–

Garlsson Real Estate SA, v likvidácii, M. Ricucci, ako aj Magiste International SA, v zastúpení: M. Canfora, avvocato,

–

Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Consob), v zastúpení: A. Valente, S. Providenti a P. Palmisano, avvocati,

–

talianska vláda, v zastúpení: G. Palmieri, splnomocnená zástupkyňa, za právnej pomoci G. Galluzzo a P. Gentili, avvocati dello Stato,

–

nemecká vláda, v zastúpení: T. Henze a D. Klebs, splnomocnení zástupcovia,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: V. Di Bucci, R. Troosters a T. Scharf, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 50 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „Charta“) v súvislosti s článkom 4 Protokolu č. 7 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podpísanému 4. novembra 1950 v Ríme (ďalej len „EDĽP“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Garlsson Real Estate SA, v likvidácii, Stefano Ricucci a Magiste International SA na jednej strane a Commissione Nazionale per le Società e la Borsa (Národná komisia pre dohľad nad finančným trhom, Taliansko) (ďalej len „Consob“), ktorý sa týka zákonnosti peňažnej správnej sankcie, ktorá im bola uložená z dôvodu porušenia právnej úpravy o manipulácii s trhom.

3

Článok 4 Protokolu č. 7 k EDĽP s názvom „Právo nebyť opakovane súdený alebo trestaný“ stanovuje:

„1.   Nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní podliehajúcom právomoci toho istého štátu za trestný čin, za ktorý už bol oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom podľa zákona a trestného poriadku tohto štátu.

2.   Ustanovenia predchádzajúceho odseku nie sú na prekážku obnove konania podľa zákona a trestného poriadku príslušného štátu, ak nové alebo novo odhalené skutočnosti alebo podstatná chyba v predchádzajúcom konaní mohli ovplyvniť rozhodovanie vo veci.

3.   Od tohto článku nemožno odstúpiť podľa článku 15 Dohovoru.“

4

Podľa článku 5 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/6/ES z 28. januára 2003 o obchodovaní s využitím dôverných informácií a o manipulácii s trhom (zneužívanie trhu) (Ú. v. EÚ L 96, 2003, s. 16; Mim. vyd. 06/004, s. 367), členské štáty zakážu všetkým osobám zúčastňovať sa na manipulácii s trhom. Konania, ktoré predstavujú manipuláciu s trhom, sú určené v článku 1 bode 2 uvedenej smernice.

5

Podľa článku 14 ods. 1 tejto smernice:

„Bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty v súlade so svojimi vnútroštátnymi právnymi predpismi zabezpečia, aby mohli byť prijaté primerané správne opatrenia alebo uložené správne sankcie voči zodpovedným osobám, ak sa nedodržali ustanovenia prijaté na vykonanie tejto smernice. Členské štáty zabezpečia, aby boli tieto opatrenia účinné, primerané a odstrašujúce.“

6

Článok 185 decreto legislativo n. 58 – Testo unico delle disposizioni in materia di intermediazione finanziaria, ai sensi degli articoli 8 e 21 della legge 6 febbraio 1996, n. 52 (legislatívny dekrét č. 58, konsolidované znenie predpisov týkajúcich sa finančného sprostredkovania, v zmysle článkov 8 a 21 zákona zo 6. februára 1996, č. 52), z 24. februára 1998 (riadna príloha GURI č. 71, z 26. marca 1998), doplnený prostredníctvom legge n. 62 – disposizioni per l’adempimento di obblighi derivanti dall’appartenenza dell’Italia alle Comunità europee. Legge comunitaria 2004 (zákon č. 62 o ustanoveniach na plnenie záväzkov vyplývajúcich z členstva Talianska v Európskych spoločenstvách. Komunitárny zákon z roku 2004), z 18. apríla 2005 (riadna príloha GURI č. 76, z 27. apríla 2005) (ďalej len „TUF“), nazvaný „manipulácie s trhom“, stanovuje:

„1.   Kto šíri nepravdivé správy alebo vykoná simulované transakcie alebo použije fiktívne nástroje konkrétne spôsobilé vyvolať významné zmeny v cene finančných nástrojov, potrestá sa odňatím slobody na jeden až šesť rokov a peňažným trestom vo výške dvadsaťtisíc až päť miliónov eur.

2.   Súd môže zvýšiť pokutu až na trojnásobok jej výšky alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním, ak je pokuta nedostatočná, hoci bola uplatnená najvyššia suma, vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania, osobné pomery páchateľa protiprávneho konania alebo výšku dosiahnutého výnosu alebo prospechu.“

7

Článok 187b TUF s názvom „Manipulácie s trhom“ znie takto:

„1.   Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie ukladané v prípade, ak je skutok trestným činom, sa správnou sankciou vo forme pokuty vo výške stotisíc až dvadsať päť miliónov eur potrestá ten, kto sa dopustí šírenia nepravdivých alebo zavádzajúcich informácií, výziev alebo správ prostredníctvom médií vrátane internetu alebo akýmikoľvek inými prostriedkami, ktoré dávajú alebo sú spôsobilé dať falošné alebo zavádzajúce signály, pokiaľ ide o finančné nástroje.

…

3.   Bez toho, aby boli dotknuté trestné sankcie ukladané v prípade, ak je skutok trestným činom, sa rovnaké peňažné správne sankcie ako sú uvedené v ods. 1 uložia každému, kto vykoná:

…

…

5.   Správne sankcie vo forme pokuty stanovené predchádzajúcimi odsekmi sa zvýšia až na trojnásobok ich výšky alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním, ak je pokuta nedostatočná, hoci bola uplatnená najvyššia suma, vzhľadom na závažnosť protiprávneho konania, osobné pomery páchateľa protiprávneho konania alebo výšku dosiahnutého výnosu alebo prospechu.

…“

8

Článok 187i TUF, nazvaný „Vzťahy so súdmi a prokuratúrou“, stanovuje:

„1.   Pokiaľ má prokuratúra vedomosti o porušeniach uvedených kapitolou II, bezodkladne o nich informuje predsedu [Consob].

2.   Predseda [Consob] zašle prokuratúre prostredníctvom odôvodnenej správy dokumentáciu zhromaždenú pri výkone kontrolnej činnosti, hneď ako sa zistia skutočnosti, ktoré vedú k podozreniu o existencii porušenia. Dokumenty sa prokuratúre odošlú najneskôr na konci činnosti zisťovania porušení uvedených v ustanoveniach kapitoly III tejto hlavy.

3.   [Consob] a justičný orgán medzi sebou spolupracujú vrátane výmeny informácií s cieľom uľahčiť zisťovanie porušení uvádzaných v tejto hlave a to vrátane prípadov, ak tieto protiprávne skutky nepredstavujú porušenie. …“

9

Článok 187k ods. 1 TUF, nazvaný „Vzťahy medzi trestným konaním, správnym konaním a konaním o odpore“, stanovuje:

„Preskúmavacie správne konanie a konanie o odpore… nemožno prerušiť z dôvodu prebiehajúceho trestného konania týkajúceho sa tých istých skutkov alebo skutkov, od ktorých preskúmania závisí príslušné rozhodnutie.“

10

Podľa článku 187l TUF s názvom „Výkon peňažných trestov a peňažných sankcií v trestnom konaní“:

„Ak sa za ten istý skutok páchateľovi alebo právnickej osobe uložila pokuta v správnom konaní…, vymáhanie peňažného trestu a peňažnej sankcie vyplývajúcich z trestného činu sa obmedzuje na časť prekračujúcu sumu, ktorú vybral správny orgán.“

11

Rozhodnutím z 9. septembra 2007 Consob uložila subjektom S. Ricucci, Magiste International a Garlsson Real Estate spoločne a nerozdielne správnu peňažnú pokutu vo výške 10,2 milióna eur.

12

Podľa tohto rozhodnutia pán Ricucci počas predmetného obdobia vykonával manipulácie smerujúce k pritiahnutiu záujmu o akcie RCS MediaGroup SpA, a tým k podpore kurzu týchto akcií na osobné ciele. Consob zastávala názor, že tieto konania mali za dôsledok neprirodzený vývoj týchto akcií a že v dôsledku toho predstavovali manipuláciu s trhom v zmysle článku 187b ods. 3 písm. c) TUF.

13

Pán Ricucci, ako aj Magiste International a Garlsson Real Estate napadli správnu peňažnú pokutu na Corte di appello di Roma (Odvolací súd Rím, Taliansko). Rozsudkom z 2. januára 2009 uvedený súd žalobe čiastočne vyhovel a uvedenú správnu peňažnú pokutu znížil na 5 miliónov eur. Všetci účastníci konania vo veci samej podali proti tomuto rozsudku kasačný opravný prostriedok na Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd, Taliansko).

14

Skutky opísané v bode 12 tohto rozsudku boli tiež dôvodom trestného konania proti pánovi Ricuccimu, ktoré viedlo k jeho odsúdeniu rozsudkom Tribunale di Roma (Súd prvého stupňa Rím) z 10. decembra 2008 v konaní o dohode o vine a treste, na trest odňatia slobody na štyri roky a šesť mesiacov, na základe článku 185 TUF. Tento trest bol následne znížený na tri roky a nakoniec zanikol na základe amnestie. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť.

15

V tomto kontexte vnútroštátny súd uvádza, že v talianskom právnom poriadku sa zásada ne bis in idem neuplatňuje na vzťahy medzi trestnými a správnymi sankciami.

16

Tento súd má však po rozsudku Tribunale di Roma (Súd prvého stupňa Rím) z 10. decembra 2008 pochybnosti, pokiaľ ide o zlučiteľnosť konania o peňažnej správnej sankcii, ktorej sa týka konanie vo veci samej, s článkom 50 Charty v spojení s článkom 4 protokolu č. 7 EDĽP.

17

Podľa uvedeného súdu hoci je tento rozsudok v talianskom právnom poriadku rovnocenný s trestným odsudzujúcim rozsudkom, peňažná správna sankcia, ktorej sa týka konanie vo veci samej, uložená podľa článku 187b TUF má trestnú povahu v zmysle článku 4 protokolu č. 7 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva vo svojom rozsudku zo 4. marca 2014, Granbde Stevens a i. v. Taliansko (CE:ECHR:2014:0304JUD001864010). Vnútroštátny súd poznamenáva, že skutky vytýkané pánovi Rucuccimu v rámci tohto správneho konania, sú rovnaké ako skutky, na základe ktorých mu bola uložená trestná sankcia.

18

Zastávajúc názor, že uplatnenie článku 187b TUF, v rámci konania vo veci samej nastoľuje otázky týkajúce sa ústavnosti tohto článku, vnútroštátny súd sa obrátil na Corte costituzionale (Ústavný súd).

19

Rozsudkom z 12. mája 2016 Corte costituzionale (Ústavný súd) rozhodol, že otázka týkajúca sa ústavnosti je neprípustná, keďže vnútroštátny súd, ktorý podal návrh na začatie prejudiciálneho konania, neobjasnil vzťahy medzi zásadou ne bis in idem zakotvenou v článku 4 protokolu č. 7 EDĽP, tak ako ho vykladá Európsky súd pre ľudské práva a tou itou zásadou, ktorá sa má uplatniť v kontexte zneužívania trhu podľa práva Únie. Okrem toho vzniká otázka, či zásada ne bis in idem, tak ako je zaručená právom Únie, je priamo uplatniteľná na vnútorný režim členského štátu.

20

Za týchto podmienok Corte suprema di cassazione (Najvyšší kasačný súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúce prejudiciálne otázky:

21

Svojou prvou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa článok 50 Charty, s ohľadom na článok 4 Protokolu č. 7 k EDĽP, má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje pokračovať v konaní o peňažnej správnej sankcii proti určitej osobe z dôvodu nezákonných konaní predstavujúcich manipuláciu s trhom, za ktoré už táto osoba bola právoplatne odsúdená v trestnom konaní.

22

Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/6 v spojení s jej článkom 5, bez toho, aby bolo dotknuté právo členských štátov ukladať trestnoprávne sankcie, členské štáty ukladajú účinné, primerané a odstrašujúce opatrenia alebo sankcie voči osobám zodpovedným za manipuláciu s trhom.

23

Podľa údajov uvedených v návrhu na začatie prejudiciálneho konania článok 187b TUF bol prijatý s cieľom prebrať do talianskeho práva tieto ustanovenia smernice 2003/6. Správne konanie, ktorého sa týka konanie vo veci samej, a správna peňažná sankcia stanovená v tomto článku 187b, uložená pánovi Ricuccimu, teda predstavujú vykonanie práva Únie v zmysle článku 51 ods. 1 Charty. Musia teda rešpektovať základné právo nebyť stíhaný alebo potrestaný v trestnom konaní dvakrát za ten istý trestný čin, zaručené v jej článku 50.

24

Okrem toho, ako potvrdzuje článok 6 ods. 3 ZEÚ, že základné práva zaručené EDĽP sú ako všeobecné zásady súčasťou práva Únie, a hoci článok 52 ods. 3 Charty stanovuje, že práva obsiahnuté v Charte, ktoré zodpovedajú právam zaručeným EDĽP, majú rovnaký zmysel a rozsah, ako majú práva priznané uvedeným dohovorom, tento dohovor nepredstavuje, kým k nemu Európska únia nepristúpila, právny nástroj formálne začlenený do právneho poriadku Únie (rozsudky z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 44, ako aj z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 45 a citovaná judikatúra).

25

Podľa vysvetliviek k článku 52 Charty cieľom odseku 3 tohto článku je zabezpečiť potrebnú súdržnosť medzi Chartou a EDĽP „bez toho, aby tým bola narušená autonómia práva Únie a Súdneho dvora Európskej únie“ (rozsudky z 15. februára 2016, N., C‑601/15 PPU, EU:C:2016:84, bod 47, ako aj zo 14. septembra 2017, K., C‑18/16, EU:C:2017:680, bod 50 a citovaná judikatúra).

26

Preskúmanie položenej otázky sa preto musí uskutočniť výlučne vzhľadom na základné práva zaručené Chartou a najmä na jej článok 50 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2017, Orsi a Baldetti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 15, ako aj citovanú judikatúru).

27

Článok 50 Charty stanovuje, že „nikoho nemožno stíhať alebo potrestať v trestnom konaní za trestný čin, za ktorý už bol v rámci Únie oslobodený alebo odsúdený konečným rozsudkom v súlade so zákonom“. Zásada ne bis in idem tak zakazuje kumuláciu stíhaní, ako aj sankcií trestnoprávnej povahy v zmysle tohto článku, za rovnaké skutky a proti tej istej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 34).

28

Pokiaľ ide o posúdenie trestnoprávnej povahy stíhania a sankcií, ako sú stíhanie a sankcie vo veci samej, je potrebné pripomenúť, že podľa judikatúry Súdneho dvora sú relevantné tri kritériá. Prvým kritériom je právna kvalifikácia porušenia vo vnútroštátnom práve, druhým je samotná povaha porušenia a tretím stupeň prísnosti sankcie, ktorá hrozí dotknutej osobe (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 37, a z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson, C‑617/10, EU:C:2013:105, bod 35).

29

Hoci prislúcha vnútroštátnemu súdu, aby vo svetle týchto kritérií posúdil, či stíhanie a trestné, ako aj správne sankcie, ktorých sa týka konanie vo veci samej, majú trestnoprávnu povahu v zmysle článku 50 Charty, Súdny dvor, rozhodujúci o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, môže poskytnúť vnútroštátnemu súdu spresnenia vo svojom výklade (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. júna 2014, Mahdi, C‑146/14 PPU, EU:C:2014:1320, bod 79 a citovanú judikatúru).

30

V prejednávanej veci treba na úvod spresniť, že trestnoprávna kvalifikácia trestných stíhaní a trestu odňatia slobody, uvedených v bode 14 tohto rozsudku, ktorých predmetom bol pán Ricucci, vzhľadom na kritériá pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku nie je spochybňovaná. Naopak, vzniká otázka, či peňažná správna sankcia a správne konanie, ktorého sa týka vec sama, sú alebo nie sú trestnej povahy v zmysle článku 50 Charty.

31

V tejto súvislosti, pokiaľ ide o prvé kritérium pripomenuté v bode 28 tohto rozsudku, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že vnútroštátne právo kvalifikuje konanie, ktoré viedlo k uloženiu uvedenej sankcie, ako správne konanie.

32

Napriek tomu uplatnenie článku 50 Charty sa neobmedzuje len na stíhania a sankcie, ktoré sú kvalifikované ako „trestné“ vnútroštátnym právom, ale vzťahuje sa – bez ohľadu na takúto kvalifikáciu – na stíhania a sankcie, ktoré treba považovať za stíhania a sankcie trestnej povahy na základe dvoch ďalších kritérií uvedených v predmetnom bode 28.

33

Pokiaľ ide o druhé kritérium, týkajúce sa samotnej povahy porušenia, to zahŕňa overenie, či predmetná sankcia má najmä represívny účel (pozri rozsudok z 5. júna 2012, Bonda, C‑489/10, EU:C:2012:319, bod 39). Vyplýva z toho, že sankcia, ktorá má represívny účel, má trestnoprávnu povahu v zmysle článku 50 Charty a že samotná okolnosť, že plní tiež preventívny cieľ, nie je takej povahy, aby ju zbavovala jej kvalifikácie trestnoprávnej sankcie. Ako to poznamenal generálny advokát v bode 64 svojich návrhov, zo samotnej povahy trestných sankcií vyplýva, že smerujú k represii, ako aj k prevencii nezákonného konania. Naopak, opatrenie, ktoré sa obmedzuje na náhradu škody spôsobenej dotknutým porušením, nemá trestnoprávnu povahu.

34

V prejednávanej veci článok 187b TUF uvádza, že každému, kto sa dopustil manipulácie s trhom, sa uloží peňažná správna sankcia v rozmedzí od dvadsať tisíc do päť miliónov eur, pričom táto sankcia sa môže za určitých okolností, ako vyplýva z odseku 5 tohto článku, zvýšiť až do výšky trojnásobku jej výšky alebo až na desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním. Okrem toho talianska vláda vo svojich pripomienkach predložených Súdnemu dvoru spresnila, že uplatnenie tejto sankcie so sebou prináša vždy konfiškáciu výnosu alebo prospechu dosiahnutého protiprávnym konaním a vecí použitých na jeho spáchanie. Ukazuje sa tak, že uvedená sankcia nemá za cieľ len napraviť škodu spôsobenú protiprávnym konaním, ale sleduje tiež represívny cieľ – čo navyše zodpovedá posúdeniu vnútroštátneho súdu – a má preto trestnoprávnu povahu.

35

Pokiaľ ide o tretie kritérium, treba poznamenať, že peňažná správna sankcia, ktorá môže dosahovať výšku prevyšujúcu desaťnásobok výnosu alebo prospechu dosiahnutého manipuláciou trhu, vykazuje vysoký stupeň prísnosti, ktorý môže nasvedčovať analýze, podľa ktorej má táto sankcia trestnoprávnu povahu v zmysle článku 50 Charty, čo však prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

36

Zo samotného znenia článku 50 Charty vyplýva, že zakazuje trestne stíhať alebo sankcionovať tú istú osobu viac ako jedenkrát za to isté porušenie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. apríla 2017, Orsi a Baldetti, C‑217/15 a C‑350/15, EU:C:2017:264, bod 18). Ako to uvádza vnútroštátny súd vo svojom návrhu na začatie prejudiciálneho konania, rôzne stíhania a sankcie trestnej povahy sa v konaní vo veci samej týkajú tej istej osoby, a to pána Ricucciho.

37

Podľa judikatúry Súdneho dvora, kritérium relevantné na posúdenie existencie toho istého porušenia je kritérium totožnosti skutkového stavu, chápané ako existencia súboru konkrétnych okolností, ktoré sú navzájom nerozlučiteľne spojené, ktoré viedli ku konečnému oslobodeniu alebo odsúdeniu dotknutej osoby (pozri analogicky rozsudky z 18. júla 2007, Kraaijenbrink, C‑367/05, EU:C:2007:444, bod 26 a citovanú judikatúru, ako aj zo 16. novembra 2010, Mantello, C‑261/09, EU:C:2010:683, body 39 a 40). Článok 50 Charty tak zakazuje uložiť za rovnaké skutky viacero sankcií trestnej povahy na základe rôznych na ten účel vedených konaní.

38

Okrem toho právna kvalifikácia skutkového stavu a chránený právny záujem z hľadiska vnútroštátneho práva nie sú relevantné na účely konštatovania existencie toho istého porušenia, keďže rozsah ochrany udeľovanej v článku 50 Charty sa nemôže meniť v závislosti od členského štátu.

39

V prejednávanej veci vnútroštátny súd uvádza, že sú to tie isté skutky, predstavujúce manipulácie s cieľom upriamiť pozornosť verejnosti na akcie RCS MediaGroup, ktoré boli vytýkané pánovi Ricuccimu tak v trestnom konaní, ktoré viedlo k jeho právoplatnému odsudzujúceho rozsudku, ako aj v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy, ktorého sa týka konanie vo veci samej.

40

Hoci, ako to uvádza Consob vo svojich písomných pripomienkach, uloženie trestnoprávnej sankcie na záver trestného konania, o aké ide vo veci samej, vyžaduje na rozdiel od uvedenej peňažnej správnej sankcie trestnej povahy subjektívny prvok, treba uviesť, že okolnosť, podľa ktorej uloženie uvedenej trestnoprávnej sankcie závisí od prvku, ktorý je dodatočný v porovnaní s peňažnou správnou sankciou trestnej povahy, nemôže sama osebe spochybniť totožnosť predmetných skutkových okolností. S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa predmetom peňažnej správnej sankcie trestnej povahy a trestného konania vo veci samej zdá byť to isté protiprávne konanie.

41

Za týchto okolností sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, sporná v konaní vo veci samej, umožňuje pokračovať v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy v zmysle článku 50 Charty proti osobe, ako je pán Ricucci, z dôvodu protiprávnych skutkov predstavujúcich manipuláciu s trhom, pre ktoré už bolo voči nemu vyhlásené právoplatné trestné odsúdenie. Takáto kumulácia stíhaní a sankcií ale predstavuje obmedzenie práva zaručeného v tomto článku 50.

42

Treba pripomenúť, že vo svojom rozsudku z 27. mája 2014, Spasic (C‑129/14 PPU, EU:C:2014:586, body 55 a 56), Súdny dvor rozhodol, že obmedzenie zásady ne bis in idem zaručenej článkom 50 Charty môže byť odôvodnené na základe jej článku 52 ods. 1.

43

Podľa článku 52 ods. 1 prvej vety Charty, akékoľvek obmedzenie výkonu práv a slobôd uznaných v tejto Charte musí byť ustanovené zákonom a rešpektovať podstatu týchto práv a slobôd. Podľa druhej vety uvedeného odseku, za predpokladu dodržiavania zásady proporcionality možno tieto práva a slobody obmedziť len vtedy, ak je to nevyhnutné a skutočne to zodpovedá cieľom všeobecného záujmu, ktoré sú uznané Úniou, alebo ak je to potrebné na ochranu práv a slobôd iných.

44

V prejednávanej veci je nesporné, že možnosť kumulovať trestné stíhania a sankcie, ako aj vedenie správneho konania a správne sankcie trestnej povahy je stanovená zákonom.

45

Okrem toho vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, rešpektuje podstatu článku 50 Charty, keďže umožňuje kumuláciu stíhaní a sankcií iba za taxatívne stanovených podmienok, čím zabezpečuje, že právo zaručené týmto článkom 50 nebude ako také spochybnené.

46

Pokiaľ ide o otázku, či obmedzenie zásady ne bis in idem vyplývajúce z vnútroštátnej právnej úpravy, o akú ide vo veci samej, zodpovedá cieľu všeobecného záujmu, zo spisu, ktorý má Súdny dvor k dispozícii, vyplýva, že cieľom tejto právnej úpravy je chrániť integritu finančných trhov Únie a dôveru verejnosti vo finančné nástroje. Vzhľadom na dôležitosť, akú judikatúra Súdneho dvora udeľuje na účely dosiahnutia tohto cieľa boju s protiprávnymi konaniami a zákazu manipulácie s trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, EU:C:2009:806, body 37 a 42), kumuláciu stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy možno odôvodniť, ak doplnkovým účelom týchto stíhaní a sankcii vzhľadom na dosiahnutie takého cieľa sú prípadne iné aspekty toho istého sporného protiprávneho konania, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

47

V tejto súvislosti v oblasti protiprávnych konaní spojených s manipuláciou trhu sa zdá byť legitímne, že členský štát chce na jednej strane odrádzať od páchania a trestať akékoľvek porušenie, či už úmyselné alebo nie, zákazom manipulácie s trhom uložením správnych sankcií stanovených prípadne paušálnym spôsobom a na druhej strane odrádzať od páchania a trestať závažné porušenia tohto zákazu, ktoré sú obzvlášť škodlivé pre spoločnosť a ktoré odôvodňujú prijatie prísnejších trestnoprávnych sankcií.

48

Dodržiavanie zásady proporcionality si vyžaduje, aby kumulácia stíhaní a sankcií stanovených vnútroštátnou právnou úpravou, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, nešla nad rámec toho, čo je primerané a potrebné na uskutočnenie legitímnych cieľov sledovaných touto právnou úpravou, pričom ak existuje možnosť rozhodnúť sa medzi viacerými primeranými opatreniami, je potrebné sa prikloniť k najmenej obmedzujúcemu a spôsobené nevýhody nesmú byť neprimerané sledovaným cieľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 25. februára 2010, Müller Fleisch, C‑562/08, EU:C:2010:93, bod 43; z 9. marca 2010, ERG a i., C‑379/08 a C‑380/08, EU:C:2010:127, bod 86, ako aj z 19. októbra 2016, EL‑EM‑2001, C‑501/14, EU:C:2016:777, body 37 a 39 a citovanú judikatúru).

49

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že podľa článku 14 ods. 1 smernice 2003/6 v spojení s jej článkom 5, členské štáty majú slobodu výberu sankcií uplatniteľných voči osobám zodpovedným za manipuláciu s trhom (pozri v tomto zmysle rozsudok z 23. decembra 2009, Spector Photo Group a Van Raemdonck, C‑45/08, EU:C:2009:806, body 71 a 72). Za neexistencie harmonizácie práva Únie v tejto oblasti sú členské štáty oprávnené stanoviť režim, v ktorom porušenia zákazu manipulácie s trhom môžu byť predmetom stíhania a sankcií iba raz, ako aj režim umožňujúci kumuláciu stíhaní a sankcií. Za týchto okolností proporcionalita vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, nemôže byť spochybnená len tou skutočnosťou, že dotknutý členský štát sa rozhodol stanoviť možnosť takejto kumulácie a to preto, že tento členský štát by tak bol zbavený slobody tejto voľby.

50

Po tomto spresnení treba poznamenať, že vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá stanovuje takúto možnosť kumulácie, je vhodná na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku.

51

Pokiaľ ide o jej striktne nevyhnutnú povahu, vnútroštátna právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, musí v prvom rade stanoviť jasné a presné pravidlá umožňujúce osobe podliehajúcej súdnej právomoci predvídať, ktoré úkony a opomenutia môžu byť predmetom takejto kumulácie stíhaní a sankcií.

52

V prejednávanej veci, ako to vyplýva zo skutočností uvedených v spise, ktorý má k dispozícii Súdny dvor, vnútroštátna právna úprava, o ktorú ide vo veci samej, najmä článok 187b TUF stanovuje podmienky, za ktorých je šírenie nepravdivých informácií a uskutočňovanie simulovaných transakcií, ktoré môžu vytvárať nepravdivé alebo zavádzajúce údaje o finančných nástrojoch, môže mať za následok uloženie peňažnej správnej sankcie trestnej povahy. V súlade s týmto článkom 187b a za podmienok uvedených v článku 185 TUF, takéto skutky, ak sú skutočne schopné spôsobiť podstatnú zmenu hodnoty finančných nástrojov, môžu viesť k odsúdeniu na trest odňatia slobody a k peňažnému trestu.

53

S výhradou overenia vnútroštátnym súdom sa tak zdá, že vnútroštátna právna úprava, ktorej sa týka konanie vo veci samej, jasne a presne stanovuje, za akých okolností môže manipulácia s trhom byť predmetom kumulácie stíhaní a sankcií trestnoprávnej povahy.

54

V nadväznosti na to taká vnútroštátna právna úprava, o akú ide v konaní vo veci samej, musí zabezpečiť, že bremeno vyplývajúce pre dotknuté osoby z takejto kumulácie bude obmedzené na to, čo je prísne nevyhnutné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku.

55

Pokiaľ ide na jednej strane o súbeh konaní trestnoprávnej povahy, ktoré, ako to vyplýva zo skutočností uvedených v spise, sa vedú nezávisle, požiadavka pripomenutá v predchádzajúcom bode predvída existenciu pravidiel zabezpečujúcich koordináciu s cieľom znížiť na prísne nevyhnutné minimum dodatočné bremeno, ktoré takáto kumulácia pre dotknuté osoby prináša.

56

Na druhej strane kumulácia sankcií trestnoprávnej povahy musí byť spojená s pravidlami umožňujúcimi zabezpečiť, že prísnosť všetkých uložených sankcií zodpovedá závažnosti dotknutého porušenia, keďže takáto požiadavka vyplýva nielen z článku 52 ods. 1 Charty, ale aj zo zásady primeranosti trestov zakotvenej v jej článku 49 ods. 3 Tieto pravidlá musia stanoviť povinnosť príslušných orgánov v prípade uloženia druhej sankcie dbať o to, aby súhrnná prísnosť uložených sankcií neprekračovala závažnosť konštatovaného porušenia.

57

V prejednávanej veci je pravda, že povinnosť spolupráce a koordinácie medzi prokuratúrou a Consob stanovená v článku 187b TUF môže znížiť záťaž vyplývajúcu pre dotknutú osobu zo súbehu konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy a trestného konania z dôvodu protiprávnych skutkov predstavujúcich manipuláciu s trhom. Treba však zdôrazniť, že v prípade, ak k odsúdeniu v trestnom konaní došlo podľa článku 185 TUF na konci trestného konania, pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii ide nad rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na účely dosiahnutia cieľa uvedeného v článku 46 tohto rozsudku, keďže toto odsúdenie v trestnom konaní môže potláčať spáchané porušenie účinne, primerane a s odradzujúcim účinkom.

58

V tejto súvislosti z údajov uvádzaných v spise, ktorými disponuje Súdny dvor a ktoré sú zhrnuté v bode 52 tohto rozsudku, vyplýva, že manipulácia s trhom, ktorá môže byť predmetom odsúdenia v trestnom konaní podľa článku 185 TUF, musí mať určitú závažnosť a tresty, ktoré možno uložiť podľa tohto ustanovenia, zahŕňajú trest odňatia slobody, ako aj peňažný trest s rozpätím, ktoré zodpovedá rozpätiu stanovenému pre peňažnú správnu sankciu trestnej povahy, uvedenú v článku 187b TUF.

59

Za týchto okolností sa zdá, že pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy podľa článku 187b ide nad rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku, keďže právoplatné odsúdenie v trestnom konaní s prihliadnutím na škodu spôsobenú spoločnosti spáchaným porušením môže potláčať toto porušenie účinne, primerane a s odrádzajúcim účinkom, čo prislúcha overiť vnútroštátnemu súdu.

60

Pokiaľ ide o kumuláciu sankcií povolenú právnou úpravou, ktorej sa týka konanie vo veci samej, treba dodať, že tá, ako sa zdá, sa obmedzuje na to, že v článku 187l TUF uvádza, že ak sa za ten istý skutok uložil peňažný trest a peňažná správna sankcia trestnej povahy, vymáhanie peňažného trestu sa obmedzuje na časť prekračujúcu sumu peňažnej správnej sankcie. Keďže sa zdá, že tento článok 187l sa zameriava len na kumuláciu peňažných trestov a nie kumuláciu peňažnej správnej sankcie trestnej povahy a trestu odňatia slobody, zdá sa, že uvedený článok nezaručuje, aby prísnosť všetkých uložených sankcií bola obmedzená na to, čo je prísne nevyhnutné vo vzťahu k závažnosti predmetného porušenia.

61

Preto sa zdá, že vnútroštátna právna úprava, ako je právna úprava v konaní vo veci samej, ktorá umožňuje po právoplatnom odsúdení v trestnom konaní za podmienok, ktoré boli uvedené v predchádzajúcom bode, pokračovanie v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy, ide nad rámec toho, čo je nevyhnutne potrebné na dosiahnutie cieľa uvedeného v bode 46 tohto rozsudku, čo však prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.

62

Tento záver nie je spochybnený okolnosťou, že právoplatný trest uložený v súlade s článkom 185 TUF môže prípadne neskôr zaniknúť v dôsledku amnestie, ako to zrejme bolo vo veci samej. Z článku 50 Charty totiž vyplýva, že ochrana udeľovaná zásadou ne bis in idem musí slúžiť osobám, ktoré už boli oslobodené alebo odsúdené konečným trestným rozsudkom a v dôsledku toho aj osobám, ktorým takým rozsudkom bola uložená trestná sankcia, ktorá neskôr zanikla v dôsledku účinkov amnestie. Preto je taká okolnosť irelevantná pre posúdenie prísne nevyhnutnej povahy vnútroštátnej právnej úpravy, ako je právna úprava v konaní vo veci samej.

63

Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na položenú otázku odpovedať tak, že článok 50 Charty sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá umožňuje pokračovať v konaní o peňažnej správnej sankcii trestnej povahy proti určitej osobe z dôvodu nezákonných konaní predstavujúcich manipuláciu s trhom, za ktoré už táto osoba bola právoplatne odsúdená v trestnom konaní, pokiaľ toto odsúdenie s prihliadnutím na škodu spôsobenú spoločnosti spáchaným trestným činom môže potláčať tento čin účinne, primerane a s odrádzajúcim účinkom.

64

Svojou druhou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či zásada ne bis in idem zaručená v článku 50 Charty udeľuje jednotlivcom právo, ktoré možno priamo uplatňovať v rámci takého konania, ako je konanie vo veci samej.

65

Podľa ustálenej judikatúry ustanovenia primárneho práva, ktoré ukladajú presné a nepodmienené povinnosti nevyžadujúce si na ich uplatnenie žiadny neskorší zásah orgánov Únie alebo vnútroštátnych orgánov, udeľujú práva priamo dotknutým osobám (pozri v tomto zmysle rozsudky z 1. júla 1969, Brachfeld a Chougol Diamond, 2/69 a 3/69, EU:C:1969:30, body 22 a 23, ako aj z 20. septembra 2001, Banks, C‑390/98, EU:C:2001:456, bod 91).

66

Právo, ktoré uvedený článok 50 priznáva jednotlivcom, nie je podľa jeho samotného znenia spojené so žiadnou podmienkou a je teda priamo uplatniteľné v rámci konania vo veci samej.

67

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že Súdny dvor už uznal priamy účinok článku 50 Charty, keď v bode 45 rozsudku z 26. februára 2013, Åkerberg Fransson (C‑617/10, EU:C:2013:105) pri skúmaní zlučiteľnosti ustanovení vnútroštátneho práva s právami zaručenými Chartou konštatoval, že vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má povinnosť zabezpečiť plný účinok týchto noriem, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva, aj keby bolo prijaté neskôr, bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na ich predchádzajúce zrušenie zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom.

68

Preto treba na druhú otázku odpovedať, že zásada ne bis in idem zaručená v článku 50 Charty udeľuje jednotlivcom právo, ktoré možno priamo uplatňovať v rámci takého konania, ako je konanie vo veci samej.

69

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (veľká komora) rozhodol takto: