Vec C‑191/16
Romano Pisciotti
proti
Bundesrepublik Deutschland
(návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Landgericht Berlin)
„Návrh na začatie prejudiciálneho konania – Občianstvo Únie – Články 18 a 21 ZFEÚ – Vydanie štátneho príslušníka členského štátu, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb, do Spojených štátov amerických – Dohoda o extradícii medzi Európskou úniou a týmto tretím štátom – Pôsobnosť práva Únie – Zákaz vydávania osôb vzťahujúci sa iba na vlastných štátnych príslušníkov – Obmedzenie voľného pohybu – Odôvodnenie založené na zabránení beztrestnosti – Proporcionalita – Informovanie členského štátu, z ktorého pochádza občan Únie“
Abstrakt – Rozsudok Súdneho dvora (veľká komora) z 10. apríla 2018
Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Žiadosť tretieho štátu adresovaná členskému štátu, ktorou sa požaduje vydanie občana Únie, štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb v prvom členskom štáte–Žiadosť o vydanie podaná na základe dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými–Situácia dotknutého občana, ktorá spadá do pôsobnosti práva Únie
(Články 18 a 21 ZFEÚ)
Občianstvo Únie–Právo na voľný pohyb a pobyt na území členských štátov–Žiadosť tretieho štátu adresovaná členskému štátu, ktorou sa požaduje vydanie občana Únie, štátneho príslušníka iného členského štátu, ktorý využil svoje právo na voľný pohyb v prvom členskom štáte–Žiadosť o vydanie podaná na základe dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými–Zákaz vydávania osôb, stanovený vnútroštátnym právom členského štátu, ktorý rozhoduje o žiadosti a vzťahujúci sa iba na vlastných štátnych príslušníkov–Prípustnosť–Podmienky
(Články 18 a 21 ZFEÚ)
Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že v prípade, akým je prípad v spore vo veci samej, keď občan Únie, na ktorého sa vzťahovala žiadosť o vydanie do Spojených štátov amerických, bol na účely prípadného vykonania tejto žiadosti zadržaný v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, spadá situácia tohto občana do pôsobnosti práva Únie, keďže uvedený občan využil svoje právo na voľný pohyb v Európskej únii, a uvedená žiadosť o vydanie bola podaná v rámci Dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými z 25. júna 2003.
(pozri bod 35, bod 1 výroku)
V prípade, akým je prípad v spore vo veci samej, keď občan Únie, na ktorého sa vzťahovala žiadosť o vydanie do Spojených štátov amerických na základe Dohody o extradícii medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi americkými z 25. júna 2003, bol na účely prípadného výkonu tejto žiadosti zadržaný v inom členskom štáte, než je členský štát, ktorého je štátnym príslušníkom, sa články 18 a 21 ZFEÚ majú vykladať v tom zmysle, že nebránia tomu, aby dožiadaný členský štát stanovil na základe ústavnej normy rozdielne zaobchádzanie s vlastnými štátnymi príslušníkmi a so štátnymi príslušníkmi iných členských štátov a aby dovoľoval vydávanie štátnych príslušníkov iných členských štátov a súčasne zakazoval vydávanie svojich vlastných štátnych príslušníkov, pokiaľ predtým umožnil príslušným orgánom členského štátu, ktorého štátnym príslušníkom je tento občan, aby na základe európskeho zatýkacieho rozkazu požiadali o jeho vydanie a pokiaľ tento posledný štát neprijal v tomto smere žiadne opatrenia.
V tejto súvislosti Súdny dvor konštatoval, že je prvoradá výmena informácií s členským štátom, ktorého je dotknutá osoba štátnym príslušníkom, s cieľom prípadne poskytnúť orgánom tohto členského štátu možnosť vydať európsky zatykač na účely stíhania. Ak bola členskému štátu, do ktorého sa premiestnil občan Únie, štátny príslušník iného členského štátu, zaslaná žiadosť o vydanie z tretieho štátu, s ktorým prvý členský štát uzatvoril dohodu o vydávaní osôb, má tento členský štát povinnosť informovať členský štát, ktorého štátnu príslušnosť má uvedený občan, prípadne mu na jeho žiadosť odovzdať tohto občana v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia 2002/584, pokiaľ má tento členský štát podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať túto osobu za skutky spáchané mimo jeho štátneho územia (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin,C‑182/15, EU:C:2016:630, body 48 a 50). Hoci k takémuto riešeniu sa dospelo, ako vyplýva z bodu 46 rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), v kontexte neexistencie medzinárodnej dohody o vydávaní osôb medzi Európskou úniou a dotknutým tretím štátom, malo by sa toto riešenie uplatniť aj v situácii vo veci samej, keď dohoda EÚ – USA priznáva dožiadanému členskému štátu právomoc nevydávať svojich vlastných štátnych príslušníkov. Tento záver nemôže byť spochybnený ani tvrdením uvádzaným niektorými vládami, ktoré predložili svoje pripomienky, že prednosť priznaná žiadosti o odovzdanie na základe európskeho zatýkacieho rozkazu pred žiadosťou o vydanie predloženou Spojenými štátmi americkými by v zásade zbavila účinku pravidlo obsiahnuté v článku 10 ods. 2 a 3 dohody EÚ – USA, podľa ktorého príslušný orgán dožiadaného členského štátu v prípade takéhoto súbehu dvoch druhov žiadostí na základe všetkých relevantných faktorov určí, ktorému štátu bude osoba odovzdaná. Možnosť, aby mechanizmus spolupráce pripomenutý v bode 51 tohto rozsudku bránil žiadosti o vydanie do tretieho štátu tým, že uprednostní európsky zatýkací rozkaz, a to s cieľom konať spôsobom, ktorý menej obmedzuje výkon práva na voľný pohyb (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 6. septembra 2016, Petruhhin,C‑182/15, EU:C:2016:630, bod 49), v skutočnosti nie je automatický. Aby sa dosiahol cieľ spočívajúci v zabránení tomu, aby dotknutá osoba zostala nepotrestaná za skutky, ktoré sa jej kladú za vinu v žiadosti o vydanie, je nevyhnutné, aby európsky zatýkací rozkaz, prípadne vydaný iným členským štátom, než je dožiadaný členský štát, sa týkal prinajmenšom tých istých skutkov a aby, ako vyplýva z bodu 50 rozsudku zo 6. septembra 2016, Petruhhin (C‑182/15, EU:C:2016:630), mal tento členský štát podľa svojho vnútroštátneho práva právomoc stíhať túto osobu za takéto skutky spáchané aj mimo svojho štátneho územia.
(pozri body 51 – 54, 56, bod 2 výroku)