–

A. Hasan, v zastúpení: W. Karczewski, Rechtsanwalt,

–

poľská vláda, v zastúpení: B. Majczyna, splnomocnený zástupca,

–

švajčiarska vláda, v zastúpení: U. Bucher, splnomocnený zástupca,

–

Európska komisia, v zastúpení: G. Wils a M. Condou–Durande, splnomocnení zástupcovia,

1

Návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu článkov 18, 23 a 24 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 31, ďalej len „nariadenie Dublin III“).

2

Tento návrh bol podaný v rámci sporu, ktorého účastníkmi sú Bundesrepublik Deutschland (Spolková republika Nemecko) na jednej strane a pán Aziz Hasan na strane druhej, vo veci rozhodnutia Bundesamt für Migration und Flüchtlinge (Spolkový úrad pre migráciu a utečencov, Nemecko) (ďalej len „úrad“), ktorým tento úrad zamieta žiadosť pána Hasana o azyl a nariaďuje jeho odovzdanie do Talianska.

3

Článok 6 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Ú. v. EÚ L 180, 2013, s. 60) stanovuje:

„1.   Ak osoba podá žiadosť o medzinárodnú ochranu orgánu, ktorý je podľa vnútroštátneho práva príslušný pre registrovanie takýchto žiadostí, registrácia sa uskutoční najneskôr do troch pracovných dní od podania žiadosti.

Ak sa žiadosť o medzinárodnú ochranu podá iným orgánom, ktorým by takéto žiadosti mohli byť adresované, ale ktoré podľa vnútroštátneho práva nie sú príslušné pre ich registráciu, členské štáty zabezpečia, aby sa registrácia uskutočnila najneskôr do šiestich pracovných dní od podania žiadosti.

…

2.   Členské štáty zabezpečia, aby osoba, ktorá požiadala o medzinárodnú ochranu, mala skutočnú možnosť podať žiadosť čo najskôr. …“

4

Odôvodnenia 4, 5 a 19 nariadenia Dublin III znejú:

…

5

Článok 3 ods. 1 a 2 tohto nariadenia stanovuje:

„1.   Členské štáty posúdia každú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú podá štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátnej príslušnosti na území ktoréhokoľvek z nich, ako aj na hranici alebo v tranzitnom priestore. Žiadosť posúdi jeden členský štát, a to ten, ktorý je podľa kritérií stanovených v kapitole III označený ako zodpovedný.

2.   Keď nie je možné určiť žiaden zodpovedný členský štát na základe kritérií uvedených v tomto nariadení, je za jej posúdenie zodpovedný prvý členský štát, v ktorom bola žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná.

Ak nie je možné odovzdanie žiadateľa do členského štátu, ktorý je primárne určený za zodpovedný, pretože sa zo závažných dôvodov možno domnievať, že v konaní o azyle a podmienkach prijímania žiadateľov existujú v danom členskom štáte systémové chyby, na základe ktorých hrozí žiadateľom neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie v zmysle článku 4 Charty základných práv Európskej únie, členský štát uskutočňujúci proces určovania zodpovedného členského štátu pokračuje v posudzovaní kritérií stanovených v kapitole III s cieľom zistiť, či iný členský štát nemôže byť určený ako zodpovedný.

…“

6

Článok 18 ods. 1 uvedeného nariadenia stanovuje:

„Členský štát zodpovedný podľa tohto nariadenia je povinný:

…

7

Článok 19 ods. 2 toho istého nariadenia znie:

„Povinnosti uvedené v článku 18 ods. 1 zaniknú, ak môže zodpovedný členský štát preukázať pri dožiadaní, aby prevzal alebo prijal späť žiadateľa alebo inú osobu…, že dotknutá osoba opustila územie členských štátov najmenej na tri mesiace, s výnimkou prípadov, keď je dotknutá osoba držiteľom platného povolenia na pobyt vydaného zodpovedným členským štátom.

Žiadosť podaná po dobe neprítomnosti uvedenej v prvom pododseku sa považuje za novú žiadosť, ktorá vedie k začatiu nového procesu určenia zodpovedného členského štátu.“

8

Článok 23 ods. 1 až 3 nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.   Ak členský štát, v ktorom osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal späť túto osobu.

2.   Dožiadanie o prijatie späť sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac…

Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov od dátumu podania žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle článku 20 ods. 2.

3.   Ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v odseku 2, za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu je zodpovedný členský štát, v ktorom sa podala nová žiadosť.“

9

Článok 24 ods. 1 až 3 tohto nariadenia spresňuje:

„1.   Ak členský štát, na území ktorého sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d) zdržiava bez povolenia na pobyt a ktorému sa nepodala žiadna nová žiadosť o medzinárodnú ochranu, považuje za zodpovedný iný členský štát v súlade s článkom 20 ods. 5 a článkom 18 ods. 1 písm. b), c) alebo d), môže tento iný členský štát požiadať, aby prijal uvedenú osobu späť.

2.   Odchylne od článku 6 ods. 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území [(Ú. v. EÚ L 348, 2008, s. 98)], ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac…, dožiadanie o prijatie späť osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. b) alebo c) tohto nariadenia alebo osoby uvedenej v jeho článku 18 ods. 1 písm. d), ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu nebola zamietnutá konečným rozhodnutím, sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac…

Ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát.

3.   Ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v odseku 2, členský štát, na území ktorého sa dotknutá osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, umožní uvedenej osobe podať novú žiadosť.“

10

Článok 25 uvedeného nariadenia upravuje pravidlá týkajúce sa odpovede na dožiadanie o prijatie späť.

11

Článok 26 ods. 1 tohto istého nariadenia stanovuje:

„Keď dožiadaný členský štát akceptuje, že má prevziať alebo prijať späť žiadateľa alebo inú osobu uvedenú v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d), žiadajúci členský štát oznámi dotknutej osobe rozhodnutie o jej odovzdaní do zodpovedného členského štátu a v príslušných prípadoch aj rozhodnutie neposudzovať jej žiadosť o medzinárodnú ochranu. …“

12

Článok 27 ods. 1 a 3 uvedeného nariadenia Dublin III stanovuje:

„1.   Žiadateľ alebo iná osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme vecného alebo právneho preskúmania tohto rozhodnutia, a to na súde.

…

3.   Na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že:

13

Článok 29 ods. 1 až 3 tohto nariadenia znie:

„1.   Odovzdanie žiadateľa alebo inej osoby uvedenej v článku 18 ods. 1 písm. c) alebo d) zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa uskutoční v súlade s vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, po porade medzi dotknutými členskými štátmi, akonáhle to je prakticky možné a najneskôr do šiestich mesiacov od akceptovania dožiadania iným členským štátom o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby alebo konečného rozhodnutia o odvolaní alebo preskúmaní, ak majú v súlade s článkom 27 ods. 3 odkladný účinok.

…

2.   Ak sa odovzdanie neuskutoční v lehote šiestich mesiacov, zodpovedný členský štát bude zbavený svojej povinnosti prevziať alebo prijať späť dotknutú osobu a táto zodpovednosť sa presunie na žiadajúci členský štát. Táto lehota sa môže predĺžiť najviac na jeden rok, ak sa odovzdanie nemohlo uskutočniť kvôli uväzneniu dotknutej osoby, alebo najviac na osemnásť mesiacov, ak je dotknutá osoba na úteku.

3.   Ak bola osoba odovzdaná chybne, alebo ak bolo rozhodnutie o odovzdaní na základe odvolania alebo preskúmania zrušené po tom, ako sa uskutočnilo odovzdanie, členský štát, ktorý uskutočnil odovzdanie, bezodkladne prijme túto osobu späť.“

14

§ 77 Asylgesetz (zákon o azyle), v znení uverejnenom 2. septembra 2008 (BGBl. 2008 I, s. 1798), stanovuje:

„V konaniach podľa tohto zákona súd vychádza zo skutkového a právneho stavu existujúceho v čase posledného pojednávania; ak sa rozhoduje bez pojednávania, je rozhodujúcim čas vydania rozhodnutia…“

15

Pán Hasan podal 29. októbra 2014 žiadosť o azyl v Nemecku.

16

Keďže pri vyhľadávaní v systéme Eurodac vyšlo najavo, že dotknutá osoba už 4. septembra 2014 požiadala o medzinárodnú ochranu v Taliansku, úrad požiadal 11. novembra 2014 talianske orgány, aby prijali pána Hasana na základe nariadenia Dublin III späť.

17

Talianske orgány na toto dožiadanie o prijatie späť neodpovedali.

18

Rozhodnutím z 30. januára 2015 úrad žiadosť pána Hasana o azyl zamietol ako neprípustnú, pričom sa opieral o skutočnosť, že Talianska republika je členským štátom, ktorý zodpovedá za posúdenie tejto žiadosti, a nariadil odovzdanie pána Hasana do Talianska.

19

Pán Hasan napadol toto rozhodnutie úradu na Verwaltungsgericht Trier (Správny súd Trier, Nemecko), pričom spolu so žalobou podal návrh na odklad výkonu rozhodnutia. Dňa 12. marca 2015 uvedený súd zamietol tento návrh na odklad výkonu rozhodnutia, neskôr 30. júna 2015 aj samotnú žalobu.

20

Dňa 3. augusta 2015 bol pán Hasan odovzdaný do Talianska. Pán Hasan sa však v tomto istom mesiaci neoprávnene vrátil do Nemecka.

21

Pán Hasan podal proti rozhodnutiu Verwaltungsgericht Trier (Správny súd Trier) odvolanie. Tomuto odvolaniu vyhovel Oberverwaltungsgericht Rheinland‑Pfalz (Vyšší správny súd Porýnie‑Falcko, Nemecko) rozhodnutím z 3. novembra 2015. Tento súd predovšetkým konštatoval, že k odovzdaniu pána Hasana do Talianska došlo po uplynutí šesťmesačnej lehoty stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III a že z toho dôvodu bola Spolková republika Nemecko zodpovedná za posúdenie žiadosti o azyl podanej dotknutou osobou.

22

Spolková republika Nemecko podala proti tomuto rozhodnutiu Oberverwaltungsgericht Rheinland‑Pfalz (Vyšší správny súd Porýnie‑Falcko) opravný prostriedok „Revision“ na Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd, Nemecko).

23

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) sa domnieva, že posúdenie odvolacieho súdu je nesprávne, pretože správne počítanie lehoty stanovenej v článku 29 ods. 1 nariadenia Dublin III preukazuje, že k odovzdaniu pána Hasana do Talianska došlo pred uplynutím tejto lehoty.

24

Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) usudzuje, že zodpovednosť, ktorú pôvodne mala Talianska republika za posúdenie žiadosti o azyl, ktorú podal pán Hasan, nemožno s konečnou platnosťou určiť, keďže nie je vylúčené, že táto zodpovednosť by sa mala podľa článku 3 ods. 2 tohto nariadenia vylúčiť z dôvodu prípadných systémových chýb v zmysle tohto ustanovenia v konaní o azyle a v podmienkach prijímania žiadateľov o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte.

25

Na základe toho tento súd zdôrazňuje, že o tejto otázke by nebolo potrebné rozhodnúť, ak by v nadväznosti na neoprávnený návrat pána Hasana do Nemecka bola zodpovednosť za posúdenie jeho žiadosti o azyl už ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu odovzdaná Spolkovej republike Nemecko alebo ak by sa mohlo k tomuto dňu začať konanie o prijatie späť.

26

Za týchto podmienok Bundesverwaltungsgericht (Spolkový správny súd) rozhodol prerušiť konanie a položiť Súdnemu dvoru tieto prejudiciálne otázky:

27

Na úvod treba uviesť, že z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa vnútroštátnych procesných pravidiel uplatniteľných v oblasti azylu súd rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní musí v zásade rozhodnúť s prihliadnutím na skutkový stav existujúci v čase posledného pojednávania na tomto súde, alebo ak sa rozhoduje bez pojednávania, v čase, keď uvedený súd rozhodne o tejto žalobe.

28

Za týchto podmienok je nutné konštatovať, že vnútroštátny súd sa svojou prvou otázkou písm. a) v podstate pýta, či sa má článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že súdne preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní musí prihliadať na skutkový stav existujúci v čase posledného pojednávania na tomto súde, alebo k sa rozhoduje bez pojednávania, v čase, keď uvedený súd rozhodol o žalobe.

29

Článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III stanovuje, že žiadateľ o medzinárodnú ochranu má právo na účinný opravný prostriedok vo forme odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní alebo vo forme preskúmania tohto rozhodnutia z vecného a právneho hľadiska na súde.

30

Rozsah opravného prostriedku dostupného žiadateľovi o medzinárodnú ochranu proti rozhodnutiu o odovzdaní, ktoré bolo voči nemu prijaté, spresňuje odôvodnenie 19 tohto nariadenia, ktoré uvádza, že s cieľom zabezpečiť dodržanie medzinárodného práva by mal účinný prostriedok nápravy zavedený uvedeným nariadením voči rozhodnutiam o odovzdaní zahŕňať jednak preskúmanie uplatňovania tohto nariadenia a jednak preskúmanie právnej a faktickej situácie v členskom štáte, do ktorého sa žiadateľ odovzdáva (rozsudky z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, bod 43, a z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 37).

31

Okrem toho z judikatúry Súdneho dvora týkajúcej sa článku 29 nariadenia Dublin III vyplýva, že jednak vzhľadom na cieľ uvedený v odôvodnení 19 tohto rozhodnutia spočívajúci v zabezpečení účinnej ochrany práv dotknutých osôb v súlade s článkom 47 Charty základných práv a jednak vzhľadom na cieľ uvedený v odôvodnení 5 uvedeného nariadenia, ktorý spočíva v zabezpečení rýchleho určenia členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu, musí mať žiadateľ k dispozícii účinný a rýchly opravný prostriedok, ktorý mu umožní odvolať sa na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo bolo voči nemu prijaté rozhodnutie o odovzdaní, ak je zohľadnenie týchto okolností rozhodujúce pre správne uplatnenie tohto istého nariadenia (pozri v tomto zmysle rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 44).

32

Právna úprava, o akú ide vo veci samej, ktorá umožňuje žiadateľovi o medzinárodnú ochranu odvolať sa v rámci opravného prostriedku proti rozhodnutiu o jeho odovzdaní na okolnosti, ktoré nastali po tom, čo bolo prijaté toto rozhodnutie, spĺňa túto povinnosť stanovenia účinného a rýchleho opravného prostriedku (pozri analogicky rozsudok z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 45).

33

V tomto kontexte článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III nemožno vykladať v tom zmysle, že bráni takejto právnej úprave len preto, že táto právna úprava môže viesť súd rozhodujúci o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu o odovzdaní k tomu, aby v situácii, o akú ide vo veci samej, zohľadnil okolnosti, ktoré nastali nielen po prijatí tohto rozhodnutia, ale aj po odovzdaní dotknutej osoby vykonanom v súlade s uvedeným rozhodnutím.

34

Je zrejmé, že takéto okolnosti nemožno považovať za relevantné na účely uplatnenia pravidiel nachádzajúcich sa v tomto nariadení, ktoré podobne ako pravidlá stanovené v článku 29 ods. 1 a 2 tohto nariadenia upravujú postup konania o prijatie späť po odovzdaní.

35

Napriek tomu vykonanie odovzdania, ktoré je jednoduchým a skutočným výkonom rozhodnutia o odovzdaní, nemôže svojou povahou ako také s konečnou platnosťou zakladať zodpovednosť členského štátu, do ktorého bola dotknutá osoba odovzdaná.

36

Je totiž nutné po prvé konštatovať, že nijaké ustanovenie nariadenia Dublin III nepriznáva vykonaniu odovzdania takýto účinok, ani nestanovuje, že toto vykonanie je relevantné na určenie zodpovedného členského štátu.

37

Po druhé z článku 29 ods. 3 tohto nariadenia naopak vyplýva, že dotknutá osoba musí byť prijatá späť členským štátom, ktorý vykonal odovzdanie v prípade, ak išlo o chybné vykonanie odovzdania alebo zrušenie rozhodnutia o odovzdaní už po vykonaní odovzdania, čo nevyhnutne znamená, že zodpovednosť členského štátu, do ktorého bolo odovzdanie vykonané, možno v niektorých prípadoch napadnúť po uskutočnení odovzdania.

38

Po tretie opačné riešenie by mohlo úplne zbaviť odvolanie alebo preskúmanie, ktoré sú stanovené v článku 27 ods. 1 uvedeného nariadenia, potrebného účinku a narušiť súdnu ochranu zaručenú dotknutým osobám vzhľadom na to, že z článku 27 ods. 3 tohto istého nariadenia vyplýva, že podanie odvolania alebo návrhu na preskúmanie nevyhnutne nevedie k odkladu výkonu rozhodnutia o odovzdaní a že toto rozhodnutie automaticky nebráni vykonaniu odovzdania ešte predtým, než by mohla byť posúdená zákonnosť tohto rozhodnutia súdom.

39

Po štvrté treba zdôrazniť, že niektoré ustanovenia nariadenia Dublin III môžu svojím účinkom spochybniť zodpovednosť členského štátu z dôvodu okolností, ktoré nastali po vykonaní odovzdania do tohto členského štátu. Je to tak konkrétne v prípade článku 19 ods. 2 tohto nariadenia, ak dotknutá osôb opustila po tomto odovzdaní územie členských štátov na obdobie najmenej troch mesiacov pred podaním novej žiadosti o medzinárodnú ochranu v inom členskom štáte (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 7. júna 2016, Karim, C‑155/15, EU:C:2016:410, bod 17).

40

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na prvú otázku písm. a) odpovedať, že článok 27 ods. 1 nariadenia Dublin III sa má s prihliadnutím na odôvodnenie 19 tohto nariadenia a na článok 47 Charty základných práv vykladať v tom zmysle, že nebráni vnútroštátnej právnej úprave, o akú ide vo veci samej, ktorá stanovuje, že súdne preskúmanie rozhodnutia o odovzdaní musí spočívať na skutkovom stave existujúcom v čase posledného pojednávania na tomto súde, alebo ak sa rozhoduje bez pojednávania, v čase, keď uvedený súd rozhodol o žalobe.

41

Svojou prvou otázkou písm. b), ako aj druhou a treťou otázkou, ktoré je nutné preskúmať spoločne, sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa majú články 23 a 24 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej bol štátny príslušník tretej krajiny po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte odovzdaný do tohto členského štátu v nadväznosti na zamietnutie novej žiadosti podanej v druhom členskom štáte, potom sa bez povolenia na pobyt vrátil na územie tohto druhého členského štátu, sa v prípade tohto štátneho príslušníka môže uplatniť konanie o prijatie späť alebo možno vykonať nové odovzdanie tejto osoby do prvého z týchto členských štátov bez toho, aby sa začalo takéto konanie.

42

Pôsobnosť konania o prijatie späť je definovaná v článkoch 23 a 24 nariadenia Dublin III (uznesenie z 5. apríla 2017, Ahmed, C‑36/17, EU:C:2017:273, bod 26).

43

Z článku 23 ods. 1 a článku 24 ods. 1 tohto nariadenia vyplýva, že tento postup sa uplatní, ak ide o osoby uvedené v článku 18 ods. 1 písm. b) až d) uvedeného nariadenia.

44

Tieto posledné uvedené ustanovenia odkazujú na osobu, ktorá na jednej strane podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá je v štádiu posudzovania, vzala takúto žiadosť späť alebo jej bola takáto žiadosť zamietnutá, a ktorá na druhej strane buď podala žiadosť v inom členskom štáte, alebo sa bez povolenia na pobyt zdržiava na území iného členského štátu.

45

Štátny príslušník tretej krajiny, o akého ide vo veci samej, ktorý sa bez povolenia na pobyt zdržiava na území členského štátu po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu na území iného členského štátu, ktorej medzitým tento posledný uvedený členský štát nevyhovel, sa musí preto považovať za osobu, na ktorú sa vzťahuje pôsobnosť konania o prijatie späť stanoveného nariadením Dublin III.

46

Pokiaľ ide o pravidlá, podľa ktorých sa má postupovať na účely riadneho uskutočnenia tohto konania, treba pripomenúť, že zatiaľ čo článok 23 tohto nariadenia upravuje situácie, v ktorých bola podaná nová žiadosť o medzinárodnú ochranu v žiadajúcom členskom štáte, článok 24 uvedeného nariadenia sa týka prípadov, v ktorých nebola podaná v tomto členskom štáte nijaká nová žiadosť (pozri v tomto zmysle uznesenie z 5. apríla 2017, Ahmed, C‑36/17, EU:C:2017:273, bod 26).

47

Z toho vyplýva, že osoba, o akú ide vo veci samej, ktorá po tom, čo podala žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, sa neoprávnene vráti na územie iného členského štátu bez toho, aby v ňom podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, sa môže dovolávať uplatnenia konania stanoveného v článku 24 nariadenia Dublin III.

48

Skutočnosť, že takáto osoba pri svojom prvom pobyte na území druhého z týchto členských štátov už podala žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá bola zamietnutá v rámci konania stanoveného v článku 26 ods. 1 tohto nariadenia, nemôže zmeniť túto analýzu.

49

Keďže táto žiadosť už nie je predmetom posudzovania v tomto členskom štáte, táto skutočnosť nemôže teda znamenať, že táto osoba by sa mala považovať za osobu, ktorá podala novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorá by sa mala buď zamietnuť podľa tohto článku 26 ods. 1 ešte predtým, ako dôjde k odovzdaniu, alebo by mala byť posúdená uvedeným členským štátom v súlade s článkom 23 ods. 3 uvedeného nariadenia v prípade, ak sa omešká uplatnenie konania o prijatie späť.

50

Takisto skutočnosť, že rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná počas prvého pobytu na území dotknutého členského štátu, bolo napadnuté opravným prostriedkom, o ktorom stále rozhoduje príslušný súd, nemôže vylúčiť uplatnenie článku 24 nariadenia Dublin III v situácii, o akú ide vo veci samej, keďže vzhľadom na neexistenciu odkladného účinku priznaného podaniu tohto opravného prostriedku, toto rozhodnutie sa musí považovať za také, ktoré vyvoláva svoje účinky, ako vyplývajú z tohto nariadenia, a teda za rozhodnutie, ktorým sa končí správne konanie začaté v nadväznosti na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

51

Okrem toho vzhľadom na to, že normotvorca Únie stanovil v článku 24 tohto nariadenia osobitné konanie, ktoré sa uplatňuje na štátneho príslušníka tretej krajiny, o akého ide vo veci samej, ktoré ukladá povinnosť predovšetkým požiadať dožiadaný členský štát v stanovených lehotách, ktorých uplynutie môže ovplyvniť situáciu tohto štátneho príslušníka, nemôže byť táto osoba odovzdaná do druhého členského štátu na základe už skôr voči nej prijatého rozhodnutia o odovzdaní, ktoré už bolo v minulosti vykonané bez toho, aby sa riadne uplatnilo toto konanie.

52

Opačné riešenie by teda bolo nezlučiteľné so znením článkov 18 a 24 nariadenia Dublin III, ktoré nerobí nijaký rozdiel medzi prvým a druhým pobytom v inom členskom štáte, než je ten, v ktorom bola podaná prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu.

53

Navyše, keďže z úvah vyjadrených v bodoch 35 až 39 tohto rozsudku vyplýva, že vykonanie odovzdania nemôže svojou povahou ako také s konečnou platnosťou určiť zodpovednosť členského štátu, do ktorého bola dotknutá osoba odovzdaná, nemožno nariadiť nové odovzdanie bez toho, aby sa neposúdila situácia tejto osoby s cieľom overiť, či po tom, čo bola uvedená osoba odovzdaná, nedošlo k prenosu zodpovednosti na iný členský štát.

54

V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že takéto preskúmanie situácie dotknutej osoby možno uskutočniť bez toho, aby sa tým spochybnilo sledovanie cieľa spočívajúceho v rýchlom vybavovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, pretože toto posúdenie má zohľadňovať len zmeny, ktoré nastali od prijatia prvého rozhodnutia o odovzdaní.

55

V dôsledku toho treba na prvú otázku písm. b), ako aj druhú a tretiu otázku odpovedať, že článok 24 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej bol štátny príslušník tretej krajiny po tom, čo podal žiadosť o medzinárodnú ochranu v prvom členskom štáte, odovzdaný do tohto členského štátu v nadväznosti na zamietnutie novej žiadosti podanej v druhom členskom štáte, potom sa bez povolenia na pobyt vrátil na územie tohto druhého členského štátu, sa v prípade tohto štátneho príslušníka môže uplatniť konanie o prijatie späť a nemožno vykonať nové odovzdanie tejto osoby do prvého z týchto členských štátov bez toho, aby sa začalo takéto konanie.

56

Vzhľadom na odpoveď na prvú otázku písm. b), ako aj druhú a tretiu otázku nie je potrebné odpovedať na štvrtú otázku.

57

Svojou piatou otázkou písm. a) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 2 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny bez povolenia na pobyt vrátil na územie členského štátu, ktorý ho v minulosti odovzdal do iného členského štátu, sa musí dožiadanie o prijatie späť zaslať v lehotách stanovených v tomto ustanovení, a ak ide o takýto prípad, tieto lehoty nemôžu začať plynúť skôr, kým sa žiadajúci členský štát nedozvie o návrate dotknutej osoby na jeho územie.

58

Článok 24 ods. 2 prvý pododsek nariadenia Dublin III stanovuje, že ak sa členský štát, na území ktorého sa osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systéme Eurodac, dožiadanie o prijatie späť sa podá čo najskôr a v každom prípade do dvoch mesiacov od získania kladného výsledku porovnávania zo systému Eurodac.

59

Článok 24 ods. 2 druhý pododsek tohto nariadenia stanovuje, že ak sa dožiadanie o prijatie späť zakladá na inom dôkaze než na údajoch získaných zo systému Eurodac, zašle sa dožiadanému členskému štátu do troch mesiacov odo dňa, kedy žiadajúci členský štát získal vedomosť o tom, že v prípade dotknutej osoby môže byť zodpovedným iný členský štát.

60

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že pri konaniach o prijatie späť sa musí povinne postupovať v súlade s pravidlami uvedenými najmä v kapitole VI nariadenia Dublin III a že musia byť vedené pri dodržiavaní súboru pevne stanovených lehôt (pozri v tomto zmysle rozsudok z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, body 49 a 50).

61

Vzhľadom na to, že normotvorca Únie v článku 24 tohto nariadenia nerozlišoval medzi situáciami, v ktorých by sa konanie o prijatie späť malo začať prvý krát, a situáciami, v ktorých by sa malo toto konanie opäť viesť v nadväznosti na návrat dotknutej osoby do žiadajúceho členského štátu bez povolenia na pobyt po jej odovzdaní, lehoty uvedené v tomto článku musia byť dodržané aj v tomto poslednom uvedenom prípade.

62

Pokiaľ ide o počítanie týchto lehôt, je nutné uviesť, že tieto lehoty majú za cieľ vymedziť konanie o prijatie späť a rozhodujúcim spôsobom prispievajú k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v rýchlom vybavovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, aby sa zaručilo, že konanie o prijatie späť sa uplatní bez akéhokoľvek neodôvodneného meškania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 26. júla 2017, Mengesteab, C‑670/16, EU:C:2017:587, body 53 a 54, ako aj z 25. októbra 2017, Shiri, C‑201/16, EU:C:2017:805, bod 31).

63

Na tieto účely sú uvedené lehoty zárukou toho, že žiadajúci členský štát začne konanie o prijatie späť v primeranej lehote od okamihu, keď disponuje informáciami, ktoré mu umožňujú zaslať dožiadanie inému členskému štátu na účely prijatia späť, pričom lehota, ktorá sa uplatní v tomto rámci, závisí od povahy týchto informácií.

64

Z toho vyplýva, že tie isté lehoty nemôžu logicky začať plynúť v deň, keď žiadajúci členský štát nedisponoval informáciami, ktoré by mu umožňovali začať konanie o prijatie späť.

65

Je to tak v situácii, o akú ide vo veci samej, nielen vtedy, ak tento členský štát nevedel o skutočnostiach, ktoré zakladajú zodpovednosť iného členského štátu, ale aj v kontexte, kde môžu byť vnútorné hranice v zásade prekročené bez vykonania hraničných kontrol osôb, ak uvedený členský štát nevie o prítomnosti dotknutej osoby na svojom území.

66

Okrem toho domnievať sa, že tieto lehoty začínajú plynúť od okamihu, keď členský štát počas prvého konania o prijatie alebo o prijatie späť disponoval informáciami zakladajúcimi zodpovednosť iného členského štátu, by jednak mohlo výrazne obmedziť efektívnosť konaní stanovených nariadením Dublin III, a jednak by hrozilo, že dotknuté osoby sa budú chcieť po prvom odovzdaní neoprávnene vrátiť na územie žiadajúceho členského štátu, čo by viedlo k narušeniu uplatnenia zásad a pravidiel zakotvených v tomto nariadení (pozri analogicky rozsudky zo 17. marca 2016, Mirza, C‑695/15 PPU, EU:C:2016:188, bod 52, a z 13. septembra 2017, Khir Amayry, C‑60/16, EU:C:2017:675, bod 37).

67

V takej situácii, v ktorej sa dotknutá osoba po prvom odovzdaní vráti bez povolenia na pobyt na územie žiadajúceho členského štátu, by totiž takýto výklad zásadným spôsobom skrátil lehotu, ktorou disponuje tento členský štát, aby mohol zaslať dožiadanie o prijatie späť, alebo by úplne vylúčil zaslanie takého dožiadania ešte predtým, než sa dotknutej osobe umožní podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ak by k návratu tejto osoby na toto územie došlo viac ako po dvoch alebo troch mesiacoch po dni, keď uvedený členský štát disponoval počas prvého konania o prijatie alebo o prijatie späť informáciami zakladajúcimi zodpovednosť iného členského štátu.

68

Za týchto podmienok lehota uvedená v článku 24 ods. 2 prvom pododseku nariadenia Dublin III, ktorá sa uplatní len v prípade, keď sa členský štát, na ktorého území sa zdržiava osoba bez povolenia na pobyt, rozhodne vyhľadávať v systému Eurodac, je relevantná, ak sa žiadajúci členský štát rozhodne takto postupovať v rámci konania o prijatie späť, ktoré začal po tom, čo sa dotknutá osoba po prvom odovzdaní vrátila na jeho územie, čo nevyhnutne svedčí o tom, že je informovaný o jej prítomnosti na svojom území.

69

Ak sa dotknutý členský štát rozhodne nevyhľadávať v systéme Eurodac, uplatní sa článok 24 ods. 2 druhý pododsek tohto nariadenia. V tomto prípade lehota uvedená v tomto ustanovení začne plynúť až v deň, keď sa žiadajúci členský štát dozvie jednak o prítomnosti dotknutej osoby na svojom území a jednak o skutočnostiach zakladajúcich zodpovednosť iného členského štátu.

70

Vzhľadom na predchádzajúce úvahy treba na piatu otázku písm. a) odpovedať, že článok 24 ods. 2 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že v situácii, o akú ide vo veci samej, v ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny bez povolenia na pobyt vrátil na územie členského štátu, ktorý ho v minulosti odovzdal do iného členského štátu, sa musí dožiadanie o prijatie späť zaslať v lehotách stanovených v tomto ustanovení, a že tieto lehoty nemôžu začať plynúť skôr, kým sa žiadajúci členský štát nedozvie o návrate dotknutej osoby na jeho územie.

71

Svojou piatou otázkou písm. b) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia, je členský štát, na ktorého území sa zdržiava dotknutá osoba bez povolenia na pobyt, zodpovedný za posúdenie novej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú musí mať táto osoba možnosť podať.

72

Článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III spresňuje, že ak sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia, členský štát, na ktorého území sa dotknutá osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, umožní tejto osobe podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu.

73

Treba uviesť, že samotné znenie tohto ustanovenia neumožňuje určiť, ktorý členský štát by mal byť za normálnych okolností zodpovedný za posúdenie tejto žiadosti.

74

Z ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že pokiaľ možno ustanovenie práva Únie vykladať viacerými spôsobmi, treba uprednostniť ten výklad, ktorý zabezpečuje jeho potrebný účinok (pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. októbra 2011, Komisia/Poľsko, C‑311/10, neuverejnený, EU:C:2011:702, bod 20 a citovanú judikatúru).

75

V tejto súvislosti je nutné zdôrazniť, že ak by sa mal článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že len ukladá povinnosť, že dotknutá osoba musí mať možnosť podať žiadosť o medzinárodnú ochranu a že teda nemá nijaký vplyv na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie tejto žiadosti, toto ustanovenie by bolo zbavené svojho potrebného účinku.

76

Z článku 6 ods. 1 a 2 smernice 2013/32 tak vyplýva, že členské štáty sú vo všeobecnosti povinné zaregistrovať každú žiadosť o medzinárodnú ochranu podanú štátnym príslušníkom tretej krajiny vnútroštátnym orgánom, ktorá spadá do pôsobnosti tejto smernice, a potom musia dbať o to, aby dotknuté osoby mali skutočnú možnosť podať svoje žiadosti čo najskôr.

77

Vzhľadom na to je na účely zabezpečenia potrebného účinku článku 24 ods. 3 nariadenia Dublin III potrebné vykladať toto ustanovenie v tom zmysle, že v prípade uplynutia lehôt stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia, ak sa dotknutá osoba rozhodne využiť možnosť podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, ktorú jej musí ponúknuť členský štát, na ktorého území sa táto osoba zdržiava, je tento členský štát zodpovedný za posúdenie tejto novej žiadosti.

78

Tento výklad navyše potvrdzuje cieľ sledovaný článkom 24 ods. 2 a 3 nariadenia Dublin III, pripomenutý v bode 62 tohto rozsudku.

79

Ak by podanie novej žiadosti o medzinárodnú ochranu za podmienok stanovených v týchto ustanoveniach len znamenalo, že členský štát, na ktorého území sa zdržiava dotknutá osoba, môže od toho okamihu začať konanie o prijatie späť za podmienok stanovených v článku 23 tohto nariadenia, pravidlá stanovené v článku 24 ods. 2 a 3 uvedeného nariadenia by nemohli prispievať k dosiahnutiu cieľa spočívajúceho v rýchlom vybavovaní žiadostí o medzinárodnú ochranu, pretože uplynutie týchto lehôt nebráni začatiu konania o prijatie späť, ktoré by opäť oneskorilo posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanú dotknutou osobou.

80

Z toho vyplýva, že na piatu otázku písm. b) treba odpovedať, že článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia, je členský štát, na ktorého území sa zdržiava dotknutá osoba bez povolenia na pobyt, zodpovedný za posúdenie novej žiadosti o medzinárodnú ochranu, ktorú musí mať táto osoba možnosť podať.

81

Svojou piatou otázkou písm. c) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že konanie o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu, ktorým sa zamieta prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v členskom štáte, ešte prebieha, sa má považovať za podanie novej žiadosti o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia.

82

V tejto súvislosti je nutné v prvom rade zdôrazniť, že článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III výslovne odkazuje na povinnosť daných členských štátov umožniť dotknutej osobe podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu.

83

Z toho vyplýva, že normotvorca Únie nemal v úmysle priznať uplynutiu lehôt stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia účinky na ukončenie už začatých posúdení žiadostí o medzinárodnú ochranu, ale na začatie nového konania o žiadosti o medzinárodnú ochranu.

84

V druhom rade treba pripomenúť, ako vyplýva z úvah uvedených v bodoch 48 až 50 tohto rozsudku, že v prípade neexistencie odkladného účinku priznaného podaniu žaloby proti rozhodnutiu, ktorým sa zamieta prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu, toto rozhodnutie sa musí považovať za rozhodnutie, ktoré v plnom rozsahu vyvoláva svoje účinky, a je teda ukončením správneho konania začatého v nadväznosti na podanie žiadosti o medzinárodnú ochranu.

85

Na piatu otázku písm. c) treba preto odpovedať, že článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že skutočnosť, že konanie o opravnom prostriedku podanom proti rozhodnutiu, ktorým sa zamieta prvá žiadosť o medzinárodnú ochranu podaná v členskom štáte, ešte prebieha, sa nemá považovať za podanie novej žiadosti o medzinárodnú ochranu v tomto členskom štáte v zmysle tohto ustanovenia.

86

Svojou piatou otázkou písm. d) sa vnútroštátny súd v podstate pýta, či sa má článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III vykladať v tom zmysle, že ak nie je dožiadanie o prijatie späť podané v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia a dotknutá osoba nevyužila možnosť, ktorá jej musí byť daná, podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu, členský štát, na ktorého území sa táto osoba zdržiava bez povolenia na pobyt, môže ešte podať dožiadanie o prijatie späť alebo odovzdať uvedenú osobu do druhého členského štátu bez podania tohto dožiadania.

87

Článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III je odlišný od ostatných ustanovení týkajúcich sa uplynutia lehôt nachádzajúcich sa v tomto nariadení, keďže nestanovuje, že uplynutie lehôt, ktoré upravuje, ako také zakladá prenos zodpovednosti.

88

Ako vyplýva z odpovede na piatu otázku písm. b), v prípade, že sa má uplatniť článok 24 uvedeného nariadenia, takýto prenos zodpovednosti je podmienený skutočnosťou, že dotknutá osoba musí využiť možnosť, ktorá jej musí byť daná, podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu v členskom štáte, na ktorého území sa zdržiava.

89

Keďže normotvorca Únie nepriznal uplynutiu lehôt uvedených v článku 24 ods. 2 tohto istého nariadenia nijaký iný účinok, treba konštatovať, že ak dotknutá osoba nevyužije túto možnosť, členský štát, na ktorého území sa táto osoba zdržiava, je oprávnený z toho vyvodiť dôsledky a prípadne začať konanie o prijatie späť, ktoré ma zaručiť, že táto osoba sa vráti na územie členského štátu, kde podala žiadosť o medzinárodnú ochranu.

90

Vzhľadom však jednak na skutočnosť, že zodpovedný členský štát má povinnosť v súlade s článkom 18 ods. 1 písm. b) až d) nariadenia Dublin III prijať dotknutú osobu späť za podmienok stanovených v článkoch 23 až 25 a 29 tohto nariadenia, a jednak že ani jeden z týchto článkov nestanovuje odovzdanie tejto osoby v prípade neexistencie výslovného alebo implicitného súhlasu dožiadaného členského štátu na tieto účely, nemožno článok 24 ods. 3 uvedeného nariadenia chápať tak, že povoľuje členskému štátu odovzdať uvedenú osobu do iného členského štátu bez podania dožiadania o prijatie späť.

91

Na piatu otázku písm. d) treba preto odpovedať, že článok 24 ods. 3 nariadenia Dublin III sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, že sa dožiadanie o prijatie späť nepodá v lehotách stanovených v článku 24 ods. 2 tohto nariadenia a dotknutá osoba nevyužila možnosť, ktorá jej musí byť daná, podať novú žiadosť o medzinárodnú ochranu:

92

Vzhľadom na to, že konanie pred Súdnym dvorom má vo vzťahu k účastníkom konania vo veci samej incidenčný charakter a bolo začaté v súvislosti s prekážkou postupu v konaní pred vnútroštátnym súdom, o trovách konania rozhodne tento vnútroštátny súd. Iné trovy konania, ktoré vznikli v súvislosti s predložením pripomienok Súdnemu dvoru a nie sú trovami uvedených účastníkov konania, nemôžu byť nahradené.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (tretia komora) rozhodol takto: