1

Svojím odvolaním sa odvolateľ LL, ktorý je bývalým poslancom Európskeho parlamentu, domáha zrušenia uznesenia Všeobecného súdu Európskej únie z 19. apríla 2016, LL/Parlament (T‑615/15, neuverejnené, ďalej len napadnuté uznesenie, EU:T:2016:432), ktorým tento súd z dôvodu oneskoreného podania zamietol ako zjavne neprípustnú jeho žalobu o neplatnosť podanú predovšetkým proti rozhodnutiu Parlamentu zo 17. apríla 2014 o vymáhaní príspevku na asistenta poslanca Parlamentu vyplateného odvolateľovi počas obdobia výkonu jeho poslaneckého mandátu (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

Rozhodnutie predsedníctva Európskeho parlamentu z 19. mája a 9. júla 2008, ktorým sa uplatňujú vykonávacie pravidlá k štatútu poslancov Európskeho parlamentu (Ú. v. EÚ C 159, 2009, s. 1), vo svojom znení platnom a účinnom po 21. októbri 2010 (Ú. v. EÚ C 283, 2010, s. 9) (ďalej len „vykonávacie pravidlá k štatútu“) vo svojom článku 68 ods. 1 s názvom „Vrátenie neoprávnených platieb“ stanovuje:

„V prípade sumy vyplatenej podľa týchto vykonávacích pravidiel neoprávnene sa požaduje jej vrátenie. Generálny tajomník dá pokyny na získanie týchto súm späť od príslušného poslanca.“

3

Článok 72 vykonávacích pravidiel k štatútu s názvom „Sťažnosti“ stanovuje:

„1.   Každý poslanec, ktorý sa domnieva, že tieto vykonávacie pravidlá boli v jeho prípade uplatnené príslušným oddelením nesprávne, sa môže písomne obrátiť na generálneho tajomníka.

Generálny tajomník vo svojom rozhodnutí o sťažnosti uvedie dôvody svojho rozhodnutia.

2.   Ak poslanec nesúhlasí s rozhodnutím generálneho tajomníka, do dvoch mesiacov od oznámenia o rozhodnutí generálneho tajomníka môže požiadať, aby sa vec postúpila kvestorom, ktorí prijmú rozhodnutie po porade s generálnym tajomníkom.

3.   Ak jedna zo strán konania o sťažnosti nesúhlasí s rozhodnutím kvestorov, do dvoch mesiacov od oznámenia o tomto rozhodnutí môže požiadať, aby sa vec postúpila Predsedníctvu, ktoré prijme konečné rozhodnutie.

4.   Tento článok sa uplatňuje rovnako na právneho nástupcu poslanca, ako aj na bývalých poslancov a ich právnych nástupcov.“

4

Odvolateľ vykonával funkciu poslanca Európskeho parlamentu od 1. mája do 19. júla 2004.

5

V nadväznosti na vyšetrovanie Európskeho úradu pre boj proti podvodom (OLAF), ktorý konštatoval, že príspevok na asistenta poslanca Parlamentu vo výške 37728 eur bol odvolateľovi vyplatený neoprávnene, prijal generálny tajomník Parlamentu 17. apríla 2014 sporné rozhodnutie o vymáhaní tejto sumy. Toto rozhodnutie bolo odvolateľovi oznámené 22. mája 2014, spolu s rozhodnutím o vymáhaní z 5. mája 2014 obsahujúcim podrobnosti vymáhania.

6

Keďže odvolateľ nesúhlasil so sporným rozhodnutím, v súlade s článkom 72 ods. 2 vykonávacích pravidiel k štatútu sa obrátil na kvestorov.

7

Odvolateľ bol informovaný o zamietnutí svojej sťažnosti listom kvestorov z 3. decembra 2014 (ďalej len „rozhodnutie kvestorov“), o ktorom uvádza, že sa o ňom dozvedel v nasledujúci deň.

8

Dňa 2. februára 2015 odvolateľ v súlade s článkom 72 ods. 3 vykonávacích pravidiel k štatútu podal predsedníctvu Parlamentu sťažnosť proti rozhodnutiu kvestorov aj proti spornému rozhodnutiu.

9

Predsedníctvo Parlamentu zamietlo sťažnosť odvolateľa rozhodnutím z 26. júna 2015 (ďalej len „rozhodnutie predsedníctva“).

10

Podľa vyjadrenia Parlamentu bolo toto rozhodnutie zaslané doporučeným listom 30. júna 2015 na adresu, ktorú odvolateľ uviedol vo svojej sťažnosti Predsedníctvu. Po uplynutí pätnásťdňovej úložnej lehoty belgická pošta vrátila tento list bez toho, aby si ho odvolateľ vyzdvihol.

11

Dňa 10. septembra 2015 odvolateľ dostal e-mail: od úradníka Parlamentu, ku ktorému bolo priložené najmä rozhodnutie predsedníctva.

12

Odvolateľ návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 4. novembra 2015 podal žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia sporného rozhodnutia, ako aj oznámenia o dlhu z 5. mája 2014, a navrhol uložiť Parlamentu povinnosť nahradiť trovy konania.

13

Na podporu žaloby odvolateľ uviedol v podstate dva žalobné dôvody, z ktorých prvý sa zakladal na protiprávnosti a nedôvodnosti sporného rozhodnutia, rozhodnutia kvestorov, rozhodnutia predsedníctva a oznámenia o dlhu a druhý na porušení zásad premlčania, primeranej lehoty, právnej istoty a ochrany legitímnych očakávaní pri prijatí sporného rozhodnutia, ako aj oznámenia o dlhu.

14

V napadnutom uznesení Všeobecný súd pripomenul, že podľa článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ sa žaloba o neplatnosť musí podať do dvoch mesiacov od zverejnenia opatrenia, alebo jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel. Po tom, čo zdôraznil kogentný charakter tejto lehoty na podanie žaloby, konštatoval v bodoch 7 a 8 napadnutého uznesenia, že napadnuté akty boli prijaté 17. apríla a 5. mája 2014 a oznámené žalobcovi 22. mája 2014, pričom žaloba bola podaná po viac než 17 mesiacoch od tohto posledného uvedeného dátumu bez toho, aby sa žalobca dovolával existencie náhody alebo vyššej moci. V dôsledku toho Všeobecný súd zamietol žalobu ako zjavne neprípustnú z dôvodu omeškania.

15

Svojím odvolaním odvolateľ navrhuje, aby Súdny dvor:

16

Parlament navrhuje, aby Súdny dvor:

17

Na podporu svojho odvolania odvolateľ uvádza štyri odvolacie dôvody. Svojím prvým odvolacím dôvodom uvádza nedostatočné preskúmanie spisu Všeobecným súdom, ako aj nesprávne právne posúdenie týkajúce sa uplatnenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 72 vykonávacích pravidiel k štatútu. Vo svojom druhom odvolacom dôvodom uvádza, že Všeobecný súd porušil článok 126 svojho rokovacieho poriadku. Tretí odvolací dôvod je založený na tom, že Všeobecný súd porušil článok 47 prvý a druhý odsek Charty základných práv Európskej únie. A napokon svojím štvrtým odvolacím dôvodom odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že v rozpore s článkom 133 a článkom 134 ods. 1 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu rozhodol, že žalobca je povinný nahradiť trovy konania.

18

Prvý odvolací dôvod sa člení na dve časti.

19

V prvej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľ v podstate vytýka Všeobecnému súdu, že nepreskúmal vyčerpávajúcim spôsobom všetky dôkazy predložené na podporu žaloby, keďže nezohľadnil skutočnosť, že odvolateľ inicioval konanie o sťažnosti upravené v článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu.

20

V druhej časti prvého odvolacieho dôvodu odvolateľ vytýka Všeobecnému súdu, že porušil ustanovenia článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, ako aj článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu, keďže z napadnutého uznesenia implicitne vyplýva, že dovolávanie sa konania o sťažnosti upraveného v tomto článku 72 nemá vplyv na výpočet lehoty na podanie žaloby stanovenej v uvedenom článku 263, hoci podľa názoru odvolateľa toto konanie predstavuje povinnú fázu konania pred podaním žaloby.

21

Parlament najmä tvrdí, že dotknuté konanie má na rozdiel od sťažnosti upravenej v článkoch 90 a 91 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie fakultatívny charakter. Parlament okrem iného tvrdí, že ak sa už odvolateľ rozhodol pre konanie upravené v článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu, nemôže viac podať na súde žalobu proti spornému rozhodnutiu, ale je povinný počkať na výsledok konania o sťažnosti a prípadne napadnúť rozhodnutie predsedníctva.

22

Pokiaľ ide o výpočet lehoty na podanie žaloby, Parlament uvádza, že odvolateľ sa tak pred Všeobecným súdom, ako aj vo svojom odvolaní nedomáha zrušenia rozhodnutia predsedníctva, ale zrušenia sporného rozhodnutia a oznámenia o dlhu. Z toho odvodzuje, že vzhľadom na to, že lehota na podanie žaloby v zmysle článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ, ktorá sa počíta odo dňa oznámenia sporného rozhodnutia a oznámenia o dlhu, bola prekročená o viac než 17 mesiacov, Všeobecný súd bol povinný zamietnuť žalobu ako podanú oneskorene.

23

Druhá časť prvého odvolacieho dôvodu, ktorú je potrebné preskúmať ako prvú, je založená na nesprávnom právnom posúdení v súvislosti s uplatnením článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ a článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu, keďže z napadnutého uznesenia údajne vyplýva, že začatie konania upraveného v tomto článku 72 nemá vplyv na výpočet lehoty na podanie žaloby stanovenej v tomto prvom uvedenom ustanovení.

24

Pokiaľ ide o konanie o sťažnosti upravené v článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu, najskôr je potrebné konštatovať, že zo samotného znenia tohto článku vyplýva, že konanie, ktoré je v ňom uvedené, má fakultatívny charakter.

25

V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že cieľom administratívneho opravného prostriedku, či už je alebo nie je fakultatívny, je umožniť a uprednostniť zmier v spore vzniknutom medzi dotknutou osobou a správnym orgánom (pozri analogicky rozsudky z 23. januára 1986, Rasmussen/Komisia, 173/84, EU:C:1986:29, bod 12, ako aj zo 7. mája 1986, Rihoux a i./Komisia, 52/85, EU:C:1986:199, bod 12 a citovanú judikatúru), aby sa predišlo sporovému konaniu, ako uviedol generálny advokát v bodoch 35 a 36 svojich návrhov.

26

Z toho predovšetkým vyplýva, že fakultatívny alebo obligatórny charakter administratívneho opravného prostriedku nemá vplyv na skutočnosť, že predchádzajúce administratívne konanie predstavuje postup pred podaním žaloby. Ako totiž uviedol generálny advokát v bode 42 svojich návrhov, pokiaľ ide o tvrdenie Parlamentu založené na nestanovení lehoty na odpoveď administratívy Parlamentu, na rozdiel od stanovenia takejto lehoty v prípade sťažnosti podľa Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, stačí uviesť, že tento posledný uvedený poriadok obsahuje záruku nevyhnutnú v prípade povinného administratívneho opravného prostriedku s cieľom vyhnúť sa omeškaniu, prípadne nemožnosti pre dotknutú osobu podať žalobu na súde vzhľadom na nečinnosť administratívy. Naproti tomu neexistencia takejto lehoty v rámci správneho konania, ktoré má fakultatívny charakter, by nemala obmedziť prístup k súdu, keďže dotknutá osoba môže kedykoľvek upustiť od pokračovania v tomto predchádzajúcom správnom konaní a podať na súde žalobu.

27

V tejto súvislosti je dôležité zdôrazniť, že konanie o sťažnosti by bolo zbavené svojho potrebného účinku, ak by európsky poslanec po tom, čo s cieľom dosiahnutia zmieru využil túto možnosť, musel podať žalobu na súde pred skončením tohto správneho konania, aby dodržal lehotu na podanie žaloby proti spornému rozhodnutiu.

28

Preto Všeobecný súd tým, že konštatoval oneskorené podanie žaloby, ale nezohľadnil konanie o sťažnosti podanej odvolateľom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia.

29

V dôsledku toho je bez toho, aby bolo potrebné rozhodnúť o prvej časti tohto odvolacieho dôvodu alebo ostatných odvolacích dôvodoch, potrebné vyhovieť prvému odvolaciemu dôvodu a zrušiť napadnuté uznesenie.

30

V súlade s článkom 61 prvým odsekom druhou vetou Štatútu Súdneho dvora Európskej únie môže tento súd v prípade zrušenia rozhodnutia Všeobecného súdu vydať konečný rozsudok sám, ak to stav konania dovoľuje.

31

Súdny dvor nie je schopný v tomto štádiu konania vecne rozhodnúť o žalobe podanej na Všeobecný súd, lebo to predpokladá preskúmanie skutkových otázok na základe dôkazov, ktoré Všeobecný súd nehodnotil a ktoré neboli prejednané v konaní pred Súdnym dvorom (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki//Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 66).

32

Naproti tomu Súdny dvor má k dispozícii informácie potrebné na to, aby vydal konečné rozhodnutie o prípustnosti uvedenej žaloby proti spornému rozhodnutiu (rozsudok z 27. februára 2014, Stichting Woonpunt a i./Komisia, C‑132/12 P, EU:C:2014:100, bod 66).

33

Pokiaľ ide v prvom rade o výpočet lehoty na podanie žaloby, Parlament sa v prejednávanej veci domnieva, že ak sa európsky poslanec rozhodne pre konanie o sťažnosti v zmysle článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu, aby spochybnil rozhodnutie, už nemôže podať na súde žalobu proti tomuto rozhodnutiu, ale musí napadnúť rozhodnutie predsedníctva o zamietnutí sťažnosti.

34

Ako však vyplýva z bodu 26 tohto rozsudku, fakultatívny alebo obligatórny charakter administratívneho opravného prostriedku nemá vplyv na skutočnosť, že predchádzajúce administratívne konanie predstavuje postup pred podaním žaloby, ani na právo dotknutej osoby kedykoľvek podať na súde žalobu.

35

Preto nemožno usudzovať, najmä z hľadiska práva na účinné súdne preskúmanie zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej únie, že začatie konania o sťažnosti v zmysle článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu ohrozuje právo na súdne preskúmanie sporného rozhodnutia.

36

Okrem toho je potrebné pripomenúť, že Súdny dvor rozhodol v rámci konania o sťažnosti upraveného v článkoch 90 a 91 Služobného poriadku úradníkov Európskej únie, že administratívna sťažnosť a jej explicitné alebo implicitné zamietnutie tvoria neoddeliteľnú súčasť komplexného konania. Za týchto okolností platí, že aj keď žaloba na súde formálne smeruje proti zamietnutiu sťažnosti, má za následok, že Súdnemu dvoru je predložený akt spôsobujúci ujmu, proti ktorému bola podaná sťažnosť (rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, C‑293/87, EU:C:1989:8, body 7 a 8).

37

Okrem toho Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ ide o uvedený služobný poriadok, žaloba je prípustná bez ohľadu na to, či smeruje jedine proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou, proti rozhodnutiu o zamietnutí tejto sťažnosti, alebo spoločne proti obidvom týmto rozhodnutiam, pod podmienkou, že uvedená sťažnosť aj žaloba boli podané v lehotách stanovených v uvedených článkoch (rozsudky z 26. januára 1989, Koutchoumoff/Komisia, 224/87, EU:C:1989:38, bod 7, a z 10. marca 1989, Del Plato/Komisia, 126/87, EU:C:1989:115, bod 9).

38

V súlade so zásadou hospodárnosti konania však môže súd rozhodnúť, že o návrhoch smerujúcich proti rozhodnutiu o zamietnutí sťažnosti netreba osobitne rozhodnúť, pokiaľ dospeje k názoru, že návrhy nemajú samostatný obsah a v skutočnosti sa prelínajú s návrhmi smerujúcimi proti rozhodnutiu napadnutému sťažnosťou (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 17. januára 1989, Vainker/Parlament, 293/87, EU:C:1989:8, body 7 až 9).

39

Tak to môže byť okrem iného vtedy, keď súd skonštatuje, že rozhodnutie o zamietnutí sťažnosti, vrátane prípadu, keď je toto rozhodnutie implicitné, iba potvrdzuje rozhodnutie napadnuté touto sťažnosťou, takže zrušenie rozhodnutia o zamietnutí uvedenej sťažnosti by nemalo na právne postavenie dotknutej osoby iné účinky, než sú účinky vyplývajúce zo zrušenia rozhodnutia napadnutého tou istou sťažnosťou.

40

Ako uviedol generálny advokát v bode 40 svojich návrhov, rovnaké úvahy sa uplatnia v rámci konania o sťažnosti stanoveného v prospech európskych poslancov v zmysle článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu.

41

V dôsledku toho Všeobecný súd nesprávne zamietol žalobu LL ako zjavne neprípustnú z dôvodu omeškania, keď lehotu na podanie žaloby o neplatnosť počítal podľa sporného rozhodnutia, nie podľa rozhodnutia predsedníctva.

42

Ako totiž na jednej strane vyplýva z informácií predložených Súdnemu dvoru, najmä na pojednávaní, žalobca bol iba stručne informovaný o zamietnutí svojich sťažností rozhodnutím kvestorov a rozhodnutím predsedníctva, pričom tieto rozhodnutia iba potvrdzujú sporné rozhodnutie a nemenia jeho právne postavenie v porovnaní s právnym postavením vyplývajúcim zo sporného rozhodnutia.

43

Na druhej strane vzhľadom na úvahy uvedené v bodoch 34 a 35 tohto rozsudku je potrebné konštatovať, že lehota na podanie žaloby o neplatnosť začala odvolateľovi plynúť až v deň oznámenia rozhodnutia predsedníctva o skončení konania o sťažnosti uvedeného v článku 72 vykonávacích opatrení k štatútu.

44

V každom prípade zo žaloby, na základe ktorej sa začalo konanie pred Všeobecným súdom, vyplýva, že odvolateľ ňou chcel napadnúť aj rozhodnutie kvestorov a rozhodnutie predsedníctva.

45

Pokiaľ ide v druhom rade o oznámenie rozhodnutia predsedníctva, je po prvé potrebné pripomenúť, že v zmysle článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ rozhodnutia, ktoré uvádzajú, komu sú určené, sa oznamujú tomu, komu sú určené a týmto oznámením nadobúdajú účinnosť, pričom toto ustanovenie nevymedzuje pojem „oznámenie“.

46

Ako uviedol generálny advokát v bode 59 svojich návrhov, toto ustanovenie zakotvuje zásadu právnej istoty, z ktorej vyplýva, že práva a povinnosti vyplývajúce z individuálneho správneho aktu nemožno uplatniť proti jeho adresátovi, kým mu tento akt nebol riadne oznámený.

47

Po druhé z článku 263 šiesteho odseku ZFEÚ vyplýva, že žaloba o neplatnosť sa v prípade aktu, ktorý sa oznamuje, musí podať v lehote dvoch mesiacov od jeho oznámenia žalobcovi, alebo ak toto chýba, odo dňa, keď sa o ňom žalobca dozvedel. Rovnako ako v prípade článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ, pojem „oznámenie“ nie je v tomto ustanovení definovaný. V súlade s článkom 60 Rokovacieho poriadku Všeobecného súdu sa táto lehota predlžuje o desaťdňovú lehotu zohľadňujúcu vzdialenosť.

48

Pokiaľ ide o zákonnosť oznámenia aktov Únie, Súdny dvor spresnil, že rozhodnutie je riadne oznámené v zmysle článku 263 šiesteho odseku a článku 297 ods. 2 tretieho pododseku ZFEÚ vtedy, keď je poskytnuté svojmu adresátovi a tento adresát sa s ním môže oboznámiť (pozri v tomto zmysle rozsudok z 13. júla 1989, Olbrechts/Komisia, 58/88, EU:C:1989:323, bod 10, a uznesenie z 2. októbra 2014, Page Protective Services/ESVČ, C‑501/13 P, neuverejnené, EU:C:2014:2259, bod 30 a citovanú judikatúru).

49

Rovnako je potrebné pripomenúť, že účastníkovi konania, ktorý sa odvoláva na oneskorené podanie žaloby, prislúcha predložiť dôkaz o dni, keď začala plynúť lehota na podanie tejto žaloby (pozri v tomto zmysle rozsudky z 5. júna 1980, Belfiore/Komisia, 108/79, EU:C:1980:146, bod 7, a zo 17. júla 2008, Athinaïki Techniki/Komisia, C‑521/06 P, EU:C:2008:422, bod 70, ako aj citovanú judikatúru).

50

V prejednávanej veci Parlament tvrdí, že odvolateľ bol informovaný o rozhodnutí predsedníctva listom z 26. júna 2015, ktorý bol zaslaný doporučenou zásielkou do vlastných rúk, pre ktorú belgická pošta zanechala oznámenie o uložení zásielky 30. júna 2015. Podľa Parlamentu sa musí tento list v súlade s vnútroštátnymi predpismi v oblasti doručovania zásielok považovať za riadne oznámený svojmu adresátovi v deň uplynutia bežnej pätnásťdňovej úložnej lehoty, ktorú uplatnila belgická pošta, keďže odvolateľ si v tejto lehote nevyzdvihol uvedený list.

51

V tejto súvislosti je nesporné, že odvolateľ nedostal dotknutý list, keďže tento list bol vrátený svojmu odosielateľovi bez toho, aby si ho odvolateľ vyzdvihol.

52

Okrem svojej poštovej adresy však odvolateľ uviedol vo svojej sťažnosti aj svoju emailovú adresu, na ktorú dostal 10. septembra 2015 e-mail: od úradníka Parlamentu, ku ktorému bolo priložené najmä rozhodnutie predsedníctva. Odvolateľ bezodkladne potvrdil prijatie tohto emailu.

53

Parlament teda v prejednávanej veci nesprávne tvrdil, že oznámenie sa uskutočnilo jedine zaslaním doporučeného listu, hoci tento list nebol vyzdvihnutý v lehote poskytnutej belgickou poštou.

54

Rovnako je nepodstatná aj skutočnosť uvedená Parlamentom, že dotknutý list bol zaslaný na adresu v Belgicku, ktorá bola uvedená v sťažnosti odvolateľa, a že odvolateľ neinformoval Parlament o presťahovaní sa do krajiny svojho pôvodu, ani nepresmeroval svoju poštu na novú adresu, a to o to viac, že aj za predpokladu, že by existovala povinnosť oznámiť uvedenú zmenu adresy, nie sú vymedzené právne dôsledky spojené s nesplnením takejto povinnosti.

55

V prejednávanej veci je totiž potrebné usudzovať, že Parlament oznámil sporné rozhodnutie tiež emailom 10. septembra 2015, v dôsledku čoho lehota dvoch mesiacov a desiatich dní mohla voči odvolateľovi začať plynúť až odo dňa, keď sa v plnom rozsahu dozvedel o tomto rozhodnutí.

56

Keďže Parlament nepredložil dôkaz o tom, že odvolateľ sa v plnom rozsahu dozvedel o spornom rozhodnutí ešte pred prijatím uvedeného emailu, lehota dvoch mesiacov a desiatich dní začala plynúť až od 10. septembra 2015. V dôsledku toho žaloba v prvostupňovom konaní, podaná 4. novembra 2015, nebola podaná oneskorene.

57

Vzhľadom na to, že vec sa vracia Všeobecnému súdu, o trovách tohto odvolacieho konania sa rozhodne neskôr.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (piata komora) rozhodol takto: