1

Spolková republika Nemecko vo svojom odvolaní navrhuje zrušenie rozsudku Všeobecného súdu Európskej únie z 10. mája 2016, Nemecko/Komisia (T‑47/15, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:281), ktorým tento súd zamietol jej žalobu založenú na článku 263 ZFEÚ na zrušenie rozhodnutia Komisie (EÚ) 2015/1585 z 25. novembra 2014 o schéme štátnej pomoci SA. 33995 (2013/C) (ex 2013/NN), [ktorú poskytlo Nemecko na podporu elektrickej energie z obnoviteľných zdrojov a energeticky náročných odberateľov] (Ú. v. EÚ L 250, 2015, s. 122, ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Dňa 28. júla 2011 nemecký zákonodarca prijal Gesetz zur Neuregelung des Rechtsrahmens für die Förderung der Stromerzeugung aus erneuerbaren Energien (zákon o novej úprave právneho rámca týkajúceho sa podpory elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie) (BGBl. 2011 I, s. 1634, ďalej len „EEG z roku 2012“). Cieľom tohto zákona platného od 1. januára 2012 do 31. júla 2014 bolo zvýšiť podiel elektrickej energie vyrobenej z obnoviteľných zdrojov energie a banského plynu na zásobovaní elektrickou energiou (ďalej len „elektrina vyrobená podľa EEG“)

3

Základné znaky systému zavedeného EEG z roku 2012 sú uvedené v bodoch 4 až 12 napadnutého rozsudku takto:

4

Európska komisia po tom, ako 18. decembra 2013 rozhodla o začatí konania vo veci formálneho zisťovania v súvislosti s opatreniami obsiahnutými v EEG z roku 2012, prijala 25. novembra 2014 sporné rozhodnutie.

5

V tomto spornom rozhodnutí sa Komisia domnieva, že EEG z roku 2012 obsahuje dva druhy selektívnych výhod, ktoré môžu byť považované za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, t. j. na jednej strane podpora výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a z banského plynu, ktorá zabezpečovala výrobcom elektriny podľa EEG prostredníctvom výkupných cien a trhových prémií vyššiu cenu elektriny, než je trhová cena, a na druhej strane osobitný systém kompenzácie, podľa ktorého mohol byť pre energeticky náročných odberateľov znížený príplatok EEG (článok 3 sporného rozhodnutia).

6

Výrok sporného rozhodnutia znie:

„Článok 1

Štátna pomoc na podporu výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a z banského plynu vrátane jej mechanizmu financovania, ktorú Nemecko neoprávnene poskytlo na základe zákona [EEG z roku 2012], čím porušilo článok 108 ods. 3 [ZFEÚ], je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak Nemecko splní záväzok stanovený v prílohe I.

…

Článok 3

1.   Štátna pomoc, ktorá pozostáva zo znížených sadzieb príplatku za financovanie podpory elektriny z obnoviteľných zdrojov energie… v rokoch 2013 a 2014 pre energeticky náročných odberateľov… a ktorú Nemecko neoprávnene zaviedlo v rozpore s článkom 108 ods. 3 [ZFEÚ], je zlučiteľná s vnútorným trhom, ak patrí do jednej zo štyroch kategórií stanovených v tomto odseku.

…

2.   Každá pomoc, na ktorú sa nevzťahuje odsek 1, je nezlučiteľná s vnútorným trhom.“

7

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. februára 2015 Spolková republika Nemecko podala žalobu o neplatnosť sporného rozhodnutia, pričom uviedla tri žalobné dôvody, ktoré Všeobecný súd následne zamietol v napadnutom rozsudku.

8

Všeobecný súd v bodoch 33 až 42 napadnutého rozsudku zamietol prvý žalobný dôvod ako nedôvodný, keďže Komisia sa dopustila zjavne nesprávnych posúdení pri svojom hodnotení úlohy štátu na fungovaní EEG z roku 2012. Všeobecný súd v bode 40 napadnutého rozsudku predovšetkým konštatoval, že predmetné opatrenia boli zavedené na základe zákona, a že boli teda pripísateľné nemeckému štátu.

9

Všeobecný súd taktiež zamietol v bodoch 49 až 70 napadnutého rozsudku rôzne tvrdenia predložené Spolkovou republikou Nemecko v rámci svojho druhého žalobného dôvodu, ktoré boli založené na neexistencii výhody spojenej s osobitným systémom kompenzácie. V bode 44 napadnutého rozsudku zdôraznil, že tento žalobný dôvod sa týkal výlučne samotnej existencie výhody v prospech PVO, pričom neuplatnil ani otázku selektívnosti tejto výhody, ani otázku existencie selektívnej výhody súvisiacej so schémou podpory v prospech výrobcov elektriny podľa EEG. Všeobecný súd v bode 55 napadnutého rozsudku okrem iného rozhodol, že osobitný systém kompenzácie zaviedol výhodu v prospech PVO tým, že ich oslobodil od záťaže, ktorú by bežne znášali.

10

Všeobecný súd v bodoch 81 až 129 napadnutého rozsudku napokon zamietol jednotlivé časti tretieho žalobného dôvodu uplatneného Spolkovou republikou Nemecko, ktorý bol založený na neexistencii výhody financovanej zo štátnych prostriedkov. Všeobecný súd tak rozhodol, že Komisia sa správne domnievala, že systém zavedený podľa EEG z roku 2012, to znamená tak schéma podpory výrobcov elektriny vyrobenej podľa EEG, ako aj osobitný systém kompenzácie v prospech PVO, zahŕňal štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

11

V prejednávanej veci Všeobecný súd po stručnom pripomenutí relevantnej judikatúry Súdneho dvora v bodoch 81 až 83 napadnutého rozsudku týkajúcej sa pojmu štátne prostriedky a najmä rozsudku zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37), najprv zhrnul sporné rozhodnutie v bodoch 84 až 90 napadnutého rozsudku.

12

Všeobecný súd ďalej skúmal v bodoch 91 až 129 napadnutého rozsudku otázku, či Komisia správne rozhodla, že EEG z roku 2012 zahŕňal štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

13

V tejto súvislosti Všeobecný súd v prvom rade v bode 92 napadnutého rozsudku uviedol, že „účelom príplatku EEG, ktorý vyberajú a spravujú PPS, je v konečnom dôsledku pokryť náklady spôsobené výkupnými cenami a trhovými prémiami stanovenými v EEG z roku 2012, ktoré výrobcom elektriny podľa EEG zaručujú vyššiu cenu elektriny, ktorú vyrábajú, než je trhová cena“, takže „[bolo potrebné] prijať záver, že príplatok EEG vyplýva najmä z vykonávania verejnej politiky podpory výrobcov elektriny vyrábanej podľa EEG, ktorú prostredníctvom zákona stanovil štát“.

14

Napokon Všeobecný súd sa usiloval preukázať, že Komisia sa nedopustila nesprávneho posúdenia tým, že na jednej strane vychádzala z troch súborov úvah uvedených v bodoch 93 až 110 napadnutého rozsudku a zhrnutých v bodoch 111 a 112 tohto rozsudku, ani tým, že na druhej strane v bodoch 113 až 126 napadnutého rozsudku zamietla tvrdenia uplatnené Spolkovou republikou Nemecko.

15

Body 111 a 112 napadnutého rozsudku znejú takto:

16

Všeobecný súd uzavrel svoju analýzu v bodoch 127 a 128 napadnutého rozsudku takto:

17

Spolková republika Nemecko navrhuje, aby Súdny dvor:

18

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

19

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 25. októbra 2017 bolo konanie v tejto veci podľa článku 55 ods. 1 písm. b) Rokovacieho poriadku Súdneho dvora prerušené až do vyhlásenia rozsudku z 25. júla 2018, Georgsmarienhütte a i. (C‑135/16, EU:C:2018:582).

20

Spolková republika Nemecko na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody, z ktorých prvé dva sú založené na porušení článku 107 ods. 1 ZFEÚ a tretí na porušení povinnosti odôvodnenia rozsudkov. Komisia tvrdí, že prvé dva odvolacie dôvody sú v prvom rade neprípustné a subsidiárne neúčinné a v každom prípade nedôvodné a že tretí odvolací dôvod je neopodstatnený.

21

Vo svojom prvom odvolacom dôvode, ktorý pozostáva z dvoch častí, Spolková republika Nemecko v podstate tvrdí, že Všeobecný súd sa tým, že dospel k záveru, že systém príplatku EEG zahŕňal priznanie výhody prostredníctvom štátnych prostriedkov alebo prinajmenšom výhody pripísateľnej štátu, dopustil nesprávnych právnych posúdení pri výklade a uplatnení kritéria založeného na priznaní pomoci prostredníctvom štátnych prostriedkov v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

22

Vo všeobecnosti sa tento členský štát predovšetkým domnieva, že Všeobecný súd pri svojom posúdení použitia štátnych prostriedkov a na to, aby dospel k záveru, že PPS boli službami určenými na výkon prípadnej dispozičnej právomoci a štátnej kontroly nad zdrojmi pochádzajúcimi z príplatku EEG, dostatočne nerozlišoval medzi úlohami, ktoré môže mať štát ako predstaviteľ zákonodarnej moci na jednej strane a výkonnej moci na druhej strane.

23

V prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu, ktorý sa týka najmä bodu 93 napadnutého rozsudku, Spolková republika Nemecko tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho posúdenia úlohy, ktorú mali PPS v systéme príplatku EEG.

24

Spolková republika Nemecko pripomína, že Všeobecný súd v tomto bode 93 na jednej strane konštatoval, že EEG z roku 2012 zveroval PPS súbor povinností a právomocí, pokiaľ ide o vykonávanie mechanizmov, ktoré stanovoval tento zákon, takže PPS boli ústredným bodom v rámci fungovania systému stanoveného EEG. Všeobecný súd na druhej strane konštatoval, že prostriedky získané príplatkom EEG neboli prevedené priamo od konečných odberateľov na výrobcov elektriny, ale vyžadovali zásah sprostredkovateľov, poverených ich výberom a správou, že uvedené prostriedky neboli platené ani do všeobecného rozpočtu PPS, ani ponechané k ich dispozícii, takže boli spoločne spravované PPS a zostali pod dominantným vplyvom orgánov verejnej moci.

25

Poskytnutím opisu fungovania mechanizmu rozdeľovania stanoveného podľa EEG z roku 2012 a ďalej porovnaním tohto mechanizmu s judikatúrou Súdneho dvora sa Spolková republika Nemecko následne snaží preukázať, po prvé, že mechanizmus zavedený EEG z roku 2012 nebol nijako viazaný na štátny rozpočet alebo rozpočet verejnej inštitúcie, po druhé, že prípadné práva na prístup alebo kontrolu vykonávanú štátom nad PPS neznamenali žiadnu štátnu kontrolu nad prostriedkami EEG, a po tretie, že nešlo o žiadnu daň ani o žiadne vzdanie sa štátnych príjmov.

26

Posúdenie mechanizmu rozdelenia podľa EEG tak po prvé nijako neumožňuje dospieť k záveru o používaní štátnych prostriedkov alebo prostriedkov pripísateľných štátu, ako konštatoval Súdny dvor vo svojich rozsudkoch z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160); zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia (C‑482/99, EU:C:2002:294), a zo 17.júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413).

27

Podľa tejto judikatúry sa dane, odvody a poplatky vyznačujú tým, že získané príjmy sa musia v akejkoľvek forme priamo alebo nepriamo vrátiť do štátneho rozpočtu alebo rozpočtu verejného subjektu. Prostriedky, ktoré získali PPS na pokrytie nákladov predaja elektriny vyrobenej podľa EEG, pritom nijako neznižujú, či už priamo, alebo nepriamo, štátne prostriedky. Tieto náklady znášali účastníci dodávateľského reťazca výmenou za „obnoviteľnú“ hodnotu elektriny a ktorí ich kompenzovali v rámci súkromného hospodárstva.

28

Štát teda nemal žiadny prístup k týmto príjmom a nepoveril PPS plnením úloh verejnej povahy. PPS nevyberali príplatok EEG na účet štátu, takže Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď sa domnieval, že ide o takmer vlastníkov štátnych koncesií. Všeobecný súd tým, že vychádzal z tohto nesprávneho právneho posúdenia úloh PPS, nesprávne uplatnil pojem kontroly a pripísateľnosti konania PPS štátu.

29

Príplatok EEG nijako neprispieva do spolkového rozpočtu alebo rozpočtu verejnej inštitúcie, o čom svedčí aj mechanizmus kompenzácie nákladov PPS. PPS totiž stanovujú výšku tohto príplatku porovnaním príjmov a nákladov, pričom sa spresnilo, že medzi príjmami v prípade vyšších alebo naopak nižších príjmov dochádza medzi PPS v nasledujúcom roku k vyrovnaniu bez zahrnutia rozpočtu verejného subjektu. Nadmerné príjmy nie sú platené do štátneho rozpočtu a nadmerné výdavky nie sú týmto rozpočtom vyrovnané.

30

Napokon je z právneho hľadiska nesprávne vychádzať zo zásady, ako uviedol Všeobecný súd v bode 83 napadnutého rozsudku, že relevantné sumy sú „stále“„k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom“, alebo ešte, ako uviedol v bode 94 tohto rozsudku, že spoločne spravované PPS zostávajú pod dominantným vplyvom orgánov verejnej moci.

31

Všeobecný súd v bode 117 uvedeného rozsudku taktiež pripísal rozhodujúci význam skutočnosti, že prostriedky získané PPS musia byť spravované na osobitnom účte, podliehajúcom kontrole štátnymi orgánmi. Osobitné účty vedú pritom PPS z dôvodov transparentnosti a predchádzania zneužívajúcim konaniam, a nie preto, aby sa umožnilo dotknutému členskému štátu spravovať osobitné aktíva patriace podnikom.

32

Po druhé sa Všeobecný súd taktiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď dospel k záveru, že úlohy monitorovania a kontroly správnosti a zákonnosti úkonov uskutočnených súkromnými subjektmi na trhu, zverených štátnym orgánom, zahŕňali štátnu kontrolu nad prostriedkami podľa EEG.

33

Mechanizmy stanovené EEG, ktoré zodpovedali kritériám posúdenia rozvinutým Súdnym dvorom vo svojom rozsudku z 30. mája 2013, Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE (C‑677/11, EU:C:2013:348, bod 38), sú určené na kontrolu riadneho fungovania systému rozdelenia a rešpektovania vôle zákonodarcu, ale neposkytujú štátnym orgánom významnú možnosť usmerňovania alebo vplyvu, čo by mohlo byť považované za „výkon štátnej kontroly“. Tieto štátne orgány totiž majú len možnosť prijať disciplinárne opatrenia alebo začať priestupkové konania proti súkromným subjektom, ktoré porušili EEG z roku 2012 a nemajú žiadnu právomoc, ktorá by im umožnila nakladať s prostriedkami uvedených subjektov ovplyvňovaním platieb a finančných tokov.

34

Samotné vyplatenie odmeny EEG zo strany PS nepodlieha štátnej kontrole. Len PS prijímajú rozhodnutia o tom, či túto odmenu vyplatia, alebo nie, a stanovia výšku tejto odmeny. Rovnako výber príplatku EEG podlieha len obmedzenému dohľadu, keďže len PPS rozhodujú o tom, či ho budú požadovať, alebo nie. Na rozdiel od toho, čo tvrdí Všeobecný súd v bode 125 napadnutého rozsudku, PPS nepodliehajú prísnej kontrole zo strany príslušných nemeckých správnych orgánov, a najmä zo strany BNetzA, ktorých úlohy kontroly v podstate spočívajú v zabezpečení riadneho vykonávania ustanovení týkajúcich sa príplatku EEG. BNetzA nemá právo určiť výšku príplatku EEG, keďže tento príplatok vypočítavajú PPS na svoju vlastnú zodpovednosť.

35

Zákonná požiadavka abstraktného systému výpočtu, ako aj povinnosti transparentnosti a právo dohľadu, ktoré tento systém zahŕňa, majú za úlohu len to, aby zabránili bezdôvodnému obohateniu subjektu počas etáp prenosového reťazca, pričom ochrana pred zneužitím musí byť vykonaná pred občianskymi súdmi v rámci vzťahov súkromného práva medzi účastníkmi. Uvedení účastníci nie sú príjemcami štátneho poverenia alebo koncesie a nemajú možnosť uložiť správnemu orgánu povinnosť, aby uplatnil ich práva.

36

Po tretie príplatok EEG nepredstavuje poplatok a v dôsledku toho jeho obmedzenie nepredstavuje vzdanie sa štátnych prostriedkov. Všeobecný súd sa totiž dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že v bode 95 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že vzhľadom na to, že koneční spotrebitelia mali povinnosť zaplatiť cenový dodatok, príplatok EEG predstavoval záťaž, ktorú jednostranne uložil štát v rámci svojej politiky podpory výrobcov elektriny podľa EEG, ktorá je z hľadiska jej účinkov porovnateľná s poplatkom za spotrebu elektriny v Nemecku. Samotná skutočnosť, že mechanizmus rozdelenia EEG umožňuje preniesť platby, ktoré majú byť zaplatené prevádzkovateľom zariadení, na konečných spotrebiteľov elektriny totiž neumožňuje dôjsť k záveru o existencii poplatku.

37

Príplatok EEG predstavuje prirážku uplatňovanú na výkupnú cenu súkromnej povahy, ktorú dodávatelia elektriny platia za „zelenú“ kvalitu elektriny, a patrí tak do vzťahu plnenie/protiplnenie, a to na rozdiel od poplatku, ktorý sa vyberá povinne a bez akéhokoľvek protiplnenia. Navyše judikatúra Súdneho dvora vyžaduje na to, aby bol poplatok považovaný za štátnu pomoc, existenciu záväzného vzťahu medzi poplatkom a pomocou, ktorá neexistuje v prípade príplatku EEG. Tento príplatok EEG nie je príjmom členského štátu, ktorý je určený abstraktným spôsobom. EEG z roku 2012 tak predstavuje pokračovanie Stromeinspeisungsgesetz (zákon o dodávke prúdu vyrobeného z obnoviteľných zdrojov energie do verejnej siete, BGBl. 1990 I, s. 2633), ktorý Súdny dvor vo svojom rozsudku z 13. marca 2001, PreussenElektra (C‑379/98, EU:C:2001:160), nepovažoval za pomoc, pričom jediný rozdiel medzi týmito dvoma režimami vyplýva zo skutočnosti, že dodávatelia elektriny už nenakupovali za stanovenú cenu (príplatok EEG) fyzickú elektrickú energiu, ale obnoviteľnú povahu elektrickej energie.

38

Napokon podstatné znaky poplatku chýbajú, keďže po prvé EEG od dodávateľov elektriny nevyžaduje, aby tento príplatok účtovali svojim zákazníkom, po druhé prenesenie uvedeného príplatku, ktorý tvorí u dodávateľov elektriny súčasť ich predajnej ceny, nemôže byť nárokovaný prostriedkami verejného práva, ale len občianskoprávnou žalobou, a po tretie „príjem“ získaný týmto príplatkom je zaradený do všeobecného majetku dodávateľov elektriny bez toho, aby mohli mať štátne orgány čo i len najmenší vplyv na správu a používanie týchto prostriedkov.

39

V druhej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu Spolková republika Nemecko tvrdí, že Všeobecný súd sa taktiež dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že neuznal, že v systéme zavedenom EEG z roku 2012 záviselo poskytnutie pomoci zo štátnych prostriedkov v rozhodujúcej miere od úlohy dodávateľov elektriny, ktorá v prejednávanej veci nebola dostatočne zohľadnená.

40

Po prvé, aj keď Všeobecný súd správne konštatoval, že EEG z roku 2012 neukladá dodávateľom elektriny povinnosť, aby preniesli príplatok EEG na konečných odberateľov, pričom to však nezakazuje, nezohľadnil však úlohu týchto dodávateľov, keď v bode 95 a nasledujúcich bodoch napadnutého rozsudku dospel k záveru, že tento príplatok bol de facto poplatkom a že nemôže byť označený za prostriedok patriaci PPS, ktorému členský štát jednoducho legislatívnym opatrením stanovil osobitné používanie.

41

Po druhé Všeobecný súd nezohľadnil skutočnosť, že úloha a funkcia dodávateľov elektriny sú podstatne menej regulované zákonom ako u PPS. Uvedení dodávatelia nemajú povinnosť viesť samostatné účty ani zabezpečiť, aby došlo k oddeleniu majetkov, keďže príplatok EEG má byť považovaný za bežnú časť ich príjmov. Títo dodávatelia nepodliehajú žiadnej zákonnej požiadavke, pokiaľ ide o ich konanie v oblasti cien alebo používania prostriedkov. Nad vzťahmi, ktoré majú so svojimi zákazníkmi, t. j. subjektmi údajne financujúcimi systém pomoci napadnutý Komisiou a Všeobecným súdom, sa nevykonáva žiadna štátna kontrola. Príplatok EEG a jeho prípadné prenesenie na konečných spotrebiteľov zo strany dodávateľov elektriny je súčasťou obchodných vzťahov medzi súkromnými podnikmi alebo jednotlivcami bez zásahu verejného orgánu. Skutočnosť, že predmetné prostriedky sa priamo neprenášajú od spotrebiteľov na výrobcov elektriny, ale vyžadujú zásah sprostredkovateľov poverených ich výberom a správou, nie je na účely ich kvalifikácie ako súkromných prostriedkov relevantná.

42

Po tretie, keby Všeobecný súd dostatočne podrobne preskúmal úlohu dodávateľov elektriny, dospel by k záveru, že štát nemal k prostriedkom EEG žiadny prístup. Platí to o to viac, že vzťah medzi dodávateľmi elektriny a konečnými spotrebiteľmi má čisto súkromnú povahu. Všeobecný súd nezohľadnil rozsah pojmu kontrola, pričom tak porušil článok 107 ods. 1 ZFEÚ tým, že považoval činnosť súkromného podniku za „štátnu kontrolu“, aj keď tento podnik nepodliehal žiadnej zákonnej povinnosti spočívajúcej vo výbere príplatku EEG, aj keď výška uvedeného príplatku, ktorá mala byť prípadne prenesená, taktiež nepodlieha zákonným požiadavkám, aj keď orgány nemohli mať žiadny vplyv na stanovenie cien dodávateľmi elektrickej energie, aj keď obrat uvedených dodávateľov, ktorý mohol zahŕňať platbu príplatku, bol zahrnutý do ich majetku a aj keď štátne orgány nemohli mať vplyv na používanie týchto prostriedkov týmito orgánmi.

43

Komisia v prvom rade tvrdí, že prvý odvolací dôvod uplatnený Spolkovou republikou Nemecko je neprípustný, a subsidiárne, že je čiastočne neúčinný a v každom prípadne neopodstatnený.

44

Komisia tvrdí, že prvý odvolací dôvod uplatnený Spolkovou republikou Nemecko je neprípustný v celom rozsahu, keďže nevyčíta právny výklad pojmu štátnej kontroly uvádzaný Všeobecným súdom v napadnutom rozsudku, ale konštatovania tohto súdu týkajúce sa vnútroštátneho práva, ktoré patria do posúdenia skutkového stavu.

45

Takúto argumentáciu treba zamietnuť.

46

Aj keď je pravda, že Spolková republika Nemecko na podporu svojich tvrdení vychádza z ustanovení EEG z roku 2012, nič to nemení na tom, že v rámci prvej časti svojho prvého odvolacieho dôvodu predovšetkým tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keďže sa priklonil k príliš extenzívnemu výkladu pojmu štátnej kontroly, a to najmä na jednej strane tým, že kvalifikoval sumy získané príplatkom EEG ako prostriedky zahŕňajúce štátne prostriedky podobné poplatku, a na druhej strane tým, že dospel k záveru o existencii verejnej kontroly členského štátu nad uvedenými prostriedkami prostredníctvom PPS.

47

Z uvedeného vyplýva, že prvý odvolací dôvod je prípustný.

48

Treba pripomenúť, že na to, aby mohli byť zvýhodnenia považované za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, musia byť na jednej strane poskytnuté priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov a na druhej strane musia byť pripísateľné štátu (rozsudok z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 20 a citovaná judikatúra).

49

V prvom rade na účely posúdenia pripísateľnosti opatrenia štátu treba preskúmať, či sa verejné orgány podieľali na prijatí tohto opatrenia (rozsudok z 2. februára 1988, Kwekerij van der Kooy a i./Komisia, 67/85, 68/85 a 70/85, EU:C:1988:38, bod 35; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, body 17 a 18, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 21).

50

V prejednávanej veci Všeobecný súd v bode 40 napadnutého rozsudku konštatoval, že predmetné mechanizmy podpory a kompenzácie v tejto veci boli zavedené EEG z roku 2012, takže musia byť považované za pripísateľné štátu.

51

Aj keď Spolková republika Nemecko vo svojom odvolaní opakovane odkazuje na otázku pripísateľnosti predmetných opatrení štátu, takéto konštatovanie Všeobecného súdu formálne nespochybnila ani sa neodvolávala na existenciu nesprávneho právneho posúdenia v tejto súvislosti zo strany Všeobecného súdu. Tvrdenia predložené v tejto súvislosti treba preto v každom prípade, ako tvrdí Komisia, zamietnuť ako neprípustné.

52

V druhom rade z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že zákaz uvedený v článku 107 ods. 1 ZFEÚ sa vzťahuje tak na pomoc poskytovanú priamo štátom alebo pomoc poskytovanú zo štátnych prostriedkov, ako aj na pomoc poskytovanú verejnoprávnymi alebo súkromnoprávnymi subjektmi určenými alebo zriadenými štátom na účely správy pomoci (rozsudky z 22. marca 1977, Steinike & Weinlig, 78/76, EU:C:1977:52, bod 21; z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 58, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 23 a citovaná judikatúra).

53

V tomto ustanovení totiž rozlišovanie medzi „pomocou poskytovanou členským štátom“ a „pomocou poskytovanou zo štátnych prostriedkov“ neznamená, že všetky výhody poskytované štátom predstavujú pomoc bez ohľadu na to, či sú, alebo nie sú financované zo štátnych prostriedkov, ale jeho cieľom je iba začleniť do tohto pojmu tak výhody priamo poskytované štátom, ako aj výhody poskytované prostredníctvom verejných alebo súkromných inštitúcií, ktoré tento štát zriadil alebo poveril (rozsudky z 13. marca 2001, PreussenElektra, C‑379/98, EU:C:2001:160, bod 58, ako aj z 30. mája 2013, Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, C‑677/11, EU:C:2013:348, bod 26).

54

Právo Únie totiž nemôže pripustiť, aby samotné vytvorenie autonómnych inštitúcií poverených rozdeľovaním pomoci umožnilo obísť pravidlá vzťahujúce sa na štátnu pomoc (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 23, a z 9. novembra 2017, Commission/TV2/Danmark, C‑656/15 P, EU:C:2017:836, bod 45).

55

Z judikatúry Súdneho dvora okrem iného vyplýva, že na to, aby sa výhoda poskytnutá jednému alebo viacerým podnikom mohla považovať za štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, netreba vo všetkých prípadoch dokázať, že došlo k prevodu štátnych prostriedkov (rozsudok zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 36, ako aj z 30. mája 2013, Doux Élevage a Coopérative agricole UKL‑ARREE, C‑677/11, EU:C:2013:348, bod 34).

56

Súdny dvor tak rozhodol, že opatrenie, ktoré predovšetkým spočíva v povinnosti nákupu elektrickej energie, teda môže spadať pod pojem „pomoc“, aj keď nepredstavuje prevod štátnych prostriedkov (rozsudky z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 19, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 24).

57

Článok 107 ods. 1 ZFEÚ sa totiž vzťahuje na všetky peňažné prostriedky, ktoré môžu orgány verejnej moci skutočne použiť na podporu podnikov bez ohľadu na to, či tieto prostriedky trvalo patria, alebo nepatria do majetku štátu. Aj keď zodpovedajúce sumy nie sú trvalým spôsobom vo vlastníctve štátnej pokladnice, skutočnosť, že sú stále pod verejnou kontrolou, a teda sú k dispozícii príslušným vnútroštátnym orgánom, stačí na to, aby sa považovali za „štátne prostriedky“ (rozsudky zo 16. mája 2002, Francúzsko/Komisia, C‑482/99, EU:C:2002:294, bod 37, a z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, bod 25, ako aj citovaná judikatúra).

58

Súdny dvor konkrétne rozhodol, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou členského štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (rozsudky z 2. júla 1974, Taliansko/Komisia, 173/73, EU:C:1974:71, bod 35, ako aj z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 25).

59

Rozhodujúci faktor v tejto súvislosti tvorí skutočnosť, že takéto subjekty sú poverené štátom, aby spravovali štátne prostriedky, pričom nemajú len povinnosť nákupu zo svojich vlastných finančných prostriedkov (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i., C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 74; z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, body 30 a 35, ako aj z 13. septembra 2017, ENEA, C‑329/15, EU:C:2017:671, body 26 a 30).

60

Treba taktiež pripomenúť, že na určenie, či výhoda poskytnutá príjemcovi zaťažuje štátny rozpočet, treba overiť, či existuje dostatočne priama súvislosť na jednej strane medzi touto výhodou a na druhej strane znížením uvedeného rozpočtu, prípadne dostatočne konkrétnym ekonomickým rizikom výdavkov zaťažujúcich tento rozpočet (pozri v tomto zmysle rozsudky z 8. septembra 2011, Komisia/Holandsko, C‑279/08 P, EU:C:2011:551, bod 111; z 19. marca 2013, Bouygues a Bouygues Télécom/Komisia a i. a Komisia/Francúzsko a i., C‑399/10 P a C‑401/10 P, EU:C:2013:175, bod 109; z 9. októbra 2014, Ministerio de Defensa a Navantia, C‑522/13, EU:C:2014:2262, bod 47, ako aj zo 16. apríla 2015, Trapeza Eurobank Ergasias, C‑690/13, EU:C:2015:235, bod 19).

61

Z hľadiska týchto skutočností treba skúmať prvú časť prvého odvolacieho dôvodu uplatneného Spolkovou republikou Nemecko, v rámci ktorého tento štát tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že po prvé dospel k záveru, že mechanizmus zavedený EEG z roku 2012 je viazaný na rozpočet členského štátu alebo na rozpočet verejnej inštitúcie, po druhé, že úlohy monitorovania a kontroly zverené štátnym orgánom zahŕňajú verejnú kontrolu nad prostriedkami EEG, a po tretie, že príplatok EEG predstavuje poplatok a obmedzenie výšky uvedeného príplatku vzdanie sa štátnych prostriedkov.

62

V tejto súvislosti treba uviesť, že záver Všeobecného súdu uvedený v bode 128 napadnutého rozsudku, podľa ktorého sa Komisia v spornom rozhodnutí správne domnievala, že EEG z roku 2012 zahŕňa štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, je založený na zisteniach uvedených v bodoch 92 až 126 tohto rozsudku a zhrnutých v bode 127 tohto rozsudku. V uvedenom bode Všeobecný súd konštatoval, že mechanizmy vyplývajúce z EEG z roku 2012 vyplývali predovšetkým z uskutočňovaní verejnej politiky na podporu výrobcov elektrickej energie EEG stanovenej štátom prostredníctvom EEG z roku 2012. Ďalej uviedol, že po prvé prostriedky, ktoré sú získané na základe príplatku EEG a sú kolektívne spravované PPS, zostávajú pod dominantným vplyvom verejnej moci, po druhé, že predmetné sumy získané na základe príplatku EEG sú zdroje zahŕňajúce štátne prostriedky porovnateľné s poplatkom, a po tretie, že na základe právomocí a úloh zverených PPS možno dospieť k záveru, že PPS nekonali na vlastný účet a slobodne, ale ako správcovia podpory poskytovanej zo štátnych prostriedkov porovnateľní so subjektom vykonávajúcim štátnu koncesiu.

63

Tvrdenie Všeobecného súdu, podľa ktorého mechanizmy vychádzajúce z EEG z roku 2012 vyplývali najmä z vykonávania verejnej politiky na podporu výrobcov elektriny podľa EEG stanovenej štátom, sa pritom obmedzuje na zopakovanie záveru, ktorý už bol uvedený v bode 40 napadnutého rozsudku, podľa ktorého musia byť tieto mechanizmy považované za pripísateľné štátu. Ako vyplýva z judikatúry uvedenej v bode 48 tohto rozsudku, hoci je táto skutočnosť potrebná na účely kvalifikovania výhod vyplývajúcich z mechanizmov zavedených EEG z roku 2012 za „pomoc“ v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, nestačí táto skutočnosť sama osebe na to, aby mohla byť takáto kvalifikácia prijatá. Treba totiž preukázať, že predmetné výhody sú poskytované priamo alebo nepriamo zo štátnych prostriedkov.

64

Treba preto skúmať otázku, či mohol Všeobecný súd bez toho, aby sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, dospieť na základe troch ďalších skutočností v bode 127 napadnutého rozsudku a pripomenutých v bode 62 napadnutého rozsudku k záveru, že prostriedky získané na základe príplatku EEG predstavovali štátne prostriedky.

65

Pokiaľ ide o tvrdenie, podľa ktorého sú sumy získané na základe príplatku EEG prostriedkami, ktoré treba považovať za štátne prostriedky porovnateľné s poplatkom, treba pripomenúť, že Komisia v bode 105 sporného rozhodnutia kvalifikovala tento príplatok za „osobitný príplatok“ (special levy v pôvodnej jazykovej verzii tohto rozhodnutia).

66

Všeobecný súd v bode 95 napadnutého rozsudku uviedol, že „dodávatelia elektrickej energie v praxi preniesli finančnú záťaž vyplývajúcu z príplatku EEG na konečných odberateľov“, že tento prenos mal byť považovaný „za dôsledok, ktorý stanovil a organizoval nemecký zákonodarca“ a že cenový dodatok alebo dodatočné náklady, ktoré boli koneční odberatelia „de facto povinní platiť“, predstavujú „záťaž, ktorú jednostranne uložil štát v rámci svojej politiky podpory výrobcov elektriny podľa EEG…, z hľadiska jej účinkov porovnateľn[ú] s poplatkom za spotrebu elektriny v Nemecku“.

67

Všeobecný súd na základe týchto úvah v bode 96 napadnutého rozsudku, odkazujúc „analogicky“ na rozsudok zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413, bod 66), uviedol, že sumy získané na základe príplatku EEG boli prostriedkami zahŕňajúcimi štátne prostriedky porovnateľné s poplatkom, pričom toto tvrdenie bolo zopakované v bode 127 napadnutého rozsudku.

68

Súdny vor však v bode 66 rozsudku zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413), na účely kvalifikácie cenového navýšenia uloženého predmetným odberateľom elektriny v tejto veci ako „poplatku“ odkázal na bod 47 tohto rozsudku. Záver uvedený v tomto poslednom uvedenom bode, podľa ktorého malo byť predmetné navýšenie kvalifikované ako poplatok, bol okrem iného založený na skutočnosti uvedenej Súdnym dvorom v bode 45 uvedeného rozsudku, že toto cenové navýšenie predstavuje jednostranne uloženú záťaž na základe zákona, ktorú mali spotrebitelia povinnosť platiť.

69

Konštatovania Všeobecného súdu v bode 95 napadnutého rozsudku pritom neumožňujú preukázať analógiu medzi uvedeným cenovým navýšením a príplatkom EEG.

70

Ako totiž pripomenul Všeobecný súd v bodoch 7 až 9 napadnutého rozsudku, príplatok podľa EEG predstavuje prípadný rozdiel medzi cenou získanou PPS na spotovom trhu burzy elektriny EEG, ktorú dodávajú do svojej siete, a finančnou záťažou, ktorá im vyplýva zo zákonnej povinnosti platiť za túto elektrinu podľa sadzieb stanovených zákonom, čo je rozdiel, ktorý majú PPS právo požadovať od dodávateľov zásobujúcich konečných odberateľov. EEG z roku 2012 naopak neukladá uvedeným dodávateľom povinnosť preniesť sumy zaplatené za príplatok EEG na konečných spotrebiteľov.

71

Skutočnosť, ktorú Všeobecný súd konštatoval v bode 95 napadnutého rozsudku, že „v praxi“ bola finančná záťaž vyplývajúca z príplatku EEG prenášaná na konečných odberateľov a v dôsledku toho bola „z hľadiska jej účinkov porovnateľná s poplatkom za spotrebu elektriny“, nestačí na to, aby sa mohlo dospieť k záveru, že príplatok EEG mal rovnaké vlastnosti ako cenové navýšenie elektriny skúmané Súdnym dvorom v rozsudku zo 17. júla 2008, Essent Netwerk Noord a i. (C‑206/06, EU:C:2008:413).

72

V dôsledku toho treba overiť, či však Všeobecnému súdu ďalšie dve skutočnosti, ktoré spomenul v bode 127 napadnutého rozsudku a sú pripomenuté taktiež v bode 62 tohto rozsudku, umožnili dospieť k záveru, že prostriedky získané na základe príplatku EEG predstavovali štátne prostriedky, keďže sú stále pod verejnou kontrolou, a teda k dispozícii verejným orgánom v zmysle judikatúry citovanej v bode 57 tohto rozsudku. V tomto prípade je nepodstatné, či možno príplatok EEG považovať za „poplatok“, alebo nie.

73

Treba však konštatovať, že Všeobecný súd nepreukázal, že štát mal právomoc disponovať s prostriedkami získanými na základe príplatku EEG ani že vykonával verejnú kontrolu nad PPS poverenými správou týchto prostriedkov.

74

Všeobecný súd totiž po prvé rozhodol, že prostriedky získané na základe príplatku EEG nezostali k dispozícii štátu, ale len pod dominantným vplyvom orgánov verejnej moci, keďže boli kolektívne spravované PPS, pričom títo PPS môžu byť kolektívne porovnateľní so subjektom, ktorý vykonáva štátnu koncesiu. Všeobecný súd sa v tejto súvislosti obmedzil na konštatovanie toho, že prostriedky získané na základe príplatku EEG boli jednak spravované PPS na účely verejného záujmu, podľa pravidiel vopred definovaných zákonodarcom, a jednak určené na financovanie systémov podpory a kompenzácie s vylúčením akéhokoľvek iného účelu.

75

Pritom bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o dôvodnosti kvalifikácie štátnej koncesie, ako uvádza Všeobecný súd, je potrebné konštatovať, že aj keď takto uvedené skutočnosti svedčia o zákonnej povahe podpory elektriny EEG vykonávanej EEG z roku 2012, a teda o určitej nadvláde štátu nad mechanizmami zavedenými EEG z roku 2012, tieto skutočnosti však nepostačujú na to, aby sa dospelo k záveru, že štát mal z tohto dôvodu právomoc disponovať prostriedkami riadenými a spravovanými PPS.

76

Konkrétne skutočnosť, že prostriedky získané na základe príplatku EEG sú výlučne určené na financovanie systémov podpory a kompenzácie podľa ustanovení EEG z roku 2012, neznamená, že štát môže v zmysle bodu 57 tohto rozsudku disponovať s týmito prostriedkami. Táto právna zásada výlučného určenia prostriedkov získaných na základe príplatku EEG skôr preukazuje, v prípade neexistencie akejkoľvek skutočnosti, ktorá by preukazovala opak, že štát nemohol konkrétne disponovať s týmito prostriedkami, to znamená rozhodnúť o inom určení, než ktoré stanoví EEG z roku 2012.

77

Po druhé Všeobecný súd nepreukázal, že PPS boli stále pod verejnou kontrolou ani že podliehali verejnej kontrole.

78

V tejto súvislosti treba uviesť, že je pravda, že Všeobecný súd sa v bodoch 105 až 110 napadnutého rozsudku usiloval preukázať, že PPS, poverené správou schémy podpory výroby elektriny EEG, boli pri tejto úlohe kontrolované vo viacerých ohľadoch.

79

Všeobecný súd v bode 106 napadnutého rozsudku najprv uvádza, že PPS nemohli používať prostriedky získané na základe príplatku EEG na iné účely, než stanovil zákonodarca. V bode 107 napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že PPS bola uložená povinnosť spravovať uvedené prostriedky na osobitnom účte, a dodal, že plnenie tejto povinnosti podliehalo kontrole štátnymi orgánmi podľa § 61 EEG z roku 2012, pričom však nerozhodol o povahe a rozsahu tejto kontroly. Všeobecný súd napokon uviedol v bodoch 108 až 110 napadnutého rozsudku, že štátne orgány, t. j. v prejednávanej veci BNetzA, vykonávali prísnu kontrolu nad úkonmi PPS na niekoľkých úrovniach, pričom zabezpečovali najmä to, aby PPS obchodovali s elektrinou vyrobenou podľa EEG v súlade s § 37 EEG z roku 2012 a aby dodávateľom elektriny určili, stanovili, zverejnili a vypočítali príplatok EEG v súlade so zákonnými a inými právnymi požiadavkami.

80

Aj keď takto uvedené skutočnosti umožňujú v skutočnosti dospieť k záveru, že verejné orgány vykonávajú kontrolu riadneho výkonu EEG z roku 2012, nemožno naopak dospieť k záveru, že existuje verejná kontrola nad samotnými prostriedkami získanými na základe príplatku EEG.

81

Všeobecný súd navyše v bode 110 napadnutého rozsudku ukončil svoje skúmanie tým, že rozhodol, že táto kontrola, ktorá bola súčasťou všeobecnej logiky štruktúry stanovenej EEG z roku 2012, podporovala záver vychádzajúci z analýz úloh a povinností PPS, že tieto subjekty nekonali na svoj vlastný účet a slobodne, ale ako subjekty, ktoré spravovali pomoc poskytovanú zo štátnych prostriedkov. Všeobecný súd dodal, že aj za predpokladu, že kontrola nemala priamy vplyv na každodennú správu predmetných prostriedkov, ide o dodatočný prvok, ktorého cieľom je zabezpečiť, aby sa konanie PPS pohybovalo len v rámci upravenom EEG z roku 2012. Všeobecný súd v bode 118 napadnutého rozsudku napokon konštatoval, že neexistencia účinného prístupu štátu k prostriedkom získaným príplatkom EEG v tom zmysle, že sa nepochybne neprejavujú v štátnom rozpočte, nemá účinky na dominantný vplyv štátu na používanie týchto prostriedkov a na jeho schopnosť z dôvodu prijatia EEG z roku 2012 vopred rozhodnúť o cieľoch, ktoré sa majú sledovať, a o použití všetkých uvedených prostriedkov.

82

Je pravda, ako Všeobecný súd uviedol v bode 125 napadnutého rozsudku a ako bolo pripomenuté v bode 58 tohto rozsudku, že Súdny dvor už mal príležitosť rozhodnúť, že finančné prostriedky pochádzajúce z povinných príspevkov uložených právnou úpravou členského štátu, ktoré sú spravované a rozdeľované v zmysle tejto právnej úpravy, sa môžu považovať za štátne prostriedky v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ, aj keď sú ich správou poverené subjekty, ktoré nie sú verejnými orgánmi (rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 25).

83

Rozhodnutie prijaté Súdnym dvorom v tejto poslednej uvedenej veci však vychádzalo z dvoch podstatných skutočností, ktoré v tejto veci chýbajú.

84

Súdny dvor totiž jednak zdôraznil, že predmetná vnútroštátna úprava vo veci, v ktorej bol vydaný tento rozsudok, zaviedla zásadu úplného krytia povinnosti nákupu zo strany francúzskeho štátu, ktorá tento štát zaväzuje k vyrovnaniu minulých záväzkov a k úplnej úhrade dodatočných nákladov, ktoré boli uložené podnikom, a to pre prípad, že by výška príspevkov vybratých od konečných spotrebiteľov elektrickej energie bola na pokrytie týchto dodatočných nákladov nepostačujúca (rozsudok z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i., C‑262/12, EU:C:2013:851, bod 26). Súdny dvor tým konštatoval existenciu väzby medzi predmetnou výhodou a prinajmenšom potenciálnym znížením štátneho rozpočtu.

85

V bodoch 28 až 33 rozsudku z 19. decembra 2013, Association Vent De Colère! a i. (C‑262/12, EU:C:2013:851), Súdny dvor konštatoval jednak, že sumy určené na vyrovnanie dodatočných nákladov vyplývajúcich z povinnosti nákupu uloženej podnikom boli zverené Caisse des dépôts et consignations, t. j. právnickej osobe verejného práva, ktorú poveril francúzsky štát zabezpečiť pre Commission de régulation de l’énergie, ktorá je nezávislým správnym orgánom dohliadajúcim na správne fungovanie trhu s elektrickou energiou a plynom vo Francúzsku, plnenia súvisiace s administratívnym, finančným a účtovným riadením, takže tieto sumy museli byť považované za sumy, ktoré zostávajú pod verejnou kontrolou.

86

Treba preto dospieť k záveru, že ani ďalšie skutočnosti uvedené Všeobecným súdom v bode 127 napadnutého rozsudku neumožňovali dospieť k záveru, že prostriedky získané na základe príplatku EEG predstavovali štátne prostriedky.

87

Zo všetkých vyššie uvedených úvah vyplýva, že prvá časť prvého odvolacieho dôvodu uplatneného Spolkovou republikou Nemecko je dôvodná a že napadnutý rozsudok treba zrušiť bez toho, aby bolo potrebné skúmať druhú časť prvého odvolacieho dôvodu a ďalšie dva odvolacie dôvody.

88

V súlade s článkom 61 prvým odsekom Štatútu Súdneho dvora Európskej únie, ak je odvolanie dôvodné, Súdny dvor zruší rozhodnutie Všeobecného súdu. Ak to stav konania dovoľuje, Súdny dvor môže vydať konečný rozsudok vo veci.

89

V prejednávanej veci má Súdny dvor k dispozícii informácie potrebné na konečné rozhodnutie o žalobách smerujúcich k zrušeniu sporných rozhodnutí, ktoré podala Spolková republika Nemecko na Všeobecný súd.

90

V tejto súvislosti stačí uviesť, že z dôvodov uvedených v bodoch 48 až 87 napadnutého rozsudku Komisia nepreukázala, že výhody stanovené v EEG z roku 2012, konkrétne schéma podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a banského plynu financované príplatkami EEG a osobitný systém kompenzácie týkajúci sa zníženia týchto príplatkov pre energeticky náročných spotrebiteľov, zahŕňali štátne prostriedky, a predstavovali preto štátnu pomoc v zmysle článku 107 ods. 1 ZFEÚ.

91

V dôsledku toho treba vyhovieť tretiemu žalobnému dôvodu uplatnenému Spolkovou republikou Nemecko v rámci jeho žaloby podanej v prvostupňovom konaní pred Všeobecným súdom, založenému na neexistencii výhody financovanej zo štátnych prostriedkov, a sporné rozhodnutie treba zrušiť.

92

Podľa článku 184 ods. 2 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora, ak je odvolanie dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

93

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe článku 184 ods. 1 toho istého rokovacieho poriadku Súdny dvor uloží účastníkovi konania, ktorý vo veci nemal úspech, povinnosť nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

94

Keďže Spolková republika Nemecko navrhla zaviazať Komisiu na náhradu trov konania a Komisia nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené zaviazať ju na náhradu trov odvolacieho konania, ako aj prvostupňového konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: