1.

Mnohí vkladatelia sa až pri príležitosti bankovej a finančnej krízy, ktorá sa celosvetovo rozšírila od roku 2007, dozvedeli, že ich vklady uložené v úverových inštitúciách povolených v členských štátoch EÚ sú kryté do výšky 100000 eur. Tento systém ochrany vkladov bol však na európskej úrovni zavedený ( 2 ) už v roku 1994 smernicou 94/19/ES o systémoch ochrany vkladov ( 3 ): vzhľadom na vytvorenie vnútorného trhu s bankovými službami európsky normotvorca 1. januára 1993 zosúladil podmienky hospodárskej súťaže a okrem iného „zabezpeči[l] zosúladenú minimálnu úroveň ochrany vkladov, kdekoľvek sú v spoločenstve umiestnené“ ( 4 ).

2.

Smernica už v roku 1994 sledovala dvojaký cieľ, konkrétne tak ochranu vkladateľov, ako aj stabilitu bankového systému, pričom oba ciele spolu úzko súvisia. Pre bankový systém predstavuje skutočne veľké riziko, že vkladatelia – či už na základe fám alebo opodstatnených informácií – vyberú svoje vklady všetky naraz. „Žiadna banka… nemá dostatok likvidných prostriedkov na to, aby na mieste vyplatila všetky vklady alebo ich podstatnú časť“ ( 5 ). Ide teda o to, aby sa zabránilo hromadným výberom vkladov tým, že vkladatelia považujú svoje vklady za bezpečné v dôsledku garancií.

3.

V prejednávanom prípade bola suma zaručená smernicou 94/19 v plnej výške vyplatená zo systému ochrany vkladov žalobcovi v konaní vo vecí samej v dôsledku problémov likvidity bulharskej banky. Žalobca sa však domnieva, že k vyplateniu došlo s omeškaním. Jeho vklady neboli dostupné približne šesť mesiacov. Na vnútroštátnom súde preto namieta porušenie práva Únie.

4.

Podľa žalobcu smernica o systémoch ochrany vkladov nebola správne prebratá do bulharského práva a bola nesprávne uplatnená: rozhodnutie o nedostupnosti vkladu, ktoré je podmienkou spustenia systému ochrany vkladov, závisí od odňatia bankovej licencie napriek tomu, že smernica stanovuje pre toto rozhodnutie pevnú lehotu nezávisle od tejto udalosti.

5.

Aj keď sa medzičasom zmenilo tak dotknuté vnútroštátne právo, ktoré rozhodnutie o nedostupnosti vkladov už nepodmieňuje odňatím bankovej licencie, ako aj právo Únie, ktoré už nestanovuje pevnú lehotu pre rozhodnutie o nedostupnosti vkladov, prejudiciálne otázky zostávajú aktuálne, keďže právo Únie aj v súčasnosti vyžaduje účinnú náhradu škody vyplatenú vkladateľom v primeranej lehote, ktorá nič nestratila na význame.

6.

Právny rámec prípadu v oblasti práva Európskej únie tvorí zásada lojálnej spolupráce v článku 4 ods. 3 ZEÚ a smernica 94/19. ( 6 )

7.

V úvode treba poukázať na prvé, štvrté, ôsme, deviate a dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 94/19: ( 7 )

…

…

…

8.

Smernica 2009/14, ktorou sa mení smernica 94/19, obsahuje najmä tieto odôvodnenia:

…

…

9.

Článok 1 ods. 1 smernice 94/19 definuje pojem vklad:

„‚Vklad‘ je aktívny [kladný – neoficiálny preklad] zostatok, ktorý vznikne z peňažných prostriedkov ponechaných na účte alebo z dočasných úložiek vyplývajúcich z bežných bankových činností, ktoré musí úverová inštitúcia splatiť v zmysle platných zákonných a zmluvných podmienok, ako aj z pohľadávok potvrdených listinou vydanou [ako aj pohľadávka vyjadrená vkladovým certifikátom vydaným – neoficiálny preklad] úverovou inštitúciou. …“

10.

Článok 1 ods. 3 definuje, čo sa má v zmysle smernice 94/19 rozumieť pod pojmom „nedostupný vklad“:

„‚Nedostupný vklad‘ je vklad, ktorý je v zmysle zákonných a zmluvných podmienok, ktoré sa naň vzťahujú, splatný a má byť vyplatený, ale úverová inštitúcia ho ešte nevyplatila, pričom buď:

11.

Článok 7 ods. 1 a ods. 1a prvý pododsek smernice 94/19 upravuje poskytnutie krytia vkladateľom:

…“

12.

Článok 10 smernice 94/19 upravuje postupy vyplatenia náhrady zo systému ochrany vkladov:

…“

13.

Na účely prejednávaného návrhu na začatie prejudiciálneho konania sú na jednej strane relevantné tie bulharské právne predpisy, ktoré prichádzajú do úvahy ako základ nároku na náhradu škody. Na druhej strane treba zohľadniť právne predpisy, ktoré boli prijaté na účely prebratia smernice 94/19, ako aj ďalšie právne predpisy o Bălgarska Narodna Banka (Bulharská národná banka, ďalej len „BNB“).

14.

Zakon za zadălženijata i dogovorite (zákon o záväzkových vzťahoch a zmluvách, ďalej len „ZZD“) vo svojom článku 45 upravuje všeobecný nárok na náhradu škody. Každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil inému svojím zavinením. Článok 49 ZZD upravuje zodpovednosť obstarávateľa za škody, ktoré boli spôsobené poskytovateľovi pri plnení zákazky. Na uplatnenie nárokov na náhradu škody vyplývajúcich zo ZZD sa vzťahuje Graždanski procesualen kodex (Občiansky súdny poriadok, ďalej len „GPK“). Ten stanovuje okrem iného zaplatenie poplatku, stanoveného podľa štátnej daňovej tabuľky na 4 percentá z predmetu sporu, avšak najmenej 50 leva (BGN), a stanovuje právomoc súdu podľa bydliska žalovaného alebo podľa miesta, kde došlo ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok.

15.

Článok 1 Zakon za otgovornosta na dăržavata i obštinite za vredi (zákon o zodpovednosti štátu a obcí za škodu, ďalej len „ZODOV“) vo svojom odseku 1 upravuje podmienky nároku na základe zodpovednosti štátu za škodu. Podľa tohto ustanovenia štát a obce zodpovedajú za škody, ktoré boli spôsobené fyzickým alebo právnickým osobám na základe protizákonných právnych aktov a protiprávneho konania alebo opomenutia ich orgánov alebo zamestnancov pri výkone správnej činnosti. Podľa článku 1 ods. 2 a článku 8 ZODOV tento nárok možno uplatniť vo všeobecnom konaní podľa občianskeho súdneho poriadku alebo alternatívne podľa Administrativnoprocesualen kodex (Správny procesný poriadok).

16.

Vo vzťahu k správnym rozhodnutiam článok 204 ods. 1 správneho procesného poriadku podmieňuje možnosť uplatnenia nároku na náhradu škody predchádzajúcim zrušením právneho aktu v príslušnom konaní. Súd konajúci vo veci nároku na náhradu škody však sám rozhoduje o nezákonnosti, ak bolo správne rozhodnutie neplatné alebo späťvzaté (odsek 3), ako aj v zásade vtedy, ak sa nárok na náhradu škody zakladá na (jednoduchom) konaní alebo opomenutí správnych orgánov (odsek 4).

17.

Správny procesný poriadok ďalej stanovuje zaplatenie poplatku, ktorého výšku určuje štátna daňová tabuľka na 10 resp. 25 BGN, a zákon o zodpovednosti štátu a obcí za škodu stanovuje možnosť určiť právomoc súdu podľa bydliska poškodeného.

18.

Zakon za Bălgarskata Narodna Banka (zákon o Bulharskej Národnej banke) upravuje vo svojom článku 16 najmä právomoc národnej banky povoľovať banky, právomoc odňať povolenie a uložiť opatrenia výnimočného dohľadu. Podľa článku 2 ods. 6 tohto zákona národná banka vykonáva svoje právomoci s ohľadom na zachovanie stability bankového systému, ako aj ochranu záujmov vkladateľov.

19.

Zakon za garantirane na vlogovete v bankite (zákon o ochrane bankových vkladov, ďalej len „ZGVB“) ( 8 ) preberá smernicu 94/19 do bulharského práva. Článok 23 tohto zákona vo svojom odseku 1 stanovuje, že Fond za garantirane na vlogovete v bankite (Fond na ochranu bankových vkladov, ďalej len „FGVB“) vyrovnáva záväzky dotknutej banky do zaručenej výšky, ak BNB odňala bankovú licenciu. Odsek 5 tohto článku stanovuje, že fond príslušné sumy vyplatí najneskôr v lehote dvadsiatich pracovných dní odo dňa odňatia povolenia.

20.

Zakon za kreditnite instituciji (zákon o úverových inštitúciách, ďalej len „ZKI“) ( 9 ) vo svojom článku 36 ods. 2 bode 1 stanovuje, že BNB povinne odníme povolenie z dôvodu platobnej neschopnosti, ak banka už viac ako sedem pracovných dní neplní svoje splatné záväzky, uvedená situácia priamo súvisí s finančnou situáciou tejto banky a BNB považuje za nepravdepodobné, že splatné pohľadávky budú v primeranej lehote splnené. Podľa bodu 2 tohto odseku sa povolenie má povinne odňať aj vtedy, ak vlastný kapitál banky vykazuje záporný výsledok. Článok 36 ods. 3 ZKI stanovuje, že povolenie sa banke odníme najneskôr v lehote piatich pracovných dní po zistení stavu platobnej neschopnosti. Podľa odseku 7 tohto článku po odňatí povolenia nasleduje nútená likvidácia. Článok 79 ods. 8 ZKI stanovuje obmedzenie zodpovednosti BNB na úmyselné správanie. Článok 115 ZKI upravuje podmienky, za ktorých môže BNB nariadiť výnimočný dohľad nad bankou. Podľa článku 115 ods. 3 trvanie výnimočného dohľadu nesmie prekročiť šesť mesiacov. Článok 116 ods. 2 ZKI umožňuje, aby BNB v takomto prípade znížila úrokové sadzby z vkladov v dotknutej banke na priemernú obvyklú trhovú výšku a úplne alebo čiastočne pozastavila plnenie záväzkov banky.

21.

Dňa 4. marca 2014 si pán Nikolaj Kantarev otvoril účet v Korporativna Targovska Banka (Korporátna obchodná banka, ďalej len „KTB“). Úroky zo splatených vkladov sa mali podľa stanovenej úrokovej sadzby pripísať raz ročne alebo v okamihu výpovede a peňažné prostriedky mali byť chránené prostredníctvom FGVB.

22.

Zástupcovia KTB 20. júna 2014 podali na BNB návrh nariadenia výnimočného dohľadu nad KTB. Listom z toho istého dňa KTB informovala BNB, že pozastavila všetky bankové operácie. Rozhodnutím BNB z toho istého dňa sa podľa článkov 115 a 116 ZKI nad KTB nariadil výnimočný dohľad po dobu troch mesiacov z dôvodu hroziacej platobnej neschopnosti a pozastavili sa plnenia všetkých záväzkov KTB. Rozhodnutím z 30. júna 2014 BNB znížila úrokové sadzby z vkladov v KTB na priemernú obvyklú trhovú výšku v bankovom systéme. Tieto opatrenia boli 16. septembra 2014 predĺžené do 20. novembra 2014.

23.

Dňa 4. novembra 2014 BNB na základe správy externých audítorov, účtovných závierok a správ o dohľade nad KTB konštatovala, že vlastný kapitál KTB vykazuje záporný výsledok vo výške mínus 3745313 BGN.

24.

Rozhodnutím zo 6. novembra 2014 BNB odňala KTB povolenie a uložila jej povinnosť podať návrh na začatie insolvenčného konania a o tejto skutočnosti upovedomiť FGVB. V ten istý deň došlo k výpovedi vkladového účtu pána Kantareva ex offo.

25.

Dňa 4. decembra 2014 jedna z bánk, ktorej uložil povinnosť FGVB, zaplatila pánovi Kantarevovi sumu vo výške 86973,81 BGN, pričom z tejto sumy tvorilo 84300 BGN hlavnú pohľadávku a 2673,81 BGN úroky. Úroková sadzba sa pre obdobie od 5. marca do 1. júla 2014 spravovala zmluvnými podmienkami a pre obdobie od 1. júla do 6. novembra 2014 podmienkami uvedenými v rozhodnutí BNB z 30. júna 2014.

26.

Na základe rozsudku č. 664 z 22. apríla 2015, ktorý vydal Sofijski gradski săd (Mestský súd Sofia, Bulharsko), bola KTB s účinnosťou od 6. novembra 2014 vyhlásená za platobne neschopnú. Sofijski apelativen săd (Odvolací súd Sofia, Bulharsko) 3. júla 2015 toto rozhodnutie zrušil a za okamih začatia platobnej neschopnosti určil 20. jún 2014, pretože nedostatok vlastného kapitálu existoval už v tomto okamihu.

27.

V konaní vo veci samej pán Kantarev podal žalobu proti BNB o náhradu škody vo výške 3710,91 BGN (cca 2000 eur) z dôvodu omeškania s vyplatením jeho vkladov za obdobie od 30. júna do 4. decembra 2014. BNB porušila právo Únie, keďže nesprávne uplatnila článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19, ktorý nebol správne prebratý do vnútroštátneho práva, ale má priamy účinok.

28.

Na základe týchto okolností Administrativen săd – Varna (Správny súd Varna, Bulharsko) predložil Súdnemu dvoru podľa článku 267 ZFEÚ návrh na začatie prejudiciálneho konania o týchto otázkach:

29.

V konaní pred Súdnym dvorom podali pán Kantarev, BNB a Európska komisia písomné pripomienky.

30.

Prejednávaný návrh na začatie prejudiciálneho konania sa týka výkladu pojmu nedostupný vklad, ako je definovaný v článku 1 ods. 3 bode i) smernice 94/19, ako aj možnosti jednotlivcov, aby si v prípade porušenia tohto ustanovenia uplatnili nárok na náhradu škody.

31.

Vnútroštátny súd chce svojimi prvými dvomi prejudiciálnymi otázkami v podstate zistiť, či je v rozpore s právom Únie tá okolnosť, že v Bulharsku možno nárok na náhradu škody proti štátu vo veci porušenia práva Únie uplatniť v dvoch rozdielnych konaniach, ktoré sa vyznačujú odchylnými hmotnoprávnymi predpokladmi, poplatkami a súdnou právomocou.

32.

Tretia až šiesta otázka sa týkajú podmienok, za ktorých možno hovoriť o nedostupnom vklade. Treba objasniť, či nedostupnosť nastane až rozhodnutím o platobnej neschopnosti a odňatím povolenia úverovej inštitúcii, či sa vyžaduje výslovné rozhodnutie o nedostupnosti vkladov, či vkladateľ musí požiadať banku o zaplatenie a napokon či príslušné orgány majú určitú mieru voľnej úvahy vo vzťahu k lehote na rozhodnutie o nedostupnosti.

33.

Siedma a ôsma otázka sa napokon venujú tomu, či relevantné ustanovenia smernice 94/19 majú priamy účinok, a do akej miery možno považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie, ktorého následkom je zodpovednosť štátu, tú skutočnosť, že nebolo prijaté rozhodnutie o nedostupnosti vkladov alebo nebolo prijaté včas.

34.

Predtým, než sa začnem venovať posúdeniu prejudiciálnych otázok z hľadiska obsahu, treba povedať pár slov o prípustnosti návrhu na začatie prejudiciálneho konania, keďže BNB spochybňuje relevantnosť položených otázok na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej.

35.

BNB najprv uvádza, že Súdny dvor už v rozsudku Paul ( 10 ) rozhodol, že jednotlivci nemajú nárok na náhradu škody spôsobenej nedostatočným bankovým dohľadom, pokiaľ je zabezpečené odškodnenie vkladateľov stanovené smernicou 94/19. Keďže predmetom prejednávaného sporu je nárok na náhradu škody spôsobenej nedostatočným bankovým dohľadom zo strany BNB a garantovaná výška vkladu bola pánovi Kantarevovi vyplatená, vzhľadom na rozsudok Paul (už) nie je potrebné odpovedať na prejudiciálne otázky.

36.

Zo skutočnosti, že Súdny dvor už odpovedal na jednu prejudiciálnu otázku, však nemožno odvodiť, že táto otázka sa stala irelevantnou, a teda neprípustnou. Článok 267 ZFEÚ umožňuje vnútroštátnym súdom, pokiaľ to považujú za potrebné, opätovne položiť Súdnemu dvoru výkladové otázky. ( 11 ) Význam rozsudku Paul treba v tejto súvislosti posúdiť v rámci hmotnoprávneho posúdenia a nemôže mať vplyv na prípustnosť návrhu na začatie prejudiciálneho konania.

37.

Podľa BNB je návrh na začatie prejudiciálneho konania neprípustný aj preto, lebo v konaní vo veci samej sa má rozhodnúť aj o tom, či pánovi Kantarevovi skutočne bola spôsobená škoda. Je úlohou vnútroštátneho súdu a nie Súdneho dvora, aby to zistil, a prejudiciálne otázky na tieto účely nie sú relevantné.

38.

Ani táto námietka nie je presvedčivá. Požadovaným výkladom práva Únie totiž na jednej strane nie je dotknuté konkrétne posúdenie škody vnútroštátnym súdom ako súdom rozhodujúcim vo veci samej. A na druhej strane pri otázkach týkajúcich sa práva Únie platí prezumpcia relevantnosti. ( 12 ) Vnútroštátny súd v tejto súvislosti, mimochodom, podrobne vysvetlil, prečo sa mu v súvislosti s rozhodovaním o nároku na náhradu škody pána Kantareva zdá nevyhnutné získať odpoveď na svoje prejudiciálne otázky.

39.

BNB napokon namieta, že prejudiciálne otázky nie sú relevantné na účely rozhodnutia v konaní vo veci samej aj preto, lebo na prebratie smernice do bulharského práva má právomoc bulharský zákonodarca a nie ona.

40.

Toto tvrdenie by sa však tiež malo zamietnuť. Žaloba o náhradu škody, ktorú prejednáva vnútroštátny súd, totiž smeruje proti BNB, ktorá podľa žalobcu ako vnútroštátny orgán nesprávne uplatnila smernicu.

41.

Za týchto podmienok nie je zjavné, že by výklad práva Únie požadovaný vnútroštátnym súdom nemal žiadnu súvislosť s predmetom sporu vo veci samej. Návrh na začatie prejudiciálneho konania je preto prípustný.

42.

Považujem za zmysluplné odpovedať najprv na tie otázky, ktoré sa týkajú obsahu povinnosti rozhodnúť o nedostupnosti vkladov, uloženej smernicou 94/19, predtým, než sa budem venovať prípadným dôsledkom nesplnenia tejto povinnosti.

43.

Pojem „nedostupný vklad“, ktorý je stredobodom tretej až šiestej otázky, má ústredný význam pre smernicu 94/19. V prípade, že sa vklady stanú nedostupnými, členské štáty podľa článku 10 ods. 1 tejto smernice zabezpečia, že pohľadávky vkladateľov zaplatia namiesto omeškaných úverových inštitúcií systémy ochrany vkladov zriadené členskými štátmi do dvadsatich pracovných dní. ( 13 ) Podľa článku 7 ods. 1a tej istej smernice krytie úhrnných vkladov každého vkladateľa je stanovené na 100000 eur.

44.

Vnútroštátny súd chce svojou treťou prejudiciálnou otázkou v podstate zistiť, či sa má článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je bulharská právna úprava v čase sporných udalostí, podľa ktorej o „nedostupný vklad“ ide až vtedy, ak je isté, že úverová inštitúcia je platobne neschopná a bolo jej odňaté povolenie.

45.

Tretia prejudiciálna otázka úzko súvisí so šiestou prejudiciálnou otázkou, ktorá sa vzťahuje na mieru voľnej úvahy príslušného orgánu, pokiaľ ide o lehotu na rozhodnutie o nedostupnosti vkladu. Vnútroštátny súd chce najmä vedieť, či sa orgán v záujme nariadenia výnimočného dohľadu nad príslušnou finančnou inštitúciou môže odchýliť od lehoty na rozhodnutie podľa článku 1 ods. 3 bodu i) druhej vety smernice 94/19. Na obe otázky treba odpovedať spoločne.

46.

Podľa znenia článku 1 ods. 3 bodu i) prvej vety za nedostupný sa považuje splatný, ale ešte nevyplatený vklad v zmysle smernice 94/19, ak príslušný orgán rozhodol, že „z [jeho] pohľadu“ úverová inštitúcia, „nie je schopná v súčasnosti… splatiť vklad a v súčasnosti ani nemá predpoklady, aby tak mohla urobiť neskôr“. Použitie pojmov „pohľad“, „v súčasnosti“ svedčí po prvé o tom, že príslušný orgán má určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o vyhodnotenie situácie, a po druhé spätné vyplatenie vkladu ešte nemusí byť definitívne vylúčené na účely rozhodnutia o nedostupnosti. Úlohou príslušného orgánu je skôr prijatie prognostického rozhodnutia o tom, či na základe súčasných okolností možno v budúcnosti očakávať spätné vyplatenie vkladov. ( 14 ) Toto prognostické rozhodnutie je zároveň predpokladom a dostatočnou podmienkou toho, aby sa vklady považovali za nedostupné v zmysle smernice 94/19.

47.

Naproti tomu rozhodnutie o platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie alebo odňatie bankovej licencie nie sú okolnosťami, na ktoré by nadväzovalo znenie článku 1 ods. 3 bodu i) prvej vety smernice 94/19. Oba pojmy okrem toho poukazujú na skutkové okolnosti, ktoré sa nezhodujú nevyhnutne s predpokladmi tohto ustanovenia. V konkrétnom prípade sa tak odňatie bankovej licencie nezakladalo priamo na posúdení toho, či KTB „v súčasnosti ani nemá predpoklady, aby… mohla [splatiť vklad] neskôr“, ale na stratovej bilancii.

48.

Článok 1 ods. 3 bod i) druhá veta smernice 94/19 príslušnému orgánu v každom prípade stanovuje jasné časové ohraničenie pre prijatie prognostického rozhodnutia. Toto ustanovenie totiž dotknutému orgánu ukladá povinnosť prijať rozhodnutie o platobnej neschopnosti v čo najskoršom možnom termíne, a v žiadnom prípade nie neskôr ako päť pracovných dní po tom, čo sa po prvýkrát presvedčia, že úverová inštitúcia nevyplatila vklady, ktoré sú splatné.

49.

Z tejto formulácie je zrejmé, že členský štát nemôže zjemniť povinnosť príslušného orgánu, aby čo najskôr rozhodol o nedostupnosti, alebo nemôže predĺžiť na to určenú lehotu tým, že toto rozhodnutie podmieni predchádzajúcim rozhodnutím o platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie a odňatím jej bankovej licencie. Ak by uplynulo viac času, ( 15 ) ako má orgán k dispozícii podľa článku 1 ods. 3 bodu i) druhej vety smernice 94/19, bolo by to v rozpore s jednoznačným znením tohto ustanovenia.

50.

Tento výklad potvrdzujú ciele sledované smernicou 94/19.

51.

Cieľom smernice 94/19 je totiž stabilita bankového systému, ako aj ochrana záujmov vkladateľov. ( 16 ) Tieto dva ciele spolu úzko súvisia: ochrana vkladateľov slúži ich dôvere v bankovom systéme a stabilita bankového systému zasa závisí od dôvery vkladateľov. Ochrana vkladateľov garantovaná systémom ochrany vkladov by mala vzbudzovať dostatok dôvery na to, aby sa zabránilo hromadnému výberu bankových vkladov. Náhle a rozsiahle straty likvidity totiž môžu mať vážne následky nielen pre úverové inštitúcie, ktoré majú ťažkosti, ale aj pre zdravé úverové inštitúcie. ( 17 )

52.

V záujme vyhnúť sa nákazlivým účinkom si vkladatelia musia byť istí, že v prípade zlyhania úverovej inštitúcie, ktoré bude mať pravdepodobne dlhé trvanie, im ich vklady budú vyplatené v čo najkratšom a predvídateľnom čase, nezávisle od rozhodnutia o platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie a odňatia jej povolenia. Dôveru vkladateľov v rýchle vyplatenie vkladov nemôžu podlomiť ani prípadné omeškania z dôvodu prijatia dozorných opatrení. Najmä opatrenia, ktoré na dlhšiu dobu prerušujú vyplatenie vkladov finančnou inštitúciou, nemôžu posunúť vyplatenie vkladov zo systému ochrany vkladov. Práve v takomto prípade sú totiž splnené predpoklady pre rozhodnutie o nedostupnosti vkladov.

53.

Z odôvodnenia návrhu Komisie na prijatie smernice, mimochodom, vyplýva, že definícia nedostupného vkladu úmyselne nebola podmienená rizikami reorganizačných a likvidačných postupov úverovej inštitúcie. ( 18 ) Aj odôvodnenie 12 smernice 2009/14 uvádza možnosť uskutočniť vyplatenie zo systému ochrany vkladov paralelne s reorganizačnými opatreniami.

54.

Skutočnosť, že európsky normotvorca považoval za dôležité mimoriadne rýchle vyplatenie, je zjavná aj z toho, že lehoty na rozhodnutie o nedostupnosti (článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19) resp. na vyplatenie garantovanej sumy (článok 10 ods. 1 smernice 94/19) boli v dôsledku zmeny a doplnenia smernice 94/19 smernicou 2009/14 skrátené z 21 na 5 dní resp. z troch mesiacov na 20 dní. Aj ôsme a deviate odôvodnenie smernice 94/19 zdôrazňujú, že systémy ochrany vkladov musia zasiahnuť, len čo vklady prestanú byť dostupné, a že náhrada musí byť vyplatená z ochrany vkladov počas veľmi krátkeho obdobia.

55.

Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 sa má vykladať v tom zmysle, že o nedostupnosti vkladov treba rozhodnúť nie neskôr ako päť pracovných dní po tom, čo sa príslušný orgán po prvýkrát presvedčí, že úverová inštitúcia nie je schopná vyplatiť vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené, nezávisle od rozhodnutia o platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie a odňatia jej povolenia. Ani osobitné dozorné opatrenia nemôžu mať odkladný účinok na rozhodnutie o nedostupnosti vkladov.

56.

Vnútroštátny súd sa svojou štvrtou prejudiciálnou otázkou chce od Súdneho dvora v podstate dozvedieť, či sa má článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 vykladať v tom zmysle, že príslušný orgán musí o nedostupnosti vkladov výslovne rozhodnúť alebo môže táto nedostupnosť vyplývať aj z iných okolností, ako napríklad v prejednávanom prípade z rozhodnutia BNB o nariadení výnimočného dohľadu nad KTB.

57.

Smernica 94/19 nestanovuje, akou formou má príslušný orgán rozhodnúť o nedostupnosti vkladov. Toto rozhodnutie má však veľký význam pre systémy ochrany vkladov, ktoré táto smernica zaviedla. Rozhodnutie o nedostupnosti je totiž nielen predpokladom zapojenia systému ochrany vkladov, ( 19 ) ale vyznačuje aj začiatok lehoty na vyplatenie náhrady vkladateľom.

58.

Podľa článku 10 ods. 1 smernice 94/19 systémy ochrany vkladov musia vyplatiť príslušné nároky vkladateľov do dvadsiatich pracovných dní odo dňa rozhodnutia o nedostupnosti ich vkladov. Iba za „celkom výnimočných okolností“ možno na žiadosť systému ochrany vkladov predĺžiť túto lehotu, pričom toto predĺženie nesmie prekročiť desať pracovných dní.

59.

Z dôvodu záväznej lehoty, ktorú musí systém ochrany vkladov vo vzťahu k vyplateniu náhrady vkladateľom dodržať, musí tento systém jednoznačne a rýchlo spoznať, kedy táto lehota začína plynúť. To znamená, že rozhodnutie podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 sa musí jasne vzťahovať na toto ustanovenie a systém ochrany vkladov o ňom musí byť bezodkladne informovaný. Rozhodnutie, ktoré systém ochrany vkladov musí konkludentne odvodiť z iných okolností, tieto predpoklady nespĺňa.

60.

Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 sa má vykladať v tom zmysle, že o nedostupnosti vkladov sa musí rozhodnúť takým spôsobom, aby bolo systému ochrany vkladov bezpochyby zrejmé, že lehota stanovená v článku 10 ods. 1 smernice 94/19 už začala plynúť.

61.

Vnútroštátny súd chce svojou piatou otázkou zistiť, či v prípade okolností, o aké ide vo veci samej, možno o nedostupnosti vkladu podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 rozhodnúť až vtedy, keď vkladateľ požiadal úverovú inštitúciu ( 20 ) o vyplatenie, ale sa mu nevyhovelo.

62.

Tento názor zastáva v prejednávanej veci BNB, ktorá tvrdí, že odpoveď na otázku, kedy je vklad splatný, závisí podľa znenia smernice od relevantných zákonných a zmluvných podmienok, a teda od vnútroštátneho práva. V konkrétnom prípade tak vnútroštátne právo, ako aj zmluva uzatvorená medzi pánom Kantarevom a KTB stanovujú, že pred vyplatením vkladov treba podať príslušnú žiadosť. Mimochodom, keďže splatnosť vkladu závisí od vnútroštátneho práva, odpoveď na piatu prejudiciálnu otázku nepatrí do právomoci Súdneho dvora.

63.

Túto námietku treba zamietnuť. Bez ohľadu na odkaz na „zákonn[é] a zmluvn[é] podmien[ky]“, ktoré platia pre vklady, článok 1 ods. 3 smernice 94/19 obsahuje samostatnú definíciu pojmu „nedostupný vklad“, ktorá teda vyplýva z práva Únie. Jasne to vyplýva aj zo skutočnosti, že článok 1 sa začína slovami „Na účely tejto smernice“. Je úlohou Súdneho dvora, aby v rámci výkladu tejto definície vyplývajúcej z práva Únie zistil význam „zákonných a zmluvných podmienok“ pre splatnosť vkladu.

64.

Názor BNB v tejto súvislosti nemožno prijať ani z hľadiska obsahu, pretože opomenul skutočnosť, že definícia nedostupného vkladu v článku 1 ods. 3 smernice 94/19 má dvojakú funkciu: jednak slúži príslušnému orgánu resp. súdu k tomu, aby určil, že ide o prípad vzniku zodpovednosti, ktorý spôsobuje aktivovanie systému ochrany vkladov; jednak určuje vklady, ktoré musia byť v dôsledku prípadu vzniku zodpovednosti vyplatené vkladateľom.

65.

Tieto dve funkcie definície nedostupnosti vkladov vyplývajú zo spojenia medzi článkom 1 ods. 3, článkom 7 ods. 1 a 1a a článkom 10 ods. 1 smernice 94/19: v prvom rade podľa článku 7 ods. 1 a 1a členské štáty v prípade nedostupnosti zabezpečia vklady každého vkladateľa do výšky stanovenej smernicou (prvá funkcia). Systémy ochrany vkladov potom podľa článku 10 ods. 1 prijmú opatrenia, aby boli v prípade nedostupnosti schopné vyplácať nároky vkladateľov týkajúce sa nedostupných vkladov v rámci lehoty stanovenej smernicou (druhá funkcia).

66.

Skutočnosť, že prvou funkciou definície nedostupného vkladu je určenie prípadu vzniku zodpovednosti príslušným orgánom resp. súdom, potvrdzuje tak znenie článku 1 ods. 3 bodov i) a ii) smernice 94/19, ako aj zmysel a účel tohto ustanovenia: z toho totiž vyplýva, že nedostupnosť nastane, keď splatné vklady neboli vyplatené z dôvodov finančnej situácie úverovej inštitúcie. V tomto momente skutočne ide o prípad platobnej neschopnosti, v súvislosti s ktorým boli vytvorené systémy ochrany vkladov a zabezpečené vklady do stanovenej výšky.

67.

Zákonné a zmluvné podmienky vzťahujúce sa na vklad sú preto v rámci rozhodovania o nedostupnosti relevantné iba na účely určenia, či je úverová inštitúcia platobne neschopná. Už samotná skutočnosť, že úverová inštitúcia nevyplatí vklady, ktoré sú podľa príslušných zmluvných podmienok splatné a majú byť vyplatené, môže poukazovať na to, že je platobne neschopná. Skutočnosť, že vklady, ktoré podľa uplatniteľných ustanovení nie sú splatné, neboli vyplatené, totiž vyplýva z povahy veci rovnako ako naopak okolnosť, že pri riadnom fungovaní banky sa bez požiadania nevyplácajú vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené.

68.

Ak sa však už raz rozhodlo o platobnej neschopnosti, všetky vklady vkladateľa, ktoré ešte zostali na jeho účte a spadajú pod definíciu smernice 94/19, ( 21 ) sa považujú za splatné, vyplatiteľné, ešte nevyplatené, a teda nedostupné do výšky garantovanej touto smernicou, takže ich treba vyplatiť podľa článku 1 ods. 3 v spojení s článkom 10 ods. 1 zo systému ochrany vkladov.

69.

Ak sa teda vklady, ktoré majú byť vyplatené zo systému ochrany vkladov, skladajú jednoducho zo sumy, ktorá zostala na účte vkladateľa v mesiaci, v ktorom sa rozhodlo o nedostupnosti, otázka, či je dotknutý vklad v zmysle platných zákonných a zmluvných podmienok „splatný a má byť vyplatený, ale úverová inštitúcia ho ešte nevyplatila“, sa v tejto fáze stáva irelevantnou. Je preto pravdepodobné, že v momente nedostupnosti sú v zmysle smernice 94/19 „splatné a majú byť vyplatené úverovou inštitúciou“ nielen bežné vklady, o aké ide v prejednávanom prípade, ale aj termínované vklady, ktoré boli založené na určité obdobie a ktoré sú dostupné len s výpovednou lehotou“. ( 22 ) Toto však nie je predmetom prejednávanej otázky, a preto to v tejto súvislosti nie je potrebné definitívne objasniť.

70.

Z vyššie uvedených tvrdení však vyplýva, že v momente nedostupnosti vkladov nemožno od vkladateľa požadovať povinnosť podať žiadosť, ktorá sa za normálnych okolností vzťahuje na vyplatenie jeho vkladov. V prípade platobnej neschopnosti vychádza smernica skôr z toho, že vkladatelia chcú získať svoje vklady späť, a tak vklady, ktoré zostali v banke, treba považovať za vklady, ktoré v zmysle smernice „ešte nevyplatila“.

71.

Mimochodom, ako vyplýva z okolností konania vo veci samej, keď bola dotknutá banka zjavne skutočne zavretá a ukončila svoje obchodné vzťahy, nebolo by praktické vyžadovať od vkladateľov, aby podali žiadosť o vyplatenie svojich vkladov. Otázne je aj to, ako by bolo možné dokázať podanie takejto žiadosti, ktorá sa v prípade splatných bežných vkladov často prejaví v pokuse o výber peňazí z bankomatu alebo o uskutočnenie prevodu cez internet. Aj pre samotný systém ochrany vkladov by tak bolo problematické, ak by sa musel presvedčiť o tom, že vkladatelia podali žiadosť o vyplatenie svojich vkladov. ( 23 ) Spôsobilo by to aj ďalšie praktické problémy: ak by sa vkladateľ pokúsil vybrať iba 500 eur, aj tak by mu bola vyplatená náhrada vo výške 100000 eur stanovenej smernicou?

72.

Povinnosť podať žiadosť napokon nie je zlučiteľná ani s tým, že cieľom smernice 94/19 je práve zabrániť tzv. hromadnému výberu vkladov, a tak náporu vkladateľov na úverovú inštitúciu, a to bez ohľadu na stav jej financií. Bolo by v rozpore s týmto cieľom, ak by sa od vkladateľov očakávalo, aby sa najprv obrátili na banku, ak chcú vyplatenie náhrady zo systému ochrany vkladov.

73.

Jediná žiadosť, ktorú smernica 94/19 stanovuje, je žiadosť o vyplatenie náhrady, ktorú treba podať na samotný systém ochrany vkladov. ( 24 ) Smernica 2014/49 túto povinnosť podať žiadosť už ani nestanovuje, keďže povinnosť aktivity nie je vhodná na vytvorenie dôvery vkladateľov v okamžité vyplatenie vkladov. ( 25 )

74.

Z toho vyplýva, že článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 sa má vykladať v tom zmysle, že rozhodnutie o nedostupnosti vkladu nemožno podmieniť tým, že vkladateľ musí požiadať úverovú inštitúciu o vyplatenie.

75.

Článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 sa má vykladať v tom zmysle, že o nedostupnosti vkladov treba rozhodnúť nie neskôr ako päť pracovných dní po tom, čo sa príslušný orgán po prvýkrát presvedčí, že úverová inštitúcia nie je schopná vyplatiť vklady, ktoré sú splatné a majú byť vyplatené, nezávisle od rozhodnutia o platobnej neschopnosti úverovej inštitúcie a odňatia jej povolenia. Ani osobitné dozorné opatrenia nemôžu mať odkladný účinok na rozhodnutie o nedostupnosti vkladov. O nedostupnosti vkladov sa musí rozhodnúť takým spôsobom, aby bolo systému ochrany vkladov bezpochyby zrejmé, že lehota podľa článku 10 ods. 1 smernice 94/19 na vyplatenie náhrady vkladateľom už začala plynúť. Napokon rozhodnutie o nedostupnosti vkladu nemožno podmieniť tým, že vkladateľ musí požiadať úverovú inštitúciu o vyplatenie.

76.

Vnútroštátny súd chce svojimi poslednými dvomi prejudiciálnymi otázkami v podstate zistiť, či sa má článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 vykladať v tom zmysle, že nedodržanie lehoty na rozhodnutie o nedostupnosti vkladov, stanovenej v tomto ustanovení, zakladá zodpovednosť členského štátu z dôvodu porušenia práva Únie. Vnútroštátny súd sa najmä pýta, či to predstavuje „dostatočne závažné porušenie“ a či zodpovednosť štátu možno v tejto súvislosti obmedziť na úmyselne spôsobenú škodu.

77.

BNB argumentuje, že rozsudok Paul ( 26 ) už vylúčil, aby mohli jednotlivci namietať zodpovednosť dotknutého členského štátu na základe smernice 94/19 nad rámec stanovenej náhrady. ( 27 )

78.

Táto námietka nie je presvedčivá, a to z nasledujúcich dôvodov. Vo veci Paul dotknutý členský štát neprebral smernicu 94/19 v stanovenej lehote. Vkladatelia poškodení v dôsledku konkurzu banky neboli odškodnení systémom ochrany vkladov. Vnútroštátny súd v dôsledku toho uložil členskému štátu z dôvodu kvalifikovaného porušenia práva Spoločenstva povinnosť vyplatiť vkladateľom náhradu do výšky garantovanej v článku 7 ods. 1 smernice 94/19.

79.

Finančná strata vkladateľov však presiahla sumu garantovanú smernicou. Súdny dvor sa preto zaoberal otázkou, či smernica 94/19 priznáva vkladateľovi okrem práva na vyplatenie garantovanej sumy podľa článku 7 ods. 1 aj právo na prijatie určitých dozorných opatrení príslušným orgánom podľa článku 3 ods. 2 až 5 (napríklad odňatie povolenia). V tejto súvislosti vzniká otázka, či škody, ktoré by v prípade vykonania takýchto dozorných opatrení neboli vznikli, treba nahradiť nad rámec garantovanej sumy.

80.

Vo veci Paul tak poškodení vkladatelia považovali aj bankový dozorný orgán za zodpovedný za to, že došlo k strate ich vkladov. Súdny dvor však neuznal nárok vkladateľov na to, aby príslušné orgány prijali v ich záujme dozorné opatrenia, a zamietol nárok na náhradu škody spôsobenej nedostatočným dohľadom.

81.

Vec Paul sa v konaní pred Súdnym dvorom práve že „netýka[la] toho, či môže nesprávne prebratie alebo nesprávne uplatnenie článku 7 smernice 94/19“, ( 28 ) čiže nesprávne fungovanie mechanizmu náhrady škody, spôsobiť vznik nárokov na základe zodpovednosti štátu za škodu. Skôr išlo o nároky na základe zodpovednosti štátu za škodu, ktoré sa zakladali na nevykonaní určitých dozorných opatrení stanovených v článku 3 smernice 94/19.

82.

V prejednávanom prípade však ide o otázku, či nesprávne prebratie a uplatnenie mechanizmu náhrady škody môže spôsobiť vznik nárokov na základe zodpovednosti štátu za škodu. Pán Kantarev sa dovoláva zodpovednosti dozorných orgánov nie z dôvodu straty svojich vkladov, ale z dôvodu nedodržania pravidiel náhrady škody stanovených smernicou 94/19.

83.

Dvadsiate štvrté odôvodnenie smernice 94/19 vylučuje zodpovednosť členských štátov iba vtedy, ak zabezpečili systémy zaručujúce odškodnenie alebo ochranu vkladateľov za podmienok predpísaných v tejto smernici. Pán Kantarev sa však domnieva, že garantovaná suma mu nebola vyplatená podľa pravidiel článku 1 ods. 3 smernice, ale s omeškaním.

84.

Účelom smernice 94/19 je však, ako už bolo vysvetlené, práve rýchle odškodnenie. Zodpovednosť štátu z dôvodu nesprávneho prebratia alebo nesprávneho uplatnenia článku 1 ods. 3 bodu i), ktorý je podmienkou odškodnenia podľa článku 10 ods. 1 smernice 94/19, teda v zásade nie je vylúčená, a to ani na základe rozsudku Paul, ani na základe dvadsiateho štvrtého odôvodnenia smernice.

85.

Nárok však existuje iba vtedy, ak sú splnené podmienky zodpovednosti štátu za škodu.

86.

Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora nárok na náhradu škody spôsobenej jednotlivcovi porušením práva Únie, ktoré je pripísateľné štátu, vzniká, keď sú splnené tri podmienky, t. j. že cieľom porušenej právnej normy Únie je priznať jednotlivcom práva, porušenie tejto normy je dostatočne závažné a medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom existuje priama príčinná súvislosť. ( 29 ) V zásade prislúcha určiť vnútroštátnym súdom, či sú splnené uvedené podmienky a či je štát zodpovedný za náhradu škody. ( 30 ) Predmetom sporu medzi účastníkmi konania vo veci samej je v tomto zmysle otázka, či sú splnené tri kumulatívne podmienky pre vznik zodpovednosti štátu za škodu na základe porušenia práva Únie.

87.

Najprv treba konštatovať, že tieto tri podmienky postačujú na to, aby jednotlivcom vzniklo právo na náhradu škody. ( 31 ) Z toho vyplýva, že právo Únie vôbec nevylučuje, aby zodpovednosť štátu za porušenie tohto práva mohla byť na základe vnútroštátneho práva vyvodená aj za menej prísnych podmienok. Bráni však tomu, aby vnútroštátne právo ukladalo v tejto súvislosti ďalšie podmienky. ( 32 ) Súdny dvor rozhodol, že náhradu škody v rámci vnútroštátneho práva nemožno podmieniť zavinením (úmyselným alebo nedbanlivostným) štátneho úradníka, ktoré presahuje dostatočne závažné porušenie práva Únie, hoci zahŕňa určité subjektívne a objektívne okolnosti, ktoré možno v rámci vnútroštátneho právneho systému viazať na pojem zavinenie. ( 33 )

88.

Ďalej treba najprv konštatovať, že ako Komisia správne zdôrazňuje, priamy účinok právneho predpisu nie je podmienkou zodpovednosti štátu za škodu. ( 34 )

89.

Pokiaľ ide o zodpovednosť štátu za škodu, skôr treba preskúmať, či ustanovenie, ktorého porušenie sa namieta, priznáva jednotlivcom práva.

90.

V prejednávanom prípade článok 1 ods. 3 bod i) smernice 94/19 nepriznáva jednotlivcom právo, aby príslušný orgán automaticky rozhodol o nedostupnosti jeho vkladov, ak táto nedostupnosť skutočne určitú dobu trvá. ( 35 ) Z vyššie uvedeného skôr vyplýva, že príslušný orgán má určitú mieru voľnej úvahy, pokiaľ ide o toto rozhodnutie, keďže ide predovšetkým o prognostické rozhodnutie. ( 36 )

91.

Článok 1 ods. 3 bod i) smernice však stanovuje, že ak z pohľadu príslušného orgánu úverová inštitúcia nie je schopná v súčasnosti z dôvodov, ktoré priamo súvisia s jej finančnou situáciou, splatiť vklad a v súčasnosti ani nemá predpoklady, aby tak mohla urobiť neskôr, tento orgán musí prijať príslušné rozhodnutie do piatich dní po tom, čo sa po prvýkrát presvedčí, že úverová inštitúcia nevyplatila vklady.

92.

To znamená, že toto ustanovenie jednotlivcom síce nepriznáva právo na určenie nedostupnosti ich vkladov, ale priznáva im právo na to, aby orgán v prípade, že rozhodne o nedostupnosti, aby tak urobil do piatich dní.

93.

Ustanovenie je jasné a presné, pokiaľ ide o lehotu. ( 37 )

94.

Na základe dozorných opatrení, ktoré BNB prijala v prejednávanom prípade, možno vychádzať z toho, že z pohľadu tohto orgánu úverová inštitúcia nebola schopná v danom čase z dôvodov, ktoré priamo súviseli s jej finančnou situáciou, vyplatiť vklady. V ten istý deň, keď sa BNB dozvedela, že KTB pozastavila vyplácanie, nariadila nad KTB výnimočný dohľad z dôvodu hroziacej platobnej neschopnosti. Skutočnosť, že v danom čase ani nemala predpoklady na neskoršie vyplatenie, bola stanovená už samotným rozhodnutím BNB o pozastavení plnenia všetkých záväzkov.

95.

Napriek tomu, že BNB zastávala názor, že KTB hrozila platobná neschopnosť, a BNB dlhší čas bránila vyplateniu dotknutého vkladu svojím vlastným rozhodnutím, neprijala do piatich dní rozhodnutie podľa článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19, ktorého následkom by bolo odškodnenie dotknutých vkladateľov podľa článku 7 ods. 1 a článku 10 ods. 1 To predstavuje dostatočne závažné porušenie článku 1 ods. 3 bodu i) smernice.

96.

Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či existuje priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a spôsobenou škodou.

97.

Z toho vyplýva, že za okolností, o aké ide v prejednávanom prípade, nesprávne uplatnenie článku 1 ods. 3 bodu i) smernice 94/19 predstavuje dostatočne závažné porušenie práva Únie, ktoré môže spôsobiť zodpovednosť dotknutého členského štátu za škodu. Nič na tom nemenia ani okolnosti, ktoré vnútroštátny súd dodatočne uviedol vo svojej ôsmej otázke.

98.

Svojimi prvými dvomi prejudiciálnymi otázkami chce vnútroštátny súd napokon zistiť, či je v rozpore s právom Únie tá okolnosť, že v Bulharsku možno nárok na náhradu škody proti štátu vo veci porušenia práva Únie uplatniť v dvoch rozdielnych konaniach, ktoré majú odchýlne podmienky.

99.

V Bulharsku prichádza do úvahy jednak občiansky súdny poriadok, a to na základe zákona o záväzkových vzťahoch a zmluvách, ktorý stanovuje všeobecný nárok na náhradu škody. Na druhej strane na základe zákona o zodpovednosti štátu za škodu, ktorý upravuje zodpovednosť štátu a obcí za škody, ktoré boli spôsobené na základe protizákonných právnych aktov a protiprávneho konania alebo opomenutia ich orgánov alebo zamestnancov pri výkone správnej činnosti, môže byť relevantný správny poriadok. ( 38 )

100.

Podľa vnútroštátneho súdu je medzi dvomi konaniami takýto rozdiel: výhodami konania pred správnym súdom sú, že zodpovednosť nezávisí od zavinenia, má nižšie trovy konania a právomoc súdu možno určiť aj podľa bydliska poškodeného. Toto konanie je však uplatniteľné iba vtedy, ak ku škode došlo na základe zrušených protizákonných právnych aktov a protiprávneho konania alebo opomenutia správnych orgánov. Okrem toho je sporné, či takéto konanie možno viesť voči BNB, keďže v jej prípade ide síce o štátny, ale nie správny orgán.

101.

Podľa ustálenej judikatúry prináleží každému členskému štátu, aby vo svojom vnútroštátnom právnom poriadku určil príslušné súdy a upravil procesné podmienky žalôb zameraných na zabezpečenie plnej ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie. ( 39 ) To znamená, že síce musia napraviť následky škody spôsobenej štátom podľa vnútroštátneho práva upravujúceho zodpovednosť za spôsobenú škodu, ale určenie príslušných súdov a pravidiel konania o žalobe o zodpovednosť štátu vyplývajúcu z práva Únie patrí v zásade do procesnej autonómie členských štátov.

102.

Nie je teda úlohou práva Únie, aby určovalo, ktoré z konaní sa má uplatniť v prípade, ak prichádzajú do úvahy viaceré konania. Právo Únie však predsa obsahuje zásady, ktoré treba v rámci výberu vhodného konania rešpektovať.

103.

Právo Únie tak neumožňuje, aby vnútroštátne právo kládlo prísnejšie podmienky na zodpovednosť štátu vyplývajúcu z práva Únie ako tie, ktoré vytvoril Súdny dvor vo svojej judikatúre. Zodpovednosť zakladajúca sa na zavinení, ako to v prejednávanom prípade vyžaduje zákon o záväzkových vzťahoch a zmluvách v rámci občianskeho súdneho poriadku, však ide nad rámec ( 40 ) troch podmienok zodpovednosti štátu vyplývajúcej z práva Únie (norma priznávajúca jednotlivcom práva, dostatočne závažné porušenie a priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a vzniknutou škodou). ( 41 )

104.

Právo Únie tiež stanovuje, že povinnosť nahradiť škodu vzniká v prípade každého porušenia práva Únie členským štátom. Platí to bez ohľadu na verejný orgán, ktorý sa tohto porušenia dopustil, a bez ohľadu na to, aký verejný orgán má podľa práva dotknutého členského štátu v zásade povinnosť túto škodu nahradiť. ( 42 )

105.

Z toho vyplýva, že z hľadiska práva Únie povinnosť nahradiť škodu zaväzuje v zásade členský štát ako celok a nie dané štátne orgány, ktoré sú zodpovedné za porušenie práva Únie. Vnútroštátne právo tak celkom iste môže stanovovať, že voči štátnemu orgánu, ktorý je zodpovedný za vzniknutú škodu, treba vyvodiť zodpovednosť, a to v určitom konaní. To však nemôže viesť k oslabeniu ochrany práv jednotlivcov.

106.

V prejednávanom prípade stanovuje vnútroštátne právo uplatnenie zákona o zodpovednosti štátu za škodu v rámci správneho poriadku vo vzťahu k zodpovednosti štátu a nie zodpovednosti BNB. Keďže BNB je bezpochyby štátnym orgánom v zmysle práva Únie, je úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či pravidlá zodpovednosti vzťahujúce sa na BNB oslabujú postavenie jednotlivcov v porovnaní s pravidlami zodpovednosti štátu za škodu vzťahujúcimi sa na iné štátne orgány v takej miere, že bránia uplatneniu nároku na náhradu škody vyplývajúceho z práva Únie.

107.

Členský štát musí v rámci svojej procesnej autonómie rešpektovať aj zásadu ekvivalencie a zásadu efektivity: hmotnoprávne a formálne podmienky týkajúce sa uplatnenia nárokov vyplývajúcich z porušenia práva Únie, stanovené vo vnútroštátnych právnych úpravách náhrady škody, nemôžu byť menej výhodné ako podmienky týkajúce sa podobných vnútroštátnych žalôb (zásada ekvivalencie) a nemôžu byť upravené tak, aby viedli k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu získania náhrady (zásada efektivity). ( 43 )

108.

Pokiaľ ide o zásadu ekvivalencie, v prejednávanom prípade treba konštatovať, že právne predpisy uvedené vnútroštátnym súdom sa uplatňujú bez rozdielu na to, či sa zodpovednosť štátu za škodu zakladá na porušení práva Únie alebo vnútroštátneho práva. Z návrhu na začatie prejudiciálneho konania nevyplýva ani to, že by sa so situáciami podľa práva Únie zaobchádzalo nevýhodnejšie ako s vnútroštátnymi. ( 44 )

109.

Naproti tomu v prejednávanom prípade už samotná neistota týkajúca sa konania, v ktorom sa uplatňujú nároky zo zodpovednosti štátu za škodu, zakladá porušenie zásady efektivity. Táto neistota totiž jednotlivcom nadmerne sťažuje právne prostriedky na dosiahnutie odškodnenia, počnúc identifikovaním súdu – správny súd alebo občianskoprávny súd –, na ktorý sa má podať žaloba.

110.

Okrem toho je otázne, či zásada efektivity bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je v prejednávanom prípade bulharský správny poriadok, podľa ktorého treba zrušiť protizákonný právny akt, na ktorom sa porušenie práva Únie zakladá, resp. určiť protiprávnosť konania alebo opomenutia, ktoré viedlo k porušeniu.

111.

Súdny dvor v tejto súvislosti už spresnil, že vnútroštátny súd môže overiť, či poškodená osoba vyvinula primerané úsilie na to, aby sa vyhla škode alebo obmedzila jej výšku, a či najmä v primeranom čase využila všetky právne prostriedky, ktoré mala k dispozícii. ( 45 )

112.

Bolo by však v rozpore so zásadou efektivity uložiť poškodeným osobám povinnosť systematicky využívať všetky právne prostriedky, ktoré sú im k dispozícii. ( 46 ) Je úlohou vnútroštátneho súdu so zreteľom na všetky okolnosti veci samej posúdiť, či bolo primerané požadovať od pána Kantareva, aby pred uplatnením právneho prostriedku v záujme dosiahnutia náhrady škody podal ďalšie opravné prostriedky na zrušenie aktov BNB alebo na určenie protiprávnosti jej konania alebo opomenutia. ( 47 )

113.

Napokon je otázne, či zásade efektivity odporuje okolnosť, že uplatnenie nároku na náhradu škody vyplývajúceho z práva Únie podľa bulharského práva závisí od zaplatenia – hoci len pomernej časti – preddavku na trovy konania formou poplatku. Okolnosť, že vnútroštátne právo stanovuje zaplatenie – hoci len pomernej časti – preddavku na trovy konania, je v mnohých členských štátoch bežná a sama osebe neporušuje zásadu efektivity. Príslušný súd však musí preskúmať, či táto okolnosť predstavuje neprekonateľnú prekážku na prístup k spravodlivosti ( 48 ) a či v tom prípade existuje možnosť oslobodenia od platby.

114.

Vo svetle vyššie uvedených úvah preto treba konštatovať, že právo Únie nezakazuje, aby sa v Bulharsku v závislosti od konajúceho štátneho orgánu uplatňoval nárok na základe zodpovednosti štátu za škodu vo veci porušenia práva Únie v dvoch rozdielnych konaniach, pokiaľ je jednotlivcom zrejmé, ktoré konanie musia v konkrétnom prípade uplatniť, a toto konanie umožňuje účinné uplatnenie nároku na náhradu škody vyplývajúceho z práva Únie. Je úlohou vnútroštátneho súdu, aby preskúmal, či konanie o uplatnení nárokov na základe zodpovednosti štátu za škodu voči BNB spĺňa tieto predpoklady.

115.

Na základe vyššie uvedených úvah Súdnemu dvoru navrhujem, aby na návrh na začatie prejudiciálneho konania, ktorý podal Administrativen săd – Varna (Správny súd Varna, Bulharsko), odpovedal takto: