–

E. Torras Ferrazzuolo, v zastúpení: S. Díaz Pardeiro, procuradora, a J. A. López Martínez, abogado,

–

španielska vláda, v zastúpení: M. A. Sampol Pucurull, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: É. Gippini Fournier a J. Samnadda, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článku 16 a článku 18 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke [Európskej únie] (Ú. v. EÚ L 78, 2009, s. 1).

2

Tento návrh bol predložený v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú pán Salvador Benjumea Bravo de Laguna a pán Esteban Torras Ferrazzuolo, a ktorý sa týka vlastníctva obrazovej ochrannej známky Európskej únie zapísanej na meno prvého z menovaných.

3

Odôvodnenie 15 nariadenia č. 207/2009 znie takto:

„S cieľom posilniť ochranu ochranných známok [Európskej únie] členské štáty musia určiť, berúc do úvahy vlastný národný systém, čo možno najobmedzenejší počet vnútroštátnych súdov prvého a druhého stupňa, ktoré budú mať právomoc vo veciach porušovania práv a platnosti ochranných známok [Európskej únie].“

4

Podľa článku 16 tohto nariadenia, nazvaného „Zaobchádzanie s ochrannými známkami [Európskej únie] ako s národnými ochrannými známkami“:

„1.   Pokiaľ články 17 až 24 neustanovujú inak, s ochrannou známkou [Európskej únie] ako s predmetom vlastníctva sa zaobchádza v jej celistvosti a na celom území [Únie] ako s národnou ochrannou známkou zapísanou v členskom štáte, v ktorom v súlade s registrom ochranných známok [Európskej únie]:

2.   V prípadoch, na ktoré sa nevzťahuje odsek 1, členským štátom uvedeným v tom odseku je ten členský štát, v ktorom sa nachádza sídlo [Úradu Európskej únie pre duševné vlastníctvo (EUIPO)].

3.   Ak sa v registri ochranných známok [Európskej únie] uvádzajú ako spolumajitelia dve alebo viaceré osoby, odsek 1 sa uplatní na spolumajiteľa uvedeného ako prvého; ak to nebude možné, tak sa uplatní na nasledujúcich spolumajiteľov v takom poradí, v akom sú uvedení. Tam, kde odsek 1 neplatí pre žiadneho zo spolumajiteľov, uplatní sa odsek 2.“

5

Článok 18 uvedeného nariadenia, nazvaný „Prevod ochrannej známky zapísanej na meno obchodného zástupcu“, stanovuje:

„Ak je ochranná známka [Európskej únie] zapísaná na meno obchodného zástupcu alebo oprávneného zástupcu osoby, ktorá je majiteľom takejto ochrannej známky, bez súhlasu majiteľa, posledne menovaný je oprávnený požadovať prevod uvedeného zápisu vo svoj prospech, pokiaľ obchodný zástupca alebo oprávnený zástupca svoje konanie neodôvodní.“

6

Článok 95 ods. 1 toho istého nariadenia stanovuje:

„Členské štáty určia na svojich územiach čo najobmedzenejší počet národných súdov a tribunálov prvého a druhého stupňa (ďalej len ‚súdy pre ochranné známky [Európskej únie]‘), ktoré budú plniť funkcie pridelené na základe tohto nariadenia.“

7

Podľa článku 105 ods. 3 nariadenia č. 207/2009:

„Vnútroštátne pravidlá týkajúce sa dovolania sú uplatniteľné na rozhodnutia súdov pre ochranné známky [Európskej únie] druhého stupňa.“

8

Článok 2 ods. 2 Ley 17/2001 de Marcas (zákon 17/2001 o ochranných známkach) zo 7. decembra 2001 (BOE č. 294 z 8. decembra 2001, ďalej len „zákon 17/2001 o ochranných známkach“) stanovuje:

„Ak bola žiadosť o zápis ochrannej známky podaná na úkor práv tretej osoby alebo v rozpore so zákonnou alebo zmluvnou povinnosťou, poškodený sa môže na súde domáhať určenia vlastníctva k ochrannej známke, ak podá príslušný návrh na uplatnenie práv z ochrannej známky pred dňom zápisu alebo v lehote piatich rokov od jeho uverejnenia alebo od okamihu, keď sa zapísaná ochranná známka začala používať, v súlade s článkom 39. Po podaní návrhu na uplatnenie práv z ochrannej známky súd upovedomí o jeho podaní Oficina Española de Patentes y Marcas [Španielsky úrad pre patenty a ochranné známky], aby tento návrh zaznamenal v registri ochranných známok, a prípadne nariadi prerušenie konania o zápise ochrannej známky.“

9

Dňa 24. januára 2011 pán Benjumea Bravo de Laguna požiadal na EUIPO o zápis ochrannej známky Európskej únie.

10

Prihlasovanou ochrannou známkou je nasledujúce obrazové označenie:

11

Dňa 29. augusta 2011 EUIPO zapísal uvedené označenie na meno pána Benjumea Bravo de Laguna ako obrazovú ochrannú známku Európskej únie pod číslom 9679093.

12

Pán Torras Ferrazzuolo sa domnieva, že je oprávneným majiteľom tejto ochrannej známky, a preto podal na Juzgado de lo Mercantil de Alicante (Obchodný súd Alicante, Španielsko) okrem iného žalobu o určenie vlastníckeho práva k uvedenej ochrannej známke založenú na článku 18 nariadenia č. 207/2009, ako aj na článku 2 ods. 2 zákona 17/2001 o ochranných známkach.

13

Uvedený súd zamietol túto žalobu jednak z dôvodu, že na ochranné známky Európskej únie sa uplatní iba režim uvedený v článku 18 nariadenia č. 207/2009 s vylúčením všeobecného režimu uvádzaného článkom 2 ods. 2 zákona 17/2001 o ochranných známkach, a jednak z dôvodu, že podmienky stanovené v článku 18 nariadenia č. 207/2009 neboli splnené.

14

Audiencia Provincial de Alicante (Provinčný súd Alicante, Španielsko) rozhodol, že keďže režim určenia vlastníckeho práva stanovený v článku 18 nariadenia č. 207/2009 sa týka iba prípadu nelojálneho obchodného zástupcu alebo oprávneného zástupcu, je v danom prípade potrebné použiť pravidlá týkajúce sa návrhu na uplatňovanie práv z ochrannej známky uvádzané v článku 2 zákona 17/2001 o ochranných známkach.

15

Vychádzajúc z článku 16 nariadenia č. 207/2009 uvedený súd totiž konštatoval, že mimo jednotných pravidiel, ktoré stanovuje uvedené nariadenie, ochranná známka Európskej únie ako predmet vlastníctva sa v jej celistvosti a na celom území Únie považuje za národnú ochrannú známku zapísanú v členskom štáte, v ktorom má majiteľ svoje sídlo alebo trvalé bydlisko, alebo prípadne pobočku.

16

Keďže zastával názor, že podmienky požadované pre vyhovenie žalobe o určenie vlastníckeho práva boli v danom prípade splnené, Audiencia Provincial de Alicante (Provinčný súd Alicante) určil, že majiteľom ochrannej známky spornej v tomto konaní je pán Torras Ferrazzuolo.

17

Pred vnútroštátnym súdom, Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko), pán Benjumea Bravo de Laguna uvádzal, že právny poriadok Únie uvádza možnosť, aby osoba uplatňovala vlastnícke právo k ochrannej známke, iba ak zápis bol vykonaný na meno obchodného zástupcu tejto osoby bez súhlasu tejto osoby. Pokiaľ to tak nie je, podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva k ochrannej známke Európskej únie je nemožné.

18

Naopak, pán Torras Ferrazzuolo uvádzal, že nariadenie č. 207/2009 umožňuje subsidiárne uplatnenie vnútroštátneho práva, takže článok 18 tohto nariadenia možno vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby podľa ustanovení vnútroštátneho práva členského štátu bolo možné podať žalobu o určenie vlastníckeho práva za iných situácií, než je situácia uvedená v predmetnom článku.

19

Keďže Tribunal Supremo (Najvyšší súd, Španielsko) dospel k záveru, že spor, ktorý prejednáva, vyvoláva otázky týkajúce sa výkladu práva Európskej únie, rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru nasledujúcu prejudiciálnu otázku:

„Je podanie návrhu na uplatnenie práv z ochrannej známky Európskej únie z iných dôvodov, než aké sú uvedené v článku 18 [nariadenia č. 207/2009], a to najmä v súlade s prípadmi uvedenými v článku 2 ods. 2 [zákona 17/2001 o ochranných známkach]… zlučiteľné s právom Únie a konkrétne s nariadením [č. 207/2009]?“

20

Pán Torras Ferrazzuolo na úvod uvádza, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je neprípustný z dôvodu, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nie je príslušný na jeho podanie.

21

V tejto súvislosti vychádza z článku 95 ods. 1 nariadenia č. 207/2009, podľa znenia ktorého členské štáty „určia na svojich územiach čo najobmedzenejší počet národných súdov a tribunálov prvého a druhého stupňa… ďalej len ‚súdy pre ochranné známky [Európskej únie]‘, ktoré budú plniť funkcie pridelené na základe tohto nariadenia“, a tvrdí, že Tribunal Supremo (Najvyšší súd) nie je príslušný pre výklad uvedeného nariadenia.

22

Okrem toho uvádza, že keďže návrh na začatie prejudiciálneho konania nebol formulovaný ani na prvom, ani na druhom stupni konania, ide o novú otázku, ktorú nemožno skúmať v rámci konania o dovolaní.

23

Takéto odôvodnenie však nemožno prijať.

24

Na jednej strane z odôvodnenia 15 nariadenia č. 207/2009 vyplýva, že článok 95 ods. 1 tohto nariadenia má za cieľ posilniť ochranu ochranných známok Európskej únie tým, že členským štátom ukladá zriadiť súdy prvého a druhého stupňa príslušné vo veci porušovania a platnosti týchto ochranných známok.

25

V spojení s článkom 105 ods. 3 nariadenia č. 207/2009, podľa znenia ktorého „vnútroštátne pravidlá týkajúce sa dovolania sú uplatniteľné na rozhodnutia súdov pre ochranné známky [Európskej únie] druhého stupňa“, článok 95 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 tak nemožno vykladať v tom zmysle, že dovolacie súdy členských štátov sú zbavené práva vykladať toto nariadenie v rámci sporov, ktoré prejednávajú.

26

Na druhej strane treba zdôrazniť, že podľa ustálenej judikatúry Súdnemu dvoru neprináleží preverovať, či rozhodnutie vnútroštátneho súdu bolo prijaté v súlade s vnútroštátnymi pravidlami organizácie a súdnych konaní (rozsudok zo 7. júla 2016, Genentech, C‑567/14, EU:C:2016:526, bod 22, a citovaná judikatúra).

27

Navyše treba pripomenúť, že konanie, ktoré upravuje článok 267 ZFEÚ, je nástrojom spolupráce medzi Súdnym dvorom a vnútroštátnymi súdmi, prostredníctvom ktorého Súdny dvor poskytuje týmto súdom výklad práva Únie, ktorý potrebujú pre vyriešenie sporu, ktorý prejednávajú (rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, bod 16 a citovaná judikatúra).

28

Podľa ustálenej judikatúry článok 267 ZFEÚ poskytuje vnútroštátnym súdom veľkú diskrečnú právomoc obrátiť sa na Súdny dvor, ak sa domnievajú, že právne veci, o ktorých rozhodujú, nastoľujú otázky týkajúce sa výkladu alebo posúdenia platnosti ustanovení práva Únie potrebných pre rozhodnutie sporu, ktorý im bol predložený. Vnútroštátne súdy môžu využiť túto možnosť v ktoromkoľvek okamihu konania, ktorý považujú za vhodný (rozsudok z 5. júla 2016, Ogňanov, C‑614/14, EU:C:2016:514, bod 17 a citovaná judikatúra).

29

Nakoniec treba pripomenúť, že podľa článku 267 tretieho odseku ZFEÚ vnútroštátny súd, proti rozhodnutiu ktorého neexistuje nijaký opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je v zásade povinný obrátiť sa na Súdny dvor, pokiaľ je v konaní pred ním nastolená otázka týkajúca sa výkladu práva Únie (pozri najmä rozsudok z 9. septembra 2015, Ferreira da Silva e Brito a i., C‑160/14, EU:C:2015:565, bod 37 a citovaná judikatúra).

30

Z toho vyplýva, že návrh na začatie prejudiciálneho konania je prípustný.

31

Svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa nariadenie č. 207/2009 má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby sa na ochrannú známku Európskej únie uplatnilo vnútroštátne ustanovenie, podľa ktorého osoba poškodená zápisom ochrannej známky, ktorá bola prihlásená na úkor jej práv alebo v rozpore so zákonnou alebo zmluvnou povinnosťou, má právo požadovať určenie vlastníctva k uvedenej ochrannej známke.

32

Na úvod treba pripomenúť, že článok 16 ods. 1 nariadenia č. 207/2009 stanovuje, že „pokiaľ články 17 až 24 neustanovujú inak, s ochrannou známkou [Európskej únie] ako s predmetom vlastníctva sa zaobchádza v jej celistvosti a na celom území [Únie] ako s národnou ochrannou známkou zapísanou v členskom štáte, v ktorom v súlade s registrom ochranných známok [Európskej únie]… má majiteľ svoje sídlo alebo svoje trvalé bydlisko [alebo prípadne] pobočku“.

33

V tejto súvislosti treba poznamenať, že článok 18 tohto nariadenia udeľuje majiteľovi ochrannej známky Európskej únie právo dožadovať sa prevodu zápisu tejto ochrannej známky vo svoj prospech, ak táto ochranná známka bola zapísaná na meno jeho obchodného zástupcu alebo oprávneného zástupcu a bez jeho súhlasu.

34

Z toho vyplýva, že žaloba o určenie vlastníckeho práva k ochrannej známke Európskej únie zapísanej na meno obchodného zástupcu alebo oprávneného zástupcu majiteľa tejto ochrannej známky bez jeho súhlasu sa riadi výlučne nariadením č. 207/2009.

35

Naopak, článok 18 tohto nariadenia neupravuje žalobu o určenie vlastníckeho práva k ochrannej známke Európskej únie v iných prípadoch, než je prípad ochrannej známky zapísanej na meno obchodného zástupcu alebo oprávneného zástupcu majiteľa tejto ochrannej známky bez jeho súhlasu.

36

Preto v súlade s tým, čo uvádza článok 16 nariadenia č. 207/2009, ochranná známka Európskej únie ako predmet vlastníctva sa musí mimo prípadov uvádzaných v článku 18 tohto nariadenia považovať za národnú ochrannú známku zapísanú v členskom štáte určenom podľa kritérií stanovených v uvedenom článku 16.

37

Preto, keď ide o situácie, ktoré nepatria do pôsobnosti článku 18 nariadenia č. 207/2009, uplatní sa na žaloby o určenie vlastníckeho práva k ochrannej známke Európskej únie vnútroštátna právna úprava tohto členského štátu.

38

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy treba na položenú otázku odpovedať, že články 16 a 18 nariadenia č. 207/2009 sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa na ochrannú známku Európskej únie uplatnilo vnútroštátne ustanovenie, ako je ustanovenie sporné vo veci samej, podľa ktorého osoba poškodená zápisom ochrannej známky, ktorá bola prihlásená na úkor jej práv alebo v rozpore so zákonnou alebo zmluvnou povinnosťou, má právo požadovať určenie vlastníctva k uvedenej ochrannej známke, pokiaľ predmetná situácia nepatrí medzi situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 18 tohto nariadenia.

39

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (desiata komora) rozhodol takto:

Články 16 a 18 nariadenia Rady (ES) č. 207/2009 z 26. februára 2009 o ochrannej známke [Európskej únie] sa majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby sa na ochrannú známku Európskej únie uplatnilo vnútroštátne ustanovenie, ako je ustanovenie sporné vo veci samej, podľa ktorého osoba poškodená zápisom ochrannej známky, ktorá bola prihlásená na úkor jej práv alebo v rozpore so zákonnou alebo zmluvnou povinnosťou, má právo požadovať určenie vlastníctva k uvedenej ochrannej známke, pokiaľ predmetná situácia nepatrí medzi situácie, na ktoré sa vzťahuje článok 18 tohto nariadenia.