Vec C‑405/16 P

Spolková republika Nemecko

proti

Európskej komisii

Rozsudok Súdneho dvora (tretia komora) z 28. marca 2019

„Odvolanie – Štátna pomoc – Pomoc, ktorú priznávajú určité ustanovenia nemeckého zákona v znení zmien v súvislosti s obnoviteľnými zdrojmi energie (zákon EEG z roku 2012) – Podpora v prospech výrobcov elektriny vyrobenej podľa EEG a nižší príplatok EEG pre energeticky náročných odberateľov – Rozhodnutie, ktorým sa pomoc vyhlasuje za čiastočne nezlučiteľnú s vnútorným trhom – Pojem ‚štátna pomoc‘ – Výhoda – Štátne prostriedky – Verejná kontrola prostriedkov – Opatrenie porovnateľné s poplatkom na spotrebu elektriny“

Pomoc poskytovaná štátmi – Pojem – Pomoc pochádzajúca zo štátnych prostriedkov – Verejná politika podpory výrobcov elektriny vyrábanej z obnoviteľných zdrojov energie – Prostriedky získavané príplatkom uloženým dodávateľom elektrickej energie a kolektívne spravované subjektmi podliehajúcimi štátnej kontrole – Príplatok, ktorý nemožno porovnať s poplatkom – Absencia právomoci štátu disponovať s prostriedkami – Absencia verejnej kontroly subjektov spravujúcich prostriedky – Vylúčenie

(Článok 107 ods. 1 ZFEÚ)

(pozri body 64 – 87)

Zhrnutie

Súdny dvor zrušuje rozhodnutie Komisie, podľa ktorého nemecký zákon o obnoviteľných zdrojoch z roku 2012 (EEG 2012) zahŕňal štátnu pomoc

V rozsudku Nemecko/Komisia (C‑405/16), vyhlásenom 28. marca 2019, Súdny dvor jednak vyhovel odvolaniu podanému Nemeckom proti rozsudku Všeobecného súdu z 10. mája 2016, Nemecko/Komisia (T‑47/15, EU:T:2016:281), ktorým tento súd zamietol jeho žalobu o neplatnosť rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1585 z 25. novembra 2014 ( 1 ) ako nedôvodnú a jednak zrušil sporné rozhodnutie. Súdny dvor rozhoduje na rozdiel od Komisie a Všeobecného súdu, že opatrenia prijaté Nemeckom v prospech výrobcov elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie a banského plynu (ďalej len „elektrina vyrobená podľa EEG“) ( 2 ) nemohli byť považované za štátnu pomoc, keďže nezahŕňajú štátne prostriedky.

EEG z roku 2012, ktorého účelom bolo zabezpečiť výrobcom elektriny vyrobenej podľa EEG vyššiu cenu, ako je trhová cena, zahŕňal najmä povinnosť pre všetkých prevádzkovateľov siete kupovať elektrinu vyrobenú podľa EEG v sadzbách stanovených zákonom a predávať ju na spotovom trhu burzy s elektrickou energiou. Ak získaná cena neumožnila prevádzkovateľom pokryť finančnú záťaž nákupu v sadzbách stanovených zákonom, mechanizmus nazvaný „príplatok EEG“ im umožňoval požadovať, aby im dodávatelia zásobujúci konečných odberateľov zaplatili rozdiel podľa pomeru predaných množstiev. Uvedení dodávatelia mali možnosť, ale nie povinnosť vyberať od svojich konečných odberateľov príplatok EEG.

Komisia sa v spornom rozhodnutí okrem iného domnievala, že takto prijaté opatrenia, ktoré boli protiprávne, keďže jej neboli oznámené ( 3 ), predstavovali štátnu pomoc, ale boli však zlučiteľné s vnútorným trhom, s výhradou vykonania záväzku Nemeckom. Všeobecný súd vo svojom rozsudku okrem iného rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že EEG z roku 2012 zahŕňal štátne prostriedky. Podľa Všeobecného súdu totiž mechanizmy EEG z roku 2012 vyplývali predovšetkým z uskutočňovaní verejnej politiky na podporu výrobcov elektrickej energie EEG. Navyše prostriedky získané príplatkom EEG, ktoré zostávajú pod dominantným vplyvom verejnej moci a sú porovnateľné s poplatkom, zahŕňajú štátne prostriedky. Napokon subjekty poverené správou uvedených mechanizmov nekonali na vlastný účet a slobodne, ale ako správcovia pomoci poskytovanej zo štátnych prostriedkov.

Súdny dvor sa v prejednávanej veci domnieva, že tak Všeobecný súd v napadnutom rozsudku, ako aj Komisia v spornom rozhodnutí sa dopustili nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnievali že predmetné opatrenia zahŕňali štátne prostriedky.

V tejto súvislosti Súdny dvor v prvom rade konštatuje, že vzhľadom na to, že zákon EEG z roku 2012 nezahŕňal povinnosť prenesenia príplatku EEG na konečných odberateľov, Všeobecný súd sa nemohol domnievať, že tento príplatok bol „z hľadiska jeho účinkov porovnateľný s poplatkom za spotrebu elektriny“. Súdny dvor ďalej rozhoduje, že nebolo preukázané, že členský štát mal právomoc disponovať s prostriedkami získanými na základe príplatku EEG, ani že vykonával verejnú kontrolu nad subjektmi poverenými správou týchto prostriedkov. Všeobecný súd sa totiž na jednej strane obmedzil na preukázanie toho, že verejná moc mala dominantný vplyv na prostriedky získané príplatkom, bez toho, aby dospel k záveru, že štát mohol disponovať týmito prostriedkami, to znamená rozhodnúť o inom určení, než ktoré stanoví EEG z roku 2012. Na druhej strane, aj keď skutočnosti konštatované Všeobecným súdom síce umožňovali domnievať sa, že orgány verejnej moci vykonávali kontrolu riadneho plnenia zákona EEG z roku 2012, nemohli naopak dospieť k záveru, že existuje verejná kontrola nad samotnými prostriedkami získanými na základe príplatku EEG.

Z tých istých dôvodov Súdny dvor rozhodol, že Komisia nepreukázala, že výhody stanovené v EEG z roku 2012 zahŕňali štátne prostriedky, a predstavovali preto štátnu pomoc, a v dôsledku toho zrušuje sporné rozhodnutie.

( 1 ) Rozhodnutie Komisie (EÚ) 2015/1585 z 25. novembra 2014 o schéme štátnej pomoci SA. 33995 (2013/C) (ex 2013/NN), [ktorú poskytlo Nemecko na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov] (Ú. v. EÚ L 250, 2015, s. 122, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

( 2 ) Gesetz zur Neuregelung des Rechtsrahmens für die Förderung der Stromerzeugung aus erneuerbaren Energien (zákon o novej úprave právneho rámca týkajúceho sa podpory elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie) (BGBl. 2011 I, s. 1634, ďalej len „EEG z roku 2012“). Tento zákon sa uplatňoval len od 1. januára 2012 do 31. júla 2014, predtým, než bol nahradený EEG z roku 2014, potvrdeným rozhodnutím Komisie z 27. júla 2014.

( 3 ) Článok 108 ods. 3 ZFEÚ.