–

E. Di Puma, v zastúpení: A. Frangini, F. Belloni a L. Vozza, avvocati,

–

A. Zecca, v zastúpení: M. Gariboldi a A. Cabras, avvocati,

–

Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob), v zastúpení: S. Providenti, R. Vampa a P. Palmisano, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Galluzzo a de P. Gentili, avvocati dello Stato,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

portugalská vláda, v zastúpení: L. Inez Fernandes, M. Figueiredo a F. Costa Pinto, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci, R. Troosters a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrhy na začatie prejudiciálneho konania sa týkajú výkladu článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) a smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/57/EÚ zo 16. apríla 2014 o trestných sankciách za zneužívanie trhu (smernica o zneužívaní trhu) (Ú. v. EÚ L 173, 2014, s. 179).

2

Tieto návrhy boli podané v rámci dvoch sporov, v prvom prípade medzi Enzom Di Pumom a Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Národná komisia pre dohľad nad finančným trhom, Taliansko) (ďalej len „Consob“), a v druhom prípade medzi Consob a Antoniom Zeccom, vo veci zákonnosti peňažných správnych sankcií uložených z dôvodu obchodovania s využitím dôverných informácií.

3

Článok 4 Protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému v Ríme 4. novembra 1950 (ďalej len „EDĽP“), nazvaný „Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný“, stanovuje:

„1.   Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

2.   Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

3.   Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“

4

Článok 2 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. ES L 96, 2003, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367), znie:

„Členské štáty zakážu každej osobe uvedenej v druhom pododseku, ktorá má dôverné informácie, používať tieto informácie tak, že získa alebo nakladá alebo sa pokúsi získať alebo nakladať na svoj vlastný účet alebo na účet tretej strany, priamo alebo nepriamo, s finančnými nástrojmi, s ktorými súvisia tieto informácie.

Prvý pododsek sa uplatní na každú osobu, ktorá má tieto informácie:

…

5

Článok 3 uvedenej smernice stanovuje:

„Členské štáty zakážu každej osobe, ktorá podlieha zákazu stanovenému v článku 2:

6

Článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 stanovuje:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.“

7

Článok 184 decreto legislativo n. 58 – Testo unico delle disposizioni in materia di intermediazione finanziaria, ai sensi degli articoli 8 e 21 della legge 6 febbraio 1996, n. 52 (legislatívny dekrét č. 58, konsolidované znenie predpisov týkajúcich sa finančného sprostredkovania, v zmysle článkov 8 a 21 zákona zo 6. februára 1996, č. 52), z 24. februára 1998 (riadna príloha GURI č. 71 z 26. marca 1998), v znení legge n. 62 – Disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee. Legge comunitaria 2004 (zákon č. 62 o ustanoveniach na plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách. Komunitárny zákon z roku 2004), z 18. apríla 2005 (riadna príloha GURI č. 76 z 27. apríla 2005) (ďalej len „TUF“), nazvaný „Zneužívanie dôverných informácií“ uvádza:

„1.   Odňatím slobody na jeden až šesť rokov a peňažným trestom dvadsaťtisíc až tri milióny eur sa potrestá ten, kto na základe disponovania dôvernými informáciami z titulu svojho postavenia člena správnych, riadiacich alebo kontrolných orgánov emitenta, účasti na základnom imaní emitenta alebo výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie, vrátane verejnej funkcie, alebo úradu:

2.   Sankciou podľa odseku 1 sa potrestá každý, kto sa na základe disponovania dôvernými informáciami z dôvodu prípravy alebo páchania trestnej činnosti dopustí niektorého zo skutkov uvedených v odseku 1.

3.   Súd môže zvýšiť pokutu až na trojnásobok [jej výšky] alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním, ak je pokuta nedostatočná, hoci bola uplatnená najvyššia suma, vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania, osobné pomery páchateľa protiprávneho konania alebo výšku dosiahnutého výnosu alebo prospechu.

…“

8

Článok 187a TUF, vložený do tohto zákona zákonom z 18. apríla 2005 spomenutým v predchádzajúcom bode, je nazvaný „Zneužívanie dôverných informácií“. Znie takto:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie ukladané v prípade, ak je skutok trestným činom, sa ten, kto na základe disponovania dôvernými informáciami z titulu svojho postavenia člena správnych, riadiacich alebo kontrolných orgánov emitenta, účasti na základnom imaní emitenta alebo výkonu zamestnania, povolania alebo funkcie, vrátane verejnej funkcie, alebo úradu:

potrestá správnou sankciou vo forme pokuty od stotisíc do pätnásť miliónov eur.

2.   Sankciou podľa odseku 1 sa potrestá každý, kto sa na základe disponovania dôvernými informáciami z dôvodu prípravy alebo páchania trestnej činnosti dopustí niektorého zo skutkov uvedených v odseku 1.

…

4.   Sankciou podľa odseku 1 sa potrestá aj osoba, ktorá sa na základe disponovania dôvernými informáciami dopustí niektorého z uvedených skutkov, pričom pri vynaložení bežnej starostlivosti vedela alebo mohla vedieť o dôvernej povahe týchto informácií.

5.   Peňažné správne sankcie stanovené v odsekom 1, 2 a 4 sa zvýšia až na trojnásobok [jej výšky] alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním, ak sú sankcie nedostatočné, hoci bola uplatnená najvyššia suma, vzhľadom na osobné pomery páchateľa protiprávneho konania alebo výšku dosiahnutého výnosu alebo prospechu.

…“

9

Vzťahy medzi trestným konaním a správnymi konaniami a námietkovými konaniami upravujú články 187i až 187l TUF. Uvedený článok 187i nazvaný „Vzťahy so súdmi a prokuratúrou“ uvádza:

„1.   Pokiaľ má prokuratúra vedomosti o porušeniach uvedených kapitolou II, bezodkladne o nich informuje predsedu [Consob].

2.   Predseda [Consob] zašle prokuratúre prostredníctvom odôvodnenej správy dokumentáciu zhromaždenú pri výkone kontrolnej činnosti, hneď ako sa zistia skutočnosti, ktoré vedú k podozreniu o existencii porušenia. Dokumenty sa prokuratúre odošlú najneskôr na konci činnosti zisťovania porušení uvedených v ustanoveniach kapitoly III tejto hlavy.

3.   [Consob] a justičný orgán medzi sebou spolupracujú vrátane výmeny informácií s cieľom uľahčiť zisťovanie porušení uvádzaných v tejto hlave a to vrátane prípadov, ak tieto protiprávne skutky nepredstavujú porušenie. …“

10

Podľa článku 187j TUF nazvaného „Právomoc [Consob] v trestnom konaní“:

„1.   V konaniach týkajúcich sa trestných činov uvedených v článkoch 184 a 185 [Consob] vykonáva právomoci, ktoré trestný poriadok priznáva subjektom a združeniam zastupujúcim záujmy poškodených protiprávnym konaním.

2.   [Consob] môže podať návrh v občianskoprávnom konaní a môže sa v rámci konania o náhradu škody spôsobenej narušením integrity trhu domáhať sumy určenej súdom, vrátane zohľadnenia zásady spravodlivosti, pričom sa prihliada na skutočné spáchanie protiprávneho konania, osobné pomery páchateľa protiprávneho konania a výšku výnosu alebo prospechu dosiahnutého týmto konaním.“

11

Článok 187k ods. 1 TUF stanovuje:

„Preskúmavacie správne konanie a konanie o odpore… nemožno prerušiť z dôvodu prebiehajúceho trestného konania týkajúceho sa tých istých skutkov alebo skutkov, od ktorých preskúmania závisí príslušné rozhodnutie.“

12

Článok 654 codice di procedura penale (trestný poriadok, ďalej len „CPP“) stanovuje:

„Vo vzťahu k obžalovanému, poškodenému v adhéznom konaní a osobe zodpovednej za škodu v adhéznom konaní, ktorá vstúpila do trestného konania, zakladá právoplatný odsudzujúci alebo oslobodzujúci rozsudok vydaný v trestnom konaní prekážku rozhodnutej veci aj v občianskoprávnom alebo správnom konaní, ak sa týka práva alebo legitímneho záujmu, ktorého uznanie závisí od zistenia rovnakých materiálnych skutkov ako tie, ktoré boli predmetom trestného konania, pokiaľ sa zistené skutky považovali za relevantné na účely trestného rozhodnutia a pokiaľ občianskoprávny predpis nestanovuje obmedzenia dôkazu spornej subjektívnej situácie.“

13

Rozhodnutím zo 7. novembra 2012 Consob uložila Enzovi Di Pumovi a Antoniovi Zeccovi peňažné správne sankcie podľa článku 187a ods. 1 a 4 TUF.

14

Podľa tohto rozhodnutia páni Di Puma a Zecca v priebehu roka 2008 uskutočnili viacero obchodov s využitím dôverných informácií. Konkrétne 14. a 17. októbra 2008 nadobudli 2375 akcií Permasteelisa SpA s využitím dôverných informácií týkajúcich sa plánu prevzatia kontroly nad touto spoločnosťou, ktoré sa pán Zecca dozvedel z dôvodu výkonu svojho zamestnania a funkcií v rámci Deloitte Financial Advisory Services SpA a ktorých dôverná povaha musela byť pánovi Di Pumovi známa.

15

Páni Di Puma a Zecca podali proti uvedenému rozhodnutiu odvolanie na Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno, Taliansko). Rozsudkami zo 4. apríla a 23. augusta 2013 tento súd zamietol odvolanie podané pánom Di Pumom a vyhovel odvolaniu, ktoré podal pán Zecca.

16

Pán Di Puma a Consob podali kasačné opravné prostriedky proti prvému, ako aj druhému z týchto rozsudkov na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko). Pán Di Puma uviedol, že voči nemu bolo vedené trestné konanie na Tribunale di Milano (Súd prvého stupňa Miláno, Taliansko) za rovnaké skutky ako tie, ktoré mu vytýkala Consob, a že tento súd ho právoplatným rozsudkom vydaným po rozsudkoch Corte d’appello di Milano (Odvolací súd Miláno) oslobodil spod obžaloby z dôvodu, že sa nestal skutok, ktorý je trestným činom. Pokiaľ ide o pána Zeccu, odporcu v konaní súvisiacom s konaním o kasačnom opravnom prostriedku Consob, ten sa tiež odvolal na tento oslobodzujúci rozsudok.

17

Vnútroštátny súd po tom, čo uviedol, že uvedený oslobodzujúci rozsudok sa skutočne týkal tých istých skutkov, ako sú tie, pre ktoré Consob uložila rozhodnutím zo 7. novembra 2012 peňažné správne sankcie dotknuté vo veci samej, zdôrazňuje, že podľa článku 654 CPP zistenia uvedené v tom istom oslobodzujúcom rozsudku, pokiaľ ide o neexistenciu protiprávneho konania, majú vo vzťahu k správnym konaniam právnu silu rozhodnutej veci. Domnieva sa však, že spory, o ktorých rozhoduje, nemôžu byť vyriešené výlučne na základe vnútroštátnej právnej úpravy vzhľadom na prednosť článku 4 Protokolu č. 7 k EDĽP a článku 50 Charty pred touto právnou úpravou.

18

Pokiaľ ide o článok 4 Protokolu č. 7 k EDĽP, vnútroštátny súd sa domnieva, že skutočnosť, že za to isté obchodovanie s využitím dôverných informácií možno podľa článkov 184 a 187a TUF uložiť jednak trestné sankcie a zároveň peňažné správne sankcie, by mohla viesť k porušeniu zásady ne bis in idem zaručenej v tomto článku 4 tak, ako to interpretoval Európsky súd pre ľudské práva, najmä vo svojom rozsudku zo 4. marca 2014, Grande Stevens a i. v. Taliansko (ECLI:CE:ECHR:2014:0304JUD 001864010). Takéto peňažné správne sankcie majú totiž vzhľadom na ich právnu kvalifikáciu vo vnútroštátnom práve, na ich povahu a ich závažnosť, trestný charakter. Okrem toho kumulácia trestných a správnych stíhaní a sankcií dotknutá vo veci samej sa týka rovnakého protiprávneho konania, chápaného ako predstavujúceho rovnaké skutky.

19

Pokiaľ ide o článok 50 Charty, vnútroštátny súd sa pýta, či zakazuje aj takúto kumuláciu stíhaní a sankcií. Podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/6 sú totiž členské štáty povinné trestať obchodovanie s využitím dôverných informácií účinnými, primeranými a odstrašujúcimi správnymi sankciami. Podľa tohto ustanovenia tak príslušné vnútroštátne orgány musia posúdiť účinnú, primeranú a odstrašujúcu povahu správnej sankcie, ktorá sa kumuluje s trestnou sankciou.

20

Vo svojom rozsudku z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105, body 34 a 36), pritom Súdny dvor na jednej strane rozhodol, že článok 50 Charty bráni tomu, aby po uložení právoplatnej daňovej sankcie trestnej povahy v zmysle tohto článku bolo vedené trestné stíhanie za rovnaké skutky proti tej istej osobe, ale na druhej strane, že je úlohou vnútroštátneho súdu určiť, či sú zostávajúce sankcie účinné, primerané a odstrašujúce. Vzhľadom na túto judikatúru sa vnútroštátny súd pýta, či sa článok 50 Charty má vykladať v tom zmysle, že umožňuje pokračovanie konania o peňažnej správnej sankcii v nadväznosti na právoplatný trestný rozsudok s právnou silou rozhodnutej veci, ktorý konštatoval neexistenciu protiprávneho konania, ak sa toto konanie môže zdať ako nevyhnutné na splnenie povinnosti stanoviť účinné, primerané a odstrašujúce sankcie.

21

Podľa tohto súdu hoci účinnosť, prednosť a jednota práva Únie môžu odôvodniť kumuláciu konaní a sankcií, takéto odôvodnenie zanikne, ak príslušný trestný súd právoplatne konštatoval, že skutky, od ktorých závisí existencia dvoch dotknutých trestných a správnych protiprávnych konaní, nie sú preukázané. Okrem toho pokračovanie konania o peňažnej správnej sankcii, za tohto posledného uvedeného predpokladu, v sebe obsahuje riziko konfliktu rozsudkov a môže tak spochybniť právnu silu rozhodnutej veci, ktorú má právoplatný trestný rozsudok. Spôsob vykonania zásady právnej sily rozhodnutej veci by však mal dodržiavať zásadu efektívnosti.

22

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

23

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 23. decembra 2016 boli veci C‑596/16 a C‑597/16 spojené na spoločné konanie na účely písomnej a ústnej časti konania, ako aj rozsudku.

24

Na úvod treba poznamenať, že hoci prvá otázka sa týka výkladu článku 50 Charty, vnútroštátny súd sa pýta najmä na zlučiteľnosť článku 654 CPP s článkom 14 ods. 1 smernice 2003/6 a základného práva zaručeného v tomto článku 50. Podľa tohto súdu výklad, podľa ktorého si tento článok 14 ods. 1 napriek zásade ne bis in idem vyžaduje pokračovanie konania o peňažnej správnej sankcii, aj po právoplatnom rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci, by mohol spochybniť zásadu právnej sily rozhodnutej veci, v rozpore s tým, čo stanovuje článok 654 CPP.

25

Za týchto podmienok treba situáciu chápať tak, že svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 s prihliadnutím na článok 50 Charty má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej konanie o peňažnej správnej sankcii nemôže pokračovať po právoplatnom oslobodzujúcom trestnom rozsudku, ktorým sa konštatovalo, že skutky, ktoré mohli predstavovať porušenie právnej úpravy o obchodovaní s využitím dôverných informácií, na základe ktorých bolo tiež začaté toto konanie, sa nepreukázali.

26

V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 v spojení s jej článkami 2 a 3 ukladá členským štátom stanoviť účinné, primerané a odstrašujúce správne sankcie za porušenie zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií. Hoci Súdny dvor rozhodol, že článok 14 ods. 1 tejto smernice sa obmedzuje na to, že stanovuje členským štátom povinnosť zaviesť správne sankcie s takými charakteristikami, bez toho, aby od členských štátov požadovali tiež stanoviť trestné sankcie proti páchateľom obchodovania s využitím dôverných informácií (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, EU:C:2009:806, bod 42), skutočnosťou zostáva, že členské štáty majú tiež právo stanoviť kumuláciu trestných a správnych sankcií, pri rešpektovaní obmedzení vyplývajúcich z práva Únie a najmä obmedzení vyplývajúcich zo zásady ne bis in idem zaručenej článkom 50 Charty, keďže tieto je potrebné dodržiavať v zmysle jej článku 51 ods. 1 pri vykonávaní práva Únie.

27

Uplatnenie účinných, primeraných a odstrašujúcich sankcií, ktoré stanovuje článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 v prípade porušenia zákazu obchodovania s využitím dôverných informácií, však predpokladá, že príslušné vnútroštátne orgány zistia v konkrétnom prípade skutočnosti preukazujúce existenciu takého obchodovania, ktorá môže odôvodňovať správnu sankciu.

28

Ako teda vyplýva z návrhu na začatie prejudiciálneho konania, v rámci konaní vo veciach samých bolo po skončení trestného kontradiktórneho konania prostredníctvom právoplatného trestného rozsudku s právnou silou rozhodnutej veci konštatované, že skutočnosti predstavujúce obchodovanie s využitím dôverných informácií neboli preukázané.

29

V tomto kontexte teda vzniká otázka, či článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 bráni vnútroštátnemu ustanoveniu, ako je článok 654 CPP, ktorý na konanie o peňažnej správnej sankcii rozširuje právnu silu rozhodnutej veci týkajúcu sa týchto skutkových konštatovaní uvedených v rámci trestného konania.

30

V tejto súvislosti treba poznamenať, že ani tento článok 14 ods. 1, ani žiadne iné ustanovenie smernice 2003/6 nespresňuje účinky právoplatného oslobodzujúceho trestného rozsudku na konanie o peňažnej správnej sankcii.

31

Okrem toho, vzhľadom na dôležitosť, ktorú má zásada právnej sily rozhodnutej veci v právnom poriadku Únie, ako aj vo vnútroštátnych právnych poriadkoch, Súdny dvor rozhodol, že právo Únie si nevyžaduje odchýliť sa od uplatňovania vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré priznávajú súdnemu rozhodnutiu právnu silu rozhodnutej veci (pozri v tomto zmysle, pokiaľ ide o zásadu efektivity, rozsudky z 10. júla 2014, Impresa Pizzarotti, C‑213/13, EU:C:2014:2067, body 58 a 59, ako aj zo 6. októbra 2015, Târşia, C‑69/14, EU:C:2015:662, body 28 a 29).

32

V danom prípade žiadna konkrétna okolnosť konaní vo veciach samých, tak ako vyplývajú zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, neodôvodňuje odlišný prístup, ako je ten, ktorý zaujal Súdny dvor v judikatúre pripomenutej v predchádzajúcom bode. V tejto súvislosti treba poznamenať, že hoci článok 654 CPP rozširuje účinky právnej sily rozhodnutej veci vyplývajúce z trestného konania na konanie o peňažnej správnej sankcii, zo znenia tohto ustanovenia, tak ako je spresnené v návrhu na začatie prejudiciálneho konania, vyplýva, že právna sila rozhodnutej veci sa obmedzuje na skutkové konštatovania uvádzané trestným rozsudkom vyhláseným po kontradiktórnom konaní.

33

Podľa článku 187j TUF Consob má možnosť zúčastniť sa na trestnom konaní, najmä ako poškodená strana, a okrem toho je povinná v zmysle článku 187i TUF postúpiť súdnym orgánom dokumentáciu zhromaždenú pri výkone svojej kontrolnej činnosti. Vzhľadom na tieto podmienky sa zdá, že Consob sa môže skutočne ubezpečiť, že odsudzujúci trestný rozsudok alebo ako v konaniach vo veci samej, oslobodzujúci rozsudok, je vyhlásený s prihliadnutím na všetky dôkazy, ktorými tento orgán disponuje na účely uloženia peňažnej správnej sankcie podľa článku 187a TUF.

34

Preto právna sila rozhodnutej veci, ktorú vnútroštátne ustanovenie priznáva skutkovým konštatovaniam takého trestného rozsudku, vo vzťahu ku konaniu o peňažnej správnej sankcii, nebráni tomu, aby porušenia právnych predpisov o obchodovaní s využitím dôverných informácií mohli byť konštatované a sankcionované účinným spôsobom v prípade, ak podľa znenia tohto trestného rozsudku predmetné skutkové okolnosti sú preukázané.

35

V opačnom prípade by povinnosť, ktorú členským štátom ukladá článok 14 ods. 1 smernice 2003/6, a to stanoviť účinné, primerané a odstrašujúce správne sankcie, nemohla vzhľadom na to, čo bolo pripomenuté v bode 31 tohto rozsudku, viesť k odmietnutiu právnej sily rozhodnutej veci, ktorú má oslobodzujúci trestný rozsudok podľa vnútroštátneho ustanovenia, ako je článok 654 CPP, vo vzťahu ku konaniu o peňažnej správnej sankcii týkajúcej sa tých istých skutkov, ktoré tento rozsudok považoval za nepreukázané. Takýmto posúdením nie je dotknutá možnosť stanovená v článku 4 ods. 2 Protokolu č. 7 k EDĽP obnoviť v prípade potreby trestné konanie, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť trestný rozsudok vyhlásený vo veci.

36

Za týchto okolností článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 nebráni vnútroštátnej právnej úprave, ako je právna úprava v konaní vo veci samej.

37

Tento výklad je potvrdený článkom 50 Charty.

38

V tejto súvislosti z návrhu na začatie prejudiciálneho konania vyplýva, že skutky vytýkané pánom Di Pumovi a Zeccovi v rámci konaní o peňažnej správnej sankcii, ktorých sa týka konanie vo veci samej, sú rovnaké ako tie, na základe ktorých bolo začaté trestné stíhanie proti nim na Tribunale di Milano (Súd prvého stupňa Miláno). Okrem toho peňažné správne sankcie v konaní vo veci samej môžu podľa údajov uvádzaných v spise, ktorým disponuje Súdny dvor, dosiahnuť podľa článku 187a TUF sumu rovnajúcu sa desaťnásobku výnosu alebo prospechu z porušenia. Zdá sa teda, že sledujú represívny cieľ a majú vysoký stupeň prísnosti a preto trestnú povahu v zmysle článku 50 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, Garlsson Real Estate, C‑537/16, body 34 a 35), čo však prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

39

Treba dodať, že podľa samotného znenia uvedeného článku 50 ochrana udeľovaná zásadou ne bis in idem sa neobmedzuje na situáciu, v ktorej je dotknutá osoba trestne odsúdená, ale vzťahuje sa tiež na situáciu, keď je táto osoba právoplatne oslobodená.

40

Zdá sa teda, že za situácie, ako je situácia v konaní vo veci samej, pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy, založené na rovnakých skutkoch, predstavuje obmedzenie základného práva zaručeného v článku 50 Charty (pozri analogicky rozsudky z dnešného dňa, Menci, C‑524/15, bod 39, a Garlsson Real Estate, C‑537/16, bod 41).

41

Takéto obmedzenie zásady ne bis in idem však môže byť odôvodnené na základe článku 52 ods. 1 Charty (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. mája 2014, Spasic, C‑129/14 PPU, EU:C:2014:586, body 55 a 56; ako aj rozsudky z dnešného dňa Menci, C‑524/15, bod 40 a Garlsson Real Estate, C‑537/16, bod 42).

42

V tejto súvislosti treba poznamenať, že cieľ chrániť integritu finančných trhov a dôveru verejnosti vo finančné nástroje môže odôvodňovať kumuláciu stíhaní a sankcií trestnej povahy, ako je kumulácia uvádzaná vnútroštátnym právom, ktorého sa týka konanie vo veci samej, ak doplnkovým účelom týchto stíhaní a sankcii vzhľadom na dosiahnutie takého cieľa sú prípadne iné aspekty toho istého sporného protiprávneho konania (pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, Garlsson Real Estate, C‑537/16, bod 46).

43

Pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy, ako je to v konaní vo veci samej, po právoplatnom ukončení trestného konania však podlieha rešpektovaniu zásady proporcionality (pozri v tomto zmysle rozsudok z dnešného dňa, Garlsson Real Estate, C‑537/16, bod 48). V tejto súvislosti treba poznamenať, že na rozdiel od situácie, ktorá viedla k rozsudku z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105), v ktorom bolo trestné konanie začaté po uložení daňovej sankcie, konania vo veciach samých nastoľujú otázku, či konanie o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy môže pokračovať v prípade, ak sa právoplatným oslobodzujúcim trestným rozsudkom konštatovalo, že skutky, ktoré by mohli predstavovať porušenie právnej úpravy o obchodovaní s využitím dôverných informácií, na základe ktorých sa tiež toto konanie začalo, neboli preukázané.

44

V situácii, ako je situácia v konaní vo veci samej, pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy zjavne prekračuje to, čo je potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 42 tohto rozsudku, keďže existuje právoplatný oslobodzujúci trestný rozsudok konštatujúci absenciu prvkov predstavujúcich porušenie, ktoré má článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 sankcionovať.

45

Vzhľadom na také konštatovanie, ktoré má právnu silu rozhodnutej veci tiež vo vzťahu k takému konaniu, pokračovanie v predmetnom konaní sa zdá byť zbavené akéhokoľvek základu. Článok 50 Charty teda v takej situácii bráni pokračovaniu v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy, ako je to v konaní vo veci samej, bez toho, aby bola dotknutá možnosť pripomenutá v bode 35 tohto rozsudku, obnoviť v prípade potreby trestné konanie, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozsudok vyhlásený vo veci.

46

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na prvú otázku odpovedať, že článok 14 ods. 1 smernice 2003/6 sa s prihliadnutím na článok 50 Charty má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej konanie o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy nemôže pokračovať po právoplatnom oslobodzujúcom trestnom rozsudku, ktorým sa konštatovalo, že skutky, ktoré mohli predstavovať porušenie právnej úpravy o obchodovaní s využitím dôverných informácií, na základe ktorých bolo tiež začaté toto konanie, sa nepreukázali.

47

Vzhľadom na odpoveď na prvú prejudiciálnu otázku nie je potrebné odpovedať na druhú prejudiciálnu otázku.

48

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto:

Článok 14 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) sa s prihliadnutím na článok 50 Charty základných práv Európskej únie má vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej konanie o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy nemôže pokračovať po právoplatnom oslobodzujúcom trestnom rozsudku, ktorým sa konštatovalo, že skutky, ktoré mohli predstavovať porušenie právnej úpravy o obchodovaní s využitím dôverných informácií, na základe ktorých bolo tiež začaté toto konanie, sa nepreukázali.