—

X a X, v zastúpení: T. Wibault a P. Robert, avocats,

—

belgická vláda, v zastúpení: C. Pochet a M. Jacobs, splnomocnené zástupkyne, za právnej pomoci C. L’hoir a M. Van Regemorter, F. Van Dijck, znalci, E. Derriks a F. Motulsky, avocats,

—

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek, splnomocnený zástupca,

—

dánska vláda, v zastúpení: N. Lyshøj a C. Thorning, splnomocnení zástupcovia,

—

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze, splnomocnený zástupca,

—

estónska vláda, v zastúpení: N. Grünberg, splnomocnená zástupkyňa,

—

francúzska vláda, v zastúpení: E. Armoet, splnomocnená zástupkyňa,

—

maďarská vláda, v zastúpení: M. Fehér, splnomocnený zástupca,

—

maltská vláda, v zastúpení: A. Buhagiar, splnomocnená zástupkyňa,

—

holandská vláda, v zastúpení: M. de Ree, splnomocnená zástupkyňa,

—

rakúska vláda, v zastúpení: J. Schmoll, splnomocnená zástupkyňa,

—

poľská vláda, v zastúpení: M. Kamejsza, M. Pawlicka a B. Majczyna, splnomocnení zástupcovia,

—

slovinská vláda, v zastúpení: V. Klemenc a T. Mihelič Žitko, splnomocnené zástupkyne,

—

[V znení opravného uznesenia z 24. marca 2017] slovenská vláda, v zastúpení: M. Kianička, splnomocnený zástupca,

—

fínska vláda, v zastúpení: J. Heliskoski, splnomocnený zástupca,

—

Európska komisia, v zastúpení: C. Cattabriga, ako aj G. Wils, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 25 ods. 1 písm. a) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex) (Ú. v. EÚ L 243, 2009, s. 1), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013 (Ú. v. EÚ L 182, 2013, s. 1) (ďalej len „vízový kódex“), ako aj článkov 4 a 18 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi X a X na jednej strane a État belge (Belgicko) na druhej strane vo veci zamietnutia udeliť víza s obmedzenou územnou platnosťou.

3

Podľa článku 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísaného v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), nazvaného „Záväzok dodržiavať ľudské práva“:

„Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody uvedené v hlave I tohto dohovoru.“

4

Článok 3 EDĽP, nazvaný „Zákaz mučenia“, ktorý sa nachádza v hlave I tohto dohovoru, stanovuje:

„Nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu.“

5

Článok 33 Dohovoru o právnom postavení utečencov, podpísaného v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], zmeneného a doplneného protokolom o právnom postavení utečencov uzavretým v New Yorku 31. januára 1967, ktorý nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“), nazvaný „Zákaz vyhostenia alebo vrátenia (‚refoulement‘)“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Žiadny zmluvný štát nevyhostí utečenca akýmkoľvek spôsobom alebo ho nevráti na hranice území, na ktorých by jeho život alebo jeho osobná sloboda boli ohrozené z dôvodov jeho rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov.“

6

Podľa článku 4 Charty, nazvaného „Zákaz mučenia a neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu“:

„Nikoho nemožno mučiť ani podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.“

7

Podľa článku 18 Charty, nazvaného „Právo na azyl“:

„Právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel [Ženevského dohovoru] v súlade so Zmluvou o Európskej únii a so Zmluvou o fungovaní Európskej únie…“

8

Článok 51 Charty, nazvaný „Rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ustanovenia [Charty] sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. …“

9

Podľa odôvodnenia 29 vízového kódexu:

„V tomto nariadení sa rešpektujú základné práva a dodržiavajú zásady zakotvené konkrétne v [EDĽP] a [Charte].“

10

Článok 1 tohto kódexu, nazvaný „Cieľ a rozsah pôsobnosti“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Týmto nariadením sa ustanovujú postupy a podmienky udeľovania víz na tranzit cez územie členských štátov alebo plánované pobyty na ich území, ktorých dĺžka nepresahuje 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia.“

11

Podľa článku 2 uvedeného kódexu:

„Na účely tohto nariadenia sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:

…

…“

12

Článok 25 vízového kódexu, nazvaný „Udeľovanie víza s obmedzenou územnou platnosťou“, stanovuje:

„1.   Vízum s obmedzenou územnou platnosťou sa výnimočne udeľuje v týchto prípadoch:

2.   Vízum s obmedzenou územnou platnosťou je platné na území členského štátu, ktorý vízum udelil. Výnimočne môže byť platné na územiach viacerých členských štátov, ak s tým každý z týchto členských štátov súhlasí.

…

4.   Ak sa vízum s obmedzenou územnou platnosťou udelilo v prípadoch uvedených v odseku 1 písm. a), ústredné orgány členského štátu, ktorý vízum udelil, bezodkladne odovzdajú príslušné informácie… ústredným orgánom ostatných členských štátov.

5.   Údaje… sa do [vízového informačného systému] vkladajú po prijatí rozhodnutia o udelení takého víza.“

13

Článok 32 ods. 1 písm. b) vízového kódexu, nazvaný „Zamietnutie udelenia víza“, stanovuje:

„Bez toho, aby bol dotknutý článok 25 ods. 1, udelenie víza sa zamietne:

…

14

Článok 4 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/399 z 9. marca 2016, ktorým sa ustanovuje kódex Únie o pravidlách upravujúcich pohyb osôb cez hranice (Kódex schengenských hraníc) (Ú. v. EÚ L 77, 2016, s. 1, ďalej len „Kódex schengenských hraníc“), nazvaný „Základné práva“, znie:

„Členské štáty pri uplatňovaní tohto nariadenia konajú v plnom súlade s príslušným právom Únie vrátane [Charty], príslušným medzinárodným právom vrátane [Ženevského dohovoru], záväzkami súvisiacimi s prístupom k medzinárodnej ochrane, najmä s ohľadom na zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia ‚non‑refoulement‘, a základnými právami. V súlade so všeobecnými zásadami práva Únie sa rozhodnutia podľa tohto nariadenia prijímajú na individuálnom základe.“

15

Článok 6 Kódexu schengenských hraníc, nazvaný „Podmienky pre vstup štátnych príslušníkov tretej krajiny“, stanovuje:

„1.   Na plánovaný pobyt na území členských štátov, ktorý nepresiahne 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia…, musia štátni príslušníci tretej krajiny spĺňať tieto podmienky:

…

5.   Odchylne od odseku 1:

…

16

Podľa článku 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60):

„1.   Táto smernica sa uplatňuje na všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, teritoriálnych vôd a tranzitných priestorov, a na odňatie medzinárodnej ochrany.

2.   Táto smernica sa neuplatňuje na žiadosti o diplomatický alebo územný azyl predložené zastupiteľstvám členských štátov.

…“

17

Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31), nazvaný „Predmet úpravy“, stanovuje:

„Toto nariadenie stanovuje kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú v jednom z členských štátov štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti…“

18

Podľa článku 3 ods. 1 nariadenia č. 604/2013:

„Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. …“

19

Navrhovatelia vo veci samej, manželia a ich tri maloleté deti nízkeho veku, sú sýrskymi štátnymi príslušníkmi žijúcimi v meste Aleppo (Sýria). Dňa 12. októbra 2016 podali na belgickom veľvyslanectve v Bejrúte (Libanon) na základe článku 25 ods. 1 písm. a) vízového kódexu žiadosti o udelenie víz s obmedzenou územnou platnosťou a nasledujúci deň sa vrátili do Sýrie.

20

Na podporu týchto žiadostí navrhovatelia vo veci samej uviedli, že o víza požiadali preto, aby mohli opustiť obliehané mesto Aleppo s cieľom podať v Belgicku žiadosť o azyl. Jeden z navrhovateľov vo veci samej najmä vyhlásil, že ho uniesla teroristická skupina a predtým, ako bol prepustený na slobodu za výkupné, bol bitý a mučený. Navrhovatelia vo veci samej poukázali osobitne na zlú bezpečnostnú situáciu v Sýrii vo všeobecnosti a predovšetkým v meste Aleppo, ako aj na skutočnosť, že keďže sú ortodoxní kresťania, hrozí im, že budú prenasledovaní z dôvodu ich náboženského presvedčenia. Ďalej uviedli, že sa nemohli zaregistrovať ako utečenci v susedných krajinách najmä z dôvodu, že hranice medzi Libanonom a Sýriou boli uzavreté.

21

Rozhodnutiami z 18. októbra 2016, ktoré boli navrhovateľom vo veci samej oznámené 25. októbra 2016, Office des étrangers (Cudzinecký úrad, Belgicko) uvedené žiadosti zamietol. Cudzinecký úrad najmä uviedol, že títo navrhovatelia mali v úmysle zdržiavať sa v Belgicku viac ako 90 dní, že článok 3 EDĽP neukladá štátom, ktoré sú zmluvnými stranami tohto dohovoru, povinnosť povoliť vstup na svoje územia „každému, kto zažíva katastrofickú situáciu“ a že belgické diplomatické úrady nepatria medzi orgány, na ktoré môže cudzinec podať žiadosť o azyl. Podľa Cudzineckého úradu, ak by sa v prípade navrhovateľov vo veci samej povolilo udelenie vstupného víza, aby mohli podať žiadosť o azyl v Belgicku, znamenalo by to povoliť im, aby podali takúto žiadosť na diplomatickom úrade.

22

Vnútroštátny súd, pred ktorým navrhovatelia vo veci samej spochybňujú tieto rozhodnutia, spresňuje, že títo navrhovatelia požiadali na základe tzv. „mimoriadne naliehavého“ vnútroštátneho konania o odklad výkonu uvedených rozhodnutí. Keďže však prípustnosť takejto žiadosti je z hľadiska uplatniteľných vnútroštátnych ustanovení neistá, tento súd sa rozhodol obrátiť na Cour constitutionnelle (Ústavný súd, Belgicko), aby rozhodol o tejto otázke. Vnútroštátny súd počas čakania na odpoveď, ktorú poskytne uvedený Cour constitutionnelle (Ústavný súd), pokračuje v skúmaní veci samej v rámci mimoriadne naliehavého konania.

23

V konaní pred vnútroštátnym súdom navrhovatelia vo veci samej v podstate tvrdia, že článok 18 Charty ukladá členským štátom pozitívnu povinnosť zaručiť právo na azyl a že poskytnutie medzinárodnej ochrany je jediný prostriedok na zamedzenie riziku porušenia článku 3 EDĽP a článku 4 Charty. V prejednávanej veci, keďže belgické orgány samé usúdili, že navrhovatelia vo veci samej sa nachádzajú vo výnimočnej humanitárnej situácii, títo navrhovatelia poukazujú na to, že vzhľadom na medzinárodné záväzky Belgického kráľovstva boli podmienky uplatnenia článku 25 ods. 1 písm. a) vízového kódexu splnené, v dôsledku čoho usudzujú, že by im mali byť z humanitárnych dôvodov udelené požadované víza.

24

Belgicko na druhej strane usudzuje, že ani na základe článku 3 EDĽP ani na základe článku 33 Ženevského dohovoru nemá povinnosť vpustiť na svoje územie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom jediná povinnosť, ktorú v tejto súvislosti má, spočíva v povinnosti dodržať zákaz vyhostenia alebo vrátenia.

25

Vnútroštátny súd tvrdí, že ako vyplýva z článku 1 EDĽP, tak ako ho vyložil Európsky súd pre ľudské práva, navrhovatelia vo veci samej sa mohli odvolávať na článok 3 EDĽP iba pod podmienkou, že sa nachádzajú v belgickej „jurisdikcii“. Vnútroštátny súd sa pritom pýta, či uplatňovanie vízovej politiky možno považovať za výkon takejto jurisdikcie. Navyše tento súd sa pýta, či by právo na vstup mohlo ako dôsledok povinnosti prijať preventívne opatrenia a zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia vyplývať z článku 3 EDĽP, ako aj mutatis mutandis z článku 33 Ženevského dohovoru.

26

Okrem toho vnútroštátny súd uvádza, že uplatnenie článku 4 Charty na rozdiel od článku 3 EDĽP nezávisí od vykonávania jurisdikcie, ale od vykonávania práva Únie. Ani zo zmlúv ani z Charty však nevyplýva, že uvedené uplatnenie by bolo územne obmedzené.

27

Pokiaľ ide o článok 25 vízového kódexu, vnútroštátny súd uvádza, že tento kódex najmä stanovuje, že vízum sa udeľuje, ak to z dôvodov medzinárodných záväzkov dotknutý členský štát „považuje“ za potrebné. Tento súd sa však pýta na rozsah voľnej úvahy, ktorou v tomto kontexte disponujú členské štáty, a domnieva sa, že vzhľadom na záväznú povahu medzinárodných záväzkov a záväzkov vyplývajúcich z Charty možno v tejto súvislosti vylúčiť akúkoľvek voľnú úvahu.

28

Za týchto podmienok Conseil du Contentieux des Étrangers (Rada pre cudzinecké spory, Belgicko) rozhodla prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

29

Vnútroštátny súd navrhol, aby sa na predmetný návrh na začatie prejudiciálneho konania vzťahovali ustanovenia o naliehavom prejudiciálnom konaní podľa článku 107 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora.

30

Na podporu tohto návrhu vnútroštátny súd poukázal najmä na dramatickú situáciu ozbrojeného konfliktu v Sýrii, nízky vek detí navrhovateľov vo veci samej, mimoriadnu zraniteľnosť navrhovateľov spojenú s ich príslušnosťou k ortodoxnej kresťanskej komunite a v každom prípade na skutočnosť, že vec prejednáva v rámci mimoriadne naliehavého konania o odklade výkonu rozhodnutia.

31

Vnútroštátny súd v tejto súvislosti spresnil, že účinkom tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania bolo prerušenie konania, ktoré viedol.

32

V tejto súvislosti treba v prvom rade poukázať na to, že prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý sa týka výkladu článku 25 ods. 1 písm. a) vízového kódexu, vyvoláva otázky týkajúce sa oblastí uvedených v hlave V tretej časti Zmluvy o FEÚ týkajúcej sa priestoru slobody, bezpečnosti a spravodlivosti. Možno naň preto uplatniť naliehavé prejudiciálne konanie v súlade s článkom 107 ods. 1 rokovacieho poriadku.

33

V druhom rade je nesporné, že prinajmenšom ku dňu skúmania návrhu na prejednanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania boli navrhovatelia vo veci samej vystavení skutočnému riziku neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, čo treba považovať za naliehavú skutočnosť odôvodňujúcu uplatnenie článku 107 a nasl. rokovacieho poriadku.

34

Vzhľadom na uvedené skutočnosti piata komora Súdneho dvora rozhodla 15. decembra 2016 na základe návrhu sudcu spravodajcu a po vypočutí generálneho advokáta o vyhovení návrhu vnútroštátneho súdu na prejednanie tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania v rámci naliehavého prejudiciálneho konania. Okrem toho rozhodla, že vec postúpi Súdnemu dvoru, aby ju pridelil veľkej komore.

35

Najmä belgická vláda spochybňuje právomoc Súdneho dvora odpovedať na otázky, ktoré položil vnútroštátny súd, z dôvodu, že článok 25 ods. 1 vízového kódexu, o ktorého výklad sa žiada, sa na žiadosti, o ktoré ide vo veci samej, neuplatňuje.

36

Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania však nepochybne vyplýva, že uvedené žiadosti boli podané z humanitárnych dôvodov na základe článku 25 vízového kódexu.

37

Pokiaľ ide o otázku, či je tento kódex uplatniteľný na také žiadosti, o aké ide vo veci samej, ktorých účelom je umožniť štátnym príslušníkom tretej krajiny podať žiadosti o azyl na území členského štátu, tá je neoddeliteľne spojená s odpoveďou, ktorú treba poskytnúť v súvislosti s týmto návrhom na začatie prejudiciálneho konania. Za týchto podmienok má Súdny dvor právomoc odpovedať na tento návrh (pozri v tomto zmysle rozsudok z 10. septembra 2015, Wojciechowski, C‑408/14, EU:C:2015:591, bod 26 a citovanú judikatúru).

38

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 25 ods. 1 písm. a) vízového kódexu má vykladať v tom zmysle, že pod medzinárodné záväzky, na ktoré sa tento článok vzťahuje, patrí aj to, že členský štát dodržiava všetky práva zaručené Chartou, najmä jej články 4 a 18, ako aj EDĽP a článkom 33 Ženevského dohovoru. Svojou druhou otázkou sa vzhľadom na odpoveď na prvú otázku v podstate pýta, či sa článok 25 ods. 1 písm. a) vízového kódexu má vykladať v tom zmysle, že členský štát, ktorému bola predložená žiadosť o vízum s obmedzenou územnou platnosťou, má povinnosť udeliť požadované vízum, ak sa preukáže riziko porušenia článkov 4 a/alebo 18 Charty alebo medzinárodného záväzku, ktorým je tento členský štát viazaný. V prípade potreby sa vnútroštátny súd pýta, či existencia väzieb medzi žiadateľom a členským štátom, ktorému bola predložená žiadosť o vízum, má v tejto súvislosti vplyv.

39

Na úvod treba pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora skutočnosť, že vnútroštátny súd predložil otázku s odkazom len na určité ustanovenia práva Únie, nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol tomuto súdu všetky prvky výkladu, ktoré môžu byť potrebné na rozhodnutie veci, ktorú prejednáva, či už na ne v predložených otázkach odkázal alebo nie. V tejto súvislosti prináleží Súdnemu dvoru získať zo všetkých informácií, ktoré poskytol vnútroštátny súd, a najmä z odôvodnenia jeho rozhodnutia, prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad so zreteľom na predmet sporu (pozri najmä rozsudok z 12. februára 2015, Oil Trading Poland, C‑349/13, EU:C:2015:84, bod 45 a citovanú judikatúru).

40

V prejednávanej veci treba uviesť, že vízový kódex bol prijatý na základe článku 62 ods. 2 písm. a) a článku 62 ods. 2 písm. b) bodu ii) Zmluvy o ES, podľa ktorých Rada Európskej únie príjme vízové predpisy pre predpokladané pobyty s dĺžkou najviac tri mesiace vrátane postupov a podmienok udeľovania víz členskými štátmi.

41

Cieľom vízového kódexu je podľa jeho článku 1 stanoviť postupy a podmienky udeľovania víz na tranzit cez územie členských štátov alebo plánované pobyty na ich území, ktorých dĺžka nepresahuje 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia. Článok 2 bod 2 písm. a) a b) tohto kódexu vymedzuje pojem „vízum“ na účely uvedeného kódexu ako „povolenie udelené členským štátom“ jednak na „tranzit cez územie členských štátov alebo plánovaný pobyt na ich území v trvaní nie viac ako 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia“ a jednak na „tranzit cez medzinárodné tranzitné priestory letísk členských štátov“.

42

Ako však vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania a zo spisu predloženého Súdnemu dvoru, navrhovatelia vo veci samej predložili belgickému veľvyslanectvu v Libanone žiadosti o udelenie víz z humanitárnych dôvodov na základe článku 25 vízového kódexu, a to s cieľom požiadať v Belgicku o azyl ihneď po svojom príchode do tohto členského štátu a následne získať povolenie na pobyt, ktorého dĺžka platnosti by nebola obmedzená na 90 dní.

43

V súlade s článkom 1 vízového kódexu takéto žiadosti, aj keď boli formálne podané na základe článku 25 tohto kódexu, nepatria do pôsobnosti uvedeného kódexu, a najmä jeho článku 25 ods. 1 písm. a), o ktorého výklad žiada vnútroštátny súd v súvislosti s pojmom „medzinárodné záväzky“, ktorý sa nachádza v tomto ustanovení.

44

Okrem toho, ako uviedli belgická vláda a Európska komisia vo svojich písomných pripomienkach, keďže normotvorca Únie doposiaľ neprijal na základe článku 79 ods. 2 písm. a) ZFEÚ nijaký akt v súvislosti s podmienkami, za akých členské štáty udeľujú štátnym príslušníkom tretích krajín víza alebo povolenia na dlhodobé pobyty z humanitárnych dôvodov, žiadosti, o ktoré ide vo veci samej, patria do pôsobnosti vnútroštátneho práva.

45

Vzhľadom na to, že právo Únie neupravuje situáciu, o ktorú ide vo veci samej, ustanovenia Charty, najmä jej články 4 a 18, ktorých sa týkajú otázky vnútroštátneho súdu, nie sú na túto situáciu uplatniteľné (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 19, ako aj z 27. marca 2014, Torralbo Marcos, C‑265/13, EU:C:2014:187, bod 29 a citovanú judikatúru).

46

Predchádzajúci záver nie je spochybnený ani skutočnosťou, že článok 32 ods. 1 písm. b) vízového kódexu upravuje ako dôvod zamietnutia udelenia víza – a nie ako príčinu neuplatnenia tohto kódexu – existenciu „odôvodnen[ých] pochybnost[í] o… zámere [žiadateľa] opustiť územie členských štátov pred skončením platnosti víza, o ktoré žiada“.

47

Situácia, o ktorú ide vo veci samej, sa totiž nevyznačuje existenciou takýchto pochybností, ale žiadosťou, ktorej predmet je odlišný od žiadosti o udelenie krátkodobého víza.

48

Treba doplniť, že opačný záver, hoci vízový kódex bol koncipovaný na účely udeľovania víz na pobyty na území členských štátov, ktoré nepresahujú 90 dní v rámci akéhokoľvek 180‑dňového obdobia, by štátnym príslušníkom tretích krajín umožnil podávať na základe tohto kódexu žiadosti o vízum s cieľom získať medzinárodnú ochranu v členskom štáte podľa svojej voľby, čo by narušilo všeobecnú štruktúru systému zavedeného nariadením č. 604/2013.

49

Zároveň treba uviesť, že takýto opačný záver by znamenal, že členské štáty by mali na základe vízového kódexu povinnosť fakticky umožniť štátnym príslušníkom tretích krajín podať žiadosť o medzinárodnú ochranu na zastupiteľstvách členských štátov nachádzajúcich sa na území tretej krajiny. Keďže však cieľom vízového kódexu nie je harmonizovať právne úpravy členských štátov týkajúce sa medzinárodnej ochrany, treba konštatovať, že akty Únie prijaté na základe článku 78 ZFEÚ, ktoré upravujú postupy uplatniteľné na žiadosti o medzinárodnú ochranu, nestanovujú takúto povinnosť a naopak vylučujú zo svojej pôsobnosti žiadosti podané na zastupiteľstvách členských štátov. Z článku 3 ods. 1 a 2 smernice 2013/32 tak vplýva, že táto smernica je uplatniteľná na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané na území členských štátov vrátane hraníc, teritoriálnych vôd a tranzitných priestorov, avšak neuplatňuje sa na žiadosti o diplomatický alebo územný azyl predložené zastupiteľstvám členských štátov. Rovnako z článkov 1 a 3 nariadenia č. 604/2013 vyplýva, že toto nariadenie ukladá výlučne členským štátom povinnosť posúdiť každú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore, a že postupy upravené uvedeným nariadením sa uplatňujú iba na takéto žiadosti o medzinárodnú ochranu.

50

Za týchto podmienok belgické úrady nesprávne posúdili žiadosti, o ktoré ide vo veci samej, ako žiadosti o krátkodobé víza.

51

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 1 vízového kódexu sa má vykladať v tom zmysle, že žiadosť o vízum s obmedzenou územnou platnosťou, ktorú na zastupiteľstve cieľového členského štátu nachádzajúcom sa na území tretej krajiny podal štátny príslušník tretej krajiny z humanitárnych dôvodov na základe článku 25 tohto kódexu so zámerom podať po svojom príchode do tohto členského štátu žiadosť o medzinárodnú ochranu a následne sa zdržiavať v uvedenom členskom štáte dlhšie ako 90 dní v rámci 180‑dňového obdobia, nepatrí do pôsobnosti uvedeného kódexu, ale v súčasnom stave práva Únie sa na ňu uplatní výlučne vnútroštátne právo.

52

Vzhľadom na to, že konanie má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 1 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 810/2009 z 13. júla 2009, ktorým sa ustanovuje vízový kódex Spoločenstva (vízový kódex), zmeneného a doplneného nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 610/2013 z 26. júna 2013, sa má vykladať v tom zmysle, že žiadosť o vízum s obmedzenou územnou platnosťou, ktorú na zastupiteľstve cieľového členského štátu nachádzajúcom sa na území tretej krajiny podal štátny príslušník tretej krajiny z humanitárnych dôvodov na základe článku 25 tohto kódexu so zámerom podať po svojom príchode do tohto členského štátu žiadosť o medzinárodnú ochranu a následne sa zdržiavať v uvedenom členskom štáte dlhšie ako 90 dní v rámci 180‑dňového obdobia, nepatrí do pôsobnosti uvedeného kódexu, ale v súčasnom stave práva Európskej únie sa na ňu uplatní výlučne vnútroštátne právo.