1

Spoločnosť Orange Polska SA (ďalej len „Orange“) svojím odvolaním navrhuje zrušiť v prvom rade rozsudok Všeobecného súdu Európskej únie zo 17. decembra 2015, Orange Polska/Komisia (T‑486/11, ďalej len „napadnutý rozsudok“, EU:T:2015:1002), ktorým Všeobecný súd zamietol jej žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia rozhodnutia Komisie z 22. júna 2011 K(2011) 4378 v konečnom znení týkajúceho sa konania podľa článku 102 ZFEÚ (Vec COMP/39.525 – Telekomunikacja Polska) (ďalej len „sporné rozhodnutie“), ako aj v druhom rade toto posledné uvedené rozhodnutie.

2

Odôvodnenie 11 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch [101] a [102 ZFEÚ] (Ú. v. ES L 1, 2003, s. 1; Mim. vyd. 08/002, s. 205) stanovuje:

„Na zabezpečenie uplatňovania ustanovení Zmluvy by mala mať [Európska komisia] možnosť adresovať podnikom alebo združeniam podnikov rozhodnutia týkajúce sa ukončenia porušovania článkov [101 a 102 ZFEÚ]. Za predpokladu, že je to v oprávnenom záujme, Komisia by mala mať aj možnosť prijať rozhodnutia, ktoré stanovia, že v minulosti bol spáchaný priestupok, aj keď nebol sankcionovaný. …“

3

Článok 4 tohto nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole II tohto nariadenia, nazvanej „Právomoci“, stanovuje, že „na účely uplatnenia [článkov 101 a 102 ZFEÚ] má Komisia právomoci stanovené týmto nariadením“.

4

V kapitole III tohto nariadenia, ktorá sa týkaja „rozhodnut[í] Komisie“, článok 7 tohto nariadenia, nazvaný „Zistenie a ukončenie porušovania“, vo svojom odseku 1 stanovuje:

„Ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu zistí porušovanie článkov [101 alebo 102 ZFEÚ], môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požiadať o ukončenie takého porušovania [požadovať, aby skončili konštatované porušovanie – neoficiálny preklad]. Na tento účel im môže uložiť akékoľvek štrukturálne opatrenia alebo opatrenia o správaní… Ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež zistiť porušenie [konštatovať, že došlo k porušeniu – neoficiálny preklad] potom, čo bolo spáchané.“

5

Článok 16 uvedeného nariadenia, ktorý sa nachádza v kapitole IV tohto nariadenia o spolupráci, spresňuje vo svojom odseku 1, že „keď vnútroštátne súdy rozhodujú o … postupoch podľa článku [101 alebo 102 ZFEÚ], ktoré sú už predmetom rozhodnutia Komisie, nemôžu prijať rozhodnutia, ktoré sú v rozpore s rozhodnutím prijatým Komisiou“.

6

Kapitola VI nariadenia č. 1/2003 sa týka sankcií. V tejto kapitole sa nachádza článok 23 s názvom „Pokuty“, ktorý stanovuje:

„…

2.   Komisia môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti:

…“

7

V kapitole VII uvedeného nariadenia, nazvanej „Premlčacie lehoty“, sa nachádza článok 25 tohto nariadenia, ktorý je pomenovaný „Premlčacie lehoty na ukladanie pokút“. Odseky 1 a 2 tohto článku znejú:

„1.   Právomoci zverené Komisii článkami 23 a 24 podliehajú týmto premlčacím lehotám:

2.   Čas začína plynúť dňom začiatku porušovania [Lehota začína plynúť dňom, keď k porušeniu došlo – neoficiálny preklad]. Avšak v prípade pokračujúceho alebo opakovaného porušovania začína čas [lehota – neoficiálny preklad] plynúť dňom ukončenia porušovania.“

8

Článok 31, ktorý sa nachádza medzi všeobecnými ustanoveniami nariadenia č. 1/2003, stanovuje:

„Súdny dvor má neobmedzenú súdnu právomoc na preskúmanie rozhodnutí, v ktorých Komisia stanovila pokutu alebo pravidelné penále. Môže zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu alebo pravidelné penále.“

9

Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/104/EÚ z 26. novembra 2014 o určitých pravidlách upravujúcich žaloby podľa vnútroštátneho práva o náhradu škody utrpenej v dôsledku porušenia ustanovení práva hospodárskej súťaže členských štátov a Európskej únie (Ú. v. EÚ L 349, 2014, s. 1) vo svojom článku 10 stanovuje:

„1.   Členské štáty v súlade s týmto článkom stanovia pravidlá uplatniteľné na premlčacie lehoty na podanie žalôb o náhradu škody. …

…

4.   Členské štáty zabezpečia, aby premlčacia lehota spočívala alebo v závislosti od vnútroštátneho práva bola prerušená, ak orgán hospodárskej súťaže vykoná úkony na účely vyšetrovania alebo jeho konania v súvislosti s porušením práva hospodárskej súťaže, ktorého sa týka žaloba o náhradu škody. Spočívanie premlčacej lehoty sa skončí najskôr jeden rok po tom, ako sa rozhodnutie o porušení stalo konečným alebo ako sa konanie skončilo iným spôsobom.“

10

Článok 18 ods. 3 tejto smernice uvádza:

„Náhradu, ktorá bola vyplatená na základe konsenzuálneho urovnania ešte pred vydaním rozhodnutia orgánu hospodárskej súťaže o uložení pokuty, môže tento orgán považovať za poľahčujúcu okolnosť.“

11

Usmernenia k metóde stanovenia pokút uložených podľa článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia (ES) č. 1/2003 (Ú. v. EÚ C 210, 2006, s. 2, ďalej len „usmernenia z roku 2006“), vo svojej časti týkajúcej sa stanovenia základnej výšky pokút, uvádzajú:

„19.   Základná výška pokuty bude súvisieť s určitou časťou hodnoty predaja stanovenou v závislosti od stupňa závažnosti porušenia a vynásobenou počtom rokov, v ktorých porušenie trvalo.

20.   Vyhodnotenie závažnosti sa vykoná osobitne na každý typ porušenia prihliadajúc na všetky relevantné okolnosti prípadu.

21.   Vo väčšine prípadov sa zohľadňovaná časť hodnoty predaja stanoví na úrovni, ktorá môže dosiahnuť až 30 %.

22.   Pri rozhodovaní o tom, či časť hodnoty predaja, ktorá sa má vziať do úvahy pre daný prípad by mala byť situovaná v hornej alebo v dolnej časti stupnice, Komisia zohľadní určitý počet ukazovateľov, napríklad povahu porušenia, kumulovaný podiel všetkých zúčastnených strán na trhu, geografický rozsah porušenia, uskutočnenie alebo neuskutočnenie porušenia.

…“

12

Bod 29 týchto usmernení, ktorý sa týka poľahčujúcich okolností, uvádza, že „Komisia môže znížiť základnú výšku pokuty, ak zistí existenciu poľahčujúcich okolností“ a uvádza sa v ňom zoznam príkladov.

13

Okolnosti predchádzajúce sporu, ako vyplývajú z bodov 1 až 34 napadnutého rozsudku, možno zhrnúť takto.

14

Orange je právnou nástupkyňou spoločnosti Telekomunikacja Polska SA (ďalej len „Orange“), t. j. telekomunikačného podniku založeného v Poľsku v roku 1991 po privatizácii bývalého štátneho monopolu.

15

Na základe inšpekcie vykonanej od 23. do 26. septembra 2008, Komisia prijala 26. februára 2010 oznámenie o výhradách, na ktoré Orange odpovedala 2. júna 2010.

16

Komisia v spornom rozhodnutí identifikovala tri trhy s predmetnými produktmi: veľkoobchodný trh širokopásmového prístupu na internet, tiež nazývaný „veľkoobchodný trh prístupu BSA [bit‑stream access (širokopásmový prístup)]“, veľkoobchodný trh prístupu k fyzickej sieťovej infraštruktúre na pevnom mieste, tiež nazývaný „veľkoobchodný trh prístupu LLU [local‑loop unbundling (uvoľnenie prístupu k účastníckej prípojke)]“, a maloobchodný masový trh, t. j. trh so štandardnými širokopásmovými produktmi ponúkanými na pevnom mieste telekomunikačnými operátormi svojim koncovým používateľom. Relevantný geografický trh bol vymedzený ako celé územie Poľska.

17

Komisia navyše uviedla, že jednak v čase skutkových okolností vo veci samej, subjekt, ktorý bol národným regulačným úradom (ďalej len „NRO“) určený za operátora s významným vplyvom na trhu v oblasti poskytovania pevných telefónnych sietí, v tomto prípade Orange, bol povinný novým subjektom – nazývaným „alternatívni operátori“ – umožniť neviazaný prístup k jeho účastníckej prípojke a súvisiacim zdrojom, a to za transparentných, spravodlivých a nediskriminačných podmienok a prinajmenšom takých výhodných, ako sú podmienky stanovené v štandardnej ponuke, ktorú určený operátor v nadväznosti na konanie uskutočňované pred NRO navrhol a prijal. Komisia tiež uviedla, že od roku 2005 poľský NRO viackrát konal s cieľom napraviť porušenia stanovených povinností, ktorých sa dopustila Orange, vrátane uloženia pokút.

18

Na jednej strane Komisia uviedla, že Orange 22. októbra 2009 podpísala s predsedom Urząd Komunikacji Elektronicznej (UKE) (predseda Úradu pre elektronické komunikácie), t. j. predsedom poľského NRO, ktorý bol vtedy vo funkcii, dohodu, podľa ktorej sa Orange dobrovoľne zaviazala predovšetkým dodržiavať svoje právne povinnosti, uzatvoriť dohody s alternatívnymi prevádzkovateľmi týkajúce sa prístupu za podmienok, ktoré boli v súlade s relevantnými štandardnými ponukami, a investovať do modernizácie svojej širokopásmovej siete (ďalej len „dohoda s UKE“).

19

Čo sa týka predmetného porušenia, Komisia konštatovala, že Orange mala dominantné postavenie na trhoch produktov, ktoré sú uvedené v bode 16 tohto rozsudku.

20

Komisia dospela k záveru, že Orange zneužívala svoje dominantné postavenie na oboch veľkoobchodných trhoch s cieľom chrániť svoje postavenie na maloobchodnom trhu, a to prostredníctvom rozvoja stratégie smerujúcej k obmedzeniu hospodárskej súťaže vo všetkých stupňoch procesu prístupu k jej sieti. Táto stratégia spočívala v navrhovaní, pre alternatívnych prevádzkovateľov, neprimeraných podmienok v dohodách o širokopásmovom prístupe a neviazanom prístupe k účastníckej prípojke, spomalení procesu rokovania o dohodách o prístupe k týmto istým produktom, obmedzení prístupu k svojej sieti a predplatiteľským prípojkám, ako aj odmietnutí poskytnúť informácie nevyhnutné pre alternatívnych prevádzkovateľov na prijatie rozhodnutí v oblasti prístupu.

21

V článku 1 sporného rozhodnutia Komisia dospela k záveru, že spoločnosť Orange tým, že odmietla poskytnúť alternatívnym prevádzkovateľom širokopásmový prístup k svojim veľkoobchodným širokopásmovým produktom, sa dopustila jediného a nepretržitého porušenia článku 102 ZFEÚ, ktoré sa začalo 3. augusta 2005, keď sa začali prvé rokovania medzi spoločnosťou Orange a jedným alternatívnym prevádzkovateľom o prístupe k sieti Orange na základe štandardnej ponuky týkajúcej sa neviazaného prístupu k účastníckej prípojke, a pokračovalo najmenej do 22. októbra 2009, keď bola podpísaná dohoda s UKE.

22

Komisia potrestala Orange tým, že jej v článku 2 sporného rozhodnutia uložila pokutu vo výške 127554194 eur, vypočítanú podľa usmernení z roku 2006. Pri tomto výpočte Komisia určila základnú sumu tejto pokuty tak, že zohľadnila 10 % priemernej hodnoty predajov uskutočnených spoločnosťou Orange na dotknutých trhoch a na zohľadnenie dĺžky trvania porušenia, vynásobila ju multiplikačným faktorom 4,16. Hoci sa rozhodla neupraviť túto sumu v závislosti od priťažujúcich alebo poľahčujúcich okolností, odpočítala však od nej pokuty, ktoré spoločnosti Orange uložila UKE za porušenie jej právnych povinností.

23

Návrhom podaným do kancelárie Všeobecného súdu 2. septembra 2011 podala Orange žalobu, ktorou sa domáhala v prvom rade zrušenia sporného rozhodnutia a subsidiárne zrušenia alebo zníženia pokuty, ktorá jej bola týmto rozhodnutím uložená.

24

Uznesením zo 7. novembra 2012 predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu, ktorý podala Polska Izba Informatyki i Telekomunikacji (PIIT) (Poľská komora pre informačné technológie a telekomunikácie), na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov spoločnosti Orange.

25

Uznesením z 3. septembra 2013 predseda prvej komory Všeobecného súdu vyhovel návrhu, ktorý podalo European Competitive Telecommunications Association (ECTA), ktoré sa odvtedy stalo medzinárodným neziskovým združením, na vstup do konania ako vedľajší účastník na podporu návrhov Komisie.

26

Spoločnosť Orange uviedla na podporu svojej žaloby päť žalobných dôvodov. Prvý žalobný dôvod bol predložený na podporu návrhov žalobkyne na úplné zrušenie sporného rozhodnutia, druhý a tretí žalobný dôvod na podporu návrhov na zrušenie článku 2 sporného rozhodnutia a štvrtý a piaty žalobný dôvod na podporu jej návrhov na zmenu pokuty uloženej v tomto článku 2. Všeobecný súd sa domnieval, že týmito dvoma poslednými uvedenými žalobnými dôvodmi sa tvrdilo nesprávne právne posúdenie a mohli, ak by sa preukázala ich dôvodnosť, mať za následok čiastočnú neplatnosť sporného rozhodnutia, na základe čoho ich prekvalifikoval tak, že sa na ne vzťahuje preskúmanie zákonnosti zo strany súdu Únie a nie jeho neobmedzená súdna právomoc. Všeobecný súd po tom, ako v rámci preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia zamietol všetkých týchto päť žalobných dôvodov ako nedôvodné a navyše uviedol, že žiadny iný prvok neodôvodňoval zmenu výšky pokuty, zamietol túto žalobu v celom rozsahu.

27

Orange navrhuje, aby Súdny dvor:

28

Komisia navrhuje, aby Súdny dvor zamietol odvolanie a uložil spoločnosti Orange povinnosť nahradiť trovy konania.

29

PIIT navrhuje, aby Súdny dvor:

30

ECTA v podstate navrhuje zamietnuť odvolanie a uložiť spoločnosti Orange povinnosť nahradiť trovy konania, ktoré vynaložili Komisia a ECTA.

31

Rozhodnutím predsedu Súdneho dvora z 2. marca 2017 bolo konanie v tejto veci prerušené podľa článku 55 ods. 1 písm. b) rokovacieho poriadku Súdneho dvora až do vyhlásenia rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P, EU:C:2017:632).

32

Orange na podporu svojho odvolania uvádza tri odvolacie dôvody.

33

Orange tvrdí, že predmetné porušenie sa skončilo viac ako šesť mesiacov pred oznámením o výhradách a osemnásť mesiacov pred prijatím sporného rozhodnutia. Išlo o porušovanie spáchané v minulosti a Komisia bola teda povinná podľa článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 preukázať legitímny záujem na jeho konštatovaní, čo však neurobila.

34

V tejto súvislosti Všeobecný súd v bode 76 napadnutého rozsudku konštatoval, že podľa daného ustanovenia má Komisia povinnosť preukázať existenciu legitímneho záujmu prijať rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, ak sa toto porušovanie skončilo a zároveň Komisia neuloží pokutu. V bode 77 uvedeného rozsudku však Všeobecný súd obmedzil rozsah tejto povinnosti len na prípad, ak je právomoc Komisie uložiť pokuty premlčaná. V dôsledku toho sa podľa jej tvrdenia dopustil nesprávneho právneho posúdenia pri výklade a uplatnení tohto ustanovenia.

35

V prvom rade takýto výklad nemožno vyvodiť z jednoznačného znenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Tak odôvodnenie 11 nariadenia č. 1/2003, ako aj prípravné práce k tomuto nariadeniu a správna prax Komisie potvrdzujú, že povinnosť Komisie preukázať existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní porušenia spáchaného v minulosti existuje nezávisle od uloženia pokuty. Navyše iba tento článok 7 ods. 1 priznáva Komisii právomoc konštatovať porušenie článkov 101 alebo 102 ZFEÚ.

36

Preto nič neodôvodňuje to, aby boli ustanovenia článku 7 nariadenia č. 1/2003 podriadené právomoci Komisie ukladať pokuty. Článok 23 ods. 2 tohto nariadenia odkazuje na už nevyhnutne konštatované porušenia a toto ustanovenie nemá vplyv na okolnosti, za akých možno konštatovať porušenie podľa daného článku 7. Tento výklad potvrdzuje skutočnosť, že právomoc Komisie konštatovať existenciu porušenia nepodlieha žiadnej premlčacej lehote a bolo jej priznané v inej časti nariadenia č. 1/2003, než je tá, ktorá jej priznáva právomoc ukladať pokuty. Z judikatúry nevyplýva ani to, že nemožnosť uložiť pokutu je predpokladom uloženia povinnosti preukázať legitímny záujem.

37

Napokon Orange tvrdí, že na jednej strane ak Komisia pri uplatnení článku 16 nariadenia č. 1/2003 konštatuje porušenie spáchané v minulosti, potvrdí sa tým v prípade žaloby o náhradu škody zodpovednosť dotknutého podniku. Na druhej strane takéto konštatovanie, dokonca aj v prípade neuloženia pokuty, by mohlo spôsobiť ujmu tomuto podniku z dôvodu svojho odkladného účinku plynutia premlčacích lehôt uplatniteľných na podanie žaloby o náhradu škody stanovenej v článku 10 ods. 4 smernice 2014/104. Tieto skutočnosti údajne odôvodňujú, že Komisia je povinná uviesť v každom rozhodnutí, ktorým sa konštatuje porušenie spáchané v minulosti, ktoré podnik dobrovoľne skončil, dôvody preukazujúce jej oprávnený záujem na stíhaní takéhoto porušenia.

38

Okrem toho prvý odvolací dôvod tým, že sa týka bodov 74 až 80 napadnutého rozsudku, a nie iba jeho bodu 77, nie je neúčinný, ako to nesprávne tvrdí Komisia.

39

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je nedôvodný. V každom prípade je podľa nej neúčinný v časti, v ktorej sa týka bodu 77 napadnutého rozsudku, hoci odôvodnenie uvedené v bode 76 tohto rozsudku by postačovalo ako základ pre závery uvedené v bodoch 78 a 79 uvedeného rozsudku. Tvrdenie uvedené spoločnosťou Orange v replike, podľa ktorého tento prvý odvolací dôvod v skutočnosti smeruje proti bodom 74 až 80 napadnutého rozsudku alebo prinajmenšom bodom 74 až 76 a 80, má byť neprípustné podľa článku 169 ods. 2 rokovacieho poriadku, pretože tieto body neboli označené v odvolaní.

40

ECTA tvrdí, že tento dôvod nie je dôvodný, pretože právomoc Komisie ukladať pokuty bez ohľadu na to, či došlo k ukončeniu porušovania alebo nie, vyplýva z článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003. Okrem povinnosti preukázať úmysel alebo nedbalosť nie je daná právomoc podmienená nijakou podmienkou. V dôsledku toho Orange sa nesprávne odvoláva na článok 7 ods. 1 tohto nariadenia.

41

Na úvod čo sa týka toho, že Komisia spochybňuje relevantnosť prvého odvolacieho dôvodu, pretože smeruje iba proti bodu 77 napadnutého rozsudku, treba konštatovať, že v odvolaní proti napadnutému rozsudku sú výslovne uvedené iba jeho body 76 a 77, a že je pravda, že iba tento bod 77 sa zdá byť výslovne napadnutý.

42

Z argumentácie predloženej spoločnosťou Orange v tejto žalobe však jasne vyplýva, že táto spoločnosť spochybňuje výklad článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003, ako ho vykladá Všeobecný súd a podľa ktorého toto ustanovenie neukladá Komisii povinnosť uviesť v spornom rozhodnutí existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní predmetného porušenia, hoci sa už skončilo v momente, keď prijala toto rozhodnutie, pokiaľ právomoc Komisie uložiť pokutu nebola premlčaná. Je zjavné, že tento výklad vyplýva len z celkového znenia týchto bodov 76 a 77, a takže odvolanie sa zjavne týka týchto dvoch bodov.

43

Okrem toho, uvedené body predstavujú hlavné dôvody, na ktorých sa zakladajú zistenia uvedené Všeobecným súdom v bodoch 78 až 80 napadnutého rozsudku, keďže v bodoch 74 a 75 tohto rozsudku – čo sú jediné ďalšie body tohto rozsudku uvádzajúce odôvodnenie Všeobecného súdu súvisiace s prvým žalobným dôvodom, ktorý mu bol predložený – sa obmedzujú na pripomenutie znenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a výpisu z dôvodovej správy k návrhu nariadenia Rady o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 [ES] a o zmene a doplnení nariadenia (EHS) č. 1017/68, (EHS) č. 2988/74, (EHS) č. 4056/86 a (EHS) č. 3975/87 [KOM(2000) 582 v konečnom znení] („nariadenie o uplatňovaní článkov 81 a 82 [ES]“ [neoficiálny preklad] (Ú. v. ES C 365 E, 2000, s. 284, ďalej len „návrh, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1/2003“). Preto nebolo na účely prvého odvolacieho dôvodu relevantné výslovne odkazovať na tieto body 74 a 75, keďže správnosť citácií, ktoré sú tam uvedené, nie je sporná.

44

Za týchto okolností napadnutie bodov 76 a 77 napadnutého rozsudku sa nevyhnutne týka záverov uvedených v bodoch 78 až 80 daného rozsudku. Z toho vyplýva, že tento prvý odvolací dôvod nemožno hneď na úvod zamietnuť ako neúčinný z toho dôvodu, že sa týka iba bodu 77 tohto rozsudku.

45

Pokiaľ ide navyše o to, že Komisia spochybňuje prípustnosť argumentácie, ktorú uviedla Orange vo svojej replike, pretože táto spoločnosť až neskoro tvrdila, že prvý odvolací dôvod sa týka celého odôvodnenia Všeobecného súdu, ktorým bol zamietnutý prvý predložený žalobný dôvod, treba uviesť, ako bolo konštatované v bodoch 42 až 44 tohto rozsudku, že odvolanie s potrebnou presnosťou vymedzuje body odôvodnenia napadnutého rozsudku, ktoré sú napadnuté v rámci uvedeného prvého odvolacieho dôvodu. Táto námietka neprípustnosti je teda nedostatočná po skutkovej a právnej stráne a v dôsledku toho musí byť zamietnutá.

46

Pokiaľ ide o skutkovú stránku veci, treba pripomenúť, že článok 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vo svojej prvej vete stanovuje, že ak Komisia konajúc na základe sťažnosti alebo z vlastného podnetu konštatuje porušovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ, môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požadovať, aby skončili konštatované porušovanie. Toto isté ustanovenie navyše vo svojej poslednej vete stanovuje, že ak má Komisia na tom oprávnený záujem, môže tiež konštatovať porušenie potom, čo bolo spáchané.

47

Ako vyplýva z dôvodovej správy k návrhu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1/2003, ktorého relevantná časť bola citovaná Všeobecným súdom v bode 75 napadnutého rozsudku, posledná veta tohto článku 7 ods. 1 zodpovedá tej, ktorá bola uvedená v danom návrhu a do ktorej boli premietnuté poznatky získané z rozsudku z 2. marca 1983, GVL/Komisia (7/82, EU:C:1983:52).

48

V tomto rozsudku Súdny dvor rozhodol o rozsahu pôsobnosti ustanovení nariadenia Rady č. 17 zo 6. februára 1962, prvého nariadenia implementujúceho články [81 ES] a [82 ES] (Ú. v. ES 13, 1962, s. 204; Mim. vyd. 08/001, s. 3), najmä článku 3 tohto nariadenia, ktorý vo svojom odseku 1 – ktorého znenie bolo v zásade prevzaté do článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003 – iba stanovoval, že „ak Komisia zistí, že došlo k porušeniu článku [81 alebo 82 ES], môže rozhodnutím požadovať, aby podniky alebo združenia podnikov protiprávne konanie ukončili“. Ako vyplýva z bodu 18 daného rozsudku, žalobca vo veci, ktorá viedla k vydaniu tohto rozsudku, v ktorom Komisia neuložila pokutu, najmä tvrdil, že uvedený článok 3 nedával Komisii právomoc prijať rozhodnutie, ktoré sa týkalo len konštatovania porušenia spáchaného v minulosti.

49

V tejto súvislosti Súdny dvor uviedol, že ustanovenia nariadenia č. 17 sa majú vykladať v kontexte pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v zmluve o EHS, a že toto nariadenie malo za cieľ zaručiť dodržiavanie týchto pravidiel podnikmi a poveriť na tento účel Komisiu, aby donútila podniky skončiť konštatované porušenie, ako aj aby ukladala pokuty a penále v prípade porušenia. Súdny dvor rozhodol, že právomoc prijímať rozhodnutia na tento účel nevyhnutne zahŕňa právomoc konštatovať porušenie, o ktoré ide (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, EU:C:1983:52, body 18, 22 a 23).

50

Súdny dvor preto dospel k záveru, že vo veci, ktorú prejednával, nebola v skutočnosti relevantná otázka, či Komisia mala právomoc konštatovať vo forme rozhodnutia porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ale otázka, či Komisia mala v danej veci, keďže nebola uložená žiadna pokuta, legitímny záujem prijať rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, keď dotknutý podnik toto porušenie už skončil (rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, EU:C:1983:52, bod 24). Súdny dvor konštatoval, že v uvedenej veci Komisia dostatočne preukázala tento záujem v predmetnom rozhodnutí (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, EU:C:1983:52, body 25 až 28).

51

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa Všeobecný súd nedopustil nesprávneho posúdenia, keď v bode 76 napadnutého rozsudku – jednak zo znenia ustanovenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 a jednak z dôvodovej správy k návrhu, ktorý viedol k prijatiu nariadenia č. 1/2003 – vyvodil, že „je úlohou Komisie preukázať existenciu oprávneného záujmu na zistení porušenia, ak súčasne toto porušovanie sa skončilo a Komisia neukladá pokutu“.

52

V nadväznosti na to Všeobecný súd v bode 77 napadnutého rozsudku rozhodol, že záver, ktorý uviedol v tomto bode 76 je „v súlade s judikatúrou Všeobecného súdu…, ktorá v podstate uznáva existenciu súvislosti medzi na jednej strane povinnosťou Komisie preukázať oprávnený záujem na zistení porušenia a na druhej strane premlčaním jej práva uložiť pokutu“, pričom v tejto súvislosti uviedol, že „rozhodol, že premlčanie právomoci Komisie ukladať pokuty nemohlo ovplyvniť jej implicitnú právomoc konštatovať porušenie“, ale že „výkon tejto implicitnej právomoci prijať rozhodnutie, ktorým sa konštatuje porušenie, po uplynutí premlčacej doby je však podmienený tým, že Komisia preukáže existenciu oprávneného záujmu na takomto konštatovaní“, pričom v tejto súvislosti odkázal na dva z jej skorších rozsudkov.

53

Všeobecný súd na základe toho na jednej strane dospel v bode 78 napadnutého rozsudku k záveru, že „výklad článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 zastávaný [spoločnosťou Orange], podľa ktorého Komisia musí preukázať existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní porušenia spáchaného v minulosti napriek skutočnosti, že trestá toto porušenie pokutou, je nesprávny“, a v dôsledku toho zamietol prvé tvrdenie, ktoré mu bolo predložené, založené na porušení, zo strany Komisie, povinnosti odôvodnenia, ktorá jej vyplýva s ohľadom na takýto legitímny záujem.

54

Na druhej strane z toho v bode 79 napadnutého rozsudku vyvodil, že „v rozsahu, v akom je v predmetnej veci nepochybné, že právomoc Komisie ukladať pokuty nebola premlčaná a že Komisia rozhodla uložiť pokutu [spoločnosti Orange], [Orange] nesprávne vytýka Komisii nesprávne právne posúdenie v rozsahu, v akom nepreukázala v [spornom] rozhodnutí existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní porušenia spáchaného v minulosti“. Všeobecný súd v dôsledku toho zamietol aj druhé tvrdenie, ktoré mu bolo predložené v rámci prvého uplatneného žalobného dôvodu, ako aj v bode 80 tohto rozsudku, tento prvý žalobný dôvod v celom rozsahu, a takisto všetky žalobné návrhy spoločnosti Orange, ktorými sa domáhala zrušenia sporného rozhodnutia v celom rozsahu.

55

Orange svojím prvým odvolacím dôvodom v podstate tvrdí, že v bode 77 napadnutého rozsudku Všeobecný súd uviedol obmedzenie – ktoré je navyše nesprávne – konštatovania uvedeného v bode 76 tohto rozsudku, v tom zmysle, že z tohto bodu 77 malo údajne vyplývať, že iba v prípade, ak sú obe podmienky uvedené v tomto bode 76 kumulatívne splnené, musí Komisia preukázať existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní porušenia, hoci takýto výklad nemožno vyvodiť zo znenia článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003. Okrem toho úvahy uvedené Všeobecným súdom v bode 77 napadnutého rozsudku nie sú údajne dostatočné na odôvodnenie zamietnutia žalobného dôvodu, ktorým táto spoločnosť tvrdila, že z článku 7 ods. 1 nariadenia č. 1/2003 vyplýva, že ak Komisia prijme rozhodnutie konštatujúce existenciu porušenia spáchaného v minulosti, musí na tento účel preukázať existenciu oprávneného záujmu, bez ohľadu na otázku, či Komisia svojím rozhodnutím uloží pokutu alebo ju neuloží.

56

Táto kritika napadnutého rozsudku sa teda musí zamietnuť. Závermi, ku ktorým Všeobecný súd dospel v bode 77 daného rozsudku, neobmedzil totiž rozsah záveru, ku ktorému dospel v bode 76 daného rozsudku, keďže z tohto bodu 76 jasne vyplýva, že uplatniteľnosť článku 7 ods. 1 poslednej vety nariadenia č. 1/2003 predpokladá, že obe kumulatívne podmienky stanovené v uvedenom bode 76 sú splnené, ale len vysvetlil a objasnil, že tento záver je navyše v súlade s jeho vlastnou judikatúrou týkajúcou sa povinnosti Komisie preukázať existenciu oprávneného záujmu pri konštatovaní porušenia, pokiaľ premlčacia doba na uloženie pokuty už uplynula.

57

Tieto závery v rozsahu, v akom v podstate odkazujú na implicitnú právomoc Komisie konštatovať porušenie, ktorá vyplýva z jej výslovnej právomoci ukladať pokuty, sú navyše dostatočné na zamietnutie žalobného dôvodu predloženého Všeobecnému súdu. Podľa znenia článku 23 ods. 2 písm. a) nariadenia č. 1/2003 Komisia totiž môže rozhodnutím uložiť podnikom alebo združeniam podnikov pokuty, keď úmyselne alebo z nedbalosti porušujú článok 101 alebo 102 ZFEÚ. Ako však bolo pripomenuté v bode 49 tohto rozsudku, Súdny dvor už rozhodol, že právomoc Komisie ukladať pokuty v prípade porušenia a prijímať rozhodnutia na tento účel nevyhnutne zahŕňa právomoc konštatovať porušenie, o ktoré ide (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia,7/82, EU:C:1983:52, bod 23). Okrem toho Súdny dvor už rozhodol, že právomoc Komisie ukladať sankcie podľa článku 15 nariadenia č. 17, ktorý v podstate zodpovedá článku 23 nariadenia č. 1/2003, nijako neovplyvňuje skutočnosť, že správanie predstavujúce porušenie už skončilo (rozsudok z 15. júla 1970, ACF Chemiefarma/Komisia, C‑41/69, EU:C:1970:71, bod 175).

58

Z vyššie uvedeného vyplýva, že výkon právomoci Komisie uložiť pokutu jej priznáva implicitnú právomoc konštatovať porušenie bez toho, aby bola povinná preukázať legitímny záujem na tomto konštatovaní, a to aj vtedy, ak ide o porušenie, ktoré bolo spáchané v minulosti.

59

Možno tiež uviesť, že podľa článku 7 ods. 1 prvej vety nariadenia č. 1/2003, ak Komisia konštatuje porušovanie článkov 101 a 102 ZFEÚ, môže rozhodnutím od príslušných podnikov a združení podnikov požadovať, aby skončili konštatované porušovanie. Výkon zo strany Komisie právomoci nariadiť skončenie porušovania v súlade s týmto ustanovením, t. j. právomoc, ktorú navyše Komisia vykonala v článku 3 sporného rozhodnutia, pokiaľ k takémuto skončeniu ešte nedošlo a ktorú Orange nepopiera, teda nevyhnutne zahŕňa právomoc konštatovať toto porušenie, a teda ani neukladá Komisii povinnosť preukázať existenciu oprávneného záujmu na tento účel (pozri v tomto zmysle rozsudok z 2. marca 1983, GVL/Komisia, 7/82, EU:C:1983:52, body 22 až 24).

60

Vzhľadom na to, že v prejednávanej veci Komisia uložila pokutu spoločnosti Orange, lebo sa dopustila porušenia článku 102 ZFEÚ, že je nesporné, že táto právomoc nebola premlčaná a že Komisia svojím rozhodnutím v článku 3 sporného rozhodnutia požadovala skončenie porušenia, ak k tomuto skončeniu ešte nedošlo, Komisia bola oprávnená, ako Všeobecný súd v podstate rozhodol v bodoch 79 a 80 napadnutého rozsudku, tak podľa článku 7 ods. 1, ako aj podľa článku 23 ods. 2 nariadenia č. 1/2003 – pričom tieto dve ustanovenia boli uvedené v spornom rozhodnutí – konštatovať predmetné porušenie bez toho, aby musela odôvodniť osobitným spôsobom v spornom rozhodnutí existenciu oprávneného záujmu na konštatovaní tohto porušenia.

61

Argumentácia spoločnosti Orange uvedená v bodoch 34 až 36 tohto rozsudku nemôže preto uspieť.

62

Napokon v rozsahu, v akom Orange svojou argumentáciou uvedenou v bode 37 tohto rozsudku tvrdí, že vzhľadom na dôsledky, ktoré budú spojené s rozhodnutím Komisie, ktorým sa konštatuje porušenie článku 101 alebo 102 ZFEÚ, by sa za každých okolností vyžadovalo, aby táto inštitúcia odôvodnila v takom rozhodnutí existenciu oprávneného záujmu na tomto konštatovaní, treba poukázať na to, že takéto všeobecné tvrdenia nemôžu stačiť na preukázanie nesprávnosti posúdení vykonaných Všeobecným súdom v bodoch 76 až 80 napadnutého rozsudku.

63

So zreteľom na všetky predchádzajúce úvahy musí byť prvý odvolací dôvod v celom rozsahu zamietnutý.

64

Orange tvrdí, že Všeobecný súd skreslil sporné rozhodnutie tým, že dospel k záveru, že pri posúdení závažnosti porušenia na účely výpočtu základnej sumy pokuty Komisia nezohľadnila skutočné ani pravdepodobné účinky porušenia, a že v dôsledku toho odmietol preskúmať argumentáciu tejto spoločnosti, podľa ktorej Komisia neuviedla konkrétne, presvedčivé a dostatočné dôkazy takýchto skutočných a/alebo pravdepodobných účinkov.

65

Prvé pochybenie Všeobecného súdu teda údajne spočíva v tomto skreslení. Na jednej strane z poslednej vety odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia jasne vyplýva, že Komisia sa opierala o skutočné účinky porušenia pri výpočte výšky pokuty, čo aj ona sama pred Všeobecným súdom potvrdila, keď uznala, že znenie tohto odôvodnenia v rozsahu, v akom sa týkalo skutočných účinkov porušenia, bolo „vecnou chybou“. V bode 169 napadnutého rozsudku Všeobecný súd konštatoval, že uvedené odôvodnenie sa nemôže vykladať ako všeobecný a abstraktný odkaz na povahu porušenia, bez ohľadu na jasný význam výrazov použitých v tomto odôvodnení, ktoré sa konkrétnym spôsobom týkalo účinkov na hospodársku súťaž, ktoré z dôvodu konkrétneho správania sa spoločnosti Orange vznikli na trhu, čo potvrdzuje aj použitie slovesa v minulom čase. V bode 182 napadnutého rozsudku Všeobecný súd tiež odkázal na udalosti, ku ktorým skutočne došlo, pričom poukázal najmä na dané odôvodnenie 902.

66

Na druhej strane a v každom prípade Všeobecný súd údajne skreslil sporné rozhodnutie, keď rozhodol, že Komisia nezohľadnila pravdepodobné účinky porušenia. V odôvodnení 902 sporného rozhodnutia Komisia pri výpočte výšky pokuty prinajmenšom vzala do úvahy tieto pravdepodobné účinky pri výpočte pokuty, čo navyše uznala aj vo svojich vyjadreniach pred Všeobecným súdom. Tento sa napriek tomu nesprávne domnieval, že zohľadnenie povahy porušenia neznamená zohľadnenie jeho pravdepodobných účinkov. Pravdepodobné účinky správania však sú, tak ako skutočné účinky, kľúčovými ukazovateľmi povahy porušenia, a teda jeho závažnosti, ktorá nemôže byť posudzovaná abstraktne. Preto bol Všeobecný súd povinný overiť, či bolo zistenie týchto pravdepodobných účinkov odôvodnené.

67

Keďže Všeobecný súd nepreskúmal sporné rozhodnutie správne, jeho posúdenie primeranosti pokuty tým bolo skreslené. Pokutu totiž nemožno považovať za primeranú, ak prvky rozhodujúce pre jej výšku opísané v spornom rozhodnutí nie sú správne preskúmané.

68

Druhé pochybenie Všeobecného súdu údajne spočíva v nesprávnom právnom posúdení a porušení zásady účinnej súdnej ochrany tým, že opomenul posúdiť, či účinky porušenia zohľadnené na účely výpočtu pokuty boli Komisiou správne stanovené. Podľa spoločnosti Orange keďže Komisia na jednej strane vychádzala – na rozdiel od toho, k čomu dospel Všeobecný súd, keď skreslil sporné rozhodnutie – pri stanovení pokuty zo skutočných účinkov porušenia, Všeobecný súd mal preskúmať, či sporné rozhodnutie obsahovalo konkrétne, presvedčivé a dostatočné nepriame dôkazy týchto účinkov porušenia namiesto toho, aby v bodoch 171 až 173 napadnutého rozsudku zamietol argumentáciu, ktorú táto spoločnosť predložila v tejto súvislosti ako v podstate neúčinnú.

69

Na druhej strane Všeobecný súd v každom prípade nesprávne upustil od súdneho preskúmania, ktoré mu prináležalo vykonať, čo sa týka pravdepodobných účinkov porušenia zohľadnených pri výpočte pokuty. Orange v tejto súvislosti údajne predložila Všeobecnému súdu dôkazy, ktoré preukazovali, že prístup Komisie, pokiaľ ide o existenciu príčinnej súvislosti medzi jej konaním a pravdepodobnými udávanými účinkami na trhoch, bol nesprávny. Tieto dôkazy týkajúce sa po prvé miery penetrácie širokopásmových služieb v Poľsku, po druhé použitia nesprávnych predpokladov a metodík Komisiou, po tretie vplyvu používania mobilných telefónov na penetráciu širokopásmových služieb v Poľsku, po štvrté oneskoreného predloženia referenčnej ponuky poľským NRO a po piate rýchlosti rozvoja širokopásmových služieb, neboli teda Všeobecným súdom zohľadnené.

70

Orange navyše tvrdí, že z rozsudku zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P, EU:C:2017:632), vyplýva, že ak Komisia v rámci rozhodnutia konštatujúceho existenciu zneužitia dominantného postavenia vykoná posúdenie vytesňovacej schopnosti predmetného správania alebo jeho spôsobilosť narúšať hospodársku súťaž a poškodzovať spotrebiteľov, je Všeobecný súd povinný preskúmať všetky tvrdenia a dôkazy žalobkyne, ktorých cieľom je spochybniť dôvodnosť tohto posúdenia. Tieto vedomosti týkajúce sa posúdenia spôsobilosti daného konania obmedziť hospodársku súťaž by sa mali analogicky použiť na posúdenie povahy a závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty, ak povaha a závažnosť porušenia závisí vo veľkej miere od vytesňovacej schopnosti posudzovaného konania.

71

Komisia tvrdí, že druhý odvolací dôvod sa musí zamietnuť v celom rozsahu. Podľa nej je neprípustný, pretože sa Orange domáha, aby Súdny dvor vykonal nové posúdenie skutkových okolností, a navyše nezodpovedá kritériám stanoveným v judikatúre týkajúcej sa skreslenia skutkových okolností a v každom prípade je nedôvodný, a napokon aj neúčinný. Rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P, EU:C:2017:632), je údajne nerelevantný pre prejednávanú vec.

72

PIIT tvrdí, podobne ako Orange, že zo sporného rozhodnutia vyplýva, že Komisia vychádzala zo skutočných účinkov správania tohto podniku a že táto inštitúcia prinajmenšom skutočne vykonala analýzu týchto očakávaných účinkov porušenia. Okrem toho závery týkajúce sa účinkov uvedené v spornom rozhodnutí, predovšetkým pokiaľ ide o existenciu podstatných účinkov uzavretia trhu a značnú ujmu pre poľských spotrebiteľov služieb širokopásmového pripojenia, čo sa týka konkurenčného tlaku poskytovateľov širokopásmových služieb a v súvislosti s analýzou trhu so širokopásmovým pripojením, sú nesprávne alebo postihnuté protirečeniami, ako to vyplýva z dôkazov predložených pred Všeobecným súdom. Tieto pochybenia ovplyvnili posúdenie závažnosti porušenia vykonaného Komisiou.

73

ECTA rovnako ako Komisia tvrdí, že keď Všeobecný súd dospel k záveru o nezohľadnení skutočných alebo pravdepodobných účinkov porušenia na účely stanovenia základnej sumy pokuty uloženej spoločnosti Orange, neskreslil sporné rozhodnutie. Preto je podľa nej nepotrebné sa zaoberať otázkou, či Všeobecný súd nesprávne rozhodol, keď neposúdil, či sporné rozhodnutie obsahovalo konkrétne, presvedčivé a dostatočné dôkazy o existencii takýchto účinkov. Rozsudok zo 6. septembra 2017, Intel/Komisia (C‑413/14 P, EU:C:2017:632), údajne neobsahoval nerelevantné skutočnosti, ktoré by boli relevantné na preskúmanie druhého odvolacieho dôvodu.

74

Treba uviesť, že prvou časťou tohto druhého odvolacieho dôvodu sa Orange snaží preukázať predpoklad, na ktorom je založená druhá časť tohto odvolacieho dôvodu, t. j. predpoklad, podľa ktorého na základe skreslenia poslednej vety odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia sa Všeobecný súd v bode 169 napadnutého rozsudku mohol domnievať, že Komisia nezohľadnila vo svojom posúdení dotknutej závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty ani skutočné účinky, ani pravdepodobné účinky tejto pokuty.

75

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora skreslenie musí zjavne vyplývať z dokumentov v spise bez toho, aby bolo potrebné vykonať nové posúdenie skutkových okolností a dôkazov (rozsudky zo 6. apríla 2006, General Motors/Komisia, C‑551/03 P, EU:C:2006:229, bod 54, a z 19. apríla 2012, Tomra Systems a i./Komisia, C‑549/10 P, EU:C:2012:221, bod 27).

76

V tomto prípade Všeobecný súd uviedol v bode 169 napadnutého rozsudku, že „odôvodnenie poskytnuté Komisiou v odôvodneniach 899 až 906 [sporného] rozhodnutia nenecháva priestor pre nijakú pochybnosť, pokiaľ ide o prvky, na ktorých Komisia založila svoje posúdenie závažnosti porušenia, a ktorými sú: povaha porušenia, jeho zemepisný rozsah, dotknuté trhové podiely ovládané [spoločnosťou Orange] a zavedenie porušenia touto spoločnosťou“, že „na rozdiel od toho, čo tvrdí [Orange] a PIIT, Komisia netvrdila v odôvodnení 902 [sporného] rozhodnutia a z tohto odôvodnenia, vnímaného vo svetle celého odôvodnenia týkajúceho sa závažnosti porušenia, nemožno nijako vyvodiť, že zohľadnila skutočné účinky porušenia na trh a na spotrebiteľov určením v závislosti od tohto porušenia podielu hodnoty predajov, ktorý mal byť prijatý na účely určenia výšky pokuty“ a že „konkrétnejšie, veta namietaná [spoločnosťou Orange] môže byť vykladaná iba ako všeobecne a abstraktne odkazujúca na povahu porušenia a na skutočnosť, že toto porušenie v rozsahu, v akom bolo vedomé a malo za cieľ odstrániť hospodársku súťaž na maloobchodnom trhu alebo oddialiť vývoj trhu, bolo spôsobilé negatívne zasiahnuť hospodársku súťaž a spotrebiteľov“.

77

V tejto súvislosti Všeobecný súd navyše uviedol v bode 170 napadnutého rozsudku, že na rozdiel od konštatovaní uvedených v prvej a druhej vete tohto odôvodnenia 902, jeho posledná veta „neobsahuje nijaký odkaz na [časť] [sporného] rozhodnutia, v ktorom Komisia predložila svoje pripomienky, pokiaľ ide o pravdepodobné účinky porušenia“. Z toho v bode 171 daného rozsudku vyvodil, že „Komisia nezohľadnila pri posúdení závažnosti porušenia skutočné účinky porušenia spáchaného [spoločnosťou Orange] na dotknutých trhoch ani pravdepodobné účinky tohto porušenia“.

78

Všeobecný súd podporil toto chápanie sporného rozhodnutia konštatovaniami, ktoré uviedol v bodoch 166 až 168 napadnutého rozsudku a ktoré sa týkali obsahu iných relevantných odôvodnení tohto rozhodnutia. V bode 166 napadnutého rozsudku Všeobecný súd najprv uviedol, že „posúdenie závažnosti porušenia vykonané Komisiou v odôvodneniach… 899 až 908 [sporného] rozhodnutia je rozdelené na štyri časti, pričom prvé tri sa týkajú povahy porušenia, podielov na trhu a zemepisného rozsahu porušenia, a štvrtá je zhrnutím“, a že v tomto zhrnutí v odôvodnení 906 daného rozhodnutia „Komisia uviedla, že určením podielu hodnoty predajov, ktorý sa mal prijať na účely určenia základnej sumy pokuty, zohľadnila najmä povahu porušenia, jeho zemepisný rozsah, podiely na trhu ako aj skutočnosť, že toto porušenie sa uskutočnilo“.

79

V bode 167 napadnutého rozsudku Všeobecný súd ďalej uviedol, že „úsek spochybňovaný [spoločnosťou Orange] sa nachádza v odôvodnení 902 [sporného] rozhodnutia, ktoré je v časti venovanej posúdeniu povahy porušenia“, že v tejto časti uvedeného rozhodnutia „Komisia… uviedla, že zneužitie dominantného postavenia vo forme odmietnutia poskytovať služby vytýkané [Orange] bolo niekoľkokrát odsúdené… samotnou [Komisiou], ako aj súdmi Únie“, pričom v tejto súvislosti odkazuje na odôvodnenie 899 tohto rozhodnutia, že „[Komisia] uviedla, že trhy dotknutých produktov mali veľký hospodársky význam a že zohrávali kľúčovú úlohu pri výstavbe informačnej spoločnosti, keďže širokopásmové spojenia boli faktorom, ktorý podmieňuje poskytovanie rôznych digitálnych služieb konečným používateľom“, pričom v tejto súvislosti odkázala na odôvodnenie 900 uvedeného rozhodnutia, a že „Komisia takisto zohľadnila skutočnosť, že [Orange] bola jediným vlastníkom vnútroštátnej siete telekomunikácií a že z tohto dôvodu [alternatívni operátori], ktorí chc[eli] poskytovať služby na základe technológie DSL, na nej boli úplne závislí“, pričom v tejto súvislosti odkázala na odôvodnenie 901 toho istého rozhodnutia.

80

V bode 168 napadnutého rozsudku Všeobecný súd napokon uviedol, že „v odôvodnení 902 [sporného rozhodnutia] Komisia nakoniec uviedla [, že] ‚rovnako ako je to opísané v bode VIII.1, správanie [Orange] patrí medzi zneužívajúce správania, ktorých cieľom je odstrániť hospodársku súťaž na maloobchodnom trhu alebo prinajmenšom oddialiť príchod nových účastníkov alebo vývoj trhu‘, že ‚navyše ako sa uviedlo v odôvodnení 892 [sporného rozhodnutia], [Orange] si bola vedomá skutočnosti, že jej správanie bolo nezákonné‘ a že ‚to má negatívny vplyv na hospodársku súťaž a spotrebiteľov, ktorí znášajú zvýšenie cien, zníženie výberu a počtu inovujúcich produktov‘“.

81

Na základe znenia odôvodnení sporného rozhodnutia v ich vzájomnej súvislosti týkajúcich sa povahy porušenia dospel Všeobecný súd v bode 169 napadnutého rozsudku k záveru –, ktorý bol spochybnený spoločnosťou Orange v rámci prvej časti druhého odvolacieho dôvodu, pretože skresľoval sporné rozhodnutie –, podľa ktorého posledná veta odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia „[nemôže] byť vykladaná iba ako všeobecne a abstraktne odkazujúca na povahu porušenia a na skutočnosť, že toto porušenie v rozsahu, v akom bolo vedomé a malo za cieľ odstrániť hospodársku súťaž na maloobchodnom trhu alebo oddialiť vývoj trhu, bolo spôsobilé negatívne zasiahnuť hospodársku súťaž a spotrebiteľov“, a v nadväznosti na to dospel k svojmu rozhodnutiu uvedenému v bode 171 daného rozsudku, podľa ktorého nešlo ani o odkaz na skutočné účinky porušenia na dotknutých trhoch, ani o odkaz na jeho pravdepodobné účinky.

82

Po prvé citácia odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia, ktorú vykonal Všeobecný súd v bode 168 napadnutého rozsudku, je správna. Po druhé Orange netvrdí, že by Všeobecný súd skreslil odôvodnenia 899 až 901 alebo odôvodnenie 906 tohto rozhodnutia. Po tretie skutočnosti uvedené v týchto odôvodneniach môžu nepochybne odôvodniť výklad tejto poslednej vety vykonaný v uvedenom bode 169, a to o to viac, že je okrem toho nesporné, ako vyplýva predovšetkým z bodov 124 až 136 a 146 napadnutého rozsudku, že predmetné porušenie bolo vykonané spoločnosťou Orange, že podľa bodu 22 usmernení z roku 2006 vykonanie tohto porušenia bolo, podobne ako jeho povaha, podiel na trhu každého z dotknutých účastníkov a geografický rozsah tohto trhu, relevantným faktorom pri posúdení závažnosti a že ako Všeobecný súd uviedol v bode 166 napadnutého rozsudku, Komisia v odôvodnení 906 sporného rozhodnutia presne uviedla, že v prejednávanej veci zohľadnila na účely posúdenia závažnosti dotknutého porušenia skutočnosť, že toto porušenie bolo vykonané, čo Orange ani nepopiera.

83

Za týchto okolností bez toho, aby Všeobecný súd skreslil sporné rozhodnutie, na základe znenia všetkých relevantných odôvodnení tohto rozhodnutia, mohol v podstate v bode 169 napadnutého rozsudku dospieť k záveru, že posledná veta odôvodnenia 902 tohto rozhodnutia bola len všeobecným odkazom na povahu porušenia, ktorého sa dopustila v prejednávanej veci Orange, ktoré spočívalo v správaní, ktorého nekalá povaha bola už riadne preukázaná a bolo úmyselne vykonané touto spoločnosťou s úplným vedomím si jeho protiprávnej povahy.

84

Orange v tejto súvislosti nemôže vyvodiť nijaké užitočné tvrdenie zo skutočnosti, že druhá časť tejto vety bola napísaná v minulom čase, čo dokazuje, že Komisia odkazovala na účinky, ktoré skutočne nastali. V tejto súvislosti stačí uviesť, že iba poľská jazyková verzia sporného rozhodnutia je autentická a že v tejto verzii je použitý prítomný čas.

85

Užitočné tvrdenie nemožno založiť na tej skutočnosti, že Komisia údajne vo svojich vyjadreniach pred Všeobecným súdom uznala, že táto veta odkazovala na pravdepodobné alebo skutočné účinky porušenia, pričom však uviedla, že išlo len o chybu v písaní. Aj za predpokladu, že by tieto vyjadrenia mali taký význam, aký im priznáva Orange, stačí totiž pripomenúť, že jednak zo samotného znenia článku 263 ZFEÚ vyplýva, že kontrola zákonnosti stanovená v tomto ustanovení sa nemôže vzťahovať na obsah vyjadrení predložených žalovaným pred súdom Únie, ktorý je poverený vykonať túto kontrolu, a jednak, že odvolanie sa vzťahuje iba na napadnutý rozsudok (rozsudok z 2. októbra 2003, Ensidesa/Komisia, C‑198/99 P, EU:C:2003:530, bod 32 a citovaná judikatúra).

86

Bod 182 napadnutého rozsudku nemožno navyše uvádzať na podporu tvrdení, ktoré zastáva Orange. V tomto bode totiž Všeobecný súd uviedol, že „z odôvodnení 899 až 902, 904 a 905 [sporného] rozhodnutia vyplýva, že Komisia zohľadnila tieto okolnosti pri posudzovaní závažnosti porušenia“, pričom tieto „okolnosti“ boli identifikované v bodoch 178 až 181 napadnutého rozsudku ako spočívajúce, v uvedenom poradí odôvodnení, v skutočnosti, že „[Orange] mala dominantné postavenie, ktoré má svoj pôvod v bývalom zákonnom monopole, tak na veľkoobchodnom trhu širokopásmového prístupu LLU a BSA, kde bola jediným poskytovateľom, ako aj na maloobchodnom trhu“, skutočnosti, že „porušenie spáchané [spoločnosťou Orange], ktorého existencia nie je ako taká spochybnená, spočívalo v mnohých, zjavných, pretrvávajúcich a úmyselných porušovaniach právneho rámca“, skutočnosti, že „[bolo] nepochybné, že [Orange] mala vedomosť o nezákonnosti svojho správania, tak z hľadiska právneho rámca,… ako aj z hľadiska práva hospodárskej súťaže, kde tieto praktiky mali zabrániť alebo oddialiť príchod nových účastníkov na dotknuté trhy produktov“, a skutočnosti, že „trhy produktov dotknuté zneužívajúcimi praktikami [spoločnosti Orange], ktoré… sa rozprestierajú na celom území jedného z najväčších štátov Únie, sú významné trhy tak z pohľadu hospodárskeho, ako aj zo sociálneho v rozsahu, v akom prístup k širokopásmovému internetu predstavuje kľúčový prvok vývoja informačnej spoločnosti“.

87

Okrem toho Všeobecný súd v tom istom bode 182 pripomenul obsah odôvodnení 899 až 902 sporného rozhodnutia, ako bol uvedený v bodoch 167 a 168 daného rozsudku, v podstate v rovnakom znení ako v uvedených bodoch, ako aj obsah odôvodnení 904 a 905 sporného rozhodnutia týkajúcich sa dominantného postavenia spoločnosti Orange a rozsahu dotknutého geografického trhu, pričom proti týmto dvom konštatovaniam nepodala Orange v rámci tohto odvolania nijakú výhradu.

88

Na rozdiel od toho, čo na základe nesprávneho výkladu bodu 182 napadnutého rozsudku tvrdí Orange, z tohto bodu nijako nevyplýva, že by Všeobecný súd v ňom priznal poslednej vete odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia odlišný význam, ako ten význam, ktorý priznal už v bode 169 daného rozsudku.

89

Z uvedených skutočností vyplýva, že Všeobecný súd nemusel vychádzať zo skreslenia sporného rozhodnutia, keď v bode 171 napadnutého rozsudku dospel k záveru, že Komisia pri posúdení závažnosti porušenia na účely výpočtu pokuty nezohľadnila skutočné účinky porušenia spáchaného spoločnosťou Orange na dotknutých trhoch ani pravdepodobné účinky tohto rozhodnutia. Všeobecný súd teda správne na jednej strane v tom istom bode rozhodol, že keďže Komisia nezohľadnila skutočné účinky porušenia pri posúdení jeho závažnosti, nemusela ich preukázať, a v nadväznosti na to v bode 172 zamietol ako nedôvodnú argumentáciu spoločnosti Orange založenú na nedostatku odôvodnenia sporného rozhodnutia, pokiaľ išlo o preukázanie skutočných účinkov porušenia. Na druhej strane Všeobecný súd tiež správne v bodoch 173 a 174 napadnutého rozsudku zamietol ako neúčinné tvrdenia spoločnosti Orange a PIIT, ktoré mali preukázať pochybenia, ktorých sa údajne dopustila Komisia pri posúdení pravdepodobných účinkov porušenia, keďže Komisia pri posudzovaní jeho závažnosti nezohľadnila ani tieto pravdepodobné účinky.

90

Prvá časť druhého odvolacieho dôvodu, ktorá sa usiluje preukázať, že Všeobecný súd skreslil poslednú vetu odôvodnenia 902 sporného rozhodnutia, preto musí byť v celom rozsahu zamietnutá ako nedôvodná.

91

Pokiaľ ide o druhú časť tohto odvolacieho dôvodu, je nutné konštatovať, že úplne spočíva na predpoklade, že údajné skreslenie v rámci prvej časti tohto odvolacieho dôvodu je preukázané. Ako sa už konštatovalo v bodoch 76 až 90 tohto rozsudku, nie je to tak v tomto prípade. Keďže táto druhá časť sa zakladá na nesprávnom predpoklade, musí byť tiež zamietnutá v celom rozsahu ako nedôvodná, rovnako ako aj argumentácia PIIT uvedená v bode 72 tohto rozsudku, aj keby bola prípustná.

92

Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy sa musí druhý odvolací dôvod zamietnuť ako celok.

93

Spoločnosť Orange tvrdí, že Všeobecný súd tým, že zamietol jej argumentáciu, podľa ktorej Komisia mala za poľahčujúcu okolnosť označiť investície, ktoré spoločnosť Orange vynaložila v nadväznosti na uzavretie zmluvy s UKE s cieľom zlepšiť sieť služieb širokopásmového prístupu v Poľsku (ďalej len „predmetné investície“, skreslil dôkazy a dopustil sa viacerých nesprávnych právnych posúdení a/alebo zjavne nesprávneho posúdenia, pričom obe mali viesť k zníženiu výšky uloženej pokuty.

94

Po prvé Všeobecný súd v bode 195 napadnutého rozsudku uznal, že prvky, ktoré nemali vplyv na povahu porušenia, mohli byť považované za poľahčujúce okolnosti a v bode 208 tohto rozsudku uznal, že na účely určenia, či niektoré okolnosti mohli byť považované za poľahčujúce okolnosti v zmysle bodu 29 usmernení z roku 2006, nebolo nevyhnutné zistiť, či tieto okolnosti zmenili povahu porušenia. Zamietol teda odôvodnenie, ktoré Komisia uviedla v odôvodnení 915 sporného rozhodnutia. V bodoch 192 až 209 uvedeného rozsudku sa odchýlil od odôvodnenia sporného rozhodnutia, keď sa rozhodol nepovažovať tieto investície za poľahčujúcu okolnosť a na tomto mieste nahradil posúdenie Komisie svojím vlastným posúdením, hoci uviedol, že sa obmedzí na preskúmanie zákonnosti sporného rozhodnutia a nemá v úmysle vykonať svoju neobmedzenú súdnu právomoc. Tým porušil pravidlo, podľa ktorého súd Únie v rámci preskúmania zákonnosti upraveného v článku 263 ZFEÚ nemôže odôvodnenie autora napadnutého aktu nahradiť svojím vlastným odôvodnením.

95

Po druhé Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a/alebo zjavne nesprávneho posúdenia tým, že rozhodol, že predmetné investície nemohli byť označené za nápravné opatrenia. Na jednej strane, odchylne od toho, čo bolo v bodoch 199 až 201 napadnutého rozsudku rozhodnuté, z rozsudku z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia (T‑13/03, EU:T:2009:131), ako aj z rozhodnutí vnútroštátnych orgánov hospodárskej súťaže možno vyvodiť, že pojem náprava môže zahŕňať priaznivé účinky, ktoré sú skôr naturálnej než finančnej povahy, aj keď sú nepriame. Článok 18 ods. 3 smernice 2014/104 to potvrdzuje a podporuje zohľadnenie takýchto opatrení aj pri výpočte pokút. Na druhej strane bolo v prejednávanej veci nemožné priame nápravy kvantifikovať a presne a účinne ich priradiť. Ak by teda spoločnosť Orange predmetné investície, ktorých význam a priaznivé účinky uznali UKE a alternatívni operátori, jednostranne nevynaložila, len málo osôb by získalo nápravu. V tejto súvislosti Všeobecný súd v bodoch 204 až 206 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že priaznivé účinky, ktorú sú tam uvedené, vyplynuli z dohody s UKE a nie z uvedených investícií.

96

Po tretie Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia a skreslil skutočnosti uvedené v spise, keď v bode 202 napadnutého rozsudku rozhodol, že predmetné investície boli podporené zámerom spoločnosti Orange zabrániť funkčnému rozdeleniu, ktorý mal UKE v úmysle. V písomných podaniach ani v spornom rozhodnutí nie je uvedené žiadne tvrdenie týkajúce sa dôvodov, ktoré viedli Orange k uzatvoreniu dohody s UKE, a Všeobecný súd nebol oprávnený v rámci preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia nahradiť odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením, pretože inak sa dopustil protiprávneho nahradenia dôvodov a porušenia rovnosti a práva na obhajobu. Navyše tieto investície boli dobrovoľné, čo Komisia sama v bode 140 sporného rozhodnutia uznala a ako to vyplývalo z dôkazov predložených Všeobecnému súdu.

97

Po štvrté Všeobecný súd v bode 203 napadnutého rozsudku nesprávne konštatoval, že predmetné investície boli iba „normálnym prvkom podnikateľského života“. Toto tvrdenie protirečí konštatovaniu uvedenému v bode 202 daného rozsudku, pretože tie isté investície nemôžu byť výsledkom hrozby regulačného zásahu a zároveň prvkom normálneho podnikateľského života. Podľa názoru spoločnosti Orange bod 204 daného rozsudku tiež skresľuje dôkazy tým, že keďže dáva dôraz na udalosti, ktoré nastali počas obdobia porušovania, akoby nasvedčoval tomu, že keďže regulačné opatrenia neviedli k požadovaným výsledkom, žiadny priaznivý účinok nevyplýval z neskorších investícií. V každom prípade tieto investície neboli vynaložené s úmyslom dosiahnuť zisk, určite nie ekonomicky udržateľný, ale s cieľom nahradiť škodu obetiam protiprávneho správania.

98

Okrem toho poľahčujúce okolnosti nepredstavujú uzatvorenú kategóriu. Neexistencia súdneho precedensu navyše nepredstavuje prekážku uznania existencie takej okolnosti. V prejednávanej veci výnimočné okolnosti by odôvodňovali to, že predmetné investície boli uznané ako poľahčujúca okolnosť, najmä vzhľadom na moment, v ktorý boli vykonané, a ich rozsah.

99

Tretí odvolací dôvod nepredstavuje žiadosť o preskúmanie žalobného dôvodu predloženého v prvostupňovom konaní, ale spochybňuje analýzu Všeobecného súdu, ktorý údajne umožnil odôvodniť odmietnutie Komisie ex post tým, že odôvodnenie sporného rozhodnutia bolo nahradené novými dôvodmi, ktoré neboli uvedené v tomto rozhodnutí a ktoré boli navyše nesprávne.

100

Komisia tvrdí, že tento odvolací dôvod je neúčinný, keďže napadnuté odôvodnenie Všeobecného súdu v napadnutom rozsudku bolo uvedené len na doplnenie ako odpoveď na argumentáciu, ktorá mu bola predložená. Všetky prvky preskúmané Všeobecným súdom, ako aj všetky dôvody, prečo predmetné investície nemali byť označené za poľahčujúce okolnosti, vyplynuli z podaní, ktoré mu boli predložené, a zo sporného rozhodnutia. Navyše Všeobecný súd tým, že sa rozhodol pokuty nezmeniť, vykonal svoju neobmedzenú právomoc, ako ho na to Orange vyzvala.

101

V každom prípade je podľa nej uvedený odvolací dôvod neprípustný, pretože Orange vyzvala Súdny dvor, aby vykonal opätovné preskúmanie skutkových okolností, pričom Orange nepreukázala, že podľa uplatniteľného právneho rámca bol Všeobecný súd povinný zohľadniť predmetné investície ako nápravné opatrenie.

102

PIIT tvrdí, podobne ako spoločnosť Orange, že predmetné investície sú svojou povahou nápravné, čo vyplýva zo skutkových okolností uvedených v pripomienkach, ktoré PIIT predložila Všeobecnému súdu. Všeobecný súd sa preto dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že ich nezohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť. Okrem toho nesprávne posúdil dôkazy, ktoré predložila PIIT, a skreslil ich obsah, najmä keď v bode 204 napadnutého rozsudku rozhodol, že hlavné tvrdenia, ktoré predložila PIIT vo svojom vyjadrení k žalobe, boli spochybnené dokumentmi, ktoré tvorili prílohy tohto vyjadrenia. V bode 206 napadnutého rozsudku tiež nesprávne rozhodol, že účinky priaznivé pre alternatívnych operátorov a konečných užívateľov sa mali pripisovať výlučne dohode s UKE a nie daným investíciám.

103

ECTA rovnako ako Komisia tvrdí, že tretí odvolací dôvod musí byť zamietnutý. Dodáva, že Všeobecný súd sa v nijakom prípade nedopustil nahradenia odôvodnenia.

104

V prvom rade v rozsahu, v akom Orange týmto tretím odvolacím dôvodom tvrdí, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia tým, že nahradil svojím vlastným odôvodnením odôvodnenie Komisie uvedené v spornom rozhodnutí s cieľom odmietnuť kvalifikáciu predmetných investícií ako poľahčujúcu okolnosť v zmysle bodu 29 usmernení z roku 2006, a dopustil sa tak porušenia hraníc svojho preskúmania zákonnosti, treba pripomenúť, že systém súdneho preskúmania rozhodnutí Komisie týkajúcich sa postupov podľa článkov 101 a 102 ZFEÚ pozostáva z preskúmavania zákonnosti aktov inštitúcií, ktoré stanovuje článok 263 ZFEÚ, a ktoré môže byť doplnené na základe článku 261 ZFEÚ a na návrh žalobcu tak, že Všeobecný súd uplatní svoju neobmedzenú súdnu právomoc, pokiaľ ide o sankcie uložené v tejto oblasti Komisiou (rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, bod 71, ako aj citovaná judikatúra).

105

Rozsah preskúmania zákonnosti stanovený v článku 263 ZFEÚ sa vzťahuje na všetky časti rozhodnutia Komisie týkajúce sa konaní o uplatnení článkov 101 a 102 ZFEÚ, ktorých hĺbkové právne aj vecné preskúmanie vykonáva Všeobecný súd s ohľadom na dôvody predložené žalobcom a s ohľadom na všetky skutočnosti, ktoré tento žalobca predloží. V rámci tohto preskúmania súdy Únie však v nijakom prípade nemôžu nahradiť odôvodnenie autora dotknutého aktu svojím vlastným odôvodnením (pozri v tomto zmysle rozsudky z 10. apríla 2014, Areva a i./Komisia, C‑247/11 P a C‑253/11 P, EU:C:2014:257, bod 56, ako aj z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 72 a 73, ako aj citovanú judikatúru).

106

Pokiaľ súd Únie vykonáva neobmedzenú súdnu právomoc stanovenú v článku 261 ZFEÚ a článku 31 nariadenia č. 1/2003, je preto oprávnený, aby nad rámec samotného preskúmania zákonnosti sankcie nahradil posúdenie Komisiou, teda autora aktu, v ktorom bola táto suma pôvodne stanovená, svojím posúdením na účely stanovenia výšky uvedenej sankcie. V dôsledku toho súd Únie môže v rámci vykonania tejto právomoci zmeniť napadnutý akt, a to aj bez toho, aby ho zrušil, s prihliadnutím na všetky skutkové okolnosti s cieľom zrušiť, znížiť alebo zvýšiť uloženú pokutu (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. októbra 2002, Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, C‑238/99 P, C‑244/99 P, C‑245/99 P, C‑247/99 P, C‑250/99 P až C‑252/99 P a C‑254/99 P, EU:C:2002:582, bod 692; z 8. februára 2007, Groupe Danone/Komisia, C‑3/06 P, EU:C:2007:88, bod 61, ako aj z 3. septembra 2009, Prym a Prym Consumer/Komisia, C‑534/07 P, EU:C:2009:505, bod 86).

107

V prejednávanej veci je potrebné hneď na úvod zamietnuť akékoľvek tvrdenie, ktoré sa Orange snaží vyvodiť z bodu 195 napadnutého rozsudku, pretože, ako vyplýva z jeho samotného znenia, tento bod sa obmedzuje na vysvetlenie argumentácie predloženej Všeobecnému súdu spoločnosťou Orange, podľa ktorej sa Komisia dopustila nesprávneho právneho posúdenia, keď odmietla považovať tieto investície za poľahčujúcu okolnosť z dôvodu, že nezmenili povahu porušenia.

108

Napriek tomu je potrebné konštatovať, že je pravda, že v bode 208 uvedeného rozsudku dospel Všeobecný súd, ako tvrdí spoločnosť Orange, k záveru, že nie je relevantné, či môžu byť za poľahčujúce okolnosti považované iba okolnosti, ktoré menia povahu porušenia, alebo tiež okolnosti, ktoré nemajú takýto účinok, pričom v tomto bode 208, ako aj v bode 209 toho istého rozsudku rozhodol, že odmietnutie uznať spoločnosti Orange poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v investíciách vykonaných na základe dohody s UKE nemožno považovať za porušenie bodu 29 usmernení z roku 2006 ani za porušenie zásady proporcionality. V tejto súvislosti sa opieral o úvahy, ktoré uviedol v bodoch 196 až 207 daného rozsudku.

109

V týchto bodoch Všeobecný súd citoval niektoré časti dohody s UKE a z toho vyvodil, že investície vykonané spoločnosťou Orange nemožno považovať za opatrenia nápravy porovnateľné s tými, ktoré boli uznané Komisiou vo veci, v ktorej bol vyhlásený rozsudok Súdu prvého stupňa z 30. apríla 2009, Nintendo a Nintendo of Europe/Komisia (T‑13/03, EU:T:2009:131), ani s inými, ktorým bolo priznané pozitívne posúdenie zo strany orgánu hospodárskej súťaže Spojeného kráľovstva. Uviedol tiež, že záväzky definované v dohode s UKE boli odôvodnené vôľou spoločnosti Orange vyhnúť sa funkčnému oddeleniu a dospel k záveru, že tieto investície predstavovali normálny prvok podnikateľského života, pretože z nich mala prospech predovšetkým samotná Orange. Okrem toho Všeobecný súd zamietol argumenty predložené PIIT, pričom uviedol, že dokumenty, ktoré mu predložila, uvádzali, že určité pozitívne účinky pre alternatívnych operátorov a koncových spotrebiteľov vyplývajúce z dohody s UKE a investície, ktoré plánovala, treba prisúdiť tejto dohode ako takej, a nie konkrétnym predmetným investíciám, a uviedol, že Komisia riadne zohľadnila zlepšenie situácie na dotknutom trhu vyplývajúce zo zmeny správania spoločnosti Orange, ktorá nasledovala po podpísaní tejto dohody, pretože zvolila dátum tohto podpisu za dátum skončenia porušenia.

110

Treba však konštatovať, že výhrady predložené spoločnosťou Orange pred Všeobecným súdom v bodoch 192 až 194 napadnutého rozsudku, ktoré tento súd zamietol v uvedených bodoch 196 až 207, sa nevzťahovali na nijakú z úvah v spornom rozhodnutí, ktoré sa týkali skutočnosti, že Komisia odmietla zohľadniť poľahčujúce okolnosti, ale ich cieľom bolo dosiahnuť, aby Všeobecný súd vykonal svoju neobmedzenú právomoc a znížil pokutu uloženú Komisiou v súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 106 tohto rozsudku tak, aby bolo prihliadnuté na kompenzačné opatrenie, ktoré údajne spočívalo v predmetných investíciách, ako to výslovne vyplýva z bodov 63 a 64 napadnutého rozsudku, ako aj zo žaloby na prvom stupni.

111

Napriek tomu, že Všeobecný súd pochybil, keď, ako v podstate vyplýva z bodov 63 až 68 napadnutého rozsudku, vykonal tieto posúdenia v rámci svojho preskúmania zákonnosti sporného rozhodnutia, treba konštatovať, že týmto odôvodnením uvedeným v bodoch 196 až 207 napadnutého rozsudku Všeobecný súd v skutočnosti odpovedal na argumentáciu predloženú spoločnosťou Orange a zhrnutú v bodoch 192 až 194 napadnutého rozsudku, ktorá mala za cieľ dosiahnuť zmenu pokuty uloženej v článku 2 sporného rozhodnutia.

112

Keďže spoločnosť Orange výslovne predložila túto argumentáciu s cieľom dosiahnuť takú zmenu a predmetné konštatovania sa vzťahujú iba na posúdenie pokuty uloženej Komisiou v súlade s hranicami, ktoré má Všeobecný súd pri výkone svojej neobmedzenej právomoci (pozri v tomto zmysle rozsudok z 21. januára 2016, Galp Energía España a i./Komisia, C‑603/13 P, EU:C:2016:38, body 76 a 77), tento súd mohol na základe svojej neobmedzenej právomoci dospieť v danom prípade k odôvodneniu uvedenému v bodoch 196 až 207 napadnutého rozsudku.

113

V súlade s judikatúrou pripomenutou v bode 106 tohto rozsudku bol teda Všeobecný súd oprávnený v tejto súvislosti nahradiť odôvodnenie Komisie svojím vlastným odôvodnením.

114

V dôsledku toho tretí odvolací dôvod v rozsahu, v akom ním Orange Všeobecnému súdu vytýka, že prekročil hranice preskúmania zákonnosti, musí byť zamietnutý, pretože pochybenie identifikované v bode 111 tohto rozsudku nemôže viesť k zrušeniu napadnutého rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 12. novembra 1996, Ojha/Komisia, C‑294/95 P, EU:C:1996:434, bod 52).

115

Po druhé v rozsahu, v akom argumentáciou uvedenou v bodoch 95 až 98 a 102 tohto rozsudku Orange a PIIT napádajú dôvodnosť posúdení vykonaných Všeobecným súdom v bodoch 196 až 207 napadnutého rozsudku, treba pripomenúť, že pri rozhodovaní o právnych otázkach v rámci odvolania neprináleží Súdnemu dvoru nahrádzať z dôvodov spravodlivosti svojím posúdením posúdenie Všeobecného súdu, ktorý v rámci svojej neobmedzenej právomoci rozhoduje o výške pokút uložených podnikom za to, že porušili právo Únie, a že Súdny dvor môže konštatovať, že Všeobecný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia z dôvodu neprimeranej výšky pokuty len vtedy, ak dospeje k záveru, že výška sankcie je nielen neprimeraná, ale aj nadmerná, ba dokonca disproporčná (rozsudky z 22. novembra 2012, E.ON Energie/Komisia, C‑89/11 P, EU:C:2012:738, body 125 a 126, ako aj citovaná judikatúra, a z 27. apríla 2017, FSL a i./Komisia, C‑469/15 P, EU:C:2017:308, body 77 a 78, ako aj citovaná judikatúra). Treba však konštatovať, že v prejednávanej veci nejde o taký prípad. Túto argumentáciu je preto potrebné zamietnuť ako neprípustnú.

116

Zo všetkých predchádzajúcich úvah vyplýva, že tretí odvolací dôvod treba zamietnuť v celom rozsahu.

117

Okrem toho v rozsahu, v akom sa Orange a PIIT svojimi odvolacími návrhmi domáhajú, aby Súdny dvor subsidiárne znížil pokutu uloženú sporným rozhodnutím v rozsahu, v akom to Súdny dvor považuje za primerané, stačí uviesť, že tieto návrhy sú založené na tých istých odvolacích dôvodoch ako hlavné dôvody a musia byť v dôsledku toho zamietnuté z dôvodov uvedených v tomto rozsudku (pozri analogicky rozsudok z 1. júna 1978Mulcahy/Komisia, 110/77, EU:C:1978:118, bod 30).

118

Napokon pokiaľ Orange a PIIT svojimi odvolacími dôvodmi subsidiárne v ďalšom rade navrhujú, aby Súdny dvor vrátil rozhodnutie o pokute Komisii a aby jej Súdny dvor nariadil prijať nové rozhodnutie o pokute, stačí pripomenúť, že v rámci odvolania nie je Súdny dvor oprávnený vydávať príkazy (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdneho dvora z 8. júla 1999, DSM/Komisia, C‑5/93 P, EU:C:1999:364, body 34 až 37, a z 22. januára 2004, Mattila/Rada a Komisia, C‑353/01 P, EU:C:2004:42, body 15 a 16), takže tieto odvolacie návrhy musia byť zamietnuté ako neprípustné.

119

Vzhľadom na všetky vyššie uvedené úvahy sa odvolanie musí zamietnuť v celom rozsahu ako čiastočne neprípustné, čiastočne neúčinné a čiastočne nedôvodné.

120

Podľa článku 184 ods. 2 rokovacieho poriadku, ak odvolanie nie je dôvodné alebo ak je dôvodné a Súdny dvor sám rozhodne s konečnou platnosťou o veci, rozhodne aj o trovách konania.

121

Podľa článku 138 ods. 1 tohto rokovacieho poriadku uplatniteľného na konanie o odvolaní na základe jeho článku 184 ods. 1 účastník konania, ktorý vo veci nemal úspech, je povinný nahradiť trovy konania, ak to bolo v tomto zmysle navrhnuté.

122

Keďže Orange nemala úspech vo svojich odvolacích dôvodoch a Komisia navrhla uložiť jej povinnosť nahradiť trovy konania, je namieste uložiť spoločnosti Orange, aby znášala svoje vlastné trovy konania a nahradila trovy konania vynaložené Komisiou.

123

Z článku 184 ods. 4 rokovacieho poriadku vyplýva, že ak vedľajší účastník prvostupňového konania nepodal odvolanie, možno mu uložiť povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania len vtedy, pokiaľ sa zúčastnil na písomnej alebo ústnej časti konania pred Súdnym dvorom. Ak sa vedľajší účastník na konaní zúčastnil, Súdny dvor môže rozhodnúť, že tento účastník bude znášať vlastné trovy konania.

124

Keďže PIIT sa zúčastnila na písomnej časti konania pred Súdnym dvorom a ECTA sa zúčastnila na písomnej a ústnej časti konania, treba rozhodnúť, že za okolností ako v prejednávanej veci, že každý z týchto vedľajších účastníkov prvostupňového konania znáša svoje vlastné trovy konania.

Z týchto dôvodov Súdny dvor (druhá komora) rozhodol takto: