–

S. Alheto, v zastúpení: P. Želev, V. Nilsen, G. Vojnov, G. Tošev, M. Andreeva a I. Savova, advokáti,

–

česká vláda, v zastúpení: M. Smolek a J. Vláčil, splnomocnení zástupcovia,

–

maďarská vláda, v zastúpení: G. Tornyai, M. Z. Fehér, G. Koós a M. M. Tátrai, splnomocnení zástupcovia,

–

Európska komisia, v zastúpení: M. Condou‑Durande, C. Georgieva‑Kecsmar a I. Zaloguin, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 12 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 337, 2011, s. 9), ako aj článku 35 a článku 46 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu medzi pani Serinou Alhetovou a zamestnik‑predsedatel na Dăržavna agencija za bežancite (zástupca riaditeľa Štátnej agentúry pre utečencov, Bulharsko) (ďalej len „DAB“) a týka sa toho, že zástupca riaditeľa uvedenej štátnej agentúry zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala pani Alhetová.

3

Dohovor o právnom postavení utečencov, podpísaný v Ženeve 28. júla 1951 [Zbierka zmlúv Spojených národov, zv. 189, s. 150, č. 2545 (1954)], nadobudol platnosť 22. apríla 1954. Bol doplnený Protokolom týkajúcim sa právneho postavenia utečencov, ktorý bol podpísaný v New Yorku 31. januára 1967 a nadobudol platnosť 4. októbra 1967 (ďalej len „Ženevský dohovor“).

4

Článok 1 A Ženevského dohovoru v definícii pojmu „utečenec“ odkazuje najmä na hrozbu prenasledovania.

5

Článok 1 D tohto dohovoru stanovuje:

„Tento dohovor sa nevzťahuje na osoby, ktoré v súčasnosti majú ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo odborných organizácií Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov.

Ak takáto ochrana alebo pomoc z akýchkoľvek dôvodov zanikla bez toho, aby sa o postavení týchto osôb definitívne rozhodlo podľa platných uznesení Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, vzťahujú sa na ne ipso facto ustanovenia tohto dohovoru.“

6

Rezolúciou Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov č. 302 (IV) z 8. decembra 1949 o pomoci utečencom z Palestíny bola zriadená Agentúra Organizácie Spojených národov pre pomoc a prácu v prospech palestínskych utečencov na Blízkom východe [United Nations Relief and Works Agency for Palestine Refugees in the Near East (UNRWA)]. Úlohou tejto agentúry je prispievať k dobrým životným podmienkam a ľudskému rozvoju palestínskych utečencov.

7

Oblasť pôsobenia UNRWA zahŕňa Pásmo Gazy, Západný breh Jordánu, Jordánsko, Libanon a Sýriu.

8

Smernica 2011/95 bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. a) a b) ZFEÚ, v ktorom sa uvádza:

„Na účely [spoločnej politiky v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany s cieľom poskytnúť zodpovedajúce právne postavenie každému štátnemu príslušníkovi tretej krajiny, ktorý potrebuje medzinárodnú ochranu, a zabezpečiť súlad so zásadou non‑refoulement] Európsky parlament a Rada v súlade s riadnym legislatívnym postupom prijmú opatrenia týkajúce sa spoločného európskeho azylového systému, ktorý zahŕňa:

9

Článok 2 tejto smernice stanovuje:

„Na účely tejto smernice platia tieto vymedzenia pojmov:

…

…“

10

Podľa článku 4 ods. 3 uvedenej smernice:

„Posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu sa má vykonať na individuálnom základe a zahŕňa zohľadnenie:

11

Článok 5 ods. 1 tejto smernice stanovuje:

„Opodstatnená obava z prenasledovania alebo reálne riziko vážneho bezprávia môžu byť založené na udalostiach, ktoré sa uskutočnili odvtedy, ako žiadateľ opustil krajinu pôvodu.“

12

Článok 7 smernice 2011/95 s názvom „Aktéri ochrany“ v odsekoch 1 a 2 uvádza:

„1.   Ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím môže byť poskytovaná iba:

ak sú ochotné a schopné poskytovať ochranu v súlade s odsekom 2.

2.   Ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím musí byť účinná, a nie dočasná. Táto ochrana sa spravidla poskytuje, keď aktéri uvedení v odseku 1 písm. a) a b) prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo utrpeniu vážneho bezprávia, okrem iného fungovaním účinného právneho systému na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo vážne bezprávie, a keď má žiadateľ prístup k takejto ochrane.“

13

Články 9 a 10 tejto smernice, ktoré sa nachádzajú v jej kapitole III, nazvanej „Oprávnenie na postavenie utečenca“, stanovujú skutočnosti, ktoré sa musia zohľadniť pri posúdení, či žiadateľ bol alebo môže byť prenasledovaný.

14

Článok 12 uvedenej smernice, ktorý sa takisto nachádza v tejto kapitole III, sa nazýva „Vylúčenie“ a stanovuje:

„1.   Štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva sú vylúčení z postavenia utečenca, ak:

…“

15

Článok 15 tej istej smernice sa nachádza v jej kapitole V, nazvanej „Predpoklady na poskytnutie doplnkovej ochrany“. Uvádza sa v ňom:

„Vážne bezprávie pozostáva:

16

Článok 17 smernice 2011/95, ktorý sa takisto nachádza v tejto kapitole V, definuje situácie, za ktorých je priznanie doplnkovej ochrany vylúčené.

17

Článok 21 tejto smernice, nazvaný „Ochrana pred vyhostením alebo vrátením“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Členské štáty rešpektujú zásadu zákazu vrátenia alebo vyhostenia v súlade so svojimi medzinárodnými záväzkami.“

18

Kapitola IX uvedenej smernice, nazvaná „Záverečné ustanovenia“, obsahuje články 38 až 42. článok 39 ods. 1 prvý pododsek tejto smernice uvádza:

„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na zabezpečenie súladu s článkami 1, 2, 4, 7, 8, 9, 10, 11, 16, 19, 20, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34 a 35 do 21. decembra 2013. Komisii bezodkladne oznámia znenie týchto ustanovení.“

19

Podľa článku 40 tej istej smernice:

„Smernica [Rady] 2004/83/ES [z 29. apríla 2004 o minimálnych ustanoveniach pre oprávnenie a postavenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva ako utečencov alebo osôb, ktoré inak potrebujú medzinárodnú ochranu, a obsah poskytovanej ochrany (Ú. v. EÚ L 304, 2004, s. 12; Mim. vyd. 19/007, s. 96)] sa zrušuje pre členské štáty viazané touto smernicou s účinnosťou od 21. decembra 2013…

Odkazy na zrušenú smernicu sa pre členské štáty viazané touto smernicou považujú za odkazy na túto smernicu…“

20

Článok 41 smernice 2011/95 stanovuje:

„Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.

Články 1, 2, 4, 7, 8, 9, 10, 11, 16, 19, 20, 22, 23, 24, 25, 26, 27, 28, 29, 30, 31, 32, 33, 34 a 35 sa uplatňujú od 22. decembra 2013.“

21

Znenie článkov 12 a 15 smernice 2011/95 zodpovedá zneniu článkov 12 a 15 smernice 2004/83.

22

Smernica 2013/32 bola prijatá na základe článku 78 ods. 2 písm. d) ZFEÚ, ktorý stanovuje zavedenie spoločných postupov udeľovania a odnímania jednotného štatútu azylu alebo doplnkovej ochrany.

23

Odôvodnenia 4, 13, 16, 18 a 22 tejto smernice uvádzajú:

…

…

…

…

24

Podľa článku 1 smernice 2013/32:

„Účelom tejto smernice je stanoviť spoločné konania o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95].“

25

Článok 2 smernice 2013/32 stanovuje:

„Na účely tejto smernice:

…

…“

26

Podľa článku 4 smernice 2013/32:

„1.   Členské štáty určia pre všetky konania rozhodujúci orgán, ktorý bude zodpovedný za náležité posúdenie žiadostí v súlade s touto smernicou. Členské štáty zabezpečia, aby mal tento orgán k dispozícii primerané prostriedky vrátane dostatočného počtu spôsobilých pracovníkov na vykonávanie svojich úloh v súlade s touto smernicou.

…

3.   Členské štáty zabezpečia, aby pracovníci rozhodujúceho orgánu uvedení v odseku 1 boli riadne vyškolení.… Osoby, ktoré vedú pohovory so žiadateľmi podľa tejto smernice, musia mať tiež všeobecné znalosti o problémoch, ktoré by mohli mať negatívny vplyv na spôsobilosť žiadateľa zúčastniť sa na pohovore, ako napríklad známky toho, že žiadateľ mohol byť v minulosti mučený.

…“

27

Článok 10 ods. 2 tejto smernice stanovuje:

„Pri posudzovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu rozhodujúci orgán najprv určí, či žiadatelia spĺňajú podmienky na priznanie postavenia utečenca, a ak tomu tak nie je, určí, či sú žiadatelia oprávnení na doplnkovú ochranu.“

28

Podľa článku 12 uvedenej smernice:

„1.   Pokiaľ ide o konania stanovené v kapitole III, členské štáty zabezpečia, aby všetci žiadatelia mali tieto záruky:

…“

29

Článok 13 ods. 1 tej istej smernice stanovuje:

„Členské štáty uložia žiadateľom povinnosť spolupracovať s príslušnými orgánmi na účely stanovenia ich totožnosti a iných údajov uvedených v článku 4 ods. 2 smernice [2011/95].…“

30

Článok 33 ods. 2 smernice 2013/32 uvádza:

„Členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, iba ak:

…

…“

31

Podľa článku 34 ods. 1 prvého pododseku tejto smernice:

„Pred tým, ako rozhodujúci orgán rozhodne o prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, členské štáty umožnia žiadateľom vyjadriť ich názor na uplatnenie dôvodov pre žiadosť uvedených v článku 33 na ich osobitnú situáciu. Na tento účel členské štáty vykonajú osobný pohovor o prípustnosti žiadosti.…“

32

Článok 35 uvedenej smernice stanovuje:

„Krajinu možno považovať za prvú krajinu azylu konkrétneho žiadateľa, ak:

za predpokladu, že bude do tejto krajiny prijatý späť.

Pri uplatňovaní koncepcie prvej krajiny azylu na osobitnú situáciu žiadateľa môžu členské štáty vziať do úvahy článok 38 ods. 1 Žiadateľ má možnosť vzniesť námietku voči uplatneniu koncepcie prvej krajiny azylu na jeho konkrétnu situáciu.“

33

Podľa článku 36 ods. 1 tej istej smernice:

„Tretiu krajinu, ktorá bola v súlade s touto smernicou označená ako bezpečná krajina pôvodu, možno po individuálnom posúdení žiadosti považovať za bezpečnú krajinu pôvodu pre konkrétneho žiadateľa, iba ak:

a nepredložil žiadne závažné dôvody, aby sa táto krajina nepovažovala za bezpečnú krajinu pôvodu v jeho konkrétnej situácii a v zmysle splnenia požiadavky na uznanie za osobu požívajúcu medzinárodnú ochranu podľa smernice [2011/95].“

34

Článok 38 smernice 2013/32 stanovuje:

„1.   Členské štáty môžu uplatňovať koncepciu bezpečnej tretej krajiny, len ak sú príslušné orgány presvedčené, že so žiadateľom o medzinárodnú ochranu sa v dotknutej tretej krajine bude zaobchádzať podľa nasledujúcich zásad:

2.   Uplatňovanie koncepcie bezpečnej tretej krajiny podlieha pravidlám stanoveným vo vnútroštátnom práve vrátane:

…“

35

Podľa článku 46 smernice 2013/32:

„1.   Členské štáty zabezpečia, aby žiadatelia mali právo na účinný opravný prostriedok pred súdom proti:

…

3.   V záujme dosiahnutia súladu s odsekom 1 členské štáty zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95], a to aspoň v rámci konania o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa.

…“

36

Článok 51 ods. 1 smernice 2013/32 uvádza:

„Členské štáty uvedú do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia, potrebné na dosiahnutie súladu s článkami 1 až 30, článkom 31 ods. 1, 2 a 6 až 9, článkami 32 až 46, článkami 49 a 50 a prílohou I najneskôr do 20. júla 2015. Komisii bezodkladne oznámia znenie týchto opatrení.“

37

Podľa článku 52 prvého odseku tejto smernice:

„Členské štáty uplatňujú zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia uvedené v článku 51 ods. 1 na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané po 20. júli 2015, prípadne skôr, a na konania o odňatí medzinárodnej ochrany, ktoré začali po uvedenom dátume, prípadne skôr. Žiadosti podané pred 20. júlom 2015 a konania o odňatí postavenia utečenca, ktoré začali pred uvedeným dátumom, sa budú riadiť zákonmi, inými právnymi predpismi a správnymi opatreniami prijatými podľa smernice [Rady] 2005/85/ES [z 1. decembra 2005 o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní postavenia utečenca (Ú. v. EÚ L 326, 2005, s. 13)].“

38

Článok 53 prvý odsek smernice 2013/32 stanovuje:

„Smernica [2005/85] sa zrušuje pre členské štáty viazané touto smernicou s účinnosťou od 21. júla 2015…“

39

Článok 54 prvý odsek smernice 2013/32 uvádza:

„Táto smernica nadobúda účinnosť dvadsiatym dňom po jej uverejnení v Úradnom vestníku Európskej únie.“

40

Keďže k uverejneniu podľa uvedeného článku 54 došlo 29. júna 2013, smernica 2013/32 nadobudla účinnosť 19. júla 2013.

41

Články 33, 35 a 38, ako aj článok 46 ods. 1 smernice zodpovedajú v uvedenom poradí článkom 25, 26 a 27, ako aj článku 39 ods. 1 smernice 2005/85. Naopak článok 10 ods. 2, článok 34 a článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 stanovujú pravidlá, ktoré neboli obsiahnuté v smernici 2005/85.

42

Posudzovanie žiadostí o medzinárodnú ochranu upravuje v Bulharsku Zakon za ubežišteto i bežancite (zákon o azyle a utečencoch, ďalej len „ZUB“). Na účely prebratia smerníc 2011/95 a 2013/32 do bulharského práva bol ZUB zmenený zákonmi, ktoré nadobudli účinnosť v októbri 2015 a v decembri 2015.

43

§ 8 a 9 ZUB v podstate preberajú kritériá uvedené v článkoch 9, 10 a 15 smernice 2011/95.

44

§ 12 ods. 1 ZUB stanovuje:

„Postavenie utečenca sa nepriznáva cudzincovi:

…

(4)   ktorý požíva ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo agentúr Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov; ak táto ochrana alebo pomoc nezanikla a o postavení dotknutej osoby sa definitívne nerozhodlo podľa príslušnej rezolúcie Organizácie Spojených národov, môže táto osoba užívať v plnom rozsahu výhody režimu podľa [Ženevského dohovoru];

…“

45

ZUB vo svojom znení pred prebratím smerníc 2011/95 a 2013/32 do bulharského práva v § 12 ods. 1 stanovoval:

„Postavenie utečenca sa nepriznáva cudzincovi:

…

(4)   ktorý požíva ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo agentúr Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov, a táto ochrana alebo pomoc nezanikla a o postavení dotknutej osoby sa nerozhodlo v súlade s príslušnou rezolúciou Organizácie Spojených národov;

…“

46

§ 13 ods. 2 ZUB stanovuje:

„Konanie o poskytnutí medzinárodnej ochrany sa nezačne alebo sa ukončí, ak cudzincovi:

…

(2)   priznal tretí štát postavenie utečenca alebo mu bola priznaná iná účinná ochrana zahŕňajúca dodržiavanie zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, ktorú stále požíva, za predpokladu, že bude prijatý späť do tohto štátu;

(3)   pochádza z bezpečného tretieho štátu, za predpokladu, že bude prijatý späť do tohto štátu.“

47

ZUB v znení pred prebratím smerníc 2011/95 a 2013/32 do bulharského práva v článku § 13 ods. 2 stanovoval:

„Konanie o priznaní postavenia utečenca alebo statusu humanitárnej ochrany sa nezačne alebo sa zastavuje v prípade, že [žiadateľovi]:

…

(2)   priznala postavenie utečenca bezpečná tretia krajina, za predpokladu, že bude prijatý späť do tohto štátu.“

48

Podľa § 75 ods. 2 ZUB:

„… Pri posudzovaní žiadosti o medzinárodnú ochranu sa posudzujú všetky skutočnosti… týkajúce sa osobnej situácie žiadateľa…“

49

Zo spisu predloženého Súdnemu dvoru vyplýva, že pani Alhetová, narodená 29. novembra 1972 v Gaze, je držiteľkou pasu vydaného palestínskymi orgánmi a je zaregistrovaná agentúrou UNRWA.

50

Dňa 15. júla 2014 pani Alhetová opustila Pásmo Gazy cez tajné tunely spájajúce toto územie s Egyptom. Z tejto krajiny cestovala na lodi do Jordánska.

51

Dňa 7. augusta 2014 konzulárny úrad Bulharskej republiky v Jordánsku udelil pani Alhetovej turistické vízum na cestu do Bulharska, ktorého platnosť skončila 1. septembra 2014.

52

Dňa 10. augusta 2014 pani Alhetová pricestovala do Bulharska letom Amman – Varna. Dňa 28. augusta 2014 bola doba platnosti uvedeného víza predĺžená do 17. novembra 2014.

53

Pani Alhetová podala 11. novembra 2014 na DAB žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú opätovne zopakovala 25. novembra 2014. Na podporu svojej žiadosti tvrdila, že v prípade návratu do Pásma Gazy by bola vystavená vážnemu ohrozeniu života, pretože by jej tam hrozilo mučenie a prenasledovanie.

54

Táto hrozba súvisí so skutočnosťou, že vykonáva sociálnu činnosť, ktorej cieľom je informovať ženy o ich právach, a táto činnosť je pre organizáciu Hamas, ktorá kontroluje Pásmo Gazy, neprijateľná.

55

Okrem toho vzhľadom na ozbrojený konflikt medzi organizáciou Hamas a Izraelom, dochádza v Pásme Gazy k neselektívnemu násiliu.

56

V období od decembra 2014 do marca 2015 uskutočnila DAB s pani Alhetovou viacero osobných pohovorov.

57

Dňa 12. mája 2015 zástupca riaditeľa DAB zamietol žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala pani Alhetová, na základe § 75 ZUB v spojení s § 8 a 9 tohto zákona (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) z dôvodu, že tvrdenia pani Alhetovej neboli dostatočne vierohodné.

58

Zástupca riaditeľa DAB predovšetkým vysvetlil, že aj keď existujú dôvodné pochybnosti o dodržovaní základných práv v Pásme Gazy, samotná okolnosť, že pani Alhetová je ženou, ktorá sa snaží informovať ostatné ženy žijúce v Pásme Gazy o ich právach, nie je postačujúca na to, aby bolo možné konštatovať existenciu skutočného rizika prenasledovania v zmysle § 8 ZUB alebo vážnej ujmy v zmysle § 9 tohto zákona. V tejto súvislosti medzinárodná správa vypracovaná v priebehu roka 2014 poukazuje na to, že v Pásme Gazy sa ženy policajtky zúčastňujú na takých dôležitých činnostiach, akými sú činnosti v oblasti boja proti drogám, trestného stíhania a dozoru nad výkonom väzby. Za týchto podmienok je ťažko predstaviteľné, že činnosť pani Alhetovej ju vystavuje vážnemu a individuálnemu ohrozeniu.

59

Zástupca riaditeľa DAB dodal, že pani Alhetová takisto nebola nútená požiadať o medzinárodnú ochranu z dôvodu neselektívneho násilia v dôsledku ozbrojeného konfliktu.

60

Pani Alhetová podala na Administrativen săd Sofija‑grad (Správny súd Sofia, Bulharsko) žalobu na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vysvetlila, že niektoré skutočnosti, ktoré uviedla počas osobných pohovorov, neboli v rozpore s § 75 ZUB posúdené, a že v prípade skutočností, ktoré boli posúdené, došlo k nesprávnemu posúdeniu, čím boli porušené § 8 a 9 ZUB.

61

Tento súd zastáva názor, že DAB mal v zásade posúdiť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podala pani Alhetová, na základe § 12 ods. 1 bodu 4 ZUB a nie na základe § 8 a 9 tohto zákona. Napadnuté rozhodnutie teda nie je v súlade so ZUB ani so zodpovedajúcimi pravidlami smernice 2011/95, a to predovšetkým článkom 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

62

Uvedený súd pritom poznamenáva, že § 12 ods. 1 bod 4 ZUB nepreberá správne článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, čo sťažuje vybavovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú ide v prejednávanej veci.

63

Navyše so zreteľom na povinnosť zabezpečiť účinný opravný prostriedok a najmä na požiadavku posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc uvedenú v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, je potrebné určiť, a to predovšetkým vzhľadom na články 18, 19 a 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“), rozsah súdnej právomoci, ktorý stanovil normotvorca Únie. Je dôležité zistiť, či v rámci takéhoto posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc môže sudca do svojho posúdenia začleniť skutočnosti, ako sú dôvody neprípustnosti, ktoré nemohli byť zohľadnené v čase prijatia rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu.

64

V tejto súvislosti chce vnútroštátny súd predovšetkým vedieť, či za takých okolností, o aké ide vo veci samej, sa osoba zaregistrovaná agentúrou UNRWA, ktorá opustila Pásmo Gazy a predtým, ako vycestovala do Únie, sa zdržiavala v Jordánsku, má považovať za dostatočne chránenú v Jordánsku, takže jej žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú v Úniu treba vyhlásiť za neprípustnú.

65

Napokon sa nastoľuje otázka, či po zrušení rozhodnutia, ktorým bola zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu, súd môže, či dokonca musí sám prijať rozhodnutie o tejto žiadosti.

66

Za týchto podmienok Administrativen săd Sofija grad (Správny súd Sofia) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

67

Keďže časová pôsobnosť ustanovení smernice 2013/32, ktorých sa týka tretia až šiesta otázka, nie je jednoznačná a bola predmetom diskusie na Súdnom dvore, je najprv potrebné poskytnúť objasnenie v tomto ohľade.

68

Je nesporné, že táto smernica nahradila smernicu 2005/85 s účinnosťou od 21. júla 2015, teda po dátume podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú ide vo veci samej.

69

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 52 prvý odsek druhá veta smernice 2013/32 stanovuje, že žiadosti o medzinárodnú ochranu podané pred 20. júlom 2015 sa riadia vnútroštátnymi predpismi prijatými podľa smernice 2005/85.

70

Ďalej článok 52 prvý odsek prvá veta smernice 2013/32 umožňuje uplatniť na žiadosti podané pred 20. júlom 2015 vnútroštátne predpisy, ktorými sa vykonávajú pravidlá zavedené touto smernicou. Podľa tejto vety totiž členské štáty uplatňujú uvedené predpisy „na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané po 20. júli 2015, prípadne skôr“.

71

Z preskúmania prípravných prác na smernici 2013/32, konkrétne z porovnania pozície Rady (EÚ) č. 7/2013 v prvom čítaní na účely prijatia smernice Európskeho parlamentu a Rady o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ktorá bola prijatá 6. júna 2013 (Ú. v. EÚ C 179 E, 2013 s 27), s návrhom Komisie na prijatie smernice Európskeho parlamentu a Rady o minimálnych štandardoch pre konanie v členských štátoch o priznávaní a odnímaní medzinárodnej ochrany [KOM(2009) 554 v konečnom znení], vyplýva, že slovné spojenie „prípadne skôr“ bolo pridané v priebehu legislatívneho procesu.

72

Bez ohľadu na napätie existujúce medzi prvou a druhou vetou článku 52 prvého odseku smernice 2013/32 z uvedených prípravných prací teda vyplýva, že normotvorca Únie mal v úmysle umožniť členským štátom, ktoré si to želajú, aby na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané pred 20. júlom 2015 s okamžitou účinnosťou uplatňovali svoje predpisy, ktorými sa vykonáva táto smernica.

73

Pravdou však zostáva, že hoci článok 52 prvý odsek smernice 2013/32 umožnil členským štátom okamžite uplatňovať uvedené predpisy na žiadosti o medzinárodnú ochranu podané pred 20. júlom 2015, nenúti ich k tomu. Keďže toto ustanovenie ponúka prostredníctvom slovného spojenia „ktoré začali po [20. júli 2015], prípadne skôr“ rôzne možnosti časovej pôsobnosti, je dôležité – na to, aby sa zabezpečilo, že pri vykonávaní práva Únie budú dodržané zásady právnej istoty a rovnosti pred zákonom a že žiadatelia o medzinárodnú ochranu tak budú chránení pred svojvôľou a budú mať v rámci konaní o priznaní alebo odňatí medzinárodnej ochrany právo na účinný opravný prostriedok –, aby každý členský štát viazaný touto smernica vybavoval, najmä pokiaľ ide o časovú pôsobnosť pravidla posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc, všetky žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktoré sú podané v priebehu toho istého obdobia na jeho území, jednotným a predvídateľným spôsobom.

74

V reakcii na žiadosť o objasnenie v tomto ohľade vnútroštátny súd zdôraznil, že požiadavka posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc, uvedená v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, ktorá sa mala podľa článku 51 ods. 1 tejto smernice vykonať najneskôr 20. júla 2015, existuje v Bulharsku od 1. marca 2007, takže bulharský zákonodarca nepovažoval za potrebné prijať pri prebratí tejto smernice opatrenia na vykonávanie uvedeného článku 46 ods. 3.

75

V tejto súvislosti uvedený súd viackrát citoval vnútroštátne ustanovenia v oblasti správnych opravných prostriedkov a poskytol informácie o pôsobnosti týchto ustanovení, ktorých správnosť neprináleží Súdnemu dvoru preverovať.

76

S ohľadom na túto odpoveď sa zdá, že tretia, štvrtá a šiesta otázka, ktoré sa týkajú výkladu článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, sú na účely rozhodnutia sporu vo veci samej relevantné.

77

Do pôsobnosti smernice totiž spadajú nielen vnútroštátne predpisy, ktorých cieľom je výslovne jej prebratie, ale od okamihu jej účinnosti aj predtým existujúce vnútroštátne predpisy, ktoré sú spôsobilé zabezpečiť jej prebratie do vnútroštátneho práva (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 7. septembra 2006, Cordero Alonso, C‑81/05, EU:C:2006:529, bod 29, ako aj z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea, C‑261/07 a C‑299/07 EU:C:2009:244, bod 35).

78

Hoci je v prejednávanej veci pravda, že zákon, ktorým sa do bulharského práva prebrala smernica 2013/32, nadobudol účinnosť až v decembri 2015, teda po tom, čo pani Alhetová podala svoju žiadosť o medzinárodnú ochranu v Únii a bolo prijaté napadnuté rozhodnutie, z odpovede vnútroštátneho súdu na žiadosť o objasnenie však vyplýva, že bulharské právo obsahuje od roku 2007 ustanovenia stanovujúce požiadavku posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc, ktoré sa uplatňujú na žiadosti o medzinárodnú ochranu.

79

Z tej istej odpovede vyplýva, že podľa vnútroštátneho súdu zastávali vnútroštátne orgány názor, že tieto ustanovenia môžu zabezpečiť prebratie článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 do vnútroštátneho práva.

80

Za týchto podmienok a vzhľadom na skutočnosť, že smernica 2013/32 už bola v čase podania žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú ide vo veci samej, a prijatia napadnutého rozhodnutia, účinná, treba zastávať názor, že výklad článku 46 ods. 3 tejto smernice, ktorý požaduje vnútroštátny súd v rámci svojej tretej, štvrtej a šiestej otázky, je potrebný na to, aby tento vnútroštátny súd mohol vo veci samej rozhodnúť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. apríla 2009, VTB‑VAB a Galatea, C‑261/07 a C‑299/07, EU:C:2009:244, body 37 a 40).

81

Pokiaľ ide o piatu otázku, ktorá sa týka výkladu článku 35 prvého odseku písm. b) smernice 2013/32, ktorý spolu s článkom 33 ods. 2 písm. b) tejto smernice umožňuje členským štátom vyhlásiť žiadosť o medzinárodnú ochranu za neprípustnú, ak je žiadateľ dostatočne chránený v tretej krajine, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že tento dôvod neprípustnosti nebol ku dňu prijatia napadnutého rozhodnutia ešte prebratý do bulharského práva. Vnútroštátny súd, ktorý však vychádza z predpokladu, že vnútroštátne ustanovenie, ktoré medzičasom prebralo uvedený dôvod neprípustnosti, sa uplatní ratione temporis na spor vo veci samej, čo je predpoklad, ktorého opodstatnenosť prislúcha overiť len tomuto vnútroštátnemu súdu, sa správne pýta, či môže v rámci posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc, ktoré je stanovené v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32, posúdiť prípustnosť žiadosti o medzinárodnú ochranu, o ktorú ide vo veci samej, z hľadiska takéhoto dôvodu neprípustnosti, a v prípade kladnej odpovede, aký rozsah sa má tomuto dôvodu neprípustnosti priznať.

82

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že vybavovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej osobou, ktorá je zaregistrovaná agentúrou UNRWA, si vyžaduje posúdenie toho, či táto osoba požíva účinnú ochranu alebo pomoc zo strany tejto agentúry.

83

Ako vyplýva z vnútroštátneho rozhodnutia, táto otázka je položená preto, že zástupca riaditeľa DAB v napadnutom rozhodnutí konkrétne neskúmal to, či ochrana alebo pomoc, ktorú žalobkyni vo veci samej poskytovala UNRWA v oblasti pôsobenia tejto agentúry, skončila, pričom v dôsledku tejto okolnosti, ak by sa preukázala, by sa jej v Bulharsku mohlo priznať postavenie utečenca v súlade s článkom 1 D Ženevského dohovoru a s článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

84

V tejto súvislosti treba uviesť, ako bolo pripomenuté v bodoch 6 a 7 tohto rozsudku, že UNRWA je agentúrou Organizácie Spojených národov, ktorá bola zriadená na to, aby poskytovala ochranu a pomoc Palestíncom, ktorí majú postavenie „palestínskych utečencov“ v Pásme Gazy, na Západnom brehu Jordánu, v Jordánsku, Libanone a Sýrii. Z toho vyplýva, že osoba, akou je žalobkyňa vo veci samej, ktorá je zaregistrovaná agentúrou URNWA, môže využívať ochranu a pomoc tejto agentúry na účely zlepšenia jej životných podmienok ako utečenca.

85

Z dôvodu tohto osobitného postavenia utečenca zavedeného na uvedených územiach Blízkeho východu pre Palestíncov sú osoby zaregistrované agentúrou UNRWA v zásade na základe článku 12 ods. 1 písm. a) prvej vety smernice 2011/95, ktorý zodpovedá článku 1 D prvému odseku Ženevského dohovoru, vylúčené z priznania postavenia utečenca v Únii. V tejto súvislosti z článku 12 ods. 1 písm. a) druhej vety smernice 2011/95, ktorý zodpovedá článku 1 D druhému odseku Ženevského dohovoru, vyplýva, že ak žiadateľ o medzinárodnú ochranu v Únii už ďalej nepožíva ochranu ani pomoc UNRWA, táto výnimka sa prestane uplatňovať.

86

Ako to Súdny dvor spresnil, článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2011/95 sa uplatní, ak sa na základe individuálneho posúdenia všetkých relevantných skutočností ukáže, že dotknutý Palestínec sa nachádza v situácii vážnej osobnej neistoty a že UNRWA, ktorej pomoc dotknutá osoba požadovala, mu nie je schopná zaručiť životné podmienky zodpovedajúce jej poslaniu, takže tento Palestínec je z dôvodov, ktoré nezávisia na jeho vôli, nútený opustiť oblasť pôsobenia UNRWA. V tomto prípade sa uvedený Palestínec môže, okrem prípadu, že by sa na neho vzťahoval niektorý z dôvodov vylúčenia uvedený v článku 12 ods. 1 písm. b), článku 12 ods. 2 a v článku 12 ods. 3 tejto smernice, odvolávať ipso facto na túto smernicu bez toho, aby musel nevyhnutne preukázať, že má oprávnenú obavu z prenasledovania v zmysle článku 2 písm. d) tej istej smernice, a to až dovtedy, kým sa môže vrátiť na územie, na ktorom mal obvyklý pobyt (rozsudok z 19. decembra 2012, Abed El Karem El Kott a i., C‑364/11, EU:C:2012:826, body 49 až 51, 58 až 65, 75 až 77 a 81).

87

Zo skutočností pripomenutých vyššie vyplýva, že článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 stanovuje jednak dôvod vylúčenia z priznania postavenia utečenca a jednak dôvod ukončenia uplatňovania uvedeného dôvodu vylúčenia, pričom oba môžu byť rozhodujúce pri posudzovaní toho, či dotknutý Palestínec môže získať postavenie utečenca v Únii. Ako to v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 43 až 45 svojich návrhov, pravidlá uvedené v tomto ustanovení, ako ich vykladá Súdny dvor, predstavujú lex specialis. Na žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú osobou, ktorá je zaregistrovaná agentúrou UNRWA, sa musia uplatniť vnútroštátne predpisy, ktorými sa prebral tento režim, za predpokladu, že táto žiadosť nebola predtým zamietnutá na základe iného dôvodu vylúčenia alebo dôvodu neprípustnosti.

88

Tento záver potvrdzuje aj účel smernice 2011/95. Keďže táto smernica bola prijatá okrem iného na základe článku 78 ods. 2 písm. a) ZFEÚ a jej cieľom je teda podľa tohto ustanovenia zaviesť jednotný azylový režim, je dôležité, aby všetky orgány, ktoré sú v Únii zodpovedné za vybavovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu, uplatňovali v prípade žiadateľa, ktorý je zaregistrovaný agentúrou UNRWA, ustanovenia, ktorými sa preberajú pravidlá uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) tejto smernice.

89

Uplatnenie uvedených ustanovení je potrebné aj vtedy, ak ako v prejednávanej veci žiadosť o medzinárodnú ochranu zahŕňa okrem žiadosti o priznanie postavenia utečenca aj žiadosť o doplnkovú ochranu. Ako totiž vyplýva z článku 10 ods. 2 smernice 2013/32, pri posúdení žiadosti o medzinárodnú ochranu musí príslušný orgán najskôr určiť, či žiadateľ spĺňa podmienky pre priznanie postavenia utečenca. Skutočnosť, že pravidlá uvedené v článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 sa neuplatňujú na časť žiadosti týkajúcej sa poskytnutia doplnkovej ochrany, teda nezbavuje príslušný orgán jeho povinnosti uplatniť najskôr ustanovenia preberajúce uvedené pravidlá, aby sa overilo, či sa má priznať postavenie utečenca.

90

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na prvú otázku odpovedať, že článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 v spojení s článkom 10 ods. 2 smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že vybavovanie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej osobou, ktorá je zaregistrovaná agentúrou UNRWA, si vyžaduje posúdenie toho, či táto osoba požíva účinnú ochranu alebo pomoc zo strany tejto agentúry, za predpokladu, že táto žiadosť nebola predtým zamietnutá na základe dôvodu neprípustnosti alebo na základe iného dôvodu vylúčenia, než je dôvod uvedený v článku 12 ods. 1 písm. a) prvej vete smernice 2011/95.

91

Prvou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2011/95 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá neupravuje dôvod ukončenia uplatňovania dôvodu vylúčenia z priznania postavenia utečenca, ktorý je uvedený v tomto ustanovení uvedenej smernice, alebo tento dôvod preberá nesprávne.

92

Ako bolo uvedené v bodoch 85 až 87 tohto rozsudku, článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 obsahuje jednak dôvod vylúčenia, podľa ktorého každý štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti, ktorí požívajú ochranu alebo pomoc iných orgánov alebo agentúr Organizácie Spojených národov, než je Úrad Vysokého komisára Organizácie Spojených národov pre utečencov, sú vylúčení z postavenia utečenca v Únii, a jednak dôvod ukončenia uplatňovania tohto dôvodu vylúčenia, podľa ktorého ak takáto ochrana alebo pomoc zanikla bez toho, aby sa o postavení tohto štátneho príslušníka alebo osoby bez štátnej príslušnosti definitívne rozhodlo v súlade s príslušnými rezolúciami Organizácie Spojených národov, uvedený štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti sa môžu ipso facto odvolávať na túto smernicu na účely priznania postavenia utečenca v Únii.

93

Ako bolo uvedené v bode 21 tohto rozsudku, znenie článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 zodpovedá zneniu článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83.

94

Z toho vyplýva, že článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83 a článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 bránia vnútroštátnym právnym predpisom, ktoré nepreberajú dôvod vylúčenia ani dôvod ukončenia jeho uplatňovania.

95

V prejednávanej veci pritom § 12 ods. 1 bod 4 ZUB v znení pred nadobudnutím účinnosti vnútroštátneho zákona, ktorým bola prebratá smernica 2011/95, neupravoval takýto dôvod ukončenia uplatňovania dôvodu vylúčenia. § 12 ods. 1 bod 4 ZUB v znení po nadobudnutí účinnosti tohto zákona síce prebral článok 12 ods. 1 písm. a) druhú vetu smernice 2011/95, no nesprávne používa slovné spojenie „nezanikla“ namiesto slovného spojenia „zanikla“. Vnútroštátny súd sa domnieva, že za takých okolností je zložité, či dokonca nemožné vykladať tieto vnútroštátne ustanovenia v súlade s článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95.

96

S výhradou overenia, či bulharské právo umožňuje vykladať uvedené vnútroštátne ustanovenia spôsobom, ktorý je v súlade s článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2004/83 alebo s článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, čo musí vykonať vnútroštátny súd, treba konštatovať, že tieto posledné uvedené ustanovenia bránia takýmto vnútroštátnym ustanoveniam, keďže tieto ustanovenia nesprávne preberajú uvedené smernice.

97

Druhou časťou svojej druhej otázky sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 a článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2011/95 majú priamy účinok alebo ich možno uplatniť aj vtedy, ak na ne žiadateľ o medzinárodnú ochranu výslovne neodkázal.

98

V tejto súvislosti z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že vo všetkých prípadoch, v ktorých sú ustanovenia smernice obsahovo bezpodmienečné a dostatočne presné, majú jednotlivci právo sa na ne odvolávať pred vnútroštátnymi súdmi voči štátu, pokiaľ tento štát neprebral smernicu do vnútroštátneho právneho poriadku v stanovenej lehote alebo ju prebral nesprávne (rozsudky z 24. januára 2012, Dominguez, C‑282/10, EU:C:2012:33, bod 33; z 15. januára 2014, Association de médiation sociale, C‑176/12, EU:C:2014:2, bod 31, ako aj zo 7. júla 2016, Ambisig, C‑46/15, EU:C:2016:530, bod 16).

99

Článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 a článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2011/95 spĺňajú tieto kritériá, pretože sa v nich uvádza pravidlo, ktorého obsah je bezpodmienečný a dostatočne presný na to, aby sa naň mohla osoba podliehajúca súdnej právomoci odvolávať a aby ho súd mohol uplatniť. Tieto ustanovenia okrem iného stanovujú, že v situácii, ktorej sa týkajú, má žiadateľ „ipso facto“ nárok na výhody plynúce z tejto smernice.

100

V prejednávanej vec z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že pani Alhetová na podporu svojej žiadosti o medzinárodnú ochranu tvrdí, že napriek tomu, že bola zaregistrovaná agentúrou UNRWA, proti hrozbám, ktorým je vystavená, ju môže účinne chrániť len priznanie postavenia utečenca v Únii. Z toho vyplýva, že aj keď žalobkyňa vo veci samej výslovne neodkázala na článok 12 ods. 1 písm. a) druhú vetu smernice 2004/83 ani na článok 12 ods. 1 písm. a) druhú vetu smernice 2011/95, nič nebráni vnútroštátnemu súdu, aby rozhodol o súlade vnútroštátnych právnych predpisov s jedným z týchto ustanovení.

101

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na druhú otázku odpovedať tak, že článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2004/83 a článok 12 ods. 1 písm. a) druhá veta smernice 2011/95 sa majú vykladať v tom zmysle, že:

102

Svojou treťou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje v prvom stupni o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu, môže zohľadniť skutkové alebo právne okolnosti, akými je uplatniteľnosť článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 na situáciu žiadateľa, ktoré neboli posúdené orgánom, ktorý toto rozhodnutie prijal.

103

V tejto súvislosti treba najprv uviesť, že smernica 2013/32 rozlišuje medzi „rozhodujúcim orgánom“, ktorý definuje vo svojom článku 2 písm. f) ako „akýkoľvek kvázi súdny alebo správny orgán v členskom štáte zodpovedný za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu s právomocou prijímať rozhodnutia v prvom stupni o takýchto prípadoch“ na jednej strane a „súdom“ uvedeným v článku 46 na druhej strane. Konanie pred rozhodujúcim orgánom upravujú ustanovenia kapitoly III tejto smernice, nazvanej „Konanie v prvom stupni“, zatiaľ čo konanie pred súdom sa riadi pravidlami stanovenými v kapitole V uvedenej smernice, ktorá má názov „Konania o opravných prostriedkoch“ a tvorí ju tento článok 46.

104

Keďže článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa podľa svojho znenia týka „aspoň… konan[í] o opravnom prostriedku pred súdom prvého stupňa“ nižšie uvedený výklad tohto ustanovenia platí prinajmenšom pre každý súd, ktorý rozhoduje o prvom opravnom prostriedku proti rozhodnutiu, v ktorom rozhodujúci orgán rozhodol po prvýkrát o takejto žiadosti. Ako vyplýva z článku 2 písm. f) tejto smernice, platí to aj v prípade, ak má tento orgán kvázi súdnu povahu.

105

Ďalej je potrebné pripomenúť, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 spresňuje rozsah práva na účinný opravný prostriedok, ktorý musia mať žiadatelia o medzinárodnú ochranu, ako to stanovuje článok 46 ods. 1 tejto smernice, k dispozícii proti rozhodnutiam o ich žiadosti.

106

Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 tak stanovuje, že na dosiahnutie súladu s článkom 46 ods. 1 tejto smernice musia členské štáty viazané touto smernicou zabezpečiť, aby súd, na ktorom je napadnuté rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu, vykonal „posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“.

107

V prípade neexistencie odkazu na právo členských štátov a s ohľadom na účel smernice 2013/32 uvedený v jej odôvodnení 4 je dôležité, aby sa tieto pojmy vykladali a uplatňovali jednotne. Ako sa to okrem iného zdôrazňuje v odôvodnení 13 tejto smernice cieľom aproximácie procesných pravidiel na základe tejto smernice je vytvoriť rovnaké podmienky pre uplatnenie smernice 2011/95 a obmedziť tak pohyb žiadateľov o medzinárodnú ochranu medzi členskými štátmi.

108

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že rozsah uvedených pojmov sa musí určiť podľa ich obvyklého významu pri súčasnom zohľadnení súvislostí, v ktorých sa používajú, ako aj pri zohľadnení cieľov sledovaných právnou úpravou, v ktorej sa nachádzajú (pozri najmä rozsudky z 30. januára 2014, Diakité, C‑285/12, EU:C:2014:39, bod 27; z 11. júna 2015, Zh. a O., C‑554/13, EU:C:2015:377, bod 29, ako aj z 26. júla 2017, Jafari, C‑646/16, EU:C:2017:586, bod 73).

109

V tejto súvislosti je cieľom smernice 2013/32 okrem toho, že sleduje všeobecný cieľ, ktorým je zaviesť spoločné procesné normy, konkrétne to – ako vyplýva najmä z jej odôvodnenia 18 –, aby sa žiadosti o medzinárodnú ochranu vybavili „čo najskôr bez toho, aby bolo dotknuté vykonanie primeraného a úplného posúdenia“.

110

Z tohto hľadiska treba slovné spojenie „zabezpečia, aby účinný opravný prostriedok zahŕňal posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu ex nunc“ na to, aby nestratilo svoj obvyklý význam, vykladať v tom zmysle, že členské štáty sú podľa článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 povinné upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy takým spôsobom, aby pri rozhodovaní o uvedených opravných prostriedkov súd posúdil všetky skutkové a právne okolnosti, ktoré mu umožnia vykonať aktualizované posúdenie danej veci.

111

V tejto súvislosti výraz „ex nunc“ zdôrazňuje povinnosť súdu vykonať posúdenie, ktoré prípadne zohľadní nové skutočnosti, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku.

112

Takéto posúdenie totiž umožňuje vybaviť žiadosť o medzinárodnú ochranu úplne bez toho, aby bolo potrebné vrátiť vec rozhodujúcemu orgánu. Právomoc súdu zohľadniť nové skutočnosti, o ktorých tento orgán nerozhodol, je tak v súlade s cieľom smernice 2013/32, ktorý bol pripomenutý v bode 109 tohto rozsudku.

113

Slovné spojenie „v plnom rozsahu“ uvedené v článku 46 ods. 3 smernice 2013/32 zase potvrdzuje, že súd je povinný posúdiť tak skutočnosti, ktoré rozhodujúci orgán zohľadnil alebo mohol zohľadniť, ako aj tie, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia týmto orgánom.

114

Navyše vzhľadom na to, že toto ustanovenie sa má vykladať v súlade s článkom 47 Charty, požiadavka posúdenia v plnom rozsahu a ex nunc znamená, že súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, vypočuje žiadateľa, pokiaľ sa uvedený súd nedomnieva, že také posúdenie môže vykonať len na základe údajov v spise, vrátane prípadnej správy z osobného pohovoru pred uvedeným orgánom alebo jeho prepisu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, body 31 a 44). V prípade nových skutočností, ktoré nastali po prijatí rozhodnutia, proti ktorému bol podaný opravný prostriedok, je súd povinný, ako to vyplýva z článku 47 Charty, poskytnúť žiadateľovi možnosť vyjadriť sa, pokiaľ tieto skutočnosti môžu mať pre neho nepriaznivé dôsledky.

115

Čo sa týka výrazu „prípadné“ obsiahnutého v časti vety „vrátane prípadného posúdenia potrieb medzinárodnej ochrany podľa smernice [2011/95]“, poukazuje na to, ako uviedla Komisia na pojednávaní, že posúdenie v plnom rozsahu a ex nunc, ktoré má vykonať súd, sa nemusí nevyhnutne týkať vecného posúdenia potreby medzinárodnej ochrany, a teda že sa môže týkať prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, pokiaľ to umožňuje vnútroštátne právo podľa článku 33 ods. 2 smernice 2013/32.

116

Napokon je dôležité zdôrazniť, že z odôvodnení 16 a 22, z článku 4, ako aj zo všeobecnej štruktúry smernice 2013/32 vyplýva, že posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu správnym alebo kvázi súdnym orgánom vybaveným osobitnými prostriedkami a v tejto oblasti kvalifikovaným personálom je kľúčovou fázou spoločných postupov zavedených touto smernicou. Právo na posúdenie v plnom rozsahu a ex nunc súdom, ktoré priznáva žiadateľovi článok 46 tejto smernice, teda nemôže zmierniť povinnosť tohto žiadateľa spolupracovať s týmto orgánom, ako ju upravujú články 12 a 13 uvedenej smernice.

117

Z toho vyplýva, že v prejednávanej veci článok 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 predstavuje relevantnú právnu otázku, ktorú má preskúmať vnútroštátny súd ako súd prvého stupňa, pričom pri svojom posúdení uplatniteľnosti tohto ustanovenia na situáciu žalobkyne vo veci samej zohľadní prípadné skutočnosti, ktoré nastali po prijatí napadnutého rozhodnutia.

118

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že súd členského štátu, ktorý rozhoduje v prvom stupni o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu, je povinný posúdiť tak skutkové a právne okolnosti, akými je uplatniteľnosť článku 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 na situáciu žiadateľa, ktoré orgán, ktorý toto rozhodnutie prijal, zohľadnil alebo mohol zohľadniť, ako aj tie skutkové a právne okolnosti, ktoré nastali po prijatí uvedeného rozhodnutia.

119

Svojou štvrtou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkami 18, 19 a 47 Charty vykladať v tom zmysle, že požiadavka na posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu a ex nunc sa vzťahuje aj na dôvody neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu uvedené v článku 33 ods. 2 tejto smernice, a v prípade kladnej odpovede, či v prípade posúdenia takéhoto dôvodu neprípustnosti súdom, aj keď tento dôvod nebol posúdený rozhodujúcim orgánom, sa musí vec vrátiť tomuto orgánu, aby vykonal pohovor o prípustnosti podľa článku 34 uvedenej smernice.

120

Ako bolo uvedené v bode 115 tohto rozsudku, posúdenie opravného prostriedku v plnom rozsahu a ex nunc sa môže týkať prípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu, ak to umožňuje vnútroštátne právo. V súlade s cieľom smernice 2013/32 zaviesť režim, v ktorom aspoň súd, ktorý rozhoduje v prvom stupni o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu rozhodujúceho orgánu, vykoná úplné a aktualizované posúdenie, môže tento súd okrem iného dospieť k záveru, že žiadateľ požíva dostatočnú ochranu v tretej krajine, takže nie je potrebné skúmať potrebu ochrany v Únii a žiadosť je teda z tohto dôvodu „neprípustná“.

121

Pokiaľ ide o kumulatívne podmienky, ktorým podlieha uplatnenie takéhoto dôvodu neprípustnosti, ako sú napríklad tie, ktoré sú uvedené v prípade dôvodu týkajúceho sa prvej krajiny azylu v článku 35 uvedenej smernice alebo v prípade dôvodu týkajúceho sa tretej bezpečnej krajiny v článku 38 tej istej smernice, uvedený súd musí dôkladne preskúmať, či je každá z týchto podmienok splnená, a v prípade potreby vyzvať rozhodujúci orgán, aby predložil všetky dokumenty a všetky skutkové okolnosti, ktoré môžu byť relevantné.

122

V prejednávanej veci zo znenia štvrtej otázky a z vysvetlení, ktoré sú k nej doplnené, vyplýva, že vnútroštátny súd zamýšľa prípadné uplatnenie koncepcie „prvá krajina azylu“ definovanej v článku 35 smernice 2013/32 alebo koncepcie „bezpečná tretia krajina“ definovanej v článku 38 tejto smernice, na ktorý odkazuje jej článok 35 druhý odsek, alebo aj koncepcie „bezpečná krajina pôvodu“ definovanej v článku 36 ods. 1 tej istej smernice a uvedenej v štvrtej otázke pod písmenom c).

123

Pokiaľ ide o koncepciu „bezpečná krajina pôvodu“, treba uviesť, že táto koncepcia sa ako taká nevyskytuje medzi dôvodmi neprípustnosti uvedenými v článku 33 smernice 2013/32. V dôsledku toho ju netreba ďalej skúmať v rámci tohto návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

124

Naopak v rozsahu, v akom má vnútroštátny súd v úmysle uplatňovať koncepciu „prvá krajina azylu“ alebo koncepciu „bezpečná tretia krajina“, musí vykonať preskúmanie podľa bodu 121 tohto rozsudku a predtým, než rozhodne, sa uistiť, že žiadateľ mal príležitosť osobne vyjadriť svoje stanovisko k uplatniteľnosti dôvodu neprípustnosti na jeho konkrétnu situáciu.

125

Zatiaľ čo právo žiadateľa byť vypočutý v súvislosti s prípustnosťou jeho žiadosti pred prijatím akéhokoľvek rozhodnutia v tejto veci je v rámci konania pred rozhodujúcim orgánom zaručené prostredníctvom osobného pohovoru podľa článku 34 smernice 2013/32, počas konania o opravnom prostriedku podľa článku 46 tejto smernice toto právo vyplýva z článku 47 Charty a vykonáva sa teda, ak je to potrebné, prostredníctvom výsluchu žiadateľa (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Sacko, C‑348/16, EU:C:2017:591, body 37 až 44).

126

V tejto súvislosti treba zastávať názor, že v prípade, keď dôvod neprípustnosti posudzovaný súdom, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, posúdil rovnako rozhodujúci orgán predtým, než prijal rozhodnutie, ktoré je napadnuté v rámci tohto opravného prostriedku, môže tento súd vychádzať zo správy o osobnom pohovore, ktorý viedol uvedený orgán bez toho, aby vypočul žiadateľa, pokiaľ to nepovažuje za potrebné.

127

Ak naopak rozhodujúci orgán neposúdil tento dôvod neprípustnosti a v dôsledku toho neviedol osobný pohovor podľa článku 34 smernice 2013/32, je na vnútroštátnom súde, aby v prípade, že usúdi, že takýto dôvod mal tento orgán posúdiť alebo že sa v súčasnosti musí posúdiť z dôvodu nových skutočností, takýto výsluch vykonal.

128

Podobne ako bolo stanovené v článku 12 ods. 1 písm. b) smernice 2013/32, pokiaľ ide o osobné pohovory vedené rozhodujúcim orgánom, žiadateľovi sa musia v prípade potreby počas jeho výsluchu súdom poskytnúť služby tlmočníka, aby mohol uviesť svoje tvrdenia.

129

Pokiaľ ide napokon o otázku, ktorú položil vnútroštátny súd, či sa má požiadavka na posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu a ex nunc vykladať v zmysle článkov 18 a 19 Charty, stačí poznamenať, že hoci sa pri vykonávaní takejto požiadavky musia dodržiavať základné práva zaručené uvedenými ustanoveniami, ktoré sa týkajú práva na azyl a ochrany v prípade vysťahovania, vyhostenia a extradície, neposkytujú v rámci odpovede na túto prejudiciálnu otázku ďalšie konkrétne informácie, pokiaľ ide o rozsah uvedenej požiadavky.

130

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na štvrtú otázku odpovedať tak, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že požiadavka na posúdenie skutkových aj právnych otázok v plnom rozsahu a ex nunc sa môže vzťahovať aj na dôvody neprípustnosti žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa článku 33 ods. 2 tejto smernice, ak to umožňuje vnútroštátne právo, a že v prípade, ak súd, ktorý rozhoduje o opravnom prostriedku, má v úmysle posúdiť dôvod neprípustnosti, ktorý nebol posúdený rozhodujúcim orgánom, musí vypočuť žiadateľa s cieľom umožniť mu vyjadriť osobne v jazyku, ktorý ovláda, svoj názor na uplatniteľnosť uvedeného dôvodu na jeho konkrétnu situáciu.

131

Svojou piatou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 35 prvý odsek písm. b) smernice 2013/32 vykladať v tom zmysle, že osoba zaregistrovaná agentúrou UNRWA sa musí, ak požíva účinnú ochranu alebo pomoc zo strany tejto agentúry v tretej krajine, ktorá nezodpovedá územiu, kde má obvyklý pobyt, ale je súčasťou oblasti pôsobenia uvedenej agentúry, považovať za osobu, ktorá požíva dostatočnú ochranu v tejto tretej krajine v zmysle toho ustanovenia.

132

Z vnútroštátneho rozhodnutia vyplýva, že táto otázka je položená z toho dôvodu, že pani Alhetová opustila počas ozbrojeného konfliktu, ku ktorému došlo v júli a auguste 2014 medzi Izraelským štátom a Hamasom, Pásmo Gazy, aby našla bezpečie v Jordánsku, kde sa zdržiavala a odkiaľ odcestovala do Bulharska.

133

Jordánsko je súčasťou oblasti pôsobenia UNRWA. Nemožno teda vylúčiť, že táto agentúra je v Jordánsku schopná poskytnúť osobe, ktorú zaregistrovala, životné podmienky zodpovedajúce jej poslaniu po tom, čo táto osoba utiekla z Pásma Gazy, pričom Súdnemu dvoru neprislúcha skúmať povahu mandátu tejto agentúry, ani jej schopnosť ho plniť.

134

V prípade, že osoba, ktorá opustila oblasť pôsobenia UNRWA a podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v Únii, požíva v uvedenej oblasti účinnú ochranu alebo pomoc zo strany UNRWA, ktorá jej umožňuje bezpečne sa tam zdržiavať v dôstojných životných podmienkach bez toho, aby jej hrozilo riziko vrátenia na územie svojho obvyklého pobytu dovtedy, kým sa tam nemôže bezpečne vrátiť, nemôže orgán, ktorý je príslušný rozhodnúť o tejto žiadosti, považovať túto osobu za osobu, ktorá bola v dôsledku okolností, ktoré nezávisia od jej vôle, nútená opustiť oblasť pôsobenia UNRWA. Uvedená osoba musí byť v tomto prípade vylúčená z postavenia utečenca v Únii v súlade s článkom 12 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95, ako to vykladá judikatúra pripomenutá v bode 86 tohto rozsudku.

135

V prejednávanej veci je na vnútroštátnom súde, aby na základe individuálneho posúdenia všetkých relevantných skutočností posúdil, či v prípade pani Alhetovej ide o takýto prípad.

136

V prípade kladnej odpovede by táto situácia navyše mohla, s výhradou nasledujúcich úvah, viesť k zamietnutiu žiadosti o medzinárodnú ochranu v rozsahu, v akom smeruje k poskytnutiu doplnkovej ochrany.

137

Podľa článku 33 ods. 2 písm. b) smernice 2013/32 totiž členské štáty môžu považovať žiadosť o medzinárodnú ochranu v celom rozsahu za neprípustnú, pokiaľ krajina, ktorá nie je členským štátom, sa považuje za prvú krajinu azylu pre žiadateľa v zmysle článku 35 tejto smernice.

138

V tejto súvislosti možno podľa samotného znenia článku 35 prvého odseku písm. a) a b) smernice 2013/32 považovať krajinu za prvú krajinu azylu konkrétneho žiadateľa, ak bol tento žiadateľ v tejto krajine uznaný za utečenca a môže naďalej požívať túto ochranu, alebo ak požíva inú dostatočnú ochranu v tejto krajine, vrátane uplatnenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia, za predpokladu, že bude do tejto krajiny prijatý späť.

139

Osoby zaregistrované agentúrou UNRWA majú, ako bolo pripomenuté v bode 6 tohto rozsudku, postavenie „palestínskeho utečenca na Blízkom východe“. Nie je im teda priznané postavenie utečenca osobitne viazané na Jordánske hášimovské kráľovstvo, a teda sa na nich nemôže vzťahovať článok 35 prvý odsek písm. a) smernice 2013/32 len preto, že boli takto zaregistrované a že im táto agentúra poskytuje ochranu alebo pomoc.

140

Naopak Palestínčan zaregistrovaný agentúrou UNRWA, ktorý odišiel z miesta svojho obvyklého pobytu v Pásme Gazy do Jordánska predtým, než pricestoval do členského štátu, v ktorom podal žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa musí považovať za osobu, ktorá požíva v tejto tretej krajine inú dostatočnú ochranu, vrátane uplatnenia zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia v zmysle článku 35 prvého odseku písm. b) smernice 2013/32, pokiaľ po prvé má záruku, že bude do tejto krajiny prijatý späť, po druhé, že tam požíva skutočnú ochranu alebo pomoc zo strany UNRWA, ktorú táto tretia krajina uznáva či dokonca reguluje, a po tretie, že príslušné orgány členského štátu, v ktorom bola podaná žiadosť o medzinárodnú ochranu, získali istotu, že sa bude môcť v tejto tretej krajine bezpečne zdržiavať v dôstojných životných podmienkach tak dlho, ako to z dôvodu rizík v Pásme Gazy bude nevyhnutné.

141

V takomto prípade totiž Jordánske hášimovské kráľovstvo ako nezávislý štát, ktorého územie je odlišné od územia obvyklého pobytu dotknutej osoby, je v dôsledku toho, že sa zaviazalo prijať späť dotknutú osobu, uznáva účinnú ochranu alebo pomoc poskytovanú zo strany UNRWA na svojom území a dodržuje zásadu zákazu vyhostenia alebo vrátenia aktérom ochrany v zmysle článku 7 ods. 1 písm. a) smernice 2011/95 a spĺňa všetky podmienky vyžadované v článku 35 prvom odseku písm. b) smernice 2013/32, aby spadalo pod pojem „prvá krajina azylu“ v zmysle tohto ustanovenia.

142

Vnútroštátnemu súdu prislúcha, aby prípadne po tom, čo požiada DAB o predloženie všetkých dokumentov a všetkých relevantných skutočností, posúdil, či sú v prejednávanom prípade splnené všetky podmienky, ktoré sú opísané v bode 140 tohto rozsudku.

143

Vzhľadom na vyššie uvedené treba na piatu otázku odpovedať tak, že článok 35 prvý odsek písm. b) smernice 2013/32 sa má vykladať v tom zmysle, že ak osoba zaregistrovaná agentúrou UNRWA požíva účinnú ochranu alebo pomoc zo strany tejto agentúry v tretej krajine, ktorá nezodpovedá územiu, kde má obvyklý pobyt, ale je súčasťou oblasti pôsobenia uvedenej agentúry, považuje sa za osobu, ktorá požíva dostatočnú ochranu v tejto tretej krajine v zmysle toho ustanovenia, ak táto krajina:

144

Svojou šiestou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty vykladať v tom zmysle, že súd, ktorý v prvom stupni rozhoduje o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu o žiadosti o medzinárodnú ochranu musí v prípade, že toto rozhodnutie zruší, sám rozhodnúť o tejto žiadosti o medzinárodnú ochranu, a to tak, že jej vyhovie alebo ju zamietne.

145

V tejto súvislosti treba uviesť, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 sa týka len „posúdenia“ opravného prostriedku, a teda sa netýka následkov prípadného zrušenia rozhodnutia, ktoré je predmetom opravného prostriedku.

146

Prijatím smernice 2013/32 tak nemal normotvorca Únie v úmysle zaviesť nejaké spoločné pravidlo, podľa ktorého by kvázi súdny alebo správny orgán uvedený v článku 2 písm. f) tejto smernice mal po zrušení svojho pôvodného rozhodnutia o žiadosti o medzinárodnú ochranu stratiť svoju právomoc. Členské štáty teda majú možnosť stanoviť, že vec sa musí po takomto zrušení vrátiť tomuto orgánu, aby o nej znovu rozhodol.

147

Článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 by však bol zbavený akéhokoľvek potrebného účinku, ak by sa pripustilo, že po vyhlásení rozsudku, v ktorom súd prvého stupňa vykonal v súlade s týmto ustanovením posúdenie potreby medzinárodnej ochrany žiadateľa v plnom rozsahu a ex nunc podľa smernice 2011/95, môže uvedený orgán prijať rozhodnutie, ktoré je v rozpore s týmto posúdením alebo môže nechať uplynúť značne dlhú dobu, ktorá môže zvýšiť riziko, že nastanú skutočnosti, ktoré si budú vyžadovať nové aktualizované posúdenie.

148

Preto aj keď účelom smernice 2013/32 nie je zaviesť spoločnú normu, pokiaľ ide o právomoc prijať nové rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu po zrušení pôvodného rozhodnutia, z jej cieľa zabezpečiť čo najrýchlejšie vybavenie žiadostí takejto povahy, z povinnosti zabezpečiť potrebný účinok jej článku 46 ods. 3, ako aj z potreby zabezpečiť účinnosť opravného prostriedku v zmysle článku 47 Charty, vyplýva, že každý členský štát viazaný touto smernicou musí upraviť svoje vnútroštátne právne predpisy tak, aby sa po zrušení pôvodného rozhodnutia a v prípade vrátenia veci kvázi súdnemu alebo správnemu orgánu podľa článku 2 písm. f) tejto smernice v krátkom čase prijalo nové rozhodnutie, ktoré bude v súlade s posúdením obsiahnutým v rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o danom zrušení.

149

Z toho vyplýva, že na šiestu otázku treba odpovedať tak, že článok 46 ods. 3 smernice 2013/32 v spojení s článkom 47 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že nezavádza spoločné procesné normy, pokiaľ ide o právomoc prijímať nové rozhodnutie o žiadosti o medzinárodnú ochranu po tom, čo súd rozhodujúci o opravnom prostriedku zrušil pôvodné rozhodnutie o tejto žiadosti. Potreba zabezpečiť potrebný účinok článku 46 ods. 3 tejto smernice a zaručiť účinný opravný prostriedok v súlade s článkom 47 Charty však vyžaduje, aby sa v prípade vrátenia veci kvázi súdnemu alebo správnemu orgánu podľa článku 2 písm. f) uvedenej smernice v krátkom čase prijalo nové rozhodnutie, ktoré bude v súlade s posúdením obsiahnutým v rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o danom zrušení.

150

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: