikatúru]. Z koncepčného hľadiska sú si označenia navzájom dostatočne blízke napríklad vtedy, keď najmä evokujú rovnaký podnikateľský nápad [pozri v tomto zmysle rozsudok Všeobecného súdu z 27. októbra 2016, Spa Monopole/EUIPO – YTL Hotels & Properties (SPA VILLAGE), T‑625/15, neuverejnený, EU:T:2016:631, bod 35].

23

Napokon, keďže podľa článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009 sa nevyžaduje, aby existujúca podobnosť mohla spôsobiť, že príslušná skupina verejnosti si zamení kolidujúce označenia, ale to, že si vytvorí medzi nimi spojenie, teda vytvorí si medzi nimi súvis, treba na základe toho dospieť k záveru, že ochrana, ktorú toto ustanovenie priznáva v prospech ochranných známok s dobrým menom, sa môže uplatniť aj v prípade, že kolidujúce označenia vykazujú nižší stupeň podobnosti (rozsudok z 10. decembra 2015, El Corte Inglés/ÚHVT, C‑603/14 P, EU:C:2015:807, bod 42).

24

V prejednávanej veci treba v prvom rade konštatovať, že posúdenia odvolacieho senátu uvedené v bodoch 21 až 24 napadnutého rozhodnutia, ktoré navyše neboli žalobkyňou spochybnené, a podľa ktorých sú kolidujúce označenia mierne podobné z dôvodu ich spoločného slovného prvku, t. j. výrazu „burlington“, treba potvrdiť.

25

Po druhé spomedzi ďalších podmienok ochrany podľa článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, na ktorých žalobkyňa založila svoj prvý žalobný dôvod, treba do úvahy vziať aj podmienku týkajúcu sa dobrého mena skorších ochranných známok a skorších práv, ako aj ich prípadnú ochranu.

26

V tejto súvislosti treba uviesť, že keďže neexistuje európskym normotvorcom zakotvený pojem dobré meno, súd Únie dospel k záveru, že na splnenie tejto podmienky musí byť skoršia ochranná známka známa značnej časti príslušnej skupiny verejnosti prostredníctvom tovarov alebo služieb, ktoré označuje [pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. februára 2007, Aktieselskabet, z 21. novembra 2001/ÚHVT – TDK Kabushiki Kaisha (TDK), T‑477/04, EU:T:2007:35, bod 48, a z 2. októbra 2015, The Tea Board/ÚHVT – Delta Lingerie (Darjeeling), T‑627/13, neuverejnený, EU:T:2015:740, bod 74].

27

Okrem toho z písomností v spise vyplýva, že skoršie ochranné známky žalobkyne, ktoré označujú služby zaradené do tried 35 a 36, pozná značná časť verejnosti na relevantnom trhu ako názov veľmi známej obchodnej galérie v Spojenom kráľovstve, ktorá sa nachádza v centre Londýna a ktorá združuje pod svojimi bránami predajne luxusných značiek. Keďže toto dobré meno skorších ochranných známok nie je medzi účastníkmi konania sporné, otázka, ktorá sa kladie v prejednávanej veci, je otázka, či toto dobré meno skutočne zodpovedá službám zaradeným do triedy 35, pre ktoré boli skoršie ochranné známky zapísané, takže žalobkyňa môže legitímne požadovať právo na ochranu dotknutého dobrého mena.

28

Pokiaľ ide o služby maloobchodného predaja zaradené do triedy 35, podľa odvolacieho senátu nebolo dobré meno skorších ochranných známok žalobkyne preukázané.

29

S týmto záverom odvolacieho senátu však nemožno súhlasiť.

30

V prvom rade treba uviesť, že v rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425), Súdny dvor v bode 34 rozhodol, že „cieľom maloobchodu je predaj tovarov spotrebiteľom“, že „tento obchod okrem právneho aktu predaja zahŕňa aj každú činnosť podnikateľa podnecujúcu k uzavretiu takého aktu“ a že „táto činnosť pozostáva najmä z výberu tovarov ponúkaných na predaj a ponuky rôznych plnení, ktorých účelom je naviesť spotrebiteľa na to, aby uvedený akt uzavrel s predmetným obchodníkom, a nie s iným konkurentom“.

31

Okrem toho Všeobecný súd mal tiež už príležitosť spresniť, že výklad Súdneho dvora otázky, či maloobchodný predaj predstavuje službu v zmysle článku 2 prvej smernice Rady 89/104/EHS z 21. decembra 1988 o aproximácii právnych predpisov členských štátov v oblasti ochranných známok (Ú. v. ES L 40, 1989, s. 1; Mim. vyd. 17/001, s. 92), pripomenutá v bode 30 vyššie „nemôže predstavovať vyčerpávajúcu definíciu a všeobecný rozsah pojmu služba maloobchodného predaja“ [rozsudok z 26. júna 2014, Basic/ÚHVT – Repsol YPF (basic), T‑372/11, EU:T:2014:585, bod 55].

32

Na rozdiel od tvrdenia EUIPO v prejednávanej veci, výklad, ktorý poskytol Súdny dvor v bode 34 rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425), neumožňuje potvrdiť, že nákupné galérie alebo obchodné centrá sú vo svojej podstate vylúčené z pôsobnosti pojmu služba maloobchodného predaja definovaného v triede 35.

33

Výkladu, ktorý podal Súdny dvor v bode 34 rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425), odporuje navyše aj tvrdenie EUIPO, podľa ktorého služby poskytované obchodnou galériou sú v podstate obmedzené na prenájom a správu nehnuteľností, a preto zákazníci, ktorým sú tieto služby určené, sú údajne najmä osoby, ktoré sa zaujímajú o prenájom obchodných priestorov alebo kancelárií nachádzajúcich sa v tejto galérii. Nie je totiž možné, aby pojem „rôzne plnenia“, ako je uvedený v danom bode, nezahŕňal aj služby, ktoré sú organizované obchodnou galériou s cieľom zachovať celkovú príťažlivosť a praktické výhody takéhoto obchodného miesta, navyše ako stanovuje samotný opis použitý v znení triedy 35, s cieľom umožniť zákazníkom, ktorí sa zaujímajú o rozličné tovary „pohodlne si ich prezerať a zakúpiť v rôznych maloobchodných predajniach, ktoré nie sú špecializované“, a tým zvýšiť koncentráciu zákazníkov na tomto mieste, ktorí majú záujem o kúpu týchto tovarov, viacej než, ako uviedol Súdny dvor v uvedenom rozsudku, aby spotrebiteľ kúpil tieto tovary u „konkurenta“, ktorý nemá príslušnú predajňu v obchodnej galérii.

34

Treba teda dospieť k záveru, že vzhľadom na znenie triedy 35 pojem služba maloobchodného predaja, tak ako ju vyložil Súdny dvor v bode 34 rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425), zahŕňa aj predajné služby poskytované obchodnou galériou.

35

Na základe uvedených skutočností treba teda konštatovať, že striktný výklad pojmu maloobchodný predaj použitý v prejednávanej veci odvolacím senátom, je nesprávny, a že žalobkyňa sa teda môže domáhať ochrany dobrého mena skorších ochranných známok pre služby zaradené do triedy 35.

36

Okrem toho odvolací senát v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že neexistovala súvislosť medzi kolidujúcimi ochrannými známkami a že žalobkyňa nepreukázala, že by používanie prihlasovanej ochrannej známky neoprávnene získavalo prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skorších ochranných známok, alebo by im bolo na ujmu.

37

V tejto súvislosti treba uviesť, že na to, aby majiteľ skoršej ochrannej známky mohol požívať ochranu podľa článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, musí medzi podmienkami uvedenými v bode 20 vyššie predložiť aj dôkaz v súlade so znením tohto článku, že by používanie bez náležitého dôvodu prihlasovanej ochrannej známky neoprávnene získavalo prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skoršej ochrannej známky alebo by im bolo na ujmu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 22. marca 2007, VIPS, T‑215/03, EU:T:2007:93, bod 34).

38

Okrem toho treba pripomenúť, že existencia neoprávnene získaného prospechu z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skoršej ochrannej známky sa má posudzovať z pohľadu priemerného spotrebiteľa predmetných tovarov alebo služieb, na ktoré sa ochranná známka vzťahuje, ktorý sa považuje za spotrebiteľa bežne informovaného a primerane obozretného (pozri v tomto zmysle rozsudok z 12. marca 2009, Antartica/ÚHVT, C‑320/07 P, neuverejnený, EU:C:2009:146, body 46 až 48). Pokiaľ ide o výrobky bežnej spotreby, ako sú mydlá, toaletné výrobky, kožené výrobky a iné podobné výrobky, príslušná skupina verejnosti sa v tomto prípade skladá zo širokej verejnosti, t. j. konkrétne z priemerných spotrebiteľov.

39

Treba tiež pripomenúť, že na to, aby sa priznala ochrana upravená v článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, majiteľ skoršej ochrannej známky nie je povinný preukázať existenciu skutočného a bezprostredného zásahu do svojej ochrannej známky v zmysle uvedeného ustanovenia. Ak sa predpokladá, že takýto zásah vyplynie z možného používania neskoršej ochrannej známky majiteľom tejto známky, nemožno nútiť majiteľa skoršej ochrannej známky čakať, kým sa to skutočne stane, aby mohol dať uvedené používanie zakázať. Majiteľ skoršej ochrannej známky však musí preukázať existenciu skutočností, na základe ktorých je možné dospieť k rozhodnutiu, že existuje vážne riziko, že by k takému zásahu mohlo v budúcnosti dôjsť (rozsudok z 10. mája 2012, Rubinstein a L’Oréal/ÚHVT, C‑100/11 P, EU:C:2012:285, bod 93).

40

Z tohto dôvodu s cieľom určiť, či sa používaním sporného označenia neoprávnene získava prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skoršej ochrannej známky, je potrebné uskutočniť celkové posúdenie, ktoré zohľadňuje všetky relevantné faktory daného prípadu, medzi ktoré patrí najmä intenzita dobrého mena a stupeň rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, miera podobnosti medzi kolidujúcimi ochrannými známkami, ako aj povaha a stupeň príbuznosti dotknutých tovarov alebo služieb (pozri v tomto zmysle a analogicky rozsudok z 27. novembra 2008, Intel Corporation, C‑252/07, EU:C:2008:655, bod 42).

41

Konkrétne, pokiaľ ide o intenzitu dobrého mena a stupeň rozlišovacej spôsobilosti skoršej ochrannej známky, Súdny dvor rozhodol, že čím je rozlišovacia spôsobilosť a dobré meno tejto ochrannej známky výraznejšie, tým jednoduchšie bude konštatovanie existencie zásahu do nej. Okrem toho, čím viac označenie bezprostredne a intenzívne pripomína ochrannú známku, tým je vyššie riziko, že súčasné alebo budúce používanie označenia bude neoprávnene získavať prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena ochrannej známky (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. novembra 2008, Intel Corporation, C‑252/07, EU:C:2008:655, body 67 až 69).

42

V tejto súvislosti sa už tiež rozhodlo, že majiteľovi skoršej ochrannej známky prináleží preukázať pravdepodobnosť, že dôjde k zmene hospodárskeho správania priemerného spotrebiteľa tovarov alebo služieb pochádzajúcich od tohto majiteľa v dôsledku používania neskoršej ochrannej známky alebo vážne riziko, že by k takej zmene mohlo v budúcnosti dôjsť (rozsudok z 27. novembra 2008, Intel Corporation, C‑252/07, EU:C:2008:655, body 77 a 81 a bod 6 výroku).

43

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy je potrebné konštatovať, že v prejednávanom prípade žalobkyňa nepredložila pred odvolacím senátom ani Všeobecným súdom koherentné dôkazy umožňujúce dospieť k záveru, že používanie prihlasovanej ochrannej známky by neoprávnene získavalo prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skorších ochranných známok.

44

Hoci žalobkyňa zdôrazňuje „skoro jedinečnú“ povahu svojich skorších ochranných známok, ako aj ich „významné a exkluzívne“ dobré meno, treba uviesť, že nepredložila konkrétne dôkazy, ktoré by mohli potvrdiť skutočnosť, že používanie prihlasovanej ochrannej známky by znižovalo atraktívnosť jej skorších ochranných známok, najmä so zreteľom na kritériá stanovené v rozsudku zo 14. novembra 2013, Environmental Manufacturing/ÚHVT (C‑383/12 P, EU:C:2013:741, bod 43), podľa ktorých musí takáto dedukcia vyplývať „z preskúmania pravdepodobností a zohľadnenia bežných praktík v predmetnom obchodnom odvetví, ako aj zo všetkých ostatných okolností daného prípadu“.

45

Skutočnosť, že iný hospodársky subjekt bude môcť používať ochrannú známku zahŕňajúcu pojem „burlington“ pre tovary podobné tým, aké sa ponúkajú na predaj v londýnskej galérii žalobkyne, nemá takú povahu, že by mohla sama osebe ovplyvniť z pohľadu priemerného spotrebiteľa komerčnú príťažlivosť tohto miesta. Ako navyše totiž spresnil Súdny dvor v rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425) (pozri bod 30 vyššie), takáto charakteristika je úzko spätá s „rôznymi plneniami“ vykonávanými nájomníkmi predajní nachádzajúcich sa v tejto galérii, a nie výlučne v mene tejto galérie, pričom tento názov tiež zodpovedá, ako správne poznamenal odvolací senát v napadnutom rozhodnutí, aj názvom ďalších veľmi známych miest nachádzajúcich sa v blízkosti tejto galérie, ako napríklad Burlington Gardens alebo Burlington House.

46

Napokon, čo sa týka procesnej vady nachádzajúcej sa v napadnutom rozhodnutí, pokiaľ ide o to, že odvolací senát konštatoval, že pripomienky predložil jedine vedľajší účastník konania, hoci ich predložila aj žalobkyňa, a to 12. novembra 2015, treba uviesť, že jednak tieto pripomienky sú obsiahnuté v spise prejednávanej veci a jednak, že na pojednávaní EUIPO potvrdil, že uvedené pripomienky boli uvedené aj v spise, ktorý mali k dispozícii príslušné orgány EUIPO, a že boli náležite týmito orgánmi zohľadnené. Preto treba tieto tvrdenia zamietnuť ako nedôvodné.

47

Pokiaľ ide o tretiu výhradu žalobkyne, stačí uviesť, že zo znenia bodov 33 a 34 napadnutého rozhodnutia vyplýva, že odvolací senát vzal formálne na vedomie, že žalobkyňa predložila pripomienky, ale že tieto pripomienky neumožňovali v danom prípade preukázať, že sú splnené podmienky na uplatnenie článku 8 ods. 5 nariadenia č. 207/2009, pričom najmä neumožňovali preukázať, že by používanie ochrannej známky mohlo neoprávnene získavať prospech z rozlišovacej spôsobilosti alebo dobrého mena skorších ochranných známok žalobkyne. Z tohto dôvodu nemožno výhrade založenej na porušení procesných pravidiel vyhovieť.

48

Vzhľadom na uvedené skutočnosti treba prvý žalobný dôvod zamietnuť.

49

Žalobkyňa v prvom rade tvrdí, že odvolací senát v napadnutom rozhodnutí neuviedol nijaké odôvodnenie pri odmietnutí jej tvrdenia, že v prejednávanom prípade bol porušený článok 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009. Okrem toho v uvedenom rozhodnutí došlo podľa nej k nesprávnemu právnemu posúdeniu, keďže z dôvodu neexistencie dobrého mena v zmysle článku 8 ods. 5 uvedeného nariadenia námietka založená na článku 8 ods. 4 uvedeného nariadenia sa mala tiež zamietnuť. Žalobkyňa ďalej tvrdí, že pri posudzovaní goodwillu, t. j. atraktívnosti pre zákazníka na vnútroštátnej úrovni v rámci žaloby týkajúcej sa neoprávneného používania, toto posúdenie nemožno obmedziť len na tie služby, pre ktoré boli zapísané skoršie ochranné známky, ako to naopak platí pri posudzovaní dobrého mena v zmysle článku 8 ods. 5 uvedeného nariadenia. Žalobkyňa uvádza, že v každom prípade pred uvedeným senátom preukázala existenciu svojho dobrého mena (t. j. svojho goodwill) ako luxusnej obchodnej galérie. V druhom rade tvrdí, že tento senát sa dopustil procesnej chyby, keď neposkytol účastníkom konania v priebehu konania pred týmto senátom novú príležitosť na predloženie svojich tvrdení o porušení článku 8 ods. 4 tohto nariadenia.

50

EUIPO navrhuje tento žalobný dôvod zamietnuť.

51

Vedľajší účastník konania uvádza, že niektoré tvrdenia týkajúce sa správneho uplatňovania článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 boli žalobkyňou uvedené až v štádiu konania pred Všeobecným súdom, a preto ich nemôže tento súd zohľadniť.

52

Predovšetkým je potrebné odmietnuť argumentáciu žalobkyne založenú na porušení povinnosti odôvodnenia a na porušení práva byť vypočutý. Tieto tvrdenia totiž nie sú dôvodné.

53

Z bodu 36 a nasl. napadnutého rozhodnutia totiž vyplýva, že odvolací senát preskúmal jednotlivé podmienky stanovené v článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, a v prejednávanom prípade aj preskúmanie podmienok vzťahujúcich sa na žalobu týkajúcu sa neoprávneného používania. Okrem toho, pokiaľ ide o okolnosť, že účastníci konania nemohli predložiť svoje pripomienky k týmto podmienkam, zo spisu v tejto veci vyplýva, že žalobkyňa mohla predložiť svoje pripomienky počas celého konania pred inštanciami EUIPO.

54

Keďže v tejto súvislosti žalobkyňa nepredložila pred odvolacím senátom výhradu, ktorú sama uviedla počas konania o námietke, t. j. konkrétne porušenie článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, odvolaciemu senátu nemožno vytýkať, že nevyzval účastníkov konania, aby predložili doplňujúce pripomienky v tejto súvislosti. Navyše, podľa judikatúry Súdneho dvora sa právo byť vypočutý neuplatňuje na konečné stanovisko príslušného odvolacieho senátu predtým, než ho tento senát prijme. Tento senát totiž nie je povinný informovať účastníkov konania o svojich právnych záveroch pred prijatím konečného rozhodnutia ani im poskytnúť možnosť predložiť ich pripomienky k týmto záverom, či dokonca možnosť predložiť dodatočné dôkazy [pozri rozsudok zo 14. júna 2012, Seven Towns/ÚHVT (Zobrazenie siedmich štvorcov rozličnej farby), T‑293/10, neuverejnený, EU:T:2012:302, bod 46 a citovanú judikatúru].

55

Napokon treba pripomenúť, že posúdenie skutkových okolností prináleží autorovi aktu, ktorým sa rozhodlo. Právo byť vypočutý sa pritom vzťahuje na všetky skutkové alebo právne okolnosti, ktoré tvoria základ rozhodovacieho aktu, no nevzťahuje sa na konečné stanovisko, ktoré má správny orgán v úmysle prijať [pozri rozsudok zo 7. júna 2005, Lidl Stiftung/ÚHVT – REWE‑Zentral (Salvita), T‑303/03, EU:T:2005:200, bod 62 a citovanú judikatúru].

56

Pokiaľ ide ďalej o argumentáciu žalobkyne založenú na porušení článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, treba pripomenúť, že podľa znenia tohto ustanovenia majiteľ označenia, ktoré je iné ako ochranná známka, môže namietať proti zápisu ochrannej známky Európskej únie, ak toto označenie spĺňa súčasne tieto štyri podmienky: toto označenie sa musí používať v obchodnom styku; musí mať väčší, ako iba miestny dosah; právo na toto označenie musí byť nadobudnuté v súlade s právnou úpravou členského štátu, v ktorom sa označenie používalo pred podaním prihlášky ochrannej známky Európskej únie; a nakoniec, v súlade s týmto označením musí byť jeho majiteľovi priznané právo zakázať používanie neskoršej ochrannej známky. Tieto podmienky sú kumulatívne, takže ak označenie nespĺňa niektorú z týchto podmienok, námietka nemôže byť prípustná [rozsudok z 30. júna 2009, Danjaq/ÚHVT – Mission Productions (Dr. No), T‑435/05, EU:T:2009:226, bod 35].

57

V prejednávanej veci odvolací senát uviedol, že žaloba týkajúca sa neoprávneného používania označenia podaná v súvislosti s nezapísanou ochrannou známkou používanou v obchodnom styku v Spojenom kráľovstve môže bezpochyby predstavovať skoršie právo v zmysle článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009 (pozri najmä body 38 a 39 napadnutého rozhodnutia).

58

V tejto súvislosti už bolo rozhodnuté, že namietateľ musí v súlade s právnym režimom žaloby týkajúcej sa neoprávneného používania označenia upravenej právom Spojeného kráľovstva preukázať, že sú splnené tri podmienky, a to po prvé, že nezapísaná ochranná známka alebo dotknuté označenie nadobudlo goodwill, po druhé, že prezentácia zo strany majiteľa neskoršej ochrannej známky bola klamlivá, a po tretie, že goodwillu, o ktorý ide, bola spôsobená ujma [pozri v tomto zmysle rozsudok z 18. januára 2012, Tilda Riceland Private/ÚHVT – Siam Grains (BASmALI), T‑304/09, EU:T:2012:13, bod 19].

59

Treba tiež konštatovať, že v bode 38 napadnutého rozhodnutia odvolací senát zohľadnil presne tieto tri podmienky, a že žalobkyňa navyše pripúšťa, že odvolací senát správne identifikoval právny rámec v prípade žalôb týkajúcich sa neoprávneného používania označenia.

60

Okrem toho treba pripomenúť, že v súlade s článkom 76 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 (teraz článok 95 ods. 1 nariadenia č. 2017/1001), dôkazné bremeno pred EUIPO prináleží v tejto súvislosti dotknutému namietateľovi (pozri v tomto zmysle rozsudok z 29. marca 2011, Anheuser‑Busch/Budějovický Budvar, C‑96/09 P, EU:C:2011:189, bod 189).

61

Z dokumentov v spise vyplýva, že počas konania pred námietkovým oddelením sa žalobkyňa ako osoba podávajúca námietku odvolávala na porušenie článku 8 ods. 4 nariadenia č. 207/2009, no neposkytla potrebné skutkové alebo právne dôkazy na preukázanie toho, že podmienky na uplatnenie tohto ustanovenia boli úplne splnené. Pred odvolacím senátom sa obmedzila na potvrdenie toho, že „trvá na tvrdeniach predložených pred námietkovým oddelením“, hoci je nesporné, že pred daným senátom neboli uvedené tvrdenia podložené skutkovými ani právnymi dôkazmi.

62

Odvolací senát teda správne v bode 39 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala, že podmienky na odôvodnenie žaloby týkajúcej sa neoprávneného používania označenia boli riadne splnené. Keďže uvedený senát sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia alebo procesných vád, treba druhý žalobný dôvod zamietnuť.

63

Žalobkyňa uvádza porušenie článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009. Po prvé v podstate tvrdí, že existuje zjavná podobnosť medzi službami poskytovanými jej obchodnou galériou a tovarmi, na ktoré sa vzťahuje prihlasovaná ochranná známka, keďže koneční spotrebitelia budú v prejednávanom prípade rovnakí. V tejto súvislosti zdôrazňuje, že výraz „burlington“ má osobitnú rozlišovaciu spôsobilosť. Po druhé na rozdiel od konštatovania odvolacieho senátu v bode 45 napadnutého rozhodnutia žalobkyňa tvrdí, že hoci trieda 35 zahŕňa aj činnosť obchodnej galérie, označenie „zhromaždenie“ uvedené v znení tejto triedy zahŕňa skôr služby obchodných galérií než služby všeobecného maloobchodného predaja, a že preto nie je povinná spresniť predmetné tovary. Po tretie v podstate uvádza, že podľa Príručky pre ochranné známky Intellectual Property Office (Úrad priemyselného vlastníctva, Spojené kráľovstvo), ako aj podľa judikatúry High Court of Justice (England & Wales) Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery, Spojené kráľovstvo], nebola povinná spresniť uvedené tovary.

64

EUIPO a vedľajší účastník konania navrhujú tento žalobný dôvod zamietnuť.

65

Podľa článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 sa prihlasovaná ochranná známka nezapíše, ak pre jej zhodnosť alebo podobnosť so skoršou ochrannou známkou a zhodnosť alebo podobnosť tovarov alebo služieb, na ktoré sa tieto dve ochranné známky vzťahujú, existuje pravdepodobnosť zámeny zo strany verejnosti, pokiaľ ide o územie, na ktorom je skoršia ochranná známka chránená.

66

Podľa ustálenej judikatúry pravdepodobnosť zámeny predstavuje pravdepodobnosť, keď sa verejnosť môže domnievať, že predmetné tovary alebo služby pochádzajú od toho istého podniku alebo prípadne od podnikov, ktoré sú ekonomicky prepojené. Podľa tej istej judikatúry sa pravdepodobnosť zámeny má posudzovať celkovo podľa toho, ako príslušná skupina verejnosti vníma označenia a dotknuté tovary alebo služby s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti prejednávanej veci, najmä vzájomnú súvislosť medzi podobnosťou označení a podobnosťou označených tovarov alebo služieb [pozri rozsudok z 9. júla 2003, Laboratorios RTB/ÚHVT – Giorgio Beverly Hills (GIORGIO BEVERLY HILLS), T‑162/01, EU:T:2003:199, body 30 až 33 a citovanú judikatúru].

67

Pravdepodobnosť zámeny v zmysle uvedeného ustanovenia totiž predpokladá súčasne zhodnosť alebo podobnosť kolidujúcich ochranných známok a zhodnosť alebo podobnosť tovarov alebo služieb, ktoré označujú. Ide o kumulatívne podmienky [pozri rozsudok z 22. januára 2009, Commercy/ÚHVT – easyGroup IP Licensing (easyHotel), T‑316/07, EU:T:2009:14, bod 42 a citovanú judikatúru].

68

Pri posudzovaní podobnosti medzi tovarmi alebo službami treba zohľadniť všetky relevantné okolnosti, ktorými sa vzťah medzi tovarmi alebo službami vyznačuje. Tieto okolnosti zahŕňajú predovšetkým ich povahu, ako aj konkurenčný alebo doplňujúci charakter. Môžu sa tiež zohľadniť iné okolnosti, ako napríklad predajné kanály dotknutých tovarov [pozri rozsudok z 11. júla 2007, El Corte Inglés/ÚHVT – Bolaños Sabri (PiraÑAM diseño original Juan Bolaños), T‑443/05, EU:T:2007:219, bod 37 a citovanú judikatúru].

69

V prejednávanej veci dospel odvolací senát v bode 44 napadnutého rozhodnutia k rozhodnutiu, že služby žalobcu a tovary, na ktoré sa vzťahovala prihlasovaná ochranná známka, neboli podobné.

70

Na jednej strane, pokiaľ ide o služby zaradené do triedy 36, je napríklad nesporné, že medzi jednak službami, akými sú prenájom obchodných a kancelárskych priestorov alebo správa nehnuteľností, a jednak tovarmi, ako sú mydlá, šperky alebo kožené výrobky, neexistuje žiadna podobnosť. Na druhej strane, pokiaľ ide o služby zaradené do triedy 35, súd Únie jasne stanovil, že pri službách maloobchodného predaja je potrebné, aby tovary ponúkané na predaj boli presne špecifikované [pozri v tomto zmysle rozsudok z 24. septembra 2008, Oakley/ÚHVT – Venticinque (O STORE), T‑116/06, EU:T:2008:399, bod 44; pozri tiež v tomto zmysle a analogicky rozsudok zo 7. júla 2005, Praktiker, C‑418/02, EU:C:2005:425, bod 50].

71

Keďže neexistuje nijaký presný údaj, pokiaľ ide o tovary, ktoré sa predávajú v rôznych predajniach nachádzajúcich sa obchodnej galérii ako Burlington Arcade, nie je možné si vytvoriť akékoľvek prepojednie medzi týmito tovarmi a tovarmi, na ktoré sa vzťahuje prihlasovaná ochranná známka – pričom žalobkyňou poskytnutá definícia týkajúca sa „luxusných tovarov“ nie je dostatočná na objasnenie, o aké tovary ide. V prípade neexistencie takého spresnenia, nie je možné stanoviť podobnosť alebo doplňujúci charakter medzi službami, na ktoré sa vzťahujú skoršie ochranné známky, a tovarmi označenými prihlasovanou ochrannou známkou.

72

V dôsledku toho tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého nie je v prípade služieb obchodných galérií nevyhnutné spresniť dotknuté tovary, treba tiež zamietnuť, keďže v bode 34 tohto rozsudku Všeobecný súd rozhodol, že vzhľadom na znenie triedy 35 pojem služba maloobchodného predaja, ako ju vyložil Súdny dvor v bode 34 rozsudku zo 7. júla 2005, Praktiker (C‑418/02, EU:C:2005:425), zahŕňa aj služby predaja poskytované obchodnou galériou. Okrem toho treba uviesť, že prekrývanie sa skupín konečných spotrebiteľov nie je dostatočné na preukázanie pravdepodobnosti zámeny v prípade neexistencie akéhokoľvek spresnenia, pokiaľ ide o tovary, ktoré sa môžu v priestoroch galérie predávať.

73

Napokon, pokiaľ ide o tvrdenie týkajúce sa uplatniteľnosti príručky ochranných známok úradu pre duševné vlastníctvo, ako aj judikatúry High Court of Justice (England & Wales) Chancery Division [Vrchný súd (Anglicko a Wales), oddelenie Chancery], toto tvrdenie je neúčinné, pretože právny rámec predstavuje v prejednávanej veci článok 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009, pričom podľa ustálenej judikatúry režim ochranných známok Európskej únie je autonómnym systémom, ktorý je tvorený súborom pravidiel a sleduje ciele, ktoré sú preň špecifické, pričom jeho uplatnenie je nezávislé od akéhokoľvek vnútroštátneho systému [pozri rozsudok zo 16. januára 2014, Message Management/ÚHVT – Absacker (ABSACKER of Germany), T‑304/12, neuverejnený, EU:T:2014:5, bod 58 a citovanú judikatúru].

74

Vzhľadom na vyššie uvedené a keďže jedna z nevyhnutných podmienok uvedených v článku 8 ods. 1 písm. b) nariadenia č. 207/2009 nebola splnená, treba tento žalobný dôvod zamietnuť, ako aj žalobu ako celok.

75

Podľa článku 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu je účastník konania, ktorý nemal vo veci úspech, povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

76

Keďže žalobkyňa nemala vo veci úspech, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania v súlade s návrhmi EUIPO a vedľajšieho účastníka konania.

Z týchto dôvodov

VŠEOBECNÝ SÚD (tretia komora)

rozhodol takto: