1

Toshiba Corp. svojím odvolaním navrhuje zrušiť rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie z 19. januára 2016, Toshiba/Komisia (T‑404/12, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2016:18), ktorým tento súd zamietol jej žalobu o zrušenie rozhodnutia Komisie C(2012) 4381 z 27. júna 2012, ktorým sa mení rozhodnutie Komisie K(2006) 6762 v konečnom znení z 24. januára 2007, týkajúce sa konania podľa článku 81 [ES (teraz článok 101 ZFEÚ)] a článku 53 Dohody o EHP, v časti, v ktorej bolo toto rozhodnutie určené spoločnostiam Mitsubishi Electric Corporation a Toshiba Corporation (Vec COMP/39.966 – Rozvádzače izolované plynom – Pokuty) (ďalej len „sporné rozhodnutie“).

2

V bodoch 1 až 20 napadnutého rozsudku sú okolnosti predchádzajúce sporu opísané takto:

3

Rozsudkom z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia (C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866) Súdny dvor zamietol najmä odvolanie podané spoločnosťou Toshiba proti rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343).

4

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 12. septembra 2012 podala Toshiba žalobu, ktorou sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne zrušenia alebo zníženia pokuty, ktorá jej bola uložená.

5

Toshiba na podporu svojej žaloby uviedla päť žalobných dôvodov, pričom prvý je založený na porušení zásady riadnej správy vecí verejných a zásady proporcionality, druhý na porušení práva na obhajobu, tretí na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o východiskovú sumu pokuty, štvrtý na porušení povinnosti odôvodnenia a piaty na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie úrovne zodpovednosti spoločnosti Toshiba v porovnaní s európskymi výrobcami, ktorí sa zúčastnili na porušení.

6

Všeobecný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol.

7

Toshiba svojím odvolaním navrhuje, aby Súdny dvor:

8

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor:

9

Toshiba na podporu svojho odvolania uviedla tri odvolacie dôvody, pričom prvý je založený na porušení práva na obhajobu, pokiaľ ide o to, že pred prijatím sporného rozhodnutia nebolo predložené nové oznámenie o výhradách, druhý na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o východiskovú sumu pokuty, a tretí na porušení zásady rovnosti zaobchádzania, pokiaľ ide o určenie úrovne zodpovednosti spoločnosti Toshiba v porovnaní s európskymi výrobcami, ktorí sa zúčastnili na porušení.

10

Toshiba svojím prvým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že v bodoch 34 až 47 napadnutého rozsudku zamietol prvú časť druhého žalobného dôvodu, ktorou tvrdila, že v dôsledku rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) bola Komisia povinná zaslať jej pred prijatím sporného rozhodnutia nové oznámenie o výhradách a že tým, že jej Komisia zaslala len opis skutočností, dopustila sa porušenia práv na obhajobu, a najmä svojho práva byť vypočutý.

11

Toshiba tvrdí, že oznámenie o výhradách z 20. apríla 2006 (ďalej len „oznámenie o výhradách z roku 2006“) sa vzťahuje iba na rozhodnutie z roku 2007. Všeobecný súd dospel teda v bode 42 napadnutého rozsudku k nesprávnemu záveru, že to, že sporné rozhodnutie predstavuje rozhodnutie, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie z roku 2007, znamená, že proces jeho prijatia „spadá do pokračovania konania, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 2007“.

12

Ako údajne správne uviedol Všeobecný súd v bode 74 napadnutého rozsudku, čo sa týka uloženia dodatočnej sumy pokuty Komisia bola predovšetkým povinná poskytnúť spoločnosti Toshiba dodatočné informácie týkajúce sa spôsobu, akým chce vykonať svoj zámer zabezpečiť odstrašujúci účinok pokuty, aby táto spoločnosť mohla účinne vyjadriť svoj názor. Toto tvrdenie je však v rozpore so záverom uvedeným v tom istom bode napadnutého rozsudku, podľa ktorého Komisia nebola povinná zaslať nové oznámenie o výhradách, v ktorom by boli uvedené tieto skutočnosti.

13

Toshiba tvrdí, že keďže opis skutočností nemá osobitné postavenie, ako uviedol Všeobecný súd v bode 75 napadnutého rozsudku, a oznámenie o výhradách predstavuje jediný procesný mechanizmus stanovený právom Únie v oblasti hospodárskej súťaže na to, aby jej boli potrebné informácie poskytnuté spôsobom zaručujúcim primeranú možnosť byť vypočutý Komisiou, dodržanie tohto jej práva byť vypočutý, pokiaľ ide o spôsob výpočtu pokuty, ktoré Komisia zamýšľala uložiť, si v prejednávanej veci vyžadovalo zaslanie nového oznámenia o výhradách.

14

Komisia namieta, že pokiaľ sa prvý odvolací dôvod má chápať v tom zmysle, že podľa neho možno uložiť pokutu len na konci nového konania, v rámci ktorého sa zašle oznámenie o výhradách uvádzajúce všetky skutočnosti preukazujúce porušenie, tento odvolací dôvod je neprípustný, pretože nebol predložený v konaní pred Všeobecným súdom.

15

Tento odvolací dôvod je podľa nej v každom prípade zjavne nedôvodný.

16

V prvom rade Všeobecný súd v bode 42 napadnutého rozsudku správne pripustil, že konanie, na základe ktorého bolo prijaté sporné rozhodnutie, nadväzuje na konanie, ktorého výsledkom je rozhodnutie z roku 2007. Podľa ustálenej judikatúry protiprávnosť postihuje rozhodnutie až od momentu, v ktorom protiprávnosť nastala.

17

V druhom rade hoci Komisia v predmetnom prípade zaslala opis skutočností pred prijatím sporného rozhodnutia, nebola povinná to urobiť, pretože požiadavka zakotvená v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej podniky musia byť informované o úmysle Komisie uložiť pokutu pred prijatím rozhodnutia, bola už splnená oznámením o výhradách z roku 2006.

18

Napokon podľa jej názoru bod 74 napadnutého rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia. Judikatúra, z ktorej vychádza Všeobecný súd, sa totiž týka výlučne požiadavky, že podnik, ktorý je predmetom vyšetrovania, musí mať možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko na pravdivosť a relevantnosť tak skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj dokumentov, o ktoré Komisia oprela svoje zistenie existencie porušenia pravidiel Zmluvy o FEÚ v oblasti hospodárskej súťaže. Naopak, táto judikatúra sa netýka výpočtu pokuty uloženej v nadväznosti na konštatovanie takéhoto porušenia.

19

Na úvod treba zamietnuť námietku neprípustnosti, ktorú predložila Komisia.

20

V rozsahu, v akom Toshiba svojím prvým odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu v podstate vytýka, že zamietol jej argumentáciu, podľa ktorej Komisia nemohla prijať napadnuté rozhodnutie bez toho, aby jej zaslala nové oznámenie o výhradách, pričom najmä tvrdila, že v rozpore s rozhodnutím Všeobecného súdu konanie vedúce k prijatiu sporného rozhodnutia nenadväzovalo na konanie, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie z roku 2007, je zrejmé, že nejde o nový dôvod.

21

Pokiaľ ide o vec samu, Všeobecný súd sa správne v bodoch 40 a 41 napadnutého rozsudku opieral o zásadu zakotvenú v ustálenej judikatúre Súdneho dvora, podľa ktorej s cieľom splniť svoju povinnosť rešpektovať právo podnikov byť vypočutý je Komisia povinná v oznámení o výhradách výslovne uviesť, že bude skúmať, či je potrebné uložiť dotknutým podnikom pokuty, ako aj označiť hlavné skutkové a právne okolnosti spôsobilé viesť k pokute, ako napríklad závažnosť a trvanie predpokladaného porušenia a skutočnosť, či bolo spáchané úmyselne alebo z nedbanlivosti. Z tejto judikatúry tiež vyplýva, že naopak pokiaľ Komisia označila skutkové a právne okolnosti, na ktorých založí výpočet výšky pokút, nie je povinná spresniť spôsob, akým každú z týchto okolností použije pri určení výšky pokuty (pozri najmä rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 428 a 437).

22

Všeobecný súd preto tiež správne v bode 42 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že keďže pred prijatím rozhodnutia z roku 2007 bolo zaslané oznámenie o výhradách z roku 2006 a keďže napadnuté rozhodnutie výslovne stanovuje, že predstavuje rozhodnutie, ktorým sa mení a dopĺňa rozhodnutie z roku 2007, postup jeho prijímania nadväzuje na konanie, ktoré viedlo k prijatiu rozhodnutia z roku 2007.

23

Na základe toho Všeobecný súd dospel v tom istom bode napadnutého rozsudku k záveru – a nedopustil sa tým nesprávneho právneho posúdenia – že obsah oznámenia o výhradách z roku 2006 sa môže zohľadniť na účely overenia dodržania práva na obhajobu spoločnosti Toshiba v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia, pokiaľ tento obsah nebol spochybnený rozsudkom Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343).

24

V tejto súvislosti treba pripomenúť, že keďže zrušenie aktu Únie nemá nevyhnutne vplyv na prípravné akty, konanie smerujúce k nahradeniu zrušeného aktu môže v zásade pokračovať presne od bodu, v ktorom protiprávnosť nastala. Zrušenie aktu nemá v zásade vplyv na platnosť prípravných opatrení pred týmto aktom, ku ktorým došlo v štádiu predchádzajúcom zisteniu tejto procesnej vady. Ak sa konštatuje, že vyhlásenie neplatnosti nemá vplyv na platnosť predchádzajúcich procesných úkonov, Komisia nie je v dôsledku samotného zrušenia rozhodnutia povinná zaslať dotknutým podnikom nové oznámenie o výhradách (pozri v tomto zmysle rozsudok z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, body 73 až 75, ako aj 80 a 81).

25

Okrem toho po tom, ako sa v bodoch 43 a 44 napadnutého rozsudku konštatovalo, že oznámenie o výhradách z roku 2006 obsahovalo údaje o skutkových a právnych okolnostiach týkajúce sa stanovenia výšky pokút, ktoré sa vyžadujú v súlade s judikatúrou pripomenutou v bodoch 40 tohto rozsudku, a v bodoch 45 a 46 daného rozsudku konštatovalo, že v rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) sa nespochybnila pravdivosť, relevantnosť ani dôvodnosť týchto údajov, čo sú skutkové zistenia, ktoré neboli spochybnené ani spoločnosťou Toshiba, Všeobecný súd na základe toho správne v bode 47 napadnutého rozsudku vyvodil, že uvedený rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011 nebráni tomu, aby tieto údaje mohli byť zohľadnené pri preskúmaní, či boli dodržané práva na obhajobu spoločnosti Toshiba v rámci konania, ktoré viedlo k prijatiu sporného rozhodnutia.

26

Okrem toho k vade, ktorá bola konštatovaná v rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), došlo v momente prijatia rozhodnutia z roku 2007, pričom zrušenie tohto rozhodnutia nemalo vplyv na platnosť prípravných opatrení, ktoré predchádzali štádiu, v ktorom táto procesná vada nastala, a to v súlade so zásadou zakotvenou v judikatúre pripomenutej v bode 24 tohto rozsudku.

27

Treba tiež konštatovať, že v odpovedi na tvrdenie spoločnosti Toshiba, podľa ktorej konštatované pochybenie sa týkalo nesprávneho hmotnoprávneho posúdenia, pričom toto nesprávne hmotnoprávne posúdenie malo údajne nevyhnutne vplyv na platnosť prípravných opatrení rozhodnutia z roku 2007, Všeobecný súd dospel v bode 62 napadnutého rozsudku k záveru, že Toshiba nespresnila, ako bola platnosť týchto opatrení spochybnená rozsudkom Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), a v bode 63 napadnutého rozsudku dodal, že v každom prípade výhrady Všeobecného súdu v rozsudku z 12. júla 2011 sa netýkali skutkového určenia a právneho posúdenia porušenia, ktorého sa dopustila žalobkyňa, ani určenia faktorov, ktoré sa majú zohľadniť pri stanovení výšky pokuty, ale len voľby referenčných údajov, ktoré mali slúžiť na podrobný výpočet, a teda sa zaoberal prvkom, ktorý nemusí byť spresnený v oznámení o výhradách.

28

Z toho vyplýva, že Všeobecný súd v rámci svojej právomoci, ktorou je v podstate voľné posúdenie skutkových okolností a voľné hodnotenie dôkazov, konštatoval – pričom Toshiba sa neodvolávala na akékoľvek skreslenie týchto dôkazov –, že táto spoločnosť nepreukázala, že zrušenie rozhodnutia z roku 2007 rozsudkom Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) malo vplyv na platnosť oznámenia o výhradách z roku 2006 a že navyše o taký prípad ani nešlo, pretože zistené pochybenie sa netýkalo výhrad proti spoločnosti Toshiba, ako ani faktorov, ktoré sa mali zohľadniť pri stanovení výšky jej pokuty.

29

Tento záver nemožno spochybniť, na rozdiel od tvrdenia spoločnosti Toshiba, vzhľadom na zásadu vyplývajúcu z judikatúry citovanej v bode 71 napadnutého rozsudku a z ktorej Všeobecný súd v bode 74 toho istého rozsudku vyvodil, že Komisia bola povinná v nadväznosti na zaslanie oznámenia o výhradách poskytnúť dotknutému podniku dodatočné informácie týkajúce sa spôsobov, akými má v úmysle vykonať zabezpečenie odstrašujúceho účinku pokuty, aby sa jej v tejto súvislosti umožnilo účinne vyjadriť svoje stanovisko.

30

Treba totiž konštatovať, že takáto zásada nevyplýva z judikatúry Súdneho dvora, na ktorú odkazuje Všeobecný súd v bode 71 napadnutého rozsudku, t. j. tej, ktorá vyplýva z bodu 66 rozsudku zo 7. januára 2004, Aalborg Portland a i./Komisia (C‑204/00 P, C‑205/00 P, C‑211/00 P, C‑213/00 P, C‑217/00 P a C‑219/00 P, EU:C:2004:6), ako ani z iných rozsudkov Súdneho dvora, pretože v uvedenej judikatúre Súdny dvor len pripomenul zásadu, podľa ktorej rešpektovanie práva na obhajobu vyžaduje, aby dotknutý podnik mal možnosť v rámci správneho konania účinne vyjadriť svoje stanovisko k pravdivosti a relevantnosti skutkových okolností a okolností, ktorých sa dovoláva, ako aj k dokumentom, o ktoré Komisia oprela svoje tvrdenie o existencii porušenia Zmluvy.

31

Ako z vyššie uvedeného vyplýva, hoci v bode 74 napadnutého rozsudku došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu, nemá to vplyv na platnosť napadnutého rozsudku, pretože jeho výrok je dostatočne podložený inými právnymi dôvodmi (pozri v tomto zmysle najmä rozsudok z 29. marca 2011, ThyssenKrupp Nirosta/Komisia, C‑352/09 P, EU:C:2011:191, bod 136).

32

Ako totiž vyplýva z predchádzajúcich bodov tohto rozsudku, Všeobecný súd na konci odôvodnenia uvedeného v bodoch 40 až 65 napadnutého rozsudku správne rozhodol, že napriek tomu, že Komisia nezaslala spoločnosti Toshiba nové oznámenie o výhradách, jej práva na obhajobu neboli porušené.

33

Možno tiež pripomenúť, že hoci za určitých okolností, najmä ak má Komisia v úmysle uplatniť nové usmernenia k metóde stanovovania pokút, a pokiaľ z toho nevyplýva, že by neprimeraným spôsobom predvídala svoje rozhodnutie o námietkach, môže byť žiaduce, aby poskytla spresňujúce informácie o spôsobe, akým má v úmysle uplatniť nevyhnutné kritériá závažnosti a dĺžky trvania porušenia na určenie výšky pokút, nič to nemení na skutočnosti, že právo byť vypočutý nezahŕňa také prvky týkajúce sa spôsobu stanovenia výšky pokút (rozsudok z 28. júna 2005, Dansk Rørindustri a i./Komisia, C‑189/02 P, C‑202/02 P, C‑205/02 P až C‑208/02 P a C‑213/02 P, EU:C:2005:408, body 438 a 439).

34

Napokon hoci Komisia mala v prejednávanej veci zaslaním opisu skutočností v úmysle poskytnúť spoločnosti Toshiba podrobnosti o nových prvkoch spôsobu určenia výšky jej pokuty, ktoré bolo podľa Komisie potrebné oznámiť v nadväznosti na čiastočné zrušenie rozhodnutia z roku 2007 rozsudkom Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), a hoci je nesporné – ako to potvrdzuje sporné rozhodnutie –, že Toshiba sa mohla tak písomne, ako aj počas rokovania vyjadriť k týchto prvkom, nič to nemení na skutočnosti, že tieto prvky svojou povahou a v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 21 tohto rozsudku nemuseli byť predmetom nového oznámenia o výhradách.

35

Vzhľadom na vyššie uvedené treba prvý odvolací dôvod zamietnuť.

36

Toshiba svojím druhým odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd tým, že zamietol tretí žalobný dôvod, v ktorom uvádzala, že Komisia na účely výkonu rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), mala vypočítať pokutu uloženej tejto spoločnosti na základe obratu spoločnosti TM T&D za rok 2003, a nie na základe východiskovej sumy pokuty stanovenej tomuto podniku, porušila zásadu rovnosti zaobchádzania.

37

Toshiba pripomína, že pred Komisiou a Všeobecným súdom tvrdila, že metóda výpočtu pokuty, ktorá jej bola uložená, porušuje zásadu rovnosti zaobchádzania, pretože sa v tejto metóde nezohľadnil rozsah individuálnej zodpovednosti spoločnosti Toshiba na porušení pred založením spoločnosti TM T&D, čo Všeobecný súd požadoval v bode 290 rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07,EU:T:2011:343), a čo zodpovedá prístupu prijatému pre európske podniky. Na druhej strane tvrdí, že Komisia mala vypočítať východiskovú sumu pokuty, ktorú uložila odvolateľke, na základe jej obratu v roku 2003, t. j. že jej mala pripísať 35 % obratu dosiahnutého spoločnosťou TM T&D v roku 2003.

38

Toshiba tvrdí, že bod 115 napadnutého rozsudku je postihnutý vadou nedostatku odôvodnenia, pretože skutočnosť, ktorá je sama osebe nesporná, že pokuta, ktorá jej bola uložená, sa nemohla vypočítať „presne tým istým spôsobom“ ako tá európskych podnikov, nemôže vysvetľovať, v čom bola metóda navrhnutá spoločnosťou Toshiba menej primeraná než metóda Komisie na zaistenie rovnosti zaobchádzania medzi spoločnosťou Toshiba a európskymi podnikmi.

39

Okrem toho skutočnosť, o ktorú sa opieral Všeobecný súd v bodoch 116, 117 a 123 až 125 napadnutého rozsudku a na základe ktorej zamietol metódu výpočtu pokuty navrhnutú spoločnosťou Toshiba, t. j. že TM T&D bola spoločným podnikom so samostatnou subjektivitou, zodpovedným za výrobu a predaj RIP v roku 2003, ktorá predstavovala subjekt odlišujúci sa od jej akcionárov, je síce nepochybná, no v tejto súvislosti irelevantná.

40

Použitie východiskovej sumy pokuty spoločnosti TM T&D zohľadňovalo len mieru zodpovednosti spoločnosti TM T&D na porušení, ako bolo konštatované v bode 66 sporného rozhodnutia a bode 128 napadnutého rozsudku, a Komisia ho správne použila na výpočet pokuty, ktorú má zaplatiť spoločný podnik. Táto suma však údajne nezodpovedá individuálnej miere zodpovednosti spoločnosti Toshiba za obdobie pred založením spoločného podniku.

41

Naopak, stanovenie východiskovej sumy pokuty spoločnosti Toshiba na základe jej teoretického obratu za rok 2003, ktorý zodpovedal 35 % z obratu dosiahnutého spoločnosťou TM T&D v roku 2003, bolo objektívnym kritériom, ktoré zobrazovalo skutočnú mieru škodlivosti obmedzujúceho postupu spoločnosti Toshiba pred založením spoločnosti TM T&D.

42

Na základe tejto metódy bolo možné zaobchádzať so spoločnosťou Toshiba pri výpočte pokút rovnako ako s európskymi výrobcami. Najskôr sa totiž vypočítal vlastný obrat spoločnosti Toshiba. Táto spoločnosť ďalej mohla byť v závislosti od svojho trhového podielu vypočítaného na základe tohto obratu zaradená do jednej z kategórií východiskových súm určených v rozhodnutí z roku 2007, pričom v tomto prípade to viedlo k určeniu východiskovej sumy vo výške 9 miliónov eur.

43

Naopak, metóda, ktorú si Komisia zvolila, viedla k neuplatneniu tejto metódy výpočtu pokuty. Z dôvodu pripísania určitej časti z východiskovej sumy pokuty spoločnosti TM T & D bola spoločnosti Toshiba priznaná umelá východisková suma pokuty vo výške 10863199 eur, ktorá nezodpovedala žiadnej z kategórií východiskových súm identifikovaných v rozhodnutí z roku 2007.

44

Metóda výpočtu navrhovaná spoločnosťou Toshiba nie je podľa nej viac umelá, ako tá, ktorú použila Komisia. Výpočet výšky pokuty spoločnosti Toshiba si totiž nevyžadoval v každom prípade osobitné pravidlá. Všeobecný súd nevysvetlil, najmä v bode 128 napadnutého rozsudku, prečo metóda Komisie obsahujúca rozdelenie východiskovej sumy pokuty spoločnosti TM T&D bola menej umelá, než tá, ktorú navrhovala Toshiba a ktorá spočívala v rozdelení obratu spoločnosti TM T&D.

45

Hoci, ako Všeobecný súd uviedol v bode 121 napadnutého rozsudku, Komisia uplatnila metódu uvedenú Všeobecným súdom v rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) ako vhodný príklad jednej alternatívnej metódy, ktorá je zlučiteľná so zásadou rovnosti zaobchádzania, nevyplýva z toho, že by táto metóda bola vhodnejšia než metóda navrhnutá spoločnosťou Toshiba a že neporušuje uvedenú zásadu. Rovnako skutočnosť, že Toshiba pôvodne navrhla alternatívnu metódu výpočtu založenú na východiskovej sume pokuty pre spoločný podnik, ešte neznamená, že táto metóda bola v súlade s právnymi predpismi.

46

Komisia tvrdí, že metóda, ktorú Toshiba odporúča vo svojom odvolaní, je ešte umelšia než tá, ktorá bola uvedená v spornom rozhodnutí, pretože zahŕňa umelý prvok, podľa ktorého sa jej má uplatniť obrat za rok, v ktorom nemala žiadny obrat.

47

V každom prípade, pokiaľ ide o spoločný podnik, v ktorom mala Toshiba rovnaký podiel ako spoločnosť Mitsubishi, akýkoľvek „obrat“ prvej spoločnosti v roku 2003 v oblasti RIP mohol byť vypočítaný len tak, že sa jej priznalo 50 % obratu spoločného podniku, čomu zodpovedala suma 176,61 milióna eur, ktorá predstavovala podiel na trhu trochu vyšší ako 8 % a nie obrat vo výške 123,6 milióna eur zodpovedajúci 35 % obratu spoločného podniku a podielu na trhu 5,6 %, ako tvrdí Toshiba.

48

Aj keby Súdny dvor dospel k záveru, že Komisia mohla vypočítať pokuty spôsobom, ktorý teraz zastáva Toshiba, táto skutočnosť nepreukazuje, že by sa Komisia dopustila zjavne nesprávneho právneho posúdenia.

49

Diskusia sa totiž netýka najlepšej možnej metódy, ale zákonnosti tej, ktorá bola použitá v spornom rozhodnutí. Komisia v tejto súvislosti uvádza, že metóda, ktorú teraz presadzuje Toshiba, je odlišná od tej, ktorú navrhovala pôvodne a ktorá spočívala v rozdelení východiskovej sumy pokuty spoločného podniku vypočítanej na základe jej obratu za rok 2003 rovnakým dielom medzi spoločnosti Toshiba a Mitsubishi, ako aj od tej, ktorú uprednostnil Všeobecný súd v rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343). Nemožno teda tvrdiť, že táto metóda je jedinou, ktorá by sa mohla použiť pri stanovení pokuty spoločnosti Toshiba na základe obratu z roku 2003.

50

Komisia na základe toho tvrdí, že Všeobecný súd sa nedopustil nijakého nesprávneho právneho posúdenia, pretože sa neodchýlil od zásady porovnateľnosti obratov „rôznych podnikov“, pričom podnik, ktorý dosiahol obrat v roku 2003, mohol byť len spoločný podnik.

51

Všeobecný súd založil svoje rozhodnutie najmä na odôvodneniach 62 a 66 sporného rozhodnutia, pričom správne rozhodol, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 114 až 117 a 123 až 125 napadnutého rozsudku, že Komisia mohla vyvodiť zo skutočnosti, že Toshiba nevykonala žiadne predaje RIP za referenčný rok 2003, bolo by nevhodné vypočítať pre tento podnik fiktívny obrat za daný rok rozdeľovaním obratu spoločnosti TM T&D pre rok 2003, napriek skutočnosti, že tento spoločný podnik bol aktívny na trhu počas referenčného roka ako subjekt nezávislý od svojich akcionárov.

52

Okolnosť, že v roku 2003 Toshiba nedosiahla svoj vlastný obrat v oblasti RIP, predstavuje totiž skutočnosť, ktorá objektívne odlišuje jej situáciu od situácie iných podnikov zapojených do kartelu, najmä európskych podnikov, z čoho vyplýva, že pokuta, ktorá jej bola uložená, musela byť vypočítaná na základe skutočného obratu, aký dosiahla spoločnosť TM T&D v roku 2003, a nie na základe fiktívneho obratu dosiahnutého rozdelením obratu spoločnosti TM T&D.

53

Ako uviedol Všeobecný súd v bode 125 napadnutého rozsudku, prístup odporúčaný spoločnosťou Toshiba skutočne vedie k odklonu od úmyslu Komisie vychádzať pri určení výšky pokút z obratov dosiahnutých počas uvedeného roka 2003.

54

Metóda výpočtu, ktorú navrhuje Toshiba, tým, že neviedla k porovnaniu fiktívneho obratu spoločnosti Toshiba so skutočným obratom európskych podnikov, navyše ani neumožňovala stanoviť pre prípad spoločností Toshiba a Mitsubishi východiskovú sumu pokuty spôsobom, ktorý primerane zodpovedá miere ich zodpovednosti v protiprávnom konaní v roku 2003, a to konkrétne spoločnej zodpovednosti, ktorá bola vykonávaná prostredníctvom spoločnosti TM T&D, ako v podstate uviedla Komisia v odôvodnení 66 sporného rozhodnutia.

55

Ako uviedol generálny advokát v bode 102 svojich návrhov, je tiež otázne, či táto alternatívna metóda umožňuje priamejšie použitie obratu spoločnosti TM T&D za rok 2003 a poskytuje presnejší obraz o postavení spoločnosti Toshiba na trhu v tom istom roku, pretože si vyžaduje ďalšie dve fázy, t. j. teoretický výpočet obratu spoločnosti Toshiba za rok 2003 a na základe toho určenie teoretického podielu na trhu v tom istom roku.

56

Napokon, hoci v spornom rozhodnutí bola spoločnosti Toshiba priznaná východisková suma pokuty, ktorá nezodpovedala žiadnej z východiskových súm pridelených skupinám vymedzeným v rozhodnutí z roku 2007, táto okolnosť je iba dôsledkom skutočnosti, že v tomto rozhodnutí bola východisková suma pokuty spoločnosti Toshiba vypočítaná na základe časti východiskovej sumy spoločnosti TM T&D. Keďže Toshiba netvrdí, že zaradením TM T&D do druhej skupiny definovanej v uvedenom rozhodnutí by Komisia porušila zásadu rovnosti zaobchádzania, nemôže tvrdiť, že jej bola priznaná vyššia východisková suma pokuty, než aká bola priznaná iným podnikom podobnej veľkosti.

57

Vzhľadom na uvedené treba druhý odvolací dôvod zamietnuť.

58

Toshiba svojím tretím odvolacím dôvodom Všeobecnému súdu vytýka, že sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia, keď v bodoch 141 a 142 napadnutého rozsudku rozhodol, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania, keď v spornom rozhodnutí odmietla jeho žiadosť o uloženie nižšej čiastky pokuty z dôvodu, že jej zodpovednosť za porušenie bola nižšia než zodpovednosť európskych účastníkov kartelu.

59

Toshiba tvrdí, že z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že po preukázaní existencie kartelu a identifikovaní jeho účastníkov je Komisia povinná pri ukladaní pokút preskúmať relatívnu závažnosť účasti každého podniku a prispôsobiť sankciu individuálnemu správaniu sa dotknutého podniku a špecifickým podmienkam jeho účasti na jedinom a nepretržitom porušení.

60

Podľa nej bolo nesprávne, keď Všeobecný súd v bode 142 napadnutého rozsudku rozhodol, že „účasť [spoločnosti Toshiba] na porušení je porovnateľná s účasťou európskych podnikov“, z čoho vyplývalo, že Komisia neporušila zásadu rovnosti zaobchádzania z dôvodu, ktorý bol stanovený v bode 141 daného rozsudku a podľa ktorého spoločná dohoda predstavovala „nevyhnutné podieľanie“ sa na cieľoch porušenia ako celku alebo „nevyhnutnú podmienku“ pre rozdeľovanie projektov medzi európskych výrobcov.

61

V tomto prípade je totiž zrejmé, že japonské podniky nespôsobili na trhu EHP rovnakú ujmu a v menšej miere prispeli k celkovému porušeniu než európski výrobcovia, keďže títo zašli ešte ďalej do tej miery, že si rozdelili európske projekty prostredníctvom aktívnej zosúladenej činnosti.

62

Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný, pretože ide nad rámec argumentácie spoločnosti Toshiba v prvostupňovom konaní.

63

Tento odvolací dôvod predstavuje totiž spochybňovanie potvrdenia v spornom rozhodnutí konštatovaní týkajúcich sa závažnosti vzťahujúcej sa na porušenie, ktorého sa dopustila Toshiba, pričom tieto konštatovania boli uvedené v rozhodnutí z roku 2007. Pritom tieto konštatovania, hoci boli spochybnené v rámci piateho žalobného dôvodu uvedeného pred Všeobecným súdom vo veci, ktorá viedla k vydaniu napadnutého rozsudku, neboli súčasťou jej argumentácie, ako to pripustila v konaní na prvom stupni vo svojej replike. V tomto vyjadrení Toshiba totiž údajne upustila zo svojich tvrdení týkajúcich sa danej otázky relatívnej závažnosti svojho porušenia.

64

Subsidiárne Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod je neprípustný, pretože sa týka otázky, ktorá má právnu silu rozhodnutej veci.

65

V rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) Všeobecný súd spojil svoje posúdenie závažnosti porušenia spáchaného spoločnosťou Toshiba s otázkou týkajúcou sa jediného a nepretržitého porušenia. Keďže táto otázka má teraz právnu silu rozhodnutej veci, nemožno ju už spochybniť v rámci tohto konania.

66

Napokon Komisia tvrdí, že aj keby Súdny dvor dospel k záveru, že tretí odvolací dôvod je prípustný, treba ho zamietnuť ako nedôvodný. V tomto ohľade sa odvoláva na zásady vyplývajúce z judikatúry, podľa ktorej to, že sa podnik priamo nezúčastňoval na všetkých podstatných znakoch celkového kartelu, ho nemôže zbaviť zodpovednosti za porušenie, ak sa preukáže, že tento podnik musel nevyhnutne na jednej strane vedieť, že dohoda, na ktorej sa zúčastňoval, je súčasťou celkového plánu, a na druhej strane, že tento celkový plán zahŕňa všetky podstatné znaky kartelu.

67

Treba zamietnuť obe námietky neprípustnosti, ktoré uvádza Komisia.

68

V prvom rade, pokiaľ ide o tvrdenie založené na tom, že otázka, ktorá bola predmetom tretieho odvolacieho dôvodu, nebola vznesená pred Všeobecným súdom, treba konštatovať, že v skutočnosti vznesená bola. V rámci piateho žalobného dôvodu Toshiba totiž tvrdila, že Komisia nevzala pri stanovení výšky pokuty do úvahy rozsah jej údajného podieľania sa na karteli, najmä pri stanovení východiskovej sumy, čo predstavovalo porušenie zásady rovnosti zaobchádzania. Navyše Toshiba vo svojej replike pred Všeobecným súdom neupustila od piateho žalobného dôvodu.

69

V druhom rade, pokiaľ ide o výhradu, ktorú Komisia vyvodzuje zo zásady právnej sily rozhodnutej veci, treba konštatovať, že táto výhrada vychádza z predpokladu, že Toshiba spochybňuje vo svojom odvolaní existenciu jediného a nepretržitého porušenia.

70

Tak to však nie je, pretože tretí odvolací dôvod sa obmedzuje na otázku, ktorá sa líši od stanovenia výšky pokuty uloženej spoločnosti Toshiba vzhľadom na závažnosť porušenia, ktoré sa jej vyčíta.

71

Táto posledná otázka, ktorá sa teda netýka existencie jediného a nepretržitého porušenia konštatovaného voči spoločnosti Toshiba, ale určenia sumy pokuty vzhľadom na závažnosť porušenia, ktoré sa jej kladie za vinu, bola osobitne posúdená Všeobecným súdom v rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343).

72

Všeobecný súd v bodoch 258 až 261 uvedeného rozsudku totiž zamietol prvú časť štvrtého žalobného dôvodu spoločnosti Toshiba, ktorým táto spoločnosť tvrdila, že Komisia nevzala do úvahy skutočnosť, že závažnosť – pokiaľ ide o jej účasť na karteli – bola menšia než závažnosť vytýkaná európskym výrobcom, pretože Toshiba sa zúčastnila iba na spoločnej dohode, ktorou sa zaviazala nepredkladať ponuky na projekty RIP v Európe, zatiaľ čo európski výrobcovia sa navyše zapojili do dohody EQ, ktorej samotným účelom bolo rozdelenie týchto projektov.

73

Ďalej treba uviesť, že rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) bol predmetom odvolania pred Súdnym dvorom.

74

V nadväznosti na zamietnutie daného odvolania rozsudkom z 19. decembra 2013, Siemens a i./Komisia (C‑239/11 P, C‑489/11 P a C‑498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866), rozsudok Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), presnejšie tak jeho výroková časť, ako aj odôvodnenie, na ktorom sa nevyhnutne zakladá, sa stali konečnými (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. februára 2009, Gorostiaga Atxalandabaso/Parlament, C‑308/07 P, EU:C:2009:103, bod 57).

75

Je pravda, že vo svojom odvolaní proti rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) Toshiba nespochybnila body 258 až 262 tohto rozsudku.

76

V súlade s článkom 169 Rokovacieho poriadku Súdneho dvora v odvolaní možno navrhnúť, aby bolo čiastočne alebo úplne zrušené rozhodnutie Všeobecného súdu, ktoré sa nachádza vo výrokovej časti napadnutého rozsudku.

77

Z toho vyplýva, že v rámci svojho odvolania proti rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343) Toshiba nemohla napadnúť dôvody uvedené v bodoch 258 až 262 tohto rozsudku bez toho, aby spochybnila výrok v rozsahu, v akom Všeobecný súd zrušil pokutu, ktorá jej bola uložená.

78

Spoločnosti Toshiba však nemožno vytýkať, že v rámci odvolania pred Súdnym dvorom nespochybnila tieto dôvody, ale že toto odvolanie obmedzila na odôvodnenie rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), ktoré sa týkalo porušenia, ktoré jej bolo vytýkané.

79

Nikoho nemožno totiž nútiť konať proti svojim vlastným záujmom, aby si zachoval svoje procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo podať odvolanie na Súdny dvor.

80

Tým, že Všeobecný súd preskúmal v bodoch 139 až 141 napadnutého rozsudku otázku súladu stanovenia výšky pokuty uloženej spoločnosti Toshiba so zásadou rovnosti zaobchádzania vzhľadom na závažnosť porušenia, ktoré sa jej vytýkalo, v porovnaní s tou, aká bola použitá v prípade európskych výrobcov, nedopustil sa porušenia zásady právnej sily rozhodnutej veci rozsudku Všeobecného súdu z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343).

81

Všeobecný súd v bodoch 141 a 142 napadnutého rozsudku rozhodol, pričom sa nedopustil nesprávneho právneho posúdenia, že keďže účasť japonských podnikov na spoločnej dohode bola „nevyhnutnou podmienkou“ účinného vykonávania dohody EQ, do ktorej sa zapojili len európske podniky, a teda že dodržiavanie japonskými podnikmi svojich záväzkov v zmysle spoločnej dohody predstavovalo „nevyhnutné podieľanie“ sa na existencii porušenia, treba dospieť k záveru, že miera podieľania sa spoločnosti Toshiba na porušení bola porovnateľná s európskymi podnikmi.

82

Okrem toho v bode 141 napadnutého rozsudku Všeobecný súd odkázal na bod 261 rozsudku z 12. júla 2011, Toshiba/Komisia (T‑113/07, EU:T:2011:343), v ktorom tento súd tiež správne rozhodol, že keďže Toshiba sa podľa spoločnej dohody zaviazala nepôsobiť na trhu EHP, bolo zbytočné, aby sa navyše zapojila do dohody EQ, ktorá mala za cieľ rozdelenie projektov RIP na trhu EHP. To, že sa Toshiba nezapojila do dohody EQ, bolo totiž irelevantné a nebolo to výsledkom jej rozhodnutia.

83

Inými slovami, ako uviedol generálny advokát v bode 134 svojich návrhov, Všeobecný súd správne rozhodol, že to, že sa Toshiba nezapojila do dohody EQ, je len dôsledkom jej účasti na spoločnej dohode, a teda neznamená, že jej správanie bolo menej závažné ako to európskych výrobcov.

84

Za týchto okolností Toshiba nemôže Komisii vytýkať, že jej nepriznala zníženie pokuty z toho dôvodu, že sa nezúčastnila na dohode EQ.

85

Vzhľadom na predchádzajúce treba konštatovať, že tretí odvolací dôvod je nedôvodný a musí sa zamietnuť.

86

Keďže žiadnemu z odvolacích dôvodov uvedených spoločnosťou Toshiba nebolo možné vyhovieť, treba odvolanie zamietnuť.

87

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné, Súdny dvor rozhodne o trovách konania. Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

88

Keďže Komisia navrhla uložiť spoločnosti Toshiba povinnosti nahradiť trovy konania a táto spoločnosť nemala úspech vo svojich dôvodoch, je opodstatnené uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol a vyhlásil: